Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-207-2017.pdf
PDF · 96.71 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/207/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu P., zastúpeného W. proti žalovanému J., o zaplatenie 5.217,31 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 09. februára 2017, č.k. 18C/263/2014-109 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalovaný uzavrel dňa 18.07.2006 so Y. zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej Y. poskytla žalovanému bezúčelový spotrebný úver vo výške 150.000,- Sk (4.979,09 eur), ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť 119 mesačnými splátkami po 2.153,- Sk (71,47 eur). Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 04.11.2009 postúpila Y. ako postupca žalobcovi ako postupníkovi pohľadávky špecifikované v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, pričom predmetom postúpenia bola i pohľadávka voči žalovanému zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 20.11.2009 oznámila Y. žalovanému, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy č. XXXXXXXXX vo výške 8.221,76 eur žalobcovi. Žalobca oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 29.11.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru zo zmluvy č. XXXXXXXXX ku dňu 29.11.2013 v celkovej výške 8.221,76 eur. Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení účinných v čase uzavretia zmluvy, a to § 23a ods. 1, ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 524 ods.1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a § 39 Občianskeho zákonníka, účinných v čase postúpenia pohľadávky. Žalobca si pohľadávku pôvodného veriteľa (Y.) uplatňoval z titulu postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal otázkou, či k postúpeniu pohľadávky Y. na žalobcu došlo zákonom predpokladaným spôsobom, t. j. platne, a teda, či je žalobca v tomto spore aktívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný súhlasil s postúpením pohľadávky zo Y. na žalobcu a ani to, že by Y. žalovaného na úhradu dlhu vyzvala, a že by prípadná výzva bola žalovanému odoslaná a doručená. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom predpísaných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávky č. XXXX/XXXX/CE, uzavretá dňa 04.11.2009 medzi Y., ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, je v tejto časti neplatná. Následkom neplatnosti tejto zmluvy je absencia aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ išlo o trovy konania, súd prvej inštancie uviedol, že vo veci mal plný úspech žalovaný, avšak z obsahu spisu
nevyplynuli žiadne trovy, ktoré by žalovanému v súvislosti s týmto konaním vznikli, preto mu náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4Obo/210/2001 a na viaceré uznesenia krajských súdov uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. K platnosti postúpenia pohľadávky uviedol, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Žalobca zastáva názor, že prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. S nedoručením písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo zodpovednosti banky v zmysle § 50 ods. 1 zákona o bankách. K tomu poukázal aj na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Ďalej žalobca v odvolaní upriamil pozornosť na to, že súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, preto žalobca zastáva názor, že jeho právny predchodca (postupca) by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Napokon žalobca poukázal na skutočnosť, že v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok klient (žalovaný) výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. V priebehu konania, pred vyhlásením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd postupoval v odvolacom konaní podľa procesných ustanovení CSP.
5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387 ods. 2 CSP), pričom odvolací súd dopĺňa nasledujúce:
6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej z pôvodného veriteľa - Y. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 04.11.2009 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanému za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi procesné právo uplatňovať si ten-ktorý konkrétny hmotnoprávny nárok. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/2001, ktoré citoval v odvolaní žalobca. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 03.07.2012, č.k. IV. ÚS 337/2012-19.
8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
9. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Pokiaľ žalobca v odvolaní odkazoval na dôvodovú správu, je potrebné pripomenúť, že táto dôvodová správa sa týkala pôvodného znenia citovaného ustanovenia, avšak novelou zákona o bankách zákonom č. 132/2013 Z. z. bol nadpis štrnástej časti (do ktorej patrí aj § 92) zmenený z „Bankové tajomstvo“ na „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“, čo tiež nasvedčuje tomu, že účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu
bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
10. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovaného na splnenie jeho záväzku a výzvu mu doručila, resp. aspoň odoslala). Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.07.2006, ktorú uzavrel žalovaný so Y.
11. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.
12. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., je možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách (napr. JUDr. Andrea Tomlainová, PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej advokácie, rok 2007, č. 10).
13. Napokon k argumentu žalobcu, že žalovaný už vo Všeobecných obchodných podmienkach banky súhlasil s postúpením pohľadávky banky, odvolací súd uvádza, že v celom texte Zmluvy o splátkovom úvere sa nenachádza výslovný odkaz na Všeobecné obchodné podmienky, v zmluve sa odkazuje len na „VOP“, pričom takýto akronym môže byť pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľný. Aj keby však takéto ustanovenie bolo súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli riadne inkorporované do zmluvy, a s ktorými bol spotrebiteľ riadne oboznámený, išlo by o neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keďže banka ako dodávateľ je podľa tejto zmluvnej podmienky oprávnená kedykoľvek postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi (spotrebiteľovi) na tretiu osobu aj bez súhlasu klienta (klient na to vopred dáva súhlas už podpisom zmluvy, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky), avšak klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Takáto neprijateľná zmluvná podmienka by bola podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku zamietajúcom žalobu ako vecne správny potvrdil.
15. Aj keď žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie proti (celému) rozhodnutiu súdu prvej inštancie, pričom súčasťou rozhodnutia súdu prvej inštancie bol aj výrok o trovách konania, žalobca okrem všeobecného konštatovania, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, neuviedol žiadne konkrétne dôvody nesprávnosti výroku o trovách. Odvolací súd k tomuto výroku uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V preskúmavanej veci bol žalovaný vo veci samej plne úspešný, preto by mu v súlade s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP patril voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania (avšak žalovanému žiadne trovy nevznikli, súd prvej inštancie mu preto náhradu trov nepriznal). Tieto ustanovenia CSP súd prvej inštancie aplikoval správne a správne ich aj interpretoval. Keďže v odvolacom konaní bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdené, teda nedošlo k zmene pomeru úspechu a neúspechu strán vo veci samej, odvolací súd napadnutý rozsudok aj v časti o trovách potvrdil ako vecne správny.
16. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, teda by mal v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný však bol v odvolacom konaní nečinný, žiadne trovy odvolacieho konania mu nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).