Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/196/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu K. R., nar. X.XX.XXXX, bytom V., C. XXX/ XX, zast. Advokátska kancelária Hovan a Hospůdka, s.r.o., so sídlom Spišská Nová Ves, M. Gorkého 8, proti žalovanému Q.. Q. I., nar. XX.X.XXXX, bytom C. Y. G., L. 3, zast. Advokátska kancelária Taragel a Počubayová, s.r.o., so sídlom Spišská Nová Ves, Starosaská 11, o zaplatenie 400 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 8C 168/2016-60 z 5.12.2016 Okresného súdu Spišská Nová Ves

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 400,- €.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania od 13.5.2014 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 400 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % od 13.5.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V plnom rozsahu tak vyhovel žalobe, ktorú žalobca skutkovo odôvodnil tak, že dňa 12.5.2014 okolo 13,00 hod. chcel vybrať z bankomatu Slovenskej sporiteľne č. 5911 peňažnú hotovosť vo výške 400 €, ktorú mu bankomat nevydal, preto odišiel. V ten istý deň okolo 13,30 hod sa k bankomatu vrátil, zadal výber 4 x 100 €. Bankomat mu bankomatovú kartu vrátil, ale finančnú hotovosť mu nevyplatil, preto žalobca od bankomatu odišiel. Následne pristúpil k bankomatu žalovaný a zmocnil sa 4 x 100 € bankoviek. Uznesením Obvodného oddelenia PZ v Spišskej Novej Vsi bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu zatajenia veci podľa ustanovenia § 236 ods. 1 Trestného zákona, dňa 30.9.2014 bolo uznesením Obvodného oddelenia PZ ČVS: ORP -794/SN -SN-2014 trestné stíhanie prerušené. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že dňa 12.5.2014 došlo k udalosti pred bankomatom Slovenskej sporiteľne, a.s. v Spišskej Novej Vsi, pri ktorej sa žalovaný zmocnil 4 ks 100 € bankoviek v celkovej nominálnej hodnote 400 €, ktoré podľa tvrdení žalovaného odovzdal občanovi - Rómovi, ktorý k nemu pristúpil tvrdiac, že ide o jeho peniaze. Toto tvrdenie žalovaného nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Nález stratenej veci inou osobou než vlastníkom veci zakladá povinnosť nálezcu vydať túto vec vlastníkovi. Ak vlastník nie je známy, je nálezca povinný odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. V danom prípade je nepochybné, že bankovky nachádzajúce sa v predmetnom bankomate našiel a zmocnil sa ich žalovaný, ktorý ich však neodovzdal ani vlastníkovi ani štátnemu orgánu, teda nekonal tak, ako to zákon pre takéto prípady predpokladá. Žalovaný finančnú hotovosť, ktorej sa neoprávnene zmocnil žalobcovi nevrátil.

3. Žalovaný proti platobnému rozkazu z 9.6.2016 sp. zn. 8C 168/2016-13, ktorým súd rozhodol vo veci, podal včas odôvodnený odpor, ktorým neuznal nárok žalobcu argumentujúc, že nesprávne zvolil pasívne

