Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/193/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: ISS Facility Services, spol. s r. o., so sídlom Dúbravská cesta 14, Bratislava, IČO: 31 345 212, zastúpený: Matejka Friedmannová s. r. o., so sídlom Svätoplukova 28, Bratislava, proti žalovanej: Mgr. A. T., nar. X.X.XXXX, bytom R. H. XX, T., zastúpená: JUDr. Jozef Zámožík, PhD., advokát so sídlom Hlavná 31, Trnava, o zaplatenie 16.354,61 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 17C/19/2012-319 zo dňa 31. januára 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobcu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd rozsudok po citácii § 1 ods. 4, § 9 ods. 1, 2 a 3, § 17 ods. 3, § 32, § 37, § 60 ods. 1, § 82, § 99, § 179 ods. 1, 2, § 186 ods. 1, 2, § 191 ods. 1, 2, 3 a 4, § 222 ods. 1, 2, 3 a 6, § 226 ods. 1, 2, § 228a ods. 1, 2 Zákonníka práce (ďalej len , § 20 ods. 1, 2, § 122 ods. 1, § 558, § 110 ods. 1, § 570 ods. 1, § 558 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len vecne odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanej, ako svojej bývalej zamestnankyni, domáhal náhrady škody, ktorú mu mala spôsobiť svojou úmyselnou neodbornou a podvodnou činnosťou, ktorej sa dopúšťala ako vedúca zamestnankyňa, objektová vedúca, keď podľa žalobcu spracovávala a predkladala nesprávne a vykonštruované podklady na výplatu odmeny z dohody o pracovnej činnosti zamestnanca O. T. (otca žalovanej) v období január 2009 až júl 2011, a to napriek skutočnosti, že menovaný zamestnanec v danom období na určenom objekte Hansol Voderady u zamestnávateľa, žalobcu prácu nevykonával. Touto činnosťou mala žalovaná spôsobiť žalobcovi škodu vo výške 16.999 eur, ktorá predstavuje celkovú cenu práce O. T. podľa jeho mzdových listov za roky 2009 - 2011 (podľa mzdového listu za rok 2009 3.360,58 eura; podľa mzdového listu za rok 2010 7.781,87 eura a podľa mzdového listu za rok 2011 5.856,51 eura, čo je spolu 16.998,96 eura). Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že v rozhodnom období žalovaná pracovala v spoločnosti žalobcu na pozícii objektovej vedúcej, mala na starosti zamestnancov žalobcu pracujúcich v jednotlivých objektoch jeho klientov, pravidelne mesačne predkladala dochádzkové listiny na účely spracovania miezd zamestnancov a s tým súvisiacej kontroly nákladov žalobcu na jednotlivé strediská. Časť z uplatnenej náhrady škody bola uhradená formou zrážky zo mzdy vo výške 644,39 eura, zvyšnú časť vo výške 16.354,61 žalovaná neuhradila, napriek tomu, že sa k tomu zaviazala v dohode o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 a v splátkovom kalendári. Pracovný pomer žalovanej u žalobcu sa skončil na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.8.2011 uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, ktorej neplatnosti sa žalovaná pôvodne domáhala v konaní pred

Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 12Cpr/1/2011, ktorú však vzala späť, konanie bolo zastavené a preto sa pracovný pomer považuje za platne skončený.

2. V spore bolo v prvom rade nevyhnutné správne kvalifikovať právny úkon, dohodu o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011. Medzi stranami bolo predovšetkým sporné, či túto dohodu uzavreli a popísali v mene žalobcu osoby oprávnené vykonať takýto právny úkon a či išlo o právny úkon podľa pracovného alebo podľa občianskeho práva. Žalobca poukazoval na to, že najskôr bola medzi žalobcom a žalovanou podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru, okamihom jej podpísania sa tak pracovný pomer žalovanej u žalobcu skončil, preto následne podpísaná dohoda o uznaní záväzku je právnym úkonom podľa Občianskeho zákonníka a nie podľa Zákonníka práce, pretože medzi stranami už pracovnoprávny vzťah neexistoval. Takáto právna argumentácia žalobcu je však podľa názoru súdu prvej inštancie nesprávna a dohodu o uznaní záväzku je potrebné podriadiť režimu Zákonníka práce. Skutočnosť, že dohoda o uznaní záväzku bola stranami podpísaná až po podpise dohody o skončení pracovného pomeru vyplynula predovšetkým z výpovede svedkov Mgr. X. I. a Q. D.. Ak by aj došlo k podpisu týchto dohôd v uvedenom poradí, nie je sporné, že obe boli podpísané v rovnaký deň, t. j. 5.8.2011, teda v deň, keď ešte pracovný pomer žalovanej u žalobcu trval. Na základe dohody o skončení pracovného pomeru (§ 60 sa pracovný pomer skončí v dohodnutý deň. Deň skončenia pracovného pomeru môže byť v dohode vyjadrený rôznym spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti, najčastejšie kalendárnym dňom, ale aj určením určitej právnej udalosti, ktorá má nastať, napríklad dobou skončenia práceneschopnosti zamestnanca (R 5/1974). Podľa predloženého listinného dôkazu, dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.8.2011, sa zamestnávateľ (žalobca) a zamestnanec (žalovaná) dohodli na skončení pracovného pomeru podľa § 60 s tým, že pracovný pomer sa skončí dňa 5.8.2011. Takto skončený pracovný pomer sa končí až uplynutím dohodnutého dňa a nie okamihom podpisu dohody o skončení pracovného pomeru, ako sa vo svojej obrane snažil presadiť žalobca. V ustanovení § 37 sa upravuje počítanie pracovnoprávnych dôb. Doby začínajú plynúť prvým dňom a ich plynutie končí uplynutím posledného dňa stanovenej alebo určenej doby, a to bez ohľadu na to, či posledný deň dohodnutej doby pripadne na sviatok, deň pracovného voľna a pod. Na pracovnoprávnu úpravu lehôt sa s poukazom na § 1 ods. 4 použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 122. Deň je základnou jednotkou právnického počítania času. Podľa § 122 ods. 1 OZ, pri lehotách určených podľa dní, lehota začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok, tým je zároveň určený aj koniec lehoty, ktorým je uplynutie jej posledného dňa. Občiansky zákonník expresis verbis neustanovuje, že začiatok lehoty podľa dní treba počítať od 00.00 hod. a jej koniec o 24.00 hod. príslušného dňa, avšak na základe formulácie „začína sa dňom" sa táto interpretácia zásadne prijíma v teórii občianskeho práva i v právnej praxi (viď Občianske právo hmotné, Ján Lazar a kol.). Ustanovenie § 122 sa pritom použije aj na počítanie času v pracovnom práve. Lehoty určené podľa dní a väčších časových jednotiek sa nepočítajú od okamihu k okamihu, ale podľa celých dní, takže končia pravidelne niektorou polnocou. S ohľadom na tento výklad ako aj doslovné znenie § 60 ods. 1 v znení účinnom k 5.8.2011, podľa ktorého sa pracovný pomer „skončí dohodnutým dňom," skončil sa aj pracovný pomer žalovanej u žalobcu o 24.00 hod. dňa 5.8.2011. Preto v čase podpisu dohody o uznaní záväzku dňa 5.8.2011, túto žalovaná podpisovala ešte v pozícii zamestnankyne žalobcu, t. j. v čase trvania jej pracovného pomeru u žalobcu, preto právny úkon, dohodu o uznaní záväzku, treba posudzovať podľa ustanovení Zákonníka práce.

3. Za žalobcu dohodu o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 popísali Q. D. ako prokurista a Mgr. X. I. M.A., HR Director. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že táto dohoda je neplatný právny úkon, pretože Q. D. bol oprávnený ako prokurista konať len spoločne s konateľom spoločnosti, ďalej, že Mgr. X. I. predložila plnomocenstvo s dátumom neskorším, ako dátum uzavretia dohody o uznaní záväzku, nemala teda oprávnenie túto dohodu uzatvoriť. Žalobca v konaní predložil schému organizačnej štruktúry žalobcu platnej od 1.4.2011, podľa ktorej na čele spoločnosti bol Ing. Ján Boháček, country manager; priamym nadriadeným žalovanej (area supervisor), bol Ing. S. V. (regional director - west), jeho nadriadeným bol Q. D. (deputy country manager). Spoločným nadriadeným Q. D. a Mgr. X. I. (M. A. HR Director) bol Ing. Ján Boháček (country manager). V zmysle zápisu v obchodnom registri, podľa stavu ku dňu 5.8.2011, konateľom spoločnosti bol Ing. Ján Boháček, prokuristom spoločnosti bol Q. D., pričom v tom čase bol konateľ oprávnený konať v mene spoločnosti spoločne s prokuristom a prokurista bol rovnako oprávnený konať v mene spoločnosti spoločne s konateľom. Žalobca ďalej v konaní predložil plnomocenstvo udelené dňa 3.1.2011 žalobcom, v zastúpení konateľom Ing. Jánom Boháčkom a Q. D., prokuristom, ktorým bola splnomocnená X. I. okrem iného na všetky právne úkony vo vzťahu k pracovnoprávnom vzťahom. V týchto veciach bola oprávnená konať, len ak právny

úkon spolupodpíše buď 1) Ing. Ján Boháček konateľ spoločnosti, 2) Q. D., prokurista spoločnosti, alebo 3) U. F., finančný kontrolór spoločnosti. Plnomocenstvo bolo udelené na dobu jedného roka od vystavenia. Plnomocenstvo na všetky právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch pre Mgr. X. I., tak bolo tejto udelené osobami oprávnenými konať v mene žalobcu v zmysle zápisu v obchodnom registri, pričom bol dodržaný aj spôsob konania týchto osôb, t. j. konateľ spoločne s prokuristom. Mgr. X. I., tak bola osobou oprávnenou vykonávať v mene žalobcu všetky právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch, a to spoločne s niektorou z osôb buď 1) Ing. Ján Boháček konateľ spoločnosti, 2) Q. D., prokurista spoločnosti, alebo 3) U. F., finančný kontrolór spoločnosti. Pokiaľ tak predmetnú Dohodu o uznaní záväzku podpísala Mgr. X. I. spoločne s Q. D. prokuristom, konala v mene žalobcu v zmysle plnomocenstva jej udeleného dňa 3.1.2011. vo svojom § 9 vymedzuje okruh osôb, ktoré sú oprávnené robiť právne úkony za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. V mene zamestnávateľa právnickej osoby, robí v pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony prioritne štatutárny orgán, resp. člen štatutárneho orgánu. Namiesto štatutárneho orgánu, resp. člena štatutárneho orgánu zamestnávateľa právnickej osoby môžu v pracovnoprávnych vzťahoch vykonávať právne úkony nimi poverení zamestnanci. V takomto prípade ide o splnomocnenie vystavené štatutárnym orgánom, resp. členom štatutárneho orgánu zamestnávateľa právnickej osoby, ktorým sa štatutárny orgán, resp. člen štatutárneho orgánu necháva zastúpiť splnomocnencom pri úkonoch patriacich štatutárnemu orgánu, resp. členovi štatutárneho orgánu zamestnávateľa právnickej osoby. Na základe splnomocnenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému a ide o takzvané priame zastúpenie. Plnomocenstvo udelené Mgr. X. I. dňa 3.1.2011 konateľom a prokuristom spoločnosti, teda zodpovedalo zneniu ustanovenia § 9 ods. 1 ZP, Mgr. X. I., bola oprávnená spoločne s prokuristom Q. D. vykonávať právne úkony za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch.

4. Pokiaľ žalovaná argumentovala tým, že prokurista nebol oprávnený konať samostatne, ale len spoločne s konateľom spoločnosti, podstatné v danej veci je konanie Mgr. X. I., ktorá bola riadne splnomocnená štatutárnym orgánom spoločnosti na konanie v pracovnoprávnych vzťahoch, pričom spôsob jej konania bol upravený vždy spoločne s ďalšou určenou osobou, pričom jednou z nich bol aj prokurista Q. D.. Žalobca pritom dôvodil, že oprávnenie Mgr. X. I. a Q. D. konať v mene žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch, vyplývalo aj z ich pracovného zaradenia, keď Mgr. X. I. bola v tom čase personálnou riaditeľkou pre celú SR a Q. D. bol prevádzkový riaditeľ pre celé Slovensko, teda už len z ich funkcií a vnútorných organizačných predpisov vyplývalo ich oprávnenie konať v mene žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch. Svedkyňa Mgr. X. I. potvrdila, že oprávnenie konať v mene žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch upravovali v tom čase korporátne pravidlá, Corporate governance guide lines, podľa ktorých personálnemu riaditeľovi, ktorým bola, vyplýva oprávnenie podpisovať pracovnoprávne dokumenty z jeho popisu práce, pričom však podpisovať museli vždy dvaja s tým, že druhou osobou musel byť ďalší nadriadený zamestnanca, pričom pán D. bol nielen prokurista, ale aj vedúci operatívy. Svedok Q. D. uviedol, že bol zástupcom generálneho riaditeľa pre SR, a teda nadriadeným pre všetkých takmer 4.500 zamestnancov na Slovensku, pričom materská spoločnosť vyžadovala systém dvoch párov očí, všetko podpisovali dvaja, čiže v zmysle interných predpisov, pracovného poriadku, bola pani I. splnomocnená na pracovnoprávne vzťahy, svedok D. bol v pozícii prokuristu, mal oprávnenie na všetko, z titulu zástupcu generálneho riaditeľa pre SR. Spôsob konania v pracovnoprávnych vzťahoch za žalobcu v zastúpení Mgr. I. a Q. D. potvrdil aj zamestnanec S. V.. Tiež z ostatných predložených pracovnoprávnych dokumentov žalovanej, t. j. dohody o zvýšení kvalifikácie uzavretej zo dňa 3.1.2011, dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 18.3.2011 a odvolania menovacieho dekrétu zo dňa 31.3.2011 je zrejmé, že za žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch bežne konala Mgr. X. I., M.A., HR Director CZ&SK spoločne s Q. D., prokuristom. Oprávnenie na pracovnoprávne úkony, ktoré okrem štatutárneho orgánu zamestnávateľa robia iní jeho zamestnanci, najmä vedúci organizačných útvarov, ak to vyplýva z ich funkcií určených organizačnými predpismi, vyplýva priamo z ustanovenia § 9 ods. 1 a preto nie je potrebné, aby uvedení zamestnanci mali na tieto právne úkony osobitné písomné poverenie. Vzhľadom na preukázané postavenie Mgr. X. I. ako riaditeľky/manažérky ľudských zdrojov a Q. D. ako vedúceho operatívy a zástupcu generálneho riaditeľa pre SR, má súd za to, že títo boli aj zo svojho postavenia vedúcich organizačných útvarov zamestnávateľa, vzhľadom na svoje funkčné zaradenie, oprávnení vykonávať pracovnoprávne úkony v mene zamestnávateľa. Nie je pritom podstatné, že Q. D. sa podpisoval ako prokurista. Konanie prokuristu konať v mene spoločnosti spoločne s konateľom v zmysle zápisu v Obchodnom registri sa vzťahuje na oblasť obchodnoprávnych vzťahov spoločnosti. výslovne nerieši otázku, či v mene zamestnávateľa právnickej osoby môže vykonávať v pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony aj prokurista. Prokúrou sa chápe osobitný druh zákonného splnomocnenia podľa Obchodného zákonníka,

keď prokúrou splnomocňuje podnikateľ prokuristu na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri činnosti podniku, vrátane tých právnych úkonov, na ktoré je potrebné splnomocnenie. Prokurista je oprávnený konať aj pracovnoprávne úkony za podnikateľa, najmä ak vnútorný organizačný predpis zamestnávateľa (najčastejšie organizačný poriadok) vymedzuje prokuristovi kompetenčný rozsah jeho právomocí v pracovnoprávnych vzťahoch. Z predloženej schémy organizačnej štruktúry žalobcu platnej od 1.4.2011, schválenej Ing. D., generálnym riaditeľom spoločnosti vyplýva, že Q. D. bol nadriadeným žalovanej, okrem toho, že bol prokuristom, bol aj vedúcim operatívy. Skutočnosť, že bolo obvyklé, že konal v pracovnoprávnych vzťahoch bola potvrdená aj svedkami. Ako však už bolo vyššie uvedené, v danom prípade je podstatné konanie Mgr. X. I., ktorá v zmysle plnomocenstva zo dňa 3.1.2011 bola oprávnená konať v pracovnoprávnych vzťahoch spoločne s prokuristom. Vzhľadom na uvedené uzavreli dohodu o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 osoby oprávnené konať za žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch, v súlade s § 9 ods. 1 ZP.

5. V ďalšom bolo nevyhnutné posúdiť, či dohoda o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 je právnym úkonom podľa § 191 ods. 3 ZP, alebo dohodou o sporných nárokoch podľa § 32 ZP, pretože s týmito právnymi úkonmi sa spájajú rozličné právne následky.

6. Ustanovenie Zákonníka práce o dohode o sporných nárokoch (§ 32) je obdobou občianskoprávnej úpravy dohody o urovnaní. Ide teda o pracovnoprávnu pokonávku. Účastníci pracovnoprávnych vzťahov si môžu dohodou medzi sebou upraviť nároky, ktoré sú medzi nimi sporné. Dohoda musí byť uzatvorená písomne pod sankciou neplatnosti. Predmetom takejto dohody môžu byť aj nároky zamestnávateľa na náhradu škody voči zamestnancovi. Dohoda o sporných nárokoch má charakter takzvanej privatívnej novácie záväzkového vzťahu, pretože pôvodný záväzok zaniká a nahrádza sa novým záväzkom. nešpecifikuje žiadne náležitosti dohody o sporných nárokoch, no z obsahu a účelu právnej úpravy dohody o sporných nárokoch je zrejmé, že dohoda o sporných nárokoch musí obsahovať dostatočnú identifikáciu účastníkov dohody, dostatočnú identifikáciu nároku, ktorý je sporný, jeho spornosť a dostatočne zreteľnú a jasnú špecifikáciu právneho stavu, ktorý sa má medzi účastníkmi dohody nastoliť. Nárok je sporný v prípade, ak účastníci majú rozdielne názory na obsah nároku, najmä na to, čo má byť plnené, v akom rozsahu, v akom čase, na akom mieste. Dohodu o sporných nárokoch treba odlišovať od dohody, predmetom ktorej je uznanie povinnosti zamestnanca nahradiť škodu.

7. V § 191 ods. 3 upravuje dohodu o spôsobe náhrady, ktorá sa uzatvára za predpokladu, že zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu určenej sume a zamestnávateľ s ním dohodne spôsob náhrady. V prípade dosiahnutia dohody o spôsobe náhrady škody podľa § 191 ods. 3 je zamestnávateľ povinný so zamestnancom uzatvoriť túto dohodu v písomnej forme pod sankciou neplatnosti. Ustanovenie § 191 ods. 3 upravuje jednak jednostranný právny úkon, ktorým je prípadné uznanie dlhu zo zodpovednosti za škodu, a jednak dvojstranný právny úkon, ktorým je dohoda o spôsobe náhrady škody. Dohoda o spôsobe náhrady škody by mala obsahovať uznanie zamestnanca nahradiť škodu v určenej výške, ako aj dohodu o spôsobe náhrady škody. Vymedzenie dôvodu záväzku je splnené vtedy, ak je z uznania celkom jednoznačné, akého nároku sa týka, resp. v čom, t. j. v akých skutkových reálnych okolnostiach spočíva nárok. Táto zaužívaná prax však sama osobe nemá vplyv na právne následky dohody o spôsobe náhrady škody podľa § 191 ods. 3 ZP. Uznanie záväzku na náhradu škody podľa § 191 ods. 3 nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase uznania. Zásadne ho treba odlišovať od uznania dlhu, aké pozná § 558 OZ. Uznanie záväzku na náhradu škody nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto záväzku môže byť len zavinené protiprávne konanie zamestnanca, s ktorým spája zodpovednosť za vzniknutú škodu. Ak sa tak stalo písomnou formou, má však ten právny dôsledok, že pre uplatnenie uznaného peňažného nároku na náhradu škody zamestnávateľom platí 10-ročná premlčacia lehota. V tomto smere chráni zamestnanca, pretože napriek právnemu úkonu, ktorého obsahom je uznanie zodpovednosti za škodu a zaviazanie sa k jej náhrade, toto uznanie zamestnanca nedáva zamestnávateľovi do rúk nárok na vymáhanie uznaného dlhu. Takéto uznanie záväzku nahradiť škodu nemá za následok uľahčenie dôkaznej povinnosti zamestnávateľa v konaní o náhradu škody voči zamestnancovi. Zamestnávateľ je povinný v súdnom konaní preukázať všetky predpoklady pre založenie zodpovednosti za škodu, v závislosti od druhu zodpovednosti zamestnanca za škodu. Z hľadiska právnej teórie, teda uznanie záväzku na náhradu škody podľa § 191 ods. 3 nie je považované za tzv. privatívnu nováciu, ktorej podstatou by bolo urovnanie doterajších sporných nárokov zo zodpovednosti za škodu medzi zamestnancom a zamestnávateľom a založenie nového záväzkovo-právneho vzťahu medzi veriteľom - zamestnávateľom a dlžníkom - zamestnancom. Iná

situácia je v prípade, keď zamestnanec a zamestnávateľ uzavrú dohodu o sporných nárokoch podľa § 32 ZP. Podľa rozhodnutia NS ČR z 28.3.1968, sp. zn. 6 Cz 7/68, na ktoré poukazovali aj strany v konaní, dohoda podľa § 191 ods. 3 ZP, ktorá má povahu dohody o urovnaní, má za následok vznik nového záväzku, ktorý nahrádza pôvodný záväzok zamestnanca na náhradu škody, ktorého právny titul spočíva v dohode (urovnaní) a nie v zodpovednosti zamestnanca za škodu. Uznanie záväzku zamestnancom, ktorému predchádzalo prerokovanie všetkých vzájomných rozporov ohľadom predpokladov zodpovednosti za škodu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, možno považovať za dohodu o sporných nárokoch s následkom vzniku nového záväzku. Preto v prípade uplatňovania nároku zamestnávateľom na základe dohody o spôsobe náhrady škody podľa § 191 ods. 3 ZP, ktorej obsahom je uznanie záväzku zamestnanca, je potrebné skúmať, či vzhľadom na okolnosti uzatvorenia dohody a prerokovania nároku na jej náhradu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, nedošlo medzi zamestnancom a zamestnávateľom k uzatvoreniu dohody o sporných nárokoch podľa § 32 ZP. Ak dôjde ešte pred tým, ako zamestnanec uzná svoj záväzok na náhradu škody v určenej výške a uzavrie dohodu o spôsobe jej náhrady medzi účastníkmi k rokovaniu, ktorým si vyjasňujú svoje rozdielne stanoviská k otázkam zodpovednosti zamestnanca alebo jej rozsahu, výške škody alebo príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním zamestnanca a vzniknutou škodou, teda k rokovaniu smerujúcemu k odstráneniu pochybností, rozporov a docieleniu vzájomných ústupkov, ide o dohodu, ktorou si účastníci upravili nároky medzi nimi sporné. S takouto dohodou, majúcou povahu urovnania, je spojený zánik pôvodného záväzku zamestnanca na náhradu škody a jeho nahradenie novým záväzkom, ktorého právny dôvod spočíva v dohode (urovnaní), nie v zodpovednosti zamestnanca za škodu (rozhodnutie sp. zn. 21Cdo 2697/2003, SR NS, zväzok č. 29, C 2578).

8. Vykonaným dokazovaním, predovšetkým na základe výsluchu svedkov mal súd preukázané, že vzhľadom na okolnosti uzatvorenia dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 sa nemôže jednať o dohodu o sporných nárokoch. Už v samotnej dohode, ktorú pripravoval zamestnávateľ, je pritom uvedené, že ide o právny úkon podľa § 191 ods. 3 ZP. Zamestnávateľ sa proti žalovanej, ako zamestnancovi, a teda slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu, nemôže dovolávať toho, že ide o iný právny úkon, s odlišnými právnymi následkami. V dohode je definované, že škoda mala zamestnávateľovi vzniknúť tým, že zamestnanec v období január 2009 až júl 2011 úmyselne predkladal zamestnávateľovi nesprávne podklady na vyplácanie odmeny z dohody o pracovnej činnosti O. T. napriek tomu, že O. T. prácu na pridelenom objekte v tomto období nevykonával a takýmto konaním vznikla žalobcovi škoda vo výške 16.999 eur. Zamestnanec v dohode písomne uznáva, že zaplatí zamestnávateľovi spôsobenú škodu v plnej výške, t. j. v sume 16.999 eur, zároveň vyhlasuje, že nárok zamestnávateľa nepopiera a tento v čase uznania a podpísania tejto dohody trvá. Touto formuláciou pripravenou zamestnávateľom sa zamestnávateľ snaží obísť špeciálne ustanovenie § 191 ods. 3 a používa formuláciu § 558 OZ, ktoré však vzhľadom na znenie § 1 ods. 4 na oblasť pracovnoprávnych vzťahov nemožno aplikovať. Zamestnanec sa ďalej v dohode zaväzuje uhradiť zamestnávateľovi škodu ním spôsobenú vo výške 16.999 eur v pravidelných splátkach uvedených v splátkovom kalendári, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť dohody. Ďalej bola v dohode použitá formulácia: „Účelom dohody bol vznik právneho vzťahu z už existujúceho pracovnoprávneho vzťahu, ktorého obsahom je povinnosť zamestnanca, ktorý spôsobil škodu, nahradiť vzniknutú škodu zamestnávateľovi a právo zamestnávateľa túto náhradu škody požadovať od zamestnanca," ktorou sa zamestnávateľ snaží vyvolať dojem, že týmto právnym úkonom má dôjsť k nahradeniu doterajšieho záväzku z nároku na náhradu škody, záväzkom vzniknutým z predmetnej dohody. Takéto účinky by však predmetný právny úkon zo dňa 5.8.2011 mohol mať len vtedy, ak by išlo o dohodu o sporných nárokoch uzavretú podľa § 32 ZP, ktorou si účastníci pracovnoprávnych vzťahov upravujú medzi sebou nároky, ktoré sú medzi nimi sporné a ktorá má charakter takzvanej privatívnej novácie záväzkového vzťahu, pretože pôvodný záväzok zaniká a nahrádza sa novým záväzkom. Z priebehu rokovania medzi žalovanou a zástupcami žalobcu dňa 5.8.2011 však vyplýva, že medzi nimi k uzavretiu dohody o sporných nárokoch v danom prípade nedošlo.

9. Žalovaná totiž k okolnostiam uzavretia dohody, uviedla, že na rokovanie bola zavolaná Ing. V. za účelom porady, aby sa porozprávali o objektoch, pričom nevedela, že predmetom bude nárok zamestnávateľa na náhradu škody v súvislosti so zamestnávaním O. T.. Z toho vyplýva, že žalovaná prichádzala na toto rokovanie bez toho, aby vedela že medzi ňou a žalobcom sú nejaké sporné skutočnosti. Žalovaná ďalej uviedla, že počas rokovania trvala na tom, že tento zamestnanec prácu pre zamestnávateľa riadne vykonával, pričom všetky dokumenty žalobcovi podpísala pod tlakom okolností, ako aj vzhľadom na neľahkú osobnú situáciu. Z jej výpovede teda nevyplýva, že by medzi stranami

v závere rokovania došlo k odstráneniu rozporov. Tiež predovšetkým z výpovede svedkyne Ing. X. I. vyplynulo, že na rokovaní neboli medzi stranami odstránené všetky sporné skutočnosti. Svedkyňa totiž uviedla, že žalovaná nevedela vysvetliť prácu O. T., preto jej bolo oznámené, že z pohľadu žalobcu ide o dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, s tým, že na rokovaní bola tiež otvorená otázka, čo so mzdou vyplatenou O. T., ktorá predstavovala škodu zamestnávateľa vo výške 17.000 eur. Svedkyňa uviedla, že od žalovanej chceli, aby preukázala, či O. T. odpracoval uvedené hodiny, chceli, aby podpísala záväzok o uhradení tejto ceny práce s tým, že ak v priebehu dvoch týždňov preukáže, že O. T. tieto práce odpracoval, záväzok sa nebude uplatňovať. Pretože to žalovaná v priebehu 2 týždňov nepreukázala, začal sa uplatňovať záväzok s tým, že sa vykonala zrážka z jej poslednej mzdy. Svedkyňa uviedla, že v priebehu rokovania mala žalovaná buď preukázať odpracovanú prácu O. T., alebo mala 2 týždne na to, aby to preukázala, v každom prípade od nej požadovali podpísanie uznania záväzku s tým, že ak to do 2 týždňov preukáže, uznanie záväzku sa bude považovať za neplatné. Svedkyňa uviedla, že žalovaná dokument o uznaní záväzku podpísala, odchádzala s tým, že do 2 týždňov to preukáže. Samotná svedkyňa uviedla, že právny úkon dohody o uznaní záväzku, brala tak, že žalovaná podpisuje záväzok, že uhradí škodu, ktorú spôsobila spoločnosti, ak nepreukáže, že ku škode neprišlo. Z výpovede tejto svedkyne, konajúcej za žalobcu pri uzatváraní dohody vyplýva, že k odstráneniu spornosti nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej porušením pracovných povinností žalovanej, v priebehu rokovania dňa 5.8.2011 nedošlo. Nárok zamestnávateľa na náhradu škody bol medzi stranami naďalej sporný, zamestnávateľ požadoval podpísanie dohody o uznaní záväzku ako výstupného dokumentu v súvislosti so skončením pracovného pomeru so žalovanou. Zamestnávateľ požadoval od žalovanej preukázanie výkonu práce O. T., pričom mala platiť nepísaná dohoda, že ak žalovaná výkon tejto práce do dvoch týždňov preukáže, podpísaná dohoda o uznaní záväzku sa nebude uplatňovať. Následne žalovaná zaslala žalobcovi vyjadrenie k dohode o uznaní záväzku zo dňa 11.8.2011, kde uvádza, že si nie je vedomá, že by O. T. pre žalobcu nepracoval, keď vykonával všetky mimoriadne práce v súlade s riadne podpísanou dohodu o pracovnej činnosti a preto mal nárok na vyplatenie odmien za vykonanú prácu, žalovaná necíti vinu pre úmyselné spôsobenie finančnej škody a žiada tiež o vysvetlenie spôsobu výpočtu škody. Z výpovede svedkyne Ing. X. I. a následného listu žalovanej zo dňa 11.8.2011 je zrejmé, že uzavretiu dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 nepredchádzalo také rokovanie, na ktorom by si strany vyjasňovali svoje rozdielne stanoviská k otázkam zodpovednosti zamestnanca za škodu, jej rozsahu, výške škody alebo príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním zamestnanca a vzniknutou škodou, teda k rokovaniu smerujúcemu k odstráneniu pochybností, rozporov a docieleniu vzájomných ústupkov a ktorej výsledkom by bola nová úprava medzi nimi sporných nárokov. Napriek podpísaniu dohody o uznaní záväzku, totiž podľa vyjadrenia svedkyne Ing. X. I., ako aj vyjadrenia žalovanej, bol medzi zamestnancom a zamestnávateľom nárok žalobcu na náhradu škody naďalej sporný. Rovnako svedok Q. D. uviedol, že žalovanej povedal, že buď si bude žalobca vymáhať tento svoj nárok v trestnom konaní, alebo sa dohodnú na náhrade škody, ak to žalovaná uzná a bude s tým súhlasiť s tým, že žalovanej ponúkli ešte určitú dobu, aby preukázala, že daný zamestnanec mal vstupy do daného objektu. Tiež uviedol, že detailný postup sa vyvinul až pri rokovaní, kde od nej chceli vysvetlenie, prečo spoločnosť vykazuje stratu. Z toho vyplýva, že rokovanie nemalo charakter odstraňovania sporných nárokov, žalovaná prichádzala na poradu bez toho, aby vedela, čo bude jeho obsahom, nebola naň pripravená, po skončení rokovania bol nárok žalobcu zo strany žalovanej naďalej sporný. Medzi stranami uzavretím dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 tak nedošlo k dohode o urovnaní - pokonávke, s ktorou by bol spojený zánik pôvodného záväzku zamestnanca na náhradu škody a jeho nahradenie novým záväzkom, ktorého právny dôvod spočíva v dohode (urovnaní). Uzavretím Dohody, spornosť medzi stranami ohľadom toho, či sa žalovaná dopustila protiprávneho konania odstránená nebola. Z výpovedí žalovanej a svedkov Ing. X. I. a Q. D. nevyplýva, že by na rokovaní boli postupne prerokovávané jednotlivé predpoklady zodpovednosti zamestnankyne za škodu, že by medzi stranami v rámci rokovania dochádzalo k urovnávaniu ich záväzkov, alebo že by strany jednoznačne prejavili vôľu záväzky medzi nimi sporné konečným spôsobom urovnať. Z výpovede svedka Q. D. vyplynulo, že až v priebehu rokovania žalobca vyčíslil svoju škodu, ktorú žalovanej oznámil avšak bližšie nešpecifikoval. Medzi stranami dohody nebol jasne špecifikovaný právny stav, ktorý sa má uzavretím dohody ohľadom medzi nimi sporných nárokov nastoliť, pretože nebolo jednoznačne uvedené, ktoré nároky sú medzi sporné a akým záväzkom sa nahrádzajú, nie je v nej jasne uvedená ani vôľa strán urovnať sporné nároky. Právny úkon dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 tak môže mať iba charakter dohody uzavretej podľa § 191 ods. 3 ZP, ktorým došlo k dohode o spôsobe náhrady škody, ktorý nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase uznania, ktorý má za následok, že zamestnávateľ má pre uplatnenie nároku na náhradu

škody 10-ročnú premlčaciu lehotu a napriek ktorému úkonu, je zamestnávateľ v súdnom konaní povinný preukázať všetky predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu.

10. Žalovaná v liste adresovanom žalobcovi nazvanom oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 4.10.2011, uviedla, že z dôvodu omylu sa dovoláva neplatnosti dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 a odstupuje od tejto zmluvy, pretože bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to Zákonníku práce alebo v inom zákone ustanovené, alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje (ex tunc), ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Podľa § 49 má účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, právo od zmluvy odstúpiť. obsahuje osobitné ustanovenie, ktoré upravuje odstúpenie od zmluvy. Podľa § 19 ods. 1 má účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo. Za právne relevantný omyl sa v pracovnom práve považuje „omyl, ktorý v čase robenia právneho úkonu bol skrytý, konajúci o ňom nevedel, ktorý druhému účastníkovi bol známy a ktorý sa musí dotýkať takej okolnosti, bez ktorej by nebolo došlo ku zmluve. Súd má za to, že v danom prípade, k platnému odstúpeniu žalovanej od dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 nedošlo, pretože žalovaná v tomto písomnom odstúpení od zmluvy, ako ani v rámci uplatnených prostriedkov procesnej obrany v konaní dôvody svojho omylu presne nevymedzila, nepreukázala, že žalobca jej omyl vyvolal, rovnako nebolo preukázané jej konanie v tiesni, pretože, žalovaná tvrdila, že bol na ňu vyvíjaný počas rokovania nátlak a nachádzala sa v neľahkej rodinnej situácii, avšak konanie žalovanej v tiesni vyvrátili výpovede svedkov Ing. X. I., Q. D. a S. V., ktorí potvrdili, že žalovaná pôsobila kľudne, bola si vedomá svojho konania, rozrušená bola len pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru. Navyše v tejto právnej veci je otázka odstúpenia žalovanej od dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 irelevantná, pretože ako bolo vyššie uvedené, tento právny úkon nezakladá domnienku o existencii dlhu v čase uznania, nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku záväzku žalovanej voči žalobcovi môže byť len jej zavinené protiprávne konanie a zamestnávateľ je povinný preukázať všetky predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu.

11. V ďalšom je potrebné vysporiadať sa s argumentáciou žalovanej, že nárok žalobcu voči nej je nedôvodný preto, že ak žalobca si voči nej uplatňuje nárok na náhradu škody spočívajúcej v neoprávnene vyplatenej mzde O. T., v tom prípade má žalobca proti tomuto zamestnancovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý si má v prvom rade uplatňovať voči zamestnancovi, ktorý prácu neodviedol. Takáto obrana žalovanej však v danom prípade neobstojí. V praxi môžu nastať situácie, že môže dôjsť k súbehu, resp. konkurencii právnych nárokov, ktorými možno dosiahnuť obnovenie narušenej majetkovej rovnováhy, t. j. môže popri sebe exitovať viacero hmotnoprávnych inštitútov súkromného práva, ktorými možno dosiahnuť reparáciu spôsobenej majetkovej nerovnováhy. V zmysle skutkových tvrdení žalobcu, tento mal utrpieť majetkovú škodu vo výške celkovej ceny práce O. T., ktorého fiktívny pracovný výkon mala evidovať žalovaná, čiže táto mala svojím protiprávnym konaním pri výkone svojich pracovných činností spôsobiť žalobcovi škodu. Zásadne platí, že nároky z bezdôvodného obohatenia majú subsidiárny charakter. Vo všeobecnosti možno požadovať plnenie na základe bezdôvodného obohatenia len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie z iného titulu. Primárny je preto vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie. Rovnako právny inštitút bezdôvodného obohatenia podľa § 222 a jeho aplikácia v pracovnoprávnych vzťahoch má vo vzťahu k právnej úprave zodpovednosti za škodu v pracovnom práve zásadne subsidiárnu povahu. Použitie ustanovení o bezdôvodnom obohatení nastupuje až vtedy, keď nie je možné založiť konkrétny druh pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu. Majetková ujma, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch, je predpokladom ako pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako i nároku zo zodpovednosti za škodu. Zo všeobecne uznávanej subsidiarity inštitútu bezdôvodného obohatenia však vyplýva, že podľa § 222 môže byť nárok posúdený len vtedy, ak nie sú dané predpoklady zodpovednosti za škodu. Ak majetková ujma bola spôsobená porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, je treba nárok posúdiť podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu (viď rozsudok NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2113/2001, zo dňa 17.7.2002). Predmetná právna vec bola pritom špecifická v tom, že v zmysle tvrdení žalobcu, zavineným porušením povinností žalovanej pri plnení jej pracovných úloh malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu tretej osoby, O. T.. V danom prípade bolo podľa názoru súdu na vôli žalobcu, či sa bude domáhať náhrady spôsobenej škody od žalovanej, alebo vydania bezdôvodného obohatenia od O. T.. Navyše súd prvej inštancie poukazuje tiež na to, že jeho prvým rozsudkom v tejto veci č. k. 17C/19/2012-90 zo dňa 27.9.2012 bola žaloba zamietnutá práve z toho dôvodu, že žalobca sa mal domáhať vrátenia mzdy priamo od O. T., ktorý

argument odvolací súd nezohľadnil a uznesením č. k. 10Co/11/2013-137 zo dňa 10.9.2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 10Co/11/2013-143 zo dňa 10.11.2014, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, je potrebné nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní posúdiť podľa § 179 ZP, ktorý upravuje všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu. Zamestnávateľa, žalobcu teda v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať všetky predpoklady všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktorá vznikla zavineným porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, a ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to: a) protiprávne konanie zamestnanca spočívajúce v porušení povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, d) zavinenie zamestnanca.

13. Protiprávne konanie je v oblasti pracovného práva konaním škodcu, ktoré je v rozpore s právnou povinnosťou vyplývajúcou pre neho z pracovnoprávneho vzťahu. Následkom protiprávneho úkonu je škoda, ktorá sa prejavuje v majetkovej sfére poškodeného, ako ujma ktorá nastala a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, pričom táto suma zodpovedá hodnote, ktorú treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu. Ustanovenie § 186 potom upravuje maximálnu hranicu rozsahu škody, keď zamestnávateľom umožňuje uplatňovať si nárok na náhradu škody spôsobenej z nedbanlivosti maximálne vo výške 4-násobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca s výnimkou osobitných druhov zodpovednosti. V prípade škody spôsobenej zamestnancom úmyselne, má zamestnávateľ nárok na náhradu skutočnej škody bez zákonnej limitácie. V tomto konaní žalobca preukazoval, že žalovaná mu škodu spôsobila úmyselne. Príčinná súvislosť sa chápe ako súvislosť medzi dvoma javmi, ktorá spočíva v tom, že jeden jav (protiprávny úkon) je takej povahy, že by bez neho druhý jav (napr. škoda) nebol vznikol, resp. nastal. V kauzálnom priebehu predstavuje prvý jav príčinu, druhý následok. Zavinenie je subjektívna právna kategória, predstavuje vnútorný psychický vzťah fyzickej osoby ku konaniu a k výsledkom tohto konania. Zavinenie môže spočívať v dvoch formách, a to vo forme úmyslu a nedbanlivosti. Zavinenie ako predpoklad zodpovednosti zamestnanca za spôsobenú škodu musí zamestnávateľ preukazovať iba v prípade aplikácie všeobecnej zodpovednosti, ktorá nastupuje, ak neboli splnené okolnosti pre založenie osobitnej zodpovednosti podľa § 182 - § 185 ZP. Ustanovenie § 179 ods. 2 potom obsahuje samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, ktorou je vznik škody v dôsledku úmyselného konania zamestnanca v rozpore s dobrými mravmi. Ide o relatívne samostatný druh zodpovednosti zamestnanca. Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, kde sa vyžaduje protiprávne konanie, tu je predpoklad protiprávneho konania nahradený existenciou úmyselného konania v rozpore s dobrými mravmi. V tomto prípade teda možno založiť zodpovednosť zamestnanca za škodu bez toho, aby bolo potrebné protiprávne konanie zamestnanca. Zamestnanca však možno brať na zodpovednosť za škodu spôsobenú v dôsledku jeho konania v rozpore s dobrými mravmi len vtedy, ak je na strane zamestnanca preukázané zavinenie vo forme úmyslu. Táto osobitná kategória všeobecnej zodpovednosti zamestnanca prichádza do úvahy, ak zamestnanec úmyselne koná napríklad nemravne, obscénne či vulgárne, a spôsobí tak škodu zamestnávateľovi. Súd má za to, že vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcu, v predmetnej sporovej veci nejde o tento prípad zodpovednosti za škodu, hoci v dohode o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 sa uvádza aj ustanovenie § 179 ods. 2 ZP. Podstatné je, že škoda mala žalobcovi vzniknúť zavineným porušením povinností žalovanej vyplývajúcich z jej pracovnoprávneho vzťahu so žalobcom, preto je namieste na danú právnu vec aplikovať ustanovenie § 179 ods. 1 ZP. Tiež je na tomto mieste potrebné uviesť, že ak v dôsledku zavineného porušenia povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu zamestnancom vznikla zamestnávateľovi škoda, okolnosť, že pracovný pomer zamestnanca skončil, sama o sebe neznamená, že by vec nemala byť naďalej posudzovaná podľa ustanovení o všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu.

14. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca v danom prípade nepreukázal základný predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, a to žalobcom tvrdené protiprávne konanie, t. j. že sa žalovaná zo svojej pracovnej pozície dopúšťala úmyselnej podvodnej činnosti, keď zamestnávateľovi predkladala vykonštruované podklady o dochádzke na výplatu odmeny z dohody o pracovnej činnosti zamestnanca O. T. v období január 2009 až júl 2011, hoci uvedený zamestnanec v danom období na určenom objekte u zamestnávateľa reálne žiadnu prácu nevykonával. Žalovaná podľa žalobcu mala predkladať doklady o fiktívnej práci tohto zamestnanca, čím porušila svoje povinnosti z pracovnej zmluvy, z § 47 ZP, ako aj povinnosti vyplývajúce jej z postavenia vedúceho zamestnanca,

keď mala povinnosť evidovať prácu zamestnancov, ktorí pod ňu spadali a predkladať žalobcovi riadne podklady pre vyplácanie mzdy zamestnancov. Žalobca tvrdil, že O. T. nevykonával pre neho žiadnu prácu, sporoval odvedenie práce O. T. v zmysle predložených mzdových listov v celom rozsahu. Mal za to, že všetky podklady pre mzdové listy za roky 2009 až 2011 boli predložené ako nesprávne, pretože žalovaná počas doby troch rokov úmyselne evidovala jeho prácu na základe fiktívnych dohôd, v rozpore so skutkovým reálnym stavom. Na základe evidencie vedenej žalovanou, žalobca potom odviedol povinné platby a odvody príslušným inštitúciám a poukazoval mzdu alebo odmenu O. T., čím mu vznikla škoda.

15. Skutočnosť, že O. T. pre žalobcu nevykonal žiadnu prácu, žalobca preukazoval najmä tým, že tento nemal čipovú kartu, ktorá by ho oprávňovala k vstupu do príslušných podnikov, na preukázanie ktorej skutočnosti žalobca predložil potvrdenie spoločnosti Hansol Technics Europe, s. r. o. zo dňa 9.5.2016, podľa ktorého O. T. nebol evidovaný v dochádzkovom systéme ich spoločnosti a potvrdenie spoločnosti Samsung Display Slovakia, spol. s r. o. zo dňa 9.5.2016, podľa ktorého O. T. nedisponoval čipovou vstupnou kartou ich spoločnosti v období od januára 2010 do júla 2011. Ďalej dôvodil, že žalovaná sa na rokovaní dňa 5.8.2011 k tejto podvodnej činnosti priznala, keď nevedela vysvetliť, ako sa osoba, ktorá nemá čipovú kartu, mohla dostať do objektu, kde mala prácu vykonávať, nevedela uviesť, akú prácu vykonávala táto osoba, ktorá vykazovala veľký počet odpracovaných hodín na základe dohody o vykonaní práce, resp. dohody o pracovnej činnosti. Škodu, ktorú žalovaná touto svojou činnosťou mala žalobcovi spôsobiť, podľa žalobcu predstavovala celková cena práce O. T. za obdobie rokov 2009 - 2011. Ďalej žalobca poukazoval na výpovede svedkov, mal za to, že nimi bolo preukázané, že O. T. neodpracoval hodiny tak, ako boli uvedené žalovanou, keď sám O. T. v predchádzajúcom konaní na Okresnom súde Bratislava II uviedol, že pracoval približne dve hodiny denne. Žalobca tiež tvrdil, že dohody o vykonaní práce, resp. dohody o pracovnej činnosti údajne uzatvárané s O. T. podpisovala samotná žalovaná a O. T., čo žalobca zistil z doručenky, na ktorej je uvedený podpis O. T., ktorý nie je ani podobný s podpismi na dohodách. Táto skutočnosť má preukazovať úmysel žalovanej evidovať prácu O. T. v rozpore s jej povinnosťami, pretože ak dohody boli podpísané žalovanou, ide o neplatné dohody, na základe takýchto dohôd nemohla byť vykázaná práca O. T., čo preukazuje, že žalovaná evidovala prácu, ktorá nebola vykonaná, teda jej úmyselné konanie. Pokiaľ ide o dôkaznú povinnosť preukázať skutočnosť, že O. T. pre žalobcu nepracoval, žalobca poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/161/2011, v ktorom sa uvádza, že treba rešpektovať negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvalý charakter sa zásadne nepreukazuje. Podľa žalobcu, ak aj O. T. mal dohodu, na základe ktorej mal pracovať v Hansole, ale pracoval niekde celkom inde, nemohol byť vedený v dochádzke pre klienta Hansol, preto je jeho dochádzka v Hansole fiktívna, nakoľko v prevádzke Hansol O. T. nepracoval, čo sám uviedol, tiež potvrdil, že jeho dochádzku v rámci dobrých vzťahov s dcérou, vykonávala žalovaná a nie on sám.

