Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-209-2017.pdf
PDF · 153.72 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/209/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: C. E., nar XX.XX.XXXX, bytom L. X., B. 9, občan SR, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o. so sídlom Ernestova bašta 2, Nové Zámky, IČO: 36 857 751, zastúpená konateľom a advokátom JUDr. Ladislavom Magyerkom, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy celkovo v sume 45.334,84 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 8C/650/2015-83 zo dňa 15. marca 2017, takto jednohlasne
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietnutia žaloby do sumy 5.334,80 Eur p o t v r d z u j e a vo zvyšnej časti nároku o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,-Eur a v časti výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v týchto častiach v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 27.10.2015 súdu doručenou dňa 29.10.2015 sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1./ sumu 2826,74 € ako náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia advokátom, 2./ náhrady mzdy vo výške 2508,10 Eur (suma vypočítaná ako minimálna mzda, ktorú mohol zarobiť, ak by nebol vo väzbe a to za mesiace október - december r. 2010 a január - máj roku 2011, t.j. 3 mesiace x 307,70 € a 5 mesiacov x 317 €) a 3./ sumu 40.000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na tom skutkovom základe, že bolo nedôvodne začaté trestné stíhanie a bolo mu nedôvodne uznesením ČVS:ORP-616/OVK-KN-2010 JA zo dňa 23.9.2010 vznesené obvinenie pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 20 k § 155 ods. 1 Trestného zákona za prečin výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a tiež bol uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0Tp 504/2010 dňa 26.9.2010 neoprávnene vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený až rozhodnutím na hlavnom pojednávaní dňa 27.5.2011. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. č. k. 2Tv 1/2011-550 zo dňa 16.5.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.6.2014 bol oslobodený spod obžaloby. Konštatoval, že škoda mu vznikla v súvislosti s tým, že musel mať ako obvinený obhajcu už v prípravnom konaní po vznesení obvinenia, ak je vo väzbe a takto mu boli vyúčtované trovy právneho zastupovania vo výške 2826,74 €. V čase trvania nezákonnej väzby stratil možnosť získať zamestnanie, ktoré by ho bavilo a napĺňalo a teda bol bez príjmu a tak si uplatnil náhradu mzdy vo výške 2508,10 Eur (suma vypočítaná ako minimálna mzda, ktorú mohol zarobiť, ak by nebol vo väzbe a to za mesiace október - december r. 2010 a január - máj roku 2011, t.j. 3 mesiace x 307,70 € a 5 mesiacov x 317 €). Tiež z dôvodu vedenia trestného konania nemohol finančne pomôcť svojim rodičom, ktorí to v tom čase veľmi potrebovali. Obmedzením osobnej slobody bolo zasiahnuté do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, bol ukrátený o kontakt s priateľmi, rodinou a známymi v dôsledku čoho vzťahy ochladli a bolo ťažké získať späť ich dôveru. Utrpela aj jeho česť a vážnosť v
spoločnosti, mal sťažené podmienky v prípade hľadania zamestnania a informácie o ňom sa v meste Nové Zámky rýchlo šírili.
2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil. K rozhodnutiu o väzbe uviedol, že pozbavenie osobnej slobody, ktorá je ústavne chránená v čl. 17 Ústavy SR, má svoj ústavný rámec a presné pravidlá, a teda je za splnenia určitých predpokladov legitímne. Vzatie do väzby za splnenia jej zákonných predpokladov je ústavou dovoleným prostriedkom dočasného obmedzenia osobných slobôd osoby dôvodne podozrivej a obvinenej zo spáchania trestného činu. Väzba nie je rozhodnutím o vine obvineného, ide o dočasné obmedzenie vykonávané v nevyhnutnej miere na dosiahnutie jej účelu. Sudca pre prípravné konanie pri vzatí žalobcu do väzby postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami trestného poriadku o väzbe a vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorý odôvodňoval oprávnenosť uvalenia väzby z dôvodov, že tu bola dôvodná obava, že bude pôsobiť na spoluobžalovaných a na dovtedy nevypočutých svedkov, príp. iným spôsobom mariť vyšetrovanie, alebo pokračovať v páchaní násilnej trestnej činnosti. Poukázal na to, že väzba svojim trvaním neprekročila čas nevyhnutne potrebný na vykonanie procesných úkonov, ktorými bol odstránený dôvod väzby. K nezákonnému rozhodnutiu, ktoré žalobca namietal, žalovaný uviedol, že žiadnym spôsobom nedošlo k zrušeniu právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia žalobcu. Preto uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 23.9.2010 nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 a nasl. 514/2003 Z.z., keďže toto nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom (dozorujúcim prokurátorom) a nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia ako ich vyžaduje ustanovenie § 6 ods. 1 zákona. Poukázal na to, že odôvodnenie oslobodzujúceho rozsudku zo dňa 16.5.2014 č. 2Tv 1/2011-550 uvádza, že nebolo možné ustáliť, že to bol práve žalobca, kto sa podieľal na útoku voči poškodenému spolu s ďalšími spoluobžalovanými. Uvedený stav ale nezakladá jednoznačný záver o tom, že v čase vznesenia obvinenia neboli splnené podmienky pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu závažného podozrenia zo spáchania trestného činu. Žalobca nepreukázal vznik škody na jeho majetku, pretože doklady, ktoré boli ním predložené uhradila C. E.. Čo sa týka zamestnania žalobcu tento nepreukázal, že by bol v pracovnom pomere a žaloba je postavená na hypotetických úvahách žalobcu o jeho zamestnaní. K nemajetkovej ujme uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal v čom mal spočívať prípadný zásah do jeho osobnosti, práv a základných slobôd. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vzniku samotnej škody a rozsahu škody a predovšetkým príčinnej súvislosti medzi namietanými rozhodnutiami a vznikom deklarovanej škody, resp. nemajetkovej ujmy.
