Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RK-3Cpr/4/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Ružomberok sudkyňou JUDr. Renátou Krajčiovou v spore žalobkyne: H. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXXX/X, H., zast. splnomocneným zástupcom Adamom Aštarym, nar. XX.XX.XXXX, bytom N. B. XXXX/XX, XXX XX S., proti žalovanej: MUDr. B. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Na M. XX, D. nad A., zast. JUDr. Martinom Masným, advokátom, AK Vojtecha Tvrdého 819/1, 010 01 H., IČO: 50002767, o zaplatenie 870,31 eur s príslušenstvom

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a v časti o zaplatenie sumy 809,26 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 36,30 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.10.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 37,95 eur od 01.12.2013 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 23,10 eur od 01.02.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.03.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 28,05 eur od 01.04.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 31,35 eur od 01.05.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.06.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.07.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.08.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 29,70 eur od 01.09.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 24,75 eur od 01.10.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.11.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 36,30 eur od 01.12.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 29,45 eur od 01.01.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 29,45 eur od 01.02.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 25,99 eur od 01.03.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.04.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.05.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 25,99 eur od 01.06.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.07.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 38,12 eur od 01.08.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.09.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 15,59 eur od 01.10.2015 do zaplatenia.

II. Súd z a s t a v u j e konanie v časti o zaplatenie sumy 61,05 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 28,05 eur od 01.07.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.08.2013 do zaplatenia.

III. Súd p r i z n á v a žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku uznesením vydaným súdnym úradníkom.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu v Žiline dňa 04.08.2016 domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 870,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 28,05 eur od 01.07.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 36,30 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy

34,65 eur od 01.10.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 37,95 eur od 01.12.2013 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 23,10 eur od 01.02.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.03.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 28,05 eur od 01.04.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 31,35 eur od 01.05.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.06.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.07.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.08.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 29,70 eur od 01.09.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 24,75 eur od 01.10.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.11.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 36,30 eur od 01.12.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 29,45 eur od 01.01.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 29,45 eur od 01.02.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 25,99 eur od 01.03.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.04.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.05.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 25,99 eur od 01.06.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.07.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 38,12 eur od 01.08.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.09.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 15,59 eur od 01.10.2015 do zaplatenia. Žalobkyňa uviedla, že dňa 07.08.2012 ako zamestnankyňa uzavrela so žalovanou ako zamestnávateľkou písomnú pracovnú zmluvu, dohodnutý druh práce zdravotná sestra, deň nástupu do práce 08.08.2012, dohodnutá bola hrubá mesačná mzda vo výške 498,91 eur a výplatný termín stanovený na posledný pracovný deň nasledujúceho mesiaca, pracovný čas dohodnutý v trvaní 40 hodín týždenne. V zmysle dodatku k pracovnej zmluve uzavretého písomne dňa 28.03.2013 došlo s účinnosťou od 01.04.2013 k zmene mesačnej mzdy na sumu 580,00 eur mesačne a k zmene pracovného úväzku na 33,40 hodín týždenne. Žalobkyňa uviedla, že dňa 01.04.2016 jej bola doručená výpoveď z pracovného pomeru, datovaná dňom 01.02.2016, odôvodnená s poukazom na ust. § 63 ods.1 písm. a) bod 1. Zákonníka práce, že zamestnávateľ sa ku dňu 31.03.2016 zrušuje. Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaná jej od začiatku pracovného pomeru až do jeho skončenia nezabezpečovala stravovanie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení ani stravovacom zariadení iného zamestnávateľa ani jej vôbec neposkytovala príspevky na stravovanie v zmysle § 152 ods.3,4 Zákonníka práce. Minimálna výška tohto príspevku zamestnávateľa sa v zmysle citovaných zákonných ustanovení určuje ako 55% z hodnoty stravovacej poukážky, teda najmenej 55% zo 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5-12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorá suma v r.2013 a v období od januára do októbra 2014 predstavovala 1,65 eur (0,55 x 0,75 x4,00 eurá) a v období od novembra 2014 sumu 1,73 eur (0,55 x ,075 x 4,20 eur). Spolu za obdobie od mája 2013 do augusta 2015 jej žalovaná dlží na týchto príspevkoch za stravovanie sumu 870,31 eur: máj 2013 odpracovaných 17 dní, nárok na príspevok na stravovanie 28,05 eur, jún 2013 odpracovaných 20 dní, nárok na príspevok na stravovanie 33,00 eur, júl 2013 odpracovaných 22 dní, nárok na príspevok na stravovanie 36,30 eur, august 2013 odpracovaných 21 dní, nárok na príspevok na stravovanie 34,65 eur, september 2013 odpracovaných 21 dní, nárok na príspevok na stravovanie 34,65 eur, október 2013 odpracovaných 23 dní, nárok na príspevok na stravovanie 37,95 eur, november 2013 odpracovaných 20 dní, nárok na príspevok na stravovanie 33,00 eur, december 2013 odpracovaných 14 dní, nárok na príspevok na stravovanie 23,10 eur, január 2014 odpracovaných 21 dní, nárok na príspevok na stravovanie 34,65 eur, február 2014 odpracovaných 17 dní, nárok na príspevok na stravovanie 28,05 eur, marec 2014 odpracovaných 19 dní, nárok na príspevok na stravovanie 31,35 eur, apríl 2014 odpracovaných 20 dní, nárok na príspevok na stravovanie 33,00 eur, máj 2014 odpracovaných 20 dní, nárok na príspevok na stravovanie 33,00 eur, jún 2014 odpracovaných 20 dní, nárok na príspevok na stravovanie 33,00 eur, júl 2014 odpracovaných 18 dní, nárok na príspevok na stravovanie 29,70 eur, august 2014 odpracovaných 15 dní, nárok na príspevok na stravovanie 24,75 eur, september 2014 odpracovaných 20 dní, nárok na príspevok na stravovanie 33,00 eur, október 2014 odpracovaných 22 dní, nárok na príspevok na stravovanie 36,30 eur, november 2014 odpracovaných 17 dní, nárok na príspevok na stravovanie 29,45 eur, december 2014 odpracovaných 17 dní, nárok na príspevok na stravovanie 29,45 eur, január 2015 odpracovaných 15 dní, nárok na príspevok na stravovanie 25,99 eur, február 2015 odpracovaných 20 dní, nárok na príspevok na stravovanie 34,65 eur, marec 2015 odpracovaných 18 dní, nárok na príspevok na stravovanie 31,19 eur, apríl 2015 odpracovaných 15 dní, nárok na príspevok na stravovanie 25,99 eur, máj 2015 odpracovaných 18 dní, nárok na príspevok na stravovanie 31,19 eur, jún 2015 odpracovaných 22 dní, nárok na príspevok na stravovanie 38,12 eur, júl 2015 odpracovaných 18 dní, nárok na príspevok na stravovanie 31,19 eur, august 2015 odpracovaných 9 dní, nárok na príspevok na stravovanie 15,59 eur. Žalobkyňa poukázala, že listom zo dňa 29.03.2016 vyzvala žalovanú na zaplatenie dlžných príspevkov na stravovanie, na čo žalovaná reagovala listom zo dňa 11.04.2016, kde uviedla, že bola údajne ústne informovaná o

