Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoP/18/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného vo veci prípustnosti prevzatia a držania umiestnenej: T. P., nar. XX. J. XXXX, F. XXX, zastúpenej tiež opatrovníkom: Obec F., v zdravotníckom zariadení: Nemocnica s poliklinikou Sv. Lukáša Galanta, a.s., IČO: Hodská 373/38, Galanta, o odvolaní umiestnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 12 Pu 2/2018-13 datovanému 28. marca 2018 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. V časti o zaplatenie náhrady škody 5.000 € odvolací súd návrh umiestnenej vylučuje na samostatné konanie a postupuje ho súdu prvej inštancie ako vecne príslušnému.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 12 Pu 2/2018-3 datovaným 28. marca 2018 začal konanie o prípustnosti prevzatia a držania umiestnenej v zdravotníckom zariadení - NsP sv. Lukáša, a.s., Galanta, a to na základe oznámenia tohto zariadenia došlého 27. marca 2018 o tom, že umiestnená po predošlom súhlase s hospitalizáciou túto odmietla. Po výsluchu ošetrujúceho lekára umiestnenej vyššou súdnou úradníčkou súd prvej inštancie napadnutým uznesením č. k. 12 Pu 2/2018-13 datovaným taktiež 28. marca 2018 vyslovil, že prevzatie umiestnenej bolo prípustné. Po citácii § 253, 254, 255, 256, 257, 258, 259, 260, 261, 262, 263, 264 C. m. p. a § 6 ods. 9 písm. d) a § 9 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z. uzavrel, že umiestnená bola prijatá na psychiatrické oddelenie 26. marca 2018 kvôli epizóde ťažkej depresie, pretrvávajú u nej chorobné príznaky podmieňujúce ohrozenie jej zdravia a nespolupracuje v ambulantnej liečbe. Jej stav teda nie je stabilizovaný a existuje hrozba, že by mohlo dôjsť k zhoršeniu zdravotného stavu umiestnenej.

2. Včasným odvolaním sa umiestnená domáha zrušenia tohto uznesenia a „náhrady škody vo výške 5000 €“. Uznesenie považuje za absurdné, pretože v našom práve nie je trestný ani pokus o samovraždu, preto nemožno niekoho zbaviť slobody len preto, že sa nechce nechať liečiť. Bola už viackrát hospitalizovaná v zdravotníckom zariadení, liečba však nepriniesla úspechy a stratila v toto zariadenie dôveru. Pochybuje, či problémy myšlienkového a citového sveta možno liečiť farmakologicky. Lekári podľa nej ignorujú potreby pacientov, pričom súdy by ich nemali zaštiťovať. Nesúhlasí s tým, že hoci lekári nevedia prísť za koreň rôznym fóbiám, považujú ju za blázna len preto, že ona tieto fóbie nazýva démonmi. Umiestnená má rodinu, manžela, ktorí sa o ňu vedia postarať. Samo bizarné oblečenie alebo čiapka na hlave nemôžu byť dôvodom obmedzenia jej slobody.

3. Ostatní účastníci sa k odvolaniu nevyjadrili.

4. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie v celom rozsahu (§ 65 v spojení s § 23 ods. 2 C. m. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania,

keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní bez ohľadu na odvolacie dôvody (§ 66 a 67 C. m. p.), dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

5. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že v prerokúvanej veci nedošlo zákonným spôsobom k začatiu konania a vydaniu uznesenia v ten deň, kedy je datované, čo samo osebe robí celé ďalšie konanie zmätočným. Podľa § 254 ods. 2 C. m. p. má súd začať konanie o prípustnosti prevzatia na základe oznámenia zdravotníckeho zariadenia. Podľa § 23 ods. 2 C. m. p. sa o začatí konania vydá uznesenia, pričom podľa § 24 C. m. ú. je konanie začaté jeho vydaním. Ani C. m. p. ani C. s. p. nevymedzujú pojem, kedy je uznesenie „vydané“. Tento okamih je okrem iného rozhodujúci aj pre posúdenie okamihu viazanosti súdu vydaným uznesením (porov. § 237 ods. 1 C. s. p.). Priame použitie ustanovení o rozsudku tu neprichádza do úvahy, pretože rozsudok sa vždy vyhlasuje (§ 219 ods. 1 C. s. p.) a následne sa len písomne vyhotovuje, vydaný je však už okamihom vyhlásenia. Uznesenia však v zásade vyhlasovať netreba (§ 235 ods. 1 a contrario C. s. p.), i tak ho však treba písomne vyhotoviť (§ 235 ods. 2 C. s. p.). Ak sa uznesenie nevyhlasuje, je potrebné ustáliť moment, kedy sa považuje za vydané. Vzhľadom na to, že uznesenie je súdnym rozhodnutím, teda verejnomocenským autoritatívnym prejavom vôle súdu ako orgánu, ktorý je vybavený právomocou, treba za okamih vydania nevyhláseného uznesenia samosudcom (na rozdiel od rozhodnutia senátu) považovať okamih, kedy je uznesenie dovŕšené ako verejnomocenský prejav vôle súdu. K takémuto dovŕšeniu dôjde vtedy, keď jeho obsah predpísaným spôsobom aprobuje (schváli) úradná osoba, ktorá je na to na súde povolaná, teda zásadne sudca a v zákonom určených prípadoch aj súdny úradník. Takáto aprobácia sa deje zásadne spôsobom predpísaným zákonom, teda podpísaním prvopisu uznesenia sudcom alebo súdnym úradníkom (porov. § 222 C. s. p. analogicky). Okamihom podpísania prvopisu je uznesenie vydané, teda okrem iného je ním súd viazaný (§ 237 ods. 1 C. s. p.) a je ním začaté konanie, ak ide o takéto uznesenie (§ 24 C. m. p.).

6. C. s. p. ani C. m. p. neupravujú spôsob podpisovania uznesení, § 222 C. s. p. ustanovuje len toľko, že ich podpisuje sudca (teda zákonný sudca určený rozvrhom práce na vydanie týchto uznesení). Ak ho tento sudca nemôže podpísať, podpíše ho iný poverený sudca, pričom dôvod sa na uznesení musí poznamenať. Zákon však neustanovuje, čo sa rozumie pod podpisom. Uvedená otázka je riešená v § 61 Spravovacieho poriadku pre súdy (vyhlášky č. 543/2005 Z. z.), z ktorého v zásade možno vyvodiť, že podpisovaním sa rozumel vlastnoručný podpis. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickom výkon verejnej moci sú však orgány verejnej moci povinné vykonávať verejnú moc elektronicky a podľa § 27 ods. 1 cit. zák. je potom orgán verejnej moci povinný vydávať svoje rozhodnutia zásadne ako elektronické úradné dokumenty. Tieto podľa § 23 ods. 3 cit. zák. autorizuje zákonom presne určená osoba (sudca, súdny úradník) kvalifikovaným elektronickým podpisom s použitím mandátneho certifikátu. Túto úpravu potom reflektuje aj cit. § 61 ods. 1 Spr. por., ktorý vyžaduje, aby prvopis rozhodnutia autorizoval samosudca alebo súdny úradník, ktorý ho vydal. Autorizáciou sa v zmysle § 3 písm. o) zákona č. 305/2013 Z. z. rozumie práve vyjadrenie súhlasu s obsahom úkonu a jeho vydaním.

7. Z citovaných ustanovení právnych predpisov podľa odvolacieho súdu treba vyvodiť, že súd je zásadne povinný vyhotovovať svoje rozhodnutia vo forme elektronického dokumentu. Ide teda o predpísanú formu, ktorá si vyžaduje predpísanú autorizáciu, ktorou sa zasa aprobuje obsah tohto úkonu. Podľa citovaných ustanovení sa prvopis rozhodnutia nevyhotovuje fyzicky - na papieri, ale elektronicky ako elektronický úradný dokument. Fyzické podpísanie papierového dokumenty nemá teda podľa citovaných ustanovení účinky rozhodnutia orgánu verejnej moci, pretože tieto účinky má v zmysle citovaných predpisov len rozhodnutie vydané vo forme elektronického úradného dokumentu autorizované predpísaným spôsobom. Od účinnosti zákona č. 305/2013 Z. z. tak treba považovať za okamih vydania nevyhláseného uznesenia samosudcu v zmysle § 237 ods. 1 C. s. p. vždy okamih, kedy príslušný elektronický úradný dokument obsahujúci uznesenie bol kvalifikovaným spôsobom autorizovaný tou osobou, ktorá bola na jeho vydanie oprávnená (sudca, súdny úradník). Až týmto okamihom vzniká rozhodnutie ako verejnomocenský prejav vôle súdu a súd je ním viazaný. Až do tohto okamihu môže prípadne vlastnoručne podpísané papierové vyhotovenie uznesenia predstavovať len podklad pre vyhotovenie elektronického úradného dokumentu, nenahrádza ho však a samo osebe nemá navonok (voči účastníkom) žiadnu právnu relevanciu. Sudca alebo súdny úradník je povinný podľa § 23 ods. 3 zákona č. 305/2013 Z. z. autorizovať svoje rozhodnutie kvalifikovaným elektronickým podpisom s použitím mandátneho certifikátu preukazujúceho, že podpisujúca osoba je sudcom (súdnym úradníkom) príslušného súdu. Musí ísť teda o toho sudcu (súdneho úradníka), ktorý je podľa organizačných

predpisov povolaný k výkonu súdnej moci v danej veci, teda oprávnený vydať rozhodnutie, o ktoré ide. Určenie týchto sudcov vyplýva z § 152 Spr. por. v spojení s rozvrhom práce príslušného súdu. Môže ísť teda o zákonného sudcu, alebo aj o iného sudcu, ktorý je povolaný na zastupovanie zákonného sudcu. V takom prípade však musí autorizáciu vyššie popísaným spôsobom vykonať práve ten sudca, ktorý je takýmto spôsobom povolaný konať v danej veci.

8. V tu prerokúvanej veci však z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie tento postup nezachoval. Oznámenie zdravotníckeho zariadenia mu došlo 27. marca 2018 o 11.18 hod a bolo elektronickou podateľňou pridelené zákonnej sudkyni JUDr. Myrtill Vojtekovej. Na č. l. 3 spisu sa nachádza koncept uznesenia o začatí konania datovaný 28. marca 2018, pod ktorým je mechanicky vypísané meno „JUDr. Myrtill Vojteková“. Nad týmto menom sa však nachádza nečitateľný podpis začínajúci značkou „v. z.“ (zrejme: v zastúpení). Z tohto konceptu je následne vyhotovený prvopis uznesenia č. k. 12 Pu 2/2018-3 datovaný 28. marcom 2018, pod ktorým je stále uvedené meno „JUDr. Myrtill Vojetková“. Z obsahu elektronického súdneho spisu však vyplýva, že elektronický úradný dokument obsahujúci toto uznesenie podpísala JUDr. Myrtill Vojteková až 4. apríla 2018, teda šesť dní po jeho datovaní a dokonca až po jeho doručení (umiestnenej aj zdravotníckemu zariadeniu bolo totiž doručené už 28. marca 2018). Naopak, nikto iný toto uznesenie v elektronickej podobe do 4. apríla 2018 nepodpísal, ani zo spisu nevyplýva, že by tu boli podmienky § 17 ods. 4 zákona č. 305/2013 Z. z. (technická nedostupnosť elektronických služieb). Vzhľadom na výklad v predošlých bodoch tak zo spisu vyplýva, že uznesenie o začatí konania bolo vydané procesných predpisov až 4. apríla 2018, kedy ho autorizovala oprávnená osoba (sudca). Ak sa aj na koncepte nachádza podpis neidentifikovanej osoby, táto osoba nevykonala takúto autorizáciu, takže jej podpisom nemožno uznesenie považovať za vydané v zmysle cit. ustanovení. Odvolací súd na tomto mieste znova pripomína, že povinnosť elektronickej autorizácie sa týka osoby, ktorá je na vydanie uznesenia povolaná. Ak teda z akéhokoľvek dôvodu nebola JUDr. Myrtill Vojteková dostupná 28. marca 2018 ako zákonná sudkyňa, mal ju zastúpiť rozvrhom práce určený zastupujúci sudca. Ten však mal takisto povinnosť autorizácie podľa cit. predpisov, takže bol povinný podpísať toto uznesenie ako elektronický úradný dokument svojím kvalifikovaným podpisom. Podľa § 222 C. s. p. a § 61 ods. 1 Spr. por. sa však v takom prípade na prvopise malo jasne uviesť jeho meno, priezvisko s dodatkom, že zastupuje JUDr. Myrtill Vojtekovú, a mal sa tiež uviesť dôvod takéhoto zastupovania (práceneschopnosť alebo iný dôvod neprítomnosti). Nič z toho však napadnuté uznesenie neobsahuje. Len porovnaním zverejneného rozvrhu práce súdu prvej inštancie na rok 2018 odvolací súd zistil, že podpis na koncepte by snáď mohol patriť JUDr. Kristíne Srnkovej, ktorý je zastupujúcou sudkyňou JUDr. Myrtill Vojtekovej. To je však vo výsledku nepodstatné, pretože z obsahu spisu sa nepodáva, že by JUDr. Kristína Srnková autorizovala toto uznesenie elektronickým podpisom.

9. Z toho vyplýva, že uznesenie o začatí konania bolo vydané až 4. apríla 2018. Až týmto okamihom sa teda podľa § 24 C. m. p. považuje za začaté konanie o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia. Úkony súdu vykonané 28. marca 2018 (výsluchy) boli teda vykonané pred začatím konania a ako také nezákonným spôsobom. Okrem toho podľa § 23 ods. 2 C. s. p. sa uznesenie o začatí konania musí doručiť, pričom treba vychádzať z toho, že takéto doručenie sa musí udiať najneskôr pri prvom úkone vykonávanom voči účastníkovi v tomto konaní. Len tak totiž účastník môže mať vedomosť o tom, že voči nemu prebieha určité konanie s určitým predmetom a len tak môže efektívne využívať svoje práva v tomto konaní. Doručenie uznesenia je tu v podstate ekvivalentom doručenia žaloby v civilnom sporovom konaní žalovanému. V prerokúvanej veci bol výsluch umiestnenej, ako aj ošetrujúceho lekára vykonaný 28. marca 2018, uznesenie o začatí konania im však bolo doručené až spolu s napadnutým uznesením vyslovujúcim prípustnosť prevzatia, teda celkom zjavne po výsluchu. V čase výsluchu tak zdravotnícke zariadenie, ale najmä umiestnená nemali riadnu a procesne správne prejavenú vedomosť o tom, že súd voči nimi vedie určité konanie. Doručenie uznesenia o začatí konania nemožno nahradiť poučeniami podľa § 258 C. m. p., ktoré navyše v prerokúvanej veci boli dané aj v rozpore s ich účelom. Podľa § 258 ods. 1 C. m. p. totiž treba umiestneného poučiť o jeho právach, najmä o jeho práve zvoliť si zástupcu. Podobne podľa § 259 C. m. p. môže umiestnený žiadať účasť dôverníka. Je zrejmé, že umiestnený musí mať možnosť tieto práva využiť už pri samotnom výsluchu. Aby však mal aspoň minimálnu šancu tieto práva realizovať, musí medzi poučením a výsluchom byť vytvorený aspoň minimálny priestor na to, aby povinný tieto práva realizovať mohol. Podľa obsahu zápisnice však súd nedal umiestnenej ani šancu tieto práva realizovať, pretože jej poučenia odovzdal bezprostredne pred začatím výsluchu.

