Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-317-2017.pdf
PDF · 108.53 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/317/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: B., o zaplatenie 637,39 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 20. marca 2017 č.k. 10C/495/2015-39, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, týkajúcej sa sumy 406,10 eura s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 406,10 eura od 06. 10. 2012, mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 406,10 eura s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 406,10 eura od 06. 10. 2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a v odvolacom konaní v rozsahu 26% voči žalovanej, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 637,39 eura titulom nesplatenej pôžičky poskytnutej na základe zmluvy o pôžičke. 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, podľa ktorého právny predchodca žalobcu Consumer Financie Holding, a.s. (ďalej len „právny predchodca žalobcu“) a žalovaná uzavreli dňa 13. 02. 2012 písomnú zmluvu, označenú ako zmluva o pôžičke, ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 500 eur, ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s úrokom 52% ročne v 24 splátkach, každú vo výške 31,30 eura, do februára 2014. V čase uzavretia zmluvy bola obvykle požadovaná odplata na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch 13,14% ročne a pri nových obchodoch 11,95 % ročne. V zmluve bola uvedená ročná priemerná miera nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 52%, priemerná RPMN 45,66% a celková suma, ktorú mala zaplatiť žalovaná právnemu predchodcovi žalobcu, bola vo výške 751,20 eura. V zmluve nebola dohodnutá splatnosť splátok, pričom iba z predloženého prehľadu splátok vyplýva, že prvá splátka bola splatná 20. 03. 2012 a posledná teda 20. 03. 2014, hoci v zmluve je uvedená konečná splatnosť 02/2014. Právny predchodca žalobcu žalovanej úver poskytol. Žalovaná vrátila právnemu predchodcovi žalobcu celkom tri splátky každú vo výške 31,30 t.j. 93,90 eura, pričom do omeškania sa dostala so zaplatením splátky splatnej 20. 06. 2012. Žalobca súdu predložil výzvu jeho právneho predchodcu, vyhotovenú po splatnosti celého úveru, dňa 26. 09. 2012, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie celej dlžnej sumy do troch dní od doručenia, ktorá výzva sa mu ako nedoručená vrátila 02. 10. 2012. Právny predchodca žalobcu pohľadávku zo zmluvy postúpil na žalobcu písomnou zmluvou o postúpení z 27. 11. 2015, čo bolo žalovanej oznámené najneskoršie s doručením žaloby. 1.2.Po právnej stránke napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 9, § 39, § 41, § 565, § 524 ods. 1, § 526 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka
(zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 497 Obchodného zákonníka, § 9 ods. 2 písm. k/, § 11 ods. 1 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 11. 06. 2010 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch). 1.3. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetná zmluva, uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, je zmluva o úvere, hoci je označená ako zmluva o pôžičke a je zmluvou spotrebiteľskou. Poskytovanie úverov je predmetom obchodnej činnosti právneho predchodcu žalobcu a z obsahu zmluvy vyplýva, že za poskytnutie peňažných prostriedkov boli dohodnuté úroky, t.j. podstatná náležitosť zmluvy o úvere. Z obsahu zmluvy vyplýva, že v nej absentuje údaj o splatnosti splátok, ktorý súd zistil z predloženého prehľadu splátok a úhrad, ktorý nebol súčasťou zmluvy, pretože bol vyhotovený až následne. V danom prípade preto ide podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch o obligatórnu zákonnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto súd prvej inštancie podľa § 11 ods. 1 tohto zákona vyhodnotil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. V danej veci vyhodnotil ako nesporné, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver vo výške 500 eur, žalovaná sa s vrátením úveru dostala do omeškania dňom 20. 06. 2012, pohľadávka platne postúpená na žalobcu, predstavovala rozdiel vo výške 406,10 eura. 1.4. Súd prvej inštancie odplatu za poskytnuté finančné prostriedky, uvedenú v zmluve, vo výške 52% ročne vyhodnotil ako neakceptovateľný, v rozpore s dobrými mravmi a z tohto dôvodu neplatný podľa § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka. Dôvodil tým, že odplata vo výške 52% ročne štvornásobne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu v obdobných prípadoch, keď sa táto odplata pohybovala vo výške 13,14% ročne a pri nových obchodoch vo výške 11,95% ročne. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15. 11. 2005 sp.zn. 32Odo 1022/2004 a vo veci sp.zn. 21Cdo 1484/2004, podľa ktorých dohoda o úrokoch musí byť v súlade s dobrými mravmi, t.j. pravidlami morálneho charakteru, ktoré sú všeobecne platné a uznávané v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. 1.5. Následne súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu ako neplatný právny úkon, v dôsledku ktorého došlo k bezdôvodnému poskytnutiu sumy finančných prostriedkov a u žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré musí žalobcovi podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať. Zároveň konštatoval, že toto právo sa premlčí v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Dospel k záveru, že v danom prípade žalobca vzhľadom k forme zmluvy (typová na predtlačenom formulári), musel vedieť o jeho následku, t.j. neplatnosti takéhoto právneho úkonu už pri jeho uzavretí. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa viaže na okamih vyplatenia peňažných prostriedkov žalovanej, t.j. dňa 13. 02. 2012. Premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej začala žalobcovi plynúť dňa 14. 02. 2012, subjektívna mu uplynula dňa 14. 02. 2014 a objektívna dňa 14. 02. 2015. Žaloba bola podaná na súde dňa 16. 09. 2015, teda po márnom uplynutí subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie na premlčanie prihliadol zo zákona o ochrane spotrebiteľa, a to podľa § 5b zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Z toho dôvodu preto nemohol žalobcovi uplatnený nárok priznať a žalobu zamietol. 1.6. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), ale pretože v konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy nevznikli, tak jej ich náhradu nepriznal.
2.Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca a to v zamietajúcej časti, týkajúcej sa sumy 406,10 eura, namietajúc, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa so záverom súdu o premlčaní jeho nároku a s právnym posúdením nároku titulom bezdôvodného obohatenia žalovanej. Vytkol súdu prvej inštancie, že tento záver vôbec nezdôvodnil. Poukázal na skutočnosť, že v danej veci sa nárok odvodzuje zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej je možné dohodnúť úroky, avšak takáto dohoda nie je nevyhnutnou náležitosťou zmluvy, ktorá by spôsobila jej neplatnosť. Preto v prípade, ak súd považoval dohodu zmluvných strán o úrokoch za neprijateľnú a v rozpore s dobrými mravmi, mohol za neplatnú označiť len túto časť zmluvy, čo však nemá za následok neplatnosť celej zmluvy. Predmetný nárok žalobcu mal súd prvej inštancie preto posúdiť ako bezúročný. Poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a dôvodil, že pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je nedodržanie všetkých náležitostí sankcionované jej neplatnosťou, ale len bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Žalovaná čerpala finančné prostriedky v sume 500 eur, z čoho uhradila iba sumu 93,90 eura. Nárok žalobcu preto nie je možné posudzovať ako nárok titulom bezdôvodného obohatenia, ale ako nárok titulom plnenia zo zmluvy.
2.1. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch (výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa) a poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/EHS z 23. apríla 2008 a rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09. 11. 2016 vo veci C-42/15 (Home Credit proti I., v ktorej konštatoval, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, resp. spresnenie aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Ďalej Súdny dvor v tomto rozhodnutí uviedol, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak takáto sankcia je primeraná len pri takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. 2.2. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi uplatnený nárok, resp. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
4.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené a dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, týkajúcej sa sumy 406,10 eura s príslušenstvom, podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobe žalobcu v tejto časti vyhovel, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
6.Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 637,39 eura z titulu nesplatenej pôžičky poskytnutej právnym predchodcom žalobcu žalovanej. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní žalobu žalobcu zamietol vyhodnotiac predmetnú zmluvu o pôžičke ako spotrebiteľský úver s tým, že dohodnutá výška úroku z úveru (52% ročne), je neprijateľná a je v rozpore s dobrými mravmi. Predmetnú zmluvu o pôžičke uzavretú dňa 13. 02. 2012 vyhodnotil ako neplatný právny úkon, v dôsledku ktorého nastúpil režim bezdôvodného obohatenia žalovanej, ktoré žalovaná musí žalobcovi vydať. Bezdôvodné obohatenie, aplikujúc ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa (250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov), zamietol pre premlčanie, keď vyhodnotil začiatok plynutia premlčacej lehoty dňom vyplatenia peňažných prostriedkov žalovanej, t.j. dňom 14. 02. 2012, subjektívna lehota uplynula dňa 14. 02. 2014 a objektívna lehota dňa 14. 02. 2015. Keďže žalobca si uplatnil nárok na súde až dňa 16. 09. 2015, jeho nárok je premlčaný. 6.1.S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalobca, ktorý v podanom odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci s tým, že ak súd vyhodnotil dohodnutý úrok z úveru ako rozporný s dobrými mravmi, mal vyhodnotil úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko týmito inštitútmi sankcionuje zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu podstatnej náležitosti, a to úroku z úveru. Nestotožnil sa s premlčaním bezdôvodného obohatenia, keďže v danom prípade nie je možné o bezdôvodnom obohatení hovoriť, nakoľko si uplatnil plnenie zo zmluvy. Taktiež sa nestotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie o absencii náležitosti zmluvy o úvere, a to rozdelenia splátok na istinu, úroky a termíny splátok.
7.Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
8. Po preskúmaní spisového materiálu, rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania žalobcu, ako aj konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci vykonal dostatočné a úplné dokazovanie, dokonca i správne v danej veci aplikoval právny predpis, a to tak ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.), ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak v konečnom dôsledku sa týmito zákonnými ustanoveniami neriadil, nesprávne jednotlivé ustanovenia tohto zákona aplikoval a teda vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav, keď úverovú zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. Zároveň nesprávne na danú vec aplikoval ustanovenia o bezdôvodnom obohatení a ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil i zistený skutkový stav v tom rozsahu, že zmluva neobsahovala podstatné náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch, a to termín jednotlivých mesačných splátok (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch).
9. Odvolací súd nariadil odvolacie pojednávanie za účelom zopakovania dokazovania, a to predovšetkým zmluvou o poskytnutí najľahšej pôžičky (č.l. 3 spisu), úverovými podmienkami (č.l. 4 spisu), prehľadom splátok a úhrad (č.l. 7 spisu), priemernými úrokovými mierami úverov (č.l. 14 spisu), zmluvou o postúpení pohľadávok (č.l. 20 až 24 spisu). 9.1. Odvolacieho pojednávania sa zúčastnil iba právny zástupca žalobcu. Žalovaná predvolanie na pojednávanie v odbernej lehote v mieste evidovaného trvalého bydliska neprevzala, z ktorého dôvodu odvolací súd podľa § 111 ods. 3 CSP považoval za doručenú dňom vrátenia zásielky. 9.2. Právny zástupca žalobcu na odvolacom pojednávaní zotrval na svojich vyjadreniach a dôvodoch odvolania. Poukázal na skutočnosť, že v danej veci bol žalovanej poskytnutý úver, ktorý nesplatila, stotožnil sa s tvrdením, že úrok vo výške 52% bol dohodnutý v neprimeranej výške, avšak táto skutočnosť nemôže mať za následok neplatnosť celej úverovej zmluvy. V prípade neplatnosti iba úroku z úveru, zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 upravuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Žiada preto, aby odvolací súd odvolaniu žalobcu vyhovel a žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 406,10 eura s príslušenstvom, ktorým je úrok z omeškania. Predmetná suma predstavuje rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru a sumou, ktorú žalovaná na úvere zaplatila. Úrok z omeškania si uplatnil vo výške 8,75% ročne od 06. 10. 2012, teda odo dňa mimoriadnej splatnosti úveru. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
10. Po zopakovaní dokazovania na odvolacom pojednávaní, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že predmetná „zmluva o najľahšej pôžičke“ má v plnom rozsahu charakter spotrebiteľskej zmluvy, konkrétne spotrebiteľského úveru, z ktorého dôvodu následne aplikoval ustanovenia zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, t.j. ku dňu 13. 02. 2012, ako aj ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. K námietke žalobcu, že ide o pôžičku na základe zmluvy o pôžičke, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci ide o spotrebiteľský úver. Na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Vzhľadom k tomu, že predmetná „zmluva o najľahšej pôžičke“ v plnom rozsahu spĺňa tieto predpoklady spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd preto ďalej označuje túto zmluvu ako „zmluva o úvere“. 10.1.Odvolací súd po zopakovaní dokazovania na odvolacom pojednávaní, ako aj po preskúmaní predmetnej zmluvy a aplikovaní tak Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch, dospel jednoznačne k záveru, že zmluva bola platne uzavretá. Prieskumnej činnosti podrobil jednotlivé ustanovenia zmluvy o úvere. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že dohodnutý úrok z úveru vo výške 52% ročne je absolútne neprijateľnou zmluvnou podmienkou a to pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 1 a ods. 6 Občianskeho zákonníka. 10.1.1. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 6 tohto ustanovenia, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. 10.1.2. Zmluvné strany si v predmetnej zmluve o úvere dohodli úrok z úveru vo výške 52% ročne. Je nesporné, že v danej veci ide o formulárovú, vopred veriteľom pripravenú zmluvu o úvere, ktorú žalovaná, ako spotrebiteľka nemohla ovplyvniť. Prieskumnou činnosťou odvolacieho súdu, zhodne so súdom prvej inštancie, bola táto zmluvná podmienka (úrok z úveru vo výške 52% ročne), vyhodnotená ako neprijateľná podmienka, ktorá je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa a ktorá je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. V čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy totiž finančné inštitúcie poskytovali spotrebiteľské úvery za odplatu (úrok) so splatnosťou od jedného do päť rokov vo výške 13,11% ročne. Úrok vo výške 52% ročne, ktorý je obsahom predmetnej úverovej zmluvy, je na základe tohto konštatovania nevyhnutné vyhodnotiť ako neprimerane vysoký, keďže je takmer
4x vyšší, ako bola priemerná úroková sadzba. V tejto výške dohodnutý úrok z úveru je nepochybne v neprospech spotrebiteľa, a keďže táto podmienka nebola medzi zmluvnými stranami individuálne dohodnutá (veriteľ túto skutočnosť v priebehu konania nepreukázal), je potrebné ju vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá má za následok sankciu v podobe uvedenej v ustanovení § 11 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. úver je bezúročný a bez poplatkov. Aj pri zohľadnení, že predmetný úver bol poskytnutý nebankovým subjektom, ktorý znáša vyššiu mieru rizikovosti úveru, nie je možné výšku odplaty, úroku (52% ročne) vyhodnotiť inak, ako neprimerane vysoký. Zároveň je potrebné, zhodne so súdom prvej inštancie, konštatovať, že predmetná výška úroku je i v rozpore s dobrými mravmi a to pre vyššie uvedené dôvody. 10.2. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úrok z úveru pre rozpor s dobrými mravmi zakladá absolútnu neplatnosť celej zmluvy o úvere. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 zakotvuje sankciu pre prípad, ak zmluva o úvere neobsahuje podstatné náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 tohto zákona, okrem iných, aj úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch), bezúročnosťou úveru a úveru bez poplatkov. Preto, ak aj odvolací súd dospel k záveru, že predmetná výška úroku z úveru je absolútne neprijateľnou zmluvnou podmienkou (a teda neplatnou), nemôže to mať za následok absolútnu neplatnosť celej úverovej zmluvy, ale iba neplatnosť tejto konkrétnej zmluvnej podmienky. Následne je potom aplikujúc ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov. 10.3. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že veriteľ si svoju povinnosť, poskytnúť žalovanej úver vo výške 500 eur splnil, žalovaná na tomto úvere zaplatila sumu 93,90 eura. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel vzhľadom na vyššie uvedené dôvody k záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov, je žalovaná povinná vrátiť žalobcovi rozdiel medzi poskytnutým úverom (500 eur) a ňou zaplatenou sumou (93,90 eura), t.j. sumu 406,10 eura. K zaplateniu tejto výšky odvolací súd zaviazal žalovanú, ktorá ju doteraz na predmetnom úvere nezaplatila.
11. Vyhodnotiac predmetný úver ako bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o aplikácii ustanovenia o bezdôvodnom obohatení a následne ani o aplikácii ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa o jeho premlčaní. Dáva do pozornosti vyššie uvedené zdôvodnenie o platnom uzavretí zmluvy o úvere, následne však o neprijateľnej zmluvnej podmienke (výška úroku 52% ročne) a v konečnom dôsledku o úvere bez úrokov a bez poplatkov. Z tohto dôvodu preto aplikácia týchto ustanovení súdom prvej inštancie v danej veci nebola správna a dôvodná. Keďže odvolací súd dospel k inému záveru, ako súd prvej inštancie, ustanovenia o bezdôvodnom obohatení a premlčaní nároku žalobcu v danej veci neaplikoval, nebol dôvod na ďalšie zdôvodnenie týchto ustanovení.
12. Odvolací súd námietku žalobcu, že súd prvej inštancie vyhodnotil, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje presný rozpis splátok na istinu, úrok a iné poplatky, vyhodnotil ako neopodstatnenú, nakoľko ani súd prvej inštancie túto podmienku nevyhodnotil ako neprijateľnú, resp. absentujúcu v zmluve o úvere. Súd prvej inštancie iba konštatoval, že zmluva neobsahuje dátum jednotlivých mesačných splátok, t.j. dátum, ku ktorému má dlžník mesačne splácať pravidelnú mesačnú splátku. V zmluve o úvere tento dátum skutočne absentuje, je v nej uvedený iba konečný dátum splatnosti, a to február 2014. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd vyhodnotil predmetný úver ako bezúročný a bez poplatkov pre absenciu, resp. neprijateľnosť iných zmluvných podmienok, absencia tohto údaju tomuto záveru iba nasvedčuje. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch totiž upravuje, že zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Vzhľadom na závery rozhodovacej praxe tak Súdneho dvora Európskej únie (C-42/15), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3Cdo 146/2017), zmluva o úvere nemusí obsahovať presné rozdelenie splátok na výšku istiny, úrokov a iných poplatkov. Je však nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala dátum splatnosti jednotlivých mesačných splátok, aby spotrebiteľovi bolo jasné a zrozumiteľné, ku ktorému dňu má jednotlivé mesačné splátky veriteľovi splácať tak, aby sa nedostal do omeškania. Z uvedeného dôvodu, ak predmetná zmluva o úvere neobsahovala termín splatnosti jednotlivých mesačných splátok (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch), je potrebné túto považovať za bezúročnú a bez poplatkov, čo však odvolací súd už z iných dôvodov vyššie konštatoval.
13. Odvolací súd priznal žalobcovi i úrok z omeškania z dlžnej sumy. Je nesporné, že žalovaná sa dostala so splácaním poskytnutého úveru do omeškania, keď naposledy zaplatila splátku dňa 20. 06. 2012. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú písomným podaním zo dňa 26. 09. 2012 na zaplatenie
celej dlženej sumy vo výške 666,69 eura do troch dní od doručenia upomienky a žalobou si uplatnil úrok z omeškania od 06. 10. 2012, t.j. od uplynutia lehoty uvedenej v upomienke. 13.1.Nárok na úrok z omeškania vznikol žalobcovi podľa § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení (ods. 1 tohto ustanovenia). Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákon povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 13.2. Vykonávacím predpisom je Nariadenie Vlády Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka číslo 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie“), účinný k prvému dňu omeškania, t.j. k 06. 10. 2012. Podľa § 3 tohto Nariadenia výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu omeškania žalovanej so splácaním dlhu, t.j. ku dňu 06. 10. 2012 bola vo výške 0,75%, zvýšenie o 8 percentuálnych bodov podľa § 3 Nariadenia, predstavuje zákonnú výšku úroku z omeškania 8,75% ročne. Z tohto dôvodu odvolací súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne z dlžnej priznanej sumy 406,10 eura od 06. 10. 2012 do zaplatenia.
14. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 2 v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 CSP. Vzhľadom k zmene napadnutého rozsudku, žalobca bol čiastočne úspešným aj v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 406,10 eura zo žalovanej sumy 637,39 eura, t.j. 63%, neúspešným bol v rozsahu 37%, konečný úspech vo výške 26%. V takomto rozsahu bol úspešným aj v odvolacom konaní, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 26%. O výške trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.
Poučenie:
: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).