tom, že má možnosť stravovať sa v reštaurácii Hotela Bôrik a teda nebola povinná zabezpečovať jej stravovanie formou predaja stravných lístkov. Žalovaná teda neuhradila dlžnú sumu ani len čiastočne. Žalobkyňa poukázala, že ju žalovaná neinformovala o zabezpečení stravovania v stravovacom zariadení vlastnom alebo stravovacom zariadení iného zamestnávateľa. Hotel Bôrik sa nenachádza v blízkosti miesta výkonu práce - Obvodné zdravotné stredisko Hliny VI. Žalovaná sa o jej stravovanie počas vykonávania práce ani nezaujímala. Ak zamestnávateľ nezabezpečuje stravovanie zamestnancov poskytovaní jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, nemá inú možnosť než zabezpečiť stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, teda formou stravovacích poukážok, na ktoré zamestnávateľ prispieva do výšky najmenej 55%. Príspevok zamestnávateľa na stravovanie zamestnanca ako jedna zo zložiek príjmu zamestnanca poskytovaných zamestnávateľom je splatný pozadu na mesačné obdobie vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluvy s poukazom na ust. § 132 v spojení s § 129 ods.1 a § 130 ods.2 Zákonníka práce. Jednotlivé príspevky na stravovanie za príslušný kalendárny mesiac jej mala žalovaná vyplatiť najneskôr v posledný pracovný deň nasledujúceho mesiaca. Žalobkyňa uplatňuje aj úroky z omeškania s poukazom na ust. § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v sadzbe vyplývajúcej z § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., keďže žalovaná v dôsledku neplnenia dostala sa so zaplatením príspevkov na stravovanie do omeškania. Žalobkyňa predložila súdu špecifikáciu žalovanej sumy - tabuľkový výpočet dlžných súm titulom príspevku zamestnávateľa na stravovanie. Okresný súd Žilina prípisom zo dňa 15.08.2016 postúpil vec na ďalšie konanie tunajšiemu súdu ako súdu kauzálne príslušnému v zmysle § 23 písm. e) s poukazom na ustanovenie § 40 - 43 ods. 1 CSP.

2. Splnomocnený zástupca žalobkyne pred začatím pojednávania dňa 04.04.2017 vzal späť žalobu v časti uplatnenej istiny vo výške 61,05 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 28,05 eur od 01.07.2013 do zaplatenia a 8,5 % ročne zo sumy 33,-eur od 01.08.2013 do zaplatenia, s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej v súvislosti s nárokom na zaplatenie príspevku na stravovanie za mesiace máj 2013 a jún 2013 (písomné podanie č.l. 141 spisu).

3. Vyjadrenie žalovanej k žalobe. Žalovaná rozporuje tvrdenia žalobkyne, že od začiatku pracovného pomeru až do jeho skončenia jej nezabezpečovala stravovanie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení ani v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa ani vôbec neposkytovala príspevky na stravovanie v zmysle § 152 ods.3,4 Zákonníka práce. Žalovaná má so spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o. Žilina uzavretú zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb zo dňa 11.01.2010, s obsahom ktorej žalobkyňu pred nástupom do práce oboznámila. Žalobkyňa bola dokonca o podmienkach stravovanie informovaná samotným konateľom uvedenej spoločnosti pri úvodnom obede v tomto zariadení, na ktorý žalobkyňu pozvala žalovaná. V zmysle tejto zmluvy zamestnanci žalovanej mali zabezpečené stravovanie v súlade s požiadavkami § 152 Zákonníka práce v priestoroch reštaurácie Hotela Bôrik, ktorá sa nachádza v blízkosti miesta výkonu práce, čo potvrdzujú informácie dostupné na internete, podľa ktorých stravovacie zariadenie je od miesta výkonu práce vzdialené 650 metrov, maximálne 8 minút pešo, resp. 4 minúty verejnou dopravou. Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého stravovacie zariadenie sa nenachádza v blízkosti miesta výkonu práce je nepravdivé. Ďalej žalovaná vzniesla námietku premlčania voči uplatneným nárokom na poskytnutie príspevkov za mesiace máj 2013 a jún 2013, zročnosť týchto príspevkov nastala v zmysle pracovnej zmluvy po posledný pracovný deň mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom vznikol predmetný nárok, t.j. 28.06.2013 za máj 2013 a 31.07.2013 za jún 2013 s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa nárok uplatnila 04.08.2016. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobkyňa nemá ip seure nárok na úroky z omeškania. priznanie úrokov z omeškania neumožňuje. Ustanovenia Zákonníka práce o zakotvení subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka nemožno vykladať extenzívne. Občianskoprávna úprava úrokov z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy. Inštitút úrokov z omeškania má oporu v osobitnej časti Občianskeho zákonníka. v § 1 ods.4 hovorí, že ak v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 Zákonníka práce všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Totožný názor zaujal Ústavný súd SR v uznesení sp.zn. 2.US 494/2013. Ďalej žalovaná uviedla, že zo strany žalobkyne počas trvania pracovného pomeru nebolo jej vytknuté porušovanie povinností vo vzťahu k žalobkyni. Žalobkyňa v skutočnosti neodpracovala taký počet dní, ako je uvedený na výplatných páskach, rovnako nedodržiavala po dohode so žalovaným ani pracovný čas. Žalovaná navrhla, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. Replika žalobkyne. Žalobkyňa poprela, že by mala zabezpečené zo strany žalovanej stravovanie v stravovacom zariadení v Hoteli Bôrik v Žiline, aj to, že by ju žalovaná pred nástupom do práce oboznámila s obsahom zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb medzi žalovanou a spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o. a o tom, že má zabezpečené stravovanie prostredníctvom tejto spoločnosti. Bolo povinnosťou žalovanej, aby ju o podmienkach stravovania preukázateľne oboznámila (§ 47 ods.2 Zákonníka práce). Ďalej poukázala, že prácu zdravotnej sestry v ambulancii susediacej s jej pracoviskom vykonávala U. B. a navrhla ju na preukázanie skutočnosti, že jej stravovanie nebolo počas pracovného pomeru zabezpečené v reštaurácii v Hoteli Bôrik v Žiline, vypočuť ako svedkyňu. Ďalej žiadala, aby žalovaná predložila súdu dôkazy o tom, že podľa zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb žalovaná reálne plnila cenu jedál spoločnosti M.A.P.V. s.r.o. (mesačné faktúry vystavené touto spoločnosťou pre žalovanú titulom dodania jedál za celé žalované obdobie a dôkazy o úhrade faktúr žalovanou). K otázke uplatneného nároku na zaplatenie ú/rokov z omeškania poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo76/2016, z ktorého vyplýva právny názor, že aj omeškanie v pracovnoprávnych vzťahoch má za následok vznik nároku na úroky z omeškania v zmysle občianskoprávnych predpisov.

5. Duplika žalovanej. Žalovaná poukázala, že na preukázanie tvrdených skutočností navrhla vypočuť ako svedka Petra Voštinára, konateľa spoločnosti M.A.P.V. s.r.o., ktorý žalobkyňu informoval o možnosti a podmienkach stravovania v ich stravovacom zariadení. K výsluchu svedkyne U. B. uviedla, že nie je opodstatnený, nakoľko táto pracovala u iného zamestnávateľa a akúkoľvek vedomosť môže mať výlučne z počutia, so žalobkyňou je vo veľmi dobrom priateľskom vzťahu, preto možno pochybovať o jej objektivite. Mesačné faktúry vystavené spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o. titulom jedál za žalované obdobie a doklady o úhrade týchto faktúr žalovanou nemožno predložiť, nakoľko žalobkyňa stravovacie služby tejto spoločnosti nikdy nevyužila a táto spoločnosť žiadne faktúry žalovanej za dodanie stravovacích služieb nevystavila.

6. Žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní poprela pravdivosť tvrdení žalovanej o tom, že bola oboznámená so zabezpečením stravovania na základe zmluvy o poskytnutí stravovacích služieb a že by túto formu stravovania mala odmietnuť, ako aj o ponúknutí interných lístkov. Počas trvania pracovného pomeru otázku stravovania medzi ňou a žalovanou otvorila, na čo ona reagovala tak, že buď jej zvýši mzdu alebo jej poskytne stravné lístky. Nebola si žalovaná istá, či má na ne nárok. Vybrala si možnosť navýšenia mzdy. Bola jej zvýšená na sumu cca. 580,00 eur brutto. Zo strany žalovanej radikálne došlo k odmietnutiu zabezpečenia stravovania, nakoľko nemá na to nárok. Žalobkyňa uviedla, že nemá žiadne zdravotné problémy, ktoré by vylučovali jej stravovanie v štandardnom reštauračnom zariadení. Pracovnú dobu u žalovanej mala v čase od 7.00 hod. do 13.30 hod. Žiadnu evidenciu dochádzky u žalovanej vedenú nemala, zo zamestnania počas pracovnej doby by si nedovolila odísť. K evidencii dochádzky z počítača žalovanej, ktorá bola predložená na pojednávaní, uviedla, že to všetko je klamstvo, nedovolila by si prísť do ambulancie o 7.45 hod., keď mala krvné odbery za sebou. Nie je pravdou, že by odchádzala v uvedených časoch, nenechala by pacienta len tak a odišla by na obed, to nezodpovedá skutočnosti jej pracovnej dobe.

7. Žalovaná vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že žalobkyňa bola u nej zamestnaná len na zástup počas materskej dovolenky jej pôvodnej sestričky, ktorá doba mala predstavovať 1 rok, maximálne 3 roky. Jej pracovný čas bol od 7.00 hod. do 14.10 hod. Prichádzala neskôr, čo jej tolerovala, pretože nebola jej kmeňová zamestnankyňa. Pokiaľ v pracovnej zmluve bola uvedená doba neurčitá, túto zmluvu vypracovala jej ekonómka, ona sa na ňu spoliehala. Kým žalobkyňa u nej pracovala, všetko bolo v poriadku, nič nenamietala, mala voľno, kedykoľvek potrebovala. Neprítomnosť v práci jej preplácala, akoby bola v práci, dovolenku mala viac, ako jej bolo priznané zákonom. Na začiatku, ako žalobkyňa nastúpila, oboznámila ju s možnosťou stravovania v uvedenom zariadení, bola tam priamo s ňou a predstavila ju pánovi A., ktorý ju pozná, vysvetlila mu, že žalobkyňa sa tam bude chodiť stravovať na základe nimi uzatvorenej zmluvy. Ona mala za to, že sa tam chodí stravovať, odchádzala na obedňajšiu prestávku. Keď obedňajšia prestávka skončila, žalobkyňa sa do práce nevracala. Ona to akceptovala z dôvodu, že bola u nej len na zástupe. Stravovanie bolo zabezpečené u pána A., kde tam so žalobkyňou bola. Mohla navštevovať stravovacie zariadenie u pána A. aj bez poukážok s číslom opečiatkovaných ambulanciou, nakoľko pán Voštinár ju poznal a ona bola jej jediný zamestnanec. S podmienkami stravovania oboznámila žalobkyňu pri úvodnom obede. Nepovažovala za potrebné dať si to písomne potvrdiť, nakoľko tam bol prítomný prevádzkovateľ stravovania. Keď uzatvárala zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb s pánom Voštinárom, jej zamestnankyňa bola u nej zamestnaná na úväzok 4 hodiny

denne a stravovanie nepotrebovala. Ona sama poskytovanie stravovania v stravovacom zariadení Hotela Bôrik na základe zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb využívala ojedinele, chodila tam raz za dva tri mesiace a vtedy to zaplatila, teda nie je možné predložiť faktúry vystavené spoločnosťou M.A.P.V. na základe tejto zmluvy. Na základe tejto zmluvy jej nebola vystavená nikdy žiadna faktúra. Zmluvu uzatvorila na základe zákonných povinností. Žalobkyňa jej oznámila, že odmieta poskytovanie stravovania v zariadení Hotela Bôrik, ústne. Vysvetlila to tým, že sa ponáhľa domov a stravu má zabezpečenú doma. Jeden lístok v zmysle článku 3 bod 1. zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb určite žalobkyni dala, ďalej si nepamätá. Nedala si odovzdanie tohto lístka potvrdiť, nakoľko boli v tomto zariadení spolu a pán A. ju poznal. Žalobkyňu neupozornila, že každý deň nechodí do práce načas, nakoľko nebola jej trvalou zamestnankyňou a nechcela robiť dusnu v ambulancii od začiatku. Keď tam žalobkyňa podľa evidencie prítomná nebola, pacienti tam bola, vyšetrovala ich sama bez nej, čo vyplýva z evidencia pacientov, je to písané jej rukou. Ona sama chodila do práce skôr na 7.00 hod. Žalobkyňa sa nikdy nesťažovala ani na pracovnú dochádzku ani na pracovný pomer ako taký, na stravovanie nevyjadrila nespokojnosť. Je pravdou, že pán A. niekedy prichádzal do ambulancie ku nej s obedmi, keď si ich objednala, keď išla do služby. Išlo to pomimo uzavretej zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb.

8. Svedkyňa U. B. vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že pracuje ako sestrička oproti ambulancie žalovanej, všetky boli priateľky. Od výpovede zo strany žalovanej má na ňu ťažké srdce. So žalobkyňou chodili po pracovnej dobe do telocvične, chodila tam nenajedená, nechodila na obedy, nemala stravné lístky. Žalobkyňa jej povedala, že nemá stravné lístky a že si ich chce žiadať. Celé tri roky si žalobkyňa nosila len desiatu, maximálne išli do reštaurácie, keď nejaká z nich mala sviatok. Žalobkyňa si žiadala zabezpečenie stravovania od žalovanej, odpoveď bola, že nemá na to nárok, nakoľko je to málo hodín. Videla pána A.a, ako nosí obedy pani doktorke, ale neboli to obedy pre žalobkyňu, pani doktorka si ich niesla domov. Stravovacie zariadenie od ambulancie je pešo asi 15-20 minút. Žalovaná mala pacientov načasovaných aj cez obed, z čoho vyplýva, že obed u žalobkyne nemohol byť. Videla ju fyzicky prítomnú v ambulancii. Žalobkyňa je normálny zdravý človek, ktorý môže požívať, čo chce. Tvrdí, že žalobkyňa stravovanie zabezpečené nemala na základe toho, čo jej žalobkyňa povedala, na základe jej fyzického videnia, na základe toho, že mali načasovaných pacientov. Žalobkyňa si nosila do práce jedlo. Pán A. chodil tak raz za štvrťroka, polroka s obedmi k žalovanej. Keď išli so žalobkyňou na tréning, pýtali sa jej, či je hladná, veď sa niesli obedy, na čo jej ona uviedla, že obedy si pani doktorka zobrala pre seba. Žalobkyňa mala záujem o stravné lístky, ona sa chcela najesť. Každý zamestnanec sa chce najesť.

9. Svedok M. A. vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že pozná žalobkyňu, najmä jej rodičov, nakoľko v ich reštaurácii mali nejaké akcie, ale bližšie ich nepozná. Žalovanú pozná, je jej pacientom. S manželkou a so synom majú založenú obchodnú spoločnosť M.A.P.V. s.r.o. so sídlom v Žiline s predmetom podnikania reštauračné služby, ktorá prevádzkuje reštauráciu Hotela Bôrik celé obdobie svojej existencie s určitou prestávkou. Asi v r.2010 ho oslovila žalovaná, či by jej mohol poskytnúť, že by potrebovala obedy pre svoje zamestnankyne. Uzavreli so žalovanou túto zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb, vyhotovila ju jeho manželka. Toto je bežná prax medzi stabilnými hosťami, ktorí požiadali o stabilné obedy. Čakali, zmluva platila, zamestnanci na obedy nechodili. Asi v r.2012 prišla žalovaná so žalobkyňou, keď sa jej prizrel, tak ju spoznal. Bolo to v pravý obed, v reštaurácii bol aj kuchárom aj čašníkom. Žalovaná so žalobkyňou prišli za ním, povedali si, aký systém u nich platí, žiadne lístky medzi sebou, poznajú sa, je jej pacient. Dohodli sa, že podľa vybratých obedov, ich počtu sa bude mesačne fakturovať. Je to bežná prax, zamestnanec si sadne, vyberie si jedlo a poznačí to do písanky, na základe čoho by bola vykonaná mesačná fakturácia. Ani neviem, či vtedy obedovali, nevenoval tomu pozornosť, išiel do kuchyne. Žalobkyňa v ich reštaurácii ako zamestnanec nebola, do písanky nebolo zapísané nič, fakturácia nebola realizovaná žiadna. Na žiadne vyjadrenie žalobkyne si v rámci toho stretnutia nespomína, to ho nezaujímalo, zaujíma sa o človeka, ktorý mu platí. Na základe uzavretej zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb do jeho zariadenia sa nechodili stravovať žiadni iní zamestnanci žalovanej, nenašiel žiadnu pohľadávku, ktorú by mal fakturovať. S predchádzajúcou zdravotnou sestrou žalovanej sa neuskutočnilo v jeho reštaurácii sedenie ako so žalobkyňou, čakal na pokyn od žalovanej, kto tam príde. On nevie o tom, že by žalobkyňa odmietla poskytovanie stravovacích služieb, pred ním to neuviedla, konkrétne vyjadrenie žalobkyne na tom stretnutí v r.2012 si on nepamätá. Do ambulancie žalovanej možno 2-3x jej doniesol obed, ktorý si ona objednala a za ktorý mu zaplatila, povedala, že má službu, nestíha, či by nebol ochotný. Tieto obedy fakturované neboli, podľa tejto zmluvy nebola vystavená žiadna faktúra. Jeho stravovacie zariadenie od ambulancie je vzdialené cca. 500-600 metrov. Pri tom stretnutí v r.2012 za prítomnosti žalovanej a žalobkyne mu žalovaná uviedla, že toto má byť nová zamestnankyňa, že by sa mala u nich stravovať. Prizrel sa jej a zistil, že ju pozná.

10. Súd sa v rámci vykonaného dokazovania oboznámil aj s obsahom listín založených v spise, a to najmä s Pracovnou zmluvou uzavretou medzi žalovanou ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom dňa 07.08.2012, kde bol dojednaný nástup zamestnanca do práce dňa 08.08.2012 vo funkcii zdravotná sestra, miesto výkonu práce ObZS Hliny VI., Žilina, pričom pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a bola dojednaná hrubá mesačná mzda vo výške 498,91 eur. Výplatný termín bol stanovený a posledný pracovný deň nasledujúceho mesiaca, pracovný čas v dĺžke 40 hodín týždenne. Žalovaná ako zamestnávateľ so žalobkyňou ako zamestnancom dňa 28.03.2013 uzatvorili Dodatok k pracovnej zmluve, v zmysle ktorého došlo k zmene mesačnej mzdy na sumu 580,-eur mesačne pracovného úväzku na 33,40 hodín týždenne s účinnosťou od 01.04.2013. Žalovaná listom zo dňa 01.02.2016 adresovaným žalobkyni dala jej výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákonníka práce z dôvodu, že ku dňu 31.03.2016 sa zamestnávateľ zrušuje a preto zamestnávateľ nemôže naďalej prideľovať zamestnankyni prácu podľa pracovnej zmluvy. Súd sa tiež oboznámil s výplatnými páskami vyhotovenými žalovanou pre žalobkyňu za obdobie mesiacov máj 2013 - jún 2015, kde vyplynul počet odpracovaných dní v týchto mesiacov nasledovne: máj 2013 17, jún 2013 20, júl 2013 22, august 2013 21, september 2013 21, október 2013 23, november 2013 20, december 2013 17, január 2014 21, február 2014 17, marec 2014 19, apríl 2014 20, máj 2014 20, jún 2014 20, júl 2014 18, august 2014 15, september 2014 20, október 2014 22, november 2014 17, december 2014 17, január 2015 15, február 2015 20, marec 2015 18, apríl 2015 15, máj 2015 18, jún 2015 22. Boli oboznámené výplatné pásky za mesiace júl 2015 a august 2015, pričom počet odpracovaných dní za mesiac júl 2015 bol 17 a za mesiac august 2015 bol 8,5. Žalobkyňa výzvou zo dňa 29.03.2016 adresovanou žalovanej vyzvala ju na úhradu dlžnej sumy titulom príspevku na stravovanie vo výške 1.147,50 eur za obdobie od 08.08.2012 do 31.08.2015 (predmetom bola tiež výzva na úhradu úroku z omeškania so zaplatením príspevku zamestnávateľom na stravovanie zamestnanca vyčíslené v sume 194,90 eur). Táto zásielka bola odoslaná žalobkyňou pre žalovanú doporučenou poštovou zásielkou a bola daná na poštovú prepravu dňa 29.03.2016, ako vyplýva z poštového podacieho lístka. Žalovaná listom zo dňa 11.04.2016 adresovaným žalobkyni zaslala jej stanovisko k jej výzve zo dňa 29.03.2016, kde k otázke zabezpečovania stravovania sa vyjadrila, že žalobkyňa bola ústne informovaná, ako aj zamestnanci pred ňou, že má možnosť stravovať sa v reštaurácii Hotel Bôrik, a teda nie je povinná zabezpečovať jej stravovanie vo forme predaja stravných lístkov, teda túto požiadavku žalobkyne neakceptovala. Zo Zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb uzavretej dňa 11.01.2010 medzi obchodnou spoločnosťou M.A.P.V., s.r.o. so sídlom Tajovského 5, 010 01 Žilina, IČO: 36441775 ako poskytovateľom stravovania a žalovanou ako odberateľom vyplynulo, že predmetom zmluvy je záväzok dodávateľa poskytovať objednávateľovi a zamestnancom objednávateľa služby v oblasti stravovania spočívajúce v príprave a výdaji hotových teplých jedál a nápojov v súlade a za podmienok dojednaných touto zmluvou v priestoroch reštaurácie Hotel Bôrik, Tajovského 5, 010 01 Žilina. V zmysle tejto zmluvy dodávateľ sa zaviazal poskytovať stravovacie služby tzv. objednávkovým spôsobom, pričom ako objednávka jedla potvrdenie o objednávke jedla bude slúžiť lístok s pečiatkou objednávateľa označený číslom a dodávateľ zabezpečí poskytovanie stravovania na základe preukázania sa stravníka týmto lístkom. Objednávateľ, resp. stravníci sa zaväzujú na základe zverejneného týždenného stravovacieho plánu, urobiť objednávku stravy minimálne jeden deň vopred. Vo výnimočných (objektívnych) prípadoch na druhý deň ráno do ôsmej hodiny. Dodávateľ sa zaviazal poskytovať stravovacie služby v pondelok - piatok v čase od 11.00 hod. do 14.30 hod. Zmluvné strany dojednali cenu za zabezpečenie stravovania vo výške 3,20 eur za každé objednané jedlo, pričom objednávateľ uhradí cenu jedál na základe dodávateľom vystavenej faktúry, súčasťou ktorej bude príloha obsahujúca evidenciu o počte vydaných jedál za predchádzajúci kalendárny mesiac, ktorú sa zaviazal vykonávať denne dodávateľ. Zmluvné strany tiež dojednali, že zmeny a doplnky k tejto zmluve možno uskutočniť len v písomnej forme so súhlasom oboch zmluvných strán. Z informácií o dĺžke trasy z adresy Tajovského 5, Žilina na Alexandra Rudnaya 100 dostupných na www.google.sk/maps vyplynulo, že autobusom trvá cesta 4 min., cesta na zastávku 2 min., interval spojov 20 minút, pešo po Tajovského ulici 8 min. (650 m) a pešo po Tajovského a Alexandra Rudnaya 9 min. (700 m). Súd sa tiež oboznámil s evidenciou dochádzky žalobkyne u žalovanej za obdobie mesiacov máj 2013 - august 2015 z interného systému žalovanej.

11. Tunajší súd rozsudkom č.k. 3Cpr/4/2016-149 zo dňa 15.05.2017 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 870,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 28,05 eur od 01.07.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 36,30 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.10.2013 do zaplatenia, 8,50% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 37,95

eur od 01.12.2013 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 23,10 eur od 01.02.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.03.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 28,05 eur od 01.04.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 31,35 eur od 01.05.2014 do zaplatenia, 8,25% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.06.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.07.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.08.2014 do zaplatenia, 8,15% ročne zo sumy 29,70 eur od 01.09.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 24,75 eur od 01.10.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 33,00 eur od 01.11.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 36,30 eur od 01.12.2014 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 29,45 eur od 01.01.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 29,45 eur od 01.02.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 25,99 eur od 01.03.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 34,65 eur od 01.04.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.05.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 25,99 eur od 01.06.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.07.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 38,12 eur od 01.08.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 31,19 eur od 01.09.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 15,59 eur od 01.10.2015 do zaplatenia, v časti konanie o zaplatenie sumy 61,05 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 28,05 eur od 01.07.2013 do zaplatenia a 8,50 % ročne zo sumy 33,- eur od 01.08.2013 do zaplatenia konanie zastavil.

12. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 5CoPr/6/2017-207 zo dňa 30.01.2018 rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa vo svojom žalobnom návrhu požadovala zaplatenie príspevku na stravovanie z dôvodu, že žalovaná jej od začiatku pracovného pomeru až do jeho skončenia neposkytovala príspevky na stravovanie podľa ust. § 152 ods. 3 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej ako ""). Žalovaná toto tvrdenie vyvracala a poukázala na skutočnosť, že má so spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o., so sídlom Tajovského 5, 010 01 Žilina, IČO: 36441775, uzatvorenú zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb zo dňa 11.01.2010, predmetom ktorej je poskytovanie služieb stravovania žalovanej, s ktorou žalobkyňu oboznámila a pri nástupe žalobkyne do zamestnania s ňou toto stravovacie zariadenie navštívila, aby ju oboznámila s podmienkami stravovania v tomto zariadení, keď svedkom bol jeden z konateľov stravovacieho zariadenia, ktorého súd aj vypočul, Tento svedok potvrdil skutočnosti uvádzané žalovanou. Na č.l.127 zápisnice z pojednávania z výsluchu žalobkyne vyplýva, že medzi ňou a žalovanou prebehla komunikácia na tému stravovania, keď žalobkyňa túto otázku otvorila, na čo žalovaná mala reagovať tak, že buď jej zvýši mzdu alebo jej poskytne stravné lístky, no nebola si istá, či má na ne nárok a žalobkyňa bola presvedčená, že vzhľadom na dĺžku jej pracovného času na to nárok má. Na otázku sudkyne, ako sa to uzavrelo, žalobkyňa odpovedala, že si vybrala možnosť zvýšenia mzdy, keď jej bola zvýšená mzda na sumu cca 580,- eur brutto. Podľa tvrdenia žalobkyne zo strany žalovanej radikálne došlo k odmietnutiu zabezpečenia stravovania, nakoľko naň nemala nárok. Uvedené vyjadrenie zjavne poukazuje na rozporuplnosť jej výpovede čo zostalo súdom 1.inštancie bez povšimnutia. Nepreskúmateľné bolo odôvodnenie súdu prvej inštancie ohľadom skutočného plnenia zo zmluvy o poskytnutí stravovacích služieb. V tomto smere dôvodne odvolateľka uvádza, že nemôže zamestnanca nútiť, aby sa stravoval v ním zabezpečenom stravovacom zariadení. Zamestnanec, ktorý odmietne zamestnávateľom zabezpečené stravovanie, nie je oprávnený požadovať od zamestnávateľa poskytnutie stravovacích poukážok, prípadne finančný príspevok namiesto uvedeného spôsobu zabezpečenia stravovania. Zo spisu bolo preukázané listinnými dôkazmi, že žalovaná mala dňa 11.1.2010 uzavretú s obchodnou spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o., so sídlom Tajovského 5, 010 01 Žilina, ako poskytovateľom stravovania zmluvu o poskytovaní stravovacích služieb. Žalobkyňa netvrdila, že sa do uvedeného stravovacieho zariadenia chodila stravovať alebo že by mala záujem sa v tomto zariadení stravovať a že žalovaná jej to neumožnila. Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyni táto možnosť stravovania poskytnutá bola, no žalobkyňa ju nevyužívala. Rovnako súd prvej inštancie nezisťoval, prečo žalobkyňa nevyužila zabezpečenú formu stravovania, prečo sa nestravovala v uvedenom stravovacom zariadení, ktorá preukázateľne zo strany žalovanej bola zabezpečená a žalobkyni ponúknutá. Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v naznačenom smere. 13. Následne žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že jej nebola poskytnutá možnosť chodiť na obedy, lebo na to nebol priestor, jej pracovná doba bola od 07,00 do 13,30 hod. Nikdy v tomto stravovacom zariadení so žalovanou nesedela, ani s p. A.om nekomunikovala o stravovaní za prítomnosti žalovanej, na obedy vôbec nechodila. To, čo uvádzal svedok A., je úplné klamstvo, tento svedok so žalovanou má kamarátske vzťahy. Ďalej žalobkyňa uviedla, že bolo to asi pol roka po vzniku pracovného pomeru, keď žalovaná prišla za ňou a uviedla jej, že jej zvýši mzdu zo sumy 350,- Eur na

