Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Cpr-13-2017.pdf
PDF · 98.46 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cpr/13/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Minkovou v právnej veci žalobcu EUROPERSONAL & FABRIKA s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 70, 821 05 Bratislava, IČO: 44972911, zastúpený JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r.o., so sídlom Zelinárska 8, 821 08 Bratislava, IČO: 45941815, proti žalovanému W. Q., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom S.T. XXXX/X, XXX XX A., o zaplatenie 687,53 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 687,53 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 687,53 € od 29.8.2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Dňa 11.9.2017 bola na tunajší súd doručená žaloba žalobcu zo dňa 6.9.2017, ktorou sa žalobca domáhal toho, aby súd zaviazal žalovaného formou platobného rozkazu zaplatiť mu sumu 687,53 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 687,53 € od 29.8.2017 do zaplatenia, ako i nahradiť trovy konania. Žalobca žalobu zdôvodnil tým, že so žalovaným uzatvorili dňa 15.3.2017 pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca v znení jej dodatku č.1 zo dňa 31.3.2017 a dodatku č.2 zo dňa 31.3.2017 (ďalej len ako „pracovná zmluva“), na základe ktorej bol žalovaný dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi IAC Group (Slovakia) s.r.o. (ďalej len ako „užívateľský zamestnávateľ“). Dňa 30.5.2017 žalovaný požiadal žalobcu o skončenie pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce ku dňu 30.6.2017. V prípade neakceptovania žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou mal žalobca žiadosť žalovaného považovať za výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 61 Zákonníka práce. Žalobca žiadosť žalovaného o skončenie pracovného pomeru dohodou neakceptoval a túto považoval za výpoveď z pracovného pomeru. Žalobca žalovaného súčasne upozornil, že jeho pracovný pomer sa skončí až uplynutím výpovednej doby, t.j. dňa 30.6.2017. Odo dňa 12.6.2017 žalovaný viac nenastúpil na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. Žalovaný nezotrval v pracovnom pomere u žalobcu počas plynutia výpovednej doby, čím žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie peňažnej náhrady vo výške priemerného mesačného zárobku žalovaného, t.j. 687,53 €. Priemerný mesačný zárobok žalovaného bol v zmysle ustanovení § 134 a nasl. Zákonníka práce vypočítaný ako súčin priemerného hodinového zárobku žalovaného za 2.štvrťrok v roku 2017 (4,2167 €/hod.) vynásobený priemerným počtom odpracovaných hodín v roku 2016 podľa ustanoveného 37,5 hodinového týždenného pracovného času žalovaného (163,05 hodín). Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovaného výzvou zo dňa 11.8.2017 na úhradu dlžnej sumy vo výške 687,53 € v lehote do 28.8.2017. Žalovaný dlžnú sumu do dňa spísania žaloby neuhradil a preto si žalobca uplatnil svoj nárok v tomto súdnom konaní. Žalobca pritom odkázal na ustanovenie článku XIII. ods.
13.2. Pracovnej zmluvy, ako i na ustanovenia § 62 ods. 8 Zákonníka práce, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z..
2. Na návrh vydal súd dňa 18.10.2017 platobný rozkaz sp.zn.10Cpr/13/2017-22, ktorý však musel v zmysle § 266 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) uznesením sp.zn.10Csp/13/2017-42 zo dňa 11.1.2018 v plnom rozsahu zrušiť, keďže sa ho žalovanému nepodarilo doručiť do vlastných rúk.
3. Podľa § 116 ods. 1 C.s.p., ak sa žalobu nepodarí doručiť žalovanému, ktorý je fyzickou osobou, na adresu podľa § 106 ods. 1 písm. a), je súd povinný urobiť všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného. Podľa § 116 ods. 2 C.s.p., ak sa súdu nepodarí žalobu doručiť na adresu zistenú postupom podľa odseku 1, zverejní súd oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu. Žaloba sa považuje po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. Podľa § 116 ods. 3 C.s.p., ďalšie písomnosti súd žalovanému doručuje na adresu podľa § 106 ods. 1 písm. a).
4. Súd postupoval podľa § 116 C.s.p., keďže žalovanému sa nepodarilo doručiť žalobu na adresu evidovanú v Registri obyvateľov SR, preto sa súd pokúsil zistiť miesto skutočného pobytu žalovaného. Súd zistil zo správy OO PZ Lučenec, že žalovaný na adrese trvalého pobytu nebýva cca 3 roky, s tým, že aktuálna adresa žalovaného sa im nepodarila zistiť. Tiež bolo zistené, že žalovaný nie je vo väzbe, ani vo výkone trestu odňatia slobody a rovnako nebol zistený žiadny aktuálny zamestnávateľ žalovaného, lustráciou v registri Sociálnej poisťovne, prostredníctvom ktorého by mohol súd žalovanému doručovať súdne zásielky. Keďže konkrétne miesto pobytu žalovaného sa súdu nepodarilo zistiť, súd zverejnil oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli a webovej stránke súdu, s tým, že žaloba sa dňom 15.2.2018 považuje za doručenú žalovanému.