3. Napadnutým zhora označeným rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvého stupňa - prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a súčasne o trovách účastníkov - strán sporu voči sebe navzájom rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Skutkový stav veci - sporu súd prvej inštancie zistil nasledovne:
4. „Ako vyplynulo z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 2Tv/1/2011 a vyšetrovacieho spisu : ČVS: ORP-616/OVK-KN-2010 JA, uznesením sp. zn. ČVS: ORP-616/OVK-KN-2010 JA zo dňa 23.9.2010 bolo v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie voči I. E., nar. XX.X.XXXX, žalobcovi a G. G., nar. XX.X.XXXX za pokus o spáchanie zločinu ublíženia na zdraví v spolupáchateľstve podľa § 14 ods. 1 k § 20 k § 155 ods. 1 Trestného zákona a za prečin výtržníctvo v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a), ods.2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že obvinení po predošlej vzájomnej dohode dňa 20.9.2010 v čase okolo 21,00hod. v Komárne fyzicky napadli prítomného poškodeného J. E. tým spôsobom, že obv. I. E. udrel viperou do hlavy a povedal, že nesie odkaz, načo poškodený spadol na zem, a potom ho všetci traja obvinení začali biť viperami, obv. I. E. a G. G. do hlavy a obv. C. E. ho bil do nôh, pričom mu boli spôsobené zranenia a práceneschopnosť s primeranou dobou liečenia 20 dní od úrazu. Uznesením Okresného súdu Bratislava I. č. 0Tp 504/2010 zo dňa 26.9.2010 boli obvinení (aj žalobca) vzatí do väzby a to z dôvodov tzv. kolúznej a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b),c) Tr. poriadku, keď osoby ešte ku skutku nevypovedali najmä spôsobom akým sa mali dopustiť predmetného skutku, pripomínajúcim mafiánske praktiky (maskovaní v kuklách, resp. v kapucni), motiváciou ich konania, ako aj závažným charakterom trestnej činnosti, čo v tomto štádiu odôvodňuje obavu, že by v prípade ponechania na slobode mohli pôsobiť na seba, doposiaľ nevypočutých svedkov. Proti tomuto uzneseniu podal aj žalobca včas sťažnosť, o ktorej rozhodla Vojenská obvodná prokuratúra Bratislava uznesením č. k. OPv 241/10-63 zo dňa 18.10.2010 tak, že podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietla, pretože nebola dôvodná. Dňa 27.5.2011 bol žalobca na hlavnom pojednávaní prepustený z väzby.
5. Dňa 16.8.2011 Okresný súd Bratislava I. vydal rozsudok č.k. 2Tv 1/2011, ktorým uznal obvineného I. E. - brata žalobcu za vinného zo skutku a obžalovaných žalobcu a G. G. spod obžaloby oslobodil s tým, že na základe vyhodnotenia dokazovania z prípravného konania nemohol jednoznačne a bez rozumných pochybností ustáliť, že to boli práve obžalovaní C. E. a G. G., ktorí sa taktiež podieľali na útoku. Podozrenie z účasti žalobcu na skutku vyplývalo z faktu, že na mieste činu bol nájdený mobilný telefón patriaci jemu a tiež jeden z páchateľov mal povedať „ Martin, poď už!“
6. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie prokurátorka a Krajský súd v Trenčíne, ktorý Uznesením č.k. 23Tov/33/2011-350 zo dňa 7.2.2012 zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Krajský súd v Trenčíne okrem iného uviedol, že v osobe žalobcu ide o brata obžalovaného I. E., o ktorého účasti na skutku neboli žiadne pochybnosti a je len logické, že na vykonanie takto naplánovaného útoku voči poškodenému by I. E. predsa neoslovil cudziu osobu.
7. Dňa 16.5.2014 Okresný súd Bratislava I. vydal (v poradí druhý rozsudok) č. k. 2Tv 1/2011- 550, ktorým uznal obvineného I. E. - brata žalobcu za vinného zo skutku a obžalovaných: žalobcu a G. G. spod obžaloby oslobodil s tým, že obžalovaný žalobca ako aj G. G. neboli jednoznačne a bez rozumných pochybností opoznaní ani poškodeným ani prítomnými svedkami. Tu je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný - žalobca bol oslobodený z dôvodu použitia zásady „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného. U žalobcu okrem telefónu, ktorého vlastníctvo nepotvrdil ani telefónny operátor neexistuje žiaden priamy, ale ani nepriamy dôkaz o jeho účasti na mieste činu. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3.6.2014.