sumu 400,- Eur v čistom, tak sa stalo, po nejakom čase prišla za žalovanou, či by sa nedali aj stravné lístky poskytnúť, nakoľko pracuje 6 hodín denne, na čo žalovaná reagovala tak, že buď jej zvýši plat alebo jej dá stravné lístky, mala na mysli to zvýšenie platu, ktoré už realizovala o tých 50,- eur v čistom, ale v tom čase, keď plat zvyšovala, ešte nevedela, že chce stravné lístky. Uviedla, že súhlasila s navýšením mzdy, žalovaná stravné lístky zamietla. 14. Súd sa oboznámil s čestným vyhlásením Ing. Aleny Sabolovej, mzdovej účtovníčky žalovanej a s dokumentmi z mobilnej aplikácie týkajúcimi sa dĺžky cesty z ambulancie žalovanej do stravovacieho zariadenia hotel Bôrik. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový a právny stav. V tomto konaní domáhala sa žalobkyňa voči žalovanej zaplatenia sumy 870,30 eur, po čiastočnom späťvzatí žaloby pred začatím pojednávania sumy 809,26 eur titulom neuhradených príspevkov zamestnávateľa na stravovanie zamestnanca.

15. Podľa § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce: 1) Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

2) Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.

Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút.

Podľa odseku 5 citovaného §-u prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do pracovného času; to neplatí, ak ide o prestávku na odpočinok a jedenie, pri ktorej sa zabezpečuje primeraný čas na odpočinok a jedenie bez prerušenia práce zamestnancom.

Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

16. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaná si túto svoju povinnosť nesplnila, t. j. od začiatku pracovného pomeru, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy, uzavretej dňa 07.08.2012 až do jeho skončenia na základe výpovede z pracovného pomeru danej zamestnávateľom v zmysle § 63 ods. 1 písmeno a) bod 1. Zákonníka práce zo dňa 01.02.2012, nezabezpečovala pre ňu stravovanie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, ani v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ani jej neposkytovala príspevky na stravovanie v zmysle § 152 ods. 3,4 Zákonníka práce. Obrana žalovanej spočívala v tvrdení, že žalobkyňa mala možnosť stravovať sa v reštaurácii hotel Bôrik na základe uzavretej zmluvy o poskytovaní stravovacích služieb medzi poskytovateľom stravovania M.A.P.V., s.r.o., Žilina a žalovanou s tým že žalobkyňu pred nástupom do práce oboznámila s obsahom tejto zmluvy a zároveň zo strany konateľa tejto obchodnej spoločnosti bola žalobkyňa informovaná o podmienkach stravovania v ich zariadení pri úvodnom obede. Žalobkyňa poprela tvrdenia žalovanej. V tejto súvislosti žalovaná navrhla vykonanie dôkazu a to oboznámenie s uzavretou zmluvou o poskytovaní stravovacích služieb medzi spoločnosťou M.A.P.V., s.r.o., Žilina ako dodávateľom a žalovanou ako odberateľom, aj vypočutie

konateľa uvedenej obchodnej spoločnosti M. A.a ako svedka. Zmluvné strany v predmetnej zmluve o poskytovaní stravovacích služieb dojednali záväzok dodávateľa poskytovať objednávateľovi a jeho zamestnancom služby v oblasti stravovania, spočívajúce v príprave a výdaji hotových teplých jedál a nápojov, v čase od pondelka do piatku od 11.00 hod. do 14.30 hod. takzvaným objednávkovým spôsobom na základe lístkov s pečiatkou objednávateľa označených číslom, s tým že poskytnutie stravovania bude zabezpečené dodávateľom na základe preukázania sa stravníka týmto lístkom. Zmluvné strany dojednali tiež spôsob fakturácie, a to na základe realizovanej evidencie o počte vydaných jedál za predchádzajúci kalendárny mesiac, ktorú sa zaviazal viesť dodávateľ (denne). Súd zistil zo svedeckej výpovede M. A.a, že do jeho zariadenia sa dostavila žalovaná a žalobkyňa v roku 2012, presný dátum uviesť nevedel, pričom medzi ním a žalovanou sa viedol rozhovor obchodného charakteru, žalovaná mu predstavila žalobkyňu, že by sa mala u nich stravovať, následne žalovanej vysvetlil systém, ktorý u nich platí (výber jedla, vyznačenie v písanke na základe toho mesačná fakturácia). Žalobkyňa namietla pravdivosť tvrdení svedka, konkrétne uviedla, že nikdy v tomto stravovacom zariadení so žalovanou nesedela, ani so svedkom nekomunikovala o stravovaní za prítomnosti žalovanej. Žalobkyňa spochybňovala vierohodnosť výpovede tohto svedka. Súd vyhodnotil svedeckú výpoveď svedka M. A.a ako vierohodnú, a hoci bolo preukázané, že je dlhoročným pacientom žalovanej, súd nezistil v jeho výpovedi žiadne rozpory, nemal dôvod pochybovať o pravdivosti jeho výpovede, svedok bol poučený o povinnosti vypovedať pravdivo a o trestných následkoch nepravdivej svedeckej výpovede. Naviac svedok uviedol, že sa pozná s rodičmi žalobkyne, teda sociálne väzby z jeho strany sú dané nielen na žalovanú, ale aj na príbuzných žalobkyne. Vzhľadom k tomu súd mal preukázané, že žalovaná poskytla žalobkyni možnosť stravovať sa v stravovacom zariadení na základe uzavretej zmluvy so spoločnosťou M.A.P.V., s.r.o., Žilina t.j. poskytovateľom stravovania. Žalobkyňa však túto možnosť nikdy nevyužila. Na otázku sudkyne, prečo žalobkyňa nevyužívala možnosť stravovania v tomto stravovacom zariadení, ktorá jej bola poskytnutá žalovanou (strana 2 zápisnice z pojednávania zo dňa 24.04.2018) žalobkyňa uviedla, že jej nebola poskytnutá možnosť chodiť na obedy, lebo na to nebol priestor - jej pracovná doba bola od 07,00 hod. do 13,30 hod. a to od začiatku pracovného pomeru až do jeho ukončenia (od pondelka do piatku).

