Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5Co-299-2017.pdf
PDF · 103.86 KB
Case nature
Subarea
5Co/299/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 792 752, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16 proti žalovaným 1/ V. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX a 2/ B. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, obe zastúpené JUDr. Petrom Lukáčkom, advokátom, so sídlom Partizánske, Februárová 1608 5/A o neúčinnosti zmlúv voči žalobcovi, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 3C/28/2016-64 zo dňa 14. marca 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanej strane priznal náhrada trov konania v rozsahu 100%. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa svojou žalobou, po pripustení jej zmeny, domáhal určenia neúčinnosti zmluvy o prevode vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 02.11.2015. Uviedol, že dňa 30.07.2014 Okresný súd Bratislava V vydal zmenkový platobný rozkaz č.k. 5Zm/199/2014-10, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.10.2014. Zmenkovým platobným rozkazom uložil Okresný súd Bratislava V H. J. a Milade J. zaplatiť žalobcovi sumu XX.XXX,XX eur s príslušenstvom. Žalobcovi suma splatená nebola a tak podal návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 13.08.2015 súdnemu exekútorovi JUDr. Anette Demešovej (ďalej len súdny exekútor). Súdny exekútor žalobcu informoval, že H. J. na základe zmluvy o prevode vlastníctva zo dňa 02.11.2015 previedol spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/4 k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, katastrálne územie Brodzany, obec L., Okres Partizánske (ďalej len nehnuteľnosť). Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 27.11.2015 pod č. V 2070/2015. Zmluva bola uzatvorená dňa 02.11.2015 medzi H. J. a žalovanou 1/, jeho matkou, za kúpnu cenu vo výške 1,- euro. Právny úkon bol urobený medzi blízkymi osobami a došlo ním k zmenšeniu majetku povinného a pohľadávka žalobcu sa stala nevymožiteľnou. Terajšia vlastníčka nehnuteľnosti, žalovaná 2/, získala nehnuteľnosť od žalovanej 1/ darovacou zmluvou, pričom sama je tiež blízkou osobou žalovanej 1/ - dcérou i dlžníka H. J. - sestra. Preto ďalej žalobca žiadal, aby aj darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena uzatvorenú medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ bola určená voči nemu za právne neúčinnú.
2. Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že žalobca má voči H. J. nesplatenú pohľadávku. Táto pohľadávka je predmetom exekučného konania. Exekúciu vykonáva súdna exekútorka na základe exekučného titulu, ktorým je zmenkový platobný rozkaz vydaný Okresným súdom Bratislava V dňa 30.07.2014. Dlžník kúpnou zmluvou zo dňa 02.11.2015 previedol svoj podiel 1/4 k nehnuteľnosti na žalovanú 1/ za kúpnu sumu 1,- euro. Žalovaná 1/ neskôr darovacou zmluvou previedla predmetný podiel na žalovanú 2/. Svedok H. J. vypovedal, že matka-žalovaná 1/ o jeho finančných ťažkostiach nevedela, v čase uzavretia kúpnej zmluvy býval v Komárne. Žalovaná 1/ mu požičala 8.054 eur, on jej túto sumu
nesplatil a prevodom podielu na nehnuteľnosti sa dohodli na vyrovnaní dlhu. S exekútorkou uzavrel dohodu o splátkovom kalendári a spláca mesačne 151,- eur. Zostatok dlhu predstavuje asi 3.000,- eur.