legitimovanú stranu sporu. Nepoprel, že dňa 12.5.2014 pristúpil k bankomatu Slovenskej sporiteľne a.s. v Spišskej Novej Vsi, aby si vybral hotovosť z bankomatu. Predtým ako začal realizovať výber hotovosti z bankomatu zistil, že v bankomate sa nachádzajú vydané 4 ks 100 € bankoviek, ktoré vzal, ale v žiadnom prípade s úmyslom si ich ponechať. Vzápätí túto hotovosť 400 € odovzdal v dobrej viere osobe - mužovi, ktorý k nemu pristúpil a uviedol, že je jej vlastníkom, pričom vystupoval presvedčivo a dôveryhodne. Žalovaný vzhľadom na časovú a miestnu situáciu, nemal dôvod spochybňovať tvrdenie tejto osoby. Vyjadril názor, že na jeho mieste by sa rovnako zachovali aj iní. Svojím konaním neporušil žiaden právny predpis ani žiadnu svoju povinnosť. V trestnom konaní, ktoré bolo, sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonávať trestné stíhanie, bol zabezpečený kamerový systém, z ktorého vyplýva, že sa na mieste nachádzal neznámy muž, ktorý pristúpil k žalovanému, a i keď na kamerovom zázname nie je konkrétne vidieť odovzdanie bankoviek, vyhodnotil orgán činný v trestnom konaní výpoveď žalovaného v trestnom konaní ako pravdivú a presvedčivú, na základe čoho nebolo vznesené obvinenie voči žalovanému pre trestný čin zatajenia veci. Žalobca nemôže mať voči nemu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže na jeho strane (žalovaného) nevzniklo žiadne bezdôvodné obohatenie a nemôže existovať ani nárok na náhradu škody z dôvodu, že by bol postupoval v rozpore s § 135 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, kto nájde stratenú vec, je povinný ju vydať vlastníkovi, ak vlastník nie je známy, je povinný ju odovzdať príslušnému štátnemu orgánu, lebo žalovaný odovzdal vec vlastníkovi, resp. bol presvedčený, že ju odovzdal vlastníkovi. Nálezca nie je v žiadnom prípade povinný pátrať po vlastníkovi veci. Pokiaľ vlastník veci nie je bežne známy, je povinný odovzdať nájdenú vec príslušnému štátnemu orgánu. Žalovaný vyjadril názor, že žalobca si svoje peniaze v bankomate zabudol, čím porušil svoju právnu povinnosť predchádzať škode na majetku v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, keď konal v rozpore s obvyklou mierou opatrnosti tak, že nechal finančnú hotovosť bez dozoru na verejnom mieste. Ak by tvrdenia žalobcu boli pravdivé, tak by mal zvážiť zodpovednosť banky za škodu, ktorá mu vznikla nefunkčnosťou bankomatu. Žalovaný za zodpovedného za majetkovú ujmu žalobcu považuje neznámeho muža, ktorý od neho úmyselným podvodným konaním vylákal sumu 400 €, čím sa neoprávnene obohatil a ktorý by mal byť v spore pasívne legitimovaný.

4. Súd po vykonaní dokazovania skutkovo uzavrel, že žalobca dňa 12.5.2014 okolo 13,30 hod. bankomatu Slovenskej sporiteľne, a.s. v Spišskej Novej Vsi zadal pokyn na výber 4 x 100 €, že bankomatová karta mu bola vrátená, ale finančná hotovosť mu vyplatená nebola, preto od bankomatu odišiel bez hotovosti a následne zistil, že k bankomatu prišiel žalovaný, ktorý 400 € našiel. Uznesením OO PZ z 30.9.2014 bolo trestné stíhanie žalovaného prerušené potom, ako bolo zistené, že peniaze, ktoré žalovaný našiel, odovzdal neznámemu mužovi, ktorý k nemu pristúpil tvrdiac, že ide o jeho peniaze. Súd konštatoval, že detailne sa po sekundách oboznámil s kamerovým záznamom z bezpečnostnej kamery Slovenskej sporiteľne a.s. zachyteným na CD nosiči. Na tomto vidieť pohyb osôb vyberajúcich si finančné prostriedky z bankomatu č. 5901, ktorý sa nachádza bližšie pri dverách sporiteľne a schodisku a ktorý súd označil ako č. 1, ako aj z bankomatu č. 5911, nachádzajúceho sa ďalej od dvier sporiteľne a schodiska, ktorý súd označil ako bankomat č. 2. Na zázname vidieť, že o 13,32 hod. prichádza k bankomatu č. 2 žalobca, vkladá kartu a čaká na výber. Na rozdiel od bankomatu č. 1, kde iné osoby realizujú transakcie a odchádzajú, žalobca očakáva, kedy mu peniaze budú bankomatom vydané, z jeho správania je zrejmé, že opakované vkladanie karty a zadávanie kódu PIN nebolo úspešné, preto o 13:39:20 hod. vyberá bankomatovú kartu a odchádza po schodisku preč. Bankomat peniaze vydáva o 13:39:26 hod., k ich vybratiu z bankomatu dochádza až o 13:43:16 hod. a to žalovaným, v blízkosti ktorého ani v okolí sa nevyskytujú žiadne podozrivé osoby, ktoré by jeho činnosť sledovali so zámerom si peniaze prisvojiť. Naopak, pri bankomate č. 1 si ďalšie osoby vyberajú peniaze a odchádzajú, teda nevyužívajú možnosť žalobcom zabudnuté peniaze si prisvojiť. Žalovaný prichádza o 13,43 hod., ide rovno k bankomatu č. 2, z ktorého niečo pravou rukou vyberie a odchádza. Keď je otočený ku schodisku a kráča smerom ku bankomatu č. 1 prichádza k nemu neznáma osoba mužského pohlavia. Tento muž je veľmi blízko pri žalovanom, ktorý sa následne pristaví pri bankomate č. 1, kde od 13:44:14 do 13:45:36 hod. uskutočňuje výber 300 €. V priebehu výberu peňazí žalovaným k nemu opäť pristupuje ten istý neznámy muž a rozpráva sa s ním. Spôsob komunikácie, krátka vzdialenosť akú osoby medzi sebou počas komunikácie udržiavali, ale najmä skutočnosť, že neznámy muž na žalovaného čaká a spolu odchádzajú po schodisku na ulicu, vyvoláva podľa súdu dojem, že ide o osoby, ktoré si nie sú úplne cudzie. Okrem toho, žalovaný tvrdil, že neznáma osoba prišla k nemu zozadu v čase, keď bol otočený k bankomatu, avšak zo záznamu takéto tvrdenie nevyplýva. Tiež tvrdil, že neznáma osoba potom ako jej peniaze odovzdal, odišla preč, čo sa záznamom nepotvrdilo, pretože nielenže ku nemu pristúpila, keď vyberal peniaze z bankomatu č. 1 ale aj spoločne (žalovaný a neznáma osoba) odchádzali dolu schodmi na ulicu pričom spolu komunikovali. K tvrdeniu žalovaného, ktorý počas vzhliadnutia

