Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

SK-6C/18/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Svidník sudkyňou JUDr. Annou Frigovou v spore žalobcu V. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. XXX, štátny občan SR, zastúpeného Mgr. Ivanom Mazancom, advokátom, so sídlom Metodova 3331/12, 080 01 Prešov proti žalovanej F. republika - F. poisťovňa so sídlom Ul. XX. augusta 8, XXX XX V. týkajúceho sa F. poisťovne, pobočky F., so sídlom F.. hrdinov XXX, XXX XX F., C.: XX XXX XXX, o náhradu škody, takto

rozhodol:

I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 13 676 eur zastavuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 10 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalobca má nárok proti žalovanému na náhradu trov konania z priznanej sumy v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 19.5.2017 domáhal náhrady škody vo výške 37 676 eur podľa § 14 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.8.2008 sa mu stal pracovný úraz, v dôsledku čoho bol od 16.8.2008 uznaný práceneschopným, pričom si uplatnil svoje nároky vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Uplatnenými nárokmi boli nemocenská, náhrada za sťaženie

6C/18/2017

-2-

spoločenského uplatnenia, celková náhrada nákladov spojených s liečením, úrazový príplatok a nárok na náhradu za bolesť. Napriek skutočnosti, že uplatňované nároky spojené s pracovným úrazom žalobcu boli voči žalovanému uplatňované postupne v súlade s príslušnými právnymi predpismi, boli príslušným orgánom vydané nasledujúce konečné rozhodnutia: a) rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 20.4.2016, č. 200-002217-CAD02/2016

- nemocenská

b) rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 8.4.2016, č. 3467-23/2016- SK - náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia. c) rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 8.4.2016, č. 3467-24/2016-

SK - celková náhrada nákladov spojených s liečením. d) rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 27.4.2016, č. 346728/2016- SK - úrazový príplatok. e) rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 8.4.2016, č. 3467-22/2016 - SK - nárok na náhradu za bolesť. Nároky boli žalobcovi priznané s odstupom 92 mesiacov (7 rokov a 8 mesiacov) po utrpení pracovného úrazu. Uvedený prestoj v čase však nebol spôsobený konaním žalobcu, ale postupom orgánov verejnej moci - žalovaným, a to aj napriek skutočnosti, že jeho postup bol opakovane vyhodnotený ako nedostatočný prostredníctvom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

2. Prvým problematickým rozhodnutím žalovaného bolo rozhodnutie č. 300-165/2009, zo dňa 25.3.2009, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní nároku na úrazový príplatok v súvislosti s pracovným úrazom, pričom toto rozhodnutie bolo napriek odvolaniu žalobcu (Sociálna poisťovňa, ústredie, č. 223-2288/2009 zo dňa 15.5.2009), nadriadeným orgánom potvrdené. Obe rozhodnutia boli odôvodnené tým, že žalobca nesplňa podmienky z dôvodu neexistencie príslušného poistenia v rámci sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal správnu žalobu, o ktorej bolo rozhodnuté tak, že Krajský súd v Prešove vydal dňa 19.2.2010 rozsudok č. k. 3S/26/09-29, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci k ďalšiemu konaniu, a to vrátane príslušných inštrukcií. Nemenej významné bolo rozhodnutie vo veci správnej žaloby podanej žalobcom voči rozhodnutiu druhostupňového správneho orgánu č. 322-8732-GC-09/2009 zo dňa 20.1.2009, ktorého rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.11.2011, č. k. 1S/26/2010-44 bolo zrušené a vrátené príslušnému orgánu na ďalšie konanie, proti čomu však druhostupňový správny orgán podal odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý však dňa 27.3.2013 vydal rozsudok, sp. zn. 7Sžo/9/2012, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdený v celom rozsahu. V priebehu doby boli postupne zo strany žalovaného vydávané ďalšie rozhodnutia, ktoré boli v niektorých prípadoch opätovne vrátené, a to už vo fáze rozhodnutia o odvolaní zo strany žalobcu voči rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý nárokom žalobcu nakoniec vyhoveli až v apríli roku 2016.

3. S ohľadom na vyššie uvedený postup žalovaného vznikla žalobcovi škoda, ktorú je možné rozdeliť do viacerých skupín podľa obdobia v priebehu času: od 15.8.2008 (10.8.2009) - 14.4.2010. Uvedené obdobie je ohraničené dňom vzniku pracovného úrazu a dňom priznania nároku na výplatu invalidného dôchodku, k čomu bol žalobca donútený žalovaným, keďže za

6C/18/2017

-3-

dobu viac ako 2 rokov nebol žalobcovi priznaný akýkoľvek nárok vrátane nákladov spojených s liečením. Preto za účelom zabezpečenia aspoň minimálneho príjmu sa rozhodol uplatniť nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku. Vzhľadom na skutočnosť, že intenzívna liečba pracovného úrazu trvala cca 1 rok, bol žalobca v danom období bez akéhokoľvek príjmu, a to až do apríla 2010, od kedy mu bola vyplácaná čiastka vo výške 206,50 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že ku dňu 10.8.2009 mu bol z organizačných dôvodov ukončený pracovný pomer, od augusta 2009 bol nútený požiadať rodinných príslušníkov o poskytnutie pôžičky aspoň vo výške 400 eur mesačne za účelom zabezpečenia aspoň najnutnejších potrieb rodiny. Vzhľadom na prístup žalovaného a životnú situáciu, kedy by v prípade vyplatenia všetkých nárokov nebol žalobca nútený zobrať si pôžičku, vznikla žalobcovi za obdobie od augusta 2009 do apríla 2010 škoda vo výške zodpovedajúcej nutnosti získania pôžičky vo výške 400 eur mesačne, tzn. 400 eur x 9 = 3 600 eur.

4. Žalobca si uplatňuje aj nemajetkovú ujmu. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia, zo dňa 2.11.2010, č. 491 127 2280 0 bolo rozhodnuté o stanovení predčasného starobného dôchodku v dobe dovŕšenia dôchodkového veku na čiastku vo výške 367,20 eura mesačne, ktorá bola následne rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia zo dňa 29.6.2016, č. 491 127 2280 0, upravená na čiastku vo výške 412,90 eur mesačne. Z odôvodnenia posledného rozhodnutia vyplýva, že v prípade, ak by

žalobca nebol nútený uplatniť nárok na predčasný starobný dôchodok, mal by v prípade starobného dôchodku nárok na výplatu čiastky vyššej o 28,84 eura mesačne. Uvedeným procesom došlo k zvýšeniu životného diskomfortu žalobcu a jeho rodiny, avšak žalobca si je vedomý, že presnosť jeho výpočtu nemusí byť zhodný s realitou, keďže nemá k dispozícii matematické možnosti žalovaného určené pre výpočet daných rozdielov, pričom pracovníci žalovaného mu odmietli poskytnúť v danej veci požadovanú súčinnosť. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi v dôsledku postupu orgánu verejnej moci vznikla tiež nemajetková škoda, ktorá by mohla byť vyčíslená na čiastku vo výške cca 28 eur mesačne za obdobie od novembra 2011 do súčasnosti (mája 2017), tzn. 28 x 67 = 1 876 eur. Celý proces vzniku pracovného úrazu do vydania rozhodnutí o príslušných nárokoch trval bez akéhokoľvek pričinenia žalobcu, ktorý neustále musel brániť svoje práva nielen prostredníctvom odvolaní, ale následne aj správnymi žalobami, celkovo 7 rokov a 8 mesiacov (92 mesiacov). Vzhľadom na skutočnosť, že postup žalovaného ako aj druhostupňového správneho orgánu vystavil žalobcu a predovšetkým jeho rodinu do značných finančných komplikácií a životného diskomfortu, javí sa ako primeraná náhrada v rámci nemajetkovej ujmy čiastka vo výške 350 eur za každý mesiac trvania konania, tzn. 350 x 92 = 32 200 eur. S ohľadom na vyššie uvedené v dôsledku postupu žalovaného vznikla žalobcovi škoda v celkovej výške 37 676 eur.

5. Dňa 17.10.2016 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podal u Sociálnej poisťovne, ústredie žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v rozsahu uplatňovaného nároku tohto podania. Následne dňa 16.3.2017 bolo žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu doručené oznámenie o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody zo dňa 13.3.2017, ktorým Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodla o tom, že neuznáva nárok žalobcu a súčasne ho odkázala na domáhanie sa svojich práv prostredníctvom súdnych orgánov Slovenskej republiky. Žalovaný v rámci vyhodnotenia žiadosti rozporuje nárok žalobcu v nasledujúcom rozsahu: a) odôvodňuje údajne správny postup žalovaného, kedy údajne boli pochybenia na strane

6C/18/2017

-4-

žalobcu pri uplatňovaní svojich nárokov, b) spochybňuje nárok žalobcu z titulu nutnosti získania finančnej pomoci prostredníctvom pôžičky odôvodnením údajného časového nesúladu predložených listín, c) spochybňuje uplatnený nárok na rozdiel medzi priznaným predčasným starobným dôchodkom a výškou dôchodku, ktorý by žalobcovi naležal v prípade, ak by žiadal o riadny starobný dôchodok až v čase dovŕšenia príslušného veku a c) spochybňuje uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu údajného nedostatočného odôvodnenia tohto nároku. Žalobca sa v celom rozsahu nestotožnil s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia, a preto nemal inú možnosť ako domáhať sa svojho právneho nároku inak ako prostredníctvom súdnych orgánov Slovenskej republiky.

6. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že dňa 15.8.2008 žalobca utrpel pracovný úraz, ktorý sa mu stal na území Českej republiky. Z dôvodu, že pracovný úraz sa stal v inom členskom štáte, bolo potrebné v súlade s Nariadením (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva (ďalej len „nariadenie“) zistiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa na žalobcu vzťahovala počas výkonu činnosti na území Českej republiky. Uplatniteľná legislatíva má prednosť pred vnútroštátnou legislatívou, nakoľko ide o primárne právo Európskej únie. V rámci zisťovania skutkového stavu potrebného pre určenie uplatniteľnej legislatívy, Sociálna poisťovňa konštatovala, že zamestnávateľom žalobcu bola od 1.2.2006 do 10.8.2009 spoločnosť SENAJ a spol. Svidník, spol. s r.o., Sovietskych hrdinov AB/200, 089 01 Svidník, IČO: 36 483 541 (ďalej len „zamestnávateľ“). Zamestnávateľ o vydanie formulára E 101 Sk pre svojich zamestnancov nepožiadal a to napriek skutočnosti, že títo mali vykonávať činnosť aj mimo územia Slovenskej republiky. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny oznámilo zamestnávateľovi, že nevyhovuje jeho žiadosti o dodatočné udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia, a preto zamestnávateľ a aj žalobca mali podliehať legislatíve toho členského štátu, kde žalobca prácu reálne vykonával, t.j. legislatíve Českej republiky a podľa tejto legislatívy bol zamestnávateľ žalobcu povinný platiť aj

poistné na sociálne poistenie. Na základe týchto skutočností Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník (ďalej len „pobočka“) vydala rozhodnutie č. 700-2697-GC09/2009 zo dňa 7.9.2009, ktorým deklarovala, že žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti založené pracovným pomerom u zamestnávateľa dňa 1.2.2006 nevzniklo. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 322-8732-GC09/2009 zo dňa 20.1.2009 vyššie uvedené rozhodnutie v jeho výrokovej časti zmenila z dôvodu formálneho nedostatku a v ostatnej časti potvrdila. Rozhodnutie č. 322-8732-GC09/2009 bolo reálne vydané dňa 20.1.2010, čo dokazuje doložka právoplatnosti a aj doručenky, avšak táto chyba v písaní nebola opravená. Krajský súd v Prešove rozhodnutie ústredia č. 322-8732-GC09/2009 zo dňa 20.1.2009 rozsudkom sp. zn. 1S/26/2010-44 zo dňa 18.11.2011 zrušil a vec vrátil ústrediu na ďalšie konanie. Sociálna poisťovňa uplatnila opravný prostriedok, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 7Sžso/9/2012 zo dňa 27.3.2013 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, nakoľko taktiež dospel k záveru, že dosiaľ zistený skutkový stav nie je dostačujúci pre posúdenie veci. Rozhodnutím ústredia č. 2417-11/2013-BA/S zo dňa 15.5.2013 bolo rozhodnutie pobočky zo dňa 7.9.2009 zrušené a vec bola vrátená pobočke na nové prejednanie a rozhodnutie. Pobočka v rámci realizácie rozsudkov vydala rozhodnutie č. 2348-2/2013-Sk zo dňa 18.11.2013, ktoré bolo zrušené rozhodnutím ústredia č. 18243-2/2014-BA zo dňa 5.3.2014 z dôvodu, že stále nedošlo k vzájomnej dohode o určení uplatniteľnej legislatívy s inštitúciou sociálneho zabezpečenia Českej republiky. Pobočka

6C/18/2017

-5-

následne v rámci komunikácie so zamestnávateľom zistila, že zamestnávateľ opätovne požiadal MPSVaR o udelenie výnimky podľa čl. 17 nariadenia. Pobočka preto kontaktovala MPSVaR z dôvodu zistenia stavu riešenia situácie žalobcu, pričom v decembri 2014 na základe žiadosti MPSVR SR zaslala stanovisko k registrácii žalobcu ako zamestnanca. Dňa 19.5.2015 žalobca predložil pobočke „Čestné prehlásenie“ o výkone činnosti pre zamestnávateľa aj na území v Slovenskej republike, avšak pravdivosť obsahu tohto čestného vyhlásenia bola pochybná, nakoľko žalobca ešte dňa 26.10.2010 podal na zamestnávateľa trestné oznámenie, podľa ktorého vykonával pre zamestnávateľa prácu na viacerých miestach iba v Českej republike. Z dôvodu, že pobočka stále nedisponovala rozhodnutím MPSVaR o udelení výnimky, prerušila konanie vo veci rozhodnutím č. 5017-1/2015-Sk zo dňa 27.7.2015. Dňa 15.10.2015 bolo pobočke doručené oznámenie MPSVaR č. 21711/14-M_ OMVEZ, 4061/15-M_OMVEZ, 47198 zo dňa 7.10.2015 o udelení výnimky z platenia príspevkov na sociálne zabezpečenie v Českej republike (ďalej len „výnimka“) , pre obdobie registrácie od 1.2.2006 do 10.8.2009. Pobočka žalobcovi listom č. 5017-3-2015-SK zo dňa 6.11.2015 oznámila pokračovanie v konaní vo veci vzniku povinného sociálneho poistenia a dňa 5.1.2016 rozhodnutím č. 5017-4/2015-SK, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.1.2016, konanie zastavila v zmysle § 194 ods. 1 písm. b) zákona, nakoľko udelením výnimky odpadol dôvod konania začatého z podnetu pobočky.

7. Z uvedeného skutkového stavu je zrejmé, že konanie pobočky vo veci vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti bolo zastavené skôr, ako bolo vo veci samej právoplatne rozhodnuté. Zastavenie konania je odôvodnené udelením výnimky MPSVaR, na základe ktorej mohla byť za uplatniteľnú legislatívu v tomto prípade určená iba legislatíva Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu však nie je preukázané, že Sociálna poisťovňa určila uplatniteľnú legislatívu pred udelením výnimky nesprávne. Udelenie výnimky totiž neprejudikuje, že Sociálna poisťovňa mala aj bez jej udelenia dospieť k záveru, že uplatniteľnou legislatívou bola legislatíva Slovenskej republiky. V súvislosti s utrpeným pracovným úrazom, žalobca požiadal Sociálnu poisťovňu o dávky sociálneho poistenia, a to nemocenské, úrazový príplatok, náhradu za bolesť, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu nákladov spojených s liečením. Konanie o nemocenskom prebiehalo na pobočke, ktorá v roku 2008 o dávke nerozhodla z dôvodu, že bez určenia uplatniteľnej legislatívy nebolo možné dostatočne zistiť skutkový stav potrebný pre rozhodnutie. Konanie o nemocenské pokračovalo po zistení novej relevantnej skutočnosti, ktorou bolo určenie uplatniteľnej legislatívy na základe výnimky udelenej MPSVaR zo dňa 7.10.2015. Nemocenské bolo žalobcovi priznané rozhodnutím č. 200-002217-CA02/2016 zo dňa 20.4.2016, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 2.6.2016 a následne bolo vyplatené jednorazovo dňa 25.4.2016. O nepriznaní úrazového príplatku vydala pobočka rozhodnutie č. 300-165/2009, 1109011026 zo dňa 25.3.2009, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím ústredia č. 223-2288/2009, 1109017940 zo dňa 15.5.2009. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 3S 26/09-29 zo dňa 19.2.2010 rozhodnutie ústredia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V rámci realizácie rozsudku pobočka vydala rozhodnutie č. SK-39514/2010, 1110025970 zo dňa 16.8.2010, ktorým žalobcovi úrazový príplatok nepriznala. Ústredie rozhodnutím č. 43578-2/2010- BA, 1110032349 zo dňa 4.11.2010 rozhodnutie pobočky potvrdilo. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 1S 7/2011-27 zo dňa 31.5.2011 žalobu žalobcu zamietol, čím bolo konanie o úrazový príplatok právoplatne ukončené. Pobočka následne žalobcovi nepriznala nárok ani na ostatné úrazové dávky, a to rozhodnutím č. 1912-10/2011-SK zo dňa 22.9.2011 náhradu za bolesť, rozhodnutím č. 1912-

6C/18/2017

-6-

11/2011-Sk zo dňa 22.9.2011 náhradu nákladov spojených s liečením a rozhodnutím č. 1912-12/2011- Sk zo dňa 22.9.2011 náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Proti týmto trom rozhodnutiam žalobca nepodal opravný prostriedok. Všetky uvedené rozhodnutia o nepriznaní úrazových dávok vychádzali zo skutočnosti, že v dôsledku nepreukázania uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky, nie je možné dávky priznať. Po udelení výnimky MPSVaR zo dňa 7.10.2015 došlo k zmene skutkového stavu, nakoľko za uplatniteľnú legislatívu mohla byť určená už iba legislatíva Slovenskej republiky. Dňa 8.4.2016 bola žalobcovi rozhodnutím č. 3467-22/2016-Sk priznaná náhrada za bolesť, rozhodnutím č. 3467-23/2016-Sk priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia a rozhodnutím č. 3467-24/2016-SK priznaná náhrada nákladov spojených s liečením. Nárok na úrazový príplatok bol žalobcovi priznaný rozhodnutím č. 3467-28/2016 zo dňa 27.4.2016.

8. K vyčísleniu škody žalovaná uviedla, že žalobca si žiadosťou zo dňa 17.10.2016, ktorá bola doručená Sociálnej poisťovni dňa 24.10. 2016, uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej výške 37 480 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom v konaní o nemocenskom, úrazových dávkach a o dôchodku. Žalobca v žalobe opiera svoje právo o náhradu škody o rovnaké dôvody ako v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 17.10.2016. Škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. si žalobca uplatňuje vo forme skutočnej škody a tiež vo forme nemajetkovej ujmy. Skutočná škoda pozostáva z pôžičky na sumu 3600 eur a rozdielu vo výške sumy vyplácaného predčasného starobného dôchodku a možnou sumou starobného dôchodku, ktorú si žalobca vyčíslil na 1 876 eur (v žalobe je táto škoda síce priradená pod nemajetkovú ujmu, avšak spôsob jej stanovenia a vyčíslenia naznačuje, že sa jedná o skutočnú škodu) a nemajetkovú ujmu žalobca požaduje vo výške 32 200 eur. Skutočnú škodu vo výške 3 600 eur si žalobca uplatňuje z dôvodu, že v období odo dňa vzniku pracovného úrazu do dňa priznania nároku na výplatu invalidného dôchodku, mu po dobu viac ako dvoch rokov neboli vyplácané žiadne dávky. Žalobca v žalobe uvádza, že za účelom zabezpečenia príjmu sa rozhodol požiadať o výplatu predčasného starobného dôchodku. Žalobca mal byť bez príjmu až do apríla 2010, kedy sa mu začalo vyplácať 206,50 eura. Keďže ku dňu 10.8.2009 mu bol ukončený pracovný pomer, bol nútený požiadať rodinných príslušníkov o pôžičku vo výške 400 eur mesačne, a to od augusta 2009 do apríla 2010, v celkovej výške 3 600 eur. Sociálna poisťovňa s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí, nakoľko žalobcovi vyplácala invalidný dôchodok odo dňa 29.1.2009 v sume 150 eur, pričom prvá výplata tohto dôchodku bola žalobcovi poukázaná 22.10.2009, kedy mu bol poukázaný tiež doplatok za obdobie do 29.1.2009 do 21.10.2009 v sume 1 315 eur. Invalidný dôchodok v sume 212,80 eur bol žalobcovi odňatý dňa 22.12.2010 z dôvodu začiatku výplaty predčasného starobného dôchodku. Tieto skutočnosti nie sú sporné. Zo zisteného skutkového stavu teda vyplýva, že žalobca v čase od 29.1.2009 do 22.12.2010 bol poberateľom invalidného dôchodku. Nie je pravdou, že žalobcovi neboli Sociálnou poisťovňou počas doby viac ako dvoch rokov vyplácané žiadne dávky. Žalobca tvrdí, že o pôžičku bol nútený požiadať práve v auguste 2009 z dôvodu ukončenia jeho pracovného pomeru dohodou. Na ukončenie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a zamestnávateľom nemala Sociálna poisťovňa žiaden vplyv a nemôže niesť zodpovednosť za to, že po ukončení pracovného pomeru príjem žalobcu klesol. Rovnako existenciu pôžičky 400 eur mesačne v období od augusta 2009 do apríla 2010 nepovažuje Sociálna

poisťovňa za preukázanú. Žalobca v časti III. bod 1) žaloby ako dôkaz uvádza nedatovanú zmluvu o pôžičke, avšak žalovanej nebol spolu so žalobou takýto dôkaz doručený. Žalovaná disponuje iba zmluvou o pôžičke s p. Kundrátovou, ktorá tvorí prílohu žiadosti o predbežné

6C/18/2017

-7-

prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 17.10.2016, na sumu 3600 eur a ktorú žalobca uzavrel ešte dňa 20.9.2008, pričom táto suma mu bola poskytnutá jednorazovo v hotovosti pred podpisom zmluvy. V článku III bod 1) žaloby však žalobca tvrdí, že nutnosť požiadať o pôžičku mu vznikla až po ukončení pracovného pomeru v auguste 2009, kedy rodinných príslušníkov požiadal o pôžičku vo výške 400 eur mesačne a túto pôžičku čerpal mesačne do apríla 2010. Z uvedeného preto vyplýva, že zmluva o pôžičke zo dňa 20.9.2008, ktorá tvorí prílohu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku náhradu škody a poskytnutie pôžičky 400 eur od augusta 2009 mesačne sú dva rozdielne právne úkony, pričom pôžička poskytovaná mesačne od augusta 2009, tvoriaca podklad pre žalobcom požadovanú náhradu škody, nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Sociálna poisťovňa preto neuznáva žalobcom požadovanú skutočnú škodu vo výške 3 600 eur, nakoľko bolo preukázané, že žalobca v čase čerpania pôžičky bol poberateľom invalidného dôchodku, a preto sa nemohol dostať do ním prezentovanej finančnej tiesne. K žalobe súčasne nebola priložená zmluva o pôžičke, ktorá má predstavovať dôkaz o poskytnutí pôžičky. Žalobca tiež neuvádza, prečo pôžičku čerpal aj po 22.10.2009, kedy mu už bol vyplácaný invalidný dôchodok a tiež neuvádza, kedy prostriedky čerpané z pôžičky vrátil, nakoľko až vrátením finančných prostriedkov mu mohla vzniknúť škoda. Rovnako žalobca nepreukázal kauzálny nexus medzi protiprávnym konaním Sociálnej poisťovne, t.j. konkrétnym nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom ním požadovanej škody. Žalobca si rovnako uplatňuje skutočnú škodu vo výške 1 876 eur, ktorú vyčíslil zo sumy zníženia predčasného starobného dôchodku od novembra 2011 do mája 2017. Žalovanému bol od 29.1.2009 priznaný invalidný dôchodok, ktorý mohol poberať aj po 22.12.2010, ak by dobrovoľne nepožiadal o priznanie predčasného starobného dôchodku, ktorý mu bol priznaný odo dňa 1.10.2010 vo výške 367,20 eur zákonným a právoplatným rozhodnutím a ktorý sa mu po každoročnej valorizácii vypláca aj v súčasnosti. Po priznaní predčasného starobného dôchodku žalobca stratil nárok na starobný dôchodok, čo vyplýva z § 69 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení platnom k 1.10.2010. Žalovanému preto v novembri 2011 už nemohol ani teoreticky vzniknúť nárok na starobný dôchodok. Žalobca škodu vo výške 28 eur mesačne určil z odôvodnenia rozhodnutia o predčasnom starobnom dôchodku č. 491 127 2280 0 zo dňa 2.11.2010 v spojení s rozhodnutím o znížení predčasného starobného dôchodku č. 491 127 2280 0 zo dňa 29.6.2016. Žalobca tvrdí, že Sociálna poisťovňa v odôvodnení predmetných rozhodnutí určila sumu predčasného starobného dôchodku žalobcu ku dňu dovŕšenia jeho dôchodkového veku a táto suma predstavuje sumu jeho starobného dôchodku, ktorá mu mohla byť vyplácaná od novembra 2011. Toto tvrdenie je absolútne nepravdivé, nakoľko predmetom odôvodnenia týchto rozhodnutí bolo odôvodnenie určenia výšky predčasného starobného dôchodku ku dňu jeho priznania, t. j. k 1.10.2010. Sociálna poisťovňa neurčila a nemala ani žiaden zákonný dôvod určovať v rámci týchto rozhodnutí sumu predčasného starobného dôchodku, resp. starobného dôchodku žalobcu ku dňu dovŕšenia jeho dôchodkového veku, t. j. k 17.11.2011. Škoda určená žalobcom tak, že vynechal časť vzorca na výpočet sumy predčasného starobného dôchodku, čím dosiahol o cca 28 eur vyššiu sumu dôchodku a túto vyššiu sumu následne uvádza ako sumu starobného dôchodku, ktorá mu mala patriť od novembra 2011, je preto iba fiktívnou škodou bez reálneho zákonného podkladu. K uplatnenej náhrade skutočnej škody vo výške 1 876 eur je tiež potrebné uviesť, že v súlade s § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa žalobca o škode dozvedel. O vzniku žalobcom prezentovanej škody sa žalobca dozvedel už v novembri 2011, nakoľko od tohto mesiaca mohol poberať starobný dôchodok. K uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty tak došlo v septembri 2014. Z dôvodu, že žiadosť žalobcu o náhradu škody bola

6C/18/2017

-8-

žalovanej doručená až dňa 24.10.2016, žalovaná považuje tento nárok žalobcu za premlčaný. Žalovaná rovnako namieta výšku sumy žalobcom požadovanej škody 1876 eur, nakoľko v súlade s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. môže žalobca požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Predbežne prerokovaný nárok na náhradu škody je vo výške 1 680 eur, pričom žalovaný v rozpore s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. požaduje náhradu škody o 196 eur vyššiu. Žalobca tiež neuvádza základné zákonné predpoklady vzniku jeho práva na náhradu škody vo výške 1 876 eur. Nie je preto zrejmé, aké nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup žalovanej v priamej príčinnej súvislosti spôsobil vznik žalobcom požadovanej škody.

9. Pri uplatnenej nemajetkovej ujme vo výške 32 200 eur žalovaná poukazuje na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z.z., podľa ktorého sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a v spoločenskom postavení. Vychádzajúc z uvedených kritérií žalobca nepreukázal relevantným spôsobom, že by mu z dôvodu nesprávneho úradného postupu Sociálnej poisťovne vznikla ujma vo výške 350 eur mesačne počas obdobia 92 mesiacov. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaná jeho samotného a aj jeho rodinu svojím postupom vystavila finančnému a životnému diskomfortu, a preto žiada sumu 350 eur za každý mesiac trvania konania, t.j. za 92 mesiacov. Vznesenie nároku na náhradu škody iba z dôvodu trvania konania nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z.z. Žalobca rovnako relevantným spôsobom nepreukázal, ako mu škoda vznikla a akým spôsobom mala Sociálna poisťovňa svojím konaním zasiahnuť do jeho osobnostných práv a tiež nekonkretizoval príčiny a ani následky, ktoré mu mala spôsobiť svojím konaním žalovaná a ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy. Rovnako v súvislosti s uplatnením nemajetkovej ujmy vo výške 32 200 eur poukázala na skutočnosť, že podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov, t. j. vyššia ako 50- násobok minimálnej mzdy (50 x 435 = 21 750 eur).

10. K podmienkam vzniku práva na náhradu škody žalovaná uviedla, že nesprávny úradný postup Sociálnej poisťovne môže v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. spočívať v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní a iný nezákonný zásah do práv alebo právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Žalobca v žalobe okrem poukazu na celkovú dĺžku konania nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že postup Sociálnej poisťovne je možné považovať za nesprávny v intenciách § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Sociálna poisťovňa v konaniach o dávkach sociálneho poistenia, ktoré inicioval žalobca, rozhodla prvý krát v roku 2011, pričom dávky právoplatnými rozhodnutiami zamietla. Druhý krát o týchto dávkach rozhodovala v roku 2016, po zmene skutkového stavu vyvolaného udelením výnimky MPSVaR, kedy dávky žalobcovi priznala. Dĺžka konania o určení uplatniteľnej legislatívy bola poznačená značnou zložitosťou zisťovania skutkového stavu, medzinárodným rozmerom a tiež dvomi konaniami o udelenie výnimky pred MPSVa R, na dĺžku ktorých nemala Sociálna poisťovňa žiaden vplyv. Sociálna poisťovňa v týchto konaniach postupovala podľa zákona o sociálnom poistení, riadila sa

6C/18/2017

-9-

právoplatnými rozhodnutiami súdov a tiež rozhodnutiami MPSVa R o udelení výnimky. Sociálnej poisťovni zo žaloby a ani zo zisteného skutkového stavu preto nie je zrejmé jej pochybenie spočívajúce v skutočnostiach, ktoré by odôvodňovali jej konanie kvalifikovať podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. ako nesprávny úradný postup. Žalovaná tiež namieta nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v

tomto konaní vychádzajúc z ustanovenia § 1 písm. a) v spojení s § 4 ods. 1 písm. i) zákona č. 514/2003 Z.z. a poukazuje tiež na skutočnosť, že pobočka Sociálnej poisťovne nemá spôsobilosť byť účastníkom konania o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaná preto navrhuje, aby súd konanie zastavil z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, pretože zámena pasívne legitimovaného účastníka nie je možná, nakoľko ustanovenie § 92 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov pripúšťajúce zámenu účastníka bolo ku dňu 30.6.2016 zrušené, pričom zámena pasívne vecne legitimovaného účastníka sporu podľa ustanovení zákona č. 126/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok nie je možná. Vzhľadom na uvedené, žalovaná považuje za preukázané, že neboli zistené a preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nárok žalobcu na náhradu škody. Tiež neboli preukázané základné zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, a to vznik škody, jej výška a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním Sociálnej poisťovne. Sociálna poisťovňa tiež k časti uplatnenej škody vzniesla námietku premlčania. Z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu ním namietaného nesprávneho úradného postupu žalovanej v konaniach o nemocenskom a úrazových dávkach, a tiež z dôvodu, že neboli preukázané základné zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, a to vznik škody, jej výška a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním Sociálnej poisťovne, s poukazom na vznesenie námietky premlčania, žalovaná navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť, resp. po prihliadnutí na námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej konanie zastaviť.

11. V priebehu konania žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 13 676 eur späť a v tejto časti navrhol súdu konanie zastaviť.

12. Podľa § 145 ods. 2 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

13. Súd o čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodol vo výroku I. rozsudku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia.

14. Predmetom sporu po čiastočnom zastavení konania zostala náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 24 000 eur.

15. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pob. Svidník zo dňa 7.9.2009, č. 700-2697-GCO9/2009, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 20.1.2009, č. 322-8732-GC-09/2009, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pob. Svidník zo dňa 20.4.2016, č. 200-002217-CAD02/2016, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 8.4.2016, č. 3467-23/2016-SK, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 8.4.2016, č. 3467-24/2016-SK, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 27.4.2016, č. 3467-28/2016- SK, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 8.4.2016, č. 3467-22/2016- SK, rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.2.2010, č. k. 3S/26/2009- 29, rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.11.2011, č. k. 1S/26/2010-44, rozsudkom Najvyššieho

6C/18/2017

-10-

súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 7Sžso /9/2012, zmluvou o pôžičke, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia zo dňa 14.4.2010, č. 491 127 2280, rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredia zo dňa 2.11.2010 č. 491 127 2280 0, rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredia zo dňa 29.6.2016 č. 491 127 2280 0, žiadosťou o prerokovanie nároku žiadateľa na náhradu škody zo dňa 17.10.2016, oznámením o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody zo dňa 13.3.2017, čestným prehlásením žalobcu zo dňa 16.5.2015, oznámením MPSVaR SR žalobcovi o udelení výnimky zo dňa 7.10.2015, rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Svidník zo dňa 27.7.2015, č. 5017-1/2015-SK o prerušení konania, oznámením Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník zo dňa 6.11.2015 o pokračovaní v konaní, žiadosťou MPSVaR SR o udelenie výnimky zo dňa 13.2.2009 adresovanou zamestnávateľovi žalobcu a na vedomie žalovanej, správou Sociálnej poisťovne pobočky Svidník o zistených skutočnostiach pri šetrení poistných pomerov zamestnancov zamestnávateľa žalobcu, vyjadrením Českej správy sociálneho

zabezpečenia ústredia zo dňa 22.10.2013 adresovaným Sociálnej poisťovni pobočke Svidník, podaním správy Sociálnej poisťovne pobočky Svidník MPSVaR SR zo dňa 15.12.2014, e-mailovou komunikáciou pracovníčky Sociálnej poisťovne pobočky Svidník s pracovníčkou MPSVaR SR ohľadom udelenia výnimky, výsluchom žalobcu, výsluchom zástupcu žalovanej a zistil tento skutkový stav:

16. Dňa 15.8.2008 sa žalobcovi na území Českej republiky stal pracovný úraz, v dôsledku čoho bol od 16.8.2008 uznaný práceneschopným. Žalobca si svoje nároky vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z, o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, a to nemocenské, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, celkovú náhradu nákladov spojených s liečením, úrazový príplatok a náhradu za bolesť uplatnil postupne u žalovanej. V rámci zisťovania skutkového stavu potrebného pre určenie uplatniteľnej legislatívy, nakoľko sa úraz stal v inom členskom štáte Európskej únie, žalovaná zistila, že zamestnávateľom žalobcu bola od 1.2.2006 do 10.8.2009 spoločnosť SENAJ a spol. Svidník, spol. s r.o., ktorá mala pre svojich zamestnancov požiadať o vydanie formulára E 101 Sk, nakoľko títo mali vykonávať činnosť aj mimo územia Slovenskej republiky. Listom zo dňa 13.2.2009 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR oznámilo zamestnávateľovi žalobcu, že nevyhovuje jeho žiadosti o dodatočné udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia, a preto podľa žalovanej zamestnávateľ a aj žalobca mali podliehať legislatíve toho členského štátu, kde žalobca prácu reálne vykonával, t.j. legislatíve Českej republiky a podľa tejto legislatívy bol zamestnávateľ žalobcu povinný platiť aj poistné na sociálne poistenie. Zo Správy o šetrení poistných pomerov zo strany Sociálnej poisťovne, pob. Svidník zo dňa 22.5.2009 súd zistil, že zamestnávateľ žalobcu zamestnával v čase kontroly 5 zamestnancov. Zamestnávateľ v pracovných zmluvách uvádzal miesto výkonu práce Slovenská a Česká republika. Na základe týchto skutočností Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník vydala rozhodnutie č. 700-2697-GC09/2009 zo dňa 7.9.2009, ktorým deklarovala, že žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti založené pracovným pomerom u zamestnávateľa dňa 1.2.2006 nevzniklo. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 322-8732-GC09/2009 zo dňa 20.1.2009 (reálne vydané dňa 20.1.2010) vyššie uvedené rozhodnutie v jeho výrokovej časti zmenila z dôvodu formálneho nedostatku a v ostatnej časti potvrdila. Obe rozhodnutia boli odôvodnené tým, že žalobca nesplnia podmienky z dôvodu neexistencie príslušného poistenia v rámci sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Z rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/26/2010-44 zo dňa 18.11.2011 súd zistil, že krajský súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. 322-8732-GC09/2009 zo dňa 20.1.2009 zrušil a vec vrátil ústrediu na ďalšie konanie. Krajský

6C/18/2017

-11-

súd sa nestotožnil s konštatovaním žalovanej, že dňom 1.2.2006 nevzniklo žalobcovi povinné dôchodkové poistenie, povinné nemocenské poistenie a povinné poistenie nezamestnanosti založené pracovným pomerom, pretože pracovný pomer žalobcu v tomto období u zamestnávateľa trval a skončil až 10.8.2009. Počas celej tejto doby uhrádzal zamestnávateľ poistenie za žalobcu riadne a včas Sociálnej poisťovni, pob. Svidník. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Sžso/9/2012 zo dňa 27.3.2013 je zrejmé, že najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, nakoľko taktiež dospel k záveru, že dosiaľ zistený skutkový stav nie je dostačujúci pre posúdenie veci. V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza, že vystavenie formulára E 101 sa považuje za formalitu a že nemožno vysloviť záver, že z dôvodu, že zamestnávateľ žalobcu nepodal žiadosť o vystavenie formulára E 101, sa na neho automaticky vzťahuje legislatíva Českej republiky. Aj z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S 26/09-29 zo dňa 19.2.2010 vyplýva, že krajský súd sa „nestotožnil ani s konštatovaním žalovanej, že prvostupňový správny orgán vyzval žalobcu na predloženie formulára E 101 podľa § 227 ods. 3 zákona, podľa ktorého je povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Zákon žalobcovi takúto povinnosť (predloženie formulára E 101) neukladá. Naopak z ustanovení § 195 ods. 1, § 196 ods. 6 a § 218 ods. 1 zákona vyplýva pre správny orgán povinnosť úplne a presne zistiť skutkový stav veci a vykonať aj iné dôkazy, ak je to potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci“. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 2417-11/2013-BA/S zo dňa 15.5.2013 zrušila rozhodnutie pobočky

zo dňa 7.9.2009 a vec bola vrátená pobočke na nové prejednanie a rozhodnutie. Z vyjadrenia Českej správy sociálneho zabezpečenia ústredia zo dňa 22.10.2013 adresovaného Sociálnej poisťovni pobočke Svidník je zrejmé, že Česká správa sociálneho zabezpečenia neeviduje žalobcu ako zamestnanca spoločnosti SENAJ a spol. Svidník. Sociálna poisťovňa, pob. Svidník v rámci realizácie rozsudkov vydala rozhodnutie č. 2348-2/2013-Sk zo dňa 18.11.2013, ktoré bolo zrušené rozhodnutím ústredia č. 18243-2/2014-BA zo dňa 5.3.2014 z dôvodu, že stále nedošlo k vzájomnej dohode o určení uplatniteľnej legislatívy s inštitúciou sociálneho zabezpečenia Českej republiky. Pobočka preto kontaktovala MPSVaR z dôvodu zistenia stavu riešenia situácie žalobcu, pričom v decembri 2014 na základe žiadosti MPSVR SR zaslala stanovisko k registrácii žalobcu ako zamestnanca. Z predloženého čestného prehlásenia žalobcu zo dňa 16.5.2015 súd zistil, že žalobca dňa 19.5.2015 predložil pobočke čestné prehlásenie o výkone činnosti pre zamestnávateľa aj na území v Slovenskej republike. Sociálna poisťovňa, pob. Svidník prerušila konanie vo veci rozhodnutím č. 5017-1/2015-Sk zo dňa 27.7.2015. Dňa 15.10.2015 bolo pobočke a žalobcovi doručené oznámenie MPSVaR č. 21711/14-M_ OMVEZ, 4061/15-M_OMVEZ, 47198 zo dňa 7.10.2015 o udelení výnimky z platenia príspevkov na sociálne zabezpečenie v Českej republike (ďalej len „výnimka“) pre obdobie registrácie od 1.2.2006 do 10.8.2009. Pobočka žalobcovi listom č. 5017-3-2015-SK zo dňa 6.11.2015 oznámila pokračovanie v konaní vo veci vzniku povinného sociálneho poistenia a dňa 5.1.2016 rozhodnutím č. 5017-4/2015-SK, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.1.2016, konanie zastavila v zmysle § 194 ods. 1 písm. b) zákona, nakoľko udelením výnimky odpadol dôvod konania začatého z podnetu pobočky. Z rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pob. Svidník vydaných v priebehu mesiaca apríl 2016 súd zistil, že žalovanou boli vydané konečné rozhodnutia o priznaní nemocenskej, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, celkovej náhrady nákladov spojených s liečením, úrazovom príplatku a náhrady za bolesť.

6C/18/2017

-12-

17. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní po čiastočnom späťvzatí žaloby trval na náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 24 000 eur. Poukázal na prieťahy v konaní žalovanej, na lehoty, v ktorých bola povinná žalovaná rozhodnúť, ako aj na to, že žalobcovi nebolo oznámené predlženie lehoty, ako to predpokladá zákon. Uviedol, že dôkazná situácia medzi rokom 2009, kedy bolo prvýkrát odmietnuté udelenie výnimky zamestnávateľovi žalobcu a rokom 2015, kedy bola udelená výnimka, sa žiadnym spôsobom nezmenila. Z vyjadrenia Českej Správy sociálneho zabezpečenia z októbra 2013 je zrejmé to, čo tvrdí aj žalobca, že nikdy nebol účastníkom sociálneho zabezpečenia v Českej republike. Uvedené je potvrdené aj správou Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník z roku 2014, v ktorej je uvedené, že zamestnávateľ si plnil odvodové povinnosti voči Sociálnej poisťovni a tiež skutočnosť, že žalobca pracoval na Slovensku aj v Čechách. Napriek nezmenenej dôkaznej a skutkovej situácii nedošlo k žiadnym krokom žalovanej, ktoré by odôvodňovali neprimerané predlžovanie celého konania napriek tomu, že už rozhodnutiami súdov v priebehu tejto doby boli uložené konkrétne úlohy za účelom odstránenia rozporných skutočností. Je teda zrejmé, že žalovaná nedôvodne predlžovala lehotu pre vyriešenie celej situácie, ktorá dotlačila žalobcu až do stavu, kedy musel zvažovať okolnosti predčasného odchodu do dôchodku za účelom aspoň čiastočnej kompenzácie svojich príjmov pre zabezpečenie svojich potrieb a svojej rodiny. Aktivita žalovanej je zrejmá od 30. apríla 2015 do 12. októbra 2015, kedy pobočka Svidník urgovala situáciu ohľadom udelenia výnimky. Toto je časť doby, ktorú je žalobca ochotný rešpektovať ako nie prieťahy v konaní.

18. Žalobca pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe. Jeho pracovný pomer u zamestnávateľa Senaj a spol. Svidník trval od 1.2.2006 do 10.8.2009 a pracoval v Čechách aj na Slovensku, čo napísal do čestného prehlásenia, ktoré odovzdal Sociálnej poisťovne, pobočke Svidník. Pred pracovným úrazom asi 6 mesiacov pracoval v Českej republike, predtým bol 6

mesiacov práceneschopný a Sociálna poisťovňa mu vyplácala nemocenské. Podľa jeho názoru Sociálna poisťovňa rok hľadala nejaký dôvod, aby ho mohla vylúčiť zo sociálneho poistenia SR. V súvislosti s konaním žalovanej mu vznikla škoda, nakoľko bol rok práceneschopný bez akéhokoľvek príjmu. Mal ešte dve nezaopatrené deti, jedno dieťa v tom čase navštevovalo strednú školu. Potreboval finančné prostriedky, aby mohol uhradiť náklady na domácnosť, kúrenie, vodu, elektrinu a bežné živobytie, musel som si zobrať pôžičku. Po pracovnom úraze absolvoval aj liečenie, bol v kúpeľoch, potreboval na cestu. Šesťdesiat dní každý deň chodil na rehabilitácie, nemal ani na cestovné. Po roku musel požiadať o invalidný dôchodok. Ani ten mu nevedeli schváliť, nakoľko mu trikrát z ústredia Sociálnej poisťovne vrátili žiadosť, aby vypísal údaj v kolónke nemocenské, ktoré on nebral žiadne. Po pol roku mu zálohovo schválili 150 eur. Neskôr si začal vybavovať predčasný starobný dôchodok, lebo nemal z čoho žiť. Invalidný dôchodok mu potom zvýšili na 250 eur, avšak ani to mu nestačilo. Predčasný starobný dôchodok mu bol priznaný vo výške 367,20 eura, avšak nemal započítané obdobie, keď pracoval u zamestnávateľa Senaja. Tým, že išiel predčasne do dôchodku, mu bolo stiahnuté 11 % zo sumy, ako keby išiel riadne do dôchodku, čo činí okolo 28 eur mesačne, čiže teraz má okolo 28 eur menej dôchodku, ako keby nastupoval na riadny starobný dôchodok. Do práce nemohol nastúpiť, nakoľko pri pracovnom úraze utrpel taký úraz, že mal s rukou aj ďalej problémy a bol uznaný na 50 % invalidným.

6C/18/2017

-13-

19. Zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že lehoty pre konanie Sociálnej poisťovne platia iba vo veciach, kedy sa začína konanie a nie vo veciach, kedy sa koná po zrušení rozhodnutia súdom a následnom konaní. Uvedomuje si, že je to istá nedokonalosť právneho predpisu, avšak Sociálna poisťovňa sa aj napriek tomu snaží túto 120-dňovú lehotu dodržiavať, preto nemusela oznamovať predlženie lehoty žalobcovi, lebo túto lehotu nemá. To, že sa jedná o mimoriadne zložitý prípad, opísali v svojich vyjadreniach. Konalo sa s Českou správou sociálneho zabezpečenia, udeľovali sa výnimky a bohužiaľ, súčinnosti či už zo strany zamestnávateľa žalobcu alebo zo strany žalobcu sa dočkali minimálnej. To, že žalobca nebol prihlásený v Českej správe sociálneho zabezpečenia nijako neprejudikuje, že mal byť prihlásený na Slovensku, ale preukazuje len nesplnenie povinnosti jeho zamestnávateľa voči Sociálnej poisťovni, nakoľko nebol prihlásený v Čechách a zároveň nemal formulár E 101. Čo sa týka prieťahov v konaní, ktoré žalobca namietol, v roku 2009 a v januári 2010 vydali rozhodnutia o poistnom v lehote podľa zákona o sociálnom poistení, pričom súdne preskúmanie týchto rozhodnutí skončilo až v marci 2013, dovtedy teda Sociálna poisťovňa nemohla konať a nemohla byť ani v omeškaní. Následne Sociálna poisťovňa zisťovala skutkový stav, ako jej to odporučil konajúci súd, avšak to zistenie bolo neúspešné, hlavne kvôli tomu, že spolupráca s Českou správou sociálneho zabezpečenia, zamestnávateľom žalobcu a ani so samotným žalobcom jednoznačne nepreukázali, že pán Friček niekedy vôbec pracoval na území Slovenskej republiky. Skutkový stav sa zmenil až udelením výnimky, o ktorú požiadal samotný žalobca, tá bola udelená v októbri 2015 a následne Sociálna poisťovňa bez prieťahov všetky konania ukončila.

20. Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči uviedol, že žalovaný vo svojich podaniach poukázal na údajný nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného a údajnú neprípustnosť zmeny účastníkov podľa ustanovenia § 80 CSP. K tomu žalobca uvádza, že v uvedenom prípade sa celkom určite nejedná o zmenu účastníka na strane žalovaného, ak žalobca len spresnil identifikáciu žalovaného za účelom odstránenia prípadných rozporov. Je zrejmé, že žalovaná je osobou vecne pasívne legitimovanou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. i) zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keďže sa jedná o verejnoprávnu inštitúciu, pričom pobočka Svidník bola označená výlučne kvôli stanoveniu miestnej príslušnosti z dôvodu, že prostredníctvom pobočky Svidník žalovaná vykonávala svoju funkciu podľa príslušných právnych predpisov, a teda v obvode Okresného súdu Svidník nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo. K právnemu a skutkovému základu nároku uviedol, že je nesporné, že dňa 15.8.2008 sa žalobcovi stal pracovný úraz, v dôsledku čoho bol od 16.8.2008 uznaný práceneschopným, pričom si uplatnil svoje nároky vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov. Uplatnenými nárokmi boli nemocenská, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, celková náhrada nákladov spojených s liečením, úrazový príplatok, nárok na náhradu za bolesť. Napriek skutočnosti, že uplatňované nároky spojené s pracovným úrazom žalobcu boli voči žalovanému uplatňované postupne v súlade s príslušnými právnymi predpismi, boli príslušným orgánom vydané konečné rozhodnutia, a teda nároky boli žalobcovi priznané s odstupom cca 92 mesiacov (7 rokov a 8 mesiacov) po utrpení pracovného úrazu. Ako vyplynulo z realizovaného dokazovania, vyjadrení žalovaného a ním predložených dôkazov, došlo na strane žalovaného z pohľadu žalobcu napriek právnym predpisom k nesprávnemu úradnému postupu, ak bez zjavného odôvodnenia žalovaný rozhodol o zániku sociálneho poistenia žalobcu bez toho, aby mal jednoznačne preukázané, že

6C/18/2017

-14-

žalobca splnil podmienky pre zánik sociálneho poistenia v Slovenskej republike a žalovaný bez zjavného odôvodnenia nedodržoval lehoty stanoveného v zákone č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorý jednoznačne stanovuje lehoty pre rozhodovanie a súčasne podmienky v prípade mimoriadne zložitých prípadov, pričom v takom prípade je žalovaný povinný danú skutočnosť oznámiť účastníkom konania. V rámci vyjadrení žalovaného opakovane zaznel záver, že k rozhodnutiu o nárokoch nie je nutné disponovat' „výnimkou", o ktorú nakoniec oprel svoje rozhodnutia ohľadom vyhovenia nárokom uplatnených žalobcom. Žalovaný rozhodol o zániku sociálneho poistenia žalobcu napriek skutočnosti, že žalobca je účastníkom sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike počas celého života a súčasne žalovaný žalobcovi priznal nárok na dávky z nemocenského poistenia v čase 6 mesiacov pred pracovným úrazom a následne bez zjavného odôvodnenia bolo rozhodnuté o zániku sociálneho poistenia od 1.2.2006, teda ešte pred dobou, počas ktorej mu už reálne vyplácal dávky z nemocenského poistenia. Je teda zrejmé, že v prípade, ak žalovaný rozhodol o zániku sociálneho poistenia, konal v priamom rozpore so svojim predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré vydal cca rok pred pracovným úrazom, v rámci ktorého žalobcovi uznal jeho nárok na dávky z nemocenského poistenia. Žalovaný mimo svojich domnienok nikdy nedisponoval žiadnym dôkazom, že by žalobca trvalo vykonával svoje zamestnanie v Českej republike, keďže jeho zamestnávateľ (SENAJ a spol. Svidník, spol. s r.o.) žalovanému v rámci šetrenia neposkytoval žiadnu súčinnosť a ani z následných dožiadaní na Českej správe sociálneho zabezpečenia nevyplynulo, že by bol žalobca kedykoľvek v Českej republike evidovaný. Žalovaný tak rozhodol o zániku sociálneho poistenia bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a následne aj napriek opakovaným rozhodnutiam súdov, prvostupňový orgán žalovaného odmietal vydať rozhodnutia, ktorými by vyhovel nárokom žalobcu tak, ako to nakoniec realizoval v apríli roku 2016. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nikdy nemal rozhodnúť o zániku sociálneho poistenia, a teda argumentácia žalovaného, že nárokom žalobcu v roku 2016 vyhovel len na základe výnimky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, je účelová, ktorou sa žalovaný snažil zakryť protizákonnosť, nesprávnosť a nedôvodnosť svojho rozhodnutia a predovšetkým postupu. Žalovaný v priebehu celého konania pred súdom nepredložil žiadny doklad, ktorým by bolo preukázané, že na strane žalobcu boli splnené podmienky na rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia, keďže nič nepreukazovalo, že by sa žalobca trvalo zdržoval v Českej republike za účelom výkonu svojho zamestnania. Žalobca nepopiera, že v rámci výkonu zamestnania bol v priebehu trvania pracovného pomeru vyslaný do Českej republiky k výkonu zamestnania, avšak nikdy nie v rozsahu, ktorý by odôvodňoval zánik sociálneho poistenia v Slovenskej republike. Uvedené argumenty žalobca opakovane uvádza už od prvých rozhodnutí žalovaného po pracovnom úraze, avšak žalovaný bez zjavného odôvodnenia odmietal tieto argumenty akceptovať a vôbec vziať v úvahu. Ak žalovaný poukazuje na údajné nepreukázanie nesprávneho úradného postupu zo strany žalobcu, tak v takom prípade je nutné len odkázat' na celú spisovú dokumentáciu, ktorá je súčasťou súdneho spisu, kde žalovaný bez akéhokoľvek odôvodnenia ani raz nedodržal zákonnú povinnosť pre lehotu na rozhodnutie vo veci a už vôbec neoznamoval prípadné predĺženie lehoty z dôvodu, že sa údajne jedná o mimoriadne zložitý prípad. Žalobca k uvedenému uvádza, že zo strany žalovaného nielenže neboli dodržané lehoty pre rozhodnutie, a to nie len 60 dní, ale ani dodatočných 60 dní, a to ani v jednom prípade rozhodnutia o nárokoch žalobcu, avšak z predložených dokumentov tiež žiadnym spôsobom nevyplynulo, že sa

jednalo o mimoriadne zložitý prípad, ak žalovaný predložil tunajšiemu súdu emailovú komunikáciu, z ktorej vyplynula len žiadosť o poskytnutie informácie, a teda žiadne zložité

6C/18/2017

-15-

šetrenie nikto od prvostupňového orgánu žalovaného nepožadoval. Žalobca opätovne zdôrazňuje, že prvostupňový orgán žalovaného postupoval v príkrom rozpore so svojím predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré pracovnému úrazu predchádzalo cca jeden rok, v ktorom žalovaný vyhovel nároku žalobcu na priznanie dávky z nemocenského poistenia. Žalovaný opakovane v rámci konania uviedol, že pre účely rozhodnutia o nárokoch žalobcu nebolo nutné udelenie výnimky, ale bolo len podporným podkladom pre samotné rozhodnutie. Je teda zrejmé, že v prípade, ak by prvostupňový orgán žalovaného už na začiatku v roku 2009 uznal nesprávnosť svojho rozhodnutia s ohľadom na svoju rozhodovaciu činnosť, nemuselo konanie o nárokoch žalobcu trvať takmer 8 rokov. Nad rámec uvedeného je vhodné upozorniť na dva dokumenty predložené žalovaným (súčasť súdneho spisu), z ktorých jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu si plnil odvodové povinnosti voči žalovanému v Slovenskej republike, pričom žalobca vykonával svoje zamestnanie v Slovenskej republike a Českej republike. a to konkrétne: i. podanie správy od Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo dňa 15.12.2014, ii. čestné prehlásenie žalobcu zo dňa 16.5.2015, iii. 3. strana osobného listu dôchodkového poistenia č. 491 127 2280 zo dňa 22.10.2010 a iv. rozhodnutie žalovaného č. 200-05428-CA02/2007. Z realizovaného dokazovania vyplynulo, že neexistuje akýkoľvek dôkaz o oprávnenosti postupu žalovaného ohľadom rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia a nadväzujúcich rozhodnutí. V prípade, ak to žalovaný tvrdil, tak v takom prípade celkom určite nesplnil zásadu civilného sporového konania, a to dôkazné bremeno vzťahujúce sa k svojim tvrdeniam. Z uvedeného je zrejmé, že nesprávny úradný postup spočíval nie len v nedôvodnom predlžovaní konania, napriek všetkým dostupným informáciám, ale predovšetkým v prvotnom rozhodnutí, ktoré zadalo príčinu všetkých sporov, keď prvostupňový orgán žalovaného bez zjavného - preukázaného odôvodnenia rozhodol o zániku sociálneho poistenia žalobcu k 1.2.2006. Skutočnosť, že konanie o nárokoch žalobcu trvalo takmer 8 rokov, čo ho donútilo k predčasnému starobnému dôchodku, ktorý mal zásadný vplyv na rodinu žalobcu (v čase pracovného úrazu 2 nezaopatrené deti), je len dôsledkom protizákonnosti rozhodovania a nesprávnosti postupu žalovaného, čo samo o sebe preukazuje oprávnenosť nároku žalobcu.

21. V rámci uplatnenia majetkovej ujmy si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody vo výške 3 600 eur, ktoré bol nútený si požičať od rodinných príslušníkov za účelom zabezpečenia potrieb rodiny v dôsledku protizákonného rozhodovania žalovaného a nesprávnosti jeho úradného postupu. Predmetný nárok žalobca vzal späť len z dôvodu, že v dôsledku celkových okolností vzniknutej situácie nemá záujem zvyšovať stres rodinných príslušníkov, ktorí by boli schopní potvrdiť ním uvádzané skutočnosti. Podmienky stanovenia nemajetkovej ujmy v rámci tohto konania vyplývali z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu, podľa ktorého sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podklad pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil následkami, ktoré jednotlivé rozhodnutia a postup žalovaného spôsobili, a to konkrétne: i. prvostupňový orgán žalovaného bez dostatočného právneho podkladu rozhodol o zániku sociálneho poistenia žalobcu od 1.2.2006; ii. napriek absolútnej súčinnosti zo strany žalobcu trvalo žalovanému takmer 8 rokov, kým odstránil svoje pochybenie, ktoré však alibisticky a tiež bez preukázaného právneho dôvodu oprel o udelenie výnimky od príslušného ministerstva;

6C/18/2017

-16-

iii. žalovaný mal v čase pracovného úrazu 2 nezaopatrené deti; iv. postup žalovaného donútil z dôvodu jeho veku požiadať o priznanie predčasného starobného dôchodku, keďže z dôvodu postupu žalovaného bol žalobca v podstate vylúčený z trhu práce; v. žalobca bol nútený v dôsledku rozhodnutí a postupu žalovaného získať prostriedky prostredníctvom pôžičiek, čo v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo životnú situáciu žalobcu a jeho rodiny; vi. následky postupu žalovaného v podstate pretrvávajú dodnes, keďže nároky priznané v roku 2016 boli využité na vysporiadanie záväzkov vzniknutých v priebehu celého obdobia trvania konania žalovaného (takmer 8 rokov), ktoré ho zásadným spôsobom zaťažili po psychickej stránke, finančnej stránke a v neposlednom rade sa celkom určite podpísali aj na fyzickom stave žalobcu, ktorý musel opakovane písať odvolania, sťažnosti, uplatniť svoje nároky súdnou cestou, a to až po Najvyšší súd Slovenskej republiky a nemohol sa sústrediť na bežné životné situácie, ktoré si chod rodiny vyžadoval. V prípade, ak by žalovaný postupoval v súlade so zákonom a v lehotách zákonom stanovených, tak by žalobca celkom určite nemusel žiadať priznanie predčasného starobného dôchodku. Z rozhodnutí vydaných prvostupňovým orgánom žalovaného ohľadom starobného dôchodku vyplýva, že v prípade riadneho dôchodku by bol nárok o 28,84143964 € vyšší. Preto si žalobca uplatnil ako nemajetkovú ujmu čiastku vo výške 28 eur mesačne od 11/2011 (riadny dôchodok) do podania žaloby (5/2017), a teda čiastku 1 876 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že postup žalovaného ako aj druhostupňového správneho orgánu vystavil žalobcu a predovšetkým jeho rodinu do značných finančných komplikácií a životného diskomfortu, javí sa ako primeraná náhrada v rámci nemajetkovej ujmy čiastka vo výške 350 eur za každý mesiac trvania konania, tzn. 350 x 92 = 32 200 eur. Žalobca rešpektuje obmedzenie stanovené v ustanovení § 17 ods. 4 ZoZsš, a teda napriek súhrnnému uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 34 076 eur, požaduje priznať nárok zodpovedajúci hornej hranici možnej nemajetkovej ujmy, a to čiastke 24 000 eur (50 x 480 eur), keďže súd rozhoduje podľa stavu v čase rozhodovania, a teda minimálna mzda pre rok 2018 je stanovená na 480 eur mesačne. Navrhuje teda, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi čiastku 24 000 eur a trovy konania.

22. Žalovaná v záverečnej reči uviedla, že sa pridržiava svojich písomných vyjadrení zo dňa 13. júla 2017 a 18. januára 2018 a tiež ústnych vyjadrení prednesených na pojednávaniach uskutočnených dňa 12. decembra 2017 a 22. februára 2018 a naďalej považuje žalobu za nedôvodnú. Náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je možné priznať iba v prípadoch, kedy nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup žalovanej je v priamej príčinnej súvislosti so žalobcom požadovanou škodou. Žalobca v žalobe poukazuje na nezákonnosť rozhodnutí a nesprávny úradný postup žalovanej v konaní o poistnom, konaní o nemocenských a úrazových dávkach. Žalobca však presne nešpecifikoval konkrétne nezákonné rozhodnutia žalovanej, na základe ktorých mu mala vzniknúť škoda. Žalobca rovnako presne nešpecifikoval nesprávny úradný postup žalovanej súvisiaci s ním požadovanou škodou, ale iba poukazoval na celkovú dĺžku konania, čo samo o sebe nepreukazuje nezákonnosť konania žalovanej. Žalobca požadoval náhradu skutočnej škody vo výške 3 600 eur, ktorú však na pojednávaní uskutočnenom dňa 22. februára 2018 vzal späť, s čím žalovaná súhlasila. Žalobca si preto v konaní uplatňuje už iba škodu vo forme nemajetkovej ujmy, a to v sume 1 876 eur, z dôvodu zníženia sumy starobného dôchodku, a v sume 32 200 eur z dôvodu, že počas trvania konania žalovanej v dĺžke 92 mesiacov, boli žalobca a jeho rodina vystavení životnému diskomfortu a značným finančným komplikáciám. Na základe vykonaného dokazovania nebola podľa názoru žalovanej preukázaná príčinná súvislosť medzi jej konaním a žalobcom požadovanou škodou. Nemajetková ujma v sume 1 876 eur mala žalobcovi podľa jeho názoru vzniknúť tak, že poberaním predčasného starobného

6C/18/2017

-17-

dôchodku namiesto starobného dôchodku, sa jeho príjem v starobe znížil mesačne o sumu 28 eur. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v konaní o predčasnom starobnom dôchodku

žalobcu nedošlo z jej strany k žiadnemu pochybeniu, pričom ani žalobca žiadnym spôsobom neuviedol, v čom vidí pochybenie žalovanej. Predčasný starobný dôchodok a starobný dôchodok sú dve rozdielne dávky sociálneho poistenia slúžiace na zabezpečenie poistenca v starobe, ktoré nie je možné poberať súčasne, a dávka na ktorú vznikne nárok skôr, sa už poberá doživotne. Podmienky nároku na dôchodkové dávky a spôsob ich výpočtu sú stanovené v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, teda žalobca si bol týchto skutočností vedomý aj pri podaní žiadosti o predčasný starobný dôchodok, čím mu tiež súčasne zanikol nárok na dovtedy vyplácaný invalidný dôchodok z dôvodu jeho 50 %-nej invalidity. Žalovaná preto považuje za preukázané, že žalobcom požadovaná škoda vo forme nemajetkovej ujmy v sume 1 876 eur nie je v priamej resp. žiadnej príčinnej súvislosti so žalobcom namietaným nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami žalovanej v konaní o poistnom a dávkach úrazového a nemocenského poistenia. Žalovaná rovnako namieta výšku škody požadovanej žalobcom v sume 1 876 eur, nakoľko v súlade s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. môže žalobca požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Predbežne prerokovaný nárok na náhradu škody je vo výške 1 680 eur, pričom žalovaný v rozpore s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. požaduje náhradu škody o 196 eur vyššiu. K uplatnenej náhrade skutočnej škody vo výške 1 876 eur je tiež potrebné uviesť, že v súlade s § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa žalobca o škode dozvedel. O vzniku žalobcom požadovanej škody sa žalobca dozvedel už v novembri 2011, nakoľko od tohto mesiaca mohol poberať starobný dôchodok. K uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty tak došlo v septembri 2014. Z dôvodu, že žiadosť žalobcu o náhradu škody bola žalovanej doručená až dňa 24. októbra 2016, žalovaná považuje tento nárok žalobcu aj za premlčaný.

23. Vo vzťahu k žalobcom požadovanej škode vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 32 200 eur, ktorú žalobca určil násobkom sumy 350 eur za každý mesiac trvania konania, žalovaná uvádza, že táto suma prekračuje maximálnu možnú sumu náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., stanovenú ako 50-násobok minimálnej mzdy (50 x 435 = 21 750 eur), pričom do tejto maximálnej možnej sumy už musí byť zahrnutá aj nemajetková ujma 1 870 eur, ktorú žalobca požaduje z iného vyššie uvedeného dôvodu. Žalobca v žalobe bližšie nekonkretizoval, v čom spočívala značnosť jeho finančných komplikácií, resp. ako utrpel životný komfort jeho rodiny. Žalovaná aj z tohto dôvodu považuje žalobcom požadovanú sumu nemajetkovej ujmy vo výške 350 eur za mesiac konania žalovanej za neodôvodnenú a stanovenú v rozpore s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a v spoločenskom postavení. Žalobca predovšetkým nepreukázal skutočnosť, že dávky úrazového a nemocenského poistenia mu mali byť žalovanou vyplatené už v roku 2009, čím by sa jeho finančné zabezpečenie zvýšilo. Žalovaná totiž po odmietnutí výnimky Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ministerstvo“) vo februári 2009, vykonala kontrolu u zamestnávateľa, vydala v zákonných lehotách rozhodnutie o poistnom, ktoré bolo súdne preskúmavané do marca 2013. Žalovaná následne kontaktovala Českú správu sociálneho zabezpečenia, ktorá jej odpovedala v októbri 2013, následne vydala v novembri 2013 nové rozhodnutie o poistnom, ktoré síce bolo v marci 2014 zrušené, z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, ten sa však vyčerpaním všetkých možností pobočky na doplnenie dokazovania, nedal z pohľadu pobočky objektívne zistiť bez ďalšej súčinnosti ministerstva, ČSSZ, žalobcu, resp. zamestnávateľa. Pobočka preto odporučila žalobcovi, aby sám podal žiadosť o udelenie výnimky na ministerstvo (pobočka samotná nemala

6C/18/2017

-18-

právomoc žiadať o výnimku), čo aj v septembri 2014 urobil a pobočka ministerstvu na jeho výzvu poskytla v decembri 2014 súčinnosť. Konanie o výnimke bežne trvajúce maximálne niekoľko mesiacov, trvalo v tomto prípade viac ako rok, a to až do októbra 2015. Vzhľadom na priebeh konania, pred udelením výnimky objektívne nebolo možné zistiť skutkový stav potrebný pre rozhodnutie o poistnom a dávkach. Žalovaná preto odmieta tvrdenie žalobcu, že skutkový stav nebol dostatočne zistený skôr iba z dôvodu nečinnosti žalovanej, nakoľko žalovaná vykonala všetky potrebné úkony, vrátane úkonov navrhovaných

príslušnými súdmi, avšak takto zistené skutočnosti nepostačovali k dostatočnému zisteniu skutkového stavu. Rozpory v zistenom skutkovom stave predlžujúce samotné konanie žalovanej pritom vyplývali aj z tvrdenia žalobcu, že v období po 1. februári 2006 pracoval na území Českej a aj Slovenskej republiky, čo nakoniec dokladoval aj čestným prehlásením z mája 2015, a naproti tomu pobočka disponovala vyjadrením zamestnávateľa žalobcu, že pracoval iba v Českej republike, čo paradoxne potvrdil aj žalobca v ním podanom trestnom oznámení na zamestnávateľa v roku 2010. Žalovaná zdôrazňuje skutočnosť chýbajúceho odôvodnenia závažnosti ujmy a následkov, ktoré mali žalobcovi vzniknúť. Žalobca totiž požaduje rovnakú mesačnú sumu nemajetkovej ujmy za celé obdobie konania žalovanej, bez ohľadu na to, že jeho príjmy, a teda aj možný zásah do jeho finančného zabezpečenia, sa počas prebiehajúceho konania menili. Žalobca rovnako nepreukázal závažnosť vplyvu konania žalovanej na celú jeho rodinu, nakoľko ani nepreukázal príjem rodiny, ktorý v rozhodujúcich obdobiach zabezpečovala aj manželka žalobcu. Na skutočnosť, že žalobca a jeho rodina nebola v hmotnej núdzi poukazuje aj fakt, že žalobca príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o sociálne dávky ani nepožiadal. Prekážku priznania nemajetkovej ujmy v sume 350 eur za každý mesiac priebehu konania vidí žalovaná tiež v skutočnosti, že nie je zrejmá ani priama príčinná súvislosť medzi konkrétnym nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím žalovanej v konaní o poistnom a úrazových a nemocenských dávkach a 92 krát mesačne sa opakujúcou škodou.

24. K námietke žalobcu prednesenej na pojednávaní dňa 22. februára 2018, že žalovaná bola povinná v súlade s§ 210 ods. 2 zákona o sociálnom poistení rozhodnúť o poistnom a dávkach v lehote 60 dní a iba v mimoriadne zložitých prípadoch do 120 dní, žalovaná uvádza, že tento prípad spĺňa všetky predpoklady mimoriadne zložitého prípadu, čo preukazuje aj zložitosť a komplikovanosť zistenia skutkového stavu, ktorý bolo nutné skúmať za súčinnosti iných orgánov, napr. ministerstva, či ČSSZ. Žalovaná je tiež povinná tieto zákonom stanovené lehoty dodržiavať vo vzťahu k začatiu konania, teda nie v prípadoch po vrátení veci súdom, kedy predmetné konanie podľa zákona o sociálnom poistení nezačína, ale pokračuje. Žalovaná si je súčasne vedomá, že aj v prípade pokračovania v konaní, je potrebné vydať nové rozhodnutie v primeranej lehote, aby nedochádzalo k prieťahom v konaní. Vo veci žalobcu však zisťovanie skutkového stavu trvalo dlhšie obdobie napriek skutočnosti, že žalovaná stále vykonávala úkony za účelom zistenia skutkového stavu a v priebehu konania nebola v žiadnom období neodôvodnene nečinná. Žalovaná si preto nie je vedomá skutočnosti, že by spôsobila prieťahy v konaní, ktoré by následne boli v príčinnej súvislosti so žalobcom požadovanou škodou.

25. Sociálna poisťovňa súčasne namieta tiež nedostatok jej vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní. K možnosti pripustenia zámeny účastníka konania uvádzame, že Civilný sporový poriadok (CSP) úpravu zámeny účastníka konania neobsahuje, pričom zámena žalovaného vykonaná žalobcom na pojednávaní dňa 12. decembra 2017 trpí aj ďalšou vadou, a to, že za zameneného žalovaného (Slovenskú republiku) má konať Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, pričom pobočky Sociálnej poisťovne nemajú vlastnú právnu subjektivitu. Neprípustnosť použitia inštitútu zámeny účastníka konania zákonodarca vyjadril aj v dôvodovej správe k CSP, kde v osobitnej časti k pôvodne navrhovanému § 76 (teraz § 80) uvádza: „Navrhovaná rávna úprava sa prispôsobila terminológii novej koncepcii sporového konania vypustil sa inštitút zámeny účastníctva, pretože v dôsledne

6C/18/2017

-19-

kontradiktórnom spore má byť nedostatok vecnej legitimácie v čase začatia konania riešený výlučne novým sporom nie „pokračovaním pôvodného sporu.“ Sociálna poisťovňa tak aj naďalej trvá na skutočnosti, že ju žalobca označil ako vecne pasívne legitimovanú a k zámene vecne pasívne legitimovanej osoby zo strany žalobcu v súlade s ustanoveniami dôjsť nemôže. Táto neodstrániteľná vada konania musí podľa názoru Sociálnej poisťovne viesť k zastaveniu konania.

26. Žalovaná preto z dôvodu, že žalobcom neboli preukázané základné zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, a to vznik škody, jej výška a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním Sociálnej poisťovne, s poukazom na vznesenie námietky premlčania, navrhuje žalobu v celom rozsahu

zamietnuť, resp. po prihliadnutí na námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, konanie zastaviť.

27. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

28. Žalobca sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom domáha podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „cit. zákona“).

29. Podľa § 3 ods. 1, písm. a) cit. zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

30. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

31. Podľa § 4 ods. 1, písm. i) cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/20130101>, koná v mene štátu verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom.

32. Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/> a d) Ústavy Slovenskej republiky <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/> a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/>.

6C/18/2017

-20-

33. Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

34. Podľa § 15 ods. 1 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku ( ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

35. Podľa § 16 ods. 1 a 4 zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov

odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

36. Podľa § 17 ods. 1 zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

37. Podľa § 17 ods. 2 zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

38. Podľa § 17 ods. 3 zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

39. Podľa § 20 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/20180701> vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/20180701> a ods. 2 a 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2003/461/20180701>, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak.

40. Podľa § 124 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú ústredie a pobočky.

6C/18/2017

-21-

41. Podľa § 193 ods. 1, 3 a 6 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby odstránil nedostatky podania. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne preruší konanie, ak v lehote podľa § 210 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/20180701> nemožno presne a úplne zistiť skutkový stav veci. Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

42. Podľa § 197 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania.

43. Podľa § 209 ods. 1 zák. č. 461/2003 o sociálnom poistení, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

44. Podľa § 210 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 o sociálnom poistení, organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2003/461/20180701> a v § 179 ods. 1 písm. a) a b) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2003/461/20180701>. Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť

vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60 dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania.

45. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

46. Podľa § 215 ods.1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

47. Z vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca dňa 15.8.2008 utrpel na území Českej republiky pracovný úraz, v dôsledku čoho bol od 16.8.2008 uznaný práceneschopným. Žalobca si svoje nároky vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení postupne uplatnil v pobočke žalovanej a tieto boli žalobcovi priznané s odstupom 92 mesiacov (7 rokov a 8 mesiacov) po utrpení pracovného úrazu, čo tiež medzi stranami nebolo sporné. Spornou otázkou zostalo posúdenie doby, počas ktorej pobočka žalovanej rozhodovala. Žalobca už pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, v žalobe a v priebehu konania tvrdil, že k priznaniu jeho nárokov po 92 mesiacoch došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia žalovanej. Žalovaná odmietla toto tvrdenie žalobcu poukazujúc na to, že pobočka žalovanej vykonala všetky potrebné úkony, vrátane úkonov navrhovaných príslušnými súdmi, avšak takto zistené skutočnosti nepostačovali k dostatočnému zisteniu skutkového stavu a preto právoplatne rozhodla až v uvedenej dobe.

48. K predpokladom zodpovednosti žalovanej za škodu (k ich naplneniu) bolo preukázané, že žalobca písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý žalovaná neuznala, čím žalobca splnil predpoklad domáhať sa žalobou uspokojenia nárokov na súde vyplývajúceho z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba žalobcu

6C/18/2017

-22-

je dôvodná. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že už prvým rozhodnutím pobočky žalovanej zo dňa 7.9.2009, potvrdeným žalovanou, došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany pobočky žalovanej. Obe rozhodnutia boli odôvodnené tým, že žalobca nespĺňa podmienky z dôvodu neexistencie príslušného poistenia v rámci sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Žalovaná rozhodla o zániku sociálneho poistenia žalobcu bez toho, aby mala jednoznačne preukázané, že žalobca splnil podmienky pre zánik sociálneho poistenia v Slovenskej republike a napriek skutočnosti, že žalobca je účastníkom sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike počas celého života. Žalovaná súčasne žalobcovi priznala nárok na dávky z nemocenského poistenia v čase 6 mesiacov pred pracovným úrazom a následne bez zjavného odôvodnenia rozhodla o zániku sociálneho poistenia od 1.2.2006, teda ešte pred dobou, počas ktorej mu už reálne žalovaná vyplácala dávky z nemocenského poistenia. Z predložených dôkazov je zrejmé, že žalovaná nikdy nedisponovala žiadnym dôkazom, že by žalobca trvalo vykonával svoje zamestnanie v Českej republike, keďže jeho zamestnávateľ žalovanej v rámci šetrenia neposkytoval žiadnu súčinnosť a ani z následných dožiadaní na Českej správe sociálneho zabezpečenia nevyplynulo, že by bol žalobca kedykoľvek v Českej republike evidovaný. Žalovaná tak rozhodla o zániku sociálneho poistenia bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a následne aj napriek opakovaným rozhodnutiam súdov, pobočka žalovanej rozhodnutia, ktorým vyhovela nárokom žalobcu, vydala až v apríli roku 2016. Je zrejmé, že žalovaná nikdy nemala rozhodnúť o zániku sociálneho poistenia, a teda argumentácia žalovanej, že nárokom žalobcu v roku 2016 vyhovela len na základe výnimky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, sa javí ako účelová, ktorou sa žalovaná snažila zakryť protizákonnosť, nesprávnosť a nedôvodnosť svojho rozhodnutia a predovšetkým postupu. Žalobca nepoprel, že v rámci výkonu zamestnania bol v priebehu trvania pracovného pomeru vyslaný do Českej republiky k výkonu zamestnania, avšak nikdy nie v rozsahu, ktorý by odôvodňoval zánik sociálneho poistenia v Slovenskej republike. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 197 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania. Z predloženého čestného prehlásenia žalobcu zo dňa 16.5.2015 bolo preukázané, že žalobca dňa 19.5.2015 predložil

pobočke žalovanej ako dôkaz čestné prehlásenie o výkone činnosti pre zamestnávateľa aj na území v Slovenskej republike. Sociálna poisťovňa, pob. Svidník napriek tomuto predloženému dôkazu nepochopiteľne prerušila konanie rozhodnutím zo dňa 27.7.2015. Po doručení oznámenia MPSVaR SR zo dňa 7.10.2015 o udelení výnimky z platenia príspevkov na sociálne zabezpečenie v Českej republike pre obdobie registrácie od 1.2.2006 do 10.8.2009 žalobcovi listom zo dňa 6.11.2015 oznámila pokračovanie v konaní vo veci vzniku povinného sociálneho poistenia a následne v priebehu mesiaca apríl 2016 pobočka žalovanej o nárokoch žalobcu rozhodla. Nesprávny úradný postup žalovanej mal súd jednoznačne za preukázaný aj z odôvodnení rozsudkov Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa uvádza, že krajský súd sa nestotožnil s konštatovaním žalovanej, že dňom 1.2.2006 nevzniklo žalobcovi povinné dôchodkové poistenie, povinné nemocenské poistenie a povinné poistenie nezamestnanosti založené pracovným pomerom, pretože pracovný pomer žalobcu v tomto období u zamestnávateľa trval a skončil až 10.8.2009. Počas celej tejto doby uhrádzal zamestnávateľ poistenie za žalobcu riadne a včas Sociálnej poisťovni, pob. Svidník. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Sžso/9/2012 zo dňa 27.3.2013 je zrejmé, že najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, nakoľko taktiež dospel k záveru, že dosiaľ zistený skutkový stav nie je dostačujúci pre posúdenie veci. V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza, že vystavenie

6C/18/2017

-23-

formulára E 101 sa považuje za formalitu a že nemožno vysloviť záver, že z dôvodu, že zamestnávateľ žalobcu nepodal žiadosť o vystavenie formulára E 101, sa na neho automaticky vzťahuje legislatíva Českej republiky. Aj z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S 26/09-29 zo dňa 19.2.2010 je zrejmé, že krajský súd sa nestotožnil ani s konštatovaním žalovanej, že prvostupňový správny orgán vyzval žalobcu na predloženie formulára E 101 podľa § 227 ods. 3 zákona, podľa ktorého je povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Zákon žalobcovi takúto povinnosť (predloženie formulára E 101) neukladá. Naopak z ustanovení § 195 ods. 1, § 196 ods. 6 a § 218 ods. 1 zákona vyplýva pre správny orgán povinnosť úplne a presne zistiť skutkový stav veci a vykonať aj iné dôkazy, ak je to potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Z následného postupu žalovanej je zrejmé, že táto porušila citované zákonné ustanovenia a nepridržiavala sa ani záverov súdov.

49. Žalobca pri rozhodovaní žalovanej poukázal aj na nedodržiavanie lehôt pri vydávaní rozhodnutí, čo žalovaná odmietala tvrdiac, že rozhodovala v stanovených lehotách a že po vrátení veci súdom na rozhodnutie nemá lehotu. Súd však mal za preukázané, že už prvé rozhodnutie pobočka žalovanej vydala v rozpore s citovaným ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 o sociálnom poistení, nakoľko ho vydala v lehote skoro 12 mesiacov a túto lehotu žalobcovi neoznámila. Pokiaľ by pobočka žalovanej prerušila konanie podľa § 193 ods. 1, 3 a 6 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení z dôvodu, že začala konanie o predbežnej otázke alebo ak by vyzvala žalobcu, aby odstránil nedostatky podania alebo ak v lehote podľa § 210 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2003/461/20180701> nebolo možné presne a úplne zistiť skutkový stav veci, lehoty by neplynuli. Keďže tak do 27.7.2015 neurobila, všetky lehoty mala žalovaná dodržať a ich nedodržaním spôsobila zbytočné prieťahy v konaní, za ktoré je zodpovedná. Aj posledné rozhodnutia v apríli 2016 žalovaná vydala po 5 mesiacoch od doručenia výnimky. Súd na základe uvedeného je toho názoru, že žalovaná porušila povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkony a vydať rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, bola nečinná, čím spôsobila zbytočné prieťahy v konaní a nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov žalobcu v konaní o jeho nárokoch, a preto v zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

50. V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. sa poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádza za súčasného splnenia dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku,

znením jeho odôvodnenia a pod.. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v ust. § 17 ods. 3 výslovne vymedzuje demonštratívnym výpočtom okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať. Žalobca si žalobou okrem majetkovej škody uplatnil aj nemajetkovú ujmu. Vzhľadom na skutočnosť, že postup žalovanej vystavil žalobcu a predovšetkým jeho rodinu do značných finančných komplikácií a životného diskomfortu, žalobcovi sa javí ako primeraná náhrada v rámci nemajetkovej ujmy čiastka vo výške 350 eur za každý mesiac trvania konania, tzn. 350 x 92 = 32 200 eur a suma 1 876 eur ako rozdiel 28 eur medzi priznaným predčasným starobným dôchodkom a starobným dôchodkom, ktorý by mu bol priznaný za obdobie od novembra 2011 do podania žaloby (mája 2017), tzn. 28 x 67 = 1 876 eur. Súd poukazuje, že v tomto prípade právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

6C/18/2017

-24-

peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu. Základným znakom je aj to, že predpokladaná ujma sa nedá nijako preukázať a je vecou voľnej úvahy, ktorá sa neurčuje svojvoľne, ale súd prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou. Úlohou súdu bolo teda stanoviť primeranú výšku nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu sa súdu javí ako primeraná náhrada v rámci nemajetkovej ujmy suma 10 000 eur. Súd vychádza zo situácie, že žalovanej trvalo takmer 8 rokov, kým sa vyporiadala so všetkými nárokmi žalobcu, čo dostalo žalobcu s povinnosťou voči vyživovaným osobám do vážnych finančných komplikácii, vyžadovalo zo strany žalobcu podstúpenie procesu opakovaných žiadostí, odvolaní, sťažností a niekoľkých súdnych konaní, na konci ktorých žalobca uspel so svojimi nárokmi. Súd má za to, že kompenzácia strádania rodiny žalobcu, vynaloženej energie, nákladov a psychického stresu vyplývajúceho z pocitu nemohúcnosti voči postupu žalovaného po dobu takmer 8 rokov sa javí ako primeraná. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy, čo podľa názoru súdu bolo v tomto prípade nepochybne preukázané. Súd teda dospel k záveru, že žalobca preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej. Z uvedených dôvodov súd vo výroku II. rozsudku zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 10 000 eur, v prevyšujúcej časti vo výroku III. súd žalobu zamietol.

51. Čo sa týka žalovanou namietaného nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, súd uvádza, že v uvedenom prípade žalobca na pojednávaní dňa 12.12.2017 spresnil identifikáciu žalovanej za súhlasu jej zástupcu, nešlo o zmenu účastníka na strane žalovanej. Aj zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody adresovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu zo dňa 17.10.2016 je zrejmé, že žalovaná po spresnení je osobou vecne pasívne legitimovanou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. i) zákona č. 514/2003 Z.z., pričom pobočka Svidník bola označená výlučne kvôli stanoveniu miestnej príslušnosti z dôvodu, že prostredníctvom pobočky Svidník žalovaná vykonáva svoju funkciu podľa príslušných právnych predpisov, a teda v obvode Okresného súdu Svidník nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.

52. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

53. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

54. O trovách konania súd vo výroku IV. rozhodol podľa citovaných zákonných ustanovení. Žalobcovi súd priznal z priznanej sumy náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.