Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Saz/19/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: C. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C., v súčasnosti pobyt v SR: V. X, XXX XX A., zastúpený Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 15.01.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS:MU-PO-88-50/2017-Ž zo dňa 11.12.2017, takto

rozhodol:

I./ Správnu žalobu z a m i e t a.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 15.01.2018 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS:MU- PO-88-50/2017-Ž zo dňa 11.12.2017. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil z toho dôvodu, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho vydaniu predchádzalo zo strany žalovaného nepostačujúce zistenie skutkového stavu na riadne posúdenie veci.

2. Uviedol, že dňa 28.06.2017 v jeho prípade začalo konanie o udelenie azylu alebo poskytnutí doplnkovej ochrany na území SR vstupom na jej územie. Dňa 18.07.2017 bol s ním vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého bližšie vysvetlil svoje dôvody podania žiadosti o medzinárodnú ochranu či už týkajúce sa celkovej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu alebo zaobchádzania s nim po presťahovaní sa do J.. Poukazoval na konštatovanie žalovaného ohľadne neudelenie azylu žalobcovi a mal za to, že tento jeho záver je absolútne neodôvodnený, keďže z obsahu napadnutého rozhodnutia nie je jasné, na základe čoho rozhodol o tom, že žalobca nečelil žiadnemu prenasledovaniu, pričom poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej „NS SR“) sp. zn. 10Sža/38/2015 zo dňa 11.11.2015, v zmysle ktorého správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu, pričom žalovaný, ako správny orgán, konajúci vo veciach medzinárodnej ochrany, si túto povinnosť nesplnil. V konaní predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia nevynaložil žiadnu snahu preskúmať faktickú situáciu týkajúcu sa postavenia Kurdov v Turecku, ani zaobchádzania s nimi, pričom jeho zástupkyňa doložila do konania relevantné informácie o stave ľudských práv v juhovýchodnom Turecku obývanom Kurdmi, ale aj o zaobchádzaní s týmto etnikom.

3. Pokiaľ si žalovaný nebol schopný zabezpečiť relevantné informácie o krajine pôvodu žalobcu a overiť si tak jeho tvrdenia prezentované počas vstupného pohovoru a počas celého konania, nemôže to pripisovať na ťarchu žalobcovi s tým, že nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu. Mal za to, že

rovnako neobstojí nelogická námietka, že vyjadrenie G. H., náboženského experta z medzinárodnej spoločnosti pre ľudské práva v Nemecku, ktoré zdôraznila jeho zástupkyňa v jednom zo stanovísk, je neaktuálne a v rozpore s informáciami o krajine pôvodu zhromaždenými žalovaným. V prvom rade je potrebné uviesť, že predmetné vyjadrenie o druhotriednom postavení kresťanov v Turecku je súčasťou informácie o krajine pôvodu, ktoré zhromaždil práve žalovaný a teda je prekvapivé, že informácie, ktoré on zadovážil, považuje za neaktuálne a teda za irelevantné. Po druhé, ťažko môže byť v rozpore s informáciami vypracovanými žalovaným, pokiaľ si ho zadovážil práve žalovaný v rámci konania žiadosti žalobcu o azyl. Týmto postupom teda došlo k vydaniu rozhodnutia, ktorému predchádzalo zo strany žalovaného zistenie skutkového stavu nepostačujúce na riadne posúdenie veci a rozhodnutie je v časti o neudelení azylu podľa § 8 neodôvodnené.

4. Rovnako v správnej žalobe formuloval námietky k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. K danému uviedol, že inštitút humanitárneho azylu predstavuje sui generis formu medzinárodnej ochrany využívanej v prípadoch, keď sa v azylovom konaní nezistí splnenie zákonných podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 ZoA. Zákon bližšie neupravuje ktoré skutočnosti chápe ako humanitné dôvody, nevymedzuje taxatívne dôvody, ani ich demonštratívne nevymenúva. Dôvodová správa k zákonu o azyle spomína možnosť ministerstva udeliť humanitný azyl neúspešným žiadateľom z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické, či psychické útrapy, prípadne smrť. Z iných oficiálnych dokumentov sa nedozvieme v ktorých situáciách by mohol byť inštitút humanitného azylu použitý. Podľa ustálenej praxe krajských súdov a NS SR na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, ktorého uplatnenia by sa mohol žiadateľ o azyl domáhať. Poukazoval na rozsudok NS SR 1Sža/11/2009, na druhej strane však ustálená judikatúra kasačného súdu vo veciach rozhodovania o ne-udelení humanitného azylu hovorí, že pokiaľ žiadateľ o azyl z humanitných dôvodov vyslovene požiada, je žalovaný povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať. Strohú argumentáciu žalovaného nemožno v žiadnom prípade považovať za náležité vysporiadanie sa so žiadosťou o udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle. Mal za to, že demonštratívny výpočet - neúplný (príkladný) znamená, že možno prihliadať aj na iné podmienky alebo skutočnosti než tie, ktoré sú uvedené v právnom predpise (v našom prípade vo Vykonávacom nariadení ministra vnútra SR č. 34/2014). Argumentácia žalovaného, že azyl z humanitných dôvodov neudelil z dôvodu, že tento nepatrí do žiadnej zo skupín žiadateľov o azyl príkladmo uvedených vo vykonávacom nariadení, teda právne, ani logicky, neobstojí. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že nespadá do žiadnej z kategórií demonštratívne vymenovaných nariadením ministra vnútra. Čo sa týka možnej traumatizácie žalobcu, dňa 26.09.2017 žiadal dané preskúmať prostredníctvom znaleckého dokazovania, avšak žiadosti vyhovené nebolo. Následne absolvoval odborné psychiatrické vyšetrenie (u psychologičky V.. V. S.), ktorého výsledkom bolo diagnostikovanie depresívneho syndrómu stredne ťažkého stupňa. Považoval za zbytočnú argumentáciu žalovaného o tom, že v sociálnom profile poskytnutom sociálnym pracovníkom W. C. Y. N. M. nie sú zmienené psychické problémy žalobcu. Mal za to, že sociálny pracovník zaoberajúci sa sociálnou pomocou je profesionál v oblasti starostlivosti o človeka a jeho cieľom je nájsť sociálno-patologické javy, ale nie sú kvalifikovaní skúmať prítomnosť, respektíve ne-prítomnosť psychických problémov u svojich klientov. Žalovaný mal pri rozhodovaní k dispozícii tak odporúčanie psychologičky, ako aj lekársku správu, pričom ďalšie znalecké skúmanie žalobcovho psychického stavu nepovažoval za potrebné. Preto rozhodnutie v časti týkajúcej sa neudelenia azylu z humanitných dôvodov považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktoré zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5. Pokiaľ sa týka neposkytnutia doplnkovej ochrany uviedol, že žalovaný nesprávne právne posúdil jeho tvrdenie o tom, že bol vo februári 2017 unesený neznámymi páchateľmi, ktorí ho násilne zadržiavali na neznámom mieste a vyhrážali sa mu odrezaním hlavy. Poukazoval na Kvalifikačnú smernicu, konkrétne kapitolu V „Oprávnenie na doplnkovú ochranu“, kde v článku 15 (Vážne bezprávie) sa hovorí, že toto pozostáva z trestu smrti alebo popravy, mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania žiadateľa v krajine pôvodu, vážneho a individuálneho ohrozenia života občana alebo osoby z dôvodu nediskriminačného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Z daného vyplýva, že vážnym bezprávím nie je len trest smrti, ako sankcia v trestnom konaní, ale aj popravy, mimosúdne popravy, popravy bez riadneho konania alebo svojvoľné popravy. Pokiaľ čelil vyhrážkam o tom, že v prípade, že nepôjde bojovať do Sýrie na strane bojovníkov Islamského štátu, odrežú mu hlavu, ide o priamu hrozbu tzv. mimosúdnou, či svojvoľnou popravou. Rovnako počas vstupného pohovoru podrobne uviedol, za akých okolností ho neznámi páchatelia vo februári 2017 uniesli na neznáme miesto a vyhrážali sa mu odrezaním hlavy, pričom zákaz mučenia

a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania je zakotvený v článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej „Dohovor“).

6. Mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie nemusí byť nevyhnutne reakciou na isté konanie zo strany obete, ako to mylne interpretuje žalovaný. Nemusí ísť ani o zaobchádzanie zo strany štátnych orgánov. Navyše žalobca počas vstupného pohovoru uviedol, že on konaniu zo strany útočníkov čelil z dôvodu, že sa nechcel pridať k bojovníkom Islamského štátu v Sýrii. Pokiaľ sa týka dôvodenia zo strany žalovaného, že v mieste posledného trvalého bydliska žalobcu v krajine pôvodu (J.), mu nehrozí ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu k tomu uviedol, že k danému žalovaný nezaobstaral absolútne žiadne informácie týkajúce sa zaobchádzania s osobami kurdskej národnosti presídlenými zo zbombardovaných miest v juhovýchodnom Turecku, ani žiadne informácie o prebiehajúcom ozbrojenom konflikte na juhovýchode krajiny. Žalovaný si teda v tomto smere nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle je nedostatočne odôvodnené a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval pritom na rozhodnutie NS SR 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013 a 10Sža/38/2015 zo dňa 11.11.2015.

7. Žalovaný napadnutým rozhodnutím ČAS:MU-PO-88-50/2017-Ž zo dňa 11.12.2017 podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o azyle“ resp. „ZoA“) neudelil žalobcovi azyl a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 ZoA mu neposkytol doplnkovú ochranu. V odôvodnení uviedol, že cudzinec bol dňa 28.06.2017 vrátený z Fínska na územie SR na základe Nariadenia Rady ES č. 343/2003. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 4 ods. 6 ZoA sa považoval za žiadateľa, bolo s ním začaté konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR a spísaný dotazník, v ktorom uviedol, že o udelenie azylu žiada z obavy o svoj život. Rovnako uviedol, že tento sa v mesiaci december 2015 presťahoval s celou rodinou z mesta N. do mesta J., kde pracoval do konca roka 2016, pričom pred kolegami uviedol, že aj keď je V., tak to nerešpektuje a následne bol nimi odvedený do nejakého domu, kde bol cudzí muž s bradou a na stenách vlajky s arabskými nápismi a bolo mu povedané, že pôjde bojovať do Sýrie v mene Alaha, na čo on povedal, že nechce ísť bojovať, nechce nikoho zabíjať, ani byť zabitý. Následne k nemu pristúpil iný muž, ktorý mu priložil nôž na krk s tým, že pokiaľ nepôjde, tak mu odrežú hlavu a pošlú jeho matke. Ďalej povedali, že o 10 dní ide skupina ľudí so Sýrie a že on pôjde s nimi. Potom ho odviedli domov. Rodičia mu povedali, že jediná možnosť je vycestovať do Európy. Vybavil si cez prevádzača cestu do Fínska, kde žije jeho brat. O pomoc na políciu sa neobrátil, nakoľko vláda Turecka podporuje Islamský štát a ten má svojich ľudí aj na polícii. Rovnako na území Turecka existujú tábory IŠ, ktoré sú podporované vládou. Krajinu pôvodu opustil legálne na svoj vlastný cestovný pas, ktorý obsahoval turistické vízum SR.

8. Proti jeho osobe nebolo nikdy vedené žiadne trestné konanie a nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia, či inej organizácie, bol iba sympatizantom politickej strany HDP - Demokratickej strany Turecka. Podotkol, že podmienkou pre udelenie azylu je skutočnosť, že bolo primeraným spôsobom preukázané, že žiadateľ sa obáva prenasledovania pre niektorý z dôvodov uvedený v § 8 písm. a) a b) ZoA a každá žiadosť o azyl sa skúma individuálne na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa a správny orgán má povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 Správneho poriadku v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol a je teda jeho vecou, aby predložil potrebné dôkazy na zhodnotenie svojej žiadosti. Okruh dokazovania totiž závisí od okruhu okolností, ktoré žiadateľ o udelenie azylu v priebehu administratívneho konania na odôvodnenie svojej žiadosti o azyl uvedie. Zdôraznil, že počas konania objektívne boli vyhodnotené všetky skutočnosti a komplexne posúdené a nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Uviedol tri dôvody žiadosti o azyl.

9. Prvým, ozbrojený konflikt z roku 2015 a z toho prameniaca obava o život. V tom čase bojoval v meste N., kde žil spolu s rodinou, armáda, proti prívržencom hnutia PKK. Situáciu rodina vyriešila presťahovaním do mesta J., kde sa všetci aj profesne integrovali.

10. Druhým dôvodom, údajne jediná požiadavka neznámeho bradatého muža, ktorý pod vyhrážkou smrti ho žiadal, aby spolu s inými ľuďmi cestoval do Sýrie a pridal sa k bojovníkom Islamského štátu (ďalej „IŠ“) v boji za Alaha. Po tejto jedinej požiadavke, ktorá sa uskutočnila asi 27.02.2017 mu rodičia poradili odchod do Európy a na tomto mieste je potrebné poukázať, že turistické vízum SR bolo vydané tiež 27.02.2017.

11. Tento údajný incident nemožno subsumovať pod pojem prenasledovanie, ako je uvedené v § 2 písm. d) ZoA. Absentuje rasový, národnostný alebo náboženský dôvod, ako aj dôvod zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Taktiež absentuje prenasledovanie za uplatňovanie politických práv a slobôd.

12. Tretím dôvodom, údajná obava o život z prípadného návratu do krajiny pôvodu z dôvodu jeho konvertovania na kresťanskú vieru. Obáva sa, že by mohol byť z toho dôvodu zatknutý alebo zabitý. Jeho rodina s ním už údajne prerušila kontakt po tom, čo sa dozvedeli o jeho konvertovaní a rodičia vyhlásili že už nie je ich synom a údajne jeden z nevlastných bratov vyhlásil, že v prípade návratu do krajiny ho vlastnoručne zabije. Ku konvertovaniu prišlo na území H., kde spoznal kresťanov, ktorí s ním chodili do tábora. Dňa XX.XX.XXXX konvertoval z islamu na kresťanstvo, o čom predložil certifikát z krstu v A. E. M. S.. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že podľa všeobecne známych a dostupných správ v krajine pôvodu je Turecko sekulárna krajina a ústavne platí, že nemá žiadne oficiálne náboženstvo. Rešpektuje všetky náboženstvá, každý má slobodu náboženského vierovyznania. Aj keď pomerné zastúpenie islamu u obyvateľstva je až 98%, turecká vláda v roku 2016 zaplatila náklady na údržbu 413 menšinových miest na náboženské uctievanie, vrátane 355 kostolov, 24 kaplniek a 40 synagóg.

13. Podľa nadácie J. W. E., ktorá pozostáva prevažne z tureckých konvertitov na kresťanstvo, je prvá Z. Z. uznaná tureckou vládou. Z daného vyplýva, že by mu zo strany oficiálnych orgánov Turecka v prípade jeho návratu do krajiny z dôvodu jeho konvertovania na kresťanstvo nehrozilo väzenie, ani usmrtenie. Takisto podľa sociálneho profilu vypracovaného XX.XX.XXXX M. W. C. sa v nedeľu sporadicky zúčastňuje na svätej omši v Y. N. M. a okrem iného uvádza, že využíva internet ako zdroj komunikácie s rodinou a priateľmi. Zdôraznil, že z jeho výpovede vyplýva, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu, ktoré by mohli byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) ZoA, kedy sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom. Keďže nečelil žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo byť subsumované pod pojem prenasledovanie, nemožno v jeho prípade hovoriť ani o prenasledovaní v zmysle § 8 ZoA. Z daného jednoznačne vyplýva, že objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu v zmysle zákona o azyle, či Ženevskej konvencie (ďalej „ŽK“). Obdobne možno konštatovať, že nečelil žiadnemu takému konaniu ani zo strany politických strán, hnutí, organizácií, či neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 8 ZoA, resp. ŽK. V priebehu konania nebolo ničím preukázané, že bolo voči nemu vyvíjané závažné alebo opakované konanie spôsobujúce ohrozenie života alebo slobody alebo iné konanie spôsobujúce psychický nátlak na jeho osobu vykonávané, podporované alebo trpené oficiálnymi štátnymi orgánmi Turecka, ani nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle, preto dospel žalovaný k záveru, že v jeho prípade neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 8 ZoA pre udelenie azylu na území SR, preto rozhodol mu azyl podľa § 13 ods. 1 ZoA na území SR neudeliť.

14. Žalovaný ďalej poukazoval na to, že posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah správneho orgánu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, respektíve vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu, v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu, ako aj informáciami, ktoré získal správny orgán za účelom preverenia dôvodov, ktoré uvádzal žiadateľ (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/15/2008 zo dňa 19.08.2008). Na preukázanie pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti svojej osoby. Poukázal na rozporné tvrdenia žiadateľa, ktoré uviedol v priebehu azylového konania alebo pred príslušníkmi cudzineckej polície, ktoré však neboli dôvodom pre neudelenie azylu alebo neposkytnutie doplnkovej ochrany na území SR.

15. V ďalšom sa žalovaný zaoberal dôvodmi poskytnutia doplnkovej ochrany, pričom zdôraznil, že hoci aplikácia inštitútu doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení, či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/77/2014 či 2010 zo dňa 12.10.2010). Poukazoval na jeho vyjadrenia, z ktorých vyplýva, po 1. že v krajine pôvodu mu nehrozí trest smrti, ani jeho výkon, nakoľko nespáchal žiaden trestný čin, ani nevykonával žiadnu činnosť, pre ktorú by mu hrozil trest smrti a jeho výkon, 2. z jeho vyjadrení možno usúdiť, že v krajine pôvodu mu nehrozí mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, nakoľko nevykonával žiadnu činnosť, pre ktorú by mu uvedené hrozilo, 3. v konečnom dôsledku sa žalovaný zaoberal tým, že žiadateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu by mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Vo verejne dostupných informáciách sa nenachádza informácia o ozbrojených konfliktoch v mieste bydliska menovaného, za ktoré možno podľa jeho vlastných slov označiť trvalý pobyt na adrese v J. a je možné konštatovať, že mu tam nehrozí vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti obavy osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Celá jeho rodina aj naďalej žije v meste J. a je potrebné uviesť, že menovaný má možnosť voľného pohybu po území Turecka, čo dokumentuje aj informácia, že obmedzenie pohybu občanov Turecka môže iba sudca v spojení s trestným konaním alebo stíhaním, čo nie je jeho prípad. Podotkol, že za účelom posúdenia jeho žiadosti boli zabezpečené všeobecne dostupné informácie o Turecku, výpis zo sociálneho profilu menovaného z 18.09.2017, ako aj odpovede na dožiadanie o Turecku, vypracované Odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce z 08.08.2017. Pokiaľ sa týka zabezpečenia správy k bezpečnostnej situácii o stave ľudských práv v juhovýchodnej oblasti Turecka uviedol, že nakoľko menovaný uviedol, že koncom roka 2015 sa s celou svojou rodinou presťahoval do J., kde sa profesne integrovali, kde mal aj posledný pobyt pred odchodom z krajiny, je táto správa popisujúca bezpečnostnú situáciu a stav ľudských práv v juhovýchodnej oblasti irelevantná.

16. Pokiaľ sa týka dôkazov o kresťanskej viere, osvedčenie o absolvovaní prípravy kresťanstva, jeho certifikátu, Migračný úrad uviedol, že nemá žiadne pochybnosti o týchto dôkazoch konvertovania na kresťanskú vieru a berie ich na vedomie. Pokiaľ sa týka stanoviska návrhu na vydanie rozhodnutia z 22.09.2017, a to vyjadrenia G. H. z mája 2014 o vnímaní kresťanských občanov ako druhotriednych, považoval správny orgán za neaktuálne a v rozpore s informáciami vypracovanými jeho odborom. Ďalej menovaný uvádza, že tí, ktorí vyjadria myšlienky kritické voči náboženstvu alebo islamu, čelia podľa Nórskeho helsinského výboru trestnému stíhaniu a že trestné stíhanie z dôvodu kritiky islamu možno subsumovať pod súdne opatrenia, ktoré sú diskriminačné, a to podľa § 2 písm. d) bod 2 ZoA. Doplnil, že opomenula v tomto vyjadrení uviesť, dané sa týkalo každého náboženstva, nielen islamu a okrem toho je rozdiel mať názor na islam, respektíve iné náboženstvo a iné je kritizovať a znevažovať presvedčenie niekoho iného, čo je aj u nás trestným činom podľa § 423 Trestného zákona.

17. Pokiaľ sa týka nepreskúmania bezpečnostnej a politickej situácie v meste N. uviedol, že k danému nepristúpil, keďže menovaný aj keď z danej oblasti pochádza, jeho trvalé bydlisko, aj vrátane celej rodiny je v J., kde táto našla spoločenské uplatnenie, preto je dané skúmanie irelevantné. Požiadavka na zabezpečenie informácie o zaobchádzaní s Kurdmi na celom území Turecka sa nemožno stotožniť, nakoľko v jeho vyjadreniach sa nikde nenachádza zmienka o akýchkoľvek problémoch z dôvodu jeho kurdského pôvodu. Jediným problémom bolo presťahovanie sa s celou rodinou z územia obývaného prevažné kurdským obyvateľstvom, nakoľko na tomto území prebiehali boje tureckej armády s prívržencami separatistickej strany PKK, ktoré postihli aj civilné obyvateľstvo. Tieto boje neboli namierené na Kurdov ako takých, ale na členov a prívržencov separatistickej strany PKK vedenou na zozname teroristických zoznamov viacerých krajín, vrátane USA, NATO a EÚ.

18. V návrhu na vyjasnenie okolností získania schengenských víz správny orgán nevykonal doplňujúci pohovor, čo zdôvodnil tým, že by tieto nemali žiaden vplyv na posúdenie jeho žiadosti a navyše to bolo umožnené objasniť, doplniť písomnou formou, čo sa nestalo. Prenasledovaniu z národnostných dôvodov podľa názoru jeho právnej zástupkyne, že štátne orgány Turecka nespĺňajú bezpečnostné záruky pre civilistov zasiahnutých ozbrojeným konfliktom a ignorujú Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb počas vojny, pričom túto vníma ako prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle sa správny orgán s danou konštrukciou nestotožnil.

19. Pokiaľ spomenul vyjadrenie G. H., ide o neaktuálne a v rozpore s aktuálnymi informáciami o sekulárnom štáte ako je Turecko. Správny orgán nenašiel žiadne znaky prenasledovania z dôvodu náboženstva, ako je z jeho vyjadrenia zrejmé, ani právna zástupkyňa a treba dodať, že ani samotný G. H., ktorý vo vyjadrení uvádza, že „kresťania nemajú rovnaké postavenie, nemožno povedať, že by boli v Turecku prenasledovaní, ....“. Pokiaľ sa týka hodnotenia Turecka ako bezpečnej krajiny, právna zástupkyňa bola presvedčená, že s otázkou súvisí aj možnosť využitia alternatívy vnútorného presídlenia, avšak menovaný neprezentoval opodstatnenú obavu z prenasledovania, či vystavenia reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle ZoA a nebolo potrebné skúmať možnosť vycestovať, vstúpiť, či usadiť sa na inom mieste v krajine pôvodu. K udeleniu azylu z humanitných dôvodov podľa § 9, ktoré uviedla právna zástupkyňa, že ministerstvo môže udeliť tento azyl, aj keď neboli zistené dôvody podľa § 8 uviedol, že na udelenie azylu z týchto dôvodov nie je právny nárok a ide o to dokonca nad rámec Ženevského dohovoru z roku 1951. Podmienky pre jeho udelenie nie sú zákonom upravené a vo Vykonávacom nariadení ministra vnútra SR k zákonu o azyle v článku 13 Nariadenia č. 34 z roku 2014 je uvedené, že za humanitné dôvody sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Žiadateľ nespadá do žiadnej z týchto kategórií, čo dokumentujú predovšetkým informácie zo sociálneho profilu menovaného vypracovaného 18.09.2017. Správny orgán vzal pri posudzovaní na vedomie lekárske správy vyhotovené na základe žiadosti právnej zástupkyne o preskúmanie psychického stavu jej klienta, ktorá následne až po oboznámení sa so spisovým materiálom pred vydaním rozhodnutia v závere azylového konania, pričom mal za to, že udelenie azylu podľa § 9 neprichádza do úvahy.

20. Pokiaľ sa týka doplnenia podkladov do konania z 02.10.2017, a to výňatkov z rozhodnutia belgickej Rady pre spory v cudzineckom práve zo 17.05.2017 uviedol, že ide o výňatky, kde sa zdôrazňuje potreba preskúmania možnosti racionálneho očakávania vnútorného presídlenia menovaného, pričom správny orgán mal za to, že nakoľko tento neprezentoval opodstatnenú obavu z prenasledovania, či vystavenia reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle zákona o azyle, nebola preskúmavaná ani možnosť vnútorného presídlenia, ktorá sa skúma v prípade preukázaných a opodstatnených obáv.

21. Pokiaľ právna zástupkyňa k doplneniu stanoviska z 03.12.2017 žiada opätovné posúdenie udelenia azylu z humanitných dôvodov odôvodňujúc to diagnostikovaním depresívneho syndrómu stredne ťažkého stupňa, ako aj predpísaním liekov uviedol, že táto požiadala o znalecké preskúmanie psychického stavu až po oboznámení sa so spisovým materiálom pred vydaním konečného rozhodnutia, ktoré obsahovalo sociálny profil menovaného, v ktorom sa nespomínali žiadne psychické problémy. Menovaný vysadil predpísané lieky nie z dôvodu, že by ich zle znášal, ako tvrdí jeho zástupkyňa, ale svojvoľne, nakoľko „jeho stav lieky nevyriešia“, lekárska správa zo 14.11.2017.

22. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 08.02.2018 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Doplnil, že svoju žiadosť založil na dôvodoch tých, že: 1. v meste N., kde žil, začala v roku 2015 vojenská operácia tureckej armády proti rebelom zo strany hnutia PKK, 2. v J., kde si neskôr našiel prácu v textilnom závode, sa dostal do konfliktu so spolupracovníkmi keď sa mal kriticky vyjadrovať o islame a jeho kolegovia ho zaviedli do jedného bytu, kde sa mu neznámy muž mal vyhrážať smrťou ak nepôjde bojovať do Sýrie, 3. ako konvertoval vo H. na kresťanskú vieru, obáva sa vrátiť do Turecka, kde sa ho pre jeho konvertovanie mala zriecť jeho rodina a kde mu podľa jeho vyjadrenia, ako kresťanovi, hrozí prenasledovanie.