5. Súd nariadil v tejto veci pojednávanie na deň 18.4.2018, na ktoré sa nedostavila žiadna zo strán sporu, ani právny zástupca žalobcu, pričom tento mal doručenie predvolania na pojednávanie vykázané riadne a včas. Svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo dňa 19.3.2018, doručené tunajšiemu súdu dňa 21.3.2018, z dôvodu hospodárnosti konania. Zároveň vyslovil súhlas, aby súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Žalovaný mal doručenie predvolania na pojednávaní vykázané v súlade s § 111 ods. 3 C.s.p., keď zásielka sa od žalovaného vrátila na súd 23.3.2018 s poznámkou „adresát neznámy“, pričom súd doručoval zásielku žalovanému na adresu trvalého pobytu evidovaného v Registri obyvateľov SR. Súd postupoval podľa § 180 C.s.p., vec na tomto pojednávaní prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, právneho zástupcu žalobcu a žalovaného.
6. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré vo fotokópiách predložil žalobca v priebehu konania a to: pracovnú zmluvu a dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 15.3.2017 z č.l.4-8 vrátane dodatku č.1 z č.l.9 a dodatku č.2 z č.l.10, žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou z č.l.11, mzdový list za obdobie marec až jún 2017 z č.l.12, výzvu na zaplatenie zo dňa 11.8.2017 z č.l.13, pričom zistil tento skutkový stav. Z Pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 15.3.2017 vrátane dodatku č.1 k pracovnej zmluve zo dňa 31.3.2017 a dodatku č.2 k pracovnej zmluve zo dňa 31.3.2017 súd okrem iného zistil, že táto bola uzavretá medzi žalobcom ako agentúrou dočasného zamestnávania a žalovaným ako zamestnancom, s tým, že na základe tejto pracovnej zmluvy prijal žalobca žalovaného do pracovného pomeru a zaviazal sa zabezpečiť pre neho dočasný výkon práce u užívateľského zamestnávateľa IAC Group (Slovakia) s.r.o., s tým, že zamestnanec mal vykonávať prácu ako Junior operátor výroby. Zamestnanec - žalovaný mal nastúpiť do práce dňa 15.3.2017 a dňom nástupu do práce vznikol pracovný pomer, ktorý bol uzavretý na dobu určitú do 14.3.2018. Pracovný pomer bol dohodnutý bez skúšobnej doby. V článku VII. Mzdové podmienky v ods. 7.1. bolo dohodnuté, že žalobca je povinný poskytovať žalovanému za výkon práce podľa tejto zmluvy základnú mesačnú mzdu vo výške 518,31 € brutto, ako i mzdové zvýhodnenia a príplatky za prácu v noci, nadčas, vo sviatok a za sťažený výkon práce, ktoré sa riadia ustanoveniami § 121 a nasl. Zákonníka práce, pokiaľ platná kolektívna zmluva alebo iné interné mzdové predpisy užívateľského zamestnávateľa neobsahujú priaznivejšiu právnu úpravu, s tým, že zamestnancovi môže byť na základe rozhodnutia užívateľského zamestnávateľa
vyplatené tam uvedené mzdové zvýhodnenia. Dodatkom č.1 zo dňa 31.3.2017 došlo k zmene článku VII. ods. 7.1. predmetnej pracovnej zmluvy, v zmysle ktorého bol žalobca povinný poskytovateľ žalovanému za výkon práce podľa tejto zmluvy základnú mesačnú mzdu vo výške 550,- € brutto. Ostatné ustanovenia tohto článku, ako i ostatné ustanovenia pracovnej zmluvy zostali bezo zmeny. Dodatkom č.2 zo dňa 31.3.2017 došlo k zmene článku VII. ods. 7.1. predmetnej pracovnej zmluvy, v zmysle ktorého sa mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas malo riadiť osobitnou dohodou o práci nadčas, ak zmluvné strany takú dohodu uzavretú a bude najmenej rovnako priaznivé ako v prípade porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa. Týmto dodatkom tiež došlo k zmene článku V. ods. 5.3. predmetnej pracovnej zmluvy, ako i článku VIII. ods. 8.4. predmetnej pracovnej zmluvy a ostatné jej ustanovenia zostali bezo zmien. V článku VIII. Pracovný čas ods. 8.1. bolo dojednané, že sa zmluvné strany dohodli na tom, že ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca činí 37,5 hodín týždenne. V článku XIII. Skončenie pracovného pomeru a skončenie dočasného pridelenia ods. 13.2. je uvedené, že výpovedná doba sa spravuje ustanoveniami § 62 Zákonníka práce v závislosti od dôvodov výpovede a dĺžky trvania pracovného pomeru u žalobcu, s tým, žalobca sa so žalovaným dohodli, že ak bola daná výpoveď a zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u žalobcu, má tento právo na peňažnú náhradu v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby. Zo žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 30.5.2017 súd zistil, že žalovaný ako zamestnanec požiadal žalobcu ako zamestnávateľa týmto o skončenie pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce uplynutím dňa 30.6.2017, s tým, že v prípade ak jeho žiadosť nebude akceptovaná, má sa táto považovať za jeho podanie výpovede podľa ustanovenia § 61 Zákonníka práce. V spodnej časti tohto dokumentu je vyjadrenie zamestnávateľa - žalobcu zo dňa 30.5.2017, z ktorého vyplýva, že podanie považujú za výpoveď z pracovného pomeru, ktorý končí uplynutím výpovednej doby, s tým, že zamestnanec je povinný zotrvať počas jej plynutia u zamestnávateľa a v opačnom prípade vznikne zamestnávateľovi právo na peňažnú náhradu vo výške súčinu priemerného mesačného zárobku zamestnanca a dĺžky výpovednej doby. V spodnej časti sa nachádza vyhlásenie, že žalovaný ako zamestnanec potvrdil dňa 30.5.2017 prevzatie vyjadrenia zamestnávateľa. Zo mzdového listu za obdobie marce - jún 2017 firmy žalobcu týkajúceho sa žalovaného, osobné číslo 010-83011 zo dňa 21.7.2017 súd okrem iného zistil, že v mesiaci jún 2017 je tu evidovaných 112,50 hodín absencie, tiež sú tu za jednotlivé mesiace uvádzané číselné údaje ohľadne základnej mzdy, mzdy za prácu nadčas, príplatku za prácu nadčas, ostatných príplatkov, náhrady mzdy za sviatky, tiež prémie a odmeny, ako aj celková hrubá mzda za ten ktorý kalendárny mesiac a rovnako aj čistá mzda. Z výzvy na zaplatenie sumy 687,53 € zo dňa 11.8.2017 súd okrem iného zistil, že ho mal adresovať právny zástupca žalobcu žalovanému, v ktorom sú uvedené skutkové okolnosti zhodné so skutkovými okolnosťami uvedenými v žalobe, s tým, že žalovaného vyzvali, aby najneskôr do 28.8.2017 na tam uvedený bankový účet uhradil sumu 687,53 €. V opačnom prípade si bude žalobca uplatňovať svoj nárok na súde, s tým, že pohľadávka bude zvýšená o úroky z omeškania, trovy súdneho konania a trovy právneho zastúpenia.
7. Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Podľa § 62 ods. 2 Zákonníka práce, výpovedná doba je najmenej jeden mesiac, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.4.2018, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.4.2018, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje
vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.4.2018, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadza Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
8. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení a ustanovení právnych predpisov dospel súd k názoru, že žaloba je dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili spolu dňa 15.3.2017 pracovnú zmluvu, kedy mal žalovaný ako zamestnanec nastúpiť aj do práce a týmto dňom vznikol pracovný pomer, ktorý bol uzavretý na dobu určitú do 14.3.2018. Pracovný pomer však skončil na základe výpovede žalovaného ako zamestnanca, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 30.5.2017, s tým, že výpovedná doba začala plynúť 1.6.2017 a uplynula dňa 30.6.2017. Súd vychádzajúc z tvrdení žalobcu, ako i z dôkazov ním predložených, považoval za preukázané, že žalovaný nezotrval počas výpovednej doby u žalobcu ako zamestnávateľa, keďže v mesiaci jún 2017 mal v mzdovom liste evidovaných 112,50 hodín absencií, v dôsledku čoho vzniklo žalobcovi ako zamestnávateľovi voči žalovanému ako zamestnancovi právo na zaplatenie peňažnej náhrady, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 62 ods. 8 Zákonníka práce, vo výške súčinu jeho priemerného mesačného zárobku a dĺžky výpovednej doby, keď túto peňažnú náhradu žalobca s odkazom na ustanovenie § 134 a nasl. Zákonníka práce vypočítal na sumu 687,53 € vychádzajúc z priemerného hodinového zárobku žalovaného za 2.štvrťrok roku 2017 (4,2167 €/hod.) vynásobeného priemerným počtom pracovných hodín v roku 2016 (163,05 hodín) podľa ustanoveného 37,5 hodinového týždenného pracovného času žalovaného. Súd tak nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy považoval za preukázaný, keďže v uzavretej pracovnej zmluve bolo v písomnej forme dojednané právo na peňažnú náhradu pre prípad nezotrvania zamestnanca počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, ak bola daná výpoveď. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania, súd tento priznal od 29.8.2017, tak ako bol uplatnený žalobcom, čiže odo dňa nasledujúceho po dni kedy mala uplynúť dodatočne poskytnutá lehota na zaplatenie žalovanej sumy vo výzve zo dňa 13.8.2017. Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania, súd tento priznal tiež vo výške ako bol žalobcom uplatnený, t.j. 5 % ročne, pričom sa jednalo o zákonný úrok z omeškania, keď základná úroková sadzba ECB bola od 16.3.2016 vo výške 0 %, teda úrok z omeškania bol žalobcom uplatnený v zákonnej výške.
9. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle vyššie citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku tak, že nakoľko bol žalobca v celom rozsahu úspešný v tomto konaní, bol mu priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak 1. sa týkajú procesných podmienok, 2. sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, 3. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo 4. ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.