Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/48/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Mgr. S. I., nar. X. P. XXXX, I. XXX, proti žalovaným: 1. S. G., nar. X. J. XXXX, I. XXXX, 2. I. H., nar. X. J. XXXX, I. XXXX, 3. PaedDr. D. H., nar. XX. O. XXXX, I. XXX, 4. S. H., nar. XX. Z. XXXX, I. XXXX, 5. Bc. M. S., nar. XX. M. XXXX, I. XXXX, 6. Mgr. D. I., nar. XX. N. XXXX, I. XXXX, spoločne zastúpeným: Mgr. Kristína Babiaková, advokátka, Pezinok, a žalovanému: 7. Obecné zastupiteľstvo obce Šoporňa, o trovy konania, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 23 C 62/2014-274 z 12. decembra 2017 takto

rozhodol:

Uznesenie súdu prvej inštancie sa zrušuje v napadnutom výroku III. (o trovách konania) a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou pôvodne domáhal 1. určenia, že dôvody na vyhlásenie miestneho referenda o jeho odvolaní nie sú dané, 2. určenia neplatnosti uznesení Obecného zastupiteľstva v Šoporni z 29. októbra 2012 a 3. verejného ospravedlnenia a solidárneho zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 € od žalovaných v 1. až 6. rade. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 23 C 62/2014-216 bola časť žaloby pod bodmi 1. a 2. vylúčený na samostatné konanie a následným uznesením č. k. 23 C 62/2014-222 bola vec v tejto časti postúpená Krajskému súdu v Trnave na konanie v zmysle Správneho súdneho poriadku. Ten uznesením č. k. 14 S 26/2016-265 právoplatným 1. augusta 2017 žalobu žalobcu v postúpenej časti odmietol. Nato žalobca po poučení podľa § 138 C. s. p. podaním došlým 29. novembra 2017 vzal svoju žalobu späť a 1. decembra 2017 doplnil, že tak robí zo zdravotných dôvodov.

2. Tu napadnutým uznesením č. k. 23 C 62/2014-274 súd prvej inštancie I. zastavil konanie, II. vrátil žalobcovi súdny poplatok a III. vyslovil, že „žalovaní majú právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%“. Výrok o zastavení konania odôvodnil odkazom na § 144 a 145 C. s. p., výrok o trovách odkazom na § 256 C. s. p., pretože žalobca späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania.

3. Žalobca sa včas podaným odvolaním domáha zmeny výroku III tohto uznesenia tak, že sa žalovaným náhrada trov konania neprizná. Žalobou reagoval na útoky poslancov obecného zastupiteľstva, od jej podania sa však mnohé veci zmenili a on prehodnotil svoj postoj. Okrem toho sa mu zhoršil zdravotný stav. Nepodal žalobu z dlhej chvíle, ale keď sa už inak nedokázal brániť proti obviňovaniu z porušovania zákonov. Protokol Najvyššieho kontrolného úradu SR je dôkazom, že nič neporušil. Podľa neho sa nekonalo pojednávanie, takže nemohli vzniknúť žiadne trovy, a za prefotené papiere podané zástupcom žalovaných odmieta platiť.

4. Žalovaní v 1. až 6. rade odvolací návrh nepodali, na priznaní trov však trvali, pretože pojednávanie sa konalo a ich zástupkyňa sa na ňom zúčastnila. Žalovaný v 7. rade sa k odvolaniu doručenému mu 29. januára 2018 nevyjadril.

5. Žalobca v replike dodatočne poukázal na § 150 C. s. p. a osobitné dôvody spočívajúce v tom, že je invalidný dôchodca a má zdravotné problémy. Sporom len bránil svoju česť a meno. S argumentami žalovaných nesúhlasil.

6. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti uzneseniu, ktoré možno napadnúť odvolaním [§ 357 písm. m) C. s. p.], preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

7. V prerokúvanej veci je predmetom prieskumu len výrok napadnutého uznesenia o trovách konania. Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. má súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodnúť o „nároku na náhradu trov“ s tým, že o výške náhrady trov rozhodne následne samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Pojem „rozhodnutie o nároku“ treba vykladať tak, že musí ísť o rozhodnutie o všetkých prvkoch nároku (právneho vzťahu) s výnimkou konkrétnej sumy náhrady trov. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov tak musí jasne vymedzovať, komu sa nárok priznáva, proti komu tento nárok existuje a aký podiel alebo percento náhrady trov oprávnenému patrí. Ak na jednej strane nároku na náhradu trov vystupuje viacero subjektov, musí takýto výrok vyjadrovať aj vzťah medzi nimi, teda či ide o pomer delený (a v akom pomere) alebo spoločne a nerozdielne (porov. v tomto smere aj uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 222/2016). Odvolací súd sa síce nestotožňuje s názorom NS SR, že by toto rozhodnutie muselo priamo ukladať povinnosť (postačí, ak prizná nárok), avšak v každom prípade v ňom musia byť vyjadrené uvedené prvky nároku.

8. V prerokúvanej veci výrok III napadnutého uznesenia týmto požiadavkám vôbec nezodpovedá. Súd prvej inštancie v ňom totiž vyslovil len to, že „žalovaní majú právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %“. Z takejto formulácie nie je predovšetkým vôbec zrejmé, voči komu majú takýto nárok mať, hoci podľa § 218 ods. 1 C. s. p. sa má normatívny obsah rozhodnutia vysloviť priamo vo výroku (nielen v odôvodnení). Výrok III napadnutého uznesenia potom odporuje § 262 ods. 1 C. s. p., keďže sa v ňom nerieši celá otázka nároku na náhradu trov, ale sa len určuje osoba oprávnených. Osoba povinného sa v ňom neurčuje, takže súdny úradník v uznesení podľa § 262 ods. 2 C. s. p. nebude komu mať povinnosť na náhradu trov v určitej výške uložiť. Podobne súd prvej inštancie nepostrehol, že v konaní vystupuje celkovo sedem žalovaných. Nárok na náhradu trov konania je nárokom strany, nie nárokom advokáta, hoci by ten zastupoval aj viacero subjektov na jednej strane. Vzhľadom na to je potom v zmysle citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR potrebné vo výroku o nároku na náhradu trov konania vysloviť, v akom pomere sa na tomto nároku zúčastňujú jednotlivé subjekty na jednej strane (či ide o pomer delený, a ak áno, v akom pomere, alebo solidárny). Ani v tomto smere nezodpovedá výrok III napadnutého uznesenia ustanoveniu § 262 ods. 1 C. s. p., pretože sa v ňom tento pomer neurčuje. V dôsledku toho teda nie je zrejmé, akú časť nároku na náhradu trov konania môžu od žalobcu eventuálne vymáhať jednotliví žalovaní, prípadne či môžu vymáhať svoj nárok spoločne a nerozdielne (teda napr. jeden za všetkých).

9. Vzhľadom na systematiku § 262 ods. 1 a 2 C. s. p. je potom vylúčené, aby súdny úradník prvýkrát rozhodoval o tom, koho zaťažuje povinnosť náhrady trov konania, ako aj o tom, v akom pomere sa na prípadne priznanom nároku podieľajú jednotlivé subjekty vystupujúce na tej istej strane sporu. Takýto postup je vylúčený, pretože by sa tým súdnemu úradníkovi prenechávalo rozhodovanie o jednom z podstatných prvkov samotného nároku - o určení podielu osoby oprávnenej a určenie osoby povinnej k náhrade trov, čo je rozhodnutie, ktoré je podľa § 262 ods. 1 C. s. p. vyhradené sudcovi [keďže je proti nemu podľa § 357 písm. m) C. s. p. prípustné odvolanie, porov. § 5 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch]. Napadnutý výrok bol teda vydaný v podstate za porušenia procesných podmienkach, keďže sudca súdu prvej inštancie ním vo výsledku prenechal rozhodnutie o časti nároku vyššiemu súdnemu úradníkovi, čo vzhľadom na citované zákonné ustanovenia nie je vôbec prípustné.

10. Neurčitosť výroku súdu prvej inštancie dokresľuje aj okolnosť, že ako žalovaný v 7. rade vystupuje obecné zastupiteľstvo. Obecné zastupiteľstvo však nie je právnickou osobou ani inak nemá spôsobilosť na práva a povinnosti v občianskoprávnych vzťahoch, pretože je len zastupiteľským zborom obce, teda jej orgánom (§ 11 ods. 1 zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení). V dôsledku toho nemôže byť obecné zastupiteľstvo ani nositeľom práva ani povinnosti, teda ani práva na náhradu trov konania. Okrem toho je aj pochybné, či obecné zastupiteľstvo vôbec ešte je stranou tohto konania. Z obsahu

žaloby a jej petitu na č. l. 13 a 14 je totiž zrejmé, že žalobca sa domáhal celkovo troch výrokov (pozri úvod tohto uznesenia), pričom petit III (verejné ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 €) žiadal solidárne len od žalovaných v 1. až 6. rade. Z toho možno súdiť, že žalované obecné zastupiteľstvo nemá k tejto časti petitu žiaden vzťah, teda že sa ho týkali len petity I a II. Tie však boli za konania vylúčené na samostatné konanie a postúpené tunajšiemu súdu. Predmetom civilného sporového konania na súde prvej inštancie tak zostal len petit III, ktorý sa však týkal len žalovaných v 1. až 6. rade. Vylúčením veci na samostatné konanie tak žalovaný v 7. rade prestal byť stranou tu prebiehajúceho konania, pretože petit, ktorý sa ho týkal, bol takto vylúčený, v dôsledku čoho sa stal stranou vylúčeného samostatného konania. Ak potom súd prvej inštancie výrokom III napadnutého uznesenia priznal nárok na náhradu trov konania všetkým žalovaným vrátane žalovaného v 7. rade, ktorého stále označil v záhlaví uznesenia, priznal tým nárok jednak niekomu, kto stranou nie je a vzhľadom na nedostatok spôsobilosti na práva a povinnosti v civilnom sporovom konaní (§ 61 C. s. p.) ani byť nemôže. Aj tým teda súd prvej inštancie zaťažil napadnutý výrok nedostatkom procesnej podmienky.

11. Vzhľadom na to, že uznesenie súdu prvej inštancie bolo vydané, hoci na jeho vydanie v takejto podobe neboli splnené procesné podmienky, musel odvolací súd na tento nedostatok prihliadať aj z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 C. s. p.). Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v týchto výrokoch (§ 379 C. s. p.) podľa § 389 ods. 1 písm. a) C. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 3 C. s. p.).

12. Súd prvej inštancie opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov konania len medzi žalobcom a žalovanými v 1. až 6. rade, pretože žalovaný v 7. rade už nie je stranou tohto civilného sporového konania. Výrok o nároku bude súd prvej inštancie formuloval tak, aby zodpovedal citovaným požiadavkám na jeho určitosť, teda aby sa ním vyčerpal celý obsah (všetky prvky) nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 C. s. p. Okrem toho sa bude súd prvej inštancie v novom rozhodnutí zaoberať aj námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Svoje závery súd prvej inštancie potom v novom rozhodnutí odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

13. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p a contrario).