Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24Co-93-2017.pdf
PDF · 119.29 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/93/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpený advokátom: JUDr. Vratislav Šteffek, Brodská 3, Bratislava, proti žalovanému: J. A., nar. XX.XX.XXXX, V. M. XX, V., o zaplatenie 751 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16Csp 68/2016-17 zo dňa 9. februára 2017 vo výrokoch 2. a 3. a v závislom výroku 4., takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, v napadnutom výroku o určení neplatnosti zmluvnej podmienky a v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom 1. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 333,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 333,- eur od 19.11.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom 2. súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, výrokom 3. súd vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v bode I. Zmluvy strán č. 220140024 zo dňa 08.01.2014, podľa ktorej je úver poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru (ďalej len poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje ako odplatu, tak dohodnutý úrok) za neprijateľnú a neplatnú. Ďalej súd výrokom 4. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., § 25 ods. 1, § 25 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., § 497, § 499, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1- 3 Obchodného zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a vecne odôvodnil tým, že v zmluve nebola jasne a určite vymedzená sadzba úroku, od ktorého sa mali odvíjať jednotlivé splátky. Bola len uvedená výška úroku 20%, pričom celá suma budúcich úrokov ako výnosov bola zahrnutá v čiastke 198 eur, ktorá bola označená ako servisný poplatok. Takýmto postupom sa obchádzali jednotlivé ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. a to ust. § § 2 písm. e/ ako aj základné náležitosti zmluvy stanovené v § 4 ods. 2 písm. j zák. č. 258/2011 Z.z., podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, preto je úver podľa § 11 ods. 1 písm. b) z.č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov. O splnení náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno hovoriť ani v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje údaje, z ktorých je možné konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru vypočítať tak, ako v konaní tvrdil žalobca - zaplatením 13 mesačných splátok (3 vo výške 5,5 eur a 10 vo výške 150,15 Eur). Významom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona
o spotrebiteľských úveroch (aj podľa dôvodovej správy k zák. č. 268/2007 Z.z., ktorým bolo toto ustanovenie vložené do § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 z.z., ktorého znenie bolo prevzaté do § 9 ods. 2 písm. f) z. č. 129/2010 Z.z.) totiž je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko- logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva o úvere a ani všeobecné úverové podmienky údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahujú nemožno mať za to, že tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov. Naopak, je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi resp. dodávateľmi- Potvrdené aj rozsudkom KS v Trnave 10Co/77/2013 : "každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "suma" (dnes "výška"), "počet" a "termíny splátok" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).." Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru, nie je svojvoľné, ale predstavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Pokiaľ pod poplatky nie je možné zahrnúť úrok a s ohľadom na to, že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia a to aj predčasného, je úplne vylúčené, aby suma celkových úrokov bola pojatá do poplatku za úver, a to aj keď by suma odplaty nedosiahla maximálnu výšku. Nakoľko v zmluve nebola splnená základná náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. j zák. č. 258/2011 Z.z. podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda rozčlenením jednotlivých čiastok, nie len výšku splátok, je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z.. Súd preto odpočítaním sumy zaplatenej sumy 767 eur od poskytnutej istiny 1100 eur, zistil, že žalovaný neuhradil istinu vo výške 333 eur, zároveň súd priznal žalobcovi i úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy, nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania so splatením istiny po jej zosplatnení. Nakoľko neprijateľnosť podmienky stanovenia poplatkov za správu úveru bola dôvodom zamietnutia časti návrhu, súd rozhodol aj o vyhlásení neprijateľnosti zmluvnej podmienky, podľa ktorej je neprijateľné, ak v sume poplatku za správu úveru je zahrnutá aj suma úrokov, ktoré majú byť zaplatené počas doby poskytnutia úveru.
3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keď žalobca bol úspešný v rozsahu 44,34 %, teda menej ako v jednej polovici, žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, a teda súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Posudzovaný právny vzťah teda zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 220140024 zakladajúca predmetný právny vzťah bola uzavretá 08.01.2014 a v záhlaví sa uvádza, že zmluva je uzatvorená v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. v platnom znení. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch pôžičkách pre spotrebiteľov nadobudol účinnosť v zmysle článku IX, nasledovne: tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, s výnimkou článku XI, ktorý nadobúda účinnosť 2. apríla 2010, s výnimkou článku II, článku III bodov 1 a 3, článku IV bodov 1 až 21 a 23 až 27, článku V, článku VII, článku IX a článku X, ktoré nadobúdajú účinnosť 01. júna 2010, s výnimkou článku I ustanovení § 1 a 16, § 17 ods. 1, 2 a § 18 až 27, článku III bodov 2 a 4, článku VI a článku VIII, ktoré nadobúdajú účinnosť 11. júna 2010 a s výnimkou článku I v ustanovení § 17 ods. 3 a 4 ktoré
nadobúdajú účinnosť 1. januára 2011. Z uvedeného vyplýva, že ku dňu 08.01.2014 nadobudli účinnosť všetky ustanovenia zákona. Súd prvej inštancie aplikoval na právny vzťah už neexistujúci a zrušený právny predpis. Úplne absurdnou je aplikácia § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2011, ktorý nesúvisí s konkrétnou právnou vecou. Čo sa týka odôvodnenia úrokov z omeškania, tak ku dňu uzavretia zmluvy a § 3 nariadenia vlády č. 87/1997 bol v znení, že výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k 01. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, pričom základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola vo výške 0,05% a preto uplatnil úroky z omeškania vo výške 5,05%. Súd rozhodol o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Podľa názoru prvoinštančného súdu celá suma budúcich úrokov ako výnosov bola zahrnutá v čiastke 198,- eur, ktorá bola označená ako servisný poplatok. Toto tvrdenie sa absolútne nezhoduje so skutočnosťou ani s predloženými dôkazmi. Z článku I zmluvy je jasne uvedená sadzba úrokov vo výške 20% za celú dobu splácania úveru (úroková sadzba je v zmluve uvedená v súlade s § 2 písm. k) zákona ako fixná úroková sadzba) a servisný poplatok vo výške 18% istiny. V sume 198,- eur uvedenej v článku II zmluvy je suma servisného poplatku a v žiadnom prípade nezahrňuje úroky, ktoré sú vo finančnom vyjadrení uvedené o riadok vyššie ako suma 220,- eur. Takže týmto postupom sa neobchádzali ustanovenia zákona č. 129/2010 a už vôbec nie zákona č. 258/2001 Z.z. Na základe súdom tvrdenej absencie povinnej náležitosti zmluvy v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2011 (správne asi má byť uvedené § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.). Odvolateľ uvádza, že zmluva členenie obsahuje a to konkrétne v článku II kde je presne uvedené koľko zo splátky pripadá na úhradu istiny, úroku a servisného poplatku. Ďalej žalobca má za to, že požiadavka zakotvená zákonným ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nie je v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.04.2008. K uvedenej problematike sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová, sp. zn. C-42/15 pričom odvolateľ citoval bod 52, 53, 54, 55, 56, 57, 58, 59 odôvodnenia. V samotnom výroku rozsudku je uvedené, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa mal vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť z každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. K absencii termínu konečnej splatnosti úveru odvolateľ uviedol, že súd rozhodol o absencii termínu konečnej splatnosti úveru, napriek tomu je tento údaj uvedený v bode 2 Obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť ako 370. deň po uzavretí zmluvy. Žalobca má za to, že vnútroštátna právna úprava jednoznačne neustanovuje akým spôsobom má byť daný termín konečnej splatnosti špecifikovaný, teda neobstojí ani požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne konkrétnym dátumom. V tejto súvislosti sa žalobca pridržiava názoru Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 42/15, že pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank Románia, C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Keďže požiadavka zakotvená v Smernici 2008/48 na náležitosti zmluvy o úvere nestanovila povinnosť uvádzania konečnej splatnosti úveru, je jednoznačné, že vnútroštátna právna úprava nemala stanoviť povinnosť uvádzania údaja o konečnej splatnosti úveru. Ďalej odvolateľ poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Amministrazione delle Finanze dello Stato c/a Simmenthal, aj na nález Ústavného súdu PL. ÚS 3/2009. Podľa názoru odvolateľa vyhlásenie bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru neobstojí. Napokon prvoinštančný súd určil za neprijateľnú a tým pádom neplatnú zmluvnú podmienku v znení: „je úver poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru (ďalej len poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje ako odplatu, tak dohodnutý úrok)“. Podľa odvolateľa je zarážajúce, že všeobecný súd uvedomujúc si právne následky vyhlásenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú zmluvnú podmienku, vyhlási za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú prisudzovaná spotrebiteľská zmluva vôbec neobsahuje. Zmluvná podmienka sa totižto v zmluve nenachádza, preto nemôže byť vyhlásená za neprijateľnú.
5. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu sa nevyjadril.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti § 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku a v napadnutom výroku o určení neplatnosti zmluvnej podmienky v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, v napadnutom výroku o určení neplatnosti zmluvnej podmienky a v závislom výroku o náhrade trov konania zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
8. Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 333 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 333 eur od 19.11.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na to, že žalovaný proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodal, v tejto vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal zamietajúci výrok a výrok o určení neplatnosti zmluvnej podmienky. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.
