Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/98/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX B., občan B., zastúpený Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátom, so sídlom Moskovská 18, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpený Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri, s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 863 017, o zaplatenie 452,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 7C/71/2016-97 zo dňa 12.01.2017 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 452,70 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 13.04.2016 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 12.05.2016 domáhal zaplatenia sumy 452,70 eur titulom bezdôvodného obohatenia, keďže úver poskytnutý žalobcovi žalovaným sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Veriteľ poskytol klientovi úver vo výške 3.319,39 eur a žalobca mu vrátil 3.772,09 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že strany uzavreli dňa 30.06.2005 zmluvu o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 3.319,39 eur pri úrokovej sadzbe 12,60 % ročne a RPMN 6,85 %. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 10.05.2010. Súd zistil, že žalobca zaplatil na tento úver sumu 3.772,09 eur v časovom období od 30.06.2005 do 31.12.2012, pričom splátkou uhradenou dňa 30.06.2009 žalobca vrátil požičanú sumu a od tejto splátky úver „preplácal“. Inými slovami uplatnenú sumu 452,70 eur žalobca zaplatil žalovanému po 30.06.2009. Súd zistil, že z rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 7C/50/2013 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu vyplýva, že žaloba Slovenskej sporiteľne proti W. X., V. X. a M. M., ktorou bola uplatnená pohľadávka titulom zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 30.06.2005, bola po zastavení konania v časti úrokov z omeškania zamietnutá v celom rozsahu. Predmetnú úverovú zmluvu súd posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov a z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3.319,39 eur a žalovaný vrátil 3.772,09 eur. Súd ďalej uviedol, že zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, o ktorú žalobca opiera svoj nárok, obsahuje RPMN 6,85 % a úrokovú sadzbu 12,60 %. Poplatok za správu úveru je 1,66 eura mesačne. Ročná percentuálna miera nákladov predstavuje celkové náklady úveru pre klienta. Výška RPMN nikdy nemôže byť nižšia ako výška úrokovej sadzby. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje ako povinnú osobitnú náležitosť písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov. Nie je naplnený zmysel uvedeného zákona, ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa. Súdu sú známe argumenty banky v obdobných veciach, kedy poukazujú na to, že pri výpočte RPMN postupovali podľa prílohy zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá obsahovala chybný vzorec, čo bolo zákonodarcom napravené novelou zákona účinnou od 01.07.2006. K tejto argumentácii súd uviedol, že spotrebiteľ legitímne očakával, že banka bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s odbornou starostlivosťou. Legitímne očakávania spotrebiteľa naplnené neboli. Banka, ako odborník, musela vedieť, že údaj o výške RPMN uvedený v zmluve, aj keď vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch, je nesprávny a v neprospech klienta skresľuje cenu úveru. Banka neposkytla klientovi objektívny údaj o výške RPMN a voči klientovi postupovala neodborne. Uvedenie nesprávneho údaja o RPMN je klamaním spotrebiteľa. Súd uviedol, že na pojednávaní dňa 03.11.2016, berúc do úvahy, že predmetný spor sa týkal spotrebiteľského právneho vzťahu, v ktorom súd môže aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz, po námietke žalovaného vyzval žalobcu na špecifikáciu uplatnenej sumy. Z poskytnutých výpisov z úverového účtu mal súd za preukázané, že úhrady úveru platil žalobca, ktorý je osobou oprávnenou na vydanie bezdôvodného obohatenia. Rozdiel medzi požičanou a vrátenou sumou vo výške 452,70 eur bol nepochybne zistený z dôkazov vykonaných v tomto konaní. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bola dôvodom pre zamietnutie žaloby v konaní sp. zn. 7C/50/2013. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru vzniklo plnením žalobcu na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie vo výške 452,70 eur, a preto súd žalobe vyhovel v časti istiny. Úrok z omeškania priznal až odo dňa nasledujúceho po doručení výzvy na plnenie. Námietku premlčania súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú. Žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení najskôr doručením rozsudku Krajského súdu Prešov 18Co/213/2014 zo dňa 12.10.2015, a to dňa 10.11.2015. Žalobu teda podal v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe. Objektívna premlčacia doba je v danom prípade 10 ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovanej súd považuje za úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Strany sporu uzatvorili predmetnú zmluvu dňa 30.06.2005, žaloba bola podaná na súd 12.05.2016, pričom žalobca sumu 452,70 eur zaplatil žalovanému po 30.06.2009, teda v časovom období nie viac ako 10 rokov pred podaním žaloby. Preto súd objektívnu 10 ročnú lehotu ako aj subjektívnu dvojročnú považoval za zachovanú a žalobu podanú včas. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Namietal, že prostriedky procesného útoku zo strany žalobcu, ktoré sa stali rozhodujúcim podkladom pre napadnuté rozhodnutie, boli uplatnené v rozpore so zákonom a nemalo sa na ne vôbec prihliadať. Jedná sa o prostriedky procesného útoku týkajúce sa plnenia žalobcu voči žalovanému, najmä kto, kedy a koľko plnil zo zmluvy o splátkovom úvere, ktoré sú základným hmotnoprávnym predpokladom akéhokoľvek nároku na bezdôvodné obohatenie. Protiprávny procesný postup súdu namietal už podaním z 10.01.2017, s jeho argumentáciou sa súd nevysporiadal. Predmetné skutočnosti boli totiž vnesené do sporu výlučne na základe postupu súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní dňa 03.11.2016 po záverečných rečiach strán uložil žalobcovi predložiť špecifikáciu uplatnenej sumy a za tým účelom pojednávanie odročil. Takýto postup považuje žalovaný za hrubo nevyvážený, neprípustne zvýhodňujúci jednu procesnú stranu. Výzva súdu žalobcovi, aby predložil špecifikáciu žalobou uplatnenej sumy, bola bez pochybnosti reakciou na prednes právneho zástupcu žalovaného v rámci záverečnej reči, kedy poukázal, že zo strany žalobcu neboli uvedené ani elementárne skutkové tvrdenie, týkajúce sa uplatneného nároku, teda predovšetkým tvrdenia, že práve žalobca vôbec niečo plnil žalovanému a ak áno, kedy a v akom rozsahu k tomu došlo. Bremeno tvrdenia a dôkazu zaťažujú v danom prípade výlučne žalobcu. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie rozhodnúť vo veci v súlade s ustáleným prístupom k principiálnej požiadavke uniesť bremeno tvrdenia. Súd neodročoval pojednávanie za účelom vykonania ďalších dôkazov, ale v skutočnosti vyzýval žalobcu na doplnenie tvrdených skutočností. V namietanom prípade žalobca neprejavil procesne relevantným spôsobom vôľu predniesť ďalšie skutkové tvrdenia, naviedol ho k tomu výlučne súd prvej inštancie. Aj keby sa teoreticky mohlo jednať o postup podľa § 150 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v skutočnosti tomu tak nie je. Bráni tomu to, že súd prvej inštancie vyzval žalobcu na tvrdenie skutočností, ktoré sú absolútne zásadné z hľadiska uplatňovaného nároku. Žalobca teda zlyhal pri predložení základných substancovaných tvrdení kľúčových z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Ani ust. § 120 ods. 2 nemôže slúžiť na napravenie flagrantnej procesnej pasivity žalobcu. Ak súd nemá strane procesne zastúpenej advokátom poskytovať procesné poučenia, o to viac by sa mal zdržať akéhokoľvek napomáhania vo vzťahu k základným prostriedkom procesného útoku a procesnej obrany. V danom prípade neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania. Ďalej uviedol, že skutočnosti týkajúce sa samotného plnenie žalobcu voči žalovanému, vôbec neboli tvrdené.

Súd prvej inštancie si príslušné skutočnosti osvojil z listinných dôkazov predložených žalobcom, avšak nijako sa nevysporiadal s výhradou žalovaného z pojednávania dňa 12.01.2017, že je neprípustné, aby bola procesná pasivita žalobcu nahrádzaná nutnosťou extrahovať rozhodujúce skutočnosti z prípadných dôkazných prostriedkov. Hoci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pre meritórne posúdenie bola veľmi významná skutková otázka, koľko a kedy žalobca zaplatil žalovanému, príslušné skutočnosti neboli žalobcom vôbec tvrdené. Súd neuviedol, či plnenie žalovaného vo výške 3.772,09 eur bolo jednou splátkou alebo viacerými plneniami. Namiesto toho uprednostnil neprípustné zjednodušenie, a teda táto časť jeho rozhodnutia je nepreskúmateľná. V rozhodujúcej hmotnoprávnej otázke, či boli splnené podmienky preto, aby bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie vec posúdil nesprávne. Podľa zákona 258/2001 Z.z. v znení účinnom dňa 30.06.2005 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, len ak v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov. Za žiadnych okolností nemôže byť aplikácia tohto ustanovenia rozširovaná na iné skutočnosti, napr. na údajné klamanie žalobcu. Do hypotézy právnej normy, ktorá obsahovala jedinú podmienku - neuvedenie údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov, nespadalo „klamanie“ spotrebiteľa. Ak súd prvej inštancie podriadil „klamanie spotrebiteľa“ pod zmienené ustanovenie, postupoval contra legem. Súd prvej inštancie súčasne ešte uviedol vedomosť, že banky postupovali pri výpočte RPMN podľa prílohy zákona 258/2001 Z.z., ktorá v danom čase obsahovala chybný vzorec a tento zásadný fakt sa pokúsil preklenúť argumentom, že banka údajne neposkytla klientovi objektívny údaj o výške RPMN a voči klientovi postupovala neodborne. Žalovaný poukázal na to, že dikcia zákona vyžadovala, aby údaj o RPMN bol vypočítaný výlučne podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona 258/2001 Z.z.. Iný postup by vystavoval veriteľa riziku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Považuje za extrémne nespravodlivé, aby súd trestal banku za zjavné pochybne zákonodarcu a dokonca s príkrym odsudkom o údajnom klamaní spotrebiteľa. Dôvodová správa k zákonu 264/2006 Z.z. totiž explicitne priznáva zlyhanie vo sfére legislatívnej činnosti, kedy uviedla, že v zákone bol uvedený chybný vzorec pre výpočet RPMN. Bolo teda povinnosťou súdu uprednostniť a použiť výklad, ktorý reflektuje jednak povinnosť banky postupovať v súlade so zákonom alebo zamietnuť žalobu a odkázať žalobcu s nárokom na náhradu škody voči zodpovednému subjektu, ktorým je v tomto prípade Slovenská republika. Uviedol ďalej, že súd nevyjadril žiadne stanovisko k zásadnej argumentácii o potrebe zohľadniť postuláty proporcionality a primeranosti sankcie. Je nepochybné, že deklarácia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru priamo zasahuje do legitímneho záujmu podnikateľa na dosiahnutie zisku. Už len táto okolnosť - negatívny zásah do realizácie základného práva - by mala viesť každý orgán verejnej moci k náležitej zdržanlivosti, uvážlivosti a riadnemu skúmaniu všetkých okolností prípadu, namiesto paušalizovaného sankcionovania podnikateľa plným odňatím zisku z obchodu. Poukázal aj na ďalšiu okolnosť, ktorá bola artikulovaná súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku z 09.11.2016 vo veci C-42/15, a to, že primeranosť sankcie je potrebné skúmať najmä so zreteľom na hlavný cieľ sledovaný právnou úpravou spotrebiteľských úverov, vytvorením možnosti pre spotrebiteľa poznať rozsah svojho záväzku. Uzavretá zmluva o splátkovom úvere obsahovala hneď vo svojom úvodnom ustanovení všetky potrebné údaje o záväzku spotrebiteľa, údaje o výške úrokovej sadzby, poplatkoch spojených s úverom, výške, periodicite a splatnosti splátok a o konečnej splatnosti úveru. Žalobca nepredniesol žiadne tvrdenie, ktoré by skutkovo objasňovalo, ako mohla byť táto suma informácii nepostačujúce pre to, aby si vytvoril potrebnú predstavu o rozsahu svojho záväzku. Súd prvej inštancie sa teda relevantne nevysporiadal so zásadnými námietkami žalovaného. Porušil tým požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Napokon namietal aj posúdenie námietky premlčania, poukázal na to, že v súvislosti s ustáleným judikatórnym prístupom sa oprávnený dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Pod poznatkami podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale len znalosť skutkových okolností, z ktorých možnosť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Najneskôr sa o rozhodujúcich skutočnostiach dozvedel žalobca počas konania vedeného na Okresnom súdu Svidník pod sp. zn. 7C/20/2013, ktoré bolo zavŕšené vyhlásením rozsudku dňa 10.04.2014, teda viac ako 2 roky pred podaním žaloby v tejto veci. Niet žiadneho obhájiteľného dôvodu, aby sa ako rozhodujúci okamih posudzovalo až doručenie rozsudku Krajského súdu. Nesúhlasil so záverom ani o subjektívnej ani objektívnej premlčacej dobe. Nie je zrejmé, ako súd dospel k skutkovému zisteniu, že sa žalovaný dopustil úmyselného konania zameraného na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu.

3. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil

skutkový stav a správne vo veci rozhodol. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa sa rovnako spája s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustanoveniami CSP, keď na základe vlastnej úvahy zadovážil ďalšie dôkazy, a to dôkazy o tom, kto a kedy platil predmetný úver. Zo žaloby vyplýva žalobné tvrdenie, že veriteľ poskytol klientovi 3.319,39 eur a žalobca vrátil sumu 3.772,09 eur, teda v žalobe je obsiahnuté tvrdenie o tom, že žalobca takúto sumu žalovanému vrátil, zadováženie dôkazov o tom, či sa tak skutočne stalo a kedy sa tak stalo, je len zadovážením dôkazov, nie doplnením povinnosti tvrdenia. Odvolací súd sa stotožňuje aj s hodnotením námietky premlčania a stotožňuje sa s právnym názorom súdu prvej inštancie. Sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplýva priamo zo zákona, neprichádza do úvahy zohľadnenie práva žalovaného na dosiahnutie primeraného zisku. V danom prípade boli splnené zákonné podmienky na to, aby úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými podstatnými právnymi skutočnosťami pre rozhodnutie v tejto veci. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.

4. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca bol úspešný, trovy odvolacieho konania mu nevznikli, neúspešný žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 alebo 421 ods. 1 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.