Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_16Cpr-3-2015.pdf
PDF · 104.98 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cpr/3/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v konaní pred samosudkyňou JUDr. Evou Bielikovou v právnej veci žalobcu: IJ.. M. S., J.. XX. XX. XXXX, G. N. XX, XXX XX L. proti žalovanému: FCP-SK, s.r.o., so sídlom Slovnaftská 100, 824 01 Bratislava, IČO: 44 605 391, zast.: JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Potočná 1, Čadca o zaplatenie 13.236,48 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 01. 04. 2015 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 13 236,48 Eur spolu s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania.
2. Podanú žalobu odôvodnil tým, že žalovaný mu nezaplatil dlžnú sumu, ktorá predstavuje cestovné náhrady za užívanie osobného motorového vozidla žalobcom v prospech žalovaného ako svojho zamestnávateľa.
3. Žalobca zaslal žalovanému dňa 16. 10. 2014 predžalobnú výzvu, na ktorú žalovaný nereagoval. V návrhu poukázal na Zmluvu o poskytnutí služieb č. XXX/XXXX- K..Č..X,L.,Č..X.X firemná podpora a stranu X, bod F..X Pracovnej zmluvy v zmysle, ktorých bol žalovaný povinný poskytnúť žalobcovi ako svojmu zamestnancovi k výkonu jeho práce osobné motorové vozidlo.
4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa 10. 12. 2015. Vo vyjadrení uviedol, že žalobca vykonával u žalovaného pracovný pomer od 03. 07.2012. V zmysle pracovnej zmluvy nebola dojednaná úhrada cestovných nákladov, pretože na takéto náklady nemal žalobca nárok. Žalovaný ako zamestnávateľ nevysielal žalobcu na výkon práce do iného miesta ako bolo jeho pravidelné pracovisko. Žalobca bol od začiatku pridelený na pracovisko odkanalizovane Dolných Kysúc a pracoval iba na tomto pracovisku. U žalovaného si počas trvania projektu t.j. od jeho začiatku od 01. 11. 2011 až po jeho skončenie do 02. 08. 2014 neuplatňoval žiadne cestovné náhrady. Tieto zaslal až hromadne na základe cestovných príkazov dňa 16. 10. 2014 kedy vedel, že jeho pracovný pomer u žalovaného skončí a projekt v dňoch 01. 08. 2014 aj skutočne skončil. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobca si účtoval cesty už od 06:00 hodiny ráno zo svojho bydliska, teda buď z Čadce alebo Zákopčia na stavbu a späť, pričom takáto dohoda v pracovnej zmluve obsiahnutá nebola. Žalobca sa odvoláva na Zmluvu o poskytovaní služieb č. 260/2011, v ktorej žalobca nebol zmluvnou stranou, nakoľko táto zmluva bola uzavretá medzi Stredoslovenskými vodárňami a kanalizáciami a. s. a spoločnosťou FCP- SK s. r. o. čiže žalovaným, pričom táto zmluva žalobcu k ničomu nezaväzuje a ani mu neposkytuje žiadne práva.
Žalovaný taktiež poukázal na ustanovenie § 7 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách podľa, ktorého si musí zamestnanec so zamestnávateľom písomne dohodnúť, že pri pracovnej ceste použije cestovné motorového vozidlo, pričom v tomto prípade nebolo dohodnuté ani používanie cestného motorového vozidla na pracovnú cestu a ani nebola dohodnutá žiadna pracovná cesta. Žalovaný ako zamestnávateľ zabezpečoval dve motorové vozidlá na stavenisko, aby sa zamestnanci mohli na stavenisku prepravovať. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca si počas celej doby trvania pracovného pomeru, ktorého doba nebola krátka, nikdy neuplatňoval žiadne nároky, nemal žiadne písomné ani ústne požiadavky na zamestnávateľa. Nikdy nekontaktoval konateľa ani mzdové a ani personálne oddelenie, s ktorým bol sústavne v telefonickom, ale najmä e-mailovom kontakte, a až po skončení pracovného pomeru podal na súd tri žaloby. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.
5. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 16 Cpr 3/2015-122 zo dňa 04.05.2016 žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistení, že z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by bol žalobca počas doby trvania pracovného pomeru žiadal žalovaného o udelenie súhlasu s použitím osobného motorového vozidla. Taktiež podľa názoru súdu žalobca nepreukázal, že by bol žalovaným ako svojím zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu na ktorú by použil svoje motorové vozidlo za čo by mu patrili cestovné náhrady v zmysle zák. č. 283/2002 Z.z..
6. Na základe podaného odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave Uznesením č.k. 6 Copr/13/2016-148 zo dňa 24.08.2017 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom zamietajúcom výroku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd zdôraznil, že úlohou súdu prvého stupňa bude zistiť, či zo strany žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobcu, ak by žalobca ako zamestnanec plnil svoje pracovné povinnosti pre žalovaného za použitia svojho motorového vozidla. Odvolací súd zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaný nedostatočným spôsobom preukázal svoje tvrdenia, že žalobcovi na plnenie pracovných povinností motorové vozidla poskytol.
7. Súd prvého stupňa, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie v naznačenom smere.
8. S poukazom na ustanovenia Civilného sporového poriadku týkajúce sa dokazovania súd vo veci nariadil pojednávanie. Na pojednávaní právny zástupca žalovaného predložil súdu listiny preukazujúce ich tvrdenia ( emailovú komunikáciu F.. S. adresovanú štatutárnemu zástupcovi žalovaného, emailovú komunikáciu v ktorej žiada žalobca žalovaného o zimnú sadu pneumatík, Faktúra č. XXXXXXX za opravu motorového vozidla E. M. Š. G.). Doplnením dokazovania v zmysle rozhodnutia nadriadeného súdu zistil súd nasledovný skutkový stav:
9. Dňa 29. 06. 2012 bola medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom uzavretá Pracovná zmluva (ďalej len zmluva ). Z článku 1 bod I zmluvy vyplýva, že ako deň nástupu do práce bol dojednaný deň 03. 07. 2012. Žalobca mal ako druh práce uvedené stavebný dozor a miesto výkonu práce je uvedené územie Slovenskej republiky v mieste sídla spoločnosti žalovaného a zároveň v zariadení staveniska stavby podľa určenia zamestnávateľom. V článku 3 bod V zmluvy je uvedené, že zamestnávateľ poskytne zamestnancovi k výkonu práce v mieste zariadenia staveniska a stavby kanceláriu, PC, telefón, tlačiareň a kancelárske potreby, pričom rukou je dopísané aj auto.
10. Podľa čl. II, bod 2 pracovnej zmluvy, cit.: „Pracovný čas zamestnanca je 40 hodín týždenne. Pracovný čas je rozvrhnutý rovnomerne a zamestnanec vyjadruje podpisom tejto pracovnej zmluvy svoj súhlas s výkonom prípadnej práce nadčas v zmysle Zákonníka práce.“
11. Podľa výkazu odpracovaných dní žalobca v mesiaci jún 2012 odpracoval pre žalovaného spolu 20 dní a v mesiaci júl 2012 odpracoval 21 dní.
12. Dňa 29.06.2012 uzavrel žalovaný ako dodávateľ so spol. Severoslovenské vodárne a kanalizácie, a.s. (SEVAK) ako objednávateľom Zmluvu o poskytovaní služieb, ktorej predmetom bol výkon stavebného dozoru na stavbe „Zásobovanie vodou, odkanalizovanie a čistenie odpadových vôd regiónu Dolné Kysuce.“
13. Žalobca vo svojej výpovedi pred súdom uviedol, že v marci 2011 ho oslovil žalovaný s požiadavkou či nemá záujem pracovať ako stavebný dozor na Dolných Kysuciach. Nato žalobca odpísal žalovanému, kde prejavil záujem s tým, že žalovaný požadoval doklady o odbornej spôsobilosti žalobcu, jeho životopis a referencie. Tieto doklady boli žalovanému riadne predložené. Taktiež žalovaný požadoval čestné prehlásenie o dostupnosti a exkluzivite. V marci 2011 sa mali predbežne dohodnúť na podmienkach, za ktorých bude žalobca pracovať na stavbe a v podstate za tých istých podmienok bola uzavretá aj pracovná zmluva, ktorá bola uzavretá ústne dňa 02. 11. 2011. V pracovnej zmluve sa strany dohodli, že žalovaný poskytne žalobcovi auto, lebo bez auta by prácu uvedenú v pracovnej zmluve vykonávať nemohol. Vtedy bolo žalobcovi povedané, že žalovaný preňho nemá firemné auto a preto ho požiadal, aby používal svoje osobné motorové vozidlo s tým, že mu preplatí cestovné náhrady. Žalobca zároveň namietal platnosť článku 1 bod IV pracovnej zmluvy, kde je ako miesto výkonu práce uvedené územie SR v mieste sídla spoločnosti žalovaného a zároveň v zariadení staveniska stavby podľa určenia zamestnávateľom. Tento článok zmluvy považuje žalobca za absolútne neplatný. Dňa 12.04.2018 požiadal žalobca súd o súčinnosť, pričom žiadal aby žalovaný predložil súdu knihu jázd, kde uvedený počiatočný stav tachometra v tom ktorom mesiaci.
14. Súd tento dôkaz nevykonal nakoľko ho považoval nadbytočný pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
15. Právny zástupca žalovaného vo svojom prednese pred súdom uviedol, že čiastka vo výške 2129,30 Eur, ktorá bola žalovaným uhradená nepredstavuje žiadne cestovné náklady. Taktiež uviedol, že žalobca ako zamestnanec porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo Zákonníka práce a to oznámiť zamestnávateľovi všetky skutočnosti a zmeny na strane zamestnanca. Žalobca opomenul oznámiť žalovanému zmenu adresy ako aj zmenu čísla účtu čím porušil ustanovenie § 81 písm. g) ZP. Čo sa týka merita veci právny zástupca žalovaného poukázal na Zákon č. 283/2012 Z. z. o cestovných náhradách, pričom v zmysle platného právneho predpisu cestovné náhrady možno priznať len pri vyslaní na pracovnú cestu, pričom v zmysle § 2 ods.1 tohto zákona je pracovnou cestou čas od nástupu zamestnanca na pracovnú cestu, na výkon práce do iného miesta ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce na tomto mieste do skončenia tejto cesty. Je nesporné, že žalobca mal miesto výkonu práce na stavbe odkanalizovanie Dolných Kysúc, čo je obec Nesluša a okolité obce, kde sa zdržiaval počas celého výkonu pracovného pomeru a žalovaným nikdy nebol vyslaný na pracovnú cestu. Taktiež zdôraznil, že v prípade pracovnej cesty a uplatnených cestovných náhrad musí zamestnávateľ v zmysle § 3 ods. 1 Zákona č. 283/2002 Z. z. pracovnú cestu zamestnancovi písomne určiť, musí určiť miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty. V uvedenom prípade preto nemožno hovoriť o cestovných náhradách. Čo sa týka osobného motorového vozidla na stavbe, toto žalovaný zabezpečil, pričom išlo o dve motorové vozidlá ktoré mali slúžiť len na prepravu zamestnancov po pracovisku keďže išlo o líniovú stavbu. Žalobca si cestovné príkazy vyplnil sám, antidatoval ich, pričom cestovné príkazy nie sú podpísané žiadnym zodpovedným pracovníkom a nie sú schválené. Predmetné cestovné príkazy boli žalovanému doručené koncom roka 2014. V prednese pred súdom právny zástupca žalovaného taktiež poukázal na už vyjadrený záver Krajského súdu v Bratislave, ktorý taktiež ustálil, že v danom prípade žalobcovi cestovné náhrady v zmysle zákona o cestovných náhradách nepatria. Zdôraznil, že pri podrobnom preštudovaní si cestovných príkazov, ktoré v konaní predložil žalobca by bolo zistené, že žalobca prejazdil denne 150 km. Pracovisko žalobcu bolo na mieste výkonu jeho práce, čiže doprava na toto miesto je bežnou osobnou dopravou. Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa ním uplatnenej výšky a dôvodnosti uplatneného nároku. S prihliadnutím na ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania. Ma preukázanie svojich tvrdení týkajúcich sa toho, že na stavbe boli motorové vozidla určené pre potreby zamestnancov predložil žalovaný emailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným, ktorého žalobca žiadal o sadu zimných pneumatík išlo o jeseň roku 2013. Na stavbe sa nachádzali 3 stavebné dozory, pričom povinnosťou žalovaného bolo zabezpečiť 2 motorové vozidlá. S poukazom na vyššie uvedené žiadal žalobca žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