8. Zo žiadosti o odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zo dňa 10.11.2014 adresovanej Generálnej prokuratúre SR (dňa 13.11.2014 postúpenej Ministerstvu spravodlivosti SR,) vyplýva, že touto si žalobca uplatnil: 1./ sumu 2826,74 € ako náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia advokátom, 2./ náhrady mzdy vo výške 2508,10 Eur (suma vypočítaná ako minimálna mzda, ktorú mohol zarobiť, ak by nebol vo väzbe a to za mesiace október - december r. 2010 a január - máj roku 2011, t.j. 3 mesiace x 307,70 € a 5 mesiacov x 317 €) a 3./ sumu 40.000,- € (5.000 € za každý mesiac strávený vo väzbe) titulom náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Ako vyplynulo z vyjadrenia Generálnej prokuratúry, predmetná žiadosť jej bola doručená dňa 12.11.2014.
9. Zo stanoviska žalovaného o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 11.5.2015 vyplýva, že žalobcovi bolo oznámené, že jeho žiadosti o predbežné prerokovanie, ktorá mu bola doručená dňa 20.11.2014, vyhovené nebolo. V oznámení bolo konštatované, že pre možnosť postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné splnenie viacerých predpokladov, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Keďže zo strany žiadateľa (žalobcu) nebolo preukázané splnenie viacerých predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci, najmä nebola preukázaná reálna existencia škody, podaná žiadosť bola vyhodnotená ako nedôvodná.
10. Žalobca zastúpený splnomocneným zástupcom v priebehu konania zotrval na podanej žalobe. Dodal, že viedol usporiadaný život pred tým ako bol vzatý do väzby, pracoval na dohodu, žil s priateľkou v podnájme. Väzba, ktorá trvala 8 mesiacov bola umelo naťahovaná, vo väzbe mu robili osobné prehliadky, bol bez elektriny a teplej vody, odlúčený od rodiny a priateľky. Mal 3 mesiace zakázanú komunikáciu s rodinou, bola mu sledovaná pošta. Po návrate sa mu kamaráti obracali chrbtom, pred vzatím do väzby športoval, hral futbal a box a reprezentoval SR. Na polícii bol fyzicky týraný. Rozhodnutia, ktoré uvádzal v žalobe považoval za nezákonné z dôvodu, že sa nedopustil žiadneho trestného činu. Napriek tomu bol vyšetrovaný, pričom vo väzbe strávil 8 mesiacov.
11. Žalovaný zotrval na svojom písomnom vyjadrení, podľa jeho názoru je možné vyvodiť, že dôvody väzby v prípade žalobcu existovali. Poukázal na to, že predpokladom splnenia podmienky nezákonnosti rozhodnutia podľa § 6 zák. 514/2003 Z.z. je zrušenie namietaného rozhodnutia príslušným orgánom po nadobudnutí právoplatnosti. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 Tr. por. v znení neskorších predpisov). Len
prokurátor je pri výkone tohto dozoru oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie policajta, ktoré môže nahradiť vlastným (§ 231 ods. 2 písm. e) Tr. por.). Opravným prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia je sťažnosť (§ 185 Tr. por.). Trestný poriadok obvinenému umožňuje i uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia (§ 363 a nasl. Tr. por.). Ani jedným z týchto spôsobov, ktoré Trestný poriadok poskytuje obvinenému na ochranu jeho práv však k zrušeniu právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia žalobcu nedošlo. Preto nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa OR PZ Komárno ČVS:ORP-616/OVK- KN-2010 JA zo dňa 23.9.2010.“
12. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na zistený skutkový stav, citované ustanovenia Civilného sporového poriadku (CSP - zákon č. 160/2015 Z. z. - článok 6 ods. 1, článok 8, článok 15, ods. 1, § 149, § 150 ods. 1 a 2, § 151 ods. 1 a 2, § 153 ods. 1, § 154, § 186 ods. 2 a § 215 ods. 1), citované ustanovenia zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 1, § 2 písm. a/, § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5, § 8 ods. 6 písm. a/, § 15 ods. 1, § 169 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 až 4) odôvodnil nasledovne:
13. „Skutkový stav týkajúci sa trestného konania voči žalobcovi je nesporný. Spornými skutočnosťami sú jednak okolnosti týkajúce sa vzniku škody, určenia (označenia) nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody a následným vznikom zodpovednosti za spôsobenú škodu, ako aj okolnosti týkajúce sa určenia pasívnej legitimácie žalovaného.
14. Súd skúmal vecnú legitimáciu strán sporu, keď dospel k záveru, že v konaní aktívne vecne legitimovaným je žalobca a v konaní pasívne vecne legitimovaným je Slovenská republika. Vecnom legitimáciou treba rozumieť hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci, pričom pasívna legitimácia je stav, kedy subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa vyjadruje súd v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. V zmysle § 135 ods. 1 CSP ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Žalobca správne označil za orgán, ktorý má za štát koná, Ministerstvo spravodlivosti SR.
15. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 znení účinnom od 1.1.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom.
16. Žalobca preukázal, že so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR.
17. Vznesenie obvinenia a postup orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní nie je rozhodnutím o vine obvineného, táto sa až v priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje a s konečnou platnosťou o vine a treste rozhoduje až súd. Súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť č. 57404/08 z 20.6.2013). Súd v súlade s vysloveným právnym názorom ESĽP skúmal, či vedením trestného stíhania voči žalobcovi bol sledovaný cieľ riadneho vedenia trestného konania. ESĽP konštatoval, že vedením trestného konania ide o boj proti trestnej činnosti a jej prevenciu, ktoré spadajú do všeobecného záujmu vedeného v čl. 1 Protokolu č. 1 ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal, že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. ESĽP konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (obvykle označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná (obvykle označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia.
