Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/15/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom v Bratislave, na ulici Vajnorskej č. 100/A, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ulici Martinčekovej č. 13 proti žalovanému W. G., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v G. č. XX, o zaplatenie sumy 2 630,57.- € s príslušenstvom, o odvolaní právneho predchodcu žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom v Bratislave, na Dvořákovom nábreží č. 4, proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, zo dňa 01.03.2017, č.k. 9Csp/37/2016-50, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,35 € a v časti úrokov vo výške 19,5% ročne zo sumy 2630,57 € od 01.05.2016 do zaplatenia. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 1953,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1953,40 € od 12.08.2014 do zaplatenia v mesačných splátkach po 30,- € splatných vždy do 25. dňa, toho ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie so zaplatením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ďalej vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu dňa 07.06.2012 uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere. Na jej základe bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2 900.- € za podmienok dohodnutých zmluvnými stranami v úverovej zmluve. Žalovaný poskytnutý úver nesplácal riadne a včas, a preto právny predchodca žalobcu pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ku dňu 11.08.2014, pričom toto oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti bolo žalovanému doručené do vlastných rúk. Právny predchodca žalobcu nepreukázal dodržanie lehoty a podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka tak, ako je to zakotvené v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

3. Vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, založený zmluvou o úvere, bol posúdený ako vzťah spotrebiteľský, podliehajúci právnemu režimu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy.

4. Pre spotrebiteľské zmluvy je vo všeobecnosti charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom spravidla z pozície slabšej zmluvnej strany, nakoľko práve dodávateľ je tvorcom zmluvných podmienok, ktoré sú vopred určené, a ktoré spotrebiteľ spravidla nemá možnosť reálne

ovplyvniť. Účelom právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v zákone č. 129/2010 Z.z. je práve vyrovnávať túto nerovnováhu v právnom postavení dodávateľa a spotrebiteľa. Vychádza sa totiž z predpokladu, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkané produkty koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Preto je v záujme naplnenia ochrany spotrebiteľa potrebné preskúmať dôvodnosť žalovaného nároku, najmä v kontexte jeho súladu s príslušnými právnymi normami upravujúcimi ochranu spotrebiteľov.

5. Uzatvorená zmluva okrem všeobecných náležitostí zmluvy o pôžičke v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka, musela obsahovať aj osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsiahnuté v ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.

6. Po dôkladnom preskúmaní obsahu zmluvy bolo zistené, že táto neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže žalovaný ako spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z.. Toto ustanovenie sleduje legitímny cieľ ochrany spotrebiteľa v prípade, ak spotrebiteľ bude mať záujem uplatniť reklamáciu alebo podať sťažnosť, a to uvedením subjektu, na ktorý sa môže obrátiť. Označenie tohto subjektu však z textu samotnej zmluvy nevyplýva.

7. Zmluva neobsahuje podmienky upravujúce čerpanie úveru, tak ako je táto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedená v ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluva iba v článku 3 v bode 2 odkazuje na obchodné podmienky, v ktorých je čerpanie úveru upravené v článku 3. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. musia byť obsiahnuté priamo v zmluve, ktorá je na znak súhlasu podpísaná oboma zmluvnými stranami. Obchodné podmienky nielenže nespĺňajú charakter zmluvných dojedaní z dôvodu absencie súhlasu žalovaného s ich znením, ale nemajú ani charakter individuálneho dojednania, pretože z ich obsahu je zrejmé, že boli tvorené právnym predchodcom žalobcu a žalovaný nemohol ich obsah žiadny spôsobom ovplyvniť. Absencia individuálneho dojednania všeobecných obchodných podmienok ako aj obchodných podmienok pre úver predstavuje v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka neprijateľnú podmienku, pretože obe obsahujú ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Tento záver súd oprel o závery Komisie pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých praktík predávajúcich, ktorá so zreteľom na zmluvné podmienky právneho predchodcu žalobcu na svojom rokovaní dňa 30.11.2015 zistila viaceré a opakované nedostatky vo všeobecných obchodných podmienkach, pre ktoré komisia dala podnet právnickým osobám zameraným na kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov na zváženie podaní na príslušné orgány za účelom prijatia prípadných opatrení aby dodávateľ - poskytovateľ finančných služieb uvedené neprijateľné zmluvné podmienky ako i nekalé obchodné praktiky voči spotrebiteľom nepoužíval, a rovnako aby predmetné zmluvné podmienky spotrebiteľa nezaväzovali, pretože spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na početnosť neprijateľných zmluvných podmienok a závažnosť nekalej obchodnej praktiky, komisia dala súčasne osobitný podnet Národnej banke Slovenska. Z tohto dôvodu nemôžu byť vytýkané obsahové nedostatky zmluvy reparované ustanoveniami všeobecných obchodných podmienok alebo obchodných podmienok pre úvery.

8. Zmluva ďalej v zmysle požiadavky uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahuje podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie dohodnutej úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru.

9. Zmluva v rozpore s požiadavkou nastolenou v ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahuje celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Naplnením tejto zákonnej požiadavky vychádzajúcej zo zmyslu a účelu tohto ustanovenia je uvedenie presnej sumy vyjadrujúcej hodnotu úveru, ktorú musí v skutočnosti spotrebiteľ zaplatiť, teda nie len istiny úveru, ale aj všetkých úrokov, poplatkov, poistenia a iných rôznych nákladových položiek úveru tak, aby spotrebiteľ dostal zrozumiteľnú informáciu o skutočnej výške svojho záväzku. Suma 2 074,86 € uvedená v zmluve, vôbec nezodpovedá týmto požiadavkám zákona (72 splátok po 72,29 € predstavuje sumu 5 204,88 €, čo by bola suma skutočne zaplatená spotrebiteľom pri dodržaní všetkých splátok). Zmluva právne konformným spôsobom tento údaj neobsahuje a zavádza spotrebiteľa. Zákonná požiadavka je postavená na sume celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a nie celkových nákladov, ako je to uvedené v zmluve, pretože tieto dva pojmy majú rôzny obsah, čo sa premieta v rozdielnosti výšky uvedenej sumy. Celkové

náklady pre spotrebiteľa nepredstavujú informáciu o celkovej hodnote úveru ale len čiastkovú informáciu o nákladoch, ktoré sú len zložkou celkovej čiastky záväzku, čo však môže byť, a v tomto prípade aj je, pre spotrebiteľa zavádzajúce.

10. Okrem toho v zmluve absentuje aj náležitosť v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.. V zmluve sa uvádza celková výška mesačnej splátky 72,29 €. Z uvedeného zmluvného ustanovenia však nevyplýva, koľko z tejto splátky pripadá na istinu úveru, úroky a iné poplatky, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Uvedený nedostatok bráni spotrebiteľovi poznať skutočnú výšku úveru v ktorejkoľvek fáze jeho splácania, čo je účelom tohto ustanovenia.

11. Zmluva teda neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. c), písm. g), písm. i), písm. j) a písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., čo má v zmysle ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. za následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanému na základe zmluvy o úvere je bezúročný a bez poplatkov.

12. Z aktuálneho stavu úveru ku dňu 30.04.2016 vyplýva, že žalovaný k tomuto dňu zaplatil právnemu predchodcovi žalobcu splátky spolu vo výške 946,60 €. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru, žalobcovi bolo priznané iba právo na zaplatenie sumy 1.953,40 € predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 2.900,- € a súčtom žalovaným zaplatených splátok vo výške 946,60 €. V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.

13. Žalovaný nezaplatil spotrebiteľský úver riadne a včas, čím sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku. Preto bol v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. zaviazaný na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 5,25% ročne z dlžnej sumy 1 953,40 € od 12.08.2014 až do poskytnutia riadneho plnenia.

14. Žalovanému bolo umožnené uloženú povinnosť zaplatiť v splátkach po 30,- € mesačne. Pri rozhodovaní o splátkach sa zohľadnili majetkové pomery žalovaného, ktorý je nezamestnaný a jediným príjmom celej jeho rodiny je suma 320,- € mesačne. Finančná situácia žalovaného mu neumožňuje zaplatenie dlžnej sumy v celosti, pretože by to ohrozilo uspokojovanie základných materiálnych a sociálnych potrieb jeho rodiny, ktorej súčasťou sú i maloleté deti. Súdom určená výška splátok na jednej strane umožní žalovanému zaplatenie súdom uloženej povinnosti bez ohrozenia jeho sociálnej situácie, na strane druhej pre právneho predchodcu žalobcu, ako banku, nebude táto výška splátok predstavovať žiadnu finančnú a ekonomickú ujmu.

