Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17Co-245-2017.pdf
PDF · 101.09 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/245/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Y. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom L. XXXX/XX, XXX XX F. F., v konaní o zaplatenie 154,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 12Csp/112/2016 - 28 zo dňa 02. marca 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku, ktorým žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 154,15 eur od 26. 08. 2015 do zaplatenia zamietol a v závislom treťom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, p o t v r d z u j e.
II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 154,15 eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 154,15 eur od 26. 08. 2015 do zaplatenia zamietol (druhý výrok) a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnej výške (tretí výrok).
2. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie a obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 154,15 eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne z tejto sumy od 26. 08. 2015 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 26. 03. 2013 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej zriadil a viedol pre žalovaného bežný účet v banke číslo 1373375002/5600. Práva a povinnosti zmluvných strán sa spravovali Všeobecnými obchodnými podmienkami banky. Zo žalobcom predloženého prehľadu úrokových sadzieb účinných od 14. 10. 2016 vyplýva, že úrok pri povolenom prečerpaní účtu bol 19,90 % ročne. Z výpisu z účtu za obdobie od 01. 07. 2015 do 20. 08. 2015 vyplýva vyrovnanie, bezhotovostný prevod, prevedenie dlhu klienta vo výške 154,15 eur. Nový zostatok na účte žalovaného bol ku dňu 20. 08. 2015 vo výške 0,- eur.
3. Súd prvej inštancie na základe takto vykonaného dokazovania mal za to, že žalobca uzatvoril so žalovaným zmluvu o bežnom účte podľa § 708 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka, ku ktorému bola zriadená možnosť, že banka (žalobca) vykoná do určitej sumy príkazy na platby, či výbery aj keď majiteľ účtu (žalovaný) na to nemá na účte potrebné peňažné prostriedky (hoci zo zmluvy o bežnom účte dojednanie povoleného prečerpania nevyplýva, bol len stanovený denný limit platobnej karty, ktorý slúži na ochranu klienta, aby z vlastných prostriedkov na účte nemohla byť za deň vybratá platobnou kartou
suma vyššia ako 1 000,- eur, čo je užitočné napr. pri odcudzení platobnej karty - pozn. odvolacieho súdu). Súd prvej inštancie mal teda za