18. V prejednávanej veci konajúci súd dospel k záveru, že v čase vydania vyššie uvedených uznesení boli splnené všetky zákonné predpoklady. V čase ich vydania existovala doposiaľ, v trestnom konaní vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobcom, ktorá sa však v trestnom konaní vedenom pred súdom, napokon nepotvrdila. Súd poukazuje aj na obsah nálezu
Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 163/2013 z 13.11.2013, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr, z rôznych dôvodov, nepotvrdila. Súd má za to, že v zmysle ustálenej judikatúry nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe vychádzať len z toho, že ten, kto bol vzatý do väzby bol spod obžaloby oslobodený, ale treba aplikovať ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. a prihliadať i na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci a zisťovať, či si osoba poškodeného väzbu nezavinila sama. Žalobca pri výsluchu dňa 23.9.2010 uviedol, že ho známy G. G. oslovil, že treba dať nakladačku jednému známemu chlapcovi. Prišli do Komárna na parkovisko, keď sa potom objavil, dostal od nich troch nakladačku. Nepamätal si ako ho bili, či použili nejakú zbraň alebo nie. Kam ho bil on sa nepamätal ako dlho ho bili a či všetci traja naraz, ale iste ho on po hlave nebil. Potom ako ho zbili odišli do Nových Zámkov na aute ŠPZ: NZ 437BS. Za to, že sa zúčastnil na bitke nedostal od nikoho nijakú odmenu, urobil to ako priateľskú službu pre G. G.. Nevedel povedať akú osobu bili, pretože ho nepoznal. Preto súd považoval toto správanie sa žalobcu ako aj jeho výpoveď za skutočnosť, pre ktorú je možné vysloviť záver, že žalobca si aj svojim vlastným pričinením zavinil, že voči nemu bolo vydané uznesenie o vzatí do väzby. Čo sa týka vzatia žalobcu do väzby súd poukazuje na to, že väzba nie je rozhodnutím o vine obvineného, ide o dočasné obmedzenie vykonávané v nevyhnutnej miere na dosiahnutie jej účelu. Väzba svojim trvaním neprekročila čas nevyhnutne potrebný na vykonanie procesných úkonov, ktorými bol odstránený dôvod väzby a jej výkonom a trvaním nemohlo dôjsť k neodôvodnenému zásahu do osobnostných ani iných práv žalobcu.
19. Vykonaným dokazovaním a to po oboznámení obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 2Tv/1/2011 ako aj vyšetrovacieho spisu súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Pre nesplnenie zákonného predpokladu v zmysle § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď v konaní zo strany žalobcu nebolo preukázané, že právoplatné rozhodnutia (uznesenie o začatí trestného stíhania ČVS: ORP-616/OVK-KN-2010 JA zo dňa 23.9.2010 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I. o 0Tp 504/2010 o vzatí do väzby zo dňa 26.9.2010) tieto boli pre nezákonnosť príslušným orgánom zrušené, súd považoval uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody z titulu nezákonných rozhodnutí za nedôvodný.
20. Čo sa týka vzniku škody na jeho majetku v podobe nezaplatených trov právneho zastúpenia 2826,74 € žalobca nepreukázal, že tieto skutočne uhradil on, keď z ním predložených dokladov o úhrade vyplýva, že ich hradila C. E. a neboli hradené žalobcom. Aj tvrdenie o pracovnom pomere žalobcu ničím žalobca nepreukázal, išlo len o jeho hypotetické vyjadrenia ničím nepodložené, keď aj v zápisniciach o jeho výsluchu sa uvádza, že bol nezamestnaný a sám uviedol, že pracoval na dohodu.
21. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom, mal súd za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik, ani výšku nemajetkovej ujmy, keď výšku nemajetkovej ujmy nepostačuje určiť odhadom, ale výšku nemajetkovej ujmy je treba spoľahlivo preukázať. Súd poukazuje na to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre poškodeného dostatočným zadosťučinením. Žalobca (ak chce byť v konaní úspešnou stranou) musí uniesť dôkazné bremeno i v tom ohľade, že mu vznikla nemajetková ujma a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Súd za nepreukázanú považoval i existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a existenciou nezákonného rozhodnutia, neprávneho úradného postupu alebo rozhodnutia o väzbe, keď nepostačuje, aby vzťah príčiny a následku bol sprostredkovaný, ale je potrebné, aby bol tento priamy, bezprostredný a neprerušený. Pokiaľ žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzuje od uznesenia, ktorým bol vzatý do väzby, čím mu vznikla nemajetková ujma, ktorej náhradu si uplatnil vo výške 40.000,- € túto odôvodnil len svojimi subjektívnymi pocitmi, všeobecným, strohým popisom- bez akéhokoľvek dôkazu.
22. Súd v tejto súvislosti uvádza, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 467/08). Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov teda nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Zodpovednosť štátu za škodu, upravená v zákone č. 514/2003 Z.z., je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, pričom štát zodpovedá za škodu podľa citovaného zákona za súčasného splnenia zákonných podmienok, ktorými sú:
- existencia škody,
- nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup, resp. rozhodnutie o väzbe,
- príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, nesprávnym úradným postupom, resp. rozhodnutím o väzbe.
23. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Uplatneniu základného práva účastníka na súdnu ochranu zodpovedá jeho povinnosť splniť podmienky zákonom ustanoveného postupu uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Okrem povinnosti tvrdenia má žalobca aj dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť.
24. Súd v tejto súvislosti uvádza, že nemajetkovú ujmu bolo potrebné zo strany žalobcu určite pomenovať a vysvetliť a tiež bolo na ňom tvrdiť a preukázať, že k vzniku nemajetkovej ujmy nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe skutočne došlo. Pre vyslovenie vzniku nemajetkovej ujmy teda nepostačuje žalobcovo tvrdenie, že k nej došlo a tiež nepostačuje abstraktná právna kvalifikácia ujmy ako nemajetkovej.
25. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritériá a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Aby však úvahy o výške nemajetkovej ujmy neboli ponechané na ľubovôľu súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. Vo všeobecnosti určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť, pričom pri určení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na skutočnosti uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a náhradu nemajetkovej ujmy je možné určiť až do výšky podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
26. Keďže žalobca v konaní náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s väzbou vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali dôkazne nepodložené, ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd vyhodnotil ako nedôvodný. S ohľadom na vyššie uvedené už ani nebolo potrebné zaoberať sa príčinnou súvislosťou medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom škody, keď súd len v stručnosti konštatuje, že ani v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ničím nepreukázal, že rozhodnutie o väzbe mu spôsobilo ujmu v podobe zásahu do inej než majetkovej sféry.
27. Súd tiež poukazuje na to, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas trestného stíhania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah do práv obvineného. Pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej
osoby vyšší záujem na tom, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ (pôvodca) podľa zákona spravodlivo potrestaný. Zatiaľ čo pre vznesenie obvinenia postačuje dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a kto je jeho páchateľom, istota bez všetkých pochybností je podmienkou až pre vynesenie rozsudku. V žiadnom prípade nie je možné simplifikovať proces posúdenia predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. prezumovaním záveru, že skutočnosť, že proti jedincovi bolo vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, automaticky znamená odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody.
28. Nová právna úprava civilného konania je založená na princípe zisťovania skutkového (nie skutočného) stavu, keď zodpovednosť za výsledok konania je ponechaná na strany sporu. Stranu sporu
- žalobcu zaťažovala jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkazná povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Keďže žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že mu konkrétnymi nezákonnými rozhodnutiami orgánu verejnej moci a rozhodnutím o väzbe, ktorú si nezavinil sám, vznikla konkrétna škoda v podobe ujmy na iných než majetkových právach ako ani jej výšku, súd jeho návrh v celom rozsahu zamietol.
29. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobca mal vo veci plný úspech, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd obsadený súdnym úradníkom samostatným uznesením v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.“
31. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol len žalobca, domáhajúci sa jeho zrušenia (a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie) alebo jeho zmeny tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené. Súdu prvej inštancie vyčítal, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí s tvrdením súdu, že uznesenie vyšetrovateľa OR PZ Komárno zo dňa 23.09.2010 nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 4 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z., keďže nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť a nespĺňa tak atribúty nezákonného rozhodnutia ako ich vyžaduje ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože tento zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa správnosť rozhodnutia z hľadiska toho, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania, keď v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby. Dovoľuje si poukázať na zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Ustálená súdna prax dospela systematickým a logickým výkladom záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté; nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, teda rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia a za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia pre nezákonnosť zastavenie trestného stíhania. Nemôže súhlasiť s názorom súdu, že nie je preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a existenciou nezákonného rozhodnutia, nakoľko táto je priama, bezprostredná, neprerušená a evidentná.
Dôvodom väzobného stíhania boli osoby obvinených s obavou, že by mohli pôsobiť na seba alebo na dovtedy nevypočutých svedkov, resp. by mohli pokračovať v násilnej trestnej činnosti. Svojím konaním po skutku nijakým spôsobom nedal dôvody na existenciu dôvodov väzby a dôvody väzby mali pominúť po výpovedi svedka O. D., vo väzbe však bol ponechaný. V uvedenom prípade na dosiahnutie účelu trestného konania, vzhľadom na jeho konanie po spáchaní skutku, nebolo potrebné pristúpiť k väzobnému stíhaniu, minimálne po výpovedi svedka O. D., neboli zohľadnené ním označené skutočnosti, v dôsledku čoho došlo k neprimeranému a neodôvodnenému predloženiu jeho väzobného stíhania. Napriek tomu, že bol spod obžaloby oslobodený, bola mu obmedzená osobná sloboda 8 mesiacov a 4 dni, na základe nedostatočných dôkazov a zbytočne len kvôli pochybeniu žalovanej, ktorá v uvedenom prípade nesie objektívnu zodpovednosť. Na tejto skutočnosti nemení nič ani citácia procesne neplatnej výpovede z konania pred začatím trestného stíhania, ktorá je neplatná a nepoužiteľná ani v trestnom konaní a ani v civilnom konaní. V konaní predložil príjmové doklady od svojho právneho zástupcu, ktoré preukazujú ním uvádzanú výšku uvádzaných záloh na trovy právneho zastúpenia, účasť na jednotlivých úkonoch právnej služby je možné preukázať údajmi zo súdneho spisu a jeho právny zástupca si odmeny za jednotlivé úkony uplatňoval v zmysle platnej vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb č. 655/2004 Z. z.. Predložené vyúčtovanie považuje za správne a odôvodnené, keď, s prihliadnutím na ustanovenie § 37 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, musel mať obhajcu už v prípravnom konaní po vznesení obvinenia, pre to že bol vo väzbe. Je pravdou, že na príjmových dokladoch vystavených advokátom je uvedené meno jeho matky C. E. a to z dôvodu, že sa nachádzal vo väzbe, preto mu nemohli byť vystavované príjmové doklady na jeho meno, keď mu fyzicky peniaze za právne služby neuhradil on, ale jeho matka, avšak z jeho finančných prostriedkov. To, že na príjmových pokladničných dokladoch nie je jeho meno, ale meno jeho matky, ešte neznamená, že mu nevznikli výdavky v súvislosti s trovami právneho zastúpenia; je absurdné, že súd vôbec túto skutočnosť neskúmal a iba sa obmedzil na skonštatovanie, že nepreukázal, že trovy právneho zastúpenia hradil on. Nesúhlasí s tvrdením súdu ani ohľadom požadovanej náhrady škody vo výške 2.508,10 Eur ako náhrady straty na zárobku, nakoľko má za to, že pokiaľ by nebol väzobne stíhaný, mohol sa zamestnať, keď si prácu hľadal a vzhľadom na svoj vek a schopnosti nepochybuje, že by si prácu ľahko našiel, pričom mal minimálne nárok na podporu v nezamestnanosti. Nesúhlasí ani s argumentom súdu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázal. Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Obmedzením jeho osobnej slobody bolo vážne zasiahnuté do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, pobytom vo väzbe bol ukrátený o čas, ktorý mohol stráviť so svojou rodinou a so svojimi blízkymi. Svojou neprítomnosťou nemohol rodičom finančne pomôcť, pobyt vo väzbe pôsobil na jeho rodinu nepriaznivo nielen fyzicky, ale aj finančne, mnohé priateľstvá ochladli, niektoré zanikli a jeho pobytom vo väzbe utrpela aj jeho časť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti, keď zo strany mnohých ľudí cítil odsudzovanie za čas strávený vo väzbe a sťažila sa mu aj situácia pri hľadaní si zamestnania po návrate z väzby.
32. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zároveň požadoval náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcom namietané uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 23.09.2010 nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. keďže nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom a nespĺňa tak atribúty nezákonného rozhodnutia vyžadované ustanovením § 6 ods. 1. Nie je možné paušalizovať v tom zmysle, že každé trestné stíhanie, ktoré neskončí odsudzujúcim rozsudkom, je nezákonné; oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali pri vznesení obvinenia nesprávne, resp. nezákonne. Právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia v trestnom konaní nie je právom vyplývajúcim priamo z ustanovení zákona, nakoľko nedochádza k zrušeniu právoplatného uznesenia. Až rozhodovacia prax súdov dospela k záveru, že v takýchto prípadoch - zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, je možné považovať uznesenie o vznesení obvinenia na účely zákona č. 514/2003 Z. z. za nezákonné rozhodnutie. Vždy je treba prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu, keď právo na náhradu škody nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil okolnosti začatia a vedenia trestného stíhania proti žalobcovi, avšak táto skutočnosť sama osebe nespôsobuje nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ktorá by zakladala právo žalobcu na náhradu škody podľa zákona, keď podľa odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku bolo bezpečne a nepochybne preukázané, že skutok sa stal, pri zohľadnení vykonaných dôkazov však nebolo možné preukázať, že tento skutok spáchal aj žalobca. Nedôvodné je odvolanie žalobcu aj vo vzťahu k posúdeniu ním uplatneného nároku titulom uznesenia o vzatí do väzby a to z dôvodu podľa § 8 ods. 6 zákona, teda že si žalobca svojím pričinením zavinil, že voči nemu bolo vydané uznesenie o vzatí do väzby, keď súd poukázal v tejto súvislosti na
jeho výsluch zo dňa 23.10.2010, v ktorom sa žalobca de facto k spáchaniu skutku priznal. Predpoklady vzniku nároku rozhodnutím o väzbe sú vymedzené tak pozitívne ako aj negatívne, keď je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne. Inak povedané, v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov v § 8 ods. 6 zákona, nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych predpokladov vzniku nárokov v § 8 ods. 5. Zákon nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby, postačuje k naplneniu tohto predpokladu i nevedomá nedbanlivosť; zavinenie obvineného bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby. Podstatný je skutkový stav v čase pred rozhodnutím o väzbe, teda aj výpoveď žalobcu v procesnom postavení podozrivého. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď pri žiadnom z čiastkových nárokov nepreukázal vznik ním tvrdenej škody, keď tento je povinný preukázať v čase rozhodovania súdu o jeho nároku. Čo sa týka argumentácie žalobcu o platení trov advokáta, poukazuje na to, že z 32 príjmových pokladničných dokladov, na ktorých všetkých je uvedená ako platiteľ jeho matka, 24 z nich bolo vystavených už v čase prepustenia žalobcu z väzby a teda nebol daný žiadny objektívny dôvod, pre ktorý by sa žalobca do kancelárie svojho obhajcu dostaviť nemohol. Pri rozhodovaní súdu tak nebol (a nie je ani v súčasnosti) žiadny rozumný dôvod čo i len predpokladať, že trovy obhajoby uhrádzal žalobca zo svojich prostriedkov, teda, že mu vznikla škoda. Preto súd prvej inštancie správne uzavrel, že v konaní náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, v dôsledku čoho uplatnený návrh na náhradu nemajetkovej ujmy vyhodnotil ako nedôvodný.
33. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu nevyjadroval.
34. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a skutkovým stavom veci - sporu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie dospel k záveru, že vo veci podanej žaloby dospel k záveru, že o odvolaní žalobcu je potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
35. Čo sa týka žalobcom uplatnených nárokov na náhradu škody, za trovy právneho zastúpenia advokátom v predmetnom trestnom konaní a za náhradu mzdy vypočítanej ako minimálna mzda, ktorú mohol za obdobie väzby zarobiť, mal odvolací súd za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti potrebné podľa ustanovenia § 387 ods. 1 potvrdiť ako rozhodnutie (vo výroku) vecne správne.
36. Odvolací súd sa v celom rozsahu (§ 387 ods. 2 CSP) stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadom týchto žalobcovi nepriznaných nárokov, keď na zdôraznenie správnosti rozhodnutia v tejto časti (s poukazom na odvolacie dôvody žalobcu) poukazuje na to, že pokiaľ žalovaný v spore tieto jeho nároky popieral, bolo jeho povinnosťou ich preukázať. U trov právneho zastúpenia teda mal žalobca v spore preukázať, že o uplatňovanú sumu sa jeho majetok zmenšil, teda pri nespornom preukázaní platieb advokátovi zo strany jeho matky, ktorá mu zvolila obhajcu vo vlastnom mene, by musel preukázať to, že tieto prostriedky svojej matke zaplatil (refundoval), resp. preukázať, že tieto hotovostné platby matka realizovala práve z jeho finančných prostriedkov, pričom však len jeho tvrdenie (pri jeho spochybnení žalovaným) dôkazným prostriedkom preukazujúcim pravdivosť jeho tvrdenia nebolo. Čo sa týka náhrady škody z titulu ušlej mzdy vypočítanej ako minimálna mzda, mal aj odvolací súd za to, že sa jednalo o hypotetický výpočet škody žalobcu, keď poukazuje i na to, že ohľadom tvrdení, pravdivosť ktorých sa nedá preukázať, na takéto súd neprihliada. Žalobca svoj nárok odôvodnil v rovine predpokladov a domnienok, ohľadom ktorých však nevyhnutnosť ich naplnenia dôkazné prostriedky nepredložil.
37. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 40.000,-Eur titulom úhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažná satisfakcia) vzniknutej mu následkami na ňom vykonanej väzby v trestnom konaní, výsledkom ktorého bolo jeho oslobodenie spod obžaloby, mal odvolací súd za to, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú správne, náležite odôvodnené a sú predčasné, z ktorých dôvodov rozhodnutie v tejto časti (a súvisiaceho výroku o trovách konania) zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b, c/ CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca si aj svojím vlastným pričinením zavinil, že voči nemu bolo vydané uznesenie o vzatí do väzby, že väzba svojím trvaním neprekročila čas nevyhnutne potrebný, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku nemajetkovej ujmy, ktorú výšku treba spoľahlivo preukázať, keď náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenie práva nie je pre poškodeného dostatočným zadosťučinením, že za nepreukázanú považoval
i existenciu príčinnej súvislosti a že žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil len svojimi subjektívnymi pocitmi a všeobecným strohým popisom bez akéhokoľvek dôkazu, pričom bolo na ňom tvrdiť a preukázať, že k vzniku nemajetkovej ujmy rozhodnutím o väzbe skutočnosti došlo. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné preukázať existenciu protiprávneho stavu, vznik nemajetkovej ujmy a okolnosti preukazujúce výšku uplatňovanej peňažnej náhrady, neexistenciu zavinenia žalobcu a celkovú primeranosť požadovanej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný v spore popieral samotnú protiprávnosť nariadenia a vykonania väzby, ako aj výšku uplatňovanej peňažnej náhrady, keď zavinenie si väzby žalobcom priamo netvrdil, i keď dôkazné bremeno existencie tohto zavinenia v zmysle ustanovenia § 8 ods. 6 zákona v konaní zaťažovala jeho. Podľa ustálenej súdnej judikatúry súd v odôvodnení svojho rozhodnutia musí uviesť konkrétne konanie, ktorým si páchateľ väzbu zavinil sám, keď nemôže iba mechanicky preberať dôvody, o ktoré sa opieralo rozhodnutie o väzbe. Pri nedostatku zákonnej úpravy prípadov, kedy si obvinený väzbu zavinil sám, súdna prax judikovala, že väzbu si zavinil sám najmä tým, že pokusom o útek, alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia. Posudzovanie viny obvineného na vzatí do väzby je náročnou otázkou a je v každom prípade nesprávne a v rozpore so zásadou materiálnej pravdy, ak súdy dostatočne nezisťujú, či skutočne osoba vzatá do väzby svojím konaním dala príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, ak len preberajú dôvody, o ktoré bolo rozhodnutie o uvalení väzby opreté a nevykonávajú žiadne iné dôkazy. K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu totiž nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby alebo jej trvania, ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. Zákon vždy predpokladá určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu (objektívnej zodpovednosti štátu) preto nestačí, ak sa preukážu len dôvody pre väzbu alebo jej predĺženie, ale musí byť vždy preukázané aj určité konkrétne konanie obvineného (napríklad pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov, vyhrážky ohľadom ďalšej činnosti a podobne), ktorým dal príčinu k obavám, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu (zavinenie) na uvalení väzby. Nepostačuje preto len to, že išlo napríklad o osobu niekoľkokrát súdne trestanú, že je obava z jej skrývania sa, alebo obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, keď o zavinenie nepôjde ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu odmieta vyjadrovať. Zavinenie obvineného (či už vo forme úmyselnej alebo nedbanlivostnej) znamená jeho zavinený úkon, ktorý je v príčinnej súvislosti nielen so začatím trestného stíhania a rozhodnutím o väzbe, ale ovplyvnil postup pri uvalení väzby tak, že bez tohto konania by k uvaleniu väzby nedošlo, teda podmienka, že si obvinený väzbu zavinil sám, nie je naplnená už tým, že sa dopustil skutku a že boli naplnené v čase rozhodovania o väzbe alebo jej predĺžení predpoklady pre rozhodnutie o jeho väzbe. V danej veci súd zavinenie žalobcu vzhliadol výlučne v jeho vyjadrení pri výsluchu dňa 23.09.2010, v ktorom žalobca de facto podozrenie jeho účasti na trestnom čine potvrdil, keď uvedené jeho vyjadrenie vyhodnotil tak, že aj svojím vlastným pričinením si väzbu zavinil. Ako už odvolací súd zhora uviedol, samotná existencia dôvodov pre väzbu bola nedostatočná pre konštatovanie zavinenia žalobcu a z tohto pohľadu preto záver súdu prvej inštancie považoval za nesprávny a nedostatočný pre aplikáciu ustanovenia § 8 ods. 6 zákona. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, jej preukázanie žalobca odôvodňoval už tým, že v dôsledku obmedzení spojených s výkonom väzby bol obmedzovaný na svojich základných právach a slobodách, prišiel o možnosť vykonávania bežných každodenných činností, bol odlúčený od priateľky a rodiny a mal obmedzenia plynúce mu z výkonu väzby. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe nespochybnil, že výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady pre jeho osobný život, pričom vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcovi vyčítal, že nepreukázal zásah do jeho osobnostných práv a základných slobôd. Podľa názoru odvolacieho súdu už samotný výkon väzby a povinnosť rešpektovať režim jej výkonu predstavuje vážny zásah do práv fyzickej osoby a spôsobuje dotknutej osobe nepochybne (za 8 mesiacov väzby nemohla nevzniknúť) nemajetkovú ujmu s ňou v príčinnej súvislosti, keď pri dôsledkoch realizácie (obmedzenie na osobnej slobode, vylúčenie z rodinného a spoločenského života, povinnosť strpieť režim a obmedzenia väzby) väzby na výkon práv fyzickej osoby sa potom iná ako peňažná forma - satisfakcia nemajetkovej ujmy nejaví súdu spravodlivým a primeraným zadosťučinením, a preto pokiaľ nie je preukázané, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi nevznikol preto, že väzbu si zavinil sám, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je opodstatnenou a primeranou požiadavkou odčinenia ujmy, keď z hľadiska primeranosti sa treba zaoberať výškou nemajetkovej ujmy. Konkrétna výška nemajetkovej ujmy sa preukázať nedá, vzhľadom na charakter nemajetkovosti ujmy (ako nesprávne uviedol súd prvej inštancie), pričom súd prvej inštancie v danej veci citoval ustanovenie § 17 ods. 4 zákona v znení, ktoré v čase výkonu väzby neplatilo. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 v znení zákona platnom v čase výkonu väzby, keď toto zákonné ustanovenie upravovalo minimálnu výšku nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 8) a teda pokiaľ by žalobca nepreukázal skutočnosti k výške ním požadovanej nemajetkovej ujmy, prináležala by mu výška nemajetkovej ujmy nesporne minimálne vo výške upravenej v tomto zákonnom ustanovení. Aplikáciou ustanovenia § 17 ods. 4 v znení platnom až neskôr by sa popieral princíp úplného odškodnenia a spôsobilo by sa neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by i porušením zákazu retroaktivity (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16. marca 2016). Súd prvej inštancie pritom neuviedol, (a náležite nezdôvodnil), prečo aplikoval, resp. citoval ustanovenie § 17 ods. 4 v znení platnom po 01. januári 2013. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. však je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody podľa tohto zákona, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný (nález Ústavného súdu SR z 24.03.2011 sp. zn. II.ÚS 25/2011), keď pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (nález Ústavného súdu SR zo 07.07.2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016); ak k odsúdeniu trestne stíhanej osoby nedošlo sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.
38. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie postupovať v intencii tohto rozhodnutia a svoje nové rozhodnutie náležite odôvodní, keď rozhodne aj o trovách strán sporu v celom konaní.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).