23. Správny orgán k daným skutočnostiam uviedol, že: 1. ozbrojený konflikt z roku 2015 a z toho prameniaca obava o život rodina vyriešila presťahovaním do mesta J., kde sa všetci aj profesne integrovali. 2. jediná požiadavka neznámeho bradatého muža, ktorý pod vyhrážkou smrti ho žiadal, aby spolu s inými vycestoval do Sýrie a pridal sa k bojovníkom IŠ v boji za Alaha sa uskutočnila asi 27.02.2017, pričom na dané mu jeho rodičia uviedli, že ako jedinú možnosť riešenia tejto situácie mu poradili odchod do Európy, pričom žalovaný poukazoval na to, že turistické vízum Slovenskej republiky mu bolo vydané tiež XX.XX.XXXX. Daný incident však nemožno subsumovať pod pojem prenasledovanie, ako je uvedené v § 2 písm. d) zákona o azyle, nakoľko absentuje rasový, národnostný alebo náboženský dôvod, ako aj dôvod zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a absentuje rovnako prenasledovanie za uplatňovanie politických práv a slobôd. Tento sa mal v prvom rade obrátiť na

príslušné orgány, ktoré zabezpečujú ochranu svojim občanom a využiť na svoju ochranu všetky dostupné prostriedky. Medzinárodná ochrana môže byť poskytnutá žiadateľovi o udelenie azylu až v prípade, keď mu bola odopretá ochrana krajiny, ktorej je štátnym príslušníkom. 3. k tretiemu dôvodu jeho údajnej obavy o život z prípadného návratu do krajiny pôvodu z dôvodu konvertovania na kresťanskú vieru a že obava spočíva v možnosti zatknutia alebo zabitia s tým, že rodina s ním údajne prerušila kontakt po tom, čo sa dozvedeli o jeho konvertovaní s tým, že rodičia sa ho zriekli a jeden z nevlastných bratov vyhlásil, že v prípade jeho návratu ho vlastnoručne zabije. Uviedol, že Turecko je sekulárna krajina a ústavne platí, že nemá oficiálne náboženstvo, pričom turecká vláda financovala náklady na údržbu menšinových miest na náboženské uctievanie, vrátane kostolov, kaplniek a synagóg. Podľa nadácie J. W. E., ktorá pozostáva prevažne z tureckých konvertitov na kresťanstvo, je prvá Z. Z. uznaná tureckou vládou (www.istpcf.org/). Z daného vyplýva, že zo strany oficiálnych orgánov Turecka v prípade jeho návratu do krajiny z dôvodu jeho konvertovania na kresťanstvo mu nehrozí väzenie, ani usmrtenie. Pokiaľ sa týka skutočností, udávaných právnou zástupkyňou v podanej správnej žalobe uviedol, že v tejto opakuje dôvody uvádzané žalobcom a má za to, že sa nedostatočne zaoberal situáciou kurdskej menšiny v krajine pôvodu. Zdôraznil, že žalobca vo svojej výpovedi vôbec neuvádzal, že by mal problémy v krajine pôvodu z dôvodu jeho kurdskej národnosti. V tejto súvislosti poukazoval na znenie ustanovenia § 32 Správneho poriadku a rozsudok sp. zn. 1Sža/20/2013. Žalobca má povinnosť uviesť všetky dôvody, pre ktoré žiada o udelenie azylu počas správneho konania a nie dodatočne, ktoré uviedol až v podanom opravnom prostriedku a ktoré považuje správny orgán za účelové.

24. K námietke neudelenia azylu z humanitných dôvodov uviedol, že všetky skutočnosti uvádzané žalobcom, respektíve neskôr právnou zástupkyňou v správnej žalobe, boli komplexne a objektívne vyhodnotené, pričom v jeho prípade neboli preukázané dôvody na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom správny orgán v rozhodnutí niekoľkokrát odôvodnil, a to po rozbore situácie v krajine, ako aj po zhodnotení subjektívnych dôvodov žiadosti žalobcu, prečo sa v jeho prípade nejedná o perzekúciu z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákone o azyle. Opätovne preskúmal jeho žiadosť a dospel k záveru, že nespĺňa zákonné podmienky na udelenie azylu. Žalobca síce poukazuje na svoje obavy z návratu do krajiny pôvodu, avšak tieto obavy z perzekúcie v prípade jeho návratu do Turecka nemožno považovať za opodstatnené. Migračný úrad sa vyporiadal so všetkými jeho tvrdeniami a subjektívnymi obavami z návratu do Turecka na stranách 3 až 8 napadnutého rozhodnutia. Rovnako neboli preukázané žiadne skutočnosti, že by mal byť v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený vážnemu bezpráviu tak, ako to ustanovuje § 2 písm. f) zákona o azyle. Pritom je potrebné vychádzať z právnej úpravy vymedzujúcej pojem utečenca v podmienkach SR. Ide o zákon o azyle a Ženevský dohovor z roku 1951. Žalovaný však v prvostupňovom konaní zistil, že žalobca nesplnil primárny predpoklad na udelenie azylu, ani na poskytnutie doplnkovej ochrany a v jeho prípade sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania, ani reálna hrozba vážneho bezprávia tak, ako to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor.

25. Na pojednávaní konanom dňa 18.04.2018 zástupkyňa žalobcu zotrvala na dôvodoch uvedených v správnej žalobe a poukazovala na Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R/82 o vykonávaní právomoci voľnej úvahy a Výročnú správu Európskej komisie o Turecku, ako aj na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžak/5/2017. Mala zato, že žalobca riadne a zrozumiteľne odôvodnil dôvody žiadosti o azyl a samozrejme ich neoznačil ako konkrétne ustanovenia zákona o azyle, ale spôsobom, ktorý je vhodný k jeho postaveniu. S tvrdeniami žalovaného, že boje na juhovýchode Turecka neboli zamerané proti kurdskému obyvateľstvu nesúhlasila, pretože aj zo správ, ktoré predložili vyplýva, že tieto boje si vyžiadali tisíce obetí, pričom poukazovala na správy Amnesty International, ako aj Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov, či Spojeného kráľovstva.

26. K otázke udelenia humanitného azylu poukazovala na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý vyjadril právny názor, že pokiaľ sťažovateľ výslovne požiadal o humanitný azyl, ktorý odôvodnil svojim zlým zdravotným stavom, avšak žalovaný dôvod, pre ktorý humanitárny azyl neudelil, neodôvodnil dostatočne, ale odôvodnil ho stroho, tak takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti opätovne poukazovala na Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R/82 o vykonávaní právomoci voľnej úvahy.

27. Odvolávala sa na včera publikovanú správu Európskej komisie - Výročná správa o Turecku ako kandidátskej krajine Európskej únie, ktorá rozoberá aj postavenie menšín a postavenie vnútorne presídlených osôb a citovala, že „iba zopár vnútorne presídlených osôb získalo doposiaľ kompenzáciu.“

a dodala, že v tom kontexte, že ide o kompenzáciu za stratu obydlia, za zničenie obydlia, vnútorne presídlených osôb občanov Turecka z juhovýchodu krajiny, kde prebieha ozbrojený konflikt. Európska komisia zároveň v tejto správe uznáva, že je potrebné bojovať proti terorizmu, pretože PKK je teroristickou organizáciou uznanou aj Európskou úniou, na druhej strane upozorňuje, že dopad na civilné obyvateľstvo je stále prítomný a nabáda Turecko k tomu, aby v tejto súvislosti dodržiavalo ľudské práva a primerane používalo silu v tomto konflikte. Zároveň Turecku vytkla nedostatočnú ochranu pred diskrimináciou, či nenávistnými prejavmi zo strany majoritného obyvateľstva Turecka, preto na základe týchto skutočností a dôkazov žiadala, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v plnom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

28. K tvrdeniam žalovaného, že žalobca sa normálne chová v tábore dodala, že nemá vedomosť koľkokrát sa zástupca žalovaného osobne stretol so žalobcom, nakoľko ona by si nedovolila tvrdiť, že sa normálne chová v tábore. V sociálnom profile bolo potvrdené, že si žalobca plní svoje povinnosti a že dodržiava režim tábore, avšak ako človek s právnickým vzdelaním by si nedovolila tvrdiť, že či sa niekto normálne chová. K dispozícii je lekárska správa z W. D. M. K.Í., kde žalobca absolvoval W. vyšetrenie ešte v októbri 2017 na podnet psychologičky v W. C. Y. N. M.. K tvrdenia žalovaného, že žalobca sa dopúšťal hanobenia rasy a presvedčenia, s daným nesúhlasila, pretože aj v napadnutom rozhodnutí sa zo strany žalovaného používa slovné spojenie „kritika islamu“ a teda v žiadnom prípade si nemôžeme zamieňať kritiku alebo nesúhlas s náboženskými praktikami s hanobením rasy a presvedčenia, ktoré samozrejme je trestným činom aj v Slovenskej republike. Za subjektívne tvrdenie označila aj jeho tvrdenie, že veľa mladých mužov by rado žilo v Európe, pričom u žalobcu nejde o to, že by rád žil v Európe, ale že bol nútený vycestovať zo svojej krajiny do Európy, do H., pričom bol následne presunutý na Slovensko z dôvodov, že už nemohol v tej krajine žiť.

29. Ohľadne konvertovania na kresťanstvo poukazovala na stranu 6 napadnutého rozhodnutia, kde je uvedené, že Migračný úrad nemá žiadne pochybnosti o predložených dôkazoch konvertovania na kresťanskú vieru a berie ich na vedomie. Preto je ťažko teraz napadnúť motivácie žalobcu alebo komentovať to, že ako ľudia v Európe konvertujú na kresťanstvo, pretože konvertovanie žalobcu je preukázané či už certifikátom o konvertovaní alebo aj videom z krstu a nie je na mieste teraz spochybňovať tento akt.

30. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 18.04.2018 zotrval na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí, ako aj na vyjadrení k správnej žalobe, pričom v rozhodnutí sa dostatočne vysporiadali so všetkými tvrdeniami žalobcu, ktoré uvádzal počas vstupného pohovoru a dostatočne ich vyhodnotili.

31. Dodal, že tento tvrdil, že bol prenasledovaný kvôli ozbrojeným nepokojom, čo sa však vyriešilo vnútorným presídlením. Jediné čo ostáva je konvertovanie na kresťanstvo, pričom je dosť známa vec, že veľa mladých tureckých mužov by rado žilo niekde v inej krajine EÚ a každý prostriedok je im dobrý. Jeho cieľová krajina bolo Fínsko, kam išiel za svojim bratrancom. Z ich pohľadu konvertovanie je pre mohamedána nie až tak podstatná záležitosť, lebo pre mohamedána je Kristus prorok a je dostatok tých prikázaní, ktoré môže aplikovať v rámci mohamedánstva, že bude prihliadať k tým miernym a pozitívnym naplneným láskou a nie nenávisťou. Žiadne správy neudávajú nejaké prenasledovanie náboženských menšín v Turecku. Je tam problém s Kurdami, čo je zase etnický problém a on s týmto nikdy neuviedol problémy. Neuviedol ani že bol v armáde, že by mal nejaké problémy z dôvodu toho že bol Kurd, pričom žiadosť posudzovali individuálne.

32. Ku konfliktu s kolegami dodal, že on sa dopustil svojim spôsobom hanobenia rasy a presvedčenia, pričom nevieme čo im všetko hovoril, ale keď hovoril že islam je zlý, Mohamed je zlý, no nevieme akou formou to podal, pričom aj u nás máme trestný čin hanobenie náboženstva a presvedčenia. Ide teda o otázku komunikácie, že vlastne keď on bude komunikovať ako extrémista, tak sa dostane k problémom aj na Slovensku. Nie sú preukázané žiadne skutočnosti, že by kresťania v Turecku boli prenasledovaní. Pokiaľ ho tí kolegovia tam zobrali k tomu bradatému mužovi, ktorý sa mu mal vyhrážať, túto vec mal riešiť aj obrátením sa na štátne orgány. Nemožno súhlasiť s jeho tvrdeniami, že v J. podporuje polícia Islamský štát, pričom sa nezakladajú na žiadnych objektívnych zisteniach.

33. K otázke humanitného azylu uviedol, že s touto sa vyporiadli. Žalobca sa chová v tábore normálne, komunikuje, pričom každý môže mať nejaký stres, samozrejme z dôvodu prístupu novej krajiny, pričom žalobca si mohol dať vypracovať znalecký posudok uplatnil si následne trovy.

34. Podľa § 8 písm. a), b) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o z mene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o azyle“), Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

35. Podľa § 9 (Udelenie azylu z humanitných dôvodov) zákona o azyle, Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

36. Ustanovenie § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.

37. Podľa § 10 ods. 3 zákon o azyle, Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8.

38. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

39. Ustanovenie § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.

40. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

41. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

42. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

43. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

44. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

45. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

46. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

47. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

48. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

49. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

50. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd uzatvára:

51. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS:MU-PO-88-50/2017-Ž zo dňa 11.12.2017, ktorým žalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil žalobcovi azyl a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 ZoA mu neposkytol doplnkovú ochranu.

52. V zmysle ustálenej judikatúry je povinnosťou žalovaného zistiť skutkový stav podľa § 32 Správneho poriadku len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ o azyl v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadne ustanovenia zákona o azyle, ani Správneho poriadku, nemožno vyvodiť, žeby mu vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok NS SR 1 Sžo KS/154/2005 z 27.02.2007). Teda správny orgán nemá žiadnu povinnosť vykonať dokazovanie na preukázanie skutočností, ktoré žiadateľ netvrdí a nemôžu mu byť teda ani známe.

53. Po vrátení žalobcu na územie SR z H. bol tento podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle považovaný za žiadateľa o udelenie azylu, pričom ako dôvod udelenia azylu udával obavy o svoj život. Tieto špecifikoval ako obavy prameniace z ozbrojeného konfliktu z roku 2015, kedy žil v meste N. spolu s rodinou a armáda bojovala proti prívržencom hnutia PKK, pričom rodina to vyriešila presťahovaním do mesta J.. Rovnako poukazoval na jedinú požiadavku neznámeho bradatého muža, ktorý pod hrozbou smrti chcel, aby tento sa pridal k bojovníkom IŠ a odišiel do Sýrie. Tretím dôvodom bola jeho obava o život z prípadného návratu do krajiny pôvodu z dôvodu jeho konvertovania na kresťanskú vieru a mohol byť zatknutý alebo zabitý, pričom rodičia s ním prestali komunikovať a jeden z nevlastných bratov vyhlásil, že v prípade návratu do krajiny ho vlastnoručne zabije.

54. V posudzovanej veci nie je bez významu skutočnosť zistená z výpovede žalobcu, že tento sa spolu s rodinou, vzhľadom na prebiehajúce boje v roku 2015 v meste kde žil N. (v turečtine N., na juhovýchode Turecka na hraniciach so Sýriou), presťahoval koncom roka 2015 do mesta J., pričom z jeho výpovede vyplynulo, že sa tam profesijne, ako aj rodinne, etablovali. Z krajiny odišiel na základe turistického víza zo dňa XX.XX.XXXX po tom, čo ho bradatý neznámy muž pod hrozbou nútil bojovať za Islamský štát, pričom tento incident sa mal odohrať asi 27.02.2017.

55. Z výpovede žalobcu nevyplýva, aby tento v prípade hrozby zo strany jemu neznámeho bradatého muža sa obrátil o pomoc na štátne orgány a pomoc mu bola odmietnutá. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti jednoznačne uzavrel, že za prenasledovanie alebo odôvodnený strach z neho, ako dôvod pre poskytnutie medzinárodnej ochrany, je možné považovať len takú situáciu, keby zo strany štátnych orgánov štátnej moci dochádzalo k systematickému odmietaniu poskytnutia ochrany jednotlivcom pred vyhrážkami, či činmi súkromných osôb. Prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle by v takomto prípade bol iba stav, kedy by ohrozovanie života, či slobody bolo pričítané štátnej moci, ktorá bola jeho pôvodcom či jej podporovateľom, resp. by takýto stav tolerovala, prípadne by nebola schopná proti nemu zakročiť (rozsudok sp. zn. 1Sža/45/2011 z 13.09.2011).

56. Ku skutočnostiam, ktoré tvrdil žalobca ohľadne svojho konvertovania na kresťanstvo a s tým súvisiace odmietnutie zo strany jeho rodiny gradujúce až do vyhrážok o zabití súd uvádza, že žalovaný zabezpečil do spisu informácie k danej problematike a z týchto vyplýva, že Turecko je sekulárna krajina a ústavne platí, že nemá žiadne oficiálne náboženstvo. Rovnako finančne podporuje iné náboženstvá ako islam, aj keď k nemu patrí až 98% obyvateľstva a prispieva na výstavbu a rekonštrukciu náboženských svätýň viacerých náboženstiev a cirkví.

57. K možným problémom žalobcu v súvislosti s jeho náboženským vierovyznaním súd uvádza, že z materiálov zabezpečených žalovaným v záujme zistenia skutkového stavu veci sa nenachádzajú žiadne správy, ktoré by potvrdzovali, že zo strany tureckých autorít dochádza k potlačovaniu, resp. prenasledovaniu kresťanov. Žiadne takéto dôkazy neprodukoval ani žalobca vo svojich výpovediach a ani jeho zástupkyňa nedoložila žiadne správy preukazujúce danú skutočnosť. Sám G.. H., na ktorého sa odvolával žalobca, neudáva žiadne prenasledovanie kresťanov zo strany štátnych orgánov, iba konštatuje, že „kresťania nemajú rovnaké postavenie, nemožno povedať, že by boli v Turecku prenasledovaní, ....“. Rovnako z tejto správy ani nevyplýva, žeby v prípade jeho návratu bol vystavený nejakej forme prenasledovania v dôsledku svojho náboženského presvedčenia. Správny orgán rovnako správne naznačil v súvislosti so správou Nórskeho helsinského výboru, že tí, čo vyjadria kritické myšlienky voči islamu, čelia trestnému stíhaniu, pričom aj na území SR platí náboženská tolerancia a znevažovanie náboženského cítenia iných osôb, je rovnako trestné aj na území SR v zmysle Trestného zákona (§ 423 - Hanobenie národa, rasy a presvedčenia).

58. Možno uzavrieť, že zo strany oficiálnych orgánov Turecka v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu z dôvodu konvertovania na kresťanstvo mu nehrozí väzenie, ani usmrtenie. Ba naopak, z celkovej situácie, ktorú žalobca popísal a uviedol v dôvodoch svojej žiadosti o udelenie azylu vyplýva, že v krajine pôvodu nečelil žiadnym problémom zo strany štátu, ktoré by mohli byť považované za prenasledovanie z dôvodu náboženského presvedčenia v zmysle § 2 písm. d) ZoA.

59. Žalobca rovnako namietal neudelenie azylu z humanitných dôvodov a uvádzal, že žiada o udelenie azylu aj kvôli zdravotným problémom, nakoľko u neho bol diagnostikovaný depresívny syndróm stredne ťažkého stupňa, pričom odôvodnenie žalovaného v časti neudelenia azylu je strohé a preto nepreskúmateľné.

60. V tejto otázke správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva, že zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle a keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu.

61. Vlastné rozhodnutie udeliť, či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 ZoA je vecou voľnej správnej úvahy žalovaného a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný (1Sža/34/2008 z 13.01.2009), pričom súd preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

62. Pokiaľ žalovaný nepovažoval dôvody žalobcu pre udelenie azylu za takú subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama osebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, pričom túto úvahu uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, nie je možné považovať uvedenú námietku za dôvodnú. V danom prípade žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia rozviedol túto svoju správnu úvahu ohľadne udelenia azylu podľa § 9 ZoA. Poukázal náležite nato, že podmienky pre jeho udelenie nie

sú zákonom upravené, pričom vychádzal z nariadenia ministra, kde sú príkladmo uvedené kategórie, v prípade ktorých prichádza do úvahy jeho udelenie (najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť). Správny orgán náležite zdôvodnil prečo má zato, že žalobca nespadá do žiadnej z týchto kategórii a z akých podkladov pri tom vychádzal. Navyše nie je bez významu ani tá skutočnosť, že žalobca vysadil predpísané lieky nie z dôvodu, že by ich zle znášal, ale svojvoľne, nakoľko „jeho stav lieky nevyriešia“ (lekárska správa V.. K. W. D. XX.XX.XXXX - č.l. 136 administratívneho spisu, citovaná aj na strane 8 napadnutého rozhodnutia), pričom súhlasil by s individuálnou psychoterapiou na psychologickej ambulancii. Preto úvaha správneho orgánu ohľadne dôvodov neudelenia humanitného azylu podľa § 9 je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov.

63. Možno sa jednoznačne stotožniť s tvrdením žalovaného, že v prípade takzvaného humanitného azylu ide o medzinárodnú ochranu sui generis poskytovanú žiadateľom o azyl, u ktorých sa zistí, že nespĺňajú zákonné podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, pričom tento druh ochrany nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru z roku 1951, ani z Ústavy SR a nejde ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v rámci práva Európskej únie. Možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva toho ktorého štátu, v našom prípade Slovenskej republiky, ktorý na základe svojej suverenity môže poskytnúť medzinárodnú ochranu z dôvodov, ktoré sú považované za výraz humanity. Samotné humanitné dôvody nie sú bližšie špecifikované v právnych predpisoch a keďže ide o nenárokovaný exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach správnej úvahy správneho orgánu aké konkrétne dôvody bude za ne považovať v súlade s právnym poriadkom SR, ako aj európskym a medzinárodným právom.

64. Pokiaľ žalobca prostredníctvom svojej zástupkyne namietal, že žalovaný nezistil náležite reálie o krajine pôvodu, hoci túto povinnosť mal a teda nevynaložil žiadnu snahu preskúmať faktickú situáciu týkajúcu sa postavenia Kurdov v Turecku, ani zaobchádzania s nimi, aj keď jeho zástupkyňa doložila do konania relevantné informácie o stave ľudských práv v juhovýchodnom Turecku obývanom Kurdmi, ako aj zaobchádzania s týmto etnikom, súd znova dáva do pozornosti rozhodnutie kasačného súdu uvedené na začiatku právnych dôvodov 1 Sžo KS/154/2005 z 27.02.2007. Rovnako zdôrazňuje, že žalobca v priebehu konania nikdy netvrdil, žeby bol prenasledovaný zo strany štátnych, resp. neštátnych pôvodcov za príslušnosť ku kurdskej menšine a ani neudával, žeby mu z tejto príslušnosti hrozilo vážne bezprávie. Dané dávala do popredia až jeho zástupkyňa, pričom tieto vôbec nijako nešpecifikovala na individuálnom princípe ku žalobcovi. Tento od konca roka 2015 žil v J. a neuviedol, žeby až do odchodu z krajiny pôvodu bol prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k národnostnej menšine - Kurdi.

65. Nemožno sa ani stotožniť s námietkou žalobcu, že žalovaný si nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku a nedostatočne zistil informácie týkajúce sa krajiny pôvodu - Turecka, najmä vojenských aktivít v juhovýchodnom Turecku, z čoho následne vyvodil, že žalobcovi v krajine pôvodu v mieste trvalého bydliska - J., nehrozí ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

66. Správny súd dáva do pozornosti samotné tvrdenia žalobcu, ktoré uviedol, že koncom roka 2015 sa presťahoval spolu s rodinou práve z tejto oblasti (juhovýchod Turecka) do mesta J., kde žil až do svojho odchodu v roku 2017, kedy opustil krajinu. Rovnako ako adresu posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu uviedol, že bol prihlásený v meste J. - V. Č. A., L. K. V. X. B., Č. F. XX, A. Č.. X, provincia J., Turecko. Z daného pohľadu preto zamerané zisťovanie skutkového stavu zo strany žalovaného bolo správne, keďže zaobstaral dostatok informácií týkajúcich sa vojenských aktivít, z ktorých vyplýva a čo je aj všeobecne známe, že oblasť J. nie je vystavená ani vnútroštátnemu, ani inému medzinárodnému vojenskému konfliktu. Je pravdou, že v oblasti juhovýchodného Turecka prebiehajú určité vojenské aktivity, ale sám žalobca už túto oblasť opustil už koncom roka 2015. Preto žalovaný dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, z ktorého aj náležite vyhodnotil, že v prípade žalobcu nie je dôvod ani na poskytnutie doplnkovej ochrany, keďže žalobca neopustil krajinu pôvodu z dôvodu vojnového konfliktu v juhovýchodnej časti Turecka, pričom v čase odchodu z krajiny mal miesto trvalého pobytu už 2 roky v meste J..

67. K poukazovaniu zástupkyňou žalobcu na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžak/5/2017 zo dňa 23.05.2017 súd uvádza, že žalovaný náležite vyhodnotil z výpovede žalobcu a zo skutočností ním uvádzanými

dôvody jeho žiadosti. Je pravdou, že od žiadateľa nemožno očakávať znalosť azylového práva, avšak na druhej strane pokiaľ neudáva žiadne skutočnosti z ktorých by mohlo byť vyvodené, že je prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k národnosti - Kurd, či z náboženských dôvodov - konvertovanie na islam, možno súhlasiť so žalovaným, že z ním uvádzaných skutočností možno konštatovať, že nečelil žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo byť subsumované pod prenasledovanie v zmysle definície podľa § 2 písm. d) zákona o azyle.

68. Možno zhrnúť, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný náležite svojou správnou úvahou objasnil, prečo v prípade žalobcu nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Ohľadne daného uviedol, že v prípade žalobcu, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Navyše z jeho výpovede vyplýva, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. V prípade žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, keďže objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu, resp. zo strany neštátnych pôvodcov, v zmysle zákona o azyle, ani Ženevskej konvencie.

69. Teda možno konštatovať, že v prípade žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. S danými závermi žalovaného sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Jediný žalobcom tvrdený incident s bradatým mužom a jeho hrozby nemožno subsumovať pod pojem prenasledovanie, ako je uvedené v § 2 písm. d) ZoA.

70. Správny súd má zato, že je zrejmé z akých dôkazných prostriedkov žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom súd dospel k záveru, že žalovaný riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u žalobcu existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 9 ZoA. Takisto nič nenasvedčuje tomu, žeby jeho obava z návratu do krajiny pôvodu bola opodstatnená, nakoľko neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, žeby v prípade žalobcovho návratu do krajiny pôvodu bol tento vystavený reálnej hrozbe vážne bezprávia tak, ako ju definuje zákon o azyle.

71. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. Z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný teda postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle žalobcovi azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákon o azyle.

72. Záverom ešte súd k námietke žalobcu, že čelenie vyhrážkam zo strany neznámeho bradatého muža treba vnímať ako priamu hrozbu tzv. mimosúdnu, či svojvoľnú popravu, keďže s ňou súviselo nepodvolenie sa zapojenia do bojov na strane IŠ s odrezaním hlavy a dané spájal s porušením článku 3 Dohovoru v čom videl narušenie princípu zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, k danému súd dáva do pozornosti rozsudok sp. zn. 8Sža/41/2009 z 04.08.2009 z ktorého vyplýva, že dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

73. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu zo dňa 15.01.2018 podľa § 219 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná, nakoľko v prípade žalobcu neboli preukázané dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 9 zákona o azyle, ani poskytnutia doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle.

74. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.