Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/88/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Feliz s.r.o., Majzonovo námestie 2A, Nové Zámky, IČO: 36 357 243, zastúpeného JUDr. Matejom Marhavým, advokátom, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 16. 06. 2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. 100648851/2017 zo dňa 19. 04. 2017, takto

rozhodol:

Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100648851/2017 zo dňa 19. 04. 2017 a rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 100038793/2017 zo dňa 10. 01. 2017 a vec v r a c i a Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.

Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Z administratívneho spisu, ktorý súdu predložil žalovaný vyplýva, že žalobca dňa 16. 04. 2012 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume - 279.409,84 eur.

2. V podaní zo dňa 15. 05. 2012 správca dane upovedomil žalobcu o tom, že dňa 23. 05. 2012 sa u neho začne daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012.

3. Dňa 04. 04. 2013 správca dane vyhotovil protokol z predmetnej daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty pod č. 9401402/5/1256802/2013, ktorý si splnomocnený zástupca žalobcu osobne prevzal dňa 05. 04. 2013. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 15. 04. 2013.

4. Žalobca elektronickým podaním zo dňa 23. 04. 2014, doručeným správcovi dane dňa 30. 04. 2014, požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Uviedol, že si uplatnil nadmerný odpočet v daňovom priznaní zo dňa 14. 04 2012, ktorý mu mal byť vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Riadne uplatnený nadmerný odpočet mu však bol vrátený z dôvodu začatia daňovej kontroly až dňa 15. 04. 2013 bez priznania úroku.

5. Správca dane reagoval na žiadosť žalobcu oznámením zo dňa 02. 05. 2014, v ktorom uviedol, že pôvodná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu mala byť dňa 25. 05. 2012, t. j. do 30-tich dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol v súlade s ust. § 79 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Správca dane v podaní zo dňa 15. 05. 2012 oznámil žalobcovi deň začatia daňovej kontroly dňom 23. 05. 2012. Daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu z daňovej kontroly dňa 05. 04. 2013 a správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 279.409,84 eur dňa 15. 04. 2013, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Správca dane bol toho názoru, že nedošlo k naplneniu ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, pretože správca dane vrátil nadmerný odpočet daňovému subjektu v zákonom stanovenej lehote.

6. Žalobca sa v podaní zo dňa 29. 05. 2014 vyjadril k oznámeniu o zamietnutí žiadosti o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Poukázal v ňom na čl. 183 Smernice č. 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, podľa ktorého „ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej dane z pridanej hodnoty, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia". Mal za to, že od 25. 05. 2012 do 15. 04. 2013 mu vznikol nárok na úrok zo sumy daňového preplatku, t. j. uplatneného nadmerného odpočtu v sume 279.409,84 eur za zdaňovacie obdobie marec 2012 v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a žiadal o jeho priznanie.

7. Správca dane v podaní zo dňa 16. 06. 2014 zotrval na svojom pôvodnom stanovisku a uviedol, že nemá právny dôvod vydať rozhodnutie o priznaní úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, pretože rozhodnutie ukladá povinnosť alebo priznáva práva podľa ust. § 63 daňového poriadku, a v tomto prípade nevznikol nárok na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu.

8. Žalobca následne podaním zo dňa 09. 07. 2014 zaslal podnet Finančnému riaditeľstvu SR na vydanie opatrenia proti nečinnosti podľa ust. § 66 daňového poriadku. Uviedol, že mu vznikol od 25. 05. 2012 do 15. 04. 2013 nárok na úrok zo sumy daňového preplatku v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Žiadal, aby Finančné riaditeľstvo SR ako druhostupňový orgán prijalo opatrenie proti zrejmej nečinnosti prvostupňového orgánu a v prípade, ak nápravu nebude možno dosiahnuť inak, aby v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku vydalo rozhodnutie o priznaní úroku žalobcovi. Prílohou predmetného podania žalobcu bol rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10.

9. Žalovaný na uvedený podnet žalobcu reagoval vo vyjadrení zo dňa 30. 09. 2014. Uviedol, že správca dane nebol nečinný, na obidve podania žalobcu odpovedal v zákonom stanovených lehotách a vo svojich odpovediach sa zaoberal aj argumentáciou žalobcu. Pretože nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2012 bol vrátený v zákonom stanovenej lehote, žalobcovi nevznikol nárok na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu. Správca dane nemal právny dôvod na vydanie rozhodnutia o priznaní úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012.

10. Prokurátor Krajskej prokuratúry Nitra podal upozornenie prokurátora pod č. k. Kd 202/16/4400-6 zo dňa 06. 12. 2016 Daňovému úradu Nitra, v ktorom navrhol prejednať upozornenie na porade riaditeľa Daňového úradu Nitra a prijať opatrenia na odstránenie dôsledkov nesprávneho postupu - nečinnosti v konaní v tom smere, aby Daňový úrad Nitra o žiadosti spoločnosti Feliz s.r.o. zo dňa 23. 04. 2014, ktorá bola doručená Daňovému úradu Nitra, pobočka Nové Zámky dňa 30. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012 konal a bezodkladne o nej rozhodol rozhodnutím.

11. Daňový úrad Nitra rozhodnutím č. 100038793/2017 zo dňa 10. 01. 2017 nevyhovel žiadosti žalobcu doručenej dňa 30. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012 a úrok nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri uplatnení a vrátení nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012 postupoval v zmysle platného znenia ustanovenia § 79 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Správca dane v súlade s ustanovením § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.

vrátil nadmerný odpočet vo výške zistenej správcom dane v lehote do 10 dní od skončenia kontroly, čím dodržal zákonnú lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu. Na základe aplikácie právnej úpravy § 79 ods. 3 zákona č 563/2009 Z. z. na skutkový stav, nie je naplnená podmienka na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012 daňovému subjektu, pretože správca dane vrátil nadmerný odpočet daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie marec 2012 v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 10 dní od skončenia daňovej kontroly.

12. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

13. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 19. 04. 2017 tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil ako vecne správne.

Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 16. 04. 2012 podal žalobca daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012, ktorým si uplatnil nadmerný odpočet v sume 279.409,84 eur. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012 by bola uplynula dňa 25. 05. 2012. Správca dane v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, dňa 23. 05. 2012 začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu alebo jeho časti. Daňová kontrola bola ukončená dňa 05. 04. 2013 bez nálezu. Správca dane v protokole potvrdil nadmerný odpočet v sume 279.409,84 eur. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2012 bol žalobcovi vrátený dňa 15. 04. 2013 v sume 279.409,84 eur, t.j. v lehote stanovenej zákonom. Dňa 30. 04. 2014 bola správcovi dane elektronickým prostriedkami doručená žiadosť žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správca dane na žiadosť žalobcu odpovedal oznámením č. 9412301/5/1830379/2014 zo dňa 02. 05. 2014, v ktorom žalobcovi uviedol, že v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012 bola začatá daňová kontrola, dňa 23. 05. 2012 a po jej skončení správca dane vrátil nadmerný odpočet dňa 15. 04. 2013, t. j. v zákonom stanovenej lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly.

Na základe listu Krajskej prokuratúry Nitra č. Kd 202/16/4400-6 zo dňa 06. 12. 2016 správca dane vydal rozhodnutie, proti ktorému žalobca podal odvolanie. Poukazovanie žalobcu na ust. § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a na „žiadosť o jeho vrátenie“ považoval žalovaný za bezpredmetné a v danej veci vychádzal z obsahovej podstaty a bral do úvahy celý kontext odvolania. Správca dane postupoval v zmysle ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. a nadmerný odpočet vrátil v lehote stanovenej zákonom. Vzhľadom k tomu, že legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly ukončenej do 31.12.2016, žalovaný konštatoval, že žalobcovi úrok z tohto titulu nemôže byť priznaný. Žalovaný nespochybnil doktrínu eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ale v danom prípade je zrejmé, že sám žalobca si je vedomý, že právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje správcovi dane povinnosť platiť úrok daňovému subjektu počas trvania daňovej kontroly, a preto požaduje zaplatenie úroku na základe aplikácie rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD a uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., s odkazom na § 79 ods. 2 daňového poriadku. Správca dane nie je oprávnený priznať a zaplatiť úroky po dobu výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. Platný a účinný právny režim v Slovenskej republike sa riadi ustanovením § 79 zákona č 222/2004 Z. z., ktorý v zmysle uvedeného „upravuje“ vrátiť nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a tým „definuje“, že vrátenie v uvedenej lehote nie je oneskorené. Začatie daňovej kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu má vplyv na túto lehotu a logicky aj priebeh a ukončenie daňovej kontroly má vplyv na uvedenú lehotu. Správca dane pri priznaní úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu aplikoval vnútroštátnu právu úpravu.

V právnom poriadku Slovenskej republiky sa má aplikovať princíp prednosti práva Európskej únie, ale zároveň je potrebné uviesť, že daňové orgány ako štátne orgány sú povinné postupovať v zmysle zásady zákonnosti, ktorá vyplýva z ust. § 3 daňového poriadku. Správca dane bol v zmysle tejto zásady povinný pri správe dane postupovať na základe zákona a zákonom určeným spôsobom. Táto zásada

je konkretizáciou ústavného princípu, ktorý deklaruje obmedzenie štátnej moci vykonávanej štátnymi orgánmi na rozsah a spôsob ustanovený zákonom. Zásada zákonnosti vychádza z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaný konštatoval, že daňové orgány pri nepriznaní úroku z omeškania z nadmerného odpočtu žalobcovi postupovali v zmysle uvedeného, podľa platnej a účinnej legislatívy v danom čase.

Žalovaný poukázal na zákon č. 297/2016, ktorým sa mení a dopĺňa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktorým bol doplnený § 79a upravujúci náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa prechodného ustanovenia k tejto právnej úprave (§ 85ke) vyplýva, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 01. 01. 2017 a k 01. 01. 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. 12. 2016 vrátane. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa neuplatní na daňové kontroly ukončené do 31. 12. 2016. Žalobca teda nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

14. Žalobca podanou žalobou zo dňa 16. 06. 2017, doručenou tunajšiemu súdu dňa 19. 06. 2017 žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 100648851/2017 zo dňa 19. 04. 2017 ako aj rozhodnutie správcu dane, t.j. Daňového úradu Nitra, pobočka Nové Zámky č. 100038793/2017 zo dňa 10. 01. 2017 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Týmto rozhodnutím správca dane nevyhovel žiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012 a úrok mu nepriznal.

Žalobca uviedol, že v zmysle daňového priznania zo dňa 14. 04. 2012 k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012 si uplatnil nadmerný odpočet v sume 279.409,84 eur, ktorý mu mal byť vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený z dôvodu zahájenia daňovej kontroly až dňa 15. 04. 2013 bez priznania úroku. Podaním zo dňa 23. 04. 2014 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správca dane túto žiadosť žalobcu zamietol z dôvodu, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t. j. v lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a teda v zákonom stanovenej lehote.

V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalobca poukázal na právne stanovisko krajského prokurátora v Nitre a argumenty doplnil o uznesenie Súdneho dvora EÚ č. C-120/15 vo veci Kovozber s.r.o. zo dňa 21. 10. 2015, ktorým bol doplnený rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-107/10, a ktorým sa rozhodlo o prejudiciálnej otázke vznesenej zo strany Krajského súdu v Košiciach. Súdny dvor EÚ v právnej vete ustálil, že článok 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.

Poukázal na tvrdenie žalovaného, že legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly ukončenej do 31. 12. 2016, a teda žalobcovi z tohto titulu úrok nemôže byť priznaný. V ďalšej časti žaloby zopakoval odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v napadnutom rozhodnutí.

Žalobca bol toho názoru, že žalovaný nielen že neodstránil nezákonnosť rozhodnutia správcu dane, ale tento nezákonný stav ešte viac prehĺbil. Konkretizoval porušenie zákona, a to ust. § 1 ods. 2, § 63 ods. 5, § 79 ods. 2 veta prvá, ods. 3 prvé dve vety a ust. § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní

() a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorých sa mal dopustiť žalovaný.

V ďalších častiach žaloby sa žalobca zaoberal jednotlivými ustanoveniami vyššie citovaného zákona, ktoré boli podľa jeho názoru porušené. V ust. § 1 ods. 2 vyššie citovaného zákona je uvedená všeobecná subsidiarita okrem iného aj vo vzťahu k zákonu o dani z pridanej hodnoty, ktorý je osobitným (špeciálnym) predpisom voči daňovému poriadku ako všeobecnému predpisu, a teda osobitná právna úprava obsiahnutá v zákone o dani z pridanej hodnoty má prednosť. V súčasnosti je otázka kompenzácie

- úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená jednak v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3), ale aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a). V zmysle aktuálneho právneho stavu je otázka úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená komplexne v zákone o dani z pridanej hodnoty, a táto úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou daňového poriadku. Osobitná úprava tejto problematiky, obsiahnutá v ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty, je účinná iba od 01. 01. 2017, a teda na prejednávané zdaňovacie obdobie (marec 2012) sa táto osobitná úprava nedá použiť. Žalovaný ale v napadnutom rozhodnutí nijako nezdôvodnil opomenutie aplikácie všeobecnej subsidiarity daňového poriadku k zákonu o dani z pridanej hodnoty.

Taktiež sa daňové orgány nezaoberali stanoviskom krajského prokurátora v danej veci a námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k posudzovanej problematike (C-107/10 a C-120/15). Z rozsudku vo veci C-107/10 jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek vnútroštátny predpis, ktorý neumožňuje kompenzáciu úrokmi pri oneskorenom vrátení dane z pridanej hodnoty, alebo ktorý takúto kompenzáciu priznáva až odo dňa skončenia daňovej kontroly, je v rozpore s ust. článku 183 Smernice 2006/112/ES z 28. 11. 2006. Slovenská právna úprava je však v súlade s európskou legislatívou, keďže kompenzácia je upravená v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3) a od 01. 01. 2017 aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a).

Žalobou napadnuté rozhodnutia sú celkom jednoznačne v rozpore s ust. § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety daňového poriadku, ktoré ukladá povinnosť daňovému úradu priznať úroky daňovému subjektu, pokiaľ mu daňový preplatok bude vrátený neskôr ako do 30 dní od podania žiadostí o jeho vrátenie (v danom prípade od podania daňového priznania). Táto právna úprava je zároveň v súlade s ustálenou judikatúrou. Daňové orgány nemali žiadny právny dôvod dotknutú právnu úpravu ust. § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku na daný prípad neaplikovať. Judikatúra EÚ, ani dotknutá právna úprava nikde neuvádza, že zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly aj v prípade negatívneho nálezu je „neoprávnené“, a že úrok za takéto zadržiavanie je akousi sankciou pre správcu dane za porušenie zákona.

Žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní tak, ako mu to ukladá zákon. Bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu sa stotožnil s nedostatkami prvostupňového rozhodnutia

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ako i správcu dane.

IV. Vyjadrenie žalovaného

15. Žalovaný podal k žalobe písomné vyjadrenie zo dňa 29. 09. 2017, v ktorom poukázal na dôvody svojho rozhodnutia zo dňa 19. 04. 2017, z ktorého je zrejmá prednosť hmotnoprávneho zákona pred zákonom procesnoprávnym. Viaceré časti z tohto svojho rozhodnutia žalovaný i citoval s tým, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia. Okrem iného sa žalovaný zaoberal i odvolacími námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-107/10 a C-120/15), pričom skutočnosť, že žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu neznamená, že rozhodnutie správcu dane a rozhodnutie žalovaného sú nepreskúmateľné.

V prípade žalobnej námietky viažucej sa k úroku v zmysle ust. § 79 ods. 2, prvá veta a ods. 3 prvé dve vety daňového poriadku zdôraznil, že tieto nepojednávajú o úroku za zadržaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly, ktorú správca dane začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že došlo k oneskorenému vráteniu nadmerného

odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012, nakoľko v zmysle ustanovení hmotnoprávneho zákona bol nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie vrátený v zákonom stanovenej lehote.

Žalovaný uviedol, že preskúmal rozhodnutie správcu dane v rozsahu požadovanom v odvolaní. Skutočnosť, že nevyhovel odvolaniu žalobcu neznamená, že jeho rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane sú nezákonné, alebo dokonca, že by ho nepreskúmaval. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/44/20130 zo dňa 01. 08. 2014, ktoré skutočnosť neexistencie ustanovenia oprávňujúceho priznať predmetný úrok konštatovalo: „Daňové orgány vydaním napadnutého rozhodnutia postupovali v súlade s dikciou vnútroštátneho práva Slovenskej republiky“. V prípade, ak by správca dane vydával v nadväznosti na rozsudky Súdneho dvora EÚ rozhodnutia o priznaní úroku, musel by v zmysle ust. § 63 ods. 3 písm. d/ daňového poriadku vo výroku uviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Takéto ustanovenie týkajúce sa daňových kontrol ukončených do 31. 12. 2016 v právnom poriadku Slovenskej republiky však absentuje. Nie je teda jasné, od ktorého dátumu by sa mal úrok počítať (primeraná lehota daňovej kontroly), aká úroková sadzba by sa mala použiť, príp. iné skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné a majú vplyv na výpočet úroku. Žalovaný uviedol, že na vydanie rozhodnutia mal dostatočne zistený skutkový stav a zo získaných dôkazov prijal právny záver, ktorý uviedol v žalobou napadnutom rozhodnutí. Navrhol podanú žalobu zamietnuť.

V. Ďalší priebeh súdneho konania

16. K vyjadrenou žalovaného zo dňa 29. 09. 2017 podal žalobca vyjadrenie zo dňa 31. 10. 2017. Zotrval na dôvodoch podanej žaloby a na doplnenie uviedol, že v daňovom poriadku (ust. § 79 ods. 3 ), a ani v zákone o dani z pridanej hodnoty (ust. § 79a) nie je uvedené, že úroky za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu majú predstavovať pre správcu dane „sankciu" za porušenie jeho právnej povinnosti. Toto tvrdenie žalovaného nevyplýva zo zákona a nemôže byť právnym argumentom.

Daňové orgány sa nezaoberali hmotnoprávnou námietkou Krajského prokurátora v Nitre spočívajúcej v tom, že nesprávne stotožňujú nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov.

Žalobca zotrval na svojom názore, že ak zákon o dani z pridanej hodnoty ako osobitný predpis do 31. 12. 2016 neupravoval právnu úpravu úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, je viac ako zrejmé, že ohľadne úrokov za oneskorené vrátenie DPH je v prípade žalobcu (zdaňovacie obdobie marec 2012) potrebné použiť všeobecný právny predpis, ktorým je , konkrétne jeho ustanovenia § 79 ods. 2 a 3.

17. Žalovaný k vyjadreniu žalobu zo dňa 31. 10. 2017 uviedol, že sa plne pridržiava svojho písomného vyjadrenia zo dňa 29. 09. 2017 k žalobe z dôvodu, že vyjadrenie podané žalobcom neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa žalovaný vyjadril.

VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

18. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 SSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 19. 04. 2017 ako i rozhodnutie správcu dane zo dňa 10. 01. 2017, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná, a preto obe žalobou napadnuté rozhodnutia (rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie správcu dane) podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodu, že obe tieto rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Správny súd takto rozhodol bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. § 107 ods. 2 SSP, nakoľko žalobca a ani žalovaný nepožiadali o prejednanie veci s nariadením pojednávania a súd nezistil existenciu zákonného dôvodu podľa ust. § 107 ods. 1 SSP na prejednanie veci s nariadením

pojednávania. Rozsudok bol v zmysle ust. § 137 ods. 3, 4 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu určenú zákonom a pri splnení zákonom stanovených podmienok.

19. Podľa § 79 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 30. 09. 2012, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. 29b) Platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo 2 je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom daňovom priznaní, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. Podľa § 86 vyššie citovaného zákona, týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 6.

20. Podľa § 79 ods. 5, 6 citovaného zákona, v znení účinnom do 30. 09. 2013, teda i v čase vrátenia nadmerného odpočtu, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

21. Podľa § 79a ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, teda i v čase rozhodovania žalovaného, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich

mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2. Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. O priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu. Podľa § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) vyššie citovaného zákona, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

22. V prílohe č. 6 (Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) k zákonu č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, je pod bodom 7. uvedená Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 11.12.2006) v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2006 (Ú. v. EÚ L 384, 29.12.2006).

23. Podľa čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

24. Podľa § 79 ods. 1, 2, 3 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 07. 2013, teda i v čase vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7. Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na daňovú pohľadávku alebo nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako tri eurá; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44)najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu tri eurá. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

25. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

26. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo posúdiť postup a právne závery daňových orgánov pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2012 (podanom dňa 16. 04. 2012) v sume 279.409,84 eur, ktorý bol žalobcovi vrátený dňa 15. 04. 2013.

27. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal dňa 16. 04. 2012 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo vyššie uvedenej sume. Taktiež nebolo sporné, že dňa 23. 05. 2012 (teda v lehote určenej na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu) správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a táto bola ukončená dňa 05. 04. 2013, kedy si žalobca prevzal protokol zo dňa 04. 04. 2013 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty, ako to vyplýva z predloženého administratívneho spisu. Nadmerný odpočet v žalobcom uplatnenej a správcom dane zistenej sume 279.409,84 eur bol vrátený žalobcovi dňa 15. 04. 2013 a žalobca v podaní zo dňa 23. 04. 2014 (doplnenom v podaní zo dňa 29. 05. 2014) požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu.

28. V podaní zo dňa 29. 05. 2014 žalobca v súvislosti s uplatňovaním nároku na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD proti Direktor „Obžalvane i upravlenie na izpălnenieto" NAP zo dňa 15. 05. 2011, ktorý sa týka výkladu článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej Smernicou Rady 2006/138/ES z 19. 12. 2006. V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 10. 01. 2017 žalobca taktiež poukazoval na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o., v zmysle ktorého sa článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.

Rovnako v podanej žalobe žalobca poukazoval na vyššie uvedený rozsudok a uznesenie Súdneho dvora EÚ a domáhal sa ich použitia i v jeho veci tvrdiac, že správca dane a žalovaný nepostupovali v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, konkrétne, že nerešpektovali závery vyslovené v rozhodnutí C-120/2015 Kovozber zo dňa 21. 10. 2015, ktoré sa týka práve slovenského právneho poriadku.

29. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia taktiež poukazoval na závery uvedených rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré interpretujú výklad čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej Smernicou Rady 2006/138/ES z 19. 12. 2006. V závere svojho rozhodnutia však konštatoval, že vo vnútroštátnom právnom poriadku v čase zadržania nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (rok 2012) neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie s tým, že kľúč k riešeniu tejto situácie má zákonodarca, ktorý môže prijať zodpovedajúcu legislatívu, ktorá bude riešiť i prípady daňových kontrol ukončených pred 31. 12. 2016.

30. V tomto smere aj správny súd dospel k záveru, že zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, účinný v čase rozhodnom pre posúdenie predmetnej veci, neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty počas vykonávania daňovej kontroly, resp. počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že tento odpočet bol uplatnený oprávnene. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (ust. § 79a) bol do vyššie citovaného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01. 01. 2017. V zmysle ust. § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom v čase rozhodovania žalovaného sa

však ust. § 79a neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. 12. 2016. Je teda nesporné, že na danú vec nemožno aplikovať ust. § 79a vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, ale je potrebné vychádzať z predchádzajúcej právnej úpravy zákona č. 222/2004 Z. z. a zákona č. 563/2009 Z. z. v znení platnom v čase zadržania uplatneného nadmerného odpočtu, resp. jeho vrátenia, teda do konca roku 2016.

31. Práve z dôvodu, že naša vnútroštátna úprava do 31. 12. 2016 neobsahovala úpravu náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a viedli sa vnútroštátne spory o priznanie tejto náhrady vo forme úrokov, Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7S/21/2012 podal Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania a žiadal odpoveď na dve prejudiciálne otázky. Súdny dvor sa k položeným otázkam vyjadril formou uznesenia vo veci C-120/15 zo dňa 21. 10. 2015, keď výslovne uviedol, že "článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly."

32. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 zo dňa 21. 10. 2015, ako aj staršej judikatúry Súdneho dvora (najmä rozhodnutia vo veci Enel Maritsa, body 51, 52, 53, Rafinăria Steaua Română, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, bod 32, Alicja Sosnowska) vyplýva, že súdy ako aj správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, nakoľko takémuto uplatneniu bráni čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.

Táto Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva Európskej únie, pre členský štát je záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora EÚ.

V práve Európskej únie platí, že rozsudky Súdneho dvora EÚ sú v zásade záväzné inter partes (medzi stranami). Všeobecná záväznosť rozsudkov platí neformálne, len pokiaľ ide o rozhodnutia v prejudiciálnych konaniach.

33. Vo svojej judikatúre (napr. rozhodnutiach Alicja Sosnowska, Enel Maritsa Iztok, Kovozber a ďalších) v otázke vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty Súdny dvor EÚ dôvodil, že vyššie uvedená smernica má vo vzťahu k členským štátom, ktoré nedokonale transponovali jej znenie, priamy účinok. Vnútroštátne súdy majú v takom prípade povinnosť neaplikovať vnútroštátny právny predpis a namiesto neho musia aplikovať príslušné úniové pravidlo. Uvedené potom znamená, že čl. 183 Smernice Rady musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom poriadku. Tento článok pritom Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že za oneskorene vrátený riadne uplatnený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok, ktorý nie je možné chápať ako sankciu pre správcu dane, ale ako paušalizovanú kompenzáciu majetkovej ujmy pre daňový subjekt za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu. Akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci.

34. Nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie až do jeho vrátenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06. 06. 2017). Pokiaľ správca dane po vykonanej daňovej kontrole dospel k záveru, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na vrátenie (zaplatenie) nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012 (ktorý

mu bol vrátený dňa 15. 04. 2013, t. j. v lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly), v konaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu mal správca dane k tejto problematike pristupovať v súlade s právom únie a eurokomformným výkladom právnych predpisov žalobcovi úrok priznať.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že daň z pridanej hodnoty je predmetnom harmonizácie s úniovým právom, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ je záväzným prameňom práva a teda musí byť súčasťou právneho základu rozhodnutia vo veci samej.

35. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 19. 04. 2017 podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) zrušil a zároveň z toho istého dôvodu zrušil i rozhodnutie správcu dane v súlade s ust. § 191 ods. 3, písm. a/ SSP, keďže žalobca navrhol zrušiť i uvedené rozhodnutie a súd dospel k záveru, že jeho návrh je dôvodný i v tejto časti žaloby. Súd má za to, že správca dane, ale ani žalovaný pri svojom rozhodnutí o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 10. 01. 2017 nevenovali vyššie uvedeným skutočnostiam dostatočnú pozornosť a predmetnú vec posudzovali výlučne podľa vnútroštátnych predpisov, z ktorých žalovaný vyvodil záver, že v roku 2012 neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za ekonomické znevýhodnenie spočívajúce v zadržiavaní uplatneného nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly.

36. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti daňových orgánov, že pokiaľ právny predpis určitú skutkovú situáciu neupravuje, alebo ju upravuje nedostatočne, neznamená, že takúto situáciu nie je možné riešiť. V predmetnej veci je možné podľa názoru súdu použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, použitia ktorého sa domáhal i žalobca.

37. V ďalšom konaní sú daňové orgány viazané právnym názorom súdu (ust. § 191 ods. 6 SSP) a povinnosťou správcu dane bude opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 doplnenej v podaní zo dňa 29. 05. 2014, pričom sa bude zaoberať a zohľadní i judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa otázok vrátenia nadmerného odpočtu, najmä uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 (Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice), ktoré sa týka priamo slovenského právneho poriadku. Uvedené znamená, že správca dane (taktiež i žalovaný v prípade, ak bude v predmetnej veci rozhodovať) bude v predmetnej veci pri rozhodovaní o nároku žalobcu na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu aplikovať čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES v zmysle jeho výkladu, ktorý podal Súdny dvor EÚ vo svojej vyššie citovanej judikatúre a po právnej stránke vec posúdi v súlade s touto judikatúrou ako i rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku za oneskorené vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly (napr. v konaní pod sp. zn. 8Sžf/115/2013, 4Sžf/65/2014, 4Sžf/ 57/2016).

Daňové orgány (správca dane, resp. i žalovaný v prípade, ak bude vo veci rozhodovať) sa taktiež v ďalšom konaní vysporiadajú i s námietkami žalobcu vznesenými v podanej žalobe.

38. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech (súd žalobe vyhovel), priznal právo na plnú náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 167 ods. 1 SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (§ 175 ods. 2 SSP).

39. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).

Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.