17. K tomuto zdôvodneniu súd uvádza predovšetkým, že v zmysle ustan. § 91 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, je povinnosťou zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou v znení dodatku účinného od 01.04.2013, vyplýva že bol dojednaný pracovný čas v rozsahu 33,40 hodín týždenne, čo predstavuje 6,68 hodín denne. Žalobkyňa a žalovaná uvádzali vo svojich výpovediach vymedzenie pracovnej doby rozdielne: žalobkyňa od 7.00 hod. do 13.30 hod. a žalovaná od 7.00 hod. do 14.10 hod. V oboch prípadoch je ale nepochybné, že pracovná zmena žalobkyne bola dlhšia ako 6 hodín a teda žalobkyňa mala nárok na prestávku na jedenie a oddych. Je nutné zdôrazniť, že táto prestávka sa do pracovného času nezapočítava v zmysle ustanovenia § 91 ods. 5 Zákonníka práce. Žalobkyňa netvrdila, že žalovanú žiadala o túto prestávku a táto jej žiadosti nevyhovela. Súd prisvedčil argumentácii žalovanej, že nemôže zamestnanca nútiť, aby sa stravoval v ním zabezpečenom stravovacom zariadení, avšak pokiaľ zamestnanec odmietne zabezpečené stravovanie, nie je oprávnený požadovať od zamestnávateľa poskytnutie stravovacích poukážok, resp. finančného príspevku na miesto tohto spôsobu zabezpečenia stravovania. Nad rámec uvedeného z výpovede žalobkyne na pojednávaní vyplynulo, že medzi ňou a žalovanou prebehla komunikácia na tému stravovania, keď túto otázku otvorila žalobkyňa, na čo žalovaná mala reagovať tak, že buď jej zvýši mzdu alebo jej poskytne stravné lístky. Ona sa však vyjadrila v tom zmysle, že si vybrala možnosť navýšenia mzdy (č.l. 127 zápisnice z pojednávania). Žalobkyňa spresnila vo svojej ďalšej výpovedi, že súhlasila s navýšením mzdy, lebo žalovaná stravné lístky zamietla, ako aj z dôvodu, „že sa jej to bude rátať do dôchodku“. V tejto súvislosti súd prihliadol aj k oboznámeniu s čestným vyhlásením Ing. X. O. ALDOS s.r.o. zo dňa 23.04.2018, kde táto ako externá mzdová účtovníčka žalovanej prehlásila, že dodatkom k pracovnej zmluve účinným od 1.4.2013, došlo k navýšeniu hrubej mzdy o 80,00 EUR mesačne ako príspevok na stravu na základe vzájomnej dohody medzi žalobkyňou a žalovanou, pričom súčasne došlo k zníženiu pracovného úväzku zo 40 hod. týždenne na 33,4 hod. týždenne, kde žalovaná zdôvodnila zmeny tým, že žalobkyňa sa domáha inej formy zabezpečenia stravovania, ako mala zabezpečené a uprednostňuje finančný príspevok pred stravnými lístkami. Vzhľadom k týmto dôkazom súd dospel k záveru, že uvedené navýšenie mzdy predstavuje príspevok žalovanej na zabezpečenie stravovania, nakoľko nemala záujem využívať poskytnutú formu stravovania na základe uzavretej zmluvy so spoločnosťou M.A.P.V. s.r.o. Žilina. Tento finančný príspevok formou navýšenia mzdy poberala žalobkyňa od žalovanej v období od účinnosti dodatku k pracovnej zmluve

t.j. od 1.4.2013 až do skončenia pracovného pomeru, čoho si bola žalobkyňa plne vedomá, nikdy za celé toto obdobie žalobkyňa žalovanú neupozornila na nedostatok v otázke zabezpečenia stravovania a z tohto dôvodu jej uplatnený nárok na zaplatenie príspevku na stravovanie za predmetné obdobie od septembra 2013 do októbra 2015 nie je oprávnený a preto súd žalobu v časti, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby, zamietol a to jednak čo do istiny, ako aj čo do príslušenstva

- uplatneného úroku z omeškania.

18. Pokiaľ namietala žalobkyňa, že vzdialenosť medzi miestom výkonu práce a stravovacím zariadením spoločnosti M.A.P.V. s.r.o. Žilina neumožňovala žalobkyni počas trvania prestávky na odpočinok a jedenie (30 minút, vrátane presunov tam aj späť), nakoľko žalobkyňa takúto možnosť ponúknutého stravovania zo strany žalovanej nikdy nevyužila, jedná sa len o hypotetické úvahy zo strany žalobkyne. Žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností vzhľadom na dĺžku jej pracovnej doby v trvaní 6,68 hodín denne mala nárok na prestávku na odpočinok a jedenie, a to v trvaní 30 minút denne, ako bolo uvedené vyššie. Hoci údaje vyplývajúce z internetových aplikácií preukazujúce trvanie cesty pešo jedným smerom z pracoviska do predmetného stravovacieho zariadenia predstavujú len orientačné vymedzenie, je zrejmé, že absolvovanie obedu, vrátane cesty tam aj späť teoreticky nevylučujú v rámci uvedeného časového obmedzenia a keďže žalobkyňa nikdy túto možnosť stravovania nevyužila, jej pochybnosti v tomto smere nie sú ničím podložené.

19. Pokiaľ žalobkyňa vzala späť svoju žalobu v časti o zaplatenie sumy 61,05 eur spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania, tak ako špecifikovala v rámci svojho procesného návrhu, súd konanie v tejto časti zastavil s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 2 CSP. Súhlas žalovanej potrebný nebol, nakoľko k späťvzatiu žaloby v uvedenej časti došlo skôr než sa začalo pojednávanie (§ 146 ods. 1 .

20. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanov. § 255 ods. 1 tak, že priznal žalovanej, ktorá bola v spore úspešná v celom rozsahu, nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v spore úspech nemala, a to v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku uznesením vydaným súdnym úradníkom.

21. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP: (1)O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2)O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Ružomberok písomne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods.1,2 - a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania - uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods.1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods.3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na uskutočnenie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.