Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26Co-240-2017.pdf
PDF · 105.95 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/240/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, adresa sídla Žilina, Hodžova 11, proti žalovanému: K. H., nar. XX. G. XXXX, adresa trvalého pobytu H., F. X, o 2.790,59 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 22. júna 2017 č. k. 10C/323/2015-53 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku čiastočne mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni ďalších 437,93 eur s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 437,93 eur od 6. apríla 2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Vo zvyšnej časti zamietavého výroku napadnutý rozsudok potvrdzuje.
III. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100% trov celého konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.521,34 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania počítaným od 27. marca 2015 do zaplatenia a vyčíslený ročný úrok z omeškania vo výške 2,39 eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšku žalobu zamietol, III. žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 70,30 % a IV. rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3. Žalobkyňa ako banka a žalovaný uzavreli 6. februára 2014 úverovú zmluvu č. 0000000000131138, podľa ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému úver 3.000 eur. Úver mal byť splatený anuitnými splátkami do 20. mája 2019. Žalovaný po vyčerpaní poskytnutého úveru porušil svoje zmluvné povinnosti, preto ho žalobkyňa listom z 26. marca 2015 vyzvala na zaplatenie celého dlhu do 5. apríla 2015. Ku dňu predčasného zosplatnenia úveru nárok žalobkyne predstavoval 3.031,44 eur, z čoho istina bola 2.790,59 eur, úroky 164,99 eur, úroky z omeškania 2,39 eur, poplatky za upomienky 69,75 eur a poplatky za poistenie schopnosti splácať úver 3,72 eur.
4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že úverová zmluva zo 6. februára 2014 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 cit. zákona. Dospel k záveru, že táto
zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalobkyňa ako veriteľka určila splátku jednou sumou bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky. Takto poskytnutý úver sa tak podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa má nárok len na vrátenie istiny. Žalovaný dostal od žalobkyne 3.000 eur, zaplatil 478,66 eur, má teda nárok na vrátenie rozdielu 2.521,34 eur a vyčíslený úrok z omeškania vo výške 2,39 eur. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
5. Proti zamietavému výroku tohto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom zmeniť ho tak, že sa žalobe celkom vyhovie a žalovaný sa zaviaže zaplatiť celý dlh v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že v texte zmluvy musia byť jednotlivé splátky rozdelené na istinu a úroky. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré upravujú tzv. anuitné splácanie. Každá anuitná splátka sa skladá z časti istiny a riadnych úrokov, pričom v priebehu splácania sa podiel jednotlivých častí mení. Rozpis každej splátky je obsahom amortizačnej tabuľky, ktorú banka klientovi poskytne kedykoľvek a bezplatne. Tú istú informáciu obsahuje aj tzv. štandardný formulár informácií o spotrebiteľskom úvere. Presné rozdelenie každej jednotlivej splátky by spôsobilo zneprehľadnenie a nižšiu zrozumiteľnosť zmluvy, keď v prerokúvanej veci by to znamenalo rozpísať 60 mesačných splátok. Žalobkyňa v tomto smere poukázala rozsudok Súdneho dvora EU z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová.
6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti (§ 379 C.s.p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C.s.p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Odvolací súd však tento skutkový stav dopĺňa týmito skutkovými zisteniami:
Obchodné podmienky pre úvery občanom - Prima banka Slovensko, a.s., účinné v čase uzatvorenia zmluvy ustanovujú okrem iného, že klient musí vrátiť (splatiť) banke všetky peňažné prostriedky, ktoré mu poskytla v súlade s podmienkami zmluvy o úvere. Pokiaľ nie je dohodnuté inak, spláca sa istina úveru anuitným spôsobom (formou konštantnej anuity, ods. 2.5.1). Splácanie anuitným spôsobom znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach. Výška každej splátky úveru (anuita) je rovnaká (s výnimkou poslednej splátky) a skladá sa z časti splátky istiny úveru (amortizácia úveru) a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer výšky istiny a riadnych úrokov sa v priebehu splácania úveru mení. Poslednou splátkou úveru sa splatí zostatok úveru aj so zvyšným príslušenstvom (ods. 2.5.3).
9. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C.s.p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C.s.p.. Skutkové zistenia doplnené odvolacím súdom vyplývajú z tvrdení žalobkyne prednesených v jej podaní došlom súdu prvej inštancie 1. augusta 2016. Aj v spotrebiteľských sporoch, akým je aj prerokúvaná vec (porov. § 290 C.s.p.), sa podľa § 300 C.s.p. podporne použijú všeobecné ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj § 151 C.s.p. o popretí skutkových tvrdení strany. Použiteľnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená ani ustanovením § 295 C.s.p.. Z neho totiž vyplýva len možnosť súdu prvej inštancie vykonať dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj keď ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho, že by súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať skutkové tvrdenia protistrany. Podľa dôvodovej správy k dnešnému § 295 C.s.p. (porov. Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) je jeho účelom nahradiť nedostatok dôkaznej aktivity spotrebiteľa, nie nedostatok jeho procesnej aktivity vôbec. Preto súd môže bez návrhu nariadiť dôkaz na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, nemôže však považovať tvrdenia žalobkyne za sporné, ak ich sám spotrebiteľ nepoprel. Nepopreté skutkové tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako také sa považujú za „zhodné tvrdenia“ strán v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p., z ktorých je povinný pri
rozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Tvrdenia žalobkyne o obsahu ustanovení obchodných podmienok pre úvery občanom obsiahnuté v jej podaní došlom súdu prvej inštancie 1. augusta 2016 treba považovať za skutkové tvrdenie, ktoré žalovaný počas celého konania nepoprel v súlade s § 151 C.s.p. Pretože odvolací súd nemá pochybnosti o ich pravdivosti (obsah obchodných podmienok mu je známy z iných prerokúvaných vecí), podľa § 186 ods. 2 C.s.p. je povinný z týchto tvrdení vychádzať.
10. Súd prvej inštancie preto správne posúdil úverovú zmluvu č. 0000000000131138 zo 6. februára 2014 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s § 1 ods. 2 cit. zákona, ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho potom neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. takýto úver bezúročný a bez poplatkov. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Zákonom č. 129/2010 Z.z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţionalpentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatiquedu Centre Ouest Atlantique a Préfetde la région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 6. februáru 2014 v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť.
11. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Okrem toho čl. 22 ods. 1 cit. smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie náležitosti než ustanovuje smernica. Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením Slovenská republika porušuje právo Európskej únie, ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje prísnejšiu úpravu. Prípustný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., teda že takéto rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contralegem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. V ňom zvolenú formuláciu totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). V zmluve tak postačuje uviesť výšku a termín splátky ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj Borkovičová, V.: Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).
12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že úverová zmluva č. 0000000000131138 zo 6. februára 2014 obsahuje jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 76,01 eur a dátumu splatnosti jednotlivých splátok odkazom na presný dátum prvej splátky (20. júna 2014), kalendárne určený dátum ďalších splátok (20. deň v mesiaci) a na dátum poslednej splátky (20. mája 2019). Podľa odvolacieho súd tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov.
13. Na základe toho tak treba uzavrieť, že nemožno podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. dospieť k záveru, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky ani poplatky. Súčasťou úverovej zmluvy sa podľa jednoznačného znenia jej ods. 1.1 stali aj obchodné podmienky pre úvery občanom. Z ods. 2.5.1 a 2.5.3 týchto obchodných podmienok, zreteľne vyplýva, že sa anuitnými splátkami spláca tak časť istiny, ako aj úrok z istiny. Pri anuitnom splácaní sa pri úročení postupuje tak, že sa najskôr vypočíta úrok z istiny za obdobie od dátumu poslednej splátky do splatnosti príslušnej splátky a z tejto splátky sa najskôr uhradí takto vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije na zníženie (amortizáciu) istiny a ďalšie úroky sa počítajú rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa poskytla žalovanému dohodnutých 3.000 eur ihneď 6. februára 2014 a od tohto dňa sa začalo úročenie istiny dohodnutou sadzbou 17,9% ročne. Žalovaný postupne uhradil prvých šesť splátok s oneskorením a neúplne. Žalobkyňa sa v rámci svojho nároku do zosplatnenia úveru (do 26. marca 2015) domáhala zaplatenia istiny 2.790,59 eur, úroku 164,99 eur, úroku z omeškania 2,39 eur, poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 3,72 eur. Takto uplatnené sumy sú výsledkom započítania jednotlivých splátok uhradených žalovaným počas trvania zmluvy a tiež výsledkom dohodnutého úročenia a ako také zodpovedajú výsledkom cit. ustanoveniam obchodných podmienok.V konaní potom nebolo sporné, že pre porušenie povinnosť splácať splátky žalobkyňa k 5. aprílu 2015 celý úver zosplatnila v súlade s § 53 ods. 9 Obč. zák.
14. Žalobkyňa si však ďalej uplatňovala nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 17,9% aj po zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu jej však takýto úrok nepatrí. Podľa § 658 ods. 1 Obč. zák. možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Podobne § 502 Obch. zák. pri zmluve o úvere ustanovuje, že dlžník je od poskytnutia prostriedkov povinný platiť z nich úroky, ktoré sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Citované ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke alebo o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) alebo o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Žalobkyni tak od 27. marca 2015 patrí len nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1. februára 2013 v sadzbe o 5% vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá k 27. marcu 2015 bola vo výške 0%.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo výroku vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 26. marcu 2015 nárok na zaplatenie istiny 2.790,59 eur, úroku 164,99 eur, nezaplatených poplatkov za poistenie 3,72 eur a úroku z omeškania 2,39 eur, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania zo sumy 2.959,27 eur (istiny, úroku a poplatkov za
poistenie) od 6. apríla 2015. Súd prvej inštancie jej však priznal len nárok na zaplatenie istiny 2.521,34 eur, teda o 269,22 eur menej, a úrok z omeškania 2,39 eur, nárok na poplatky za poistenie a úrok jej nepriznal vôbec. Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie zvyšku istiny, ako aj vyčísleného úroku do 26. marca 2015 a nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 3,72 eur v celkovej výške 437,93 eur (269,22 + 164,99 + 3,72), ako aj pokračujúceho 5% ročného úroku z omeškania z tejto sumy od 6. apríla 2015. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti podľa § 388 C.s.p. čiastočne zmenil a žalobe žalobkyne vyhovel aj čo do uvedených súm (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení, však žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Preto súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol správne, keď ju zamietol, a odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil (výrok II).
16. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C.s.p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobkyňa bola vo výsledku plne úspešná (okrem nároku na úrok po zosplatnení, ktorý je však pre výpočet miery úspechu nepodstatný), odvolací súd jej podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu všetkých trov konania (výrok III). Preto nebolo potrebné sa osobitne zaoberať odvolaním žalobkyne proti tomuto výroku napadnutého rozsudku.
17. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).