Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2CoE-86-2018.pdf
PDF · 88.31 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/86/2018
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana, v exekučnej veci oprávneného: Z.. C. R. K., nar. XX. Z. XXXX, trvale bytom Q. XX, C., občan SR, zast. zákonnou zástupkyňou - matkou Z.. E. F., nar. XX. B. XXXX, bytom Q. XX, C., občan SR, právne zast. advokátkou JUDr. Ivetou Tóthovou s miestom podnikania Svätoplukova 28, Rimavská Sobota proti povinnému P.. R. K., nar. XX. H. XXXX, bytom S. XXXX/XX, Q. K., občan SR, zast. advokátkou JUDr. Andreou Andrášiovou s miestom podnikania Hlavné námestie 14, Rimavská Sobota vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Ivetou Tóthovou, Exekútorský úrad Veľký Krtíš, Nemocničná 16, pod sp. zn. EX 99/2015, o odvolaní povinného proti Uzneseniu Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2Er/559/2015-75 zo dňa 17. októbra 2016 takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2Er/559/2015-75 zo dňa 17. októbra 2016 vo výroku II., ktorým návrh povinného na zastavenie exekúcie v prevyšujúcej časti zamietol, p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením č. k. 2Er/559/2015-75 zo dňa 17. októbra 2016 rozhodol tak, že prvou výrokovou vetou exekúciu zastavil v časti vymáhaného výživného splatného do dňa 20. septembra 2016 vrátane, spolu v sume 3 990,00 Eur. Druhou výrokovou vetou návrh povinného na zastavenie exekúcie v prevyšujúcej časti zamietol a treťou výrokovou vetou zamietol návrh povinného na uloženie povinnosti oprávnenému znášať trovy exekúcie podľa § 36 ods. 11 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Uvedené rozhodnutie exekučný súd odôvodnil tým, že oprávnený požiadal dňa 30. marca 2015 súdnu exekútorku JUDr. Ivetu Tóthovú o vykonanie exekúcie proti povinnému o vymoženie nedoplatku na výživnom v sume 380,00 Eur za mesiace február a marec 2015, ako aj bežného výživného za nasledujúce obdobie vo výške 190,00 Eur mesačne. Exekúciu žiadal vykonať na základe Rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1P/123/2013 zo dňa 04. septembra 2013, ktorý sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 15. januára 2014. Exekučný súd dňa 24. septembra 2015 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Povinný podaním zo dňa 16. decembra 2015, ktoré doplnil podaním z 03. februára 2016, požiadal o zastavenie exekúcie. Svoj návrh skutkovo odôvodnil tým, že ku dňu vydania upovedomenia o začatí exekúcie bolo a je uhradené všetko dlžné výživné a aj bežné výživné na maloletého. Z upovedomenia o začatí exekúcie vyplýva, že samotný oprávnený oznámil úhrady zo dňa 02. apríla 2015 v sume 190,00 Eur, 21. apríla 2015 v sume 120,00 Eur, 29. mája 2015 v sume 190,00 Eur a 17. júla 2015 v sume 190,00 Eur, spolu 690,00 Eur. Nebola však oznámená úhrada vo výške 570,00 Eur, ktorá bola zaplatená pred vydaním upovedomenia o začatí exekúcie. Ďalej bola dňa 11. novembra 2015 uhradená suma 190,00 Eur, dňa 16. novembra 2015 suma 190,00 Eur a dňa 20. novembra 2015 suma 190,00 Eur. Povinný sa taktiež domáhal zastavenia exekúcie zrážkami zo mzdy podľa § 80 Exekučného poriadku prikázaním pohľadávky z účtu v banke podľa § 101 Exekučného poriadku a odblokovania nehnuteľnosti uvedenej v príkaze na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach zo dňa 27. novembra 2015.
Taktiež sa domáhal vrátenia vodičského preukazu, v tejto časti sa však jeho návrh stal bezpredmetným dňa 7. januára 2016, kedy súdna exekútorka vydala príkaz na vrátenie vodičského preukazu. Oprávnený sa k podaniam povinného cestou svojej právnej zástupkyne vyjadril tak, že povinný bol aj pred začatím exekúcie upozornený na to, že si riadne a včas neplní vyživovaciu povinnosť. Aj počas exekúcie sa správa obštrukčne, keď platby výživného poukazuje zákonnej zástupkyni oprávneného a nie k rukám súdnej exekútorky. Predmetom vymáhania je v danom prípade nezaplatené výživné, ktoré bolo v návrhu na vykonanie exekúcie vyčíslené v sume 380,00 Eur. Z návrhu vyplýva, že ide o platby výživného splatné do 20. februára 2015. Oprávnený žiadal vymôcť aj bežné výživné za nasledujúce obdobie. Vzhľadom na to, že návrh bol u súdnej exekútorky podaný dňa 30. marca 2015, treba mať za to, že ku dňu podania návrhu bola splatnou spolu suma 570,00 Eur, keďže dňa 20. marca 2015 sa stala splatnou platba výživného na apríl. Samotný povinný tvrdil, že dlh na výživnom zanikol v dôsledku jeho platieb vykonaných po podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Platí preto, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne, a preto povinnému s ohľadom na ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku vznikla povinnosť uhradiť trovy exekúcie, t. j. trovy súdneho exekútora, ako aj účelne vzniknuté trovy oprávneného v exekučnom konaní. V danom prípade došlo k plneniu pred vydaním upovedomenia o začatí exekúcie (platba zo dňa 9. septembra 2015 v sume 570,00 Eur), avšak vykonaná úhrada v upovedomení nebola zohľadnená. V záujme odstránenia právnej neistoty medzi účastníkmi konania bolo preto namieste, aby exekučný súd rozhodol o tom, v akom rozsahu sú naplnené podmienky na zastavenie exekúcie. S ohľadom na zánik nároku splnením exekučný súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 3 Exekučného poriadku v rozsahu sumy 3.990,00 Eur, ktorá je súčtom sumy 570,00 Eur splatnej v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie a ďalších 18 mesačných platieb výživného po 190,00 Eur (výživné splatné od 20. apríla 2015 do 20. septembra 2016 vrátane). Predmetom exekúcie ostáva bežné výživné v sume 190,00 Eur mesačne splatné od 20. októbra 2016 do budúcnosti. Upovedomením o ďalších trovách exekúcie boli účastníci konania upovedomení o vzniku ďalších trov v sume 22,50 Eur, ktoré predstavovali trovy právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní. O túto čiastku sa trovy oprávneného v exekučnom konaní navýšili, pričom upovedomením o začatí exekúcie boli pôvodne určené v sume 45,00 Eur. Oprávnený uznal, že dňa 18. januára 2016 mu prostredníctvom súdnej exekútorky boli uhradené trovy v sume 67,50 Eur. Upovedomením o ďalších trovách exekúcie zo 30. novembra 2015 boli účastníci upovedomení o ďalších trovách exekúcie v sume 199,14 Eur, ktoré predstavovali odmenu za zriadenie exekučného záložného práva vo výške 165,95 Eur s pripočítaním DPH. Zo špecifikácie súdnej exekútorky zo dňa 10. októbra 2016 vyplýva, že trovy exekúcie boli uspokojené v sume 1.581,60 Eur, t. j. nie v plnej výške. V dôsledku tejto skutočnosti exekúcia podľa exekučného súdu oprávnene pokračuje aj v časti neuhradených trov exekúcie. Podmienky na zastavenie exekúcie ako celku neboli preto podľa exekučného súdu naplnené. Exekúciu nemožno zastaviť podľa exekučného súdu ani v časti vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a zrážkami zo mzdy a iných príjmov. Ustanovenia § 80 a § 101 Exekučného poriadku totiž zastavenie exekúcie vedenej uvedenými spôsobmi robia závislými od skutočnosti, že predmetom vymáhania je už len bežné výživné. V danom prípade ostávajú neuhradené v celom rozsahu aj trovy exekúcie, preto čiastočné zastavenie exekúcie nie je dôvodné. Z rovnakého dôvodu nie je dôvodný ani návrh povinného na zastavenie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach. Exekučný súd zároveň zamietol návrh povinného, aby podľa § 36 ods. 11 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného znášať trovy exekúcie, ktoré vznikli v čase od prijatia plnenia oprávneným do splnenia jeho oznamovacej povinnosti. Oprávnený zastúpený zákonnou zástupkyňou obdržal od povinného platby výživného, ktoré povinný v rozpore s poučením obsiahnutým v upovedomení o začatí exekúcie poukazoval poštovou poukážkou na meno zákonnej zástupkyne oprávneného. Platbu v sume 570,00 Eur zo dňa 09. septembra 2015 oprávnený oznámil súdnej exekútorke až dňa 07. januára 2016. V tomto období vznikli trovy exekúcie titulom zriadenia exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach, ktoré boli uplatnené upovedomením o ďalších trovách exekúcie zo dňa 30. novembra 2015. Vynaloženie týchto trov však nie je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti oprávneného oznamovať obdržanie platieb povinného, keďže zriadenie exekučného záložného práva bolo dôvodné vzhľadom na potrebu vykonania exekúcie na vymoženie bežného výživného a trov exekúcie, ktoré v tom čase neboli uhradené ani čiastočne. Súdnemu exekútorovi iné trovy podľa obsahu spisu následne nevznikli.
2. Proti uzneseniu exekučného súdu v rozsahu druhej výrovej vety podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinný, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie podľa povinného pri svojom rozhodovaní nezohľadnil
tú skutočnosť, že povinný poukazoval platby výživného oprávnenému poštovými peňažnými poukazmi mesačne a súdnou exekútorkou bolo vykonávané aj prikázanie pohľadávok z účtu povinného. Z účtu bola povinnému podľa jeho tvrdenia zrazená dňa 10. decembra 2015 suma 1 075,60 Eur, dňa 07. januára 2016 suma 462,00 Eur, dňa 05. februára 2016 suma 302,00 Eur, dňa 25. februára 2016 suma 153,00 Eur, dňa 13. júna 2016 suma 140,00 Eur a dňa 02. septembra 2016 suma 634,00 Eur, ktoré sú uvedené aj v Oznámení súdnej exekútorky zo dňa 10. októbra 2016. Z daného oznámenia súdnej exekútorky však vyplýva, že v prehľade úhrad nie sú zahrnuté sumy 190,00 Eur zo dňa 18. marca 2016, 190,00 Eur zo dňa 19. apríla 2016, 190,00 Eur zo dňa 20. mája 2016, 190,00 Eur zo dňa 20. júna 2016 a 190,00 Eur zo dňa 18. júla 2016, ktoré povinný zaplatil poštovými peňažnými poukazmi oprávnenému. Z uvedeného dôvodu nemôže byť správny výpočet vymáhaných nárokov, ktorý súdu predložila súdna exekútorka, pričom súd prvej inštancie na tieto skutočnosti neprihliadol. Tým, že vo výpočte súdnej exekútorky neboli zahrnuté platby vo výške 5 x 190,00 Eur, spolu v sume 950,00 Eur, je podľa povinného zrejmé, že ku dňu rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemal povinný žiadny dlh na výživnom a ani na príslušenstve pohľadávky. Práve naopak, povinnému vznikol voči súdnej exekútorke na výživnom preplatok. Túto skutočnosť súd prvej inštancie nezobral do úvahy. Podľa povinného preto nemožno súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, keď vo výroku II. uznesenia zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie v prevyšujúcej časti. Povinný tiež uviedol, že nebolo prihliadnuté na § 61b ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého možno exekúciu vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie. V prípade, ak by aj súd prvej inštancie nepochybil pri výpočte vymoženej pohľadávky a jej príslušenstva, povinný je toho názoru, že exekúcia bola vykonávaná nad rozsah podľa daného ustanovenia Exekučného poriadku, pretože bol vydaný príkaz na vykonanie exekúcie zariadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného, pričom súdna exekútorka ich predaj nerealizovala, tiež bol vydaný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov a príkaz na zadržanie vodičského preukazu. Povinný má teda „zablokovaný“ nehnuteľný majetok, účty v bankách, ako aj vedenú exekúciu formou zrážok zo mzdy. Povinný preto na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil a exekúciu v celom rozsahu zastavil.
3. Oprávnený sa k odvolaniu povinného nevyjadril.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 (a contrario) CSP a uznesenie okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
7. Podľa § 64 Exekučného poriadku spôsob vykonania exekúcie určí exekútor, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 167 a 172). Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti.
8. Podľa § 65 Exekučného poriadku exekútor môže vykonať exekúciu v jednom exekučnom konaní aj niekoľkými spôsobmi. V prípade zjavného nepomeru vymáhanej povinnosti a hodnoty zabezpečeného majetku povinného je exekútor, po preukázaní dostatočného zabezpečenia vymáhanej povinnosti majetkom zo strany povinného a na jeho žiadosť, povinný odblokovať zabezpečený majetok v prevyšujúcej časti.
9. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že Uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2Er/559/2015-75 zo dňa 17. októbra 2016 bol zamietnutý návrh povinného na zastavenie exekúcie v
časti prevyšujúcej vymáhané výživné splatné do dňa 20. septembra 2016 vrátane. Súd prvej inštancie v bode 6 napadnutého uznesenia uviedol, že v záujme odstránenia právnej neistoty medzi účastníkmi konania súd prvej inštancie rozhodol o tom, v akom rozsahu sú naplnené podmienky na zastavenie exekúcie. Pri posudzovaní tohto rozsahu súd prvej inštancie výslovne uviedol, že exekúciu prvou výrokovou vetou zastavil v rozsahu sumy 3 990,00 Eur, ktorá zahŕňa tak sumu 570,00 Eur, ktorá bola splatná v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj 18 mesačných platieb bežného výživného po 190,00 Eur od 20. apríla 2015 do 20. septembra 2016 vrátane. Nie je preto pravdivé tvrdenie povinného v jeho odvolaní, že súd prvej inštancie neprihliadol na ním vykonané platby 5 x 190,00 Eur (v mesiacoch marec 2016, apríl 2016, máj 2016, jún 2016 a júl 2016), keďže tieto súd prvej inštancie zohľadnil pri posudzovaní rozsahu, v ktorom bolo potrebné exekúciu zastaviť podľa prvej výrokovej vety napadnutého uznesenia. Povinný neosvedčil, že by uhradil aj príslušenstvo pohľadávky v časti vymáhaných trov exekúcie, k čomu sa súd prvej inštancie podrobne vyjadril v bode 8 odôvodnenia napadnutého uznesenia. Ak teda trovy exekúcie neboli uspokojené v plnej výške, ale len čiastočne, v časti zostávajúcich trov exekúcie nebol dôvod v exekúcii nepokračovať, a preto súd prvej inštancie správne rozhodol druhou výrokovou vetou tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie v časti prevyšujúcej výživné splatné do 20. septembra 2016 vrátane zamietol.
10. K odvolacej námietke povinného, že exekúcia je vykonávaná nad rozsah prípustný v zmysle § 61b ods. 1 Exekučného poriadku, keďže súdna exekútorka vydala príkaz na vykonanie exekúcie zariadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného, ako aj príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov povinného, odvolací súd uvádza, že táto nie je dôvodná. Podľa vyššie citovaných ustanovení § 64 a 65 Exekučného poriadku spôsob vykonania exekúcie určí exekútor, pričom môže vykonať exekúciu v jednom exekučnom konaní aj niekoľkými spôsobmi. Ak pohľadávka oprávneného a trovy exekúcie neboli v celosti vymožené, súdna exekútorka tak exekúciu môže vykonať aj viacerými spôsobmi vykonania exekúcie za predpokladu zachovania ich primeranosti k vymáhanej povinnosti. Ak by sa povinný domnieval, že je daný zjavný nepomer vymáhanej povinnosti a hodnoty zabezpečeného majetku povinného, môže v zmysle § 65 Exekučného poriadku exekútorovi preukázať dostatočné zabezpečenie vymáhanej povinnosti jeho majetkom a požiadať o odblokovanie zabezpečeného majetku v prevyšujúcej časti.
11. Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd preto s poukazom na § 387 ods. 1, 2 CSP napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
12. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).