9. Žalobca sa žalobou zo dňa 30.8.2016 domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 751 eur, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 751 eur od 19.11.2014 do zaplatenia. Podľa skutočností uvádzaných v žalobe suma 751 eur predstavuje rozdiel medzi sumou 1 518 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť v zmluve a sumou 767 uhradenou žalovaným. V predžalobnej upomienke zo dňa 9.9.2014 upozornil žalovaného na možnosť uplatnenia práva podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka a následne žalobca v oznámení o zosplatnení záväzku zo dňa 21.10.2014 písomne oznámil žalovanému, že celá pohľadávka sa stala splatnou ku dňu 18.11.2014. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 333 eur s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol, ďalej určil neplatnosť zmluvnej podmienky uvedenej v bode I. Zmluvy strán č. 220140024 zo dňa 8.1.2014. Súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol dôvodiac, že v zmluve o úvere absentujú niektoré zákonom dané podmienky v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 258/2011 Z.z., čo má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode I. Zmluvy strán č. 220140024 zo dňa 08.01.2014, podľa ktorej je úver poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru (ďalej len poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje ako odplatu, tak dohodnutý úrok) za neprijateľnú a neplatnú z dôvodu, že je neprijateľné, ak v sume poplatku za správu úveru je zahrnutá aj suma úrokov, ktoré majú byť zaplatené počas doby poskytnutia úveru.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 8.1.2014 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 220140024, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového, hotovostného, spotrebiteľského úveru vo výške 1.100 eur, úver je poskytnutý za celkový úrok vo výške 20% istiny, za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje servisný poplatok vo výške 18% z istiny, RPMN predstavuje 67,70%. Dlžník sa zaviazal úver splácať v mesačných splátkach nasledovne: v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 5,50 eur (splátky úroku) a ďalej v pravidelných rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške 150,15 eur (istina vo výške 73,26%, úrok vo výške 13,55% a servisný poplatok vo výške 13,19% z každej jednotlivej splátky), pričom prvá splátka je splatná 10. deň po uzavretí zmluvy, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Listom zo dňa 9.9.2014 žalobca vyzval žalovaného k úhrade dlžnej sumy a zároveň žalovaného upozornil na uplatnenie práva podľa § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, ak
žalovaný nevykoná bezodkladnú úhradu dlhu. Listom zo dňa 21.10.2014 žalobca oznámil žalovanému zosplatnenie záväzku z dôvodu omeškania so splácaním záväzku.
11. Súd prvej inštancie vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným za spotrebiteľský aplikujúc naň ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a) - r), ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z., § 497, § 499, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1 - 3, Obchodného zákonníka.
12. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade sa na právny vzťah strán vzťahuje aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Zmluva medzi stranami sporu bola uzatvorená dňa 8.1.2014, teda v čase keď bol platný a účinný zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách. Pokaľ súd prvej inštancie aplikoval na daný právny vzťah zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, tento sa na daný vzťah nevzťahuje, preto záver súdu prvej inštancie v tomto smere nie možné považovať za vecne správny, odvolacia námietka žalobcu je dôvodná.
13. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že neaplikoval náležitú právnu normu zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách a vec podľa týchto hľadísk ani právne nevyhodnotil.
14. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
15. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
16. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania / strany na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
17. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v časti o určení neplatnosti zmluvnej podmienky s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Vo vzťahu k určeniu neplatnosti zmluvnej podmienky je potrebné predovšetkým uviesť, že vo výroku uvedená zmluvná podmienka, že úver je poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru (ďalej len poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje odplatu, tak dohodnutý úrok), sa v predmetnej zmluve v citovanom znení nenachádza. Odvolacia námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení preskúmavaného rozsudku je opodstatnená.
18. Za týchto okolností nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len konštatovať, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je v uvedenej časti v súlade s § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a tým tiež bola naplnená dôvodnosť odvolacej argumentácie žalobcu, v ktorej správne žalobca poukázal i na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a odbornú literatúru vo vzťahu k povinnosti súdu riadne odôvodniť rozhodnutie a k povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentmi strán.
19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že neaplikoval náležitú právnu normu (zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách) a vec podľa týchto hľadísk ani právne nevyhodnotil. Rovnako je rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určení neplatnosti zmluvnej podmienky nepreskúmateľný, nakoľko jeho odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 aktuálne účinného Civilného sporového poriadku. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, vo výroku o určení neplatnosti zmluvnej podmienky vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) a § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
20. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie
s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.
21. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok v zrušenej časti vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
22. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
23. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).