16. V konaní vypočutá svedkyňa Mgr. X. I. k protiprávnemu konaniu žalovanej uviedla, že v spoločnosti sa zistilo, že O. T. má odpracovaných veľa hodín, a to napriek svojmu vysokému veku, pričom došlo k prekročeniu rozsahu hodín možných odpracovať na dohodu, takže mali za to, že došlo k výraznému porušeniu zákona. Svedkyňa tiež uviedla, že žalovaná na rokovaní nevedela vysvetliť jeho prácu, stále tvrdila, že prácu robí. Avšak keďže išlo o výrobné závody, kde majú zamestnanci vstup na čipovú kartu, zisťovalo sa, či takúto mal aj O. T. a bolo zistené, že ju nemal. Svedkyňa uviedla, že keďže O. T. nemal preukázané vstupy do výrobných závodov, mali za to, že to nemal ako odpracovať. Svedkyňa tiež uviedla, že spoločnosť si iným spôsobom neprešetrovala, či O. T. pracoval, alebo koľko hodín odpracoval, pretože chceli, aby to preukázala žalovaná, ktorej na to ponúkli obdobie dvoch týždňov. Žalovaná to mohla preukázať existujúcimi preberacími protokolmi od zákazníka, svedkami výkonu práce, vstupnými kartami do budovy. K spôsobu činnosti žalobcu svedkyňa uviedla, že sa venuje poskytovaniu externých služieb pre iné spoločnosti, ktoré sa venujú napr. výrobe a žalobca im zabezpečuje upratovanie, technickú správu budov, alebo strážnu službu, príp. iné podporné činnosti. Žalovaná mala na starosti upratovanie. Žalobca má s týmito spoločnosťami zmluvy o poskytovaní služieb, má svojich zamestnancov, ktorých posiela vykonávať upratovacie služby, pričom žalovaná upratovačky riadila. Spoločnosť má s týmito odberateľmi dohodnutý paušál a je na žalobcovi, aby zvládol túto prácu so svojimi zamestnancami. Svedkyňa nemá prehľad o tom, ktorý zamestnanec na akom objekte akú prácu vykonáva. Svedok Q. D. k protiprávnej činnosti žalovanej uviedol, že v spoločnosti boli zistené nezrovnalosti ohľadom vykazovania počtu hodín na počet zamestnancov na objektoch v trnavskom kraji, pričom išlo o viac ako jeden prípad. V Samsungu Voderady preverovali vstupy, boli však vykazovaní traja, štyria zamestnanci, ktorí nemali vstupy, vzniklo podozrenie z trestného činu, volali to

„čierne duše". Žalovanú si predvolali, aby podala vysvetlenie. Zistilo sa, že otec žalovanej, vzhľadom na svoj vek robil nenormálny počet hodín, pričom nemal vstupy do Samsungu. Žalovaná nevedela vysvetliť, prečo jej otec, ktorý nemá vstupy do objektu odrobil také hodiny, tvrdila, že tam stále pracoval, že pracoval vonku, zametal zastávky. Svedok S. V. uviedol, že žalovaná si počas svojho pôsobenia u žalobcu uvádzala svojho otca, že pracuje na objekte, ku ktorému mu však nebola vydaná vstupná karta. Sám svedok nevedel uviesť, či O. T. na iných objektoch pracoval, alebo nepracoval, overoval iba, či mu bola vydaná vstupná karta. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 12Cpr/1/2011 vyplýva, že na pojednávaní dňa 5.2.2013, svedok O. T. uviedol, že v roku 2009 nastúpil u žalovaného na základe dohody o vykonaní práce, vykonával drobnú údržbu, zametanie, odhŕňanie snehu, túto prácu vykonával v rozmedzí 10 hodín, pracoval v Slovenskej sporiteľni jednej aj druhej, v SPP.

17. Žalovaná skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že by vykazovala fiktívnu prácu O. T. popierala, trvala na tom, že O. T., otec žalovanej, v danom období prácu pre žalobcu riadne vykonával, pričom poukazovala na výpovede svedkov, vrátane iných zamestnancov žalobcu. Uviedla, že jej otec vykonával mimoriadne práce, pracoval aj pre Hansol Voderady, kde pre svoj vstup nepotreboval čipovú kartu. Uviedla, že tento zamestnanec bol vedený na objekt Hansol Voderady, pričom išlo len o vnútro - firemnú evidenciu po dohode s vedúcim, nakoľko spoločnosť žalobcu mala na starosti údržbárske práce, mala uzavreté zmluvy s jednotlivými odberateľmi a na základe toho zamestnanci žalobcu vykonávali tieto práce pre jednotlivých odberateľov. Podľa toho, koľko sa platilo za údržbárske práce, boli na objekt vedení potrební zamestnanci, pokiaľ nemohli na tento objekt, kde sa práce vykonávali, napísať podľa zmluvy celú dĺžku výkonu práce, napísali to na iný objekt. V objekte, kde zamestnanec práce vykonával bola dochádzková kniha, kde si zamestnanec uviedol koľko času odpracoval v danom objekte a podľa toho sa uvádzal aj čas, ktorý odpracoval. Konkrétny počet hodín odpracovaný zamestnancom kontroloval objektový vedúci, ktorým bola aj žalovaná, prípadne jej predáčka, keďže žalovaná mala na starosti 21 objektov. Žalovaná tiež dôvodila, že výplata O. T. nešla výlučne na základe podkladov od nej, ale tieto podklady musel skontrolovať a schváliť ďalší zamestnanec žalobcu, že všetky dochádzkové listiny a výplatnice boli odsúhlasené nadriadeným žalovanej. V deň uzávierky prišli s dochádzkovými listinami za S. V., kde sa všetko predebatovalo, aj mimoriadne práce, on potom podpisoval tieto dochádzkové listiny. K okolnostiam podpísania dohody o uznaní záväzku žalovaná uvádzala, že prítomným vysvetľovala, že O. T. prácu vykonával, uvádzala, čo pre spoločnosť robil, avšak Ing. X. I. trvala na tom, že O. T. nepracuje, že žalovaná stratila ich dôveru, potom právnik žalobcu mal uviesť, že žalovaná pôjde do lochu. Predložené papiere podpísala vzhľadom na svoje aktuálne rozpoloženie. Pokiaľ ide o pracovnú náplň O. T. tento podľa žalovanej vykonával mimoriadne práce, čistil priestory Slovenskej pošty po bezdomovcoch, opravoval pokazené stroje, hoci bol zaradený pod jeden objekt, vykonával práce pre všetkých 21 objektov, ktoré žalovaná spravovala, robil pre Samsung Voderady vonkajšie úpravy, pre vedľajšiu firmu Hansol, v objektoch Slovenskej sporiteľne, v SPP, robil nátery podláh. Mal dohodu o pracovnej činnosti, kde boli dodržované hodiny, plus mal nárok na odmenu. Evidenciu jeho dochádzky viedla žalovaná a predáčka I. H., ktorá kontrolovala prácu aj dochádzku. Podľa žalovanej boli aj iní zamestnanci, ktorých miesto výkonu práce bol Samsung Voderady, ale vykonávali prácu aj v iných objektoch. Žalovaná trvala na tom, že O. T. vykonal všetku prácu, ktorá mu bola evidovaná, uviedla, že nevstupoval do objektu spoločnosti Hasol Voderady, avšak prácu vykonával. Rovnako ako keď svedkyňa I. H. mala uvedenú prácu v Samsung Voderady, avšak nemala odtiaľ čipovú kartu. Žalovaná poukazovala na to, že nie je podstatné, či dohody podpisoval O. T., ale či vykonával prácu, pretože ak aj dohoda nebola platne uzavretá, platila ústna pracovná zmluva. Pokiaľ ide o negatívnu dôkaznú teóriu poukazovala na to, že, z ustanovení § 179 ods. 1, 2 a § 191 ods. 3 vyplýva, že zamestnávateľ má povinnosť v pracovnoprávnych vzťahoch preukázať všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, medzi ktoré patrí aj porušenie povinnosti, žiadnou teóriou žalobcu nemôže byť prenesené dôkazné bremeno na zamestnanca. Zo skutočností, že O. T. nemal vstupnú kartu do priestorov spoločnosti Hansol, nemožno vyvodzovať žiaden skutkový záver, pretože I. H. bola tiež evidovaná na spol. Hansol a taktiež tam nemala vstupnú kartu. Vstup do tejto spoločnosti sa okrem iného dal uskutočniť aj s občianskym preukazom. V danej veci nebolo tiež vôbec preukázané, že žalovaná mala viesť evidenciu dochádzky a ako mala pritom postupovať, ohľadom čoho nebol žalobcom predložený žiaden vnútroorganizačný dokument.

18. Medzi stranami sporu bolo teda sporná základná skutočnosť, či O. T. vykonával práce pre žalobcu v období január 2009 až jún 2011, keď žalobca tvrdil, že menovaný nevykonával v tomto období žiadne práce, žalovaná naopak tvrdila, že tento práce pre zamestnávateľa vykonával, pričom jeho dochádzka bola riadne evidovaná. Žalobca svoje skutkové tvrdenie opieral najmä o skutočnosť, že O. T. nemal

vstupnú čipovú kartu do objektu Hansol Voderady, ktorý mal byť miestom výkonu jeho práce. Keďže žalobca tvrdil, že menovaný zamestnanec práce nevykonával, mal za to, že dôkazné bremeno preukázať prácu O. T. je na žalovanej. Žalovaná na preukázanie tejto skutočnosti navrhla výsluch svedkov. Vypočutí boli I. H., F. J., D. N.. Žalobca navrhol vypočuť svedkov O. T. a T. T.. Vyhodnotením výpovedí všetkých týchto svedkov, dospel súd k záveru, že žalovanej sa podarilo preukázať, že O. T. prácu pre žalobcu reálne vykonával, i keď nie nepretržite na objekte Hansol Voderady, ale na iných jeho objektoch.

19. Samotný O. T. vypovedal, že pracoval pre spol. ISS Facility Services s. r. o. asi 2 - 3 roky, robil drobné údržbárske práce, opravoval alumíniové lišty na prahu, opravoval kľučky, prahy, tepoval koberce, v zime mal dva objekty Slovenskej sporiteľne, a.s., SPP a parkovisko Slovenskej sporiteľne vzadu. Ráno o piatej chodil s lopatou odhrabávať sneh, končil o desiatej a potom išiel znovu poobede o piatej do ôsmej, vykonával posyp soľou a potom s lopatou odhrabával sneh. Chodil tam denne. Potom išiel podľa potreby, kam ho poslali, tepovať koberce, odpratával popadané haluze, zametal objekty. Bol aj pred Samsungom, kde bolo rozbité sklo, popadané haluze. Bol tepovať koberce v Samsungu alebo v Hansole, po Trnave bol tepovať asi dve miestnosti s tepovačom. Opravoval vysávače, ktoré iskrili. V zime trávil v práci 7 - 8 hodín denne, možno aj viac. V lete väčšinou robil upratovanie, keď bolo niečo treba opraviť, v lete toho bolo menej, ale v zime pracoval veľa hodín. V lete nepracoval každý deň, mohlo to byť každý druhý, niekedy pracoval 5 hodín, keď opravoval vysávače. Jeho pracovná doba bola podľa potreby. Jeho dochádzku zaznačovala dcéra. Na vstup do objektov nepotreboval žiadnu kartu, iba do Samsungu, kde išli čistiť koberce, čakal ich tam vedúci. Jeho prácu kontrolovala dcéra.

20. Svedkyňa I. D., rod. H., v konaní uviedla, že pre žalobcu pracovala ako predáčka, miesto výkonu mala vedený Samsung Voderady, ale tu nepracovala, mala na starosti viacero objektov po celom západnom Slovensku, napr. Senica, Trnava, Hlohovec, Veľké Kostoľany, Galanta. Samsung Voderady mala vedené iba ako nákladové stredisko, mala na starosti viacero objektov a preto musela byť vedená pod nejakým objektom. Potvrdila, že zamestnanci mali uvedené konkrétne miesto výkonu práce v zmluve, ak mali iba jedno miesto výkonu práce. Ak mali viacero miest výkonu práce, uvádzal sa najvyťaženejší objekt, resp. objekt, na ktorý bolo najviac peňazí, aby človeka vedeli zaplatiť. V niektorých objektoch museli mať zamestnanci čipové karty, niekde bol voľný vstup, alebo to nahlasovali zákazníkovi a tí ich nahlasovali do svojho systému. Dochádzku zamestnancov kontrolovala svedkyňa a zákazník. Žalovaná kontrolovala dochádzku, keď mala svedkyňa dovolenku alebo zozbierala tieto listy, keď svedkyňa nestihla všetko obehnúť, potom kontrolovala, ako bola vykázaná dochádzka. Iným spôsobom sa to nekontrolovalo. Svedkyňa potvrdila, že O. T. bol jej zamestnancom, uviedol, že pracoval priamo pod ňou, robil letnú a zimnú údržbu na objektoch, svedkyňa kontrolovala výsledky jeho práce. Pracoval na objektoch Slovenskej sporiteľne na ulici Hlavná a Vajanského, na pošte a v SPP. Prácu nevykonával denne, ale podľa potreby, a to celoročne. S O. T. bola v kontakte vždy, keď mu priniesla nejaké veci, alebo keď zákazník niečo potreboval. Stretávala ho v práci viackrát do týždňa, kontrolovala ho ona a zákazník. Keď v zime nasnežilo, chodieval tam priebežne, ako bolo potrebné. Okrem odhŕňania snehu, robil letnú údržbu, t.j. zametanie, na pošte mali miesto po bezdomovcoch, ktoré bolo treba upratať. Svedkyňa uviedla, že O. T. priamo videla pri odhŕňaní snehu, pri zametaní, robil aj nejaké opravy. O. T. občas pomáhal aj vnuk. Jeho pracovno-právne dokumenty mala na starosti žalovaná. Pokiaľ ide o vstup do areálu Hansol Voderady, svedkyňa uviedla, že sama nemala čipovú kartu a vstupovala tam. V týchto dvoch objektoch Samsung a Hansol podľa svedkyne mohli byť aj zamestnanci žalobcu, ktorí tam pracovali a nemali čipové karty, predkladali občiansky preukaz a následne ich tam pustili. Podľa svedkyne, O. T. mal uvedené miesto výkonu práce Hansol Voderady, pretože pracoval vo viacerých objektoch, nielen v Slovenskej sporiteľni, tí zamestnanci, ktorí mali v zmluve uvedené miesto výkonu práce Slovenská sporiteľňa, pracovali len v Slovenskej sporiteľni. Ak mal uvedené miesto výkonu práce Hansol, bolo to takto uvedené, pretože každý musel byť niekde vedený. Aj keď O. T. pracoval v Slovenskej sporiteľni, na pošte alebo niekde inde, musel byť vykazovaný ako človek na nejakom stredisku, bolo to kvôli evidencii. Podľa svedkyne sa mohlo stať, že zamestnanec bol vedený na objekt, v ktorom nikdy nepracoval, ak nevychádzali financie. Nebolo to pravidlo, museli sa dohodnúť s nadriadeným, žalovaná to konzultovala s nadriadeným priamo v Bratislave. O. T. nebol jediný zamestnanec, ktorý vykonával prácu vo viacerých objektoch. Svedkyňa potvrdila, že O. T. mal poväčšine viac odpracovaných hodín. Kým ostatní zamestnanci dohodári pracovali dve hodiny denne, tak O. T. mal viac, ako dve hodiny denne, hlavne v zimnom období. Mal denne aj 10 alebo 7 hodín, bolo to rôzne. Svedok D. N., bývalý zamestnanec žalobcu potvrdil, že O. T. videl párkrát, keď robil zimnú údržbu na objektoch, čiže odhadzoval sneh, dával posypovú soľ, videl ho v Slovenskej sporiteľni na Hlavnej ulici v Trnave, na Hlavnej pošte, ako robil zimnú údržbu. Ďalej ho videl na SPP tiež pri zimnej údržbe, celkom

ho videl možno 40-krát. Svedok tiež uviedol, že on sám si dochádzku nikam nezapisoval, zapisovali ju I. H. alebo pani B.. Pokiaľ ide o Hansol Voderady, svedok tam nikdy nepracoval, chodil tam pozerať, keď pri vstupe je evidencia, je tam SBS, predkladá sa občiansky preukaz. Svedkyňa T. T., manželka O. T. rovnako potvrdila, že jej manžel si na dôchodku privyrábal aj v spoločnosti žalobcu, pracoval tam ako dohodár. Chodieval tam denne, pracoval väčšinou od 6.00 - 12.00 hod., a potom podľa potreby, často išiel aj poobede o tretej, o štvrtej vykonávať nejaké údržbárske práce. Cez zimu odhadzoval sneh a robil v dielni nejaké drobné práce. Pracoval v Slovenskej sporiteľni, v plynárňach, ešte v Hansole, kde mali upratovanie a keď potrebovali, tak aj tam chodil. Prácu si neevidoval sám, robila to za neho dcéra. Svedkyňa F. J., zamestnankyňa žalobcu uviedla, že upratovala v banke oproti evanjelického domu. Všimla si pár-krát, že O. T. odhŕňa sneh, videla ho tam aj s jeho vnukom. Táto svedkyňa rovnako uviedla, že sama si svoju dochádzku neznačila, evidovali si ju úradníčky, sledovala ju vedúca I..

21. Na základe výpovedí týchto svedkov bolo preukázané, že O. T. práce pre žalobcu vykonával, a hoci v predložených dohodách o výkone práce a dohodách o pracovnej činnosti mal uvedené miesto výkonu práce Hansol Voderady, vykonával práce predovšetkým na iných objektoch, a to objektoch Slovenskej sporiteľne v Trnave, Slovenského plynárenského priemyslu, pred objektom Slovenskej pošty, pred objektom Samsung Voderady, prípadne aj v iných objektoch podľa potreby, pričom nie je vylúčené, že vykonával nejaké práce aj v objekte Hansol Voderady, keď podľa výpovedí svedkov, tu pracovali nielen zamestnanci, ktorý mali čipové karty, ale práce tam mohli vykonávať aj iní pracovníci, ktorí vstupovali na občiansky preukaz. Táto skutočnosť zodpovedá aj druhu práce, ktorá bola s O. T. dohodnutá, a to vykonávanie mimoriadnych upratovacích prác, čomu zodpovedá skutočnosť, že takéto práce nevykonával len v jednom určenom objekte, ale vo viacerých objektoch, a to podľa potreby. Z výpovede predovšetkým svedkyne I. D., vyplynulo, že v prípade, ak mali zamestnanci viacero miest výkonu práce, uvádzal im sa ten objekt, na ktorý bolo najviac peňazí. Z výpovede D. N. a F. J. vyplynulo, že ani títo zamestnanci si nezapisovali dochádzku sami, ale viedli im ju ich nadriadené. Týmto dokazovaním bolo vyvrátené skutkové tvrdenie žalobcu, že O. T. reálne prácu pre žalobcu nevykonával. Hoci žalobca tvrdil v konaní negatívnu skutočnosť, že O. T. prácu pre neho nevykonával, žalobca bol povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré preukazujú jeho porušené právo. Na druhej strane bola žalovaná povinná tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré uplatnený nárok žalobcu vylučujú. V závislosti od procesnej situácie potom dochádza k presunu bremena tvrdenia a bremena dôkazu na druhú sporovú stranu. Hoci teda žalobca tvrdil negatívnu skutočnosť (neexistencia pracovného výkonu O. T.), ktorá sa spravidla nedokazuje, mohol svoj nárok v danom prípade preukazovať aj prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k záveru, že negatívna skutočnosť je daná. Ak teda žalobca ako zamestnávateľ tvrdil, že O. T. práce v skutočnosti nevykonával, mohol tvrdiť a preukazovať aj iné pozitívne skutočnosti, ako napr. že na uvedených objektoch v danom období, vykonávali uvedené práce iní jeho zamestnanci, prípadne navrhnúť ako dôkaz výsluch zamestnancov pracujúcich v danom období na daných objektoch, ktorí by potvrdili, že tam O. T. nepracoval. Na druhej strane však žalovaná uniesla svoje bremeno tvrdenia o tom, že O. T. práce pre žalobcu vykonával, čo potvrdili svedkovia I. D., D. N., F. J., T. T. ako aj sám O. T.. Týmto znova preniesla dôkazné bremeno na žalobcu.

22. Žalobca tiež mohol tvrdiť, že vedenie dochádzky O. T. žalovanou bolo nesprávne aj z iných dôvodov. Žiadne takéto skutočnosti však žalobca netvrdil, rozporoval celkovú dochádzku O. T. zaevidovanú žalovanou, jediným dôkazom nesprávnosti vedenia tejto dochádzky bolo, že O. T. nemal vstupnú kartu do závodu Hansol Voderady, avšak svedkovia I. D. a D. N. potvrdili, že do tohto závodu sa dalo vstupovať aj na občiansky preukaz (žalobca nepreukázal, že to tak nebolo), pričom svedkyňa D. potvrdila, že bolo bežné, že zamestnanci boli vedení na objekty, kde nepracovali, alebo že vykonávali práce aj v iných objektoch, ako mali uvedené. V predmetnej sporovej veci pritom nie je podstatné, že žalovaná ako vedúca zamestnankyňa prípadne porušila pracovnoprávne predpisy, keď O. T. vykonával práce nad rozsah stanovený Zákonníkom práce pre dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, prípadne že porušila vnútro - firemné predpisy o spôsobe, akým mali byť prideľovaní zamestnanci na jednotlivé objekty a ako správne mala byť vedená ich evidencia. Týmto síce žalovaná porušila svoje pracovnoprávne povinnosti, ale to bol dôvod pre skončenie pracovného pomeru s ňou, avšak nie dôvod, pre žalobcom uplatnenú náhradu škody, ktorej sa žalobca v danom prípade domáha na základe tvrdenia skutočnosti, že vedením fiktívnej dochádzky O. T., bola tomuto poukazovaná mzda a vykonané odvody, čím žalobcovi vznikla škoda. Vykonaným dokazovaním bolo naopak preukázané, že O. T. v spoločnosti žalobcu pracoval, skutočnosť, že prípadne pracoval nad zákonom dovolený rozsah, alebo že pracoval na

inom mieste výkonu práce, ako mal uvedené v dohodách o vykonaní práce či v dohodách na pracovnej činnosti, nezakladá nárok žalobcu, z ním tvrdeného protiprávneho konania žalovanej.

23. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že v konaní bolo zistené, že dohody o vykonaní práce a dohody o pracovnej činnosti podpisovala za O. T. žalovaná. Žalobca v konaní tvrdil, že podpis na predložených dohodách nepatrí O. T., pretože je výrazne odlišný od ním vlastnoručne podpísanej doručenky. Svedok O. T. potvrdil, že dcéru poveril tým, aby všetky písomnosti robila za neho, že predložené dohody o vykonaní práce nepodpisoval on, potvrdil, že podpisy na dohodách patria jeho dcére. Uviedol tiež, že so všetkými písomnosťami, ktoré uzavrela dcéra súhlasí. Žalovaná skutočnosť, že podpisy na dohodách O. T. nie sú jej, vyslovene nepoprela, čiže v súlade s § 151 ods. 1 je táto skutočnosť je medzi sporovými stranami nesporná. Žalovanú, ktorá neskôr v konaní viac odoprela vypovedať, súd pritom poučil, že ak ďalej odmieta vypovedať, bude vec rozhodovaná na základe ostatných dôkazov a bude na nej, aby inými dôkaznými prostriedkami uniesla dôkazné bremeno, ktoré leží na jej strane. Žalovaná toto poučenie zobrala na vedomie. Napriek tomu neuviedla žiadne skutočnosti, k tvrdeniu žalobcu, že podpisy na dohodách za zamestnanca sú jej. Toto skutkové tvrdenie žalobcu bolo pritom potvrdené svedeckou výpoveďou O. T., ktorý uviedol, že podpisy na dohodách sú jeho dcéry. Z tohto dôvodu súd zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním znalcom z odboru písmoznalectva, pretože ďalšie dokazovanie žalovanou nepopretého skutkového tvrdenia, ktoré sa tým považuje za nesporné, by bolo celkom nadbytočné a nehospodárne. Zároveň pokiaľ žalobca sporuje podpis O. T. na dohodách o vykonaní práce, nepreukazuje to ešte neodvedenie práce O. T..

24. Skutočnosť, že O. T. uzavreté dohody o vykonaní práce a dohody o pracovnej činnosti sám nepodpísal, robí tieto dohody absolútne neplatné. Ustanovenia § 226 a § 228a totiž pod sankciou neplatnosti vyžadujú, aby tieto dohody boli uzavreté písomne. Právnym následkom neplatnosti týchto právnych úkonov, pre nedodržanie ich písomnej formy, je podľa § 222 ods. 1 a 2 vznik bezdôvodného obohatenia na strane zamestnávateľa alebo na strane zamestnanca. Predmetom bezdôvodného obohatenia na strane zamestnávateľa bolo potom získanie výsledku pracovného výkonu zamestnanca O. T.. Zamestnávateľ bol teda povinný poskytnúť zamestnancovi úplnú peňažnú náhradu za využitý predmet bezdôvodného obohatenia. V súlade s ustanovením § 17 ods. 3 ZP, zamestnanec neplatnosťou právneho úkonu zásadne nemôže nič stratiť, neplatnosť právneho úkonu, ak ju nespôsobil sám, mu nemôže byť na ujmu, a to ani vtedy, ak prípadné plnenie prijaté formou odmeny za vykonanú prácu by sa v dôsledku neplatnosti právneho úkonu hodnotilo ako bezdôvodné obohatenie na jeho strane, ktoré by bol povinný vydať zamestnávateľovi. V danom prípade však bolo preukázané, že zamestnávateľ obdržal pracovný výkon zamestnanca O. T.. Možno tiež dospieť k záveru, že ak došlo k prekročeniu povoleného rozsahu zákonom ustanoveného pracovného výkonu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimopracovného pomeru, v okamihu prekročenia zákonom stanoveného limitu výkonu danej práce, je potrebné vzťah medzi žalobcom a O. T. následne hodnotiť ako pracovný pomer sui generis, so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi následkami. Ako bolo vyššie uvedené, O. T. práce pre žalobcu vykonával, žalobca získal výsledok v podobe jeho pracovného výkonu, O. T. teda mal nárok na peňažnú náhradu za vykonanú prácu. V prípade, keď dôjde k reálnemu výkonu práce bez formálne uzatvorenej pracovnej zmluvy a za prácu bude vyplatená mzda, nejde o bezdôvodné obohatenie, ale o tzv. faktický pracovný pomer, pri ktorom má zamestnanec nárok na odmenu, ktorej výška zodpovedá mzde, ktorú ty inak za ním vykonanú prácu dostal, a to aj napriek tomu, že pracovná zmluva nebola uzatvorená v písomnej forme. Zamestnancovi vo faktickom pracovnom pomere patria v podstate rovnaké nároky ako zamestnancovi v platnom pracovnom pomere.

25. Súd zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania opakovaným výsluchom svedkov Ing. X. I., Q. D. a S. V., na preukázanie skutočnosti, ako mala byť správne vedená evidencia dochádzky, pretože preukazovanie tejto skutočnosti by mohlo viesť len k tomu, že žalovaná nevykonávala správne svoje povinnosti vedúcej zamestnankyne, čo je však dôvod pre skončenie pracovného pomeru, avšak nevyvracia to preukázanú skutočnosť, že O. T. pre žalobcu prácu v skutočnosti odviedol. Navyše k spôsobe vedenia dochádzky sa vyjadril svedok Q. D. v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 12Cpr/1/2011. V konaní bolo preukázané, že skutočným miestom výkonu práce O. T. nebol Hansol Voderady, ale iné objekty. To však nevyvracia preukázanú skutočnosť, že O. T. práce pre žalobcu vykonával. Navyše títo svedkovia boli v konaní vypočutí, žalobca mal možnosť ich na tieto skutočnosti vyťažiť, prípadne predložiť platné vnútorno-organizačné predpisy, z ktorých by predpísaný spôsob vedenia dochádzky vyplýval. Z výpovedí svedkov Ing. X. I., S. V. a Q. D. pritom vyplýva, že

títo nemali reálny prehľad o tom, ktorí zamestnanci na akých objektoch pracujú. Svedkyňa Ing. X. I. uviedla, spoločnosť má so svojimi odberateľmi dohodnutý paušál a je na žalobcovi, aby zvládol túto prácu so svojimi zamestnancami. Táto svedkyňa nevedela uviesť, kto vykonával zimnú údržbu na objekte Slovenskej sporiteľne v Trnave, uviedla, že nemá prehľad o tom, ktorý zamestnanec na akom objekte, akú prácu vykonáva. Svedok Q. D. uviedol, že na každý objekt bola prepracovaná kalkulácia miezd, keďže u žalovanej sa to prekročilo, u žalobcu išlo o stratu. Svedok S. V. uviedol, že on kontroluje iba ekonomickú stránku objektu, či je, alebo nie je ziskový, mzdové podklady kontroluje z hľadiska, či spĺňajú percento z celej fakturácie, aby spoločnosť na tom neprerobila, uviedol, že žalovaná vedela, ako je každý objekt nakalkulovaný, koľko ľudí tam má pracovať, konkrétne sa nekontrolovalo akí ľudia a koľko ich tam pracuje, vychádzali zo stanoveného vzorca. Tento svedok uviedol, že nevie, či O. T. na niektorých objektoch pracoval, alebo nepracoval, overoval iba, či mu bola vydaná vstupná karta do objektu Hansol. Svedok tiež uviedol, že skutočnosť, že sa môžu peniaze vyplatiť, podpisovali štatutári. To znamená že spoločnosť (resp. nadriadení žalovanej) mohli každý mesiac zistiť, že zamestnanec O. T. prekračuje rozsah práce povolený Zákonníkom práce, prípadne že sú mu priznávané neprimerané odmeny, napriek tomu si nadriadení žalovanej pri kontrole mzdových podkladov a zadávaní príkazu na vyplatenie miezd nesplnili svoje povinnosti, čo v tom prípade zakladá ich spoluzodpovednosť za porušovanie príslušných pracovnoprávnych predpisov. Ohľadom zaužívanej praxe v spoločnosti žalobcu vypovedala bývalá predáčka I. D., ktorá tiež potvrdila, že hoci mala vedené miesto výkonu práce Samsung Voderady, v tomto objekte nepracovala. Zamestnanec, ktorý vykonával práce pre viacero objektov bol evidenčne vedený pod určitým objektom, na ktorý vychádzali financie. Z tejto výpovede vyplynulo, aká bola prax v spoločnosti. Preukazovanie predpísanej evidencie dochádzky by teda bolo nadbytočné, malo by význam v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalovanej pre porušenie pracovných povinností a nie v konaní o náhradu škody, ktorá mala vzniknúť tvrdeným nevykonaním práce O. T..

