Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_4To-31-2018.pdf
PDF · 92.48 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/31/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému G. B. stíhaného pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/69/2016 zo dňa 25.01.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.04.2018 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora zamieta.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/69/2016 zo dňa 25.01.2018 bol obžalovaný G. B. uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že
obžalovaný G. B. dňa 19.08.2015 v čase o cca 05.00 hod. viedol v N. po N. ulici v smere do centra mesta v ľavom jazdnom pruhu osobné motorové vozidlo značky Kia Ceed, EČV: BL-XXXIC rýchlosťou cca 64 km/h, pričom za križovatkou N. - H. cesta zrazil chodkyňu I. Y., ktorá prechádzala v blízkosti prechodu pre chodcov v smere od športovej haly „Hant aréna“ ku hotelu „Double tree by Hilton“. Poškodená I. Y. utrpela pri nehode závažné poranenia hlavy, trupu a končatín, na následky ktorých na mieste nehody skonala. Obžalovaný G. B. svojím konaním porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a to porušením ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno c) a písmeno f), § 16 odsek 4 citovaného zákona ( povinnosť vodiča venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, povinnosť vodiča dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, povinnosť vodiča v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1,
Za to mu bol podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/ Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. mu bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky a bol uložený dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 4 Tr. zák. súd obžalovanému uložil povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Podľa § 61 ods.1, ods. 2 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 6 (šesť) rokov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodenú I. Y. odkázal s nárokom na náhradu škody na civilné konanie.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor, ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním tak, že podáva odvolanie iba do výroku o treste a to v neprospech obžalovaného. S výrokom o treste sa nestotožňuje, nakoľko je názoru, že okresný súd pri ukladaní trestu nevzal do úvahy všetky kritériá uvedené v ustanovení § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. Uložený trest je preto neprimerane mierny a nezohľadňuje ani požiadavku generálnej prevencie v oblasti porušovania pravidiel
cestnej premávky. Obžalovaný hrubo porušil pravidlá cestnej premávky, keď sa s motorovým vozidlom pohyboval v meste rýchlosťou cca 67 km/h. Poškodená pritom na následky zrážky s motorovým vozidlom zomrela. Obžalovaný porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu zo zákona o cestnej premávke a spôsobil inej osobe smrť. Zrážka s poškodenou sa stala v ľavom jazdnom pruhu z pohľadu vodiča, poškodená teda už nejaký čas prechádzala cez vozovku, nevošla náhle do vozovky a obžalovaný mal dosť času, aby na pohyb poškodenej zareagoval. Obžalovaný svojou bezohľadnou jazdou sa nevenoval vedeniu motorového vozidla a riadne nesledoval situáciu v premávke a preto poškodenú nezaregistroval, o čom svedčí aj to, že pred zrážkou nebrzdil a zabrzdil až po zrážke s poškodenou. Miesto kolízie sa pritom nachádza v tesnej blízkosti priechodu pre chodcov a nie je úplne vylúčené, že poškodená sa dokonca pohybovala aj na priechode pre chodcov. Zo záverov znaleckého dokazovania vyplýva, že ak by sa obžalovaný pohyboval maximálne povolenou rýchlosťou, t. j. 50 km/h, mal by možnosť zabrániť zrážke s poškodenou. Zo strany obžalovaného išlo o extrémne nezodpovedné správanie a jeho jazdu je nutné označiť za arogantnú, bezohľadnú a riskantnú s tým, že obžalovaný viacnásobne porušil pravidlá cestnej premávky. Obžalovaný pritom opakovane porušuje právne normy na úseku cestnej premávky, čo možno vyvodiť z evidenčnej karty vodiča, nakoľko do roku 2015 spáchal 11 priestupkov na úseku cestnej premávky, z toho v šiestich prípadoch išlo o prekročenie rýchlosti jazdy. Uvedené preukazuje, že obžalovaný je nezodpovedný vodič a nerešpektuje pravidlá cestnej premávky. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby so zaradením pre výkon trestu do úsatvu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia za súčasného zachovania trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ktorý mu bol uložený napadnutým rozsudkom.
K podanému odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obhajca obžalovaného osobitným písomným podaním. Nesúhlasí s odvolaním prokurátora, nakoľko pri hodnotení okolností prípadu nemožno opomenúť, že k dopravnej nehode došlo v skorých ranných hodinách v čase pred 5.00 h s tým, že viditeľnosť bola znížená, nakoľko z listinného dôkazu je zrejmé, že ešte nenastal východ slnka. Poškodená bola v tmavom oblečení a neočakávane vstúpila do vozovky a v čase nárazu sa nachádzala mimo priechod pre chodcov. Každá jedna z týchto skutočností mohla mať vplyv a dopad na dopravnú nehodu. Už na úvod samotného konania vyjadril obžalovaný úprimnú ľútosť zo skutku kladeného mu za vinu, s touto tragédiou žije denne. Poukazuje na to, že ihneď po vzniku dopravnej nehody poskytol absolútnu súčinnosť ako aj prvú pomoc poškodenej, čo potvrdil aj výsluch svedkýň. Dve priame svedkyne potvrdili, že poškodená vstúpila na vozovku mimo priechodu pre chodcov. Pokiaľ ide o rýchlosť vozidla, tak do dnešného dňa nie je zrejmé, na základe akých skutočností došlo k ustáleniu rýchlosti 67 km/h až 70 km/h. Je názoru, že tu ide o nesprávny údaj. Pokiaľ prokurátor v odvolaní uvádza, že nie je vylúčené, že poškodená v čase zrážky išlo po priechode pre chodcov, tak ide len o účelovú špekuláciu prokurátora, čo napokon vylúčil aj výsluch svedkov. Nemohol preto predvídať neočakávaný vstup poškodenej na vozovku, ktorá na ňu vstúpila mimo priechodu pre chodcov. V čase vyhlásenia rozsudku sa na neho hľadelo ako na netrestanú osobu a nie je pravda, že jazdil bezohľadne. Priestupkov, ktoré uvádza prokurátor v odvolaní sa dopustil v súvislsoti s výkonom svojho povolania, nakoľko pracoval ako taxikár. Obžalovaný žije usporiadaný život so svojou rodinou, má stabilné rodinné zázemie, pevné citové väzby a dodržiava zásady slušného života. V nesposlednom rade poukazuje na svoj vážny zdravotný stav, keď je dlhodobo práceneschopný s chrbticou a trombózou. Opakovane vyslovuje veľkú ľútosť nad stratou života poškodenej. Navrhol, aby odvoalcí súd odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné.
Verejné zasadnutie odvolacieho súdu sa vykonalo v neprítomnosti obžalovaného, nakoľko ten písomne požiadal, aby sa tento procesný úkon vykonal v jeho neprítomnosti.
Prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že v plnom rozsahu zotrváva na dôvodoch podaného odvolania. Navrhuje mu vyhovieť s tým, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok do výroku o treste a obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, za súčasného uloženia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.
Obhajca obžalovaného uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia k odvolaniu prokurátora. Poukazuje na skutočnosť, že poškodená išla mimo priechod pre chodcov, v čase, keď bola znížená viditeľnosť a bola oblečená v tmavom bez reflexných prvkov. Obžalovaný v tom čase vykonával prácu taxikára a pokiaľ má v evidenčnej karte priestupky na úseku dopravy, tak pri vodičoch nepozná osobu,
ktorú by nepostihla pokuta v priestupkovom konaní. Obžalovaný svoje konanie ľutuje, vedie usporiadaný život a má nepriaznivý zdravotný stav. Je názoru, že tu nejde o taký prípad, aby bolo nutné ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody. Navrhla odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné.
Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Odvolací súd konštatuje, že odvolanie prokurátora bolo zamerané len do výroku o treste s tým, že výrok o vine nadobudol právoplatnosť už v konaní pred okresným súdom. Z uvedených dôvodov odvolací súd preskúmal len oddeliteľný výrok o treste s tým, že nepreskúmaval výrok o vine.
Krajský súd teda pri skúmaní okolnosti prípadu vychádzal zo skutkových okolností, ktoré sú uvedené v tzv. skutkovej vete napadnutého rozsudku, t. j. z toho, že obžalovaný viedol vozidlo rýchlosťou cca 64 km/h, pričom zrazil chodkyňu, ktorá prechádzala v blízkosti priechodu pre chodcov v dôsledku čoho došlo k smrti poškodenej. Obžalovaný týmto svojím konaním spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
Pokiaľ prokurátor v odvolaní namietal, že nie je vylúčené, že poškodená v čase dopravnej nehody išla po priechode pre chodcov, respektíve, že obžalovaný v čase zrážky mohol ísť rýchlosťou 67 km/h až 70 km/ h, tak krajský súd opätovne dáva do pozornosti, že výrok o vine nebol napadnutý odvolaním zo strany prokurátora a preto je znenie výroku o vine pre odvolací súd záväzné. Z právoplatného výroku o vine pritom vyplýva, že obžalovaný viedol vozidlo rýchlosťou 64 km/h a že poškodená nešla v čase zrážky po priechode pre chodcov, ale vozovku prechádzala v blízkosti priechodu pre chodcov. Ak chcel prokurátor namietať tieto skutkové okolnosti, potom mal podať odvolanie aj do výroku o vine, čo sa však nestalo.
Odvolací súd je názoru, že trest uložený obžalovanému za spáchanie stíhaného skutku je v súlade so zákonom, pričom súd prvého stupňa výrok o treste aj náležitým spôsobom odôvodnil. Krajský súd považuje dôvody rozvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku sa správne, ktoré si osvojuje, bez potreby ich opakovať.
Vo všeobecnosti krajský súd konštatuje, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia, zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody.
Pri prečine usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu v rozpätí od dvoch rokov do päť rokov. Už tým, že ide o nedbanlivostný trestný čin ho zákonodarca zaraďuje medzi prečiny (§ 10 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.), avšak podstatným tu je hlavne to, že stanovením rozpätia trestnej sadzby, zaradil zákonodarca tento trestný čin medzi menej závažné trestné činy, čo možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie nemusí súd povinne ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák. argumentum a contrário). Trestom odňatia slobody sa tu má na mysli nielen jeho nepodmienečná forma, ale aj prípadné podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody. Súd za spáchanie prečinu podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. môže preto uložiť dokonca len samostatné alternatívne tresty ako napríklad peňažný trest, trest povinnej práce, trest zákazu činnosti a podobne a to aj za podmienky, že sa páchateľ dopustil tohto prečinu tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona (predmetné konštatovanie vyplýva z toho, že porušenie dôležitej povinnosti je kvalifikačným momentom pri prečine podľa § 149 ods. 2 Tr. zák.).
Z uvedených skutočností preto odvolací súd uzatvára, že prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. nie je podľa zákonodarcu tak typovo závažným trestným činom, aby určil súdu povinnosť ukladať pri ňom trest odňatia slobody.
Odvolací súd sa preto nemôže stotožniť s argumentáciou prokurátora uvedenou v odvolaní, že za spáchanie stíhaného skutku so smrteľným následkom je adekvátnym trestom len uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. Ak by to tak bolo, celkom určite by to priamo v Trestnom zákone stanovil zákonodarca, napríklad tak ako to urobil v prípade trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Tr. zák., kde už zo stanovenia rozpätia trestných sadzieb vyplýva nemožnosť uloženia iného, než nepodmienečného trestu odňatia slobody. Keďže sa tak v prípade usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. nestalo, možno spôsobenie smrti z nedbanlivosti za porušenia dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona považovať len za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (t. j. uloženie trestu podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty), avšak už nie za okolnosť, ktorá, bez ďalšieho, obligatórne znamená uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Odvolací súd ďalej pripomína, že pri zvažovaní druhu trestu je nutné vychádzať, okrem závažnosti spáchaného prečinu, aj z toho, že nepodmienečný trest odňatia slobody je trest ultima ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý môže súd uložiť len vtedy, ak iné druhy trestov, prípadné iné formy trestu odňatia slobody, nemôžu celkom zjavne viesť k náprave obžalovaného.
V tomto smere krajský súd poukazuje na osobu obžalovaného, ktorý s výnimkou posudzovaného prípadu sa nedopustil žiadnych závažných porušení povinností vodiča, ktoré by viedli k spôsobeniu dopravných nehôd s následkami na živote, či zdraví osôb, teda v jeho osobe nejde o tzv. dopravného recidivistu, ktorý by sústavne a závažným spôsobom ignoroval pravidlá cestnej premávky a tým ohrozoval iných účastníkov na zdraví, ale ide o vodiča, ktorý v prípade posudzovanej dopravnej nehody len vybočil z inak riadneho spôsobu vedenia života. Navyše, obžalovaný sa nedopustil ani trestných činov v doprave a hľadí sa na neho akoby súdne trestaný nebol.
Vzhľadom k uvedenému súd prvého stupňa správne ustálil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.). Obžalovaný vyjadril ľútosť nad smrťou poškodenej osoby, ktorá zomrela v dôsledku jeho protiprávneho konania, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by prejavená ľútosť obžalovaného bola zištná, či nebola vyjadrená úprimne.
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd prvého stupňa správne prihliadol na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností s tým, že prevažuje pomer poľahčujúcich okolností a preto upravil trestnú sadzbu tak, že znížil hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (§ 38 ods. 3 Tr. zák.). Zákonnom ustanovená trestná sadzba je v rozpätí dva roky až päť rokov s tým, že rozdiel je tri roky a jedna tretina je jeden rok. Po tejto úprave bola trestná sadzba u obžalovaného v rozpätí od dvoch rokov až do štyroch rokov.
