Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-1286-2015.pdf
PDF · 108.53 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/1286/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Ľubice Bajzovej v spore žalobcu: Ing. G. R., M.Sc., bytom D., Q., o zaplatenie 16.600 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 28. septembra 2015, č.k. 5C/41/2015-77, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 16.600 eur s 5,05%-ným úrokom z omeškania ročne od 23.12.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku úrokov žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 657, § 563, § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne. Súd uviedol, že v danej veci sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 16.600 eur na základe tej skutočnosti, že žalovanému požičal v decembri 2011 uvedenú sumu s tým, že ich môže vrátiť aj v splátkach do roka. Po tom, ako mu žalovaný peniaze nevracal, posúval termín ich vrátenia do polovice roka 2013 a nakoniec až do polovice roka 2014, keď žalovaný mu vravel, že nemá finančné prostriedky a akonáhle peniaze bude mať, tak mu ich vráti. Tieto tvrdenia žalovaný popieral, poukazoval na to, že k uzatvoreniu žiadnej zmluvy o pôžičke nedošlo, žiadne peniaze od žalobcu neprevzal a tiež, že žalobca je v dôkaznej núdzi, keďže nemá o tom žiaden dôkaz. Súd konštatoval, že spornými medzi účastníkmi teda bola samotná skutočnosť, či vôbec došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, ktorá môže byť aj ústna; taktiež sporným bolo aj odovzdanie peňazí žalobcom žalovanému a žalovaný spochybňoval aj výšku s poukazom na to, že tvrdená pôžička v slovenskej mene 500.000 Sk nie je 16.600 eur. Súd vychádzal zo svedeckých výpovedí svedkov F. a G. E., JUDr. C. G. a G. L., ktorí vypovedali v podstate zhodne a potvrdili, že na stretnutiach Strany zelených žalobca hovoril o tejto pôžičke, požadoval od žalovaného, aby mu jej existenciu dosvedčil a svedkovia zhodne uvádzali, že žalovaný sa mal vyjadriť, že mu túto pôžičku nikdy nezaprie a že mu ju vráti, keď bude mať peniaze. Svedok F. E. aj pred vyšetrovateľom uviedol, že na pracovných sedeniach Strany zelených sa viackrát rozprávalo, že žalobca dal pôžičku žalovanému a to vo výške asi 16.000 eur. Žalovaný na daných stretnutiach podľa svedka viackrát priznal, že pôžičku od žalobcu prevzal. O tom, že žalobca žiadal od žalovaného vrátenie pôžičky zhodne vypovedal aj JUDr G. vo výpovedi v konaní a jediným svedkom, ktorý poprel, že by niekedy žalobca na stretnutiach členov Strany zelených pýtal od žalovaného vrátenie pôžičky, bol svedok G. C.. Keďže jednoznačne svedkovia E., G. boli prítomní na stretnutiach, ktorých sa zúčastnil okrem žalovaného aj svedok C. a traja svedkovia uviedli, že na týchto stretnutiach
žalobca vyzýval žalovaného, kedy mu vráti požičaných 16.600 eur, preto sa výpoveď svedka G. C. súdu javila ako nepravdivá a nezodpovedajúca skutočnosti. Rovnako svedok L. jednoznačne uviedol, že aj v roku 2015 samotný žalovaný im na stretnutí predsedníctva, na ktorom bol prítomný aj svedok C. povedal, že „je tu teraz spor ohľadom peňazí“ a že prevzal od žalobcu finančné prostriedky a vraj boli použité na kampaň žalobcu. Svedok teda potvrdil, že žalovaný priznal fyzické prevzatie peňazí, ktoré sú teraz predmetom sporu. Pri rozhodovaní súd vychádzal aj zo samotných tvrdení žalovaného ako aj svedka C., ktorý napriek tomu, že v evidencii Strany zelených nie je evidovaná žiadna pôžička od žalobcu, tak spoločne sa dohodli, že žalobcovi neexistujúcu pôžičku vrátia, a to formou odmeny za vedenie webovej stránky 1.000 eur mesačne, ktorú žalobca vedie, a to bez nároku na honorár. Ohľadne námietky žalovaného o nejasnosti sumy, ktorá mala byť požičaná súd poukázal na logické a dôveryhodné zdôvodnenie žalovanej sumy, ktoré predniesol žalobca, keď uviedol, že o pôžičke so žalovaným sa bavili v slovenských korunách, a to 500.000 Sk, čo je v prepočte na eurá asi 16.596,97 eur a teda, že by bolo nemysliteľné, aby mu platil aj drobné, a preto to zaokrúhlil na sumu 16.600 eur. Súd konštatoval, že žalobca tým, že si nezabezpečil písomný dôkaz o poskytnutí pôžičky sa dostal do dôkaznej núdze, avšak hodnoverným spôsobom prostredníctvom svedkov podľa názoru súdu preukázal, že peniaze vo výške 16.600 eur skutočne žalovanému požičal a ten mu tieto peniaze nevrátil, žalovaný nepreukázal ich vrátenie a jeho obrana bola taká, že peniaze vôbec neprevzal. Preto súd žalobe vyhovel. Ďalej súd uviedol, že v spore nebolo jednoznačne preukázané, kedy mala byť pôžička vrátená, resp. žalobca uvádzal, že termín vrátenia bol síce do 1 roka, ktorý však postupne predlžoval, preto súd pri stanovení lehoty plnenia vychádzal z lehoty uvedenej v pokuse o zmier a z ustanovenia § 563 OZ. Žalovaný bol pokusom o zmier dňa 17.12.2014 vyzvaný žalobcom na vrátenie peňazí v lehote 5 dní od doručenia pokusu o zmier. Táto lehota začala plynúť 18.12.2014 a uplynula 22.12.2014, preto od nasledujúceho dňa, t.j. od 23.12.2014 bol žalovaný s plnením v omeškaní. Pokiaľ sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia istiny s úrokom z omeškania už od 22.12.2014, v tejto časti úroku súd žalobu zamietol. Súd zároveň dodal, že nevylučuje, že žalovaný finančné prostriedky prevzaté od žalobcu mohol použiť aj pre potreby Strany zelených, avšak peniaze prevzal ako fyzická osoba, pričom účel poskytnutia pôžičky nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke. To však neznamená, že by sa malo jednať o pôžičku Strane zelených, zvlášť za situácie, že v čase poskytnutia týchto peňazí, nebol žalovaný štatutárnym zástupcom strany a za situácie, že pokiaľ by sa jednalo o pôžičku strane, táto by musela byť riadne zaúčtovaná a po spotrebovaní aj zdokladovaná. Za danej situácie, keď pôžička zadokladovaná v účtovníctve Strany zelených nie je a svedecky bolo preukázané, že žalovaný pred svedkami potvrdil prevzatie peňazí, tak súd bol toho názoru, že sa rozhodne musí jednať o pôžičku, ktorú poskytol žalobca žalovanému ako fyzickej osobe. O povinnosti rozhodnúť o náhrade trov konania si súd vyhradil právo rozhodnúť samostatným rozhodnutím.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne odvolanie žalovaný, a to voči prvému výroku rozsudku, t.j. v jeho vyhovujúcej časti. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p.. Naďalej zotrval na svojej obrane v tom, že nebola preukázaná existencia zmluvy o pôžičke, ako aj samotné odovzdanie peňazí žalovanému. Pokiaľ súd založil rozhodnutie na výpovediach žalobcu a svedkov, vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, nesprávne hodnotil dôkazy a výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú pravidlám logického myslenia. Namietal záver súdu z hodnotenia svedeckých výpovedí, keď podľa neho žiadna zo svedeckých výpovedí nepotvrdila súdom uvedené skutočnosti. Poukázal na to, že svedok JUDr. G. uviedol „viem od žalobcu, že mal žalovanému požičať ako fyzickej osobe nejakých 16.000 eur niekedy v roku 2012“ a že si pamätá, že sa žalobca viackrát žalovaného pýtal: „D., že mi nezaprieš, že som ti požičal peniaze“, nevedel, či žalobca povedal sumu, hovoril o pôžičke všeobecnej, načo žalovaný mal reagovať slovami: „nie G., to sa nemusíš báť, toto ti ja nikdy nezapriem“. Následne hľadiac žalovanému do očí svedok uviedol „hovorilo sa o peniazoch, vždy sa hovorilo o tom, že D. dúfam, že mi vrátiš peniaze“. V uvedenej časti výpovede už svedok nehovorí o požičaných peniazoch a pripúšťa, že by to mohlo byť aj tak, že žalovaný zobral peniaze s tým, že ich použije pre Stranu zelených, ale keď neboli zaevidované, tak to bola súkromná pôžička a svedok následne špekuluje o tom, že žalobca nedal peniaze do strany, ale pánovi D., ktoré asi mal vo svojom mene použiť pre stranu. Na otázku súdu svedok opätovne tvrdil, že to bolo pôžička fyzickej osoby žalobcu fyzickej osobe žalovanému, na čo ju on použil nevie, mohol ju použiť aj pre Stranu zelených, hovorilo sa aj o zábezpeke. Touto svedeckou výpoveďou podľa jeho názoru nebola v žiadnom prípade preukázaná existencia pôžičky medzi účastníkmi konania. Svedok nepodal jasnú a vierohodnú výpoveď o tom, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke v decembri 2011 na sumu 16.600 eur, keď svedok uviedol, že žalobca mal žalovanému požičať nejakých 16.000 eur niekedy v roku 2012; z jeho výpovede nemožno prijať ani záver o tom, že žalovaný od žalobcu reálne aj peniaze prevzal.
Naviac z e-mailového podania tohto svedka z 28.01.2015, oboznámeného na pojednávaní 07.09.2015 vyplýva „údajne mal tieto peniaze Ing. R. použiť na zloženie predvolebnej zábezpeky“. Ani zo svedeckej výpovede F. E. nemožno prijať záver o tom, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke medzi účastníkmi, keď v prvej časti výpovede uvádza, že v rámci Strany zelených bola predmetom jednania pôžička a hovorilo sa o tom, že pôžička nie je nikde v Strane zelených zaevidovaná. V podstate ju chápal tak, že to bola pôžička žalovanému, ktorý ju mal použiť pre Stranu zelených. V ďalšej časti výpovede však na otázku žalobcu nepotvrdil, že sa žalobca na stretnutiach priamo žalovaného pýtal „D. nezabudni na to, že mi máš vrátiť pôžičku 16.600 eur“ a žalovaný mu na to povedal „ja viem, neboj sa, nikdy ti to nezapriem“. Ani z tejto výpovede nevyplynul záver, že žalovaný peniaze od žalobcu, či už ako pôžičku pre seba alebo Stranu zelených prevzal, pričom svedok neuviedol, o akú sumu malo ísť. Svedok G. L. uviedol „pán D. nám povedal (asi v apríli 2015), že je tu spor ohľadom peňazí, ktoré boli použité na jeho kampaň, pochopil som to tak a povedal pán D., že prostriedky prevzal od žalobcu a pán D. povedal, že tieto prostriedky boli použité na kampaň žalobcu“. Svedeckú výpoveď tohto svedka nemožno považovať za relevantnú, keďže nebol priamym svedkom pri údajnom odovzdávaní peňazí a nebol prítomný ani pri tom, keď si žalobca tzv. zabezpečoval priznanie žalovaného, že došlo k pôžičke. O tom, že je medzi účastníkmi spor sa dozvedel až v apríli 2015 z podania žalovaného, ktoré si najväčšou pravdepodobnosťou zle vyložil alebo zle pochopil. Vyplýva to z jeho formulácie „myslím si ..., pochopil som to“. V závere výpovede tento svedok uviedol, že v strane je iba rok a nevie presne ako to bolo formulované, že kto a ako prevzal peniaze, ale pán D. povedal, že strane boli poskytnuté. Ani tento svedok neuviedol výšku sumy. Z výpovede svedka G. E. vyplynulo, že bol na takom jednaní a že žalovaný priznal pôžičku, povedal „áno viem o tých peniazoch G., budem to riešiť“ a svedok si myslel, že ide o osobnú pôžičku, lebo už predtým žalobca povedal, že požičal peniaze D.. Túto informáciu o tom, že žalobca požičal peniaze žalovanému mal teda svedok len od žalobcu. Pritom na otázku súdu, či bol svedok prítomný pri nejakom jednaní, na ktorom sa žalobca opýtal žalovaného, kedy mu vráti peniaze, uviedol, že „neviem“. Sama sudkyňa poukazovala na rozpor výpovedí tohto svedka na pojednávaní, keď pred vyšetrovateľom uviedol, že nevie o akú sumu išlo, na pojednávaní uviedol, že išlo o sumu nejakých 16.000 eur a následne uviedol, že si sumu nepamätá. O tom, že išlo o osobnú pôžičku žalovanému usudzuje z dôvodu, že nebolo možné v strane túto pôžičku vydokladovať. Túto výpoveď svedka on považuje za nedôveryhodnú a prijať záver o tom, že žalobca požičal žalovanému peniaze len na základe slov žalovaného „áno G., ja o tom viem“, je podľa jeho názoru neopodstatnené a nedôvodné. Keďže svedok G. C. nepotvrdil, že by žalobca vyzýval na spoločných stretnutiach žalovaného na vrátenie pôžičky, hoci to ďalší traja svedkovia „potvrdili“, považoval súd prvej inštancie výpoveď tohto svedka za nepravdivú, hoci jediný vypovedal pravdu. Bol to svedok C., ktorý vykonával funkciu ústredného tajomníka a súčasne štatutárneho zástupcu Strany zelených a potvrdil, že žalobca pýtal vrátenie pôžičky od svedka opakovane. Súd nechal bez povšimnutia spochybňujúce rozpory vo výpovedi žalobcu a v samotnej žalobe, keď v žalobe uvádzal, že uzatvoril ústnu zmluvu o pôžičke v novembri 2011 v kaviarni H. v D. a v decembri 2011 bola v D. R. odovzdaná dohodnutá suma, pritom vo výpovedi pred súdom uviedol, že ho žalovaný požiadal o pôžičku 500.000 Sk v decembri 2011. Súčasne uviedol, že sa žalovaný zaviazal pôžičku vrátiť bezhotovostným príkazom na bankový účet žalobcu, pričom nespomína, že by žalovanému poskytol číslo svojho účtu, alebo že by mu ho dával inokedy. Žalobca si pritom nepamätá presný dátum „odovzdania peňazí“ a tvrdí, že od žalovaného nežiadal písomné potvrdenie prevzatia peňazí, pretože žalovanému dôveroval. Pri výške požičiavanej sumy, ktorá určite nie je bežná, je jeho tvrdenie nevieryhodné. Rovnako nevieryhodným sú tvrdenia žalobcu k otázke splatnosti pôžičky, keď pred vyšetrovateľom žalobca uviedol, že dohodnuté bolo, že pôžička bude vrátená do dvoch rokov, teda do mesiaca december 2013, pri výpovedi pred súdom uviedol, že žalovanému povedal, že by bol rád, keby mu peniaze zaplatil do roka a kľudne môže byť aj v splátkach. Ďalej poukázal na ust. § 657 Obč. zákonníka, z ktorého ustanovenia okrem iného nepochybne vyplýva, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke zákon vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Zdôraznil, že žalobca nedisponuje žiadnym priamym dôkazom o tom, že to bol žalovaný, s ktorým uzavrel zmluvu o pôžičke a najmä nedisponuje žiadnym priamym dôkazom, že peniaze žalovanému titulom pôžičky odovzdal a žalovaný ich aj prevzal. Nepriame dôkazy, svedecké výpovede, o ktoré súd prvej inštancie oprel svoj záver, týmto odvolaním on spochybňuje, považuje ich za nepresvedčivé, nevieryhodné a nepostačujúce. Výsledky hodnotenia dôkazov neumožňovali súdu prijať ani záver o pravdivosti spornej skutočnosti, teda či došlo k uzavretiu zmluvy medzi účastníkmi a či došlo k skutočnému odovzdaniu peňazí, ani záver o tom, že by bola nepravdivá. V takom prípade však súd musí rozhodnúť v neprospech účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. On nemá v tomto konaní povinnosť preukazovať, komu žalobca peniaze dal, tak ako to naznačuje súd prvej inštancie v rozsudku, ale žalobca musí preukázať, že ich odovzdal jemu
(žalovanému) a on peniaze aj prevzal. Nemožno akceptovať závery súdu o tom, že je nesporné, že svedkovia E., JUDr. G. a L. vypovedali zhodne a potvrdili, že žalobca hovoril o tejto pôžičke, že žalovaný uviedol, že mu pôžičku nezaprie a viackrát priznal, že pôžičku od žalobcu prevzal. Ani z jednej výpovede tento záver nevyplynul a vyplynúť mohol, len ak súd použil pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedkov len ich časť, nehodnotil výpoveď ako celok, keďže všetci uvedení svedkovia mali v závere svojich výpovedí pochybnosti o tom, či sa skutočnosti, ktoré súd považoval za rozhodné stali tak, ako ich uvádzali. Súd poukazoval na nelogickosť jeho správania, keď mal iba z čistého priateľstva uveriť žalobcovi, že poskytol peniaze Strane zelených. On vypovedal stále rovnako aj pred vyšetrovateľom a tvrdil, že vedel, že žalobca dal peniaze do volebnej kampane, zabezpečil volebnú zábezpeku a keďže Strana zelených išla do predčasných volieb v roku 2012 a sama strana na zábezpeku nemala finančné prostriedky, vedel, že túto zaplatil žalobca. Žalobca sa nedomáhal úhrady peňazí v priebehu roka 2012 - 2013, svedkami opisovaná situácia sa nestala a začal peniaze od žalovaného pýtať až v roku 2014 po tom, ako bola zmarená jeho ambícia stať sa predsedom Strany zelených na zjazde strany v marci 2014. Až po tomto čase, keď sa žalobca už zasadnutí predsedníctva strany nezúčastňoval, začal F. E., ktorého priviedol zo strany práve žalobca, rovnako ako svedkov JUDr. G. a G. E., otvárať otázku peňazí. Nie je teda pravdou, že by on nevedel, komu odovzdal žalobca peniaze, keď v priebehu celého konania a zhodne aj pred vyšetrovateľom uvádzal, že žalobca musel dať peniaze volebnému štábu. Komu konkrétne, nebolo jeho vecou, nakoľko nebol v tom štatutárnym zástupcom strany. Dodal, že v danej veci z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nie je možné ustáliť, či došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, medzi kým, aká suma bola predmetom pôžičky a či došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí. Z týchto dôvodov žiadal rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmeniť, aj v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a priznať mu náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
3. K podanému odvolaniu žalovaným sa písomne vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že keďže v danom prípade bola zmluva o pôžičke uzatvorená v ústnej forme, dôležitým faktorom bola bezprostrednosť výpovedí účastníkov konania a svedkov v rámci ich ústnych prednesov. Súd mal možnosť tieto výpovede bezprostredne vnímať a tieto sú pre odvolací súd zachytené na zvukových nahrávkach. Podľa jeho názoru prvou podstatnou okolnosťou, ktorú bolo potrebné z jeho strany preukázať, bolo odovzdanie žalovanej sumy žalovanému. Túto skutočnosť potvrdili všetci predvolaní svedkovia, dokonca ešte aj tí, ktorých na svoju obranu nechal predvolať žalovaný. Predvolaní svedkovia okrem svedka C. zároveň potvrdili, že prevzatie peňazí a uzatvorenie pôžičky medzi účastníkmi konania viackrát osobne potvrdil žalovaný na spoločných stretnutiach. Žalovaný už od samého začiatku konania sa snažil nabudiť dojem, že žalovanú sumu prevzala Strana zelených a že táto strana je povinná ich vrátiť, nie on. V Strane zelených