Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-139-2017.pdf
PDF · 96.05 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/139/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivan Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobkyne: G., zastúpená H., proti žalovanému: R., o určenie, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 02. novembra 2016, č. k. 6C/212/2015-71, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, uzavretá dňa 29.07.2010 medzi žalovaným ako veriteľom a J. Y., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom X. Q. T. XXX, zomrelou XX.XX.XXXX, ako dlžníkom, je bezúročná a bez poplatkov. Súd priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok za žalobu v sume 99,50 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ust. § 137 písm. c) CSP, ust. § 52 ods. 1 - 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, 7, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 7 ods. 1, 2 písm. a), b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a na výsledky vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba žalobkyne bola podaná dôvodne. Súd sa v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP zaoberal tým, či žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov a dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na takomto určení je daný tým, že medzi stranami sporu je rozpor týkajúci sa charakteru uzavretej zmluvy, bez vyriešenia ktorého nie je možné určiť, aká je výška dlhu žalobkyne voči žalovanému. Žalobkyňa tvrdí, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi jej právnou predchodkyňou a žalovaným je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a žalovaný tvrdí, že ide o právny vzťah výlučne obchodnoprávny. Vyriešenie tohto sporu je podstatné pre zistenie a určenie výšky plnenia, ktoré je povinná žalobkyňa žalovanému zaplatiť. Tento rozpor nie je možné odstrániť iným spôsobom ako rozhodnutím súdu, a preto súd považoval naliehavý právny záujem žalobkyne na takomto určení za preukázaný. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že právna predchodkyňa žalobkyne ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzavreli dňa 29.07.2010 zmluvu o úvere, predmetom ktorej bol úver v sume 500 eur, ktorý sa dlžníčka zaviazala vrátiť celkovo v sume 888 eur v 12 mesačných splátkach po 74 eur, počnú dňom 20.08.2010. Žalovaný v spore tvrdil, že zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, keďže dlžník vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, teda nie na svoju súkromnú potrebu. Súd konštatoval, že je nesporné, že
právna predchodkyňa žalobkyne sa narodila dňa 12.06.1942, teda v čase uzatvorenia zmluvy mala XX rokov, bola poberateľkou starobného dôchodku a nemohla mať žiaden záujem o úver na účel povolania, keďže v tom čase už nepracovala, bola starobnou dôchodkyňou. Pokiaľ žalovaný uviedol, že právna predchodkyňa žalobkyne mala uviesť účel úveru na výkon povolania, tak v tomto prípade je predpoklad, že takýto účel do zmluvy o úvere uviedol sám žalovaný, keďže údaje do zmluvy písal zástupca žalovaného. Dlžníčka mala žalobkyni uviesť, že úver potrebovala na zakúpenie kotla do rodinného domu. Právna predchodkyňa žalobkyne v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nevykonávala žiadne povolanie, nebola podnikateľka ani nebola zamestnaná. Súd konštatoval, že ak existujú pochybnosti o tom, či zmluva o úvere uzavretá medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným má spotrebiteľský charakter alebo nie, musí byť preukázané, že nejde o spotrebiteľský právny vzťah; pritom nestačí iba všeobecný údaj predtlačený v zmluvnom formulári o poskytnutí úveru na výkon povolania. V zmysle ust. § 54 Občianskeho zákonníka je dôkazné bremeno preukázania toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania na veriteľovi. Žalovaný ako veriteľ nad akúkoľvek pochybnosť nepreukázal, že zmluva o úvere, ktorú s právnou predchodkyňou žalobkyne uzavrel, nie je spotrebiteľskou zmluvou. Vyhlásenie o účele poskytnutia finančných prostriedkov uvedených v zmluve o úvere, ktoré ma svedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania spotrebiteľa a preukazovať, že nejde o spotrebiteľskú zmluvu, nebolo možné vzhľadom na to, že dlžníčka v čase uzatvorenia zmluvy mala XX rokov, nebola zamestnaná, nepodnikala a bola na starobnom dôchodku, považovať za dostatočný dôkaz o nespotrebiteľskom charaktere zmluvy. S poukazom na tieto skutočnosti súd vychádzal z toho, že zmluva o úvere uzavretá 29.07.2010 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je spotrebiteľkou zmluvou. Keďže predmetom zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru, ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Táto zmluva musí obsahovať údaje v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ak v zmluve chýba niektorý z týchto údajov, nemá to za následok neplatnosť zmluvy o úvere, ale poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným neobsahuje označenie druhu spotrebiteľského úveru, termín konečnej splatnosti úveru, úrokovú sadzbu úveru, RPMN a priemernú hodnotu RPMN na príslušný spotrebiteľský úver, platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Neuvedenie čo i len jednej z týchto náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere má za následok vznik nevyvrátiteľnej domnienky o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko zmluva uzatvorená medzi stranami sporu tieto údaje neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z týchto dôvodov súd určil, že predmetná zmluva o úvere uzavretá dňa 29.07.2010 medzi žalovaným ako veriteľom a J. Y., zomr. XX.XX.XXXX ako dlžníkom, je bezúročná a bez poplatkov. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a žalobkyni, ktorá bola v spore úspešná priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie. Zároveň v zmysle ust. § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť namiesto žalobkyne, ktorá je ako spotrebiteľ oslobodená od súdnych poplatkov, súdny poplatok za podanú žalobu, určený podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, teda konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že Krajský súd Banská Bystrica pod sp. zn. 15Co/122/2016 v danej veci zrušil rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Žiar nad Hronom. Dôvodom bola otázka riešenia res iudicata, pričom záverom súdu bolo, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je návrhovým konaním a súd nemôže v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia sa ani prejudiciálne zaoberať otázkou prípadného zrušenia rozhodcovského rozsudku. Touto otázkou sa súd prvej inštancie v novom rozhodnutí nezaoberal. Je toho názoru, že o platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere, teda či zmluva je bezúročná a bez poplatkov alebo nie, už bolo rozhodnuté dňa 07.03.2012, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 09796/11, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Z tohto rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie a preto by mal súd konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. V tomto smere poukázal na rozhodnutia českých a slovenských súdov, ako aj Európskeho súdneho dvora. Opakovane zdôraznil, že žalobkyňou predložená zmluva nie je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere ani spotrebiteľskou zmluvou, keďže žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Úver bol poskytnutý na žiadosť klienta zo dňa 28.07.2010 za účelom povolania, tento účel bol taktiež zaškrtnutý v zmluve o úvere. On predložil listinné dôkazy, ktoré nasvedčujú účelu. Žalobkyňa nepredložila ani jediný dôkaz o tom, že by úver bol vzatý za spotrebným účelom a aj napriek tomu sa súd priklonil na stranu žalobkyne. Dodal, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálnu možnú prípustnú výšku odplaty. Ak teda žalobkyňa namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzatvorenia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. 3. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu žalovaným písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
5. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v ust. § 365 ods. 1 písm. a) - h) CSP.
6. V preskúmavanej veci žalovaný v odvolaní uviedol ako odvolací dôvod ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.
7. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutiu vo veci), tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak iba za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukačná (poučovacia) povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
8. Žalovaný videl opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu v tom, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nevysporiadal s jeho argumentáciou a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. V danej veci argumentácia žalovaného pred súdom prvej inštancie, vychádzajúc z jeho písomného vyjadrenia k žalobe zo dňa 21.12.2015 spočívala v tom, že predmetná zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľkou zmluvou, keďže právna predchodkyňa žalobkyne vstúpila do právneho vzťahu s ním na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Na rozdiel od žalovaného je odvolací súd toho názoru, že s týmto tvrdením žalovaného sa súd prvej inštancie v rozsudku vyporiadal dostatočným spôsobom, pričom v tejto časti aj rozsudok vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnil, na ktoré odôvodnenie aj odvolací súd poukazuje. Ani odvolací súd nemá pochybnosť o správnom závere súdu prvej inštancie, že v danom prípade uzatvorená zmluva o úvere medzi žalovaným a právnou predchodkyňou žalobkyne dňa 29.07.2010 je zmluvou spotrebiteľskou, keď aj podľa názoru odvolacieho súdu niet pochýb o tom, že právna predchodkyňa žalobkyne v čase uzatvárania zmluvy mala XX rokov, nebola zamestnaná, bola starobnou dôchodkyňou, a teda predmetný úver jej nemohol byť poskytnutý na výkon povolania, tak ako to opakovane tvrdí žalovaný.
9. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP tak nebol dôvodný.
10. Pokiaľ ide o odvolací dôvod uvádzaný žalovaným podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, jeho nedostatok spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania.
11. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní je potrebné považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 191 ods. 1 CSP. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti ,je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 191 - 194 CSP. Odvolacím dôvodom podľa tohto ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
12. V preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav veci použil správne právne predpisy, ktoré aj správne aplikoval. Zároveň vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 191 ods. 1 CSP, pri ktorom nezistil odvolací súd logické ani faktické rozpory.
13. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z správneho právneho posúdenia veci), právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny predpis, alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
14. V danej veci odvolací súd po jej preskúmaní zistil, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy a tieto aj správne interpretoval. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že J. Y. ako dlžníčka (matka žalobkyne) a žalovaný ako veriteľ dňa 29.07.2010 uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol právnej predchodkyni žalobkyne úver vo výške 500 eur, ktorý sa zaviazala vrátiť žalovanému v 12 mesačných splátkach po 74 eur, teda spolu sumu 888 eur, počnúc dňom 20.08.2010. Dlžníčka dňa XX.XX.XXXX zomrela a podľa osvedčenia o dedičstve sp. zn. 4D/141/2012-50 zo dňa 28.11.2013, je dedičom pasíva, a to záväzku voči žalovanému, vyčíslenému v osvedčení o dedičstve ku dňu 26.08.2013 vo výške 1.563,61 eur, žalobkyňa. Za situácie, že medzi stranami sporu je rozpor v tom, že žalobkyňa je toho názoru, že vzťah z uvedenej zmluvy o úvere je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a žalovaný je zase názoru, že ide o vzťah obchodnoprávny, na podanej žalobe je nepochybne v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP naliehavý právny záujem, keď bez vyriešenia tohto rozporu nie je možné zistiť výšku dlhu žalobkyne voči žalovanému. Berúc do úvahy správny záver súdu prvej inštancie, že právna predchodkyňa žalobkyne pri uzatváraní predmetnej zmluvy o úvere má XX rokov, bola starobnou dôchodkyňou, nepracovala a nepodnikala, nemožno považovať predmetnú zmluvu o úvere za inú ako spotrebiteľskú, bez ohľadu na to, že v zmluve bol zaškrtnutý údaj, že finančné prostriedky sa jej poskytujú na výkon povolania.
12. Za daného stavu následne súd prvej inštancie správne skúmal, či predmetná spotrebiteľská zmluva obsahuje údaje v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a preskúmaním zmluvy došiel k správnemu záveru, že táto zmluva neobsahuje označenie druhu spotrebiteľského úveru, termín konečnej splatnosti úveru, úrokovú sadzbu úveru, RPMN, priemernú hodnotu RPMN a potom aj záver súdu prvej inštancie, že úver sa na základe tohto považuje za bezúročný a bez poplatkov bol správny.
15. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že o platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere už bolo rozhodnuté dňa 07.03.2012 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 09796/11, ktorý predstavuje prekážku veci rozhodnutej (res iudicata) a z ktorého dôvodu by mal súd konanie zastaviť, odvolací súd uvádza, že takýto dôkaz žalovaný nepredložil a v spise sa nenachádza a zároveň aj v prípade existencie takéto rozsudku, rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha určenia, že spotrebiteľská zmluva je neplatná, iba ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by teda súd odvodil právomoc na rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, bol by rozhodcovský rozsudok nevykonateľný a nebolo by možné ho považovať za spôsobilý exekučný titul (a nemohlo by ísť o prekážku veci rozhodnutej).
16. Odvolací súd teda nezistil opodstatnenosť žiadneho žalovaným uplatneného odvolacieho dôvodu, pričom odvolací súd zároveň dodáva, že žalovaným podané odvolanie je naviac zmätočné, keď žalovaný
v ňom poukazuje na rozhodnutie odvolacieho súdu (Krajského súdu Banská Bystrica), ktorým mal byť pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie zrušený, pričom ako súd prvej inštancie je označený Okresný súd Žiar nad Hronom, uvádza úplne iný predmet konania v danej veci a taktiež poukazuje na námietky žalobkyne ohľadne výšky odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré však žalobkyňa vôbec neuplatnila.
17. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).