16. Podľa § 17 ods. 1 Zákonníka práce právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.
17. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,
právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
18. Podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.
19. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
20. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
21. Podľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.
22. Podľa § 43 ods. 4 Zákonníka práce v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody.
23. Podľa § 1 ods.1písm.a) zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení noviel tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len „náhrada“) pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len „dočasné pridelenie“), pri vyslaní do členského štátu Európskej únie (ďalej len „vyslanie do štátu Európskej únie“), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len „vznik pracovného pomeru“), pri výkone práce v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť zamestnancom v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
24. Podľa § 2 ods.1 a 3 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko (odsek 3), vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods.2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty. Pravidelné pracovisko podľa tohto zákona je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu. Ak má zamestnanec na základe dohody o vykonaní práce výkon práce v mieste mimo miesta pobytu, môže s ním zamestnávateľ v tejto dohode dohodnúť, že mu poskytne i pri ceste z miesta pobytu do miesta výkonu práce a späť náhrady ako pri pracovnej ceste.
25. Podľa § 3 ods.1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.
26. Podľa § 7 ods.1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy
(ďalej len „základná náhrada“) a náhrada za spotrebované pohonné látky; ak zamestnanec použije cestné motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije.
27. Podľa § 29 ods. 3 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnanec je povinný najneskôr do 50 kalendárnych dní odo dňa príchodu do miesta dočasného vyslania alebo odo dňa skončenia pracovnej cesty v zahraničí doručiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a plnení; lehoty na vyúčtovanie náhrad ustanovené v § 36 ods. 7 sa v tomto prípade nepoužijú. Zamestnávateľ určí lehotu na doručenie písomných dokladov pre jednotlivé krajiny vo vnútornom predpise.
28. S poukazom na citované zákonné ustanovenia a zistený skutkový stav dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu ani po doplnení dokazovania nie je dôvodná a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
29. V konaní mal súd za jednoznačne preukázané, že dňa 29.06.2012 uzavrel žalobca so žalovaným Pracovnú zmluvu, s nástupom do práce dňa 03.07.2012, druh práce: stavebný dozor, dohodnutá mzda
- základná 1 000,- € v hrubom, splatná do 15. dňa nasledujúceho mesiaca na účet zamestnanca. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú - do ukončenia prác na zverenom projekte so skúšobnou dobou 3 mesiace. Ako miesto výkonu práce bolo dojednané územie Slovenskej republiky v mieste sídla spoločnosti žalovaného, Slovnaftská 100, 824 01 Bratislava a zároveň v zariadení staveniska stavby podľa určenia zamestnávateľom.
30. Žalobca v konaní namietal absolútnu neplatnosť článku I bod 4, ktorým bolo medzi stranami dojednané miesto výkonu práce, tak ako je uvedené vyššie.
31. Vznik zmluvy v pracovnom práve predpokladá splnenie troch základných právnych skutočností, ktorými sú návrh, prijatie návrhu a vzájomná zhoda vôle subjektov. Z ustanovení Zákonníka práce vyplýva, že zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Princíp zmluvnosti v pracovnom práve vyjadruje mieru slobody zmluvných strán v pracovnoprávnych vzťahoch. Subjekt sa sám slobodne rozhodne, či a s kým bude kontrahovať a akým obsahom naplní svoju kontraktáciu s iným. Obsahový rámec zmluvnej voľnosti spočíva v slobode výberu zmluvného partnera, uzavretia zmluvy, určenia obsahu zmluvy, skončenia zmluvy a výberu zmluvnej formy. Pre posúdenie, či došlo k uzavretiu pracovnej zmluvy je rozhodujúce objektívne zistenie, či nastali také skutočnosti, s ktorými Zákonníka práce spája vznik dvojstranného právneho úkonu. Pracovná zmluva vzniká na základe prejavu vôle vykonaného spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosť o tom, čo chcel zamestnanec a zamestnávateľ prejaviť, teda za takých okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosť o tom, že úmysel zamestnanca aj budúceho zamestnávateľa smeroval dohodnutiu pracovného pomeru určitého obsahu. Ak nejde o výslovné prejavy vôle, je možné považovať za dohodnutý ten druh práce, ktorý zamestnanec začal bez námietok pre zamestnávateľa vykonávať, dohodnuté miesto výkonu práce to miesto, kde začal pracovať. Za dohodnutý deň nástupu do práce je pritom možné považovať deň, kedy začal zamestnanec pre zamestnávateľa skutočne pracovať.
32. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 29.06.2012 k uzavretiu Pracovnej zmluvy, s nástupom do práce dňa 03.07.2012.
33. Ako sa vyjadril nadriadený súd je zrejmé, že žalobca sa nedomáha uplatneného nároku titulom cestovných náhrad pri cestovnej ceste podľa § 3 zák. č. 283/2002 Z.z., ale titulom nároku na náhradu výdajov, ktoré mu mali vzniknúť použitím vlastného motorového vozidla pri plnení pracovných úloh za obdobie od 01.06.2012 do 09.10.2013.
34. Podľa názoru prvostupňového súdu ani po doplnení dokazovania nebolo v prejednávanej veci preukázané, že by žalobca v rozhodnom období t.j. od 01.06.2012 do 09.10.2013 teda počas doby trvania pracovného pomeru kedykoľvek žiadal žalovaného o udelenie súhlasu s použitím vlastného osobného motorového vozidla tak, ako to predpokladá ustanovenie § 7 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z.. Žalobca taktiež v konaní nepreukázal, ani to že by ho žalovaný vyslal na pracovnú cestu na ktorú by použil vlastné motorové vozidlo a za čo by mu patrili náhrady či už v zmysle zákona o cestovných náhradách alebo zákonníka práce. Podľa názoru súdu nie zanedbateľnou je taktiež skutočnosť, že žalobca žalovaného ako svojho zamestnávateľa nikdy počas doby trvania pracovného pomeru (a to ani
ústne ani písomne) neinformoval, že by nebol schopný plniť si svoje pracovné povinnosti bez toho , že by mu bolo poskytnuté motorové vozidlo. Sporné v konaní nebolo ani to, že žalobca sa nikdy počas trvania pracovného pomeru neobrátil na žalovaného ako svojho zamestnávateľa so žiadosťou o preplatenie cestových náhrad. Taktiež mu nepredložil doklady potrebné pre ich vyúčtovanie tak ako to predpokladá § 29 ods.3 zák. č. 283/2002 Z.z.. Nesporné je aj to, že ani sám žalobca nepoprel, že jednotlivé cestovné príkazy ním predložené súdu si vypĺňal sám a ani jeden cestovný príkaz nie je schválený zodpovedným pracovníkom. Žalovaný jednoznačne poprel, že by niekedy vyslal žalobcu na služobnú cestu.
35. Zo žalovaným predloženej emailovej komunikácie z mesiaca september 2012 jednoznačne vyplýva, že žalovaný v rozhodnom období disponoval motorovým vozidlom, ktoré slúžilo pre potreby zamestnancov. Zo žiadneho z ustanovení Pracovnej zmluvy nevyplýva, že žalobcovi malo byť pridelené motorové vozilo, ktoré by využíval výlučne iba on.
36. Vzhľadom na všetky zistené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, podľa názoru súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, pričom žiadnym spôsobom nepreukázal naplnenie všetkých zákonných predpokladov potrebných či už pre priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo nároku na zaplatenie cestovných náhrad.
37. S poukazom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
38. Ohľadne trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému podľa pomeru jeho úspechu vo veci právo na plnú náhradu trov konania, keďže v konaní mal v plnom rozsahu úspech.
39. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) ( § 363 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 Civilného sporového poriadku).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.