10. Na základe toho tak treba uzavrieť, že v prerokúvanej veci nebolo konanie začaté 28. marca 2018, ale až 4. apríla 2018, kedy došlo k právne účinnému vydaniu uznesenia o začatí konania (§ 24 C. m. p.). Výsluchy umiestnenej a lekára tak boli vykonané pred začatím konania, čiže v rozpore s § 255 a nasl. C. m. p. Začatie konania je však nevyhnutným predpokladom pre všetky ďalšie úkony v tomto konaní. Ich vykonaním pred začatím konania je nesprávnym procesným postupom, ktorý znemožňuje umiestnenej realizovať jej práva v takej miere, že tým dochádza k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Toto porušenie je ďalej ešte umocnené nesprávny obsadením súdu. Podľa § 260 ods. 1 C. m. p. má umiestneného vyslúchnuť „súd“. Konkrétne obsadenie (zloženie) súdu pri tomto úkone C. m. p. neupravuje, v dôsledku čoho sa podľa § 2 ods. 1 C. m. p. spravuje ustanoveniami C. s. p. Z § 44 ods. 1 C. s. p. vyplýva, že na okresnom súde koná a rozhoduje sudca, podľa § 45 ods. 2 C. s. p. však v rozsahu ustanovenom týmto a osobitným predpisom vykonáva úkony súdu, koná a rozhoduje súdny úradník. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že kdekoľvek C. s. p. alebo C. m. p. zveruje úlohu „súdu“, treba za tým rozumieť zásadne sudcu a len v prípadoch výslovne ustanovených možno za tým rozumieť súdneho úradníka.

11. Postavenie súdnych úradníkov upravuje zákon č. 548/2003 Z. z., podľa § 3 ods. 2 ktorého sú úkonmi vyšších súdnych úradníkov konanie a rozhodovanie v rozsahu uvedenom týmto zákonom, skutkový a právny rozbor a iná činnosť súdu (pôvodná siedma časť O. s. p.). V ustanoveniach § 5 a 6 cit. zákona sú vymedzené konania a rozhodnutia, v ktorých môže byť činný vyšší súdny úradník, konanie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení tam však uvedené nie je. Výsluch účastníka konania nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať ani za iný procesný úkon v zmysle § 7 písm. k) zákona č. 548/2003 Z. z. Pri výsluchu umiestneného ide totiž v podstate o formu dokazovania, ktorú nemožno podradiť pod pojem procesného „úkonu“. Ani z týchto, ani zo žiadneho ustanovenia zákona č. 548/2003 Z. z. tak nevyplýva oprávnenie súdneho úradníka vykonať výsluch účastníka konania o vyslovenie prípustnosti prevzatia a držania. Účelom tohto konania je rozhodnúť o prípustnosti obmedzenia osobnej slobody umiestneného, ktorá je chránená tak Ústavou SR (čl. 17 ods. 6), ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd [čl. 5 ods. 1 písm. e)]. Predmetom rozhodovania súdu je teda rozhodovanie o jednom zo základných ľudských práv, na ktorých ochranu súd súdy povolané. Zmyslom výsluchu umiestneného podľa § 260 ods. 1 C. m. p. nie je len splnenie akejsi technickej prekážky k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Jeho zmyslom je - podobne ako pri väzbe - umožniť umiestnenému osobne hovoriť so sudcom ako reprezentantom a vykonávateľom súdnej moci. Sudca je povinný sám, osobne a bezprostredne urobiť si obraz nielen o osobe umiestneného, ale aj umožniť umiestnenému osobne a bez prostredníka obrátiť sa na sudcu s prípadnými výhradami proti obmedzeniu svojej osobnej slobody. Týmto spôsobom sa teda realizuje aj právo umiestneného na prejednanie veci v jeho prítomnosti (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Preto je neprípustné rozhodovať o obmedzení osobnej slobody umiestneného na základe sprostredkovaných informácií získaných zo zápisnice vyššieho súdneho úradníka. Tento záver je v súlade nielen s obdobnými situáciami upravenými v C. m. p. (porov. § 243 ods. 2), ale aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (porov. napr. rozsudok z 26. augusta 2011 vo veci Ťupa proti Českej republike, sťažnosť č. 39822/07, ods. 54 a nasl.). Okrem toho nemožno zabúdať, že „súdnictvo je činnosť, ktorú na súde vykonávajú sudcovia; dôvodom toho sú garancie osobnej a vecnej nezávislosti, ako aj osobné predpoklad a odborná úroveň sudcu. Podiel ďalších osôb na výkone súdnictva je výnimkou z tohto pravidla, a preto k nej treba pristupovať reštriktívne“ (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 31/10, ods. 41).

12. Konečne treba dať čiastočne za pravdu aj umiestnenej, že napadnuté uznesenie neobstojí ani hmotnoprávne. Predpoklady, za ktorých možno osobu vziať a držať do ústavnej starostlivosti proti jej vôli, upravuje § 9 ods. 4 v spojení s § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Podľa tohto ustanovenia sa informovaný súhlas nevyžaduje v prípade ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu. Z formulácie citovaného ustanovenia je zrejmé, že na prevzatie osoby do ústavnej starostlivosti proti jej vôli musia byť splnené tri podmienky: 1. osoba musí mať duševnú chorobu alebo jej príznaky, 2. musí ohrozovať seba alebo svoje okolie alebo musí hroziť vážne zhoršenie jej zdravotného stavu a 3. príčinná súvislosti medzi duševnou chorobou (ktorú má alebo ktorej príznaky má) a jej konaním, prípadne rizikom zhoršenia zdravotného stavu. Citované podmienky musia byť naplnené kumulatívne a z výsluchu umiestneného a vyjadrenia lekára, ako aj zdravotnej dokumentácie musia byť všetky tri predpoklady dostatočne preukázané. Ako už bolo uvedené, osobná sloboda umiestneného je tiež chránená v čl. 17 ods. 6 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru. Súdy sú preto pri aplikácii § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. povinné

prihliadať aj na judikatúru ESĽP týkajúcu sa podmienok obmedzenia osobnej slobody v podobe tzv. testu Winterwerp (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok z 20. februára 2018 vo veci X proti Rusku, sťažnosť č. 3150/15, ods. 34): 1. osoba musí byť preukázateľne - na základe objektívneho lekárskeho posudku - uznaná za duševne chorú, 2. jej duševný stav musí byť takej povahy a stupňa narušenia, že sa zbavenie osobnej slobody v podobe povinnej ústavnej starostlivosti javí ako nevyhnutné, 3. trvanie ústavnej starostlivosti je závislé na trvaní tejto duševnej choroby. Úlohou súdov rozhodujúcich o vyslovení prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení tak musí byť zistiť čo najpresnejšie skutkový stav vec (porov. aj § 35 C. m. p.), najmä odpovede na tieto tri podmienky, ako aj vyššie uvedené zvyšné predpoklady zákona č. 576/2004 Z. z.