Aj odvolací súd dospel vyhodnotením všetkých vyššie uvedených okolností k záveru, že pre nápravu obžalovaného nebude stačiť len uloženie alternatívneho trestu, nespojeného s trestom odňatia slobody. Odvolací súd toto konštatovanie vyvodil z toho, že konaním obžalovaného došlo k smrteľnému následku a to za porušenia dôležitej povinnosti uloženej zákonom o cestnej premávke. Na druhej strane však odvolací súd nemohol prehliadnuť typovú závažnosť spáchaného prečinu stanovenú zákonodarcom a v tomto konkrétnom prípade ešte zníženú postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák., ktorá v spojení s poľahčujúcou okolnosťou a s nenarušenou osobou obžalovaného ako aj so vzorným správaním sa obžalovaného v období od spáchania skutku do rozhodnutia súdu (doba takmer tri roky), znemožňuje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému.
Odvolací súd pripomína, že závažný následok činu nie je jediná okolnosť podstatná pre určenie druhu a výmery trestu a preto ju nemožno preceňovať a izolovane z nej vyvodzovať závery pre uloženie trestu. Odvolací súd si je vedomý toho, že spoločnosť negatívne a pomerne citlivo vníma dopravné nehody spôsobené nepozornými, či nezodpovednými vodičmi, avšak to neznamená, že súd môže rezignovať na zákonné kritériá stanovené pre určovanie druhu a výmery trestu a paušálne ukladať pri takýchto prečinoch nepodmienečné tresty odňatia slobody. Takýto postup považuje krajský súd za neprijateľný a odporujúci zásade individualizácie a spravodlivosti trestu. Pri naznačenom formálnom postupe zo strany súdu by totiž trest prestal byť trestom a stal by sa len obligatórnym zabezpečovacím opatrením.
Podľa názoru odvolacieho súdu výkon uloženého trestu odňatia slobody nie je u obžalovaného nevyhnutný, nakoľko sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a to
nielen z dôvodu osoby obžalovaného, ale aj z povahy spáchaného prečinu, pri ktorom obžalovaný zjavne len neprimerane vybočil z inak riadneho spôsobu vedenia života. Napokon sám obžalovaný svojim postojom k spáchanému prečinu a svojim životom po ňom, už preukázal určitú nápravu a preto uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v jeho prípade by bolo neadekvátne, odporujúce zásade ultima ratio tohto trestu ako aj samotnému účelu trestu. Krajský súd preto uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 4 roky za súčasného vyslovenia probačného dohľadu a uloženia povinnosti považuje za trest zákonný a primeraný.
V súlade so zákonom bol aj postup súdu prvého stupňa, ktorý uloženie uvedeného trestu kombinoval aj s uložením trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu, pretože prečin bol spáchaný práve v súvislosti s jazdou nerešpektujúcou dopravné predpisy, čo bola podstata skutku, ktorý sa obžalovanému kládol za vinu, pričom výšku tohto trestu stanovená súdom prvého stupňa (6 rokov, t. j. v hornej polovici trestnej sadzby) bola správne stanovená hlavne s poukazom na závažné následky, ktoré vyplynuli z konania obžalovaného.
Pokiaľ ide o obžalovaným namietané spoluzavinenie poškodenej na vzniku dopravnej nehody (prechádzanie poškodenej mimo priechod pre chodcov), tak podľa názoru krajského súdu k žiadnemu podstatnému spoluzavineniu poškodenej na vzniku dopravnej nehody nedošlo. Podľa záverov dokazovania nešla síce poškodená v čase zrážky po priechode pre chodcov, t. j. porušila povinnosti chodca v rámci cestnej premávky, avšak toto porušenie nemalo žiadny zásadný vplyv na vznik kolíznej situácie, pretože ten zavinil výhradne obžalovaný svojou nesprávnou technikou jazdy. Alebo povedané inak, podstatou (zásadnou) príčinou vzniku dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy obžalovaného, ktorý celú kolíznu situáciu vyvolal a poškodenú ohrozil zjavným porušením povinnosti uloženej mu ako vodičovi zákonom o cestnej premávke. Ak by sa obžalovaný tohto protiprávneho konania nedopustil, tak by k dopravnej nehode nedošlo a bolo by bez významu, že poškodená prechádzala vozovku mimo priechod pre chodcov.
Pokiaľ ide o výrok súdu prvého stupňa, ktorým podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodenú osobu s nárokom na náhradu škody na civilný proces, tak tento výrok nebol napadnutý odvolaním zo strany oprávnenej osoby a preto ani nebol preskúmaný odvolacím súdom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.