26. Vychádzajúc tak z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej zavineným porušením povinností žalovanej pri plnení pracovných povinností za neopodstatnený. Žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaná úmyselne viedla fiktívnu dochádzku O. T., ktorý v období od januára 2009 do júna 2011 u žalobcu v skutočnosti nepracoval t. j. nepreukázal existenciu protiprávneho úkonu žalovanej, preto nemôže byť ani splnená podmienka vzniku škody žalobcu (preukázané bolo, že O. T. u žalobcu pracoval), ako ani príčinnej súvislosti medzi tvrdeným protiprávnym konaním žalovanej a vznikom škody. Pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania protiprávneho konania žalovanej, resp. vzhľadom na to, že žalovaná v konaní uniesla dôkazné bremeno, že sa protiprávneho konania nedopustila, súd žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

27. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vo veci v celom rozsahu úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 % trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podľa § 365 ods. l písm. e), f) a h) zák. č. 160/2015 Z. z. z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

29. Žalobca poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že žalovaná vykonávala na základe pracovnej zmluvy z dňa 1.3.1997 u žalobcu funkciu vedúci objektu, následne na základe dohody o zvýšení kvalifikácie zo dňa 3.1.2011 a dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 18.3.2011 vykonávala funkciu oblastnej vedúcej v trnavskom kraji. Do popisu práce žalovanej patrila zodpovednosť za efektívnu, hospodárnu realizáciu výkonných prevádzkových činností v zmysle záväzných vnútropodnikových pravidiel žalobcu, v súlade s právnymi normami, s vnútropodnikovými materiálmi žalobcu a v súlade so štandardami spoločnosti žalobcu. Žalovaná bola povinná zabezpečiť operatívnu činnosť na objektoch spoločnosti, t.j. bola zodpovedná za uzatváranie pracovných zmlúv, dohôd o pracovných činnostiach vykonávaných mimo pracovného pomeru, evidenciu pracovného času, zabezpečovanie pracovných pomôcok pre zamestnancov, viedla celkovú realizáciu služieb poskytovaných žalobcom klientom. Žalovaná vykonávala pre žalobcu prácu 14 rokov, počas týchto

rokov bola preškoľovaná ako z právnych predpisov SR, tak aj z interných predpisov žalobcu (čo dosvedčila svedkyňa Ing. X. I. vo svojej výpovedi z dňa 4.2.2016, otázka 24. a 25. právneho zástupcu žalovanej). Vzhľadom k tomu, že žalovaná nerozporovala svoje preškoľovanie z právnych predpisov, ako aj interných predpisov žalobcu, tak táto skutočnosť nie je medzi sporovými stranami sporná. Žalovaná vykonávala v období 2009 až 2011 funkciu vedúcej objektu a následne funkciu oblastnej vedúcej aj pre zamestnancov žalobcu, ktorí vykonávali práce na zákazke klienta žalobcu v priestoroch spoločností Hansol Technics Europe s.r.o. (ďalej len Hansol Voderady) a Samsung Display Slovakia, s.r.o. (ďalej len Samsung Voderady), ktoré boli pracoviskami žalobcu. Žalovaná ako vedúca objektu a oblastná vedúca zabezpečovala operatívnu činnosť na daných objektoch, t.j. zabezpečovala zamestnancov a dohodárov pre dané objekty - podpisovala pracovné zmluvy a dohody o pracovných činnostiach vykonávaných mimo pracovného pomeru, viedla evidenciu pracovného času, zabezpečovala pracovné pomôcky pre zamestnancov, viedla celkovú realizáciu služieb poskytovaných žalobcom klientom. V období od januára 2009 do júla 2011 žalovaná opakovane uzatvárala fiktívne dohody o pracovných činnostiach vykonávaných mimo pracovného pomeru s O. T., nar. XX.X.XXXX, ktorý je otcom žalovanej. Fiktívnosť daných uzavretých dohôd o pracovných činnostiach vykonávaných mimo pracovného pomeru vyplýva z toho, že tieto dohody za zamestnanca podpísala žalovaná (t.j. na, predmetných dohodách nie je podpis zamestnanca O. T., ale je na nich podpis žalovanej), čo dosvedčil svedok O. T. vo výpovedi z dňa 20.9.2016. Na takéto konanie žalovaná nemala od O. T. žiadne a už vôbec nie písomné plnomocenstvo. Žalovaná fiktívne uzavrela za pána O. T. v roku 2009 dvanásť dohôd o vykonaní práce. V dohode o vykonaní práce za január 2009 bol dojednaný druh práce - organizácia mimoriadnych upratovacích prác, s miestom výkonu práce Hansol Voderady, s dojednaným rozsahom týždenného pracovného času 20 hod./týždenne, pri dojednanej odmene vo výške 24,89 eura/hod. brutto. Zvyšné dohody o vykonaní práce za rok 2009 mali rovnaký obsah, len so zmenou vo výške odmeny a to vo výške 6,6388 eura/hod. brutto. Na rok 2010 žalovaná fiktívne uzavrela za pána O. T. dohodu o pracovnej činnosti, v ktorej bol dojednaný druh práce - organizácia mimoriadnych upratovacích prác, s miestom výkonu práce Hansol Voderady, s dojednaným rozsahom týždenného pracovného času l0hod./týždenne, pri dojednanej odmene vo výške 6,6388 eura/hod. brutto. Na rok 2011 žalovaná fiktívne uzavrela za pána O. T. dohodu o pracovnej činnosti, v ktorej bol dojednaný druh práce - organizácia mimoriadnych upratovacích prác, s miestom výkonu práce Hansol Voderady, s dojednaným rozsahom týždenného pracovného času l0 hod./týždenne, pri dojednanej odmene vo výške 3,30 eura/hod. brutto. Žalovaná uviedla v daných dohodách druh práce - organizácia mimoriadnych upratovacích prác, avšak z vykonaného dokazovania bolo zistené, že pán O. T. nevykonával organizáciu mimoriadnych upratovacích prác, ale vykonával iba príležitostné pomocné práce (ako opravu vysávačov a pod.) a pravidelné upratovacie práce ako odhadzovanie snehu, tepovanie kobercov, opravu vysávačov, zametanie vonkajších objektov. Žalovaná viedla fiktívnu dochádzku O. T., podľa ktorej vykonával práce v priestoroch klienta Hansol Voderady a Samsung Voderady, avšak O. T. v priestoroch spoločnosti Hansol Voderady a Samsung Voderady nikdy nepracoval (ako uviedol samotný svedok O. T. vo výpovedi z dňa 20.9.2016). Žalovaná viedla fiktívnu evidenciu práce O. T. nad rámec daný zákonom, konkrétne napr. za obdobie júl 2010, keď žalovaná T. evidovala 42 hodín odrobených v Samsungu Voderady a 20 hodín v Hansole Voderady (t.j. spolu 62 hodín), pričom podľa mohol odpracovať maximálne 40 hodín mesačne, a zo svedeckej výpovede O. T. z dňa 20.9.2016 a zo dňa 5.2.2013 vyplýva, že 62 hodín neodpracoval). Žalovaná viedla fiktívnu evidenciu práce pána O. T. v hodinovej sadzbe vyššej ako je hodinová sadzba ustanovená v dohodách o vykonaní práce a dohodách o pracovnej činnosti (až vo výške 29,90 eura/hod./brutto v období február až august 2009, pričom v dohodách bola dojednaná odmena 6,6388 eura/hod./brutto). Žalovaná priznávala O. T. odmeny až do výšky 431 eur mesačne pričom zamestnanec v danej pozícii (pomocné a upratovacie práce) nebol vôbec oprávnený na obdržanie odmien v takej výške (čo dosvedčila svedkyňa Ing. X. I. vo svojej výpovedi z dňa 4.2.2016, otázka 18. Právneho zástupcu žalovanej). Na základe takto úmyselne vyhotovených fiktívnych dochádzok O. T. (otca žalovanej) žalovaná predkladala žalobcovi nesprávne podklady na vyplácanie miezd (t.j. na vyplatenie miezd za prácu, ktorá v skutočnosti nebola vykonaná) a vyplatením týchto miezd vznikla žalobcovi škoda, ktorú úmyselne spôsobila žalovaná.

30. Žalobca dňa 5.8.2011 konfrontoval žalovanú s danou situáciou, t.j. žalobca požadoval od žalovanej vysvetlenie kto je daný zamestnanec O. T., ako je možné, že osoba vo veku takmer 70 rokov vykonáva prácu v rozsahu až do 350 hodín mesačne, ktorý žalobca vypočítal na základe vyplatenej mzdy a v dohodách uvedených hodinových odmenách (napr. za marec 2011 bola vyplatená mzda 1160 eur/brutto, v dohode o pracovnej činnosti bola určená hodinová odmena vo výške 3,30 eura 1 hod./brutto, z čoho vyplýva, že zamestnanec musel odpracoval 351 hodín za mesiac) a pritom vôbec nemá čipovú kartu na vstup do priestorov spoločnosti Hansol Voderady, kde mal podľa dohôd vykonávať prácu. Na danom

stretnutí sa zistilo, že O. T. je otec žalovanej. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaná pracovala ako objektová vedúca pre objekt spoločnosti Hansol Voderady, kontrolovala prácu za žalobcu, uzatvárala brigádnické dohody so zamestnancami, vypĺňala a viedla evidenciu práce vykonávanej v objekte spoločnosti Hansol Voderady. Žalovaná však napriek svojej pracovnej pozícii nevedela vysvetliť, akú konkrétnu prácu O. T. vykonával, kde prácu vykonával, v ktoré dni (a či pravidelne každý deň alebo len občas) a v akom rozsahu prácu vykonával. Žalovaná pritom mala priestor na vysvetlenie týchto skutočností, pretože rokovanie sa viedlo približne l hodinu (čo dosvedčuje výpoveď svedkyne Ing. X. I. z dňa 22.11.2012 v konaní pred OS BA II spis. zn. 12Cpr/1/2011). Na stretnutí dňa 5.8.2011 následne žalovaná dobrovoľne priznala, že úmyselne spôsobila žalovanému škodu fiktívnym vedením evidencie práce O. T., na čo bol so žalovanou rozviazaný pracovný pomer formou dohody o skončení pracovného pomeru. Po 15 minútach od podpisu dohody o skončení pracovného pomeru došlo medzi žalobcom a žalovanou k dohode o rozsahu spôsobenej škody a o termíne, dokedy je žalovaná zaviazaná nahradiť žalobcovi spôsobenú škodu, a k tomu bola vyhotovená a podpísaná dohoda o uznaní záväzku z dňa 5.8.2011 (čo dosvedčuje výpoveď svedkyne Ing. X. I. z dňa 22.11.2012 a svedka Q. D. z dňa 3.10.2013 v konaní pred OS BAII spis. zn. 12Cpr/l/2011). Predmetom dohody o uznaní záväzku bolo uznanie výšky spôsobenej škody a záväzok žalovanej nahradiť vzniknutú škodu. Žalovaná spôsobila žalobcovi škodu tým, že v období január 2009 až júl 2011 úmyselne predkladala žalobcovi ako zamestnávateľovi nesprávne podklady na vyplácanie pracovnej odmeny O. T. napriek tomu, že O. T. prácu na pridelenom objekte v tomto období nevykonával. Žalovanej bolo pritom umožnené v nasledujúcich 2 týždňoch predložiť podklady, poprípade navrhnúť svedkov, ktorými by preukázala, že O. T. pre žalobcu skutočne pracoval, kde a v akom rozsahu, a tým by znížila rozsah ňou spôsobenej škody. Žalovaná možnosť preukázania skutočného výkonu práce pána O. T. nevyužila, a to ani v dohodnutej 2 týždňovej dobe a ani do začatia súdneho konania. Uvedeným konaním vznikla žalobcovi škoda vo výške 16.999 eur, čo predstavuje súčet hrubých miezd T. O. za obdobie január 2009 až júl 2011. Nakoľko žalovaná nepreukázala, že O. T. skutočne pracoval pre žalobcu, a nakoľko v dohodnutej dobe neuhradila druhú splátku dlžnej sumy, a ani so žalobcom nekomunikovala, bol žalobca nútený podať návrh na vydanie platobného rozkazu zo dňa 19.10.2011 (t.j. 6 týždňov po splatnosti druhej splátky škody).

31. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol v spore dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že žalovaná úmyselne viedla fiktívnu dochádzku O. T., ktorý v období od januára 2009 do júna 2011 u žalobcu v skutočnosti nepracoval, t.j. nepreukázal existenciu protiprávneho úkonu žalovanej, preto nemôže byť ani splnená podmienka vzniku škody žalobcu (preukázané bolo, že O. T. u žalobcu pracoval), ako ani príčinnej súvislosti medzi tvrdeným protiprávnym konaním žalovanej a vznikom škody. Žalobca nepreukázal fiktívne vedenie dochádzky O. T., nakoľko nepredložil žiadne vnútroorganizačné predpisy, z ktorých by predpísaný spôsob vedenia dochádzky vyplýval.

32. S názorom súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje a to z dôvodu, že žalovaná vykonávala svoje funkcie u žalobcu 14 rokov, počas ktorých bola opätovne preškoľovaná z právnych predpisov ako aj vnútro - organizačných predpisov žalobcu. Tieto skutočnosti vyplývajú z obsahu súdneho spisu vedeného v predmetnej veci ako aj z obsahu pripojeného súdneho spisu (pracovnej zmluvy z 21.01.1997, popisu činnosti funkcie oblastný vedúci, dohody o zvýšení kvalifikácie z 3.1.2011, dohody o zmene pracovnej zmluvy z 18.3.2011. Žalobca počas súdneho konania síce nepredložil vnútro - organizačný predpis, ktorý upravuje vedenie evidencie pracovného času, avšak z vyššie uvedených ustanovení pracovnej zmluvy žalovanej, ustanovení ZP, a v neposlednom rade z tlačív žalobcu na evidenciu pracovného času je zrejmé aké údaje bolo potrebné zapísať do evidencie pracovného času. Tieto rukou vypisované tlačivá, evidencie dochádzky za jednotlivé mesiace, tzv. šichtovnice, sú súčasťou spisu vedeného v tomto konaní, ako aj pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 12Cpr/l/2011. Do týchto tlačív žalovaná pravidelne uvádzala nepravdivé údaje (napr. hodinové sadzby O. T. vo výškach 21 eur - 29 eur v rozpore s dohodnutými sadzbami v r 2009 a 2010 vo výške 6,6388 eura a v roku 2011 vo výške 3,30 eura, nesprávne miesto výkonu práce - udávala Hansol Voderady a Samsung Voderady, v ktorých O. T. nepracoval, rozdielne odpracované pracovné doby). Na základe tlačív ručne vyplnených žalovanou, evidencií dochádzky, boli následne vyplácane spracovávané elektronické podklady pre vyplácanie miezd. V danom prípade nešlo o náhodnú chybu žalovanej v evidencii dochádzky, ale o pravidelne sa opakujúce nezrovnalosti v evidencii dochádzky. Žalovaná bola povinná vypĺňať uvedené tlačivá podľa skutočne odpracovaných hodín, v hodinových sadzbách určených v dohodách a na pracoviskách, na ktorých boli práce reálne vykonané. Tieto skutočnosti vyplývajú z obsahu súdneho spisu vedeného v predmetnej veci ako aj z obsahu pripojeného súdneho spisu, konkrétne z mzdových listov O. T., evidencie dochádzky pre objekty Hansol

a Samsung Voderady, ručne vypisované žalovanou, evidencie dochádzky pre objekty Hansol a Samsung Voderady, vyhotovené elektronicky žalovanou. Žalobca vykonal kontrolu práce O. T. (podľa podkladov vyhotovených žalovanou) na pracovisku Hansol Voderady a na pracovisku Samsung Voderady a porovnal ju so skutočnosťou, že O. T. nemal do týchto priestorov čipovú prístupovú kartu. Z uvedeného žalobca zistil, že O. T. nevykonával prácu vôbec a v danom zmysle aj podal žalobu. Takto konal aj vzhľadom na to, že žalovaná na rokovaní 5.8.2011 a až do podania žaloby nepredložila žalobcovi žiadne dôkazy a ani len tvrdenia o tom, že by pán O. T. pracoval na iných pracoviskách. Počas dokazovania v predmetnom konaní sa preukázalo, že O. T. nepracoval na pracovisku Hansol Voderady, ani Samsung Voderady, čo potvrdila jeho výpoveď ako aj výpovede svedkov, I. H., D. N. a F. J.. Táto skutočnosť nie je medzi stranami sporná.

33. Žalovaná sa v priebehu súdneho konania začala brániť argumentáciou, že O. T. pracoval na iných pracoviskách žalobcu (Slovenská sporiteľňa, Slovenský plynárenský priemysel, Slovenská pošta, všetky objekty sú v Trnave). Nakoľko žalovaná tvrdila, že O. T. pracuje na iných pracoviskách ža1obcu, dôkazné bremeno o práci a rozsahu O. T. na iných pracoviskách zaťažuje ža1ovanú. Nakoľko O. T. pracoval vždy sám (čo dosvedčuje výpoveď svedka O. T. zo dňa 5.2.2013 aj 20.9.2016), neexistuje priamy svedok, ktorý by mohol vypovedať o jeho odpracovaných hodinách a evidenciu žalovanej vyhotovenú pre pracoviská Hansol Voderady a Samsung Voderady nemožno považovať za evidenciu pracovného času vykonávanú na iných pracoviskách. Samotné tvrdenia O. T. o jeho pracovnom čase sú rozporuplné, vzhľadom na to, že na pojednávaní dňa 5.2.2013 (v konaní pred OS BA II, spis. zn. 12Cpr/1/2011) uviedol, že vykonával prácu v rozmedzí 10 hodín týždenne, následne vo výpovedi z dňa 20.9.2016 uvádzal, že pracoval v zime 7-8 hodín denne, v lete 5 hodín každý druhý deň. Z logickej dedukcie je zrejmé, že človek si pamätá presnejšie údaje v kratšom časovom úseku od danej udalosti a preto je zrejmé, že O. T. vykonával práce v kratších pracovných dobách. Týmto rozporom sa OS TT nezaoberal napriek tomu, že vyplývajú z obsahu svedeckých výpovedí O. T. z 5.2.2013 a z 20.9.2016. Svedectvo svedkyne I. H. preukazuje síce, že pán O. T. pracoval, avšak nepreukazuje rozsah prác, nakoľko podľa jej výpovede ona neviedla jeho dochádzku a ani s ním nebola v dennom kontakte. Rovnako svedectvo svedka D. N. potvrdzuje prácu O. T., svedok uviedol, že O. T. videl asi 40-krát pri zimnej údržbe na objektoch v meste Trnava. Táto výpoveď taktiež nepreukazuje rozsah prác, nakoľko svedok videl O. T. len chvíľu a následne odišiel. Rovnakú váhu má svedectvo svedkyne F. J., ktorá len pár krát videla pána O. T. odhadzovať sneh na pracovisku Slovenská sporiteľňa, avšak nevedela určiť jeho pracovný rozsah. Žalobca na základe výsledkov vykonaného dokazovania nespochybňuje, že O. T. pracoval resp. že vykonal nejakú prácu pre žalobcu, avšak v zmysle vykonaného dokazovania je zrejmé, že O. T. nevykonával prácu v Hansole Voderady, ani v Samsungu Voderady a zároveň žalovaná nepreukázala rozsah hodín odpracovaných O. T. na iných pracoviskách (t.j. rozsah zodpovedajúci tej mzde, ktorá bola vyplatená O. T.), čím neuniesla svoje dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia (t.j. tvrdenia že žalobcovi nevznikla škoda, pretože za mzdu vyplatenú O. T. obdržal žalobca adekvátny pracovný výkon).

34. Žalobca poukázal na to, že žalobca od počiatku (od podpisu dohody o uznaní záväzku) preukazoval vôľu znížiť uvedenú vzniknutú škodu o prácu O. T., ktorú žalovaná preukáže, čo doposiaľ neurobila. Žalovaná mala od počiatku možnosť predísť súdnemu sporu, ak by preukázala výkon práce O. T., avšak do začatia súdneho konania žalovaná neuviedla, že by O. T. pre žalobcu pracoval, ani kde a v akom rozsahu pracoval. Tvrdenia žalovanej, že evidenciu pracovného času po nej kontrolovali jej nadriadený S. V. nie je pravda, nakoľko S. V. kontroloval iba ekonomickú stránku jednotlivých objektov, t.j. či spĺňajú stanovené percento nákladov na mzdy podľa kalkulácie objektu, čiže reálna kontrola evidencie pracovného času bola ukončená na pracovnej pozícii žalovanej a jej nadriadený už tieto údaje nekontrolovali čo vyplýva z výpovede svedka S. V. z 10.3.2016. Z uvedených skutočností je zrejmé, že evidencie pracovného času O. T. z pracovísk Hansol Voderady a Samsung Voderady, ktoré žalovaná predkladala žalobcovi ako podklady pre výplatu miezd O. T. sú vedené v rozpore s právnymi predpismi, pracovnou zmluvou žalovanej ako aj podkladmi žalobcu, ktoré žalovaná vypĺňala (evidencie dochádzky) čím sa žalovaná dopustila protiprávneho konania.

35. Úmysel žalovanej predkladať fiktívne evidencie dochádzky je zjavný z pravidelnosti predkladaných podkladov. Žalovaná, tak ako uviedol svedok O. T., každodenne vyhotovovala jeho evidenciu pracovného času a následne vyhotovovala evidenciu dochádzky (či už v písomnej forme alebo elektronickej) ako podklad pre výplatu miezd, z toho je zrejmé že nemohlo ísť o omyl v konaní žalovanej ale išlo o priamy úmysel. Takto vyhotovené a predkladané evidencie dochádzky nesúhlasia s vykonaným dokazovaním v súdnom konaní. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s prejavom vôle

žalovanej, ktorý je obsiahnutý v dohode o uznaní záväzku z 5.8.2011, v ktorej je výslovne uvedené, že žalovaná úmyselne predkladala zamestnávateľovi nesprávne podklady na vyplácanie odmeny z dohody o pracovnej činnosti na O. T. napriek tomu, že O. T. prácu na pridelenom objekte v tomto období nevykonával. Žalovaná síce počas súdneho konania uviedla, že dohodu o uznaní záväzku uzavrela v tiesni a pod nátlakom, avšak neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by podporovali jej tvrdenie.

36. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom protiprávneho konania žalovanej. Nakoľko žalobca preukázal úmyselné protiprávne konanie žalovanej, vznik a výšku škody ako aj príčinnú súvislosť (uvedené nižšie v odvolaní), žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 16.354,61eura s príslušenstvom a priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

37. Zamietnutie žaloby pre neprodukovanie dôkazov žalobcom preukazujúcich protiprávne konanie žalovanej súd odôvodňuje v bode 90. rozsudku tým, že žalobca nepreukázal fiktívne vedenie dochádzky O. T., nakoľko nepredložil žiadne vnútro - organizačné predpisy, z ktorých by predpísaný spôsob vedenia dochádzky vyplýval ani iné dôkazy preukazujúce protiprávne konanie žalovanej. Žalovaná vyhotovovala evidenciu dochádzky O. T. len pre pracoviská Hansol Voderady a Samsung Voderady, žiadne evidencie dochádzky pre iné pracoviská žalovaná žalobcovi nikdy nepredložila. Žalobca poukazuje v danom prípade na svedecké výpovede pán O. T. z dňa 5.2.2013 a 20.9.2016, v ktorých zhodne uviedol, že nepracoval na pracoviskách Hansol Voderady a Samsung Voderady. Žalovaná dané tvrdenie nerozporovala a preto je toto tvrdenie medzi stranami nesporné. Žalovaná bola povinná vyhotovovať evidenciu dochádzky v zmysle právnych predpisov, pracovnej zmluvy žalovanej ako aj podkladmi žalobcu, ktoré žalovaná vypĺňala, podľa reálne vykonávanej práce zamestnancov. Preto vzhľadom na svedeckú výpoveď O. T. a evidencie dochádzky O. T. predložené žalovanou je dostatočne zrejmé, že žalovaná konala protiprávne tým, že žalobcovi predkladala úmyselne vytvorenú fiktívnu dochádzku svojho otca O. T. na pracovisku Hansol Voderady a Samsung Voderady, ktorá nezodpovedala objektívnej skutočnosti. Ďalšie predkladanie dôkazov na preukázanie protiprávneho konania žalovanej by bolo procesne nehospodárne aj vzhľadom k tomu, že táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná.

38. Ďalej žalobca poukazuje na to, že súd zamietol výsluch svedkov Q. D., Ing. X. I. a S. V., ktorý by mohli vypovedať k spôsobu vyhotovenia evidencie dochádzky zamestnancov, čím nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Daný svedkovia mohli odstrániť rozpor medzi stranami ohľadom vedenia evidencie pracovného času, čo by preukázalo, že žalovaná porušovala právne predpisy, pracovnú zmluvu a vnútroorganizačné predpisy, t.j. protiprávne konanie žalovanej ako predpoklad náhrady spôsobenej škody.

39. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom protiprávneho konania žalovanej a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností na základe čoho je rozsudok nepreskúmateľný.

40. Žalobca tiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že nepreukázal vznik škody, nakoľko žalobca určil výšku škody ako súčet hrubých miezd vyplatených O. T. za obdobie január 2009 až júl 2011 vo výške 16.999 eur. Samotný vznik škody je zrejmý z procesu vyplatenia miezd. Žalovaná, v zmysle vyššie uvedených skutočností, viedla fiktívnu evidenciu dochádzky O. T. pre pracoviská Hansol Voderady a Samsung Voderady. Keďže žalovaná viedla fiktívnu evidenciu dochádzky pána O. T., tak konala protiprávne. Škoda vznikla tak, že žalovaná predkladala tieto fiktívne evidencie dochádzky O. T. zamestnávateľovi ako podklady na výplatu miezd a tieto mzdy boli následne aj vyplatené, čo preukazuje potvrdenie B. D. P. W. O. I., a.s. zo dňa 7.12.2016 a výpis z účtu O. T. za obdobie február 2009 až január 2011. Nakoľko O. T. nepracoval na pracoviskách Hansol Voderady a Samsung Voderady a bola mu vyplácaná mzda za prácu na daných pracoviskách, tak vznikla žalobcovi škoda. Žalovaná preukázala prácu O. T., čo žalobca nepopiera. Žalovaná avšak nepreukázala rozsah prác, ktoré mal pán O. T. vykonávať, a z daného dôvodu sa žalovaná v žiadnom rozsahu vzniku škody neliberalizovala. Pričom žalobca výslovne poukazuje, že evidenciu dochádzky pre pracoviská Hansol Voderady a Samsung Voderady si nemožno zamieňať s evidenciami dochádzky pre iné pracoviská. Medzi protiprávnym konaní žalovanej (fiktívne predkladanie podkladov na vyplácanie miezd O. T.) a vznikom škody (vyplatenie miezd O. T.) je priama a bezprostredná príčinná súvislosť.

41. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam o nepreukázaní vzniku škody. V odôvodnení rozsudku absentuje odôvodnenie na základe akých skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nevznikla škoda, pretože z vykonaného dokazovania nie je možné ustáliť žiaden záver resp. žiaden konkrétny údaj o množstve hodín skutočne odpracovaných O. T.. Z daného dôvodu je rozsudok nepreskúmateľný.

42. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dohodu o uznaní záväzku. Dohoda o ukončení pracovného pomeru a dohoda o uznaní záväzku boli obidve podpísané dňa 05.08.2011, avšak dohoda o skončení pracovného pomeru bola podpísaná žalobcom a žalovanou pred dohodou o uznaní záväzku (čo dosvedčujú výpovede svedkov Q. D. a S. V. z dňa 10.3.2016 ako aj svedkyne Ing. X. I. z dňa 4.2.2016). Podľa názoru žalobcu uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru, nevzniká žiadna doba, tak ako je to u výpovedi (výpovedná doba). Dohoda o skončení pracovného pomeru je zmluvou subjektov pracovného práva a teda určenie jej účinnosti podlieha ustanoveniu § 18 (zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu). V zmysle ustanovení § 60, § 1 ods. 4 ZP, § 43c ako aj právnej teórie je zrejmé, že vzhľadom na priebeh stretnutia z dňa 05.08.2011, (obe strany boli na stretnutí osobne prítomné) účinnosť dohody o skončení pracovného pomeru nastala jej podpisom, t.j. prijatím návrhu na uzavretie danej dohody a dôjdením tohto súhlasu navrhovateľovi dohody. Podpisom dohody o skončení pracovného pomeru oboma zmluvnými stranami nastali jej účinky a pracovný pomer skončil. Z daného dôvodu žalobca a žalovaná pri podpise dohody o uznaní záväzku už boli subjektami občianskeho práva a nie subjektami pracovného práva. Dohodu o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 treba posudzovať podľa jej obsahu ako aj podmienok za akých bola podpísaná, t.j. aj napriek označeniu strán ako zamestnávateľ a zamestnanec ide o občianskoprávny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, nakoľko pri podpise dohody o uznaní záväzku už medzi žalobcom a žalovanou nebol pracovnoprávny vzťah a ide o uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ. Na základe danej skutočnosti je zrejmé, že dôkazné bremeno o neexistencii dlhu zaťažuje žalovanú a žalovaná neexistenciu dlhu počas súdneho konania nepreukázala. Naproti tomu žalobca si splnil svoje dôkazné bremeno predložením dohody o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011, v ktorom žalovaná uznala svoj dlh, čo do dôvodu vzniku, tak aj do výšky dlhu.

43. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

44. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, k podstatným tvrdeniam uvedeným v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá , pre úplnosť odôvodnenia je potrebné konštatovať nasledovné:

45. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 16.354,61 eura s príslušenstvom voči žalovanej. Žalobca tvrdil, že uvedená škoda mu vznikla neodbornou, podvodnou činnosťou žalovanej, ktorú vykonávala úmyselne, keď spracovávala nesprávne a vykonštruované podklady na výplatu odmeny z dohody o pracovnej činnosti zamestnanca O. T. (otca žalovanej) v období od januára 2009 až do júla 2011 a to napriek skutočnosti, že uvedený zamestnanec v danom období na určenom objekte u zamestnávateľa prácu nevykonával. Výška škody predstavovala sumu, ktorú žalobca vynaložil za uvedené obdobie na mzdu O. T. a všetky povinné odvody v súvislosti so zamestnávaním menovaného u žalobcu. Žalobca sa nároku domáhal predovšetkým na základe písomne uznaného záväzku žalovanej zo dňa 5.8.2011 spôsobenú škodu žalobcovi nahradiť.

46. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody potom, ako dohodu o uznaní záväzku z 5.8.2011 vyhodnotil ako dvojstranný právny úkon podľa § 191 ods. 3 ZP, ktorá má za následok predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, ale v prípade sporu nezbavuje zamestnávateľa preukázať všetky predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody, ktorými sú vznik škody na strane žalobcu, protiprávne konanie žalovanej, príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním a zavinenie.

47. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca podľa § 365 ods. l písm. e), f) a h) zák. č. 160/2015 Z. z. z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

48. Dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia je naplnený v prípade, ak na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), obsah právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

49. Pri posudzovaní veci samej súd prvej inštancie vychádzal z § 32 § 191 ods. 1 až 4 a podľa § 558 OZ. Správne konštatoval, že v prvom rade bolo potrebné posúdiť obsah dohody o uznaní záväzku nahradiť škodu zo dňa 5.8.2011 a poukázal na rozdiely uznania záväzku podľa § 32 ZP, § 191 ods. 3 a § 558 OZ. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, že s poukazom na doslovné znenie § 60 (ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom), pracovný pomer medzi stranami sporu zanikol dňa 5.8.2011 o 24.00 hod. a nie okamihom podpísania dohody o skončení pracovného pomeru. Ak priamo § 60 stanovuje zánik pracovnoprávneho vzťahu pojmom „dňom", nemožno uprednostniť výklad uvedený v komentári k § 60 a § 18 ako na to poukazuje v odvolaní žalobca. Pri výklade uvedeného dvojstranného právneho úkonu je potrebné tiež aplikovať § 35 upravujúceho realizáciu a výklad právnych úkonov. Podľa názoru odvolacieho súdu je dôležité uviesť, že za pracovnoprávne vzťahy treba zásadne považovať všetky vzťahy, ktoré vznikajú v príčinnej súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby (§ 1 ods. 1 bez ohľadu na to, či výkon tejto práce trvá alebo bol už ukončený. Ak ide o výkon závislej práce, jej výkon sa má uskutočňovať podľa pracovnoprávnych predpisov (§ 1 ods. 4 . Uzatváranie iných zmluvných typov podľa ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka pri výkone závislej práce by bolo možné považovať za obchádzanie zákona s právnym následkom neplatnosti právneho úkonu ako simulovaného právneho úkonu. Pracovnoprávne vzťahy nie sú obmedzované len na dobu trvania pracovného pomeru, ale patrí medzi ne aj nárok na náhradu škody, aj keď medzičasom medzi účastníkmi došlo ku skončeniu pracovného pomeru. Dôležité je, že žalovaná sa zaviazala zaplatiť škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v rokoch 2009 - 2011, kedy existoval medzi stranami sporu pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou a žalovaná mala škodu spôsobiť v uvedenom období zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Keďže škoda mala žalobcovi vzniknúť v období trvania pracovného pomeru so žalovanou, na obsah záväzku nahradiť škodu nie je možné aplikovať ustanovenia iného zákona ako Zákonníka práce (bez ohľadu na skutočnosť, v akom časovom slede bola uzatváraná dohoda o skončení pracovného pomeru a dohoda o náhrade škody).

50. Záver súdu prvej inštancie o tom, že dohoda o uznaní záväzku zo dňa 5.8.2011 má charakter dohody uzavretej podľa § 191 ods. 3 (ktorou došlo k dohode o spôsobe náhrady škody, ktorý nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase uznania), má za následok, že zamestnávateľ má právo uplatniť si nárok na náhradu škody v 10 ročnej premlčacej lehote a zamestnávateľ má následne v súdnom konaní povinnosť preukázať všetky predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody, je správny. Následne súd prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval § 179 od. 1, 2 a § 186 ods. 1 až 3 o náhrade škody spôsobenú zamestnancom zamestnávateľovi, tieto ustanovenia zákona i správne vyložil. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na doterajšiu rozhodovaciu prax, rozhodnutie NS ČR z 28.3.1968 sp. zn. 6Cz 7/68 a uznesenie NS ČR 21Cdo 2697/2003 z 14.5.2004), ktorá je vzhľadom na podobný skutkový stav aplikovateľná aj na prejednávanú vec. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nebol naplnený dôvod odvolania

podľa § 365 ods. 1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia).

51. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. Skutkovým zistením sa rozumie súhrn skutočností, ktorými má súd prvej inštancie skutkový stav preukázaný. Ide o výsledok hodnotenia vykonaných dôkazov z hľadísk uvedených v § 191 ods. 1 o voľnom hodnotení dôkazov. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo inak počas konania nevyšli najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo je v hodnotení dôkazov logický rozpor, alebo napokon ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu, ktorý je súdu predpísaný v ustanoveniach § 191 až 194 CSP, § 205 CSP. Ak odvolací súd nezistí žiadnu z uvedených vád pri hodnotení dôkazov, potom nie je možné dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

52. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Strany konania boli a sú povinné prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle § 149 až 151 CSP. Podľa § 132 ods. 1 bolo povinnosťou žalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v žalobe. Žalovaná využila svoje právo prostriedkami procesnej obrany počas konania pred súdom prvej inštancie, namietala priznanie nároku na náhradu škody, navrhla vykonať také dokazovanie, ktoré vyvrátilo tvrdenia žalobcu. Súd prvej inštancie vykonal navrhnuté dôkazy, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotiaca úvaha súdu zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu, je preskúmateľná v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ktoré dôkazy nevykonal a prečo.

53. Žalobca v prejednávanej veci tvrdil, že uplatnená škoda mu vznikla úmyselnou, podvodnou činnosťou žalovanej, keď predkladala vykonštruované podklady na výplatu odmeny z dohody o pracovnej činnosti zamestnanca O. T. (otca žalovanej) v období od januára 2009 až júla 2011 a to napriek skutočnosti, že uvedený zamestnanec v danom období na určenom objekte u zamestnávateľa prácu nevykonával a nemal ani čipovú kartu. Výška škody predstavovala všetky náklady žalobcu vynaložené v súvislosti so zamestnávaním O. T. u žalobcu. Žalovaná počas konania tvrdila, že O. T. pre žalobcu pracoval, jeho dochádzka bola riadne evidovaná a na vstup do objektov čipovú kartu nepotreboval, stačil mu na to občiansky preukaz. Žalovaná v konaní navrhla vypočuť svedkov I. D., F. J. a D. N., na návrh žalobcu boli vypočutí svedkovia O. T. a T. T.. Po vykonanom dokazovaní uvedenými svedkami súd dospel k záveru, že žalovanej sa podarilo preukázať, že O. T. prácu pre žalobcu reálne vykonával i keď nie v objekte Hansol Voderady, ale v iných objektoch a zamestnanci nemuseli disponovať čipovými kartami, aby sa do objektov dostali, stačil na to občiansky preukaz.

54. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že žalovaná preukázala prácu O. T., avšak nepreukázala rozsah prác, ktoré O. T. mal pre žalobcu vykonávať a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že O. T. nepracoval na pracovisku Hansol Voderady a Samsung Voderady a bola mu vyplácaná mzda za prácu na daných pracoviskách.

55. Záver súdu o nevyhnutnosti žalobu zamietnuť bol správny. Súd prvej inštancie veľmi detailne opisuje obsah výpovedí jednotlivých svedkov a rovnako detailne opisuje dôvody, pre ktoré žalovaná vykonaným dokazovaním vyvrátila tvrdenia žalobcu (uvedené v prvej časti odôvodnenia tohto rozsudku, kde odvolací súd uvádza, ako rozhodol súd prvej inštancie). Žalobca sa žalobou domáhal jediného nároku titulom zaplatenia škody v rozsahu všetkých nákladov vyplatených v súvislosti s (ne)zamestnávaním O. T., na ktorý ale podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nemá nárok, prihádzalo do úvahy, že by jeho oprávneným nárokom mohla byť časť nákladov vyplatených v súvislosti s (ne)zamestnávaním O. T. u žalobcu, avšak žalobca sa takého nároku nedomáhal. Súd nie je oprávnený meniť rozsah tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.

56. Podanou žalobou žalobca vymedzuje aj rozhodujúce skutočnosti (relevantný skutkový dej), ktoré predstavujú údaje nutné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť a preto sa ukladá žalobcovi uviesť v žalobe také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej), na ktorého základe uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok, a to v takom rozsahu a kvalite, ktorá umožňuje jeho individualizáciu a nezameniteľnosť s iným skutkom. Popisom rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. Samotný žalobný petit musí logicky vychádzať z opisu rozhodujúcich skutočností, a v prípade, ak vychádza z iných, v žalobe neuvedených okolností (a kedy preto nemožno vyvodiť, na základe čoho má súd o žalobnom návrhu rozhodnúť), je tiež žalobný petit nesprávny, i keď sám o sebe je presne, určite a zrozumiteľne formulovaný. Medzi opísaním rozhodujúcich skutočností v žalobe a petitom žaloby musí byť logická zhoda. Možno preto uzavrieť, že v sporovom konaní stíha žalobcu zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a opísanie rozhodujúcich skutočností, čo logicky vyústi do petitu žaloby. Je vylúčené, aby sám žalobca v podaniach uvádzal, že súhlasí s tým, že O. T. prácu pre žalobcu vykonával, rozsah výkonu prác ostáva medzi stranami sporu sporný a žalobca naďalej trvá na zaplatení škody, ako celej sumy, ktorú vyplatil v súvislosti so zamestnávaním O. T.. Žalobca počas konania nenavrhol pripustiť zmenu žaloby v časti opisu rozhodujúcich skutočností a ani nevzal žalobu na plnenie v časti späť. Je mylný názor žalobcu, že bolo povinnosťou žalovanej preukázať rozsah prác, ktorý O. T. pre žalobcu vykonával. Súd prvej inštancie v bode 24. rozsudku uvádza obsah výpovede svedkyne I. D., ktorá okrem iného uviedla, že zamestnanci mali uvedené konkrétne miesto výkonu práce v zmluve, ak mali jedno miesto výkonu práce. Ak mali viacero miest výkonu práce, uvádzal sa najvyťaženejší objekt, resp. objekt, na ktorý bolo najviac peňazí, aby človeka vedeli zaplatiť. Aj svedkyňa bola vedená pod nákladovým strediskom Samsung Voderady, aj keď tam nepracovala. Zamestnanci nemuseli mať čipové karty, aj tak sa na pracovisko dostali po predložení občianskeho preukazu. O. T. pracoval priamo pod vedením svedkyne a svedkyňa vo výpovedi opisuje, v ktorých objektoch prácu vykonával, v akom rozsahu ju vykonával a ako sa viedla evidencia dochádzky. Mohlo sa stať, že zamestnanec bol vedený na objekt, v ktorom nikdy nepracoval, ak nevychádzali financie. Z obsahu výpovedí svedkov Mgr. X. I. (bod 20 rozsudku), Q. D. (bod 21. rozsudku), S. V. (bod 22. rozsudku) vyplývalo, že žalobca sa venuje poskytovaniu externých služieb pre iné spoločnosti, ktoré sa venujú napríklad výrobe a žalobca im zabezpečuje upratovanie, technickú správu budov, strážnu službu a iné podporné činnosti. Žalobca má s týmito spoločnosťami uzavreté zmluvy o poskytovaní služieb a odberatelia týchto služieb žalobcovi platia za poskytované služby paušálnu náhradu podľa zmluvy. Žalobca má 4.500 zamestnancov a nevie skontrolovať každého zamestnanca. S. V. mal na starosti objekty v rámci západoslovenského kraja, kontroloval sumu vynaloženú na mzdy zamestnancov len v tom smere, aby spoločnosť žalobcu dosiahla určité percento nákladov na mzdy, t.j. ekonomickú stránku, aby sa nepresiahlo percento nákladov na kalkulované objekty a aby bol žalobca ziskový.

57. Z takto vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že v spoločnosti žalobcu existovali rezervy spôsobe výkonu kontroly dochádzky a jej evidencie žalobcom. Uprednostňoval sa formálny evidenčný systém tak, aby nebol prekročený stanovený objem vyplácaných mzdových prostriedkov, aby bola spoločnosť žalobcu zisková a za tým účelom sa vykazovala dochádzka jednotlivých zamestnancov aj fiktívne v objekte, v ktorom zamestnanec skutočne nepracoval, ale boli v ňom voľné finančné prostriedky, ktoré bolo možné použiť na mzdy. Ak v spoločnosti žalobcu fungoval takýto systém, malo to za následok, že žalobca sa ocitol v dôkaznej tiesni a nenavrhol vykonať také dokazovanie, na základe ktorého by bol v konaní úspešný. Ak tvrdil, že O. T. pre žalobcu nevykonal žiadne práce, čo žalovaná poprela a zároveň preukázala, že práce v istom rozsahu O. T. vykonal, bolo na žalobcovi, aby navrhol pripustiť zmenu žaloby, navrhol vykonať také dokazovanie na základe ktorého by na návrh žalobcu, mohol súd ustáliť rozsah nevykonávaných prác pre žalobcu a následne zaviazať žalovanú na zaplatenie len takej výšky škody, ktorá zodpovedala nákladom spojeným za zamestnávanie O. T. za práce, ktoré pre žalobcu nevykonal (samozrejme po preukázaní zavinenia). Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s námietkou žalobcu o tom, že nemôže v konaní preukázať negatívnu skutočnosť, t.j. že O. T. prácu pre neho nevykonával. Žalobca bol povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré preukazujú jeho porušené právo na náhradu škody. Na druhej strane bola žalovaná povinná tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré uplatnený nárok žalobcu vylučujú. V závislosti od procesnej situácie potom dochádzalo k presunu bremena tvrdenia a bremena dôkazu na druhú sporovú stranu. Hoci žalobca tvrdil negatívnu skutočnosť (neexistencia pracovného výkonu O. T.), ktorá sa nedokazuje, mohol svoj nárok v danom prípade preukazovať aj prostredníctvom tvrdenia iných, pozitívnych skutočností, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k záveru, že negatívna skutočnosť je daná. Ak teda žalobca ako zamestnávateľ tvrdil, že

O. T. práce v skutočnosti nevykonával, mohol tvrdiť a preukazovať aj iné pozitívne skutočnosti, ako napr. že na uvedených objektoch v danom období vykonávali uvedené práce iní jeho zamestnanci, prípadne navrhnúť ako dôkaz výsluch zamestnancov pracujúcich v danom období na daných objektoch, ktorí by potvrdili, že tam O. T. nepracoval.

58. Odvolací súd nezistil žiadnu z vyššie uvedených vád pri hodnotení dôkazov a potom nebolo možné dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

59. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd neodôvodnene nevykonal navrhované dôkazy a opätovne nevypočul svedkov na preukázanie protiprávneho konania žalovanej k spôsobu vyhotovovania evidencie dochádzky zamestnancov. S názorom žalobcu sa nie je možné stotožniť, pretože výsluch svedkov k uvedenej skutočnosti by nebol po právnej stránke relevantný a tak, ako bolo vyššie uvedené, nepreukázal by sa ním presný rozsah spôsobenej škody žalobcovi. Pre preukázanie nároku na náhradu škody je nevyhnutné, aby žalobca preukázal všetky predpoklady pre priznanie nároku súčasne a výsluch svedkov by žalobcovi nezabezpečil priaznivejší výsledok v konaní.

60. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

61. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 . Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, v odvolacom konaní jej trovy nevznikli, ani si ich neuplatnila, preto žalovanej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

62. Tento rozsudok bol prijatý v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .