Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/34/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právne veci žalobkyne: E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, F. - X., právne zastúpená: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, IČO: 36 264 750, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpená: Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s.r.o., so sídlom Robotnícka 6, Banská Bystrica, IČO: 36 868 299, o náhradu škody vo výške 13.547 Eur, na odvolanie žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 3C/123/2016-127 zo dňa 29. septembra 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 6.773,50 Eur (výrok I.) a vo výroku, ktorým v ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.) p o t v r d z u j e .

Výrok o nároku na nároku na náhradu trov konania (výrok III.) m e n í tak, že žalobkyni priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.773,50 Eur (výrok I.). V ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.).

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa ako poškodená si voči žalovanej ako poistiteľovi uplatňovala nárok na náhradu škody v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.. Žalovaná zodpovedala v tomto prípade za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla v zmysle § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo sporné, že u žalobkyne vznikla škoda prevádzkou motorového vozidla zn. BMW, ktorého vodič spôsobil dopravnú nehodu a svoju vinu si pred prokurátorkou priznal dňa 07.09.2013 a uzatvoril s ňou dohodu o vine a treste, hoci trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené z dôvodu neprípustnosti, keďže zomrel. Zo strany žalovanej vo vzťahu k žalobkyni už došlo k odškodneniu následkom tejto dopravnej nehody s tým, že jej bola vyplatená suma 10.103 Eur dňa 20.04.2015 titulom bolestného a suma 33.866 Eur dňa 03.10.2016 titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, a to na základe lekárskych posudkov MUDr. X. U. a MUDr. Q. A.. Žalovaná namietala, že invalidita, ktorá bola priznaná žalobkyni už v minulosti s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 % sa následkom dopravnej nehody zvýšila o 10 %, pokiaľ sa týka jej obmedzení v živote, ku ktorým došlo síce následkom dopravnej nehody, nešlo o také obmedzenia, že by sa dalo hovoriť o

podstatnej zmene, prípadne že sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z..

3. Okresný súd konštatoval, že invalidita bola žalobkyni priznaná už dňa 02.03.2012, pred dopravnou nehodou. Za relevantné však považoval, že z posudku vyplynulo navrhované pracovné zaradenie na pôvodnom pracovisku, ale s úľavami, ako aj s obmedzením schopností. Žalobkyňa môže vykonávať prácu len v prostredí bez fyzicky náročnej práce a preťažovania dolných končatín. Ustálil, že nepochybne došlo k obmedzeniu žalobkyne v pracovnom živote a hoci nedošlo k uznaniu invalidity žalobkyne v súvislosti s úrazom, ktorý utrpela pri predmetnej dopravnej nehode, došlo k navýšeniu percent miery poklesu schopností vykonávať zárobkovú činnosť o 10 %. Zdôraznil, že zdravotné postihnutie u žalobkyne následkom dopravnej nehody sa odrazilo takýmto spôsobom, pričom sociálna poisťovňa pri svojom posudzovaní, resp. rozhodovaní vychádzala zo svojej metodiky, podľa ktorej, okrem rozhodujúceho zdravotného postihnutia, ak trpí pacient aj inými ochoreniami, posudkový lekár sociálneho poistenia ich môže zohľadniť tak, že percento za rozhodujúce zdravotné postihnutie zvýši maximálne o 10 % za ostatné ochorenia. Preto nebol dôvod bagatelizovať následky tohto telesného postihnutia žalobkyne na jej ďalší pracovný život. Na druhej strane zdôraznil, že uznanie invalidity je jedným, nie však jediným dôvodom, hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.. Za potrebné považoval zohľadniť vek žalobkyne, ktorá utrpela zranenie pri dopravnej nehode vo veku cca 32 rokov a obmedzenia v pracovnom živote ovplyvnili celý jej budúci pracovný život, má značne obmedzené možnosti ďalšieho pracovného uplatnenia a musí sa vyhýbať fyzicky náročnej práci bez preťažovania dolných končatín. Skutočnosť, že čistý príjem žalobkyne sa oproti jej čistému príjmu po dopravnej nehode výrazne neznížil, nemôže podávať reálny obraz vo veci zmeny v jej pracovnom živote. Za podstatné považoval, že zdravotný stav žalobkyne pred dopravnou nehodou ohľadom jej pracovného uplatnenia nevykazoval prakticky žiadne obmedzenia.

4. Okresný súd ďalej v rámci výsluchu žalobkyne, v ktorom podrobne popísala svoj fyzický stav, zistil, že v prípade otehotnenia a starostlivosti o dieťa by táto činnosť bola pre ňu fyzicky náročná, pripadalo by to do úvahy len za pomoci opatrovateľky, kde však vstupuje finančné kritérium. Z potvrdenia nefrologičky vyplynulo, že zdravotný stav žalobkyne v súvislosti so stratou jednej obličky a obmedzení funkcie druhej obličky (ktorý u žalobkyne existoval pred dopravnou nehodou) nie je kontraindikáciou k tehotenstvu. Pokiaľ žalovaná poukazovala na umelé prerušenie tehotenstva u žalobkyne v čase, keď mala asi 20 rokov a prípadne na ďalšie diagnózy, ktoré vyplynuli z lekárskeho posudku Sociálnej poisťovne, okresný súd nemal v konaní preukázané, že sa jedná v týchto prípadoch o kontraindikácie k tehotenstvu. Vzhľadom na dopravnú nehodu tak došlo k podstatnej nevýhode žalobkyne, ktorá si pred nehodou založenie rodiny s partnerom plánovala, avšak zdravotné poškodenie pri dopravnej nehode závažne ovplyvnilo jej budúci osobný a rodinný život. Rovnako skutočnosť, že po dopravnej nehode nie je úplne sebestačná, ale potrebuje pomoc svojich príbuzných nad rámec základných činností, považoval za zmenu ovplyvňujúcu jej ďalší osobný život. Tieto skutočnosti mali vplyv aj na obmedzenie voľnočasových aktivít žalobkyne, ktorá sa pred dopravnou nehodou venovala turistike, výcviku psov, cestovaniu po Slovensku na motorke, spoločenským podujatiam, koncertom. Žalobkyňa má obmedzenia v rámci šoférovania, vozenie na mieste spolujazdca nevydrží dlhší čas.

5. Vychádzajúc zo všetkých týchto zistení okresný súd ustálil, že priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne je dôvodné, avšak v celom ňou žiadanom rozsahu 40 %, ale v rozsahu 20 %. Takéto zvýšenie považoval za primerané, pretože určité možnosti uplatnenia v živote žalobkyne naďalej pretrvávajú, žalobkyňa je schopná pohybu bez akejkoľvek pomôcky, je schopná postarať sa sama o seba, realizovať základné životné úkony, čiastočne sa realizovať v práci aj vo voľnočasových aktivitách.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, nakoľko úspech a neúspech oboch strán sporu bol porovnateľný žiadnej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe sporové strany. Žalobkyňa namietala nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a žiadala, aby aj tejto časti bolo žalobe vyhovené. Namietala nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Skutočnosti, ktoré okresný súd zobral do úvahy, by podľa jej názoru odôvodňovali priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v nej žiadanom rozsahu. Zásadným spôsobom

jej zdravotný stav vzniknutý v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou ovplyvnil možnosti jej sebarealizácie. Obmedzenia vznikli v najproduktívnejšom veku, kedy sa spravidla zakladá rodina, je pracovné tempo najvyššie a trávenie voľného času najaktívnejšie. Vychádzajúc zo stanoviska lekárov, nepredpokladá, že by mohlo dôjsť k zlepšeniu jej zdravotného stavu.

8. Žalobkyňa nesúhlasila ani s rozhodnutím o trovách konania. Poukázala na to, že výška plnenia závisela od úvahy súdu, preto v týchto prípadoch nejde na jej strane o procesný neúspech. Nemožno ju zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Z toho dôvodu jej mala byť priznaná plná náhrada trov konania.

9. Žalovaná odvolaním napadla výrok v rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené a žiadala v tejto časti rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietala, že okresný súd na vykonanie niektorých dôkazov prihliadal v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie konania v zmysle ust. § 153 CSP. Pripustil v rozpore s touto zásadou, aby žalobkyňa na pojednávaní dňa 22.06.2017 ako dôkazný prostriedok predložila metodiku sociálnej poisťovne a zároveň rozhodol o vykonaní dôkazov, ktoré táto navrhla vykonať priamo na pojednávaní, čím došlo k zmareniu účelu súdneho pojednávania dňa 22.06.2017. Opätovne k porušeniu tejto zásady došlo, keď okresný súd vykonal dokazovanie rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Martin z 05.11.2014 a zo 17.10.2014, aj oboznámením správy nefrológa, ktoré bolo žalobkyňou doručené až dňa 11.09.2017.

10. Ďalej žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Poukázal na to, že už samotné bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia zobralo do úvahy následky zranení žalobkyne a ich predpokladaný vývoj. Vyplatené bolestné, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia, predstavuje dostatočnú satisfakciu nepriaznivých zdravotných následkov žalobkyne a jej primerané odškodnenie. Už samotné bodové ohodnotenie predpokladá zníženie kvality života žalobkyne, preto aj akékoľvek navýšenie by malo zodpovedať určitej výnimočnosti. Žalobkyňa bola už v minulosti uznaná za invalidnú v dôsledku straty funkcie jednej obličky s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť o 50 %. Následkom úrazu spôsobeného dopravnou nehodou došlo o navýšenie percentuálnej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 10 %. Okresný súd nedostatočne vyhodnotil dopady predchádzajúcich zdravotných komplikácii žalobkyne na jej osobný a pracovný život. Na záver žalovaná zdôraznila, že účelom odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia nie je nahrádzať alebo sociálne zabezpečovať poškodenú osobu, ale jej cieľom je poskytnúť primerané zadosťučinenie.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 379 a § 380 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) vo výrokoch vo veci samej rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a vo výroku o trovách konania zmenil podľa § 388 tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

12. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti tam uvádzaných dôvodov (§ 387 ods. 2 .

13. Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, ktorý zodpovedá vykonanému dokazovaniu a tento následne správne právne posúdil. S dôvodmi, ktoré uvádzali strany sporu v odvolaniach, sa riadne v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia vysporiadal, na obsah jeho právnych a skutkových záverov, týkajúcich sa týchto odvolacích námietok, poukazuje aj odvolací súd.

14. Účelom zákona č. 437/2004 Z.z. je stanoviť podmienky na priznanie a poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom v § 5 ods. 5 tohto zákona je daná možnosť súdu, v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, náhradu za sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. Uznanie invalidity v zmysle tohto zákonného ustanovenia je tak jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže (nemusí) súd náhradu za sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšiť. Z takéhoto právneho názoru správne vychádzal aj súd prvej inštancie a skúmal nielen existenciu rozhodnutia o invalidite, ale aj ďalšie dôvody, pre ktoré by bolo vhodné zvýšiť lekárskym posudkom určenú výšku sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne.

15. Možno prisvedčiť žalovanému, že už samotné základné bodové ohodnotenie zohľadňuje okolnosť, že poškodený pod vplyvom negatívnych následkov utrpeného zranenia je obmedzený vo svojich možnostiach (napr. v možnostiach spoločenského, kultúrneho, športového vyžitia, ale aj pracovného uplatnenia). Zvýšenie predpokladá existenciu ďalších skutočností umožňujúcich záver o tom, že obmedzenia poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením. Toto zvýšenie prichádza do úvahy vtedy, keď konkrétny výsledok porovnania zdravotného stavu pred zranením a po ňom predstavuje záver, že základné odškodnenie nepostačuje ku kompenzácii dôsledkov zhoršeného zdravotného stavu. Zvýšenie náhrady za sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré priznal žalobkyni súd prvej inštancie, je podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a vykonanému dokazovaniu primerané. U žalobkyne bolo preukázané obmedzenie a sťaženie predpokladov pre uplatnenie v spoločnosti, zostala však spôsobilosť pracovať, i keď nie v jej predchádzajúcich pracovných zaradeniach. Poškodenie zdravia je v podstatnej miere sťažilo možnosť výkonu celej škály činností, neprivodilo jej ale úplnú neschopnosť ich vykonávať. Pred poškodením zdravia (ako to vyplýva z dokazovania súdom prvej inštancie) sa žalobkyňa nevenovala vo zvýšenej miere žiadnej spoločenskej, kultúrnej či športovej činnosti. Hoci sa v dôsledku zhoršenia zdravia doterajšie možnosti spoločenského, kultúrneho a športového vyžitia žalobkyne zúžili, celkom nezanikli. Podľa názoru odvolacieho súdu, v prejednávanej veci nejde o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené žalobkyňou žiadané zvýšenie odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Naproti tomu však všetky tieto zistenia neodôvodňovali záver, že by k zvýšeniu nad rámec bodového ohodnotenia u žalobkyne dôjsť nemalo, a to práve na základe skutočností, z ktorých okresný súd vychádzal. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalovaného týkajúcu sa porušenia zásady sudcovskej koncentrácie konania. Z ust. § 153 vyplýva, že súd môže, nie, že musí prihliadať na skutočnosti, ktoré budú aj neskoršie stranami sporu uplatnené.

16. Po preskúmaní rozsudku okresného súdu vo výroku o trovách konania krajský súd dospel k záveru, že v tejto časti je odvolanie žalobkyne opodstatnené. Pri uplatnení nároku na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z povahy tohto nároku vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu. V tomto prípade podľa kritéria posudzovania náhrady trov konania, a to podľa procesného úspechu, môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. V tomto prípade teda priznal súd nárok žalobkyni, pričom výška tohto nároku závisela od úvahy súdu, teda v konaní bola žalobkyňa úspešná, preto jej v zmysle § 255 ods. 1 prináleží nárok na náhradu trov konania súdu prvej inštancie voči žalovanému v plnom rozsahu. Krajský súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP. V odvolacom konaní bol úspech strán sporu porovnateľný, preto žiadnej z nich nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430