však o tejto skutočnosti nie je žiadny záznam, nie je známa žiadna osoba, ktorá by žalovanú sumu v Strane zelených prevzala. Toto podľa jeho názoru potvrdzovalo jeho tvrdenie, že žalovanú sumu skutočne odovzdal žalovanému a žalovaný sa takýmto naivným spôsobom bránil v snahe presmerovať svoj záväzok na Stranu zelených. Zbavenia sa povinnosti vrátiť žalovanú sumu sa žalovaný pokúšal aj zvolaním zasadnutia Strany zelených niekedy začiatkom roka 2015, kde malo byť prijaté uznesenie, že finančné prostriedky prevzaté žalovaným od žalobcu Strana zelených nevráti, keďže sa spotrebovali (viď výpoveď svedka L.). Žalovaný nezodpovedal otázky, aké peniaze mala Strana zelených vrátiť, keď žiadne neprevzala a ako sa mohli spotrebovať, keď o tom nie sú žiadne doklady.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 388 CSP zmeniť.
5. Odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti zvyšku úrokov, preto v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý ( § 367 ods. 2 CSP ).
6. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol a odvolanie žalovaného bolo podané pred 01. júlom 2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným sporovým poriadkom bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok.
7. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle uvedených ustanovení, ako aj zákonných princípov, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, odvolací súd v danej veci posudzoval žalovaným uplatnené odvolacie dôvody podľa zákona účinného v čase podania odvolania, teda podľa vtedy platného procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku.
8. V predmetnej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 16.600 eur s príslušenstvom titulom poskytnutej pôžičky v decembri 2011. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel, keď mal predovšetkým zo svedeckých výpovedí vypočutých svedkov v spore preukázané, že k zmluve o pôžičke došlo, keď aj na stretnutiach Strany zelených žalobca hovoril o tejto pôžičke, dožadoval sa od žalovaného, aby mu existenciu tejto pôžičky dosvedčil a svedkovia zhodne uvádzali, že žalovaný sa mal vyjadriť, že mu túto pôžičku nikdy nezaprie a že mu ju vráti, keď bude mať peniaze.
9. Podľa § 657 Obč. zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
10. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým označenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
11. V danej veci, ako už bolo uvedené, je rozhodnutie súdu prvej inštancie o vyhovení žalobe založené na svedeckých výpovediach v spore vypočutých svedkov, z výpovede ktorých súd ustálil, že k pôžičke medzi žalobcom a žalovaným došlo. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa však odvolací súd nestotožňuje.
12. V prvom rade je potrebné uviesť, že vzhľadom k tomu, že zmluva o pôžičke nebola uzatvorená v písomnej forme, má žalobca sťaženú pozíciu na preukázanie jej uzatvorenia. Žalovaný vznik zmluvy o pôžičke medzi ním a žalobcom od počiatku popiera. Svedkovia, ktorí boli v spore vypočutí, uvádzali o pôžičke iba sprostredkované skutočnosti, žiaden z nich pri uzatvorení pôžičky nebol a taktiež nikto nebol prítomný pri odovzdávaní žiadnych peňazí medzi účastníkmi. Skutočnosť, že na stretnutiach Strany zelených sa rozprávalo o pôžičke a žalobca sa mal dožadovať vrátenia pôžičky, nepreukazuje, že aj reálne došlo medzi žalobcom a žalovaným k tvrdenej pôžičke na sumu 500 000 Sk (16 600 eur), ktorá bola žalovanému žalobcom aj reálne odovzdaná v decembri 2011.