13. V prerokúvanej veci nateraz z obsahu spisu vyplýva, že umiestnená bola prijatá do ústavnej starostlivosti s jej súhlasom, ktorý neskôr odvolala. Správa konštatuje, že „zjavne sa správa neadekvátne, v kontakte je neusmerniteľná“, z čoho plynie riziko sebaohrozujúceho konania. Z prijímacej správy (č. l. 11) potom vyplýva, že v r. 2015 bola umiestnená hospitalizovaná na psychiatrii, liečbu však vysadila. Pri vyšetrení sa zistilo, že kontakt s ňou je možný, len sťažený dyzartriou (porucha reči kvôli poškodeniu nervového systému), vedomie je však jasné, v depresívnej nálade, myslenie má koherentné, len v obsahoch sú „suicidálne ideácie“. Jej stav bol uzavretý ako epizóda ťažkej depresie bez psychotických príznakov. Zo správy o primárskej vizite (č. l. 12) zasa vysvitá, že by chcel žiť ďalej svojím životom, liečenie jej nepomôže a so svojimi „démonmi“ musí bojovať sama, preto žiadala o prepustenie na reverz. Ošetrujúci lekár (zápisnica č. l. 8) k tomu potom dodal, že umiestnená trpí bludnou až psychotickou produkciou, čo má výrazný dopad na jej správanie. Doba liečenia je nepredvídateľná, nemožno vylúčiť aj dlhodobú starostlivosť. Z takto zisteného skutkového stavu však podľa odvolacieho súdu nemožno dospieť k záveru, že sú naplnené podmienky § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. a uvedeného testu Winterwerp. Súd prvej inštancie predovšetkým neobjasnil s vyšetrujúcim lekárom konkrétnu pravdepodobnosť rizika, že umiestnená naplní jeden z predpokladov tohto ustanovenia, teda ohrozenia seba alebo blízkeho okolia alebo sa jej vážne zhorší zdravotný stav. Umiestnená má v súčasnosti 58 rokov, pričom bola liečená už pred troma rokmi a zrejme aj skôr. Napriek tomu z obsahu spisu nevyplýva, že by doteraz predstavovala pre niekoho alebo seba konkrétne riziko (okrem všeobecných samovražedných nápadov). Koniec koncov, ani prijatie do ústavy nebolo v dôsledku vzniku konkrétnej rizikovej situácie, ale v podstate kvôli istému bláboleniu umiestnenej o démonoch. Umiestnená žije v rodinnom prostredí s manželom, o ktorého sa (aspoň podľa jej tvrdenia) v podstate normálne stará, pričom obsah spisu nedosvedčuje akékoľvek epizódy správania, ktoré by naznačovali rizikovosť umiestnenej. Úlohou súdu prvej inštancie tak bolo od vyšetrujúceho lekára zistiť bližšie a konkrétnejšie poznatky o tom, komu a aké konkrétne riziko a pre koho povinná predstavuje. Z obsahu zápisnice o výsluchu lekára však v podstate plynie len to, že jej duševný stav má dopad na jej správanie a doba liečenia je nepredvídateľná. Takéto zistenie však nezodpovedá cit. ustanoveniu § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z., ktoré predpokladá konkrétne riziko pre ňu alebo blízku osobu alebo konkrétne vážne zhoršenie zdravotného stavu, nielen pokračovanie existujúcich ťažkostí.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C. s. p. v spojení s § 2 ods. 1 C. m. p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p., výrok I). Úlohou súdu prvej inštancie bude postupovať vo veci v súlade s čl. 12 základných princípov a § 30 C. m. p. tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná. Súd prvej inštancie predovšetkým riadne doručí uznesenie o začatí konania umiestnenej a zdravotníckemu zariadeniu. Ďalej súd konajúci zákonnou sudkyňou vykoná riadny výsluch umiestnenej a ošetrujúceho lekára podľa § 260 a 261 C. m. p. tak, aby na základe zisteného skutkového stavu bolo možné urobiť bezpečný záver o tom, či sú naplnené predpoklady § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. Na základe takto zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie znova rozhodne o tom, či prevzatie umiestnenej do zdravotníckeho zariadenia bolo prípustné. Keďže umiestnená bola medzičasom prepustená (č. l. 28), konanie vo veci ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení súd zastaví, keďže dôvod konania odpadol.

15. Súd prvej inštancie inak nevenoval pozornosť ani podanému odvolaniu, v ktorom umiestnená žiadala „náhradu škody 5000 €“. Táto požiadavka bola prejavená v písomnom podaní, v dôsledku čoho podľa § 123 a 125 C. s. p. v spojení s § 124 ods. 1 C. s. p. možno toto podanie posúdiť ako (neúplnú) žalobu o zaplatenie uvedenej sumy. Na jej prejednanie je daná právomoc súdu v civilnom sporovom konaní podľa C. s. p., v dôsledku čoho sa nehodí na spojenie s týmto mimosporovým konaním a súd prvej inštancie mal rozhodnúť o jeho vylúčení na samostatné konanie (§ 166 ods. 2 C. s. p.). Napriek tomu toto podanie ako celok predložil odvolaciemu súdu. V dôsledku toho a v záujme hospodárnosti rozhodol

o vylúčení veci odvolací súd, pričom zároveň rozhodol o postúpení veci súdu prvej inštancie ako súdu vecne príslušnému podľa § 43 ods. 1 C. s. p. Ten bude ďalej konať o nej s tým, že sa najskôr postará o odstránenie jej nedostatkov podľa § 129 C. s. p. (výrok II).

16. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).