Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/425/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinným: 1/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, 2/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, 3/ V. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., F. A. XXX, 4. P. P., nar. X.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, pre vymoženie 908,19 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Eva Šteinerová, Exekútorský úrad so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Lipová 7, pod sp. zn. EX 236/2006, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 15Er/88/2006-35 zo dňa 24. januára 2012 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a druhým výrokom rozhodol, že oprávnenému ukladá povinnosť zaplatiť náhradu trov exekučného konania vo výške 163,34 Eur k rukám súdneho exekútora. Rozhodnutie s použitím § 574 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1 a 2, § 240 ods. 1 Exekučného poriadku vecne odôvodnil v podstate tým, že splnomocnenie (dohoda o splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Tomášom Kušnírom k uznaniu právneho záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto exekučné konanie. Z ustanovenia § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok, považuje súd za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnenia Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na základe vyššie uvedených skutočností súd musel postupovať v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a rozhodnúť s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku o neprípustnosti exekúcie a následnom zastavení exekúcie. O náhrade trov exekúcie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 196, § 200 ods. 1, 2 a § 203 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku a oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie, pretože sa domáhal vykonania exekúcie na základe neúčinného exekučného titulu, zaviazal na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora v sume 163,34 Eur.

2. Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku), že súd svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku). Navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý mal možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti riadnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

3. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie predmetným rozhodnutím bez možnosti ústneho pojednávania právo sťažovateľa na súdnu ochranu ako aj právo na spravodlivý proces, teda odňatie možnosti konať pred súdom. Preto je nevyhnutné, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vráti na opätovné prejednanie. Namietal, že súd prvej inštancie nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď tak bol povinný podľa zákona učiniť. Nedodržal tak zákonné pravidlo obsiahnuté v § 57 ods. 5 zák. č. 233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len EP). Odvolateľ vyslovil názor, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 EP sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa odvolateľa všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Zdôraznil, že notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak potom právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi (§ 36 ods. 1 Notárskeho poriadku), pričom zákon notárovi dáva možnosť odmietnuť vykonane požadovaného úkonu. Ak teda notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva nápravou dôsledkov notárskej činnosti nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom. Všeobecné súdy majú povinnosť vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Postup exekučného súdu umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, čo je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľné, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práv v právny poriadok. Notársky poriadok zámerne určuje postupy, ktorým je možné úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný. Všeobecný súd v predmetnej veci nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s právnymi predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným titulom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. V rámci predmetu svojho skúmania exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá exekučným titulom, ani v prípade pasivity účastníka nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa exekučný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 EP, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práv a v právny poriadok. Ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh Ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný súd v zásade možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu.

4. Odvolateľ ďalej tiež namietal, že exekučný súd ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na to, že čl. 12 ods. 2 Ústavy SR vyplýva všeobecný zákaz diskriminácie, ktorý je možno aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. Podľa odvolateľa v danom prípade exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, pričom z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Za takéto odlišnosti odvolateľ označil nevypočutie oprávneného alebo neoboznámenie oprávneného so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu. V súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu ho súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Podľa odvolateľa exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem, bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Odvolateľ ďalej namietal, že súd založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť, s poukazom na to, že aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS. Naviac exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci neprípustné a nemožné s poukazom na to, že nemajú všeobecnú záväznosť. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie, ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V danom prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení a to výrokom o neprípustnosti a o zastavení exekúcie. Oprávnený namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek argumenty, tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

5. V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje, skutočnosti, ako by v tomto smere vykonával dokazovanie, dokazovanie ale nevykonával, a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by sme aj považovali postup súdu za vykonávanie dokazovania, dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže predovšetkým účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dokazovanie. Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.

6. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac plnomocenstvo nie je možné vôbec považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nie je

zmluvným ustanovením. Podľa odvolateľa plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Pojem dlh je potrebné považovať za synonymum pojmu záväzok. Inštitút uznania dlhu preto nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právny poriadok nevylučuje možnosť uznať záväzok v čase jeho vzniku. Z toho vyplýva, že nešlo o budúce právo, ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žiadne z ustanovení zmluvy pritom nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice alebo exekučného titulu, toto právo mu zostalo zachované v plnej miere a mohol ho kedykoľvek využiť. Povinný sa teda udelením plnomocenstva práva nevzdal. Z inštitútu uznania záväzku vyplýva, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, čo si vyžaduje aj určenie dokedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dôjsť k záveru, ako k nemu dospel súd prvej inštancie, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť do kedy povinný dlh splatí. Za nesprávny označil záver súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu riadne splnil, pričom udelené plnomocenstvo žiadnym spôsobom neprekročil. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že záujmy zástupcu považoval za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom, v tejto otázke súd založil svoje závery na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení, pričom nevychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu, keďže vo veci nevykonal dokazovanie. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom vyžaduje skutočný rozpor v záujmoch a nie len dohad, možnú kolíziu, či vnútorné presvedčenie súdu. Za nesprávny označil tiež záver súdu, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí byť podpísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. S poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. c) EP poukázal na to, že tento záver je nesprávny i v rozpore so súdnou praxou. Záverom opätovne zvýraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom súd už raz posudzoval a už o nej právoplatne rozhodol tým, že poverenie na vykonanie exekúcie vydal. Ak uskutočnil revíziu exekučného titulu po tomto čase, konal v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušil základné práva účastníkov. Odvolateľ tiež upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne, ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

7. K návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP (akt. § 162 ods. 1 písm. c) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len ) a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolateľ poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach. Pripomenul, že na základe § 135 Občianskeho súdneho poriadku (akt. § 193 je všeobecný súd viazaný rozhodnutím Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Osobitne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 120/2012, z ktorého zdôraznil, že v ním preskúmavanom prípade notárska zápisnica obsahovala všetky predpísané náležitosti a žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Podľa neho sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh vo výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Rovnako súd nezobral do úvahy ust. čl. 4 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Podľa neho ustanovenia vnútroštátneho práva by mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil uvedené dve prejudiciálne otázky.

8. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou -účastníkom (§ 37 ods. 1 EP), v ktorého

neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 44 ods. 2 EP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

10. Z obsahu spisu bolo zistené, že dňa XX.XX.XXXX zomrel povinný, P. P., nar. XX.X.XXXX. Dedičské konanie po nebohom poručiteľovi naposledy bytom v Q., Z. L. XXXX/XX, prebehlo pred Okresným súdom Galanta pod č.k. 17D/16/2011, Dnot 69/2011. Prejednaním dedičstva bola poverená notárka Mgr. Oľga Czuczorová, so sídlom Galante, Nová 25. Dedičmi zo zákona v I. dedičskej skupine sú deti: 1/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, 2/ P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, 3/ K. P., nar. X.X.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX, 4. P. P., nar. X.XX.XXXX, bytom L. V., U. XXX/XX. Súd prvej inštancie v priebehu konania zistil, že K. P., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom L. V., U. XXX/XX, zomrel dňa XX.X.XXXX. Dedičské konanie po poručiteľovi K. P., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom L. V., U. XXX/ XX, zomrelom dňa XX.X.XXXX, prebehlo pred Okresným súdom Galanta pod č.k. 4D/151/2015, Dnot 69/2011. Prejednaním dedičstva bol poverený notár JUDr. Vladimír Košík, so sídlom Partizánske, Nám. SNP 212/4. Konanie bolo uznesením 4D/151/2015-9 Dnot 209/2015 zo dňa 28.10.2015 zastavené pre nemajetnosť poručiteľa. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonanteľnosť dňa 16.11.2015 čo do zastavenia konania a právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 2.12.2015 čo do priznania odmeny súdnemu komisárovi. Dedičom po zomrelom K. P. je jeho matka, V. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., F. A. XXX. Zo zásady, že sa dedičstvo nadobúda poručiteľovou smrťou podľa ust. § 460 Občianskeho zákonníka vyplýva, že okamihom smrti poručiteľa vstupuje dedič na jeho miesto a stáva sa subjektom všetkých práv poručiteľa ako aj povinností, ktoré smrťou nezanikajú. Nakoľko dňa XX.XX.XXXX zomrel povinný, P. P., nar. XX.X.XXXX a dňa XX.X.XXXX zomrel aj jeho dedič K. P., okamihom smrti poručiteľa vstúpili na jeho miesto dediči, resp. po zomrelom dedičovi K. P. je jeho dedič. V čase smrti poručiteľa bol účinný zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP. V zmysle § 107 ods. 1 OSP účinného v čase smrti poručiteľa ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať. Podľa znenia zákona účinného v čase smrti poručiteľa súd pokračuje v konaní s dedičmi poručiteľa.

11. Z obsahu spisu bolo tiež zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa 18.2.2005 uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako dlžníkovi úver vo výške 14.000,- Sk, ktorý sa zaviazal zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 13.360,- Sk, celkovo 27.360,- Sk, v dohodnutých splátkach, počnúc dňom 20.3.2005. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie, na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) OSP resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníkom a splnomocneným advokátom.

12. Z notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača, so sídlom Partizánske, dňa 10.9.2005 pod č. N 4372/2005, NZ 41979/2005 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe plnej moci, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 31.593,- Sk a zaviazal sa dlh zaplatiť do 12.10.2005 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 OSP s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

13. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretie predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

14. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

15. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Je pravdou, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

17. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

18. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), s poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

19. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

20. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy, je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

21. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

22. V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

23. Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

24. Podľa § 24 Občianskeho zákonníka, zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

25. V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

26. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

27. Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.

28. V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná, nie je medzi nimi žiaden vzťah a možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z toho naviac vyplýva nesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Vzhľadom na to záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i Mgr. Kušníra - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami dlžníka - povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s poukazom na cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír nemal účinné oprávnenie povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť

- súhlas povinnej osoby s exekúciou.

29. Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

30. Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle § 230 CSP. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice.

31. S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami zaoberať znova.

32. Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č. 634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške. Uznať záväzok alebo dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku, založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka a zároveň je to v rozpore s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné.

33. S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

34. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods. 1 písm. g) EP podľa § 58 ods. 1 EP i bez návrhu, predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

35. Pokiaľ oprávnený namieta, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. § 380 ods. 2 táto vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

36. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

37. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

38. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku, z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 EP v spojení s § 374 ods. 4 veta tretia OSP, s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie súd prvej inštancie znovu rozhodol.

39. Odvolací súd návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP nevyhovel a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

40. Podľa § 44 ods. 2 EP, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

41. Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný

súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

42. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávnenej a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

43. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

44. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

45. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia OSP totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

46. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nevyslovil v napadnutom uznesení právny názor o tom, že jednostranný právny úkon je vždy neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ale naopak k uvedenému záveru dospel až po dôslednom posúdení uvedeného ustanovenia zmluvy z hľadiska, či bolo alebo nebolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bol platne uvedený jednostranný právny úkon plnomocenstva na základe dohody o plnej moci. Z uvedených dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

47. Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire, ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

48. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol.

49. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté ex offo v súdnom rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, v exekučnom konaní použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku).

50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .