Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17C-220-2016.pdf
PDF · 175.39 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/220/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci žalobcu: X. Q., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX C. K. č. XXX, zast.: METIS Legal, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 47 242 159, proti žalovanému: Unikredit, s.r.o., so sídlom 924 01 Galanta, Mierová 1432/57, IČO: 36 239 844, zast.: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS, s.r.o., so sídlom 927 01 Šaľa, Hlavná 6, IČO: 47 241 543, o určenie neplatnosti zmluvy, takto
rozhodol:
I. Súd určuje, že Zmluva o úvere zo dňa 21. 5. 2008 uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a neb. V. Q., nar. X. X. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom C. K. č. XXX, ako dlžníkom, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 663,88 eura, je neplatná.
II. Súd určuje, že Dodatok k Zmluve o úvere zo dňa 20. 1. 2009 uzatvorený medzi žalovaným ako veriteľom a neb. V. Q., nar. X. X. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom C. K. č. XXX, ako dlžníkom, predmetom ktorého bolo poskytnutie ďalšieho úveru vo výške 3225,54 eura, je neplatný.
III. Súd určuje, že Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 21. 5. 2008 uzatvorená medzi žalovaným ako nadobúdateľom a neb. V. Q., nar. X. X. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom C. K. č. XXX, ako prevodcom, predmetom ktorej bol zabezpečovací prevod nehnuteľností vedených v Katastri nehnuteľnosti Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor, okres Galanta, obec C. K., kat. územie C. K., zapísaných
- na LV č. XXXX - rodinný dom so súpisným číslom 485, postavený na pozemku parcela reg. "P." č. XXXX/XXX o výmere 428 m2 - zastavené plochy a nádvoria,
- na LV č. XX - parcela reg. "P." č. XXXX/X o výmere 1010 m2 - záhrada a parcela reg. "P." č. XXXX/ XXX o výmere 428 m2 - zastavané plochy a nádvoria, je neplatná.
IV. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa svojou žalobou zo dňa 19. 5. 2016, neskôr upravovanou, /ktorú zmenu žaloby súd pripustil na pojednávaní konanom dňa 23. 11. 2017 (č. l. 118) a ďalej pojednával o tatko zmenenej žalobe/ domáhal, aby súd určil, že Zmluva o úvere zo dňa 21. 5. 2008 uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a neb. V. Q., nar. X. X. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, ako dlžníkom, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 663,88 eura, je neplatná; Dodatok k Zmluve o úvere zo dňa 20. 1. 2009, predmetom ktorého bolo poskytnutie ďalšieho úveru vo výške 3225,54 eura, je neplatný; Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 21. 5. 2008, je neplatná.
2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že nebohý V. Q. a žalovaný uzatvorili Zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 663,88 eura (20 000,- Sk). V. Q. zomrel dňa XX. XX. XXXX a na tunajšom súde je vedené dedičské konanie pod sp. zn. 12D/164/2014, pričom jedinou účastníčkou ded. konania je jeho matka - žalobca. Žalovaný si v dedičskom konaní uplatnil listom zo dňa 20. 5. 2015 pohľadávku vo výške 15 823,21 eura, ktorú nijako nešpecifikoval. Zároveň dňa 21. 5. 2008 žalovaný a neb. V. Q. uzatvorili Zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky veriteľa zo Zmluvy o úvere zo dňa 21. 5. 2008 k nehnuteľnostiam vedeným v Katastri nehnuteľností Okresného úradu Galanta, katastrálny odbor, okres Galanta, obec C. K., kat. územie C. K., zapísané na LV č. XXXX - rodinný dom so súpisným číslom 485, postavený na pozemku parcela reg. "P." č. XXXX/XXX o výmere 428 m2 - zastavené plochy a nádvoria a na LV č. XX - parcela reg. "P." č. XXXX/X o výmere 1010 m2 - záhrada a parcela reg. "P." č. XXXX/XXX o výmere 428 m2 - zastavané plochy a nádvoria. Žalobca tieto nehnuteľnosti dodnes riadne užíva, na LV č. XXXX a č. XX je však žalovaný zapísaný ako dočasný vlastník na základe C. XXXX/XX z 14. 7. 2008 - č. z. 181/08, preto tieto nehnuteľnosti nemôžu byť predmetom dedičského konania po neb. V. Q..
3. Žalobca ďalej dôvodil, že Zmluva o úvere zo dňa 21. 5. 2008 bola síce uzatvorená podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, avšak podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka je táto zmluva bezpochybne zmluvou spotrebiteľskou. Zmluva o úvere obsahuje viaceré neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 4 OZ). Predmetom Zmluvy o úvere bolo poskytnutie úveru vo výške 20 000,- Sk (663,88 eura). Podľa čl. I bod 2 Zmluvy o úvere, úver spolu s dohodnutým navýšením o 36 000,- Sk (1194,98 eura), z ktorého 50 % predstavuje úrok a 50 % náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, predstavujú pohľadávku žalovaného spolu vo výške 56 000,- Sk (1858,86 eura). Z uvedeného je zrejmé, že na základe predmetnej Zmluvy o úvere žalovaný ako veriteľ poskytol dlžníkovi (t. j. zomrelému V. Q.) úver vo výške 663,88 eura, pričom dlžník mal vrátiť tieto peňažné prostriedky spolu s úrokom vo výške 90 % z poskytnutého úveru a s nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie úverovej zmluvy vo výške 90 % z poskytnutého úveru, čo je neadekvátne, úžernícke a v rozpore s dobrými mravmi. Maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru s lehotou splatnosti od jedného do päť rokov bola v druhom štvrťroku 2008 stanovená vo výške 112,52 %, t.j. ak mal byť poskytnutý úver vo výške 663,88 eura, maximálna výška odplaty by predstavovala sumu vo výške 747,- eura. V dôsledku vyššie uvedeného by nárok veriteľa zo Zmluvy o úvere nemal presiahnuť sumu vo výške 1410,88 eura. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že Zmluva o úvere spôsobuje neprijateľné podmienky, čo spôsobuje, že táto Zmluva o úvere je v rozpore s dobrými mravmi a je teda, v zmysle ustanovenia 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a súd, ako aj iný štátny orgán, na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex officio). Zároveň žalobca poukázal na to, že predmetná pohľadávka odporcu je neprimerane zabezpečená, nakoľko hodnota predmetu zabezpečenia niekoľko násobne presahuje tzv. maximálnu povolenú hranicu krytia, ktorej výška bola súdnou praxou ustálená na hodnote max. 140% hodnoty zabezpečenej pohľadávky. V uvedenom prípade je hodnota predmetu zabezpečenia (nehnuteľnosti) vo výške viac ako 500 000,- Sk (16 596,96 eura), pričom výška poskytnutého úveru s primeraným príslušenstvom by mala predstavovať sumu maximálne 1410,88 eura. Hodnota predmetu zabezpečenia je evidentne v hrubom nepomere k nároku veriteľa zo Zmluvy o úvere (navýšenie až o 1176,35 %). Vzhľadom na uvedené oba právne úkony sú absolútne neplatné v zmysle ustanovenia 39 OZ. Absolútna neplatnosť Zmluvy o úvere ako hlavného vzťahu má za následok, že nemohlo dôjsť ani k vzniku zabezpečovacieho právneho vzťahu na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zo dňa 21. 5. 2008. Žalovaný si v rámci dedičského konania po poručiteľovi V. Q. prihlásil pohľadávku vo výške 15 823,21 eura, pričom výška tejto pohľadávky sa približuje hodnote nehnuteľnosti uvedenej v Zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, t. j. 16 596,96 eura. Aj v dôsledku tejto skutočnosti na strane žalobcu existuje dôvodná obava, že v prípade, ak nezákonná pohľadávka žalovaného nebude v dedičskom konaní po poručiteľovi V. Q. uspokojená, tak zo strany žalovaného dôjde k výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a k následnému speňaženiu nehnuteľností. Žalobca je toho názoru, že nehnuteľnosti by mali predstavovať aktíva pozostalosti. Jedine súdnym rozhodnutím sa odstráni priame ohrozenie právneho postavenia - žalobcu. Na odstránenie uvedeného právneho stavu nemá žalobca iný právny prostriedok.