15. Zároveň bolo rozhodnuté o čiastočnom zastavení konania v dôsledku čiastočného späť vzatia žaloby zo strany právneho predchodcu žalobcu.

16. Výrok o trovách konania bol odôvodnený ust. § 255 ods. 2 CSP.

17. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a proti výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovej lehote odvolanie právny predchodca žalobcu. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Alternatívne požadoval rozhodnutie zmeniť tak, aby žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol, že rozhodnutie vo svojom odôvodnení je nepreskúmateľné. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom konaní. Nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia boli porušené práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíval len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Obchodné podmienky ako aj všeobecné obchodné podmienky upravujú vo svojich ustanoveniach tak spôsob čerpania úveru, ako aj spôsob uplatnenia reklamácie. Za takejto situácie nie je možné ustáliť, že zmluva o úvere v spojení s jej neoddeliteľnými súčasťami neobsahovala údaje o čerpaní úveru, resp. o možnostiach uplatnenia reklamácie. Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 nie je nevyhnutné aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň Súdny dvor dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme

amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Zmluva o úvere jasným spôsobom obsahuje údaje o výške, počte a termínoch jednotlivých splátok. Žalovaný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver v 72 mesačných splátkach vo výške 72,29 € a to mesačne, vždy k 7. dňu v mesiaci, počnúc dňom 07.07.2012. Mesačná splátka vo výške 72,29 € pozostávala zo splátky istiny a úroku vo výške 69,- € a z poplatku za poistenie úveru vo výške 3,29 €. Žalovaný bol ďalej povinný uhrádzať poplatok za mesačnú splátku úveru v hotovosti v sume 0,76 €. Do celkových nákladov sa poplatok za poistenie úveru započíta len ak je poistenie povinné na získanie úveru, resp. na získanie za ponúkaných podmienok. V prípade zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nebol poplatok za poistenie zarátaný do celkových nákladov, nakoľko žalovaný uzavrel zmluvu o poskytnutí doplnkovej služby poistenia úveru, pričom táto nebola podmienkou na získanie úveru alebo získanie za ponúkaných podmienok. Celková výška nákladov bola vypočítaná správne, a preto zmluva o úvere nemala byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov. Rovnako zmluvu o úvere nie je možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov na základe toho, že by neobsahovala určenie výšky, počtu a termínov splátok, nakoľko tento údaj je zo zmluvy o úvere zrejmý. Výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. je zrejmé, že zmluva o úvere musí obsahovať buď úrokovú sadzbu úveru alebo podmienky upravujúce jej uplatnenie alebo index, alebo referenčnú úrokovú sadzbu, to znamená nie všetky tieto údaje, pričom zmluva o úvere jasným spôsobom upravuje výšku úrokovej sadzby, ktorá je v zmluve o úvere presne určená ako úroková sadzba vo výške 19% ročne. Pokiaľ ide o ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka na toto sa vzťahuje zákaz retroaktivity a teda nie je možné uvedené ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle aplikovať toto ustanovenie na právne vzťahy založené pred 01.04.2015, nič mu nebránilo výslovne to uviesť v intertemporálnej norme § 879p v ktorej sú explicitne uvedené ustanovenia, na ktoré sa nepravá retroaktivita vzťahuje. Argumentum a contrario je možné dospieť k záveru, že úmysel zákonodarcu je ten, aby ust. § 52 ods. 2 v novelizovanom znení sa vzťahovalo výlučne na právne vzťahy založené po 01.04.2015. Pri svojvoľnej retroaktívnej aplikácii tohto ustanovenia súdom na právne vzťahy založené pred 01.04.2015 dôjde k porušeniu čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky a zásahu do základných práv a slobôd občanov.