videozáznamu zmenil výpoveď tvrdiac, že k odovzdaniu peňazí neznámej osobe došlo potom, ako peniaze z bankomatu č. 2 zobral a otočil sa ku schodisku smerom ku bankomatu č 1, súd argumentoval, že sa jednalo o interval od 13:43:16 hod. do 13:44:14 hod., ktorý je taký krátky (pár sekúnd), že nie je reálne možné, aby neznámy muž uviedol skutočnosti o vlastníctve nálezu a následne, aby mu žalovaný peniaze odovzdal. Ďalej súd dôvodil, že ak neznámy muž tvrdil žalovanému, že je vlastníkom nálezu, nie je logicky vysvetliteľné, odkiaľ by mohol mať tento muž vedomosť o tom, že žalobca si peniaze z bankomatu neprevzal a ako mohol vedieť, že žalovaný nie je vlastníkom nájdených z peňazí, ktoré z bankomatu zobral. Pri výbere peňazí z bankomatu č. 2 bol totiž prítomný len samotný žalobca a v okolí nebola iná osoba, ktorá by sledovala jeho transakciu a aj v čase, kedy žalovaný peniaze z bankomatu č. 2 vyberal (bol otočený k bankomatu a svojim telom zakrýval výhľad na bankomat) nebola v okolí prítomná žiadna podozrivá osoba. Okrem toho, ak neznáma osoba nejakým spôsobom zaregistrovala odchod žalobcu bez peňazí, mala dostatok času, kým prišiel žalovaný, aby tieto peniaze z bankomatu zobrala. Peniaze totiž bankomat vydal o 13:39:26 hod., teda v čase, kedy už žalobca pri ňom nestál, avšak zobraté žalovaným boli až o 13:43:16 hod.

