Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Co-87-2017.pdf
PDF · 96.43 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/87/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému J. L., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom F. B. B., B. B., štátny občan SR, o zaplatenie 90,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 14C/348/2015-43 zo dňa 13. 10. 2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 14C/348/2015-43 zo dňa 13. 10. 2016 vo výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh žalobcu vo zvyšku zamietol (druhý výrok), p o t v r d z u j e. II. V ostatnej odvolaním nenapadnutej časti (prvý a tretí výrok) zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. III. Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 90,26 Eur, v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (prvý výrok). Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (tretí výrok).
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorá bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ďalej na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca dňa 04. 04. 2012 uzavrel so žalovaným Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej pre žalovaného zriadil a viedol účet č. 1264731004, s ktorým sa žalovaný dostal do nepovoleného debetu vo výške 90,26 Eur. Túto dlžnú sumu aj napriek výzve žalovaný žalobcovi neuhradil a po doručení opisu návrhu zo strany súdu výšku dlžnej sumy žiadnym spôsobom nespochybnil. Vzhľadom k tomu, že žalovaný skutkové tvrdenia a výšku dlžnej sumy uvedené v žalobe nepoprel, súd prvej inštancie v zmysle § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len ,,CSP“) považoval zaplatenie sumy 90,26 Eur za nesporné, a preto v tejto časti návrhu žalobcu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 90,26 Eur. Žalobca sa zároveň domáhal zaplatenia úroku vo výške 28 % ročne v zmysle Všeobecných obchodných podmienok za nepovolené prečerpanie od 15. 07. 2015 až do zaplatenia, t.j. po internej účtovnej transakcii, ktorou žalobca debetný zostatok na účte žalovaného previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Súd prvej inštancie však v tejto časti žalobe nevyhovel a žalovaného nezaviazal na zaplatenie úroku vo výške 28 %, nakoľko zatvorenie účtu žalovaného a vykonanie účtovnej transakcie prevodom debetného zostatku na vnútorný pohľadávkový účet žalobcu vykazuje znaky zosplatnenia úveru. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS
476/2012-14 zo dňa 18. 09. 2012, v zmysle ktorých dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6Co/190/2014 zo dňa 30. 06. 2015, ktorý uviedol, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa dochádza konaním veriteľa a predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Veriteľ týmto svojím právnym úkonom navodil stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo a spotrebiteľovi by tak neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto stav je neprípustný a bol by hrubou nadvládou dodávateľa voči spotrebiteľovi. Takéto konanie veriteľa neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu, a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po lehote splatnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu nevyhovel, súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol.
3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 90,26 Eur, ktorú mu súd prvej inštancie priznal. Súd prvej inštancie žalobu zamietol len v nepatrnej časti príslušenstva - dohodnutého úroku vo výške 28 % ročne z nezaplatenej istiny od 15. 07. 2015 až do zaplatenia. Preto súd prvej inštancie v danom prípade žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalovanému.
4. Proti zamietavej časti predmetného rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v napadnutej časti, považuje ho za nesprávne a odvolanie odôvodňuje tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
5. Podľa jeho názoru, nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia finančných prostriedkov až do ich vrátenia, teda aj po predčasnom zosplatnení. Citoval právnu úpravu v ustanoveniach § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a komentár k týmto ustanovenia z IURA EDITION. „Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods. 3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne.“
6. „Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania ako aj z úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter), a preto je, samozrejme, rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade.“
7. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.
8. Žalobca ďalej uviedol, že samotné zosplatnenie úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak by tomu tak bolo, veriteľ by nebol nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani nárok na úrok z omeškania. Na záver žalobca poznamenal, že rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. sn. 6Co/190/2014 na ktorý poukázal vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie je rozhodnutím v jednotlivej veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov. Ďalej uviedol, že rozhodnutie ani Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98, na ktoré súd prvej inštancie poukázal, sa netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru.
9. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu.
10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
11. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 165 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom § 379 CSP a dôvodmi odvolania § 380 ods. 1 CSP s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať, alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (druhý výrok) ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.
12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
13. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd správne postupoval, keď návrh žalobu vo zvyšku zamietol. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.
15. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj k podanému odvolaniu krajský súd naviac dodáva:
16. K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
17. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti (výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol) odvolací súd uvádza, že úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk a práve absentujúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
18. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky, a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách už zaoberala, napr. aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 143/98, v ktorom konštatoval, „že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), keď od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka) s tým, že v rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/182/2011).
19. Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR zo dňa 27. 06. 2007, sp.
zn. 33Odo 657/2005), avšak zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.
20. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ), keď ,,Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere, je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. Súdny dvor ďalej uviedol, že na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery (dobrej viery - neoficiálny preklad), treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.
21. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov, keď z dôvodovej správy k novele Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., vykonanej Nariadením vlády č. 586/2008 Z. z. vyplýva, že ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, môžu štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa, keď spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.
22. Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti), podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta) s tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti, popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).
23. Uplatnený úrok 28 % ročne prevyšuje zákonný úrok z omeškania a problematická klauzula o úrokoch popri úrokoch z omeškania (po splatnosti) prima facie potenciálne umožňuje navýšenie dlhu nad výšku poskytnutého úveru v rozpore s ust. § 3a ods. 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., pričom od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky, a preto aj práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa, pričom v prípade omeškania, nie inštitút ceny úveru, ale inštitúty rôznych sankcií za neplnenie povinností, riešia krízu spojenú s omeškaním.
24. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania, patrí veriteľovi úrok, pričom jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým
dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úver s tým, že s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania, čím dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
25. K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní poukazujúceho na kogentnú povahu ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, keď úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka odvolací súd uvádza, že žalobcovi nebolo odopreté právo na priznanie úrokov za úver od jeho poskytnutia napadnutým rozsudkom, ale nároku na zaplatenie úroku po zosplatnení úveru
26. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom druhom výroku v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
27. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom a tretom výroku, ponechal nedotknutý bez preskúmavania v zmysle § 367 ods. 2 CSP.
28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Zo spisu však odvolací súd zistil, že žalovanému žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli, preto mu odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).