4. Bez ohľadu na zrejmú absolútnu neplatnosť predmetnej Zmluva o úvere a Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva platí, že Zmluva o úvere predstavuje prvý (hlavný) alebo zabezpečovaný vzťah, od existencie ktorého je priamo závislý vedľajší (akcesorický) alebo zabezpečovací záväzkový vzťah, založený Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva, plniaci funkciu zabezpečenia záväzku
vzniknutého z úverovej zmluvy. Akcesorická povaha zabezpečovacieho právneho vzťahu spočíva v tom, že pokiaľ ide o jeho vznik, ten je podmienený existenciou hlavného, zabezpečovaného záväzku, t. j. nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku, a pokiaľ ide o jeho zánik, ten takisto spravidla závisí od zániku hlavného právneho vzťahu, avšak okamih zániku vedľajšieho právneho vzťahu nemusí byť totožný s okamihom zániku hlavného právneho vzťahu. Nakoľko je Zmluva o úvere absolútne neplatnou zmluvou podľa 39 OZ, má táto absolútna neplatnosť Zmluvy o úvere ako hlavného vzťahu za následok, že nemohlo dôjsť platne ani k vzniku zabezpečovacieho právneho vzťahu na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 21. 5. 2008.
5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne dňa 13. 9. 2016, keď uviedol, že žalovaný považuje tvrdenia žalobcu za neopodstatnené a nesprávne. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol v platnosti zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý v § 3 ods. 10 ustanovoval, že „odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády". Výška tejto maximálnej odplaty však bola upravená až nariadením Vlády SR č. 238/2008 s účinnosťou od 1. 8. 2008, teda až po uzatvorení zmluvy o úvere, z čoho je zrejmé, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nebola maximálna výška tejto odplaty stanovená všeobecne záväzným právnym predpisom. Napriek uvedenému však žalovaný poznamenáva, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru dohodnutá v zmluve o úvere uzatvorenej s právnym predchodcom žalobcu, bola aj v súlade s predmetným nariadením Vlády SR. Podľa § 1 ods. 1 tohto nariadenia, „výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona". Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre určenie maximálnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru sú rozhodné priemerné hodnoty RPMN pre príslušný typ spotrebiteľského úveru, ktoré údaje sú zverejňované podľa § 7a ods. 2 a súvisiaceho § 7a ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Týmito údajmi sú tzv. „Údaje o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch" zverejňované na stránke Ministerstva financií SR. Z údajov MF SR o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za 2. štvrťrok 2008 (obdobie, kedy bola uzatvorená zmluva o úvere) pritom vyplýva, že priemerná hodnota RPMN pre spotrebiteľské úvery so zabezpečením vo výške do 50 000,- Sk s lehotou splatnosti 1 až 5 rokov, bola na úrovni 32,88 %, z čoho potom vyplýva, že maximálna výška RPMN povolená nariadením Vlády SR pre druhý kvartál roku 2008 bola na úrovni 65,76 %. Ako je zrejmé z čl. IX bod 3 zmluvy o úvere uzatvorenej s právnym predchodcom cu, RPMN bolo dohodnuté vo výške 60 % ročne, teda pod hornou hranicou upravenou vyššie citovaným nariadením Vlády SR. Ak by tomu i tak nebolo a odplata za poskytnutie spotrebného úveru by bola dohodnutá vo vyššej miere, ako pripúšťa citované nariadenie, nemala by táto skutočnosť za následok neplatnosť celej zmluvy o úvere, ako to uvádza žalobca vo svojej žalobe. Podľa § 3 ods. 11 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch totiž platilo, že, „ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením odseku 10 v tom, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru prevyšuje výšku ustanovenú nariadením vlády vydaným podľa odseku 10, je neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto ustanoveniu, ak sa ten, kto je takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá". Z citovaného ustanovenia okrem skutočnosti, že následkom neplatnosti môže byť zmluva o úvere postihnutá len v tej časti, v ktorej dohodnutá odplata za poskytnutie úveru presahuje hodnotu určenú právnym predpisom a nie v celom jej rozsahu, vyplýva i ďalšia podstatná skutočnosť a síce, že ide o neplatnosť, ktorá je zákonodarcom formulovaná ako neplatnosť relatívna, čo je zrejmé z formulácie „ak sa ten, kto je takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá". Pri práve domáhať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu pritom platí, na rozdiel od neplatnosti absolútnej, že ide o právo premlčateľné, ktorého je možné domôcť sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Keďže zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 21. 5. 2008 (čo bol aj deň, kedy premlčacia lehota počala plynúť), toto právo bolo možné na súde uplatniť do 21. 5. 2011. Žalobu však žalobca podal až dňa 19. 5. 2016. Z uvedeného potom vyplýva, že i keby tvrdenia žalobkyne o nezákonne dohodnutej výške odplaty za poskytnutie úveru boli pravdivé (čo ako bolo vyššie uvedené, pravdivé nie sú), nebolo by už v súčasnosti možné dovolávať sa z uvedeného dôvodu neplatnosti zmluvy o úvere, ani jej časti.
6. K tvrdenej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 21. 5. 2008 žalovaný uviedol, že Občiansky zákonník v ustanoveniach upravujúcich inštitúty zabezpečovacieho prevodu práva a tiež záložného práva, ktorého niektoré ustanovenia sa primerane použijú aj na zabezpečovací prevod
práva, žiadnym spôsobom neobmedzuje predmet zabezpečenia pokiaľ ide o pomer jeho hodnoty k výške zabezpečenej pohľadávky. Ak aj teda dlžník na zabezpečenie svojho záväzku poskytne veriteľovi predmet zabezpečenia, ktorého hodnota je vyššia ako výška zabezpečenej pohľadávky, nemožno hovoriť o rozpore so zákonom ani o jeho obchádzaní. Samotný nepomer medzi týmito veličinami nemôže postačovať ani na prijatie záveru, že bolo zabezpečenie poskytnuté v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru súdnej praxe je v rozpore s dobrými mravmi taký právny úkon, ktorý nezodpovedá právnym zásadám, resp. spoločenským normám, ktoré sú všeobecne akceptované spoločnosťou, pričom ide najmä o prípady, keď k uzavretiu právneho úkonu dochádza z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskeho cieľa právneho úkonu či z dôvodu uspokojenia iných potrieb a kedy hlavným motívom osoby robiacej právny úkon je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu alebo privodiť ujmu na majetku, ktorý mu bol zverený (tzv. šikanózny výkon práva). Hlavným významom zabezpečovacieho prevodu práva, obdobne ako v prípade záložného práva, je primárne jeho zabezpečovacia funkcia, t. j. vytvorenie účinného tlaku na dlžníka, aby svoj záväzok z hlavného záväzkového vzťahu riadne splnil. Poskytovanie úverov bez takého zabezpečenia, ktoré dlžníka motivuje jeho záväzok dobrovoľne, riadne a včas plniť, by bolo pre veriteľov z podnikateľského hľadiska neúnosným rizikom, a preto je vo väčšine prípadov podmienkou poskytnutia úveru poskytnutie relevantného zabezpečenia zo strany dlžníka. V praxi sa však neraz stáva, že dlžník, ktorý o poskytnutie úveru žiada, nemá iný majetok, ktorým by dokázal zabezpečiť pohľadávku veriteľa, ako svoju nehnuteľnosť, v dôsledku čoho potom v prípadoch, kedy spotrebiteľ žiada o úver v relatívne nižšej sume (napr. na financovanie svojich bežných potrieb alebo drobných nákupov) môže dôjsť aj k nepomerom medzi výškou zabezpečenej pohľadávky a hodnotou predmetu zabezpečenia. Z hľadiska plnenia zabezpečovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva však medzi týmito prípadmi a prípadmi, kedy sa hodnota predmetu zabezpečenia rovná výške zabezpečenej pohľadávky, nie je zásadný rozdiel. V oboch prípadoch pri riadnom plnení povinností zo strany dlžníka dochádza k zániku zabezpečenej pohľadávky a s ňou i k zániku zabezpečovacieho vzťahu a k vráteniu predmetu zabezpečenia dlžníkovi. Vo fáze napĺňania tejto zabezpečovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva, teda v dobe, kedy má dlžník plniť svoje povinnosti vyplývajúce zo zabezpečeného právneho vzťahu, nehrozí dlžníkovi ani žiadne „zhoršenie jeho postavenia", keďže veriteľ nie je oprávnený s predmetom zabezpečenia disponovať. Je teda zrejmé, že samotný nepomer medzi výškou zabezpečenej pohľadávky a hodnotou predmetu zabezpečenia nemôže zakladať rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi, ako to uvádza žalobca vo svojej žalobe. Ak dlžník svoj záväzok, ktorý bol zabezpečený zabezpečovacím prevodom práva, riadne nesplní, aktivizuje sa sekundárna - uhradzovacia funkcia tohto zabezpečovacieho inštitútu, ktorú môže veriteľ realizovať obdobne ako v prípade výkonu záložného práva, a to predovšetkým predajom predmetu zabezpečenia na dobrovoľnej dražbe, priebeh a podmienky ktorej sú upravené zákonom č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Na margo tvrdení žalobcu o nepomere medzi výškou poskytnutého úveru a hodnotou predmetu zabezpečenia žalovaný uviedol, že suma vo výške 663,88 eura (20 000,- Sk), ktorú žalovaný vyplatil právnemu predchodcovi žalobcu na základe zmluvy o úvere zo dňa 21. 5. 2008, nepredstavovala jediný úver, ktorý žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu poskytol. Ďalšiu peňažnú sumu vo výške 3225,54 eura mu žalovaný poskytol na základe dodatku k predmetnej zmluve o úvere uzatvoreného dňa 20. 1. 2009, ktorým dodatkom bola upravená splatnosť úveru, výška úroku a RPMN (na úroveň 33 %) a to aj vo vzťahu k nesplatenému zostatku pôvodného úveru, ktorého výška bola ku dňu uzatvorenia dodatku 524,46 eura. Zabezpečenie poskytnuté právnym predchodcom žalobcu na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 21. 5. 2008 sa pritom podľa predmetného dodatku k zmluve o úvere vzťahovalo aj na záväzok právneho predchodcu žalobcu vyplývajúci z tohto dodatku. Zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzatvorená dňa 21.5 .2008 medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu a neobsahuje žiadne dojednania, ktoré by mali právneho predchodcu žalobcu nejako poškodzovať alebo ukracovať na jeho právach (napr. dojednanie tzv. prepadnej klauzuly), a ktoré by mali nasvedčovať tomu, že by sa malo jednať o zmluvu uzatváranú v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný zabezpečovacím prevodom práva sledoval predovšetkým naplnenie jeho zabezpečovacej funkcie, pričom právny predchodca žalobcu nedisponoval žiadnym iným majetkom, ktorý by mohol za účelom zabezpečenia svojho záväzku žalovanému poskytnúť. O tom, že žalovaný nemal pri uzatváraní zmluvy o zabezpečovacom prevode práva žiadny úmysel postupovať spôsobmi priečiacimi sa dobrým mravom, teda napr. pripraviť právneho predchodcu žalobcu o strechu nad hlavou alebo sa iným spôsobom obohacovať na jeho majetku, svedčí i tá skutočnosť, že i po registrácii dočasného prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam právneho predchodcu žalobcu na žalovaného do katastra nehnuteľností, žalovaný nechal právneho predchodcu žalobcu predmetné nehnuteľnosti v plnom rozsahu a bezodplatne naďalej užívať, ale tiež skutočnosť, že žalovaný doposiaľ nevykonal úkony, ktoré by viedli k speňaženiu predmetu zabezpečenia zo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a to i napriek tomu, že peňažný
záväzok právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému je už dlhodobo po lehote splatnosti. Jediné, čo žalovaný chce, je uspokojenie jeho peňažného nároku, ktorý mu vznikol voči právnemu predchodcovi žalobcu. Za situácie, kedy tento peňažný záväzok doposiaľ nie je splnený, považuje žalovaný žalobu podanú žalobcom za účelový krok, ktorého cieľom je len snaha vyhnúť sa splneniu tohto záväzku.
7. Žalobca sa následne písomne vyjadril dňa 28. 10. 2016, keď uviedol, že tvrdenie žalovaného ohľadom toho, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru bola v súlade s nariadením Vlády SR č. 238/2008, pokladá za právne irelevantné, nakoľko toto nariadenie nadobudlo účinnosť až dňa 1. 7. 2008. Je síce pravdou, že v Zmluve o úvere je uvedená RPMN 60 %, ale táto výška RPMN je podľa názoru žalobcu vypočítaná v rozpore s Prílohou č. 1 k zákonu č. 258/2001 Z.z. Ak žalovaný uviedol, že v prípade, ak by aj odplata za poskytnutie spotrebného úveru bola dohodnutá vo vyššej miere, ako pripúšťa citované nariadenie, nemala by táto skutočnosť za následok neplatnosť celej zmluvy o úvere, ale s poukazom na § 3 ods. 11 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, by bola úverová zmluva neplatná v rozsahu, vakom by odporovala predmetnému ustanoveniu. Žalobca považujeme toto tvrdenie žalovaného za účelové, nakoľko žalobca sa domáha absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere z dôvodov v žalobe uvedených a rozhodne nie relatívnej neplatnosti časti zmluvy z dôvodu, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru prevyšuje výšku ustanovenú nariadením vlády. Vzhľadom na vyššie uvedené je žalovaným vznesená námietka premlčania bez akejkoľvek právnej relevancie.
8. Žalobca poukázal m. i. aj na samotný Splátkový kalendár uvedený v čl. IX úverovej zmluvy, kde prvých 35 splátok bolo vo vyše 1000,- Sk (33,19 eura) a posledná 36. splátka bola vo výške 21 násobku výšky mesačnej splátky, t. j. 21 000,- Sk (697,- eura). Žalobca je vzhľadom na vyššie uvedené toho názoru, že žalovaný si touto výraznou disproporciou splátkového kalendára vytváral priestor na budúci výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva.
9. Žaloba ďalej dôvodil, že podľa čl. V bod 1 Zmluvy o úvere, ak bude dlžník v omeškaní so zaplatením niektorej splátky, alebo uhradí nižšiu splátku ako je určená v splátkovom kalendári, je veriteľ oprávnený účtovať dlžníkovi zmluvnú pokutu vo výške 2,5 % z poskytnutého úveru, a to aj opakovane pri každom jednotlivom prípade. Predmetné ustanovenie veriteľovi umožňuje penalizovať dlžníka v prípade jeho omeškania zmluvnou pokutou vo výške 16,60 eura, pričom samotná výška jednotlivej štandardnej splátky bola 33,19 eura. Na základe čl. V bod 4 Zmluvy o úvere v prípade, ak sa úver stane splatný v zmysle tejto zmluvy z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka, vzniká veriteľovi nárok na celé dohodnuté príslušenstvo, ako forma zmluvnej pokuty z dôvodu neplnenia záväzkov dlžníka. V prípade vyhlásenia úveru za predčasne splatný je veriteľ oprávnený dlžníkovi účtovať úrok z omeškania vo výške 0,25 % z celkovej dlžnej sumy ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, a to za každý deň omeškania až do jeho uhradenia dlžníkom. Predmetné ustanovenie obsahuje absolútne neprimerané postihy dlžníka, ako zmluvnú pokutu vo výške príslušenstva a „úrok z omeškania" vo výške 91,25 % ročne.
10. Do mimoriadnej pozornosti súdu žalobca dal ustanovenie čl. VII Úverovej zmluvy bod 1 a 2, z ktorého znenie je zrejmé a nepochybné. že skutočným účelom Zmluvy o úvere nebolo poskytnutie úveru dlžníkovi: 1. Dlžník: V. Q., rod. Q., trvale bytom K. K. č.XXX, nar. X. X. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, prehlasuje a zaväzuje sa, že v prípade realizácie zabezpečovacieho prevodu práva podľa tejto zmluvy tieto nehnuteľnosti uvedené v čl. III tejto zmluvy nepoškodí, bezodkladne ich na výzvu veriteľa alebo nového vlastníka vysťahuje, vyprace a takto odovzdá novému vlastníkovi. 2. V prípade, ak tak dlžník v určenej lehote neurobí, splnomocňuje týmto nového vlastníka k vyprataniu a vysťahovaniu nehnuteľností podľa čl. III tejto zmluvy, pričom tento je oprávnený použiť svojpomoc podľa Občianskeho zákonníka. Dlžník dáva s účinnosťou odo dňa podpisu tejto zmluvy podľa § 29 Trestného zákona súhlas novému vlastníkovi k zásahu do jeho osobnej slobody. Dlžník prehlasuje, že jeho súhlas je mienený vážne a plne si uvedomuje práva a povinnosti z tohto súhlasu vyplývajúce. Dlžník je v takomto prípade povinný určiť najneskôr v deň vypratania miesto uloženia vecí, ktoré sa v predmete zabezpečenia úverom nachádzajú. Ak tak neurobí splnomocňuje veriteľa, aby rozhodol o mieste uloženia, pričom znáša náklady s tým spojené. Dlžník je povinný prevziať si tieto veci do 60 dni od ich uloženia, pričom deň prevzatia oznámi dlžník písomne na adresu veriteľa. Ak si dlžník v dohodnutom termíne tieto uložené veci neprevezme udeľuje týmto veriteľovi splnomocnenie, aby ich v jeho mene a na jeho účet speňažil spôsobom a v cene podľa vlastného uváženia. Veriteľ odovzdá výťažok speňaženia po odpočítaní nákladov uloženia a speňaženia vecí dlžníkovi. Veriteľ je oprávnený naložiť s vecami,
ktoré nebolo možné speňažiť podľa vlastného uváženia, pričom takéto konanie nezakladá právo dlžníka na náhradu škody."
11. Na základe týchto skutočností je žalobca toho názoru, že účelom takto koncipovanej Zmluvy o úvere nebolo poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi (právnemu predchodcovi žalobcu) ale jeho ekonomická likvidácia. Takýto postup žalovaného je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a nesie znaky civilnoprávnej úžery a akejkoľvek iná interpretácie žalovaným je len účelovou obranou, ktorá nemá absolútne žiadnu oporu v zákone. Ak by aj nešlo o nadvládu žalovaného nad právnym predchodcom žalobcu (tieseň, čiastočná ľahkomyseľnosť), tak žalobca uvádza, že vo veciach tzv. nebankových subjektov sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne však nie v takej výške, ako žalovaný zapracoval do Zmluvy o úvere, ktorých výška presahuje 100 % oproti priemeru bánk.
12. Žalobca zotrval na názore, že v danom prípade je hodnota predmetu zabezpečenia (ceny nehnuteľnosti) v hrubom nepomere k nároku veriteľa zo Zmluvy o úvere (1176,35 %). S poukazom na argumenty žalobcu, tento zastáva názor, že Zmluva o úvere je absolútne neplatnou zmluvou podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pre jej rozpor s dobrými mravmi. Absolútna neplatnosť Zmluvy o úvere ako hlavného vzťahu má za následok, že nemohlo dôjsť k vzniku zabezpečovacieho právneho vzťahu na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zo dňa 21. 5. 2008. Žalobca zdôraznil, že žalovaný si v rámci prebiehajúceho dedičského konania po poručiteľovi V. Q. ako veriteľ uplatnil pohľadávku vo výške 15 823,21 eura. Táto pohľadávka žalovaného predstavuje skoro 24 násobok poskytnutej sumy zo Zmluvy o úvere. Čo sa týka dodatku k zmluve o úvere, žalobca spochybnil autenticitu Dodatku k zmluve o úvere, či je podpísaný samotným právnym predchodcom žalobcu, ako aj skutočnosť, či dlžníkovi veriteľ skutočne poskytol ďalší úver vo výške 3225,54 eura. Žalovaný v dodatku uvádza, že výška úveru z pôvodnej Zmluvy o úvere bola 524,46 eura, avšak ku dňu údajného podpisu tohto dodatku (20. 1. 2009) mal právny predchodca žalobcu na základe Zmluvy o úvere uhradiť sumu vo výške 7 splátok, t. j. 232,40 eura (7 x 33,20 eura). Zo skutočností uvádzaných žalovaným v Dodatku k úverovej zmluve však vyplýva, že žalovaný uhradil iba sumu 139,42 eura (663,88 eura - 524,46 eura), na základe čoho mal v uvedenom prípade žalovaný poskytnúť právnemu predchodcovi žalobkyne ďalší a podstatne vyšší uver (3225,54 eura) a to aj napriek skutočnosti, že právny predchodca žalobcu bol preukázateľne v omeškaní so splácaním pôvodného úveru (663,88 eura). V prípade, ak by aj žalovaný preukázal existenciu a platnosť tohto dodatku k Zmluve o úvere, tak v dôsledku absolútnej neplatnosti samotnej Zmluvy o úvere je tento dodatok rovnako absolútne neplatným právnym úkonom.
13. Žalobca poukázala na to, že týmto dodatkom by sa výrazne skrátila doba splatnosti z pôvodnej Úverovej zmluvy, a to z dátumu splatnosti 21. 5. 2011 na dátum splatnosti 21. 1. 2010 a paradoxne by došlo k navýšeniu úveru zo sumy 663,88 eura na sumu 3750,- eur, pričom výška poslednej (v poradí dvanástej) splátky by podľa nového splátkového kalendára bola 4403,11 eura. Podľa žalobcu, žalovaný si touto výraznou disproporciou v splátkovom kalendári opakovane chcel vytvoriť priestor na budúci výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
14. Žalovaný na uvedené reagoval vyjadrením zo dňa 24. 4. 2017, v ktorom uviedol, že žalovaný má za to, že Zmluva o úvere neobsahuje dojednania, ktoré by boli v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný k argumentu žalobcu o nekalej podmienke v zmysle cieľov smernice Rady 93/13 EHS uviedol, že pokuta vo výške 2,5 % z poskytnutého úveru sa neaplikuje „popri" úrokoch z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Podľa Zmluvy o úvere totiž nemohlo dôjsť k súčasnému uplatneniu oboch sankcií, keďže zatiaľ čo sankcia podľa čl. V bodu 1 Zmluvy o úvere sa mohla uplatniť len počas trvania splátkového kalendára, sankcia podľa čl. V bodu 4 Zmluvy o úvere sa mohla uplatniť len po zosplatnení celého úveru a teda zániku práva dlžníka splácať úver v splátkach. V súhrne k uvedeným námietkam žalobcu ešte žalovaný poznamenal, že ak by aj niektoré zo žalobcom označených ustanovení Zmluvy o úvere bolo súdom vyhodnotené ako absolútne neplatné, táto skutočnosť nezakladá neplatnosť celého právneho úkonu, v ktorom je toto neplatné dojednanie obsiahnuté s výnimkou prípadu, ak by toto neplatné dojednanie upravovalo podstatnú náležitosť zmluvy a v prípade jeho neplatnosti by nemohlo byť nahradené zákonnou úpravou. Okrem úveru vo výške 663,88 eura na základe Zmluvy o úvere, poskytol žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu na základe Dodatku aj ďalší úver vo výške 3225,54 eura, čiže prostriedky celkovo vo výške 3889,42 eura. Právny predchodca žalobcu (resp. jeho právni nástupcovia) od doby uzatvorenia Zmluvy o úvere až dodnes, čo je obdobie takmer 9 rokov, však vrátil žalovanému v splátkach len sumu vo výške 989,17 eura a to len v priebehu rokov 2008 a 2009.
Od začiatku roku 2010 pritom už žalovanému neposkytol žiadne peňažné plnenie. Takže ak má byť niečo kvalifikované ako rozporné s dobrými mravmi, tak je to podľa názoru žalovaného práve konanie právneho predchodcu žalobcu, pretože bežne uznávaným pravidlom správania sa v spoločnosti je, že ak si niekto požičia peniaze, tak tieto peniaze aj vráti, resp. aspoň vyvinie maximálnu snahu o ich vrátenie. Žalovaný považuje za absurdné, aby za tejto situácie žalobca tvrdil, že žalovaný poskytol úver právnemu predchodcovi zneužijúc jeho tieseň a ľahkomyseľnosť bez toho, aby svoje tvrdenie akokoľvek preukázal. Voči tomuto tvrdeniu a ďalším, opäť nijako nepodloženým tvrdeniam, že uzatvorením Zmluvy o úvere sledoval žalovaný ekonomickú likvidáciu právneho predchodcu žalobcu, sa žalovaný dôrazne ohradil. Ako už žalovaný uviedol, dlžník žalovanému zďaleka nevrátil ani len prostriedky rovnajúce sa istine poskytnutého úveru. Tieto peniaze žalovaný nemá k dispozícii už takmer 8 rokov. I za tohto stavu, i napriek tomu, že žalobca ani jeho právny predchodca po celú túto dobu neprejavili žiadnu snahu vyrovnať existujúcu dlžobu, žalovaný ako zabezpečený veriteľ nepristúpil k výkonu zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnosti označenej v žalobe, pričom túto nehnuteľnosť žalobcovi, ako i jeho právnemu predchodcovi, umožňoval neprerušene a nerušene užívať.
15. Tunajší súd v rámci vykonaného dokazovania, ako to bude vyplývať z nižšie uvedeného odôvodnenia, považoval uvedený vzťah zo všetkých troch právnych úkonov za spotrebiteľský, nakoľko neb. V. Q. konal ako spotrebiteľ, pretože sa žalovanému nepodarilo preukázať, že zmluvy uzatváral ako živnostník, navyše už vôbec sa mu nepodarilo preukázať, že úver si bral pre účely podnikania. Na dôvažok žalovaný ani netvrdil, že by neb. V. Q. nekonal ako spotrebiteľ a sám, pri svojej obrane, vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch.
16. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - Zmluva o úvere zo dňa 21. 5. 2008 (č. l. 8), Dodatok k Zmluve o úvere zo dňa 20. 1. 2009 (č. l. 36), Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 21. 5. 2008 (č. l. 14) a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
17. Žalobca podal žalobu tak, ako je vyššie popísané a odôvodnené.
18. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Strany konania musia predložiť k svojim vyjadreniam všetky listinné dôkazy, na ktoré sa odvolávajú a ktoré majú preukázať tvrdenia uvedené v žalobe a vo vyjadreniach k nej. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.
19. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strany napr. so stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.
20. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
21. Súd dáva stranám do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa nimi navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
22. Strany konania uzatvorili zmluvy tak, ako je to popísané v žalobe a následných vyjadreniach oboch strán sporu.
23. Predmetom Zmluvy o úvere zo dňa 21. 5. 2008 bolo poskytnutie úveru vo výške 20 000,- Sk (663,88 eura). Podľa článku I bod 2, úver spolu s dohodnutým navýšením vo výške 36 000,- Sk, z ktorého 50 % predstavuje úrok a 50 % náklady na vypracovanie a uzatvorenie tejto zmluvy, vrátane všetkých činnosti s tým spojených, činil voči dlžníkovi pohľadávku vo výške 56 000,- Sk (1858,86 eura). Splatnosť úveru bola dohodnutá do 21. 5. 2011 (čl. II bod 1) podľa splátkového kalendára uvedeného v čl. IX. zmluvy a to tak, že 1. až 35 splátka bola stanovená vo výške 1000,- Sk vždy k 21. dňu v mesiaci od 21. 6. 2008 do 21. 4. 2011, čo predstavovalo splátku úrokov a posledná, 36. splátka, bola splatná dňa 21. 5. 2011 vo výške istiny úveru a poslednej splátky úrokov vo výške 21 000,- Sk. RPMN úveru bola 60 %.
24. Predmetom Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 21. 5. 2008 bolo zabezpečenie uspokojenia pohľadávky veriteľa zo Zmluvy o úvere zo dňa 21. 5. 2008 k nehnuteľnostiam uvedeným v bode 2. tohto odôvodnenia.
25. Dodatok k Zmluve o úvere zo dňa 20. 1. 2009 vo svojom čl. I uvádza:
1. Veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 663,88 eura /20 000,- Sk/, ktorý je splatný do 21. 5. 2011, zostatok istiny uvedeného úveru je 524,46 eura. 2. Veriteľ poskytol dlžníkovi na jeho žiadosť ďalší úver vo výške 3225,54 eura, spolu poskytol veriteľ dlžníkovi úver vo výške 3750,- eur, splatnosť tohto úveru je do 21. 1. 2010. 3. Dlžník uhradí veriteľovi za poskytnutý úveru ročný úrok vo výške 33 %, t. j. 1237,32 eura za rok, RPMN 33 %. Dlžník nepovinný uhradiť do termínu splatnosti úver s dohodnutým úrokom, spolu 4987,32 eura. Dlžník bude splácať poskytnutý úver podľa nižšie uvedeného splátkového kalendára. 4. Dlžník na zabezpečenie splatenia úveru poskytnutého dňa 21. 5. 2008 previedol na veriteľa svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na Správe katastra Galanta na LV č. XX a LV č. XXXX, katastrálne územie C.Á. K.. Toto zabezpečenie sa vzťahuje rovnako na splatenie úveru spolu s dohodnutým príslušenstvom podľa tohto dodatku. 5. Ustanovenia predchádzajúcej zmluvy o úvere zo dňa 21. 5. 2008, ktoré nie sú dotknuté týmto dodatkom, platia v pôvodnom znení.
Podľa čl. II Dodatku:
1. Ak bude dlžník v omeškaní so zaplatením niektorej splátky, alebo uhradí nižšiu splátku ako je splátka dohodnutá v splátkovom kalendári, je veriteľ oprávnený účtovať mu zmluvnú pokutu vo výške 1,5 % z poskytnutého úveru. 2. Ak dlžník v dohodnutom termíne úver nevráti, veriteľ je oprávnený dlžníkovi účtovať zmluvnú pokutu vo výške 0,15 % z celkovej dlžnej sumy za každý deň omeškania, a to až do jej uhradenia dlžníkom.
V poslednej časti dodatku bol potom uvedený splátkový kalendár, na základe ktorého úver mal byť splatený v dvanástich mesačných splátkach počnúc dňom 21. 2. 2009 a končiac dňom 21. 1. 2010. Prvých 11 splátok bolo dohodnutých vo výške 53,11 eura a posledná, dvanásta splátka, bola dohodnutá vo výške 4403,11 eura.
26. Všetky vyššie uvedené právne úkony uzatváral žalovaný, ktorý však používal obchodné meno nasledovne: Unifrost, s.r.o. - od 24. 10. 2000 do 3. 3. 2009 Unikredit, s.r.o. - od 4. 3. 2009 doposiaľ.
27. Podľa § 150 ods. 1 CSP, Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Podľa § 151 ods. 1 CSP, Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
Podľa § 34 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Podľa § 37 ods. 1 OZ, Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 39 OZ, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
28. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon) alebo použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. Preto neurčitým prejavom vôle je, ak sa v právnom úkone uvádzajú napr. aj neúplné informácie (rozumej spotrebiteľský vzťah, obchodno- záväzkový vzťah, dátum uzatvorenia zmluvy). Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným predmetom plnenia. Inak je právny úkon neplatný. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej ochrany, prihliada sa na ňu aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť, nie je časovo obmedzená.
29. Právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom nie je dovolený. Nedovolenosť je teda daná, ak a) obsah alebo účel právneho úkonu odporuje zákonu, b) obsah alebo účel právneho úkonu obchádza zákon, c) sa právny úkon prieči dobrým mravom. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku (R 54/2010).
30. Súd svoje rozhodnutie opiera aj o právny názor vyjadrený v uznesení NS SR sp. zn. 4 Cdo 119/2011: V citovanom ustanovení § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú stanovené niektoré základné náležitosti, ktoré musí vykazovať vôľa a jej prejav, aby išlo o platný právny úkon. Podľa tohto ustanovenia musí byť právny úkon urobený: a) slobodne, b) vážne, c) určite, d) zrozumiteľne. Pokiaľ to tak nie je a právny úkon niektoré z týchto zákonných náležitostí nespĺňa [nie je rozhodujúce, či ide o vadu vôle sub a), b) alebo o vadu prejavu sub c), d)], právny úkon síce vznikol a existuje, avšak je neplatný. Vo všetkých týchto prípadoch ide o absolútnu neplatnosť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí s ohľadom na to, že je zároveň stanovená vo verejnom (všeobecnom) záujme priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), ako aj bez ohľadu na to, či sa niekto tejto neplatnosti dovolal. Preto právne účinky z takto absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú (súdny výrok určujúci neplatnosť právneho úkonu nie preto potrebný). Právny úkon je neurčitý, a teda neplatný vtedy, ak je vyjadrený prejav vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľný, avšak nejednoznačný a tým neurčitý - zostáva jeho vecný obsah (vrátane predmetu dohody), pričom neurčitosť tohto obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani s použitím výkladových pravidiel (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí táto určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať zo samotného textu listiny, na ktorom je prejav vôle vyplývať zo samotného textu listiny, na ktorom je prejav vôle zaznamenaný.
31. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 137/2003). Dojednanie úrokov pri peňažnej pôžičke podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka v neprimeranej výške je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval, ako aj porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 57/2005).
32. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.). V zmluve o zabezpečovacom prevode práva absentujú podstatné náležitosti, viažuce sa k predmetu tohto právneho úkonu z hľadiska určenia spôsobu, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia zaisťovaného prevodu práva, resp. akým spôsobom sa má vykonať speňaženie zaisteného prevodu práva a v akom rozsahu má právo dlžník na vyplatenie rozdielu (v zmluve sa v čl. VI. v druhom odseku uvádza, že „ ...ak dosiahnutý výťažok z predaja prevýši zabezpečenú pohľadávku veriteľa spolu s príslušenstvom po odpočítaní nevyhnutne účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu, veriteľ vydá bez zbytočného odkladu túto časť výťažku dlžníkovi ...“, pričom nijako nie sú špecifikované účelne vynaložené náklady ani rozsah výťažku z predaja). Je nepochybné, že ani pre platnosť tohto druhu zmlúv, nemôže prísť k obchádzaniu všeobecných náležitostí uvedených v § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 208/2010).
33. Podľa § 52 ods. 1 a 12 OZ, účinný k 21. 5. 2008, (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 1 veta prvá OZ, Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 54 ods. 1 a 2 OZ, (1) Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. (2) V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 3 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, účinný k 21. 5. 2008, (1) Veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. (2) Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 4 ods. 1 až 4 cit. zák., (1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. (2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) musí obsahovať
a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu, b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2, l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, p) práva spotrebiteľa podľa § 7, q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1. (3) Pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. (4) Od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
34. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca sa nemôže domáhať určenia neplatnosti zmluvy, nakoľko to § 137 CSP neumožňuje, súd poukazuje na § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.
35. Aj keď podľa slovenskej právnej úpravy nebola v čase uzatvorenia právnych úkonov civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje dobrým mravom a ustanoveniu § 39 OZ. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver, poskytnutý pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážností za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky) - pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/151/2013. Súd nemohol prehliadnuť fakt, že žalobca postupoval nedbanlivo, ak dostatočne neoveril životné náklady, dlhy a celkovú bonitu spotrebiteľa úverovej služby. V predmetnej veci sa stala predmetom súdnej kontroly z hľadiska princípov absolútnej neplatnosti právnych úkonov zmluva o úvere zo dňa 21. 5. 2008 v znení dodatku zo dňa 20. 1. 2009, podľa ktorej žalovaný nebankový subjekt poskytol neb. V. Q. na úver pôvodne 663,88 eura za poplatok 1194,98 eura (t. j. poplatok vyšší ako samotný úver), teda v prepočte na ročné vyjadrenie ceny úveru per annum ide o úver za cenu viac ako 100 %. Už len samotná skutočnosť, že cenu úveru vyjadruje trojciferné číslo je zarážajúca a odôvodňujúca zvýšenú pozornosť z hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho úkonu. Okrem zjavne neprimeranej ceny úveru sprevádzali
predmetný úverový vzťah neštandardné okolnosti. Zarážajúcim o. i. je fakt, že úver mal byť splácaný najskôr 1. až 35. splátkou stanovenou vo výške 1000,- Sk vždy k 21. dňu v mesiaci od 21. 6. 2008 do 21. 4. 2011, čo predstavovalo splátku úrokov a posledná, 36. splátka, bola splatná dňa 21. 5. 2011 vo výške istiny úveru a poslednej splátky úrokov vo výške 21 000,- Sk. Istina úveru tak mala byť splatená jedinou splátkou v celosti spolu aj s poslednou splátkou úrokov. Takýto postup jednoznačne potom smeroval k tomu, aby si žalovaný pripravil „pôdu“ pre využite práva vyplývajúceho zo zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Takýmto postupom sa úplne popiera účel úveru a reálne je tento podľa takto koncipovanej zmluvy splatný jednorazovo.
36. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že sú dané viaceré dôvody pre vyslovenie absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu a keďže je neplatná táto zmluva o úvere ako základná zmluva zo dňa 21. 5. 2008, musí byť neplatný aj dodatok (z 20. 1. 2009) k nej, nakoľko sa viaže na pôvodnú zmluvu z 21. 5. 2008. Navyše dodatok len konštatuje, že sa úver navýšil, dodatok však neobsahuje náležitosti zmluvy o úvere, je zmätočný v časti počítania úrokov, navyše úplne nepochopiteľne, napriek vyššiemu úveru, skracuje dobu splatnosti z pôvodného termínu 21. 5. 2011 na termín 21. 1. 2010 (t. j. o viac ako rok), pričom je tu opäť splatnosť istiny úveru dohodnutá na poslednú - 12.tu splátku jednorazovo, čo je pre spotrebiteľa jednoznačne likvidačné a opäť to potvrdzuje tú úvahu, že žalovaný si tak len pripravoval pôdu pre realizáciu Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva.
37. V čl. VI. Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je hneď v prvej vete uvedené, že hodnota zabezpečeného prevodu je 500 000,- Sk (16 596,96 eura). Podľa žalobcom predloženého znaleckého posudku (č. 10/2018 vypracovaný znalcom Ing. Annou Pappovou) však bola všeobecná hodnota zabezpečených nehnuteľností v dobe uzatvorenia Zmluvy o úvere a Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva až 85 100,- eur, t. j. 5-násobne vyššia a teda neprimerane vysoká vzhľadom na pohľadávku, ktorá mala byť zabezpečená (663,88 eura!!!). Takáto zmluva jednoznačne svojím obsahom ako aj účelom odporuje zákonu a zároveň sa prieči dobrým mravom, preto nemôže požívať právnu ochranu a súd na ňu prihliada ako na absolútne neplatný právny úkon a to aj v prípade, že by zabezpečovala pohľadávku žalovaného v zmysle dodatku k zmluve o úvere, ktorým sa úver navýšil na 3750,- eur. Uvedené platí aj pre prípad, keby nehnuteľnosti mali hodnotu 16 596,96 eura; s takouto výškou sa však súd nemôže stotožniť vzhľadom na predložený znalecký posudok.
38. Vo vzájomných súvislostiach potom súd dospel k záveru o absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere zo dňa 21. 5. 2008 uzatvorenej medzi žalovaným ako veriteľom a neb. V. Q., nar. X. X. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom C. K. č. XXX, ako dlžníkom, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 663,88 eura, Dodatku k Zmluve o úvere zo dňa 20. 1. 2009 uzatvoreným medzi žalovaným ako veriteľom a neb. V. Q., ako dlžníkom, predmetom ktorej bolo poskytnutie ďalšieho úveru vo výške 3225,54 eura, ako aj Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 21. 5. 2008 uzatvorenej medzi žalovaným ako nadobúdateľom a neb. V. Q..
39. Samozrejme zmluvy musia byť chránené a dlhy sa majú platiť. Na druhú stranu, vo férovom demokratickom štáte, ktorý je založený na zásadách spravodlivosti, nie je možné pripustiť takýto nemravný obchod s chudobou. Nie je možné schváliť taký obchod, ktorým je možné človeka pripraviť o nehnuteľnosť za cenu, ako to bolo dojednané v tomto prípade. Jedným zo znakov úžery je tieseň. Pri rozhodovaní, či bola zmluva uzavretá v tiesni, potom súdy nemajú hodnotiť to, ako sa dlžník dostal do zlej finančnej situácie a aká bola jeho platobná morálka, ale to, ako dlžník zmluvu vnímal a či veriteľ nezneužil jeho problémy k presadeniu neférových podmienok. Ohľadne neplatnosti úverovej zmluvy podľa § 37 ods. 1 občianskeho zákonníka a § 39 občianskeho zákonníka súd poukazuje aj na Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 17Co 313/2010, v ktorom je uvedené, že ak si veriteľ uplatňuje úroky z omeškania viac ako trojnásobne vyššie v porovnaní s bankovými subjektmi v porovnateľnom období, týkajúcich sa úverov pre fyzické osoby, potom takýto právny úkon je absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi. Navyše, pokiaľ zmluva neobsahuje dojednanie o spôsobe určenia výšky dohodnutých úrokov z úveru, tak trpí takáto časť právneho úkonu vadou, ktorá je sankcionovaná absolútnou neplatnosťou podľa § 37 ods. 1 občianskeho zákonníka. Ďalej Krajský súd v Prešove v rozsudku pod sp. zn. 6Co 11/2010 ustálil, že zmluvná pokuta 0,1 % p.d. spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ak zabezpečuje pohľadávku dodávateľa na zaplatenie kúpnej ceny pri súčasnom dojednaní výhrady vlastníctva k predávanému tovaru, pretože v jednom okamihu zvýhodňuje dodávateľa tak, že má vlastníctvo k tovaru, popritom prijíma ekvivalent hodnoty tovaru v podobe peňažných prostriedkov, ktoré môže ďalej investovať a pri omeškaní má
právo na zákonné úroky z omeškania (analogicky v tomto prípade pohľadávka bola zabezpečená Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a zmluvná pokuta bola dohodnutá vyššia). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ale aj Najvyšší súd Českej republiky uzavreli, že nie každá dohoda o úrokoch pri úvere je akceptovateľná (porov. uznesenie NS SR 1MCdo 1/09, rozsudok NS ČR 21Cdo 1484/2004). Ak sa poskytujú spotrebiteľovi drobné úvery za podstatne vyššiu cenu oproti bankám a jedným úverom spláca predchádzajúci úver, zo strany spotrebiteľa úverovej služby je dôvodná úvaha nielen o jeho tiesni, ale aj o jeho ľahkovážnom prístupe. Na strane veriteľa sa však jedna o nezodpovedný prístup bez odbornej starostlivosti, ktorý nemôže zostať bez povšimnutia. Súdy už judikovali, že aj ľahkomyseľnosť dlžníka je kvalifikačným kritériom úžery (napr. Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 3/2011). Kvalifikačné kritériá úžery nie je možné taxatívne uzavrieť. Pre porovnanie, podľa rakúskej právnej úpravy je „neplatný právny úkon, ak niekto využije ľahkomyseľnosť, stav núdze, slabomyseľnosť, neskúsenosť, alebo rozrušenie mysle niekoho iného takým spôsobom, že sebe alebo tretej osobe za poskytnutie plnenia nechá sľúbiť alebo poskytnúť protiplnenie, ktorého majetková hodnota je vo vzťahu k plneniu v nápadnom nepomere (§ 879 ABGB ods. 2 č. 4)“. Vzhľadom na nedostatok explicitnej úpravy tzv. civilnoprávnej úžery sa dá judikatúrou dosiahnuť rovnaký výsledok. Civilnoprávna úžera spôsobuje neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi (NS ČR 21Cdo 1484/04), pretože sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. Pri zjavnom využití aj ľahkovážnosti dlžníka stačí, že k využitiu nadvlády nad dlžníkom dôjde aj čo len z nedbanlivosti (KS v Prešove 3Co 3/2011).
40. V predmetnej veci ide o cenu úveru 180 % p. a. (36 000,- Sk/ 20 000,- Sk x 100; Zmluva o úvere z 21. 5. 2008 ako základný právny úkon, na ktorý nadväzujú ďalšie právne úkony) a súd túto extrémnu až úžernú odplatu za úver považuje za dôvod absolútnej neplatnosti úveru bez ďalšieho. Tak neprimeraná odplata za úver ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto úžerné protiplnenie je ťažko možné podrobiť moderácii. Z celospoločenského hľadiska sú takéto úverové praktiky nebezpečné v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažením obyvateľstva. Pre porovnanie nemecká judikatúra stabilizovala závery o úplnej neplatnosti úveru, ak boli dohodnuté úroky vyššie ako 12 % nad priemer na trhu (BGR AZ: XI. ZR 252/89). Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011).
41. Vzhľadom na uvedené potom k plneniu so strany žalovaného v prospech neb. V. Q. došlo z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ a žalovaný sa môže domáhať vrátenie len tej istiny, ktorú reálne poskytol neb. V. Q..
42. Na základe uvedeného súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu.
43. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, pričom žalobca bol v konaní plne úspešný, preto mu súd priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.