Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoPv-6-2018.pdf
PDF · 90.73 KB
Case nature
Subarea
41CoPv/6/2018
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu Intersnack Slovensko, a.s., so sídlom Nozdrkovce 1798, 911 04 Trenčín, IČO: 31 450 211, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Kalabovou, so sídlom Krasovského 13, 851 01Bratislava, proti žalovanému RK s.r.o. ( predtým Danubia Snack, s.r.o. ), so sídlom Kuzmányho 713/3, 911 01 Trenčín, IČO: 36 347 418, zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Legerským, so sídlom Nám. Sv. Anny 25, 911 01 Trenčín, o zdržanie sa zasahovania do práv k ochranným známkam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 16CbPv/4/2009-1165 zo dňa 11. decembra 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 16CbPv/4/2009-1165 zo dňa 11. decembra 2017 v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. o trovách konania potvrdzuje.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. rozhodol, že stranám konania náhradu trov konania nepriznáva a výrokom III. súd priznal štátu právo na náhradu trov konania voči žalobcovi a žalovanému, voči každému zvlášť vo výške po 50 %.
2. Súd v rozsudku konštatoval, že už vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 16CbPv/4/2009-919 zo dňa 4.9.2013, ktorým žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací predmetný rozsudok uznesením sp.zn. 41Cob/315/2013 zo dňa 30.9.2014 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd okrem iného zastal názor, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu názoru, že v povedomí spotrebiteľov nebude dochádzať k zámene výrobkov strán sporu. Po vrátení veci súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a zistil, že žalovaný už dlhodobo nepoužíva obaly, ktoré boli predmetom petitu žaloby a nemá teda aké výrobky namietané žalobcom stiahnuť z trhu, nakoľko už žiadne nedistribuuje. Z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie za to, že dôvod konania odpadol a žalobu zamietol.
3. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 257 CSP tak, že stranám konania náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že neuplatnil všeobecne platný princíp zásady zodpovednosti za výsledok a zodpovednosti za zavinenie, nakoľko zhodnotil, že v konaní existujú dôvody hodné osobitého zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania „úspešnej“ strane sporu. Súd poukázal na to, že žaloba bola podaná v čase, kedy žalovaný uvádzal na trh výrobky v obaloch, ktoré obsahovali prvky nápadne pripomínajúce označenie používané žalobcom. Aj zo znaleckého posudku vyplýva, že zameniteľnosť niektorých obalov je zrejmá. Keďže žaloba bola zamietnutá v dôsledku zmeny skutkovej situácie, podľa názoru súdu by bolo neprimerane tvrdé zaviazať na náhradu trov žalobcu, ktorý si v konaní dôvodne bránil svoje ohrozené práva z ochranným známok. Súčasne sa súdu nejavilo ako nespravodlivé, aby ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady vzhľadom na existenciu
okolností súvisiacich so stavom pred začatím konania a s okolnosťami uplatneného nároku. Súd tiež poukázal na to, že žalovaný neuviedol dôvody, pre ktoré upustil od používania obalov výrobkov, ktoré žalobca namietal, tieto výrobky prestal uvádzať na trh, čiže odpadol dôvod konať o žalobnom návrhu žalobcu, ktorým sa žalobca domáhal toho, aby žalovaný upustil od používania takýchto obalov. Náhradu škody za konanie žalovaného si žalobca neuplatňoval. Z týchto dôvodov súd stranám náhradu trov konania nepriznal a uviedol, že o výške o trov strán konania už nebude ani rozhodovať v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
4. Súd zároveň konštatoval, že trovy štátu predstavujú sumu 1.589,42 Eur, ktorá bola vyplatená z rozpočtových prostriedkov súdu znalkyni za znalecký posudok č. 1/2016, pričom súd rozhodol, že ukladá povinnosť uhradiť trovy štátu v 1 t.j. vo výške 50 % žalobcovi i žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
5. Proti rozsudku čo do výrokov II. a III. o náhrade trov konania podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd v napadnutých častiach napadnutý rozsudok na základe § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % a štát má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň, aby žalovanému priznal aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
6. Pokiaľ ide o výrok II. rozsudku odvolateľ uviedol, že predmetný výrok súdu prvej inštancie je nielen založený na celkom nesprávnej a neopodstatnenej aplikácii ustanovenia § 257 CSP, ale ani samotná formulácia tohto výroku nie je správna a zodpovedajúca použitej aplikácii tohto zákonného ustanovenia. Podľa názoru odvolateľa výrok II. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, podľa ktorého súd stranám konania náhradu trov konania nepriznáva nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z ustanovení CSP. Takto znejúci výrok by prichádzal do úvahy len za procesnej situácie predpokladanej v ustanovení § 255 ods. 2 CSP. V tomto prípade je nesporné, že stranou v spore plne úspešnou bol žalovaný, keď súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a že z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania strán sporu prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, teda aplikácia ustanovenia, v ktorom je zakotvená zásada zodpovednosti za výsledok sporu. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v dôsledku zamietnutia žaloby je úspech vo veci na strane žalovaného, avšak napriek konštatovaniu tejto nespornej skutočnosti, túto pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu nezohľadnil, a to ani vo formulácii samotného výroku a ani pri zisťovaní dôvodov hodných osobitého zreteľa na výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ako plne úspešnej strane sporu. Podľa názoru žalovaného skutočnosť, že žaloba bola zamietnutá preto, že žalovaný prestal uvádzať na trh výrobky v obaloch, ktoré obsahovali prvky nápadne pripomínajúce označenia používané žalobcom, čím odpadol dôvod konania nie je dôvodom na takýto postup. Keďže žalobca zotrval na žalobe, tak nesie plnú zodpovednosť za výsledok sporu a takýto jeho postup v konaní nemôže zakladať dôvody hodné osobitého zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania plne úspešnému žalovanému. Žiadne iné okolnosti pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia na výnimočné nepriznanie náhrady trov konania plne úspešnému žalovanému súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nekonštatoval a ani objektívne neboli dané. Rozhodnutie o náhrade trov konania má svoj základ výlučne v procesných predpisoch a odvíja sa vždy od výsledku konania vo veci samej, a preto pri zamietnutí žaloby v celom rozsahu, nemajú úvahy o akejsi možnej počiatočnej čiastočnej dôvodnosti žaloby pre rozhodnutie o náhrade trov konania žiaden význam, pokiaľ žalobca nenakladal so žalobou spôsobom zodpovedajúcim skutočnostiam, ktoré boli v priebehu konania zistené. Z týchto dôvodov je podľa žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania strán sporu nesprávny.
7. Pokiaľ ide o výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania štátu, tento tiež podľa žalovaného je celkom nesprávny, a to v zásade s poukazom na skutočnosti už uvedené v odvolaní vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania strán sporu. Nad rámec uvedeného poukázal na to, že trovy konania štátu vznikli zaplatením znalečného za podaný znalecký posudok v konaní z rozpočtových prostriedkov súdu, pričom dôvod, pre ktorý súd vo veci samej žalobu zamietol bol daný už dávno pred nariadením predmetného znaleckého dokazovania, keď žalovaný vo svojich vyjadreniach uviedol, že žiadne výrobky už dlhodobo na trh neuvádza a keď žalobca ani túto skutočnosť nerozporoval a nepreukazoval jej opak. Teda aj k vykonaniu znaleckého dokazovania došlo len preto, že žalobca zotrval na žalobe napriek tomu, že jeho žalobná požiadavka, pre neaktuálnosť ktorej súd prvej inštancie napokon žalobu zamietol, bola daná v rovnakom rozsahu a z rovnakých dôvodov už pred nariadením
tohto znaleckého dokazovania. Trovy konania štátu teda vznikli výlučne zavinením žalobcu, ktorý bol navyše v spore plne neúspešný, a preto je potrebné, aby štátu bola priznaná náhrada trov konania len voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Z týchto dôvodov je podľa žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti o náhrade trov konania štátu nesprávny.
8. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmenil v zmysle petitu odvolania a zároveň aby žalovanému priznal aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
9. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného a uviedol, že nesúhlasí s dôvodmi žalovaného uvádzanými v ním podanom odvolaní a napadnutý rozsudok v napadnutej časti o náhrade trov konania považuje za správny. Uviedol, že sám zvažoval podať odvolanie v časti náhrady trov konania v prospech štátu, nakoľko tieto trovy vznikli v dôsledku vypracovania znaleckého posudku, na ktorom opakovane trval žalovaný, a ktorý podľa názoru žalobcu nebol vo veci potrebný a ani nebol podkladom pre rozhodnutie vo veci. Naviac výsledky znaleckého posudku preukázali, že zo strany žalovaného došlo k protiprávnemu konaniu, ktorým zasiahol do práv žalobcu. Nakoľko súd výsledky znaleckého posudku vôbec v rozhodnutí vo veci nepoužil, išlo podľa názoru žalobcu o nehospodárne vynaložené trovy, ktoré vôbec neboli potrebné. V záujme ukončenia veci však po dôkladnom zvážení v tejto časti rozsudok nenapadol a bol ochotný sa podieľať na náhrade polovice trov štátu.
10. Žalobca tiež uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní existujú dôvody hodné osobitého zreteľa, a preto sa náhrada trov konania nepriznala žiadnej zo strán sporu. Žalovaný v spore uspel len z dôvodu, že od svojho protiprávneho konania v čase trvania sporu upustil. Samotným dôvodom na začatie konania a jeho trvanie bolo protiprávne konanie žalovaného. Podľa názoru žalobcu je správny postup súdu prvej inštancie, ktorý žalovanému aj napriek jeho úspechu v konaní náhradu trov konania nepriznal. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti výrokov II. a III. o náhrade trov konania v celom rozsahu potvrdil a aby žalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
11. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( § 385 ods. 1 CSP ) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdil, ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.
12. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zdržania sa zasahovania do práv k ochranným známkam a nekalosúťažného konania. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 16CbPv/4/2009-919 zo dňa 4.9.2013, ktorým žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, pričom odvolací súd napadnutý rozsudok uznesením č.k. 41Cob/315/2013 zo dňa 3.9.2014 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v uznesení vyslovil názor, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu názoru, že v povedomí spotrebiteľov nebude dochádzať k zámene výrobkov strán sporu. Následne v priebehu súdneho konania žalovaný upustil od používania obalov na výrobkoch, ktoré sú predmetom petitu žaloby, následkom čoho súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žaloba sa stala bezdôvodnou. Súd však mal za to, že v danom prípade boli splnené podmienky hodné osobitého zreteľa, pre ktoré súd nepriznal žalovanému, ako v spore úspešnému nárok na náhradu trov konania a postupoval v súlade s § 257 CSP. Zároveň súd trovy štátu rozdelil medzi obidve strany konania v pomere 50 %, nakoľko znalečné za vypracovaný znalecký posudok bolo vyplatené z rozpočtových prostriedkov súdu.
13. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
14. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
15. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitého zreteľa.
16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
17. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
18. Predmetom odvolacieho konania sú výroky rozsudku, ktorými súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania a o nároku na náhradu trov konania štátu. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je namieste aplikácia ustanovenia § 257 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný mal síce v konaní plný úspech, a teda by mu mal vzniknúť nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v súlade s § 255 ods. 1 CSP, avšak zo spisového materiálu je zrejmé, že v priebehu súdneho konania došlo k zmene obalov, ktorých vizuálnou stránkou malo dochádzať k zásahu do ochranných známok žalobcu. Tento právny názor bol vyslovený odvolacím súdom v predchádzajúcom uznesení, ako aj vo vypracovanom znaleckom posudku.
19. Odvolací súd poukazuje na to, že je pravdou, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Odvolací súd zastáva názor, že priznanie trov konania žalovanému, ako strane úspešnej v konaní by bolo nespravodlivé, teda v rozpore s článkom II ods. 1 CSP. Postup súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, považuje odvolací súd za spravodlivý, zohľadňujúci zásah žalovaného do práv žalobcu chránených ochrannými známkami. Odvolací súd v súlade s uvedenou zásadou spravodlivosti považuje za správne rozhodnutie súdu prvej inštancie aj ohľadne trov konania štátu, keď ich súd rozdelil medzi obdive strany konania pomerom 50 % pre každú stranu. Zo spisu je zrejmé, že práve žalovaný sa v konaní domáhal nariadenia znaleckého dokazovania a vypracovaný znalecký posudok je v prospech žalobcu. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie postupoval správne, keď rozdelil nárok spojený s vypracovaním znaleckého posudku medzi obidve strany rovnakým dielom.
20. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľa, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre postup v súlade s § 257 CSP, nakoľko aplikácia tohto zákonného ustanovenia je výlučne v kompetencii súdu, teda jeho aplikácia závisí od voľnej úvahy súdu. V každom prípade jednotlivo však treba skúmať a brať do úvahy, či boli splnené dôvody hodné osobitého zreteľa a či ide o výnimočné okolnosti. Odvolací súd má za to, že v danom prípade boli kumulatívne splnené obidve podmienky pre možnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia.
21. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil, na základe akých skutočností považoval aplikáciu ustanovenia § 257 CSP za dôvodnú, pričom odvolací súd sa s dôvodmi uvádzanými súdom prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje. Tiež sa v celom rozsahu stotožňuje s moderačným právom súdu prvej inštancie ohľadne trov konania štátu, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu dal žalovaný dôvod na podanie žaloby, ako aj samotný podnet na vypracovanie znaleckého posudku.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutých výrokoch II. a III. v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, ako vecne správny.
23. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súdny úradník súdu prvej inštancie.
24. Uznesenie bolo schválené jednohlasne členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).