18. V priebehu odvolacieho konania pôvodný žalobca, Poštová banka, a.s., navrhol pripustiť zmenu strany sporu tak, aby namiesto pôvodného žalobcu vstúpil do konania BENCONT COLLECTION, a.s.. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017 bola pohľadávka uplatňovaná v konaní postúpená na BENCONT COLLECTION, a.s.. BENCONT COLLECTION, a.s., podaním zo dňa 12.07.2017 so vstupom do konania na strane žalobcu vyslovil súhlas. Prvoinštančný súd preto v súlade s ust. § 80 CSP, uznesením zo dňa 10.10.2017, č.k. 9Csp/37/2016-87 pripustil aby namiesto pôvodného žalobcu, Poštová banka, a.s., vstúpil do konania nový žalobca BENCONT COLLECTION, a.s.

19. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené.

20. V konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

21. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.

22. Zmluva o úvere túto podstatnú náležitosť neobsahuje. Za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať uvedenie adresy sídla právneho predchodcu žalobcu v záhlaví zmluvy v rámci jeho ďalších identifikačných údajov. Tieto údaje vyplývajúce z výpisu z obchodného registra len umožňujú identifikovať právneho predchodcu žalobcu nezameniteľným spôsobom ako poskytovateľa úveru žalovanému. Z ust. § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy nevyplýva, aby adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť mala byť totožná so sídlom tohto subjektu. Navyše v prípade bánk pôsobiacich tak, ako právny predchodca žalobcu, na území celého Slovenska prostredníctvom pobočiek, nie je vylúčené

aby reklamácia alebo sťažnosť nemohla byť vybavená prostredníctvom niektorej z nich, v mieste čo najbližšom bydlisku spotrebiteľa. S neuvedeným tejto náležitosti zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 11 ods. 1 písm. a) spája sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

23. Zmluva o úvere neobsahuje ani ďalšiu náležitosť vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktorou sú podmienky upravujúce čerpanie úveru. Taktiež neuvedenie tejto náležitosti malo za následok, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa považovala za bezúročnú a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).

24. V súvislosti s vyššie uvedenými chýbajúcimi náležitosťami zmluvy je bez právneho významu tvrdenie, podľa ktorého spôsob čerpania úveru a spôsob uplatnenia reklamácie boli upravené v obchodných podmienkach a všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Aj keď Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 zdôraznil, že čl.10 ods. 1 a ods.2 smernice 2008/48 v spojení s čl. 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, uvedené na posúdenie poskytnutého úveru ako bezúročného a bez poplatkov vplyv nemá. Zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 9 ods. 2 priamo uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí obsahovať náležitosti vymenované v tomto ustanovení. Požiadavka zákona na uvádzanie týchto náležitostí priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere je jednoznačná, a preto nepostačuje tieto náležitosti uvádzať v iných dokumentoch so zmluvou súvisiacich, ako sú napr. obchodné podmienky.

25. Vo vzťahu k ďalšej požiadavke uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy je potrebné dodať, že podmienky upravujúce uplatňovanie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru sa musia vzťahovať na konkrétnu dohodnutú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, a preto nepostačuje uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere len úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru bez toho, aby v zmluve neboli uvedené podmienky upravujúce jej uplatňovanie.

26. V zmluve o úvere nie je uvedená ani celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, teda náležitosť vyžadovaná ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. V zmluve je uvedená len celková výška nákladov. Celková výška nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nie sú totožné pojmy. Povinnosťou spotrebiteľa totiž nie je zaplatiť iba náklady spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, ale aj samotný spotrebiteľský úver. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je tak tvorená istinou spotrebiteľského úveru a nákladmi, ktoré spotrebiteľ musí zaplatiť.

27. Správny je i záver , podľa ktorého ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok , že úver sa v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov.

28. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

29. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo

ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

30. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

31. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica takéto členenie nepožaduje.

32. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

33. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci 8MCdo/13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

34. Vo veci 8 MCdo /13/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky priamo skonštatoval, že aj bez riešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka je zrejmé, že aj keby Najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie musel by prvoinštančný súd vziať zreteľ na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch so spotrebiteľskej zmluvy bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorých súčasťou sú oba tieto ustanovenia nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou týchto právnych predpisov. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktorý generálny prokurátor navrhuje zrušiť.

35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 rozsudok ako vecne správny potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

39. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .