Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-40-2018.pdf
PDF · 103.3 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/40/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v spore žalobcu : Mgr. O. A., nar. XX.XX.XXXX, K. XXXX/XX, P. A., zastúpený Mgr. Monikou Dubskou, advokátkou so sídlom K. XX, XXX XX X., proti žalovanému : Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 1.857,68 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 11C/20/2017-115 zo dňa 14. novembra 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku I. mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.741,92 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.741,92 eur od 05.10.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku žalobu zamieta.
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 88 %.
Rozsudok okresného súdu vo výroku II. zostáva nedotknutý.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.857,68 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 05.10.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). V zostávajúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcu žalobou doručenou na súd dňa 24.03.2015 sa voči žalovanému domáhal zaplatenia 1.857,68 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 16.07.2012 do zaplatenia. Vyššie uvedený peňažný nárok bol uplatnený v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v ďalšom texte už len zák. č. 514/2003 Z.z.) na tom skutkovom základe, že žalobcovi bolo uznesením Okresného riaditeľstva PZ Liptovský Mikuláš, odbor justičnej polície ČVS:ORP-403/JP-LM-2009 zo dňa 28.10.2009 (v ďalšom texte už len uznesenie zo dňa 28.10.2009) vznesené obvinenie za zločin podvodu, avšak uznesením Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš 2Pv 693/09/5505 zo dňa 02.04.2012 (v ďalšom texte už len uznesenie zo dňa 02.04.2012) bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Žalobca nárok na náhradu škody, ktorá predstavovala trovy obhajoby v trestnom konaní
uplatnil na Ministerstve vnútra SR listom zo dňa 16.07.2012 formou predbežného prejednania nároku. Ministerstvo vnútra SR listom zo dňa 26.09.2012 žiadosti žalobcu nevyhovelo. Okresný súd v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku uviedol, že z pripojeného vyšetrovacieho spisu mal preukázané, že uznesením zo dňa 28.10.2009 bolo skutočne žalobcovi vznesené obvinenie za zločin podvodu, proti ktorému podal žalobca sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 22.01.2010 tak, že sťažnosť zamietol. Ďalším uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš zo dňa 02.04.2012 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia uznesenia prokurátora zo dňa 02.04.2012 vyplýva, že nebola preukázaná vedomosť obvineného (žalobcu) o budúcej prekládke železničnej trate, a preto nie je vo veci možné dospieť k záveru, že konaním obvineného (žalobcu) a ďalšieho spoluobvineného došlo k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Okresný súd ďalej s poukazom na ustálenú judikatúru v odôvodnení rozsudku uviedol, že ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba vychádzať z toho, že obvinený čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 28.10.2009 vyhodnotil ako nezákonné. V tomto smere v odôvodnení rozsudku bližšie uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako objektívna, čo znamená, že štát zodpovedá za škodu bez ohľadu na akékoľvek zavinenie. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamom zasiahli do základných práv jednotlivca. Z ustálenej judikatúry zároveň vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia trestného stíhania je jeho neskorší výsledok. Čo sa týka priebehu trestného stíhania žalobcu z hľadiska vývoja dôkaznej situácie, z vyšetrovacieho spisu nepochybne vyplýva, že žalobca od okamihu vznesenia obvinenia svoju vinu popieral, na podklade tých istých skutkových tvrdení podložených listinnými dôkazmi, ktoré zohľadnil aj prokurátor v uznesení o zastavení trestného stíhania zo dňa 02.04.2012. V priebehu trestného konania teda nedošlo k žiadnej zmene vývoja dôkaznej situácie, žalobca od začiatku tvrdil a svoje tvrdenia aj vierohodne preukázal, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemal a ani nemohol mať vedomosť o prekládke železnice. Pokiaľ žalovaný poukazoval na zmenu výpovede svedkov, ktorí ho mali z trestného činu pred vznesením obvinenia usvedčovať, táto skutočnosť z vyšetrovacieho spisu nevyplýva. Jeho obsahom je zápisnica z jedinej výpovede svedkov A. K. a P. X. zo dňa 28.04.2010, ktorí zhodne s obranou žalobcu potvrdili, že do času výpovede nebolo zrejmé, kadiaľ železničná trať pôjde a či sa vôbec s jej výstavbou začne. Kúpna zmluva, ktorou mal žalobca spáchať stíhaný zločin pritom bola uzatvorená dňa 04.08.2008, t.j. 20 mesiacov pred výpoveďou svedkov, kedy oni sami nemali vedomosť ako kompetentné osoby o spôsobe realizácie prekládky železnice. Súd na základe uvedených zistení dospel k záveru, že v konaní boli preukázané všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Okresný súd následne v odôvodnení rozsudku konštatoval, že preskúmaním vyšetrovacieho spisu mal preukázané vykonanie každého úkonu právnej služby obhajcom žalobcu, za ktoré si voči žalobcovi vyúčtoval trovy obhajoby v celkovej výške 1.857,68 eur. Vo vyšetrovacom spise síce nie je dôkaz o úkone advokáta označeného ako porada s obvineným zo dňa 26.04.2010, avšak vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania v trestnom konaní ako aj samotnú dĺžku tohto konania, by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že žalobca vykonal so svojim obhajcom minimálne jednu poradu. Preto súd vyhodnotil aj tieto trovy obhajoby ako účelné. V nadväznosti na námietku žalovaného o neúčelnosti úkonu právnej služby označeného ako preštudovanie spisového materiálu dňa 12.03.2012, súd poukázal na to, že tento úkon je potrebné vždy považovať za úkon podľa § 14 ods. 1 písm. c) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí aj za účasť pri oboznámení s výsledkami vyšetrovania. Okresný súd neprisvedčil ani námietke žalovaného, že žalobca nestotožnil predložené potvrdenia o zaplatení trov obhajoby v nadväznosti na trestné stíhanie. Súd v tomto smere uviedol, že v špecifikácii trov obhajoby, ktoré obsahujú úkony právnej služby totožné s úkonmi vyplývajúcimi z pripojeného vyšetrovacieho spisu, obhajca uviedol jeho spisovú značku Kš-T28/09, ktorá sa zhoduje so spisovou značkou na potvrdeniach o zaplatení trov obhajoby. Pokiaľ žaloba žalobcu bola zamietnutá tak iba v nepatrnej časti, a to v časti uplatnených úrokov z omeškania od 16.07.2012 do 04.10.2012, nakoľko žalobcovi prináležia úroky z omeškania až od 05.10.2012, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bolo žalobcovi doručené oznámenie žalovaného, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody.
3. Proti rozsudku okresného súdu v rozsahu výrokov I. a III. podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol výrok I. zmeniť tak, že žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamietne, alternatívne zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Podstatou rozsiahleho odvolania bola námietka inej vady konania spočívajúcej v nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, ďalej námietka nevykonateľnosti výroku I. z dôvodu, že v ňom absentuje údaj o výške sumy, z ktorej sa má žalobcovi zaplatiť úrok z omeškania, námietka nesprávneho právneho záveru okresného súdu o existencii nezákonného rozhodnutia a nakoniec i námietka nesprávnosti záverov okresného súdu o priznanej výške škody.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 364, § 365 CSP), vychádzajúc z viazanosti rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario za použitia § 219 ods. 3 CSP), podľa § 388 CSP zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
6. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k základu sporu - či v prípade uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 28.10.2009, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie, išlo o nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia - dospel na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. I odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá v tomto smere kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
7. Odvolaciu námietku žalovaného, že uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 28.10.2009 nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie, pretože bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a na základe sťažnosti obvineného (žalobcu) nebolo ani prokurátorom zrušené, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Zo skutkových záverov, aké boli ustálené okresným súdom, a ktoré nakoniec neboli medzi spornými stranami ani sporné, je zrejmé, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš zo dňa 22.01.2010 zamietnutá. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu je zároveň zrejmé, že ďalším (následným) uznesením prokurátora zo dňa 02.04.2012 (bez toho, aby na žalobcu ako obvineného bola podaná obžaloba - pozn. odvolacieho súdu) bolo trestné stíhanie voči žalobcovi i ďalšej osoby (spoluobvinenej) zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo žalobcovi (obvinenému) vznesené obvinenie, nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Označené uznesenie prokurátora nadobudlo právoplatnosť dňa 04.04.2012. Z uvedených skutkových záverov potom možno vyvodiť, že právoplatné rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania, ak bolo vydané pre to, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, čo je aj prípad prejednávanej veci, má rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Tento záver vychádza z ustálenej súdnej praxe, najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2/2014, ku ktorému sa prihlásil i Ústavný súd SR vo svojom Náleze zo dňa 07.06.2016, sp. zn. I.ÚS 320/2016-49. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 sa okrem iného uvádza, že z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade zák. č. 514/2003 Z.z. ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia. Ústavno-právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine, predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd SR vo svojom Náleze sp. zn. I.ÚS 320/2016-49 okrem odkazu na vyššie označené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 zdôraznil, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd vo vzťahu k prejednávanej veci zároveň poznamenáva a zastáva názor, že na správnosť záverov okresného súdu o nezákonnosti uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 28.10.2009 nemá vplyv skutočnosť, že prokurátor najskôr sťažnosť žalobcu (obvineného) proti vyššie označenému uzneseniu zamietol (uznesením zo dňa 22.01.2010), nakoľko ďalším (následným) uznesením zo dňa 02.04.2012 trestné stíhanie voči žalobcovi (obvinenému) zastavil, a to z dôvodov už uvedených vyššie. Vo svetle vyššie uvedených úvah i záverov judikačnej praxe potom odvolací súd vyhodnotil tvrdenie žalovaného o zákonnosti uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 28.10.2009 ako nedôvodné a nesprávne. Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil i námietku žalovaného, ktorou namietal, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že skutkové závery uvedené v bode 10. písomného vyhotovenia rozsudku sú správne, tieto nakoniec neboli odvolateľom ani namietané. Právne závery a úvahy okresného súdu uvedené v bode 20. písomného vyhotovenia rozsudku sú dostatočné, presvedčivé a nakoniec i súladné s ustálenou judikatúrou, na ktorú odvolací súd poukázal v predchádzajúcej časti tohto bodu odôvodnenia. Nedôvodná a v konečnom dôsledku i neaktuálna je odvolacia námietka žalovaného o nevykonateľnosti výroku I. napadnutého rozsudku, v ktorom podľa odvolateľa absentuje údaj o výške sumy, z ktorej je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania. Tým, že došlo k zmene výroku I. napadnutého rozsudku vlastným rozhodnutím odvolacieho súdu, v ktorom bolo už nepochybným spôsobom uvedené, z akej istiny je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania, uvedená odvolacia námietka sa stala neaktuálnou. Odvolaciu námietku žalovaného smerujúcu k výške žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody, odvolací súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú. Preskúmaním spisového materiálu i pripojeného vyšetrovacieho spisu zistil, že žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie sumy 90,17 eur - porada obhajcu s obvineným dňa 24.10.2010, ktorú zaplatil obhajcovi v rámci trov trestného konania, nakoľko o tomto úkone právnej služby nie je vo vyšetrovacom spise ani v spise týkajúceho sa prejednávanej veci žiadny doklad, resp. dôkaz. Naproti tomu je nedôvodná námietka žalovaného, ktorou namietal, že obhajca žalobcu v trestnom konaní nemal nárok na odmenu za úkon právnej služby - preštudovanie spisového materiálu na OR PZ Liptovský Mikuláš dňa 12.03.2012 - v hodnote 95,37 eur. V prípade tohto úkonu obhajcu ide o riadny úkon právnej služby v súlade s § 14 ods. 1 písm. c) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. Nedôvodná je i námietka žalovaného, že žalobcom predložené príjmové pokladničné doklady jednoznačne nepreukazujú, že v nich uvedené sumy súvisia s trestným konaním vedeným proti žalobcovi. Odvolací súd v tomto smere odkazuje na správnosť záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku a dodáva, že z pokladničných dokladov predložených žalobcom možno bez dôvodných pochybností vyvodiť záver o existencii príčinnej súvislosti medzi obhajcom (JUDr. Kiapešom) od žalobcu prijatými platbami a trestným konaním vedeným proti žalobcovi. Nakoniec čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca v žalobe uplatnil ako trovy konania i sumu 247,20 eur - trovy právneho zastúpenia v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku - o účelnosti týchto trov bude rozhodovať okresný súd po právoplatnom skončení tohto konania v rámci rozhodovania o výške trov tohto konania. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené zistenia a právne úvahy, rozsudok okresného súdu vo výroku I. zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 1.741,92 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z vyššie označenej sumy od 05.10.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyššie označená istina predstavuje účelne vynaložené náklady žalobcu, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastúpením v konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ Liptovský Mikuláš pod sp. zn. ČVS:ORP-403/JP-LM-2009. V tomto konaní išlo o tieto jednotlivé úkony poskytnutej právnej služby : v roku 2009 - 5 úkonov právnej služby po
86,93 eur (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady dňa 26.11.2009, podanie sťažnosti dňa 26.11.2009, účasť obhajcu na výsluchu obvineného A., obvinenej G. a svedka D. dňa 07.12.2009). V roku 2010 - 5 úkonov právnej služby po 90,17 eur (účasť obhajcu na výsluchu svedka K. dňa 28.04.2010, na výsluchu svedka S. dňa 24.06.2010, na výsluchu svedkyne L. dňa 16.08.2010, na výsluchu svedka G. dňa 16.08.2010 a na výsluchu svedka Ing. B. dňa 02.09.2010). V roku 2011 - 4 úkony právnej služby po 92,63 eur (účasť obhajcu na výsluchu svedkyne X. dňa 26.05.2011, na výsluchu svedkyne G. dňa 26.09.2011, na výsluchu obvineného A. dňa 29.12.2011 a na výsluchu svedka S. dňa 29.12.2011). V roku 2012 bol vykonaný jeden úkon právnej služby za 95,37 eur (preštudovanie spisového materiálu obhajcom dňa 12.03.2012). K 5 úkonom právnej služby v roku 2009 bol pripočítaný režijný paušál po 6,95 eur, v roku 2010 režijný paušál k 5 úkonom po 7,21 eur, v roku 2011 k 4 úkonom režijný paušál 7,41 eur a v roku 2012 režijný paušál k 1 úkonu 7,63 eur. K úkonom vykonaným obhajcom v roku 2009, v roku 2010 ako i režijným paušálom za uvedené roky bola pripočítaná 19 % DPH v sume 181,70 eur, k úkonom právnej služby vykonaných v rokoch 2011 a 2012 ako i režijným paušálom k týmto úkonom bola pripočítaná DPH 20 %, t.j. suma 40,02 eur. Na vyššie uvedenú istinu predstavujúcu účelne vynaložené náklady žalobcu na právne zastúpenie v trestnom konaní s príslušným zákonným úrokom z omeškania bol žalovaný zaviazaný zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia vyššej sumy aká mu bola priznaná týmto rozsudkom, odvolací súd vo zvyšku jeho žalobu zamietol.
8. Odvolací súd sa týmto rozsudkom nedotkol výroku II. rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti o zaplatenie úrokov z omeškania uplatnených za obdobie od 16.07.2012 do 04.10.2012, nakoľko proti tomuto výroku žiadna zo sporových strán odvolanie nepodala.
9. Nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zmenené, odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 2 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov tak prvoinštančného ako i odvolacieho konania. Pri rozhodnutí postupoval podľa § 255 ods. 2, podľa ktorého náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa úspechu, resp. neúspechu sporových strán. Žalobca pri uplatnenom nároku 1.857,68 eur s príslušenstvom a priznanom nároku 1.741,92 eur s príslušenstvom mal v konaní úspech v rozsahu 94 % a neúspech v rozsahu 6 %. Jeho čistý úspech potom predstavuje 88 %. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). V rámci tohto rozhodnutia sa vyporiada i s námietkou žalovaného, ktorou namietal, že žalobca si v žalobe ako trovy konania uplatnil i sumu 247,20 eur predstavujúcu trovy právneho zastúpenia, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody.
10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 C. s. p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)