5. Právne súd vec posudzoval podľa § 135, § 420 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a konštatoval, že žalobca prestal mať možnosť vykonávať vlastnícke právo k finančnej hotovosti, ktorú ponechal bez dozoru na mieste prístupnom verejnosti, aj keď samotné vlastníctvo k tejto veci mu však nezaniklo. Žalovaný, ktorý žalobcom stratenú finančnú hotovosť našiel ako prvý, stal sa nálezcom a jeho povinnosťou bolo vlastníkovi nálezu peniaze vydať. Predpokladom splnenia povinnosti žalovaného vrátiť nález, je možnosť vlastníka stratenej veci identifikovať. Nález žalovaného nemá znaky, na základe ktorých je možná jednoznačná identifikácia, ako je to u iných hnuteľných vecí (napr. peňaženka, kľúče), teda vlastníctvo finančných prostriedkov nemožno spoľahlivo preukázať, pretože vzhľad, tvar, farba, štruktúra materiálu nie sú identifikačnými znakmi smerujúce k stotožneniu stratenej veci s vecou nájdenou. Napriek tomu v danom prípade vlastník mohol poskytnúť žalovanému informácie o množstve finančných prostriedkov, príp. bližšie a detailnejšie sa vyjadriť k okolnostiam straty, predložiť bankomatovú kartu, alebo potvrdenku, pretože až na základe zhody základných znakov je možné jednoznačne stotožniť stratenú vec s nájdenou a predložiť ju osobe, ktorá tvrdí, že je vlastníkom, na vizuálne stotožnenie a následne mu ju odovzdať. Žalovaný pritom tvrdil, že napriek tomu, že išlo o dosť značnú finančnú čiastku, nežiadal neznámeho muža aby ozrejmil, akú sumu v bankomate zabudol. Súd vyhodnotil, že žalovaným uvádzané skutočnosti sú v rozpore s kamerovým záznamom z bezpečnostných kamier pobočky Slovenskej sporiteľne vzhľadom k časovému sledu udalostí, nakoľko od doby kedy došlo k vybratiu (nie ku vyplateniu) finančných prostriedkov z bankomatu č. 2 žalovaným t.j. od 13:43:16 hod. do doby, kedy došlo pri bankomate č. 1 k transakcii samotného žalovaného t.j. 13:44:14 uplynulo také krátke časové obdobie, v priebehu ktorého nebolo možné aby žalovaný, potom ako bol náhle oslovený neznámou osobou, ktorá mu mala opisovať okolnosti za ktorých ku strate došlo, tieto peniaze mu skutočne odovzdal. Výpoveď žalovaného súd hodnotil ako nehodnovernú aj z toho dôvodu, že sa v odpovedi na otázku, z akého bankomatu peniaze vyberal, vyjadril, že nevie prečo by mal vyberať peniaze z iného bankomatu, než v akom našiel peniaze žalobcu. Pravdou však je, že peniaze žalobcu našiel v bankomate č. 2 a sumu 300 € zo svojho účtu vyberal z bankomatu č. 1. Súd videl rozpor aj v prepočítaní nájdených peňazí, ale aj v tom, akým spôsobom a na akom mieste bol žalovaný oslovený neznámou osobou. Zo záznamu vyplynulo, že neznáma osoba neprišla ku žalovanému zozadu, keď ešte stál čelom k bankomatu č. 2 a peniaze mal v ruke, teda že by ho prekvapila pri nájdení nálezu, ale je z neho zrejmé, že ku nemu pristúpi až keď od bankomatu č. 2 odchádzal. Tento neznámy muž sa následne od žalovaného na pár metrov vzdialil, ale potom ako si žalovaný vyberal vlastné peniaze z bankomatu č. 1, opäť ku nemu prišiel. Potom sa vzdialil ku schodisku, kde čakal a spoločne so žalovaným odchádzali po schodisku preč. Závažnou skutočnosťou podľa názoru súdu je, že kamerový záznam nepotvrdil podstatný fakt odovzdania peňazí žalovaným neznámej osobe, ale je z neho zrejmé, že potom ako sa žalovaný presunul ku bankomatu č. 1, uskutočňoval v čase od 13:44:51 do 13:45:53 hod. výber peňazí pri bankomate č. 2 príslušník polície (p. Púčik), takže žalovanému nič nebránilo oznámiť mu nález peňazí.

6. Súd mal na základe uvedeného za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a neoznačil prostriedky procesnej obrany, ktorými by relevantne preukázal splnenie povinnosti nálezcu vydať nález vlastníkovi, nakoľko kamerový záznam nepotvrdil podstatný fakt odovzdania peňazí žalovaným neznámej osobe. Žalovaný svojím konaním porušil povinnosti nálezcu, čím spôsobil žalobcovi škodu, súd preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Úrok z omeškania súd priznal žalobcovi odo dňa nasledujúceho po dni, kedy sa skutok stal, t.j. 13.5.2015.

7. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. neboli splnené procesné podmienky, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov celého konania. Nesúhlasil s posúdením, vyhodnotením a ustálením skutkového stavu tak, ako ho súd uviedol v odôvodnení rozsudku (konkrétne bod 17, bod 18), mal za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nie je pravdou, že zmenil výpoveď po vzhliadnutí videozáznamu, neopodstatnený je aj záver súdu o nevieryhodnosti jeho výpovede (bod 24 ) s poukazom na to, z akého bankomatu peniaze vyberal. Poukázal na to, že vzhľadom na dlhý časový odstup, ktorý uplynul od udalosti do jeho výpovede na súde si situáciu a udalosti detailne nepamätá, že veľmi dlhú dobu nevedel, že peniaze neodovzdal vlastníkovi - o tomto sa dozvedel až na základe trestného konania. Rozhodnutie je v podstate založené na dôkaze, ktorým je nekvalitný kamerový záznam, ktorý súd svojvoľne interpretoval v jeho neprospech. Za špekuláciu súdu považuje jeho konštatovanie, že odchádzal s neznámou osobou spoločne od bankomatu a že pritom komunikovali (bod 17). Zopakoval, že finančnú hotovosť odovzdal v dobrej viere osobe, ktorá o sebe tvrdila, že je jej vlastníkom. Časový aspekt, že celá situácia prebehla veľmi rýchlo, je práve v jeho prospech a nie na jeho ťarchu. Súd nijako nezohľadnil, že žalobca porušil svoju prevenčnú povinnosť, keď si neprevzal svoju finančnú hotovosť z bankomatu, čo zneužila osoba, ktorá sa vydávala za vlastníka a žalovaného oklamala. Súd nesprávne aplikoval na vec ust. § 135 OZ, pretože sa nejednalo o stratenú vec. Nesúhlasil s priznaným úrokom z omeškania od 13.5.2014, pretože vtedy síce mala vzniknúť žalobcovi škoda, ale žalovaný o nej nemal žiadnu vedomosť, a preto nemohol byť v omeškaní s jej náhradou. Poukázal na to, že orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili jeho výpoveď v trestnom konaní ako pravdivú a presvedčivú, na základe čoho nebolo vznesené proti nemu obvinenie pre trestný čin zatajenia veci. Rozsudok, ktorý napáda odvolaním v konečnom dôsledku vedie k nerešpektovaniu záverov trestného konania, čo je v rozpore s princípom právnej istoty. Argumentoval, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t.j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal. Vyjadril názor, že nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 269/2011-55 z 23.11.2011 je aplikovateľný aj na túto vec, lebo tiež vo veci bolo rozhodnuté orgánom činným v trestnom konaní a následne sa súd v občianskoprávnom konaní pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody diametrálne odchýlil od právnych aj skutkových záverov orgánov činných v trestnom konaní.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na odôvodnenie rozsudku, najmä body 17, 18, 24, 25 (ktoré citoval), majúc za to, že fakty tam uvedené žalovaný nevie zvrátiť. K tvrdenému porušeniu svojej prevenčnej povinnosti poukázal na to, že sa opakovane neúspešne pokúsil získať z bankomatu svoje peniaze a fakt ich výberu mu bol oznámený až potom, čo mu to uviedla pracovníčka banky. Zrekapituloval konanie žalovaného, ktorý nesporne našiel sumu 400 € v jednom z bankomatov, následne sa presunul k druhému bankomatu a vybral z neho už zo svojho účtu peniaze, a potom po kontakte s rómskym občanom mu odovzdal celú túto sumu. V tejto súvislosti položil otázku, kde je prevenčná povinnosť predchádzať škode, či trestnému činu, keď si žalovaný ani len jednou či dvoma konkrétnymi otázkami neodkontroloval od dovtedy neprítomnej osoby aspoň o akú sumu malo ísť. Žalovaný svojím správaním zadal pochybnosti o svojej dobrej viere už tým, že prešiel od bankomatu k bankomatu a ako tvrdí, bez akýchkoľvek otázok dal peniaze pristupujúcej osobe. Pri náležitej opatrnosti sa žalovaný nemohol domnievať, že ide o vlastníka nájdených peňazí. Žalovaný nepostupoval tak, ako to predpokladá § 135 ods. 1 OZ, preto je zodpovedný za škodu, ktorú svojím konaním spôsobil. Žalovaným citovaný nález ústavného súdu nie je možné v danej veci aplikovať, jednak preto, že orgány činné v trestnom konaní sa k posúdeniu konania žalovaného a jeho trestnoprávnej zodpovednosti ani okrajovo nedostali a polícii postačilo tvrdenie žalovaného o neznámej osobe a konanie prerušili, a jednak preto, že konanie žalovaného vo vzťahu k jeho povinnosti upravenej v a jeho následná zodpovednosť za

spôsobenú škodu, nebola orgánmi činnými v trestnom konaní posudzovaná, preto nemožno hovoriť o odklone súdu od posúdenia veci orgánmi činnými v trestnom konaní.

10. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní, zdôraznil opakovane, že vzhľadom na miestne a časové okolnosti odovzdania peňazí mal za to, že peniaze odovzdáva vlastníkovi.

11. Žalobca v písomnom vyjadrení zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu a na všetkých svojich ústnych a písomných stanoviskách vo veci. Opätovne navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov konania.

12. Žalovaný v písomnom vyjadrení poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, zotrval na všetkých svojich vyjadreniach.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 19.4.2018 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vo veci samej o zaplatenie istiny 400 € vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

14. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

15. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

16. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.

18. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 . Súd prvej inštancie logicky, vnútorne komplexne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalovaného privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi.

20. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 (takisto ako dovtedy účinný Občiansky súdny poriadok) upravuje povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť strán sporu (v teórii procesného práva sa pomenúva ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v sporovom konaní naplnením princípu kontradiktórnosti (prejednacej zásady) stanovujúceho, že je zásadne vecou sporovej strany tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pričom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je medzi stranami sporu rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma

práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Strana sporu je preto povinná ( § 132 tvrdiť (pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v jeho záujme). Pritom posúdenie, ktorá zo strán sporu má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je možné iba pri znalosti hmotnoprávneho predpisu, ktorý súd aplikuje na zistený skutkový stav. Súdna prax vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jej tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté v jej neprospech. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v dôkaznej situácii, keď aktívna strana sporu bezozbytku splnila svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore podstatná, nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech tohto účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

21. Žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno, pokiaľ ide o ním tvrdenú skutočnosť, že bankomat mu finančnú hotovosť 400 €, vyberanú z jeho účtu, nevydal. Nebolo sporným ani to, že tieto bankovky (vybraté z účtu žalobcu) z bankomatu zobral do svojej dispozície žalovaný, následne ich odovzdal inej osobe, pričom konal spôsobom, ako to opísal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd nemá dôvod spochybňovať podrobne rozvedenú a logickú úvahu súdu, akým hodnotil spôsob konania žalovaného, ktorý zobral bankovky a dal ich inej osobe, ktorá mu bola podľa jeho tvrdenia neznáma, bez toho, aby vedel, či je vlastníkom bankoviek. Nemožno akceptovať obranu žalovaného, že nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či je táto osoba skutočne vlastníkom bankoviek, jednak z toho dôvodu, že mal povinnosť vydať bankovky len ich vlastníkovi a jednak z toho dôvodu, že pri vynaložení čo len minimálnej opatrnosti mohol zistiť identitu neznámej osoby alebo spolu s touto osobou odniesť bankovky do pobočky banky. Odvolací súd dáva do pozornosti, že bežný postup pri nájdení bankoviek v bankomate je taký, že osoba, ktorá bankovky našla, ich odnesie do najbližšej pobočky banky (ako vyplýva z obsahu spisu bankomat, v ktorom sa našli bankovky bol vlastne v tesnej blízkosti pobočky banky), ktorá spíše zápis o nájdení peňazí, alebo na políciu. Pokiaľ žalovaný takýmto postupom nekonal, dostáva sa do dôkaznej núdze a nevie uniesť svoje dôkazné bremeno, že bankovky odovzdal ich vlastníkovi. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany, v tomto prípade žalovaného, nie je preukázané, je pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

22. Názor žalovaného, že v predmetnej veci je aplikovateľný nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 269/2011-55 z 23.11.2011 nie je správny. Odvolací súd sa zhoduje so žalobcom a s jeho právnym názorom uvedeným v bode 9 odôvodnenia tohto rozsudku. Z právnej vety tohto nálezu vyplýva, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu, a o tom, kto ho spáchal. Odvolací súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemal v prejednávanej veci byť čím viazaný, pretože v trestnom konaní nebol vydaný rozsudok ani uznesenie súdu, z ktorého by vyplýval spôsob riešenia zodpovednosti žalovaného. Orgán činný v trestnom konaní len prerušil trestné stíhanie, nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Týmto rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní však všeobecný súd nie je viazaný.

23. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia 400 € vyhovel a závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

24. Odvolací súd sa preto stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku týkajúcimi sa veci samej, na ktoré v podrobnostiach v celom rozsahu poukazuje a rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 400 € ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

25. Predčasné však bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní úrokov z omeškania od 13.5.2014, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy sa skutok stal, a odvolacia námietka žalovaného je preto v tejto časti dôvodná. Úlohou súdu prvej inštancie pokiaľ ide o priznanie úrokov z omeškania, bude nesporne zistiť, kedy sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením peňazí, pričom súd bude zisťovať, kedy sa dozvedel o škode žalobcu, o tom, komu mal plniť, resp. kedy ho žalobca vyzval na plnenie, a až po zistení týchto skutočností ustáli dobu, kedy sa mohol žalovaný prvýkrát dostať do omeškania s plnením.

26. V novom rozhodnutí o úrokoch z omeškania rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 .