3. Uvedené skutočnosti posúdil súd podľa § 42a ods. 1 až 3, § 42b ods. 1 až 4, § 116 Občianskeho zákonníka a uviedol, že dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Žalobca sa domáhal odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca tento právny úkon odporoval v lehote troch rokov odkedy dlžník urobil právny úkon, ktorý je podľa žalobcu odporovateľný. Tento úkon musel byť urobený s blízkou osobou dlžníka, alebo v prospech blízkej osoby. Žalovaná 1/ bezpochyby je dlžníkova blízka osoba v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, keďže je jeho matka. Poslednou podmienkou pre úspešné odporovanie právneho úkonu je, že nejde o situáciu, kedy by druhá strana nemohla úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti poznať. Žalované sa obe bránili tvrdením, že o zlej finančnej situácií dlžníka nevedeli. Súd má za preukázané, že dlžník v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy býval v Komárne, teda nežil v blízkosti žalovaných. Z výpovedí žalovanej 1/ a výsluchu svedka súd zistil, že ten navštevoval žalovanú 1/ jedenkrát do roka a žalovaná 1/ dlžníkovi požičala sumu cca 8.000,- eur a odpredajom podielu na nehnuteľnosti jej mal dlžník sumu vrátiť. Dlžník svoj dlh momentálne riadne spláca a zostatok dlhu predstavuje sumu okolo 3.000,- eur. Súdna exekútorka exekvovala dlžníkovi aj auto WV Passat v hodnote 7.000,- eur. Súd mal tak za preukázané, že žalované nevedeli o dlhu dlžníka voči žalobcovi a skôr ako k ukráteniu veriteľa, kúpna zmluva smerovala k uspokojeniu pohľadávky žalovanej 1/, ktorá požičala dlžníkovi sumu cca 8.000,- eur. Aj vzhľadom k tomu, že dlžník svoj dlh spláca riadne, na základe splátkového kalendára má súd za to, že dlžník chce svoj dlh riadne splatiť. Súd bol preto toho názoru, že kúpna zmluva nesmerovala k ukráteniu veriteľa. Keďže žalované nevedeli o pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, kúpna zmluva smerovala k uspokojeniu pohľadávky žalovanej 1/ a dlžník riadne podľa splátkového kalendára spláca pohľadávku voči žalobcovi, mal súd za to, že nie sú splnené podmienky pre odporovanie právneho úkonu a k ukráteniu veriteľa v tomto prípade nedošlo, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /CSP/ s tým, že žalovanej strane priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pretože mala v konaní úplný úspech.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Podľa neho sa súd prvej inštancie nesprávne vyporiadal so skutočnosťami zisteným v priebehu konania. Podľa neho je bez právneho významu, či dlžník z vymáhateľnej pohľadávky ju čiastkovo spláca, zákonná úprava regulujúca odporovateľnosť vychádza z toho, či prevodom určitého majetku dochádza k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky. Ak by malo v zmysle zákonnej úpravy postačovať len splácanie vymáhateľnej pohľadávky (ktorá mala byť zaplatená už dávno pred začatím exekučného konania), potom by právna úprava odporovateľnosti nemala reálny zmysel (vymáhateľnú pohľadávku by postačovalo akokoľvek, aj minimálne uhrádzať a popri tom by bolo prípustné prevádzať všetok majetok). V prejednávanej veci bolo dokázané, že dlžník H. J. počas exekučného konania previedol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti na žalovanú 1/. K prevodu došlo zmluvou uzavretou dňa 02.11.2015 a vklad znej bol povolený dňa 27.11.2015. Podmienka prevodu majetku bola preukázaná. K nemu došlo počas exekučného konania, pričom pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi uspokojená nebola a z dlžníkovho majetku tak uvedeným prevodným úkonom ušiel exekvovateľný majetok. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky dokazovania v tom smere, že prevodom spoluvlastníckeho podielu kúpnou zmluvou medzi žalovanou 1/ a dlžníkom nedošlo k prevodu majetku ukracujúceho uspokojenie pohľadávky žalobcu. Podľa rozsudku súd prvej inštancie dospel k tomu, že prevod spoluvlastníckeho podielu kúpnou zmluvou nie je odporovateľný úkon, lebo sa ním mal vyporiadavať dlh dlžníka voči žalovanej 1/. Podľa kúpnej zmluvy bola výška kúpnej ceny dojednaná 1,- euro a žiadna zmienka o vyrovnaní dlhu z nejakej pôžičky sa v nej nenachádza. Dlžník prevádzaný majetok zdedil, čiže určenie nízkej kúpnej ceny rozhodne napríklad nemá žiadne daňové súvislosti (z predaja zdedeného majetku sa podľa § 9 ods. 1 písm. a), b) zákona Č. 595/2003 Z.z. o daní z príjmov). Je potom vôbec pochybné, či skutočne išlo o vrátenie pôžičky v súvislosti s daným prevodom. Tvrdenie o pôžičke 8.000,- eur žalovaná 1/ uviedla až na pojednávaní dňa 24.11.2016, nie už vo svojom podaní 26.04.2016, čo je nelogické. Toto tvrdenie o pôžičke žalovaná 1/ žiadnym spôsobom nepreukázala (napr. výpis z účtu o poskytnutí pôžičky) a pôžičku ani nekonkretizovala (napríklad to, kedy mala byť poskytnutá, akým spôsobom, kedy mala byť splatná) je tvrdenie o nej podstatné aj preto, že žalovaná 1/ v zhode s dlžníkom (svedok H. J.) vlastne potvrdili, že došlo k zvýhodneniu žalovanej 1/ ako veriteľa na úkor žalobcu. Konaním dlžníka a žalovanej 1/ tak došlo k splneniu zákonných podmienok nielen podľa § 42a Občianskeho zákonníka ale minimálne v prípade konania dlžníka je tiež možné vidieť aj podozrenie z trestnej činnosti zvýhodňovania veriteľa. V nadväznosti na závery súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná strana nevedela o dlhu svedka - dlžníka H. J. žalobca poukázal na
skutočnosť, že žalovaná 1/ v zhode so svedkom uvádzala, že prevod spoluvlastníckeho podielu podľa kúpnej zmluvy mal slúžiť na vyrovnanie pôžičky 8000,- eur, ktorú menovaný lehote splatnosti neuhradil. Toto muselo žalovanej 1/ minimálne objektívne indikovať finančné problémy H. J.. Objektívne sa preto nedá uveriť tomu, že by žalovanú 1/ nezaujímalo, prečo jej dlžník peniaze nevrátil včas, prečo jej ich nemôže vrátiť a prečo sa vyporiadajú prevodom spoluvlastníckeho podielu (a nie vrátením pôžičky). Podľa výpovede žalovanej 1/ na pojednávaní dňa 24.11. 2016, tá v rámci dedičského konania prenechala časť svojho dedičstva /vrátane predmetnej nehnuteľnosti/ v prospech svojich detí (žalovaná 2/ a svedok H. J.). Po určitom čase, kedy svedok nebol jej schopný tvrdenú pôžičku 8000,- eur vrátiť, malo dôjsť k vyporiadaniu tým, že svedok spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti previedol za sumu 1,- euro späť na žalovanú 1/, čiže uvedeným prevodom došlo k popretiu pôvodného úmyslu žalovanej 1/. Ide o ďalšiu skutočnosť, ktorá žalovanej 1/ objektívne musela indikovať finančné problémy svedka, dlžníka H. J.. Okrem toho medzi žalovanou 1/ a svedkom-dlžníkom H. J. išlo o vzťah blízkych osôb. Žalovaná 1/ v konaní tvrdila, že dlžník svoj dlh spláca. O uvedenej skutočností sa musela a mohla dozvedieť od dlžníka, preto je nepredstaviteľné, že sa o dlhu nemohla dozvedieť v čase prevodu spoluvlastníckeho podielu na ňu. Súdna prax sa už venovala problému, či musí alebo nemusí byť preukázaný, úmysel dlžníka ukrátiť práve toho z jeho veriteľov, ktorý podal odporovaciu žalobu. Ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka neviaže odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenia konkrétnej vymáhateľnej pohľadávky, preto je irelevantné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých jeho veriteľov alebo len niektorých z nich, prípadne či dlžník urobil právny úkon, bez toho, že by jeho úmysel ukrátiť svojich veriteľov vôbec smeroval voči konkrétnym osobám, ktoré proti nemu majú pohľadávku. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznala, t. j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Ak sa jej to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nepodarilo, potom sa môže v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka ubrániť odporovacej žalobe. Je preto na žalovanej osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú povinnosť a navrhla také dokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené vyššie uvedené podmienky ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Musí preukázať, či a akú vyvinula v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa poznala (mohla poznať) a že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolností prípadu náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takú činnosť (aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula alebo ak vyvinutá činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť, nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej žalobe ubrániť. Tvrdenie žalovanej 1/ ako osoby blízkej dlžníkovi, že o jeho dlhoch nevedela, nakoľko jej dlžník sa s ňou stretával len sporadicky, nie je pre ubránenie sa odporovacej žalobe postačujúce. Už zo skutočnosti, že dlžník nebol schopný v lehote splatnosti splatiť pôžičku voči žalovanej 1/ a tiež z toho, že na jej vyrovnanie použil časť majetku, ktorý zdedil a ktorý žalovaná 1/ počas dedičského konania mu pôvodne prenechala ako dedičovi svedčí o lom, že žalovaná 1/ mohla mať vedomosť o dlhoch a finančných problémoch dlžníka. Zákon pritom nevyžaduje vedomosť dlh o konkrétnom dlhu. Žalovaná 1/ neoznačila žiadny úkon, postup či svoj záujem o zistenie, či dlžník má finančné problémy. Podľa súdov je ustálený taký právny názor, že náležitú starostlivosť treba vykladať lak, že vždy vyžaduje aktívne správanie nadobúdateľa z odporovaného právneho úkonu. Podľa žalobcu preto posúdenie náležitej starostlivosti súdom prvej inštancie je nepostačujúce a nesprávne, pretože v konaní boli preukázané skutočnosti, ktoré pri náležitej starostlivosti mohli byť zistené. Žalovaná 1/ však nevykonala žiadne úkony či aktivitu vo vzťahu k tomu, aby sa vôbec o nejakej náležitej starostlivosti dalo hovoriť. V súvislosti s neúčinnosťou darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena ako úkonu vykonaného v prospech žalovanej 2/ súd prvej inštancie neuviedol žiadne závery a v tomto rozsahu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľným. Žalovaný 2/ sa podľa rozsudku stará o žalovanú 1/. K samotnému darovaniu došlo v krátkej časovej nadväznosti na uzavretiu kúpnej zmluvy. K dedeniu nehnuteľnosti pritom došlo už v roku 2007, teda z uvedených časových momentov je zrejmé, že prevody majetku medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ sa robili v krátkej časovej nadväznosti práve po tom, čo malo dôjsť k prevodu medzi žalovanou l/ a dlžníkom. Žalovaná 1/ dovtedy svoj zdedený podiel na nehnuteľnostiach na žalovanú 2/ neprevádzala, hoci tak mohla urobiť bez obmedzenia. V konaní nebolo vyvrátené, že by žalovaná 2/ o prevode podľa kúpnej zmluvy nevedela, naviac s ohľadom na osobný pomer zainteresovaných to žalobca považuje za nepravdepodobné. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a sám o veci rozhodol tak, že žalobe vyhovie, alebo aby po zrušení napádaného rozsudku vrátil celú vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
5. K odvolaniu žalobcu žalované 1/ a 2/ písomne uviedli, že vo svojom odvolaní žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti, okrem tých. ktoré už uviedol v priebehu konania. Podľa nich súd prvej inštancie vykonal v priebehu konania rozsiahle dokazovanie, správne zistil skutkový aj právny stav a na základe týchto skutočnosti rozhodol správne. Preto navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z týchto dôvodov:
7. V prejednávanej veci sa žalobca domáha určenia právnej neúčinnosti voči svojej osobe zmluvy o prevode vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 02.11.2015 medzi dlžníkom žalobcu H. J. a žalovanou 1/ a darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena uzatvorenej medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/. Svoju žalobu žalobca odôvodňuje tým, že má voči svojmu dlžníkovi H. J. vymáhateľnú pohľadávku 11.506,20 eur s príslušenstvom, ktorá pohľadávka nebola žalobcovi splatená a je vymáhaná exekučne
8. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca má voči H. J. nesplatenú pohľadávku, ktorá je predmetom exekučného konania. Exekúciu vykonáva súdna exekútorka na základe exekučného titulu, ktorým je zmenkový platobný rozkaz vydaný Okresným súdom Bratislava V zo dňa 30.07.2014. Dlžník kúpnou zmluvou zo dňa 02.11.2015 previedol svoj spoluvlastnícky podiel 1/4 k nehnuteľnosti na žalovanú 1/ za kúpnu sumu 1,- euro a žalovaná 1/ neskôr darovacou zmluvou previedla predmetný podiel na žalovanú 2/.
9. Posúdením týchto skutočností podľa relevantných ustanovení právnych predpisov dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalované nevedeli o dlhu dlžníka voči žalobcovi a kúpna zmluva medzi dlžníkom žalobcu a žalovanou 1/ smerovala k uspokojeniu pohľadávky žalovanej 1/, ktorá požičala dlžníkovi žalobcu sumu cca 8.000,- eur, a teda nesmerovala k ukráteniu veriteľa. Keďže žalované nevedeli o pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, kúpna zmluva smerovala k uspokojeniu pohľadávky žalovanej 1/ a dlžník riadne podľa splátkového kalendára spláca pohľadávku voči žalobcovi, mal súd prvej inštancie za to, že nie sú splnené podmienky pre odporovanie právneho úkonu a k ukráteniu veriteľa v tomto prípade nedošlo.
10. Uvedené právne posúdenie veci súdom prvej inštancie považuje odvolací súd po preskúmaní veci za nesprávne. Účelom inštitútu odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok (veci, práva, pohľadávky) na úkor veriteľa. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, pričom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ (žalobca). Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi (ich vymedzenie obsahuje § 116 Občianskeho zákonníka) alebo v prospech týchto osôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka zo zákona predpokladá a skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa nie je podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. U blízkych osôb dlžníka tak zákon konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa poznali a je preto na týchto osobách, ak sa chcú účinne brániť odporovacej žalobe, aby v konaní preukázali, že úmysel dlžníka v čase uskutočnenia ukracujúceho právneho úkonu nemohli poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. K účinnému vyvráteniu tejto zákonnej domnienky (v záujme vlastného procesného úspechu) je preto nevyhnutné jednak tvrdenie žalovanej blízkej osoby dlžníka, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, ale najmä preukázanie (splnenie dôkaznej povinnosti) konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti. Za týmto účelom musí žalovaná blízka osoba hodnoverným spôsobom v konaní preukázať, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom vynaložila
takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov tejto činnosti rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť.
11. V predmetnej veci bolo nepochybne zistené, že žalovaná 1/ je matkou dlžníka žalobcu H. J., teda je osobou blízkou dlžníkovi žalobcu. V konaní tvrdila, že o úmysle svojho syna ukrátiť veriteľa - žalobcu a o záväzkoch syna voči žalobcovi nevedela. V zmysle predtým uvedeného na žalovanej 1/ spočívalo dôkazné bremeno tieto svoje tvrdenia preukázať. Žalovaná 1/ svoje tvrdenia preukazovala vlastnou výpoveďou a výpoveďou svedka, svojho syna H. J.. Z ich zhodných výpovedí vyplynulo, že žalovaná 1/ požičala synovi H. J. sumu cca 8.000,- eur a pretože on túto pôžičku nesplatil dohodli sa na jej splatení tým spôsobom, že H. J. prevedie na žalovanú 1/ spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti. Svedok H. J. potom vypovedal, že v čase prevodu nehnuteľnosti žil v Komárne a matku-žalovanú 1/ navštevoval 1-2krát do roka a ona o jeho finančných ťažkostiach nevedela.
12. Ako už bolo uvedené vyššie, Občiansky zákonník ukladá blízkym osobám dlžníka povinnosť vynaloženia náležitej starostlivosti smerujúcej k rozpoznaniu úmyslu dlžníka odporovaným úkonom ukrátiť veriteľa. Odvolací súd je toho názoru, že konanie žalovanej v súvislosti s uzatvorením odporovanej zmluvy o prevode vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 02.11.2015 nesvedčí o snahe žalovanej 1/ zistiť, alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle syna, H. J. (dlžníka žalobcu) ukrátiť veriteľa. Žalovaná 1/ netvrdila a ani nepreukázala, že by v súvislosti s uvedeným právnym úkonom vyvinula takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohla ukracujúci úmysel svojho syna rozpoznať, alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Absencia takejto relevantnej činnosti žalovanej 1/ je o to nepochopiteľnejšia, že sama žalovaná 1/ tvrdila, že dôvodom prevodu spoluvlastníckeho podielu jej syna na predmetných nehnuteľnostiach na jej osobu bolo vyrovnanie nesplácaného dlhu syna.
13. Obrana žalovanej 1/, že o úmysle svojho syna ukrátiť veriteľa nevedela a prevodom spoluvlastníckeho podielu predmetnej nehnuteľnosti si syn len vyrovnával svoj dlh voči nej, nie je možné v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka považovať za úspešnú obranu proti odporovaniu právnemu úkonu. Zákon u žalovanej 1/ ako blízkej osoby dlžníka vedomosť úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa predpokladá a na úspešnú obranu proti odporovateľnosti vyžaduje vynaloženie náležitej starostlivosti na poznanie tohto úmyslu.
14. Na základe skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná 1/ v súvislosti s predmetnou zmluvou o prevode vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 02.11.2015 nepreukázala, že vo vzťahu k úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa postupovala s náležitou starostlivosťou.
15. Na závere o úspešnom odporovaní žalobcu zmluve o prevode vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti uzatvorenej medzi jeho dlžníkom a žalovanou 1/ dňa 02.11.2015 potom nič nemení ani skutočnosť, že dlžník H. J. svoj dlh voči žalobcovi v rámci exekúcie spláca. Právny úkon dlžníka ukracuje veriteľa nielen v prípade, že dlžníkovi už po právnom úkone nezostáva iný majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku jeho veriteľa uspokojiť. O ukrátenie veriteľa ide aj v prípade, že po právnom úkone síce dlžníkovi majetok zostal ale z tohto nie je možné pohľadávku veriteľa uspokojiť buď úplne alebo v takej dobe, ako by to bolo v situácii, kedy by majetok, ktorý ušiel odporovaným právnym úkonom, dlžníkovi zostal. Ak teda dlžník prevedie spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, exekúciou ktorého by bolo možné pohľadávku veriteľa uspokojiť naraz, sama skutočnosť, že dlžník svoj dlh voči veriteľovi spláca nemení nič na skutočnosti, že prevod spoluvlastníckeho podielu dlžníka na nehnuteľnosti veriteľa dlžníka ukracuje.
16. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie v časti predmetu konania, kedy žalobca žiadal určiť právnu neúčinnosť darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena uzatvorenej medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/, tu odvolací súd musí konštatovať, že je tu nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým sa žalobcovi znemožnilo, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, konkrétne ten, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je možné preskúmať pre nedostatok jeho odôvodnenia.
17. Ustanovenie 220 ods. 2 CSP určuje náležitosti odôvodnenia rozsudku. V zmysle uvedeného ustanovenia, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
18. V zmysle uvedeného je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.
19. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žalobu o určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena uzatvorenej medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ vyššie uvedené kritéria riadne odôvodneného rozhodnutia nenaplnil. Z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva ohľadne uvedenej časti predmetu konania žiadny skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním a tiež žiadne právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa relevantných ustanovení právnych predpisov. O uvedenom právnom úkone, o odporovaní žalobcu voči nemu a splnení, či nesplnení zákonných podmienok odporovania sa z rozsudku súdu prvej inštancie nič nedozvedáme. K tejto časti predmetu konania možno vztiahnuť len všeobecne konštatovaný záver súdu prvej inštancie, že žalované nevedeli o dlhu dlžníka voči žalobcovi. Tento záver však, vo vzťahu k žalovanej 2/, nie je ničím odôvodnený a podložený.
20. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žalobu o určenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena uzatvorenej medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ tak nie je riadne odôvodnený, čím súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, keď odvolací súd nemá ako nahradiť myšlienkový proces, ktorý viedol súd prvej inštancie k záveru, že žalobcom uplatnené právo odporovať uvedenému právnemu úkonu nie je dôvodné.
21. Na základe uvedených záverov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie riadne, v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodní a pri posudzovaní splnenia podmienok úspešného odporovania právnemu úkonu podľa § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka bude vychádzať z vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu.
22. V novom rozhodnutí o náhrade trov konania je súd prvej inštancie povinný rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).