13. Každý zo svedkov v spore vypočutých vo svojej výpovedi uvádzal nejednoznačné tvrdenia ohľadne existencie uvádzanej pôžičky, pričom z výpovede svedka JUDr. C. G. naviac vyplýva, že pripúšťa, že „peniaze mohli byť použité aj pre Stranu zelených, hovorilo sa aj o zábezpeke“. Uvedené vyjadrenie svedka o možnej zábezpeke zo strany žalobcu na volebnú kampaň Strany zelených je zrejmé aj z jeho e-mailového podania zo dňa 28.01.2015. Rovnako z výpovede svedka F., ktorý uviedol, že „ pôžička bola predmetom jednania Strany zelených, že sa vravelo, že pôžička nie je v Strane zelených nikde zaevidovaná a v podstate ju chápal tak, že to bola pôžička žalovanému, ktorú mal použiť pre Stranu zelených“ nemožno vyvodiť záver, že došlo k uzavretiu tvrdenej pôžičky medzi žalobcom a žalovaným, pričom vôbec nebola uvedená ani konkrétna suma pôžičky. Ide teda o vlastné dedukcie svedka z prezentovaných informácií v politickej strane. Taktiež z výpovede svedka G., ktorý uviedol :“ myslím si a p. D. nám (asi v apríli 2015) povedal, že je tu spor ohľadom peňazí, ktoré boli použité na jeho kampaň, pochopil som to tak a povedal to p. D., že prostriedky prevzal od žalobcu a p. D. povedal, že tieto prostriedky boli použité na kampaň žalobcu..“ ide o vlastné dedukcie z uvádzaných informácii v strane, ktoré svoje dedukcie naviac sám spochybňuje, keď na záver svojej výpovede uvádza „neviem presne ako to bolo formulované, že kto a ako peniaze prevzal, ale p. D. povedal, že strane boli poskytnuté“. Svedok G. E. uviedol, že bol na základe vyjadrenia žalobcu, ktorý mu už predtým povedal, že požičal peniaze D. v domnení, že ide o osobnú pôžičku.
14. V kontexte uvedených skutočností bol odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, ak na základe vykonaných dôkazov mal preukázané uzatvorenie zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu ako fyzickými osobami, vyžadujúce k jej vzniku aj reálne odovzdanie peňazí. Odvolací súd je na rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že žalobca nepriamymi dôkazmi
- svedeckými výpoveďami (keď žiadny priamy dôkaz o uzatvorení pôžičky neexistuje) nepreukázal, že k tvrdenej pôžičke medzi stranami sporu došlo a predovšetkým absentuje preukázanie odovzdania peňazí žalobcom žalovanému. Odvolací súd pripúšťa, že z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v minulosti poskytol určité peniaze, ale Strane zelených, v ktorej bol účastný a chcel sa aj viac realizovať vo funkcii, pričom aj z vyjadrenia svedka C. sa javí, že išlo práve o peniaze do volebnej kampane, ktoré podľa tvrdenia tohto svedka, pýtal žalobca od neho späť titulom pôžičky opakovane. Žalovaný pritom aj v trestnom konaní uvádzal, že peniaze boli žalobcom poskytnuté volebnému štábu strany. Ani argument, že poskytnutie konkrétnych finančných prostriedkov Strane zelených žalobcom nie je zaevidované v jej dokladoch (príjmoch), nie je postačujúci na vyvrátenie, že boli (a v akej konkrétnej sume, kedy) tejto strane aj poskytnuté a nemožno z tohto nezaevidovania finančných prostriedkov v žiadnom prípade vyvodzovať, že tieto prostriedky sú potom poskytnuté žalovanému titulom pôžičky, zvlášť, keď nebol v spore preukázané, že akékoľvek finančné prostriedky od žalobcu prevzal.
15. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol.
16. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v prvoinštančnom ako aj odvolacom konaní plne úspešný, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu týchto trov v rozsahu 100 %. O výške týchto trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.