Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/156/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: R. Z., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko H. XXX/XX, XXX XX J., o zaplatenie sumy 500,38 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 15. novembra 2016 č.k. 7C/65/2016-26, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500,38 eura s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 26.08.2015 do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 2, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Žalobu spolu s prílohami doručil žalovanému, ktorý sa k žalobe nevyjadril a neuplatnil voči uplatnenému nároku žiadne námietky. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný z titulu nepovoleného debetu vyčerpal z účtu vedeného u žalobcu sumu 500,38 eura, ktorú bol povinný vrátiť do 25.08.2015. Nakoľko žalovaný svoju povinnosť nesplnil, priznal žalobcovi žalovanú istinu spolu s úrokmi z omeškania v zákonnej výške. Žalobu zamietol v časti rozdielu medzi uplatnenými úrokmi vo výške 28 % ročne podľa zmluvy a úrokmi priznanými z dôvodu, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy už nemohli platiť dojednania zo zmluvy. O nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 a § 255 a priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania vo výške 100 % pretože bol v konaní úspešný.

2. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodil ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Tvrdil, že dohodnutý úrok mu patrí do vrátenia požičaných peňazí a nie do splatnosti dlhu. K tomu poukázal na ustanovenia § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Namietal, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé na základe čoho žalobu čiastočne zamietol. Preto v tejto časti nie je možné považovať rozhodnutie sa dostatočne odôvodnené, jasné a určité.

3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

5. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 25.02.2013 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb. Na jej základe sa žalobca zaviazal zriadiť a viesť žalovanému osobný účet a poskytovať služby elektronického bankovníctva. Na predmetnom účte bolo ku dňu 25.08.2015 nepovolené prečerpanie vo výške 500,38 eura. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500,38 eura a úrok z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 500,38 eura od 26.08.2015 do zaplatenia. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalobca podal proti zamietajúcej časti odvolanie, preto je táto časť predmetom skúmania odvolacím súdom.

8.1. Žalobca v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie napadnutej zamietajúcej časti. Odvolací súd preto, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie konanie zaťažil vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom. Vada konania vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore úplný alebo čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. 8.2. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu (R 111/1998) z obdobia účinnosti Občianskeho súdneho poriadku nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b) OSP). 8.3. Na tejto zásade zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba

považovať aj naďalej za aktuálne“. Druhá veta stanoviska R 2/2016 sa týka prípadov, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie. 8.4. V danej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku stručne uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov. Uviedol tiež, že žalovaný sa k veci nevyjadril. Vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V rámci právneho posúdenia citoval ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých vec právne posúdil. Posudzujúc obsah odôvodnenia rozhodnutia v napadnutej zamietajúcej časti nie je možné konštatovať absenciu akýchkoľvek dôvodov. Odvolací súd nezistil namietanú vadu konania, pre ktorú by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.

9. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

10. Odvolací preskúmal rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Z hľadiska skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 25.02.2013 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb v zmysle Obchodného zákonníka, ktorá bola zároveň aj zmluvou spotrebiteľskou. Žalobca v súlade so zmluvou poskytol žalovanému faktické čerpanie finančných prostriedkov spôsobom debetu na osobnom účte a žalovaný sa zaviazal čerpané finančné prostriedky vrátiť s dohodnutým úrokom. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že žalovaný z titulu nepovoleného debetu vyčerpal z účtu vedeného u žalobcu sumu 500,38 eura, ktorú bol povinný vrátiť do 25.08.2015. Nakoľko žalovaný svoju povinnosť nesplnil, priznal žalobcovi žalovanú istinu spolu s úrokmi z omeškania v zákonnej výške (napriek tomu, že žalobca si úrok z omeškania neuplatnil). Uplatnený úrok vo výške 28 % ročne zo sumy 500,38 eura od 26.08.2013 do zaplatenia zamietol. Odvolací súd posudzujúc predmetnú vec v zmysle vyššie uvedeného skutkového stavu konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatnených úrokov vo výške 28 % ročne z dôvodu, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy už nemohli platiť dojednania zo zmluvy, je tento záver správny. Odvolací súd sa s uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania, ako vecne správny, potvrdil. Odvolací súd sa tiež stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré nepovažuje za potrebné opakovať, a na tieto dôvody ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 .

11. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Odvolateľ v podanom odvolaní, okrem nedostatočného odôvodnenia napadnutej zamietajúcej časti, ktorý dôvod odvolací súd vyhodnotil bode 8., tvrdil, že dohodnutý úrok mu patrí do vrátenia požičaných peňazí a nie do splatnosti dlhu. Z uvedeným tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje. Podľa názoru odvolacieho súdu dohodnutý úrok patrí veriteľovi vždy do splatnosti, po splatnosti má nárok na úrok z omeškania. Tomuto záveru nasvedčuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo/143/1998 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012 sp.zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý takýto záver vyhodnotil ako logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Taktiež výkladom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, súdny dvor stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem zákona v neprospech spotrebiteľa. V danej veci však išlo o nepovolené prečerpanie, po dobu ktorého bol žalovaný povinný platiť úrok v sadzbe dohodnutej v zmluve. Žalobca tvrdil, že účet zriadený podľa zmluvy uzavretej zo žalovaným uzatvoril ku dňu 25.08.2015. Z obsahu zmluvy však dôvod ukončenia zmluvného vzťahu jednostranným uzavretím účtu nevyplýval. Dôvody ukončenia zmluvy (zrušenia účtu), dohodnuté v zmluve prípadne v zmluvných podmienkach, boli písomná výpoveď, dohoda a odstúpenie. Preto jednostranný úkon žalobcu, ktorým uzatvoril osobný účet žalovaného je potrebné posudzovať podľa obsahu za odstúpenie od zmluvy, v dôsledku ktorého už neplatili zmluvné dojednania, ako správne konštatoval súd prvej inštancie.

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 a podľa § 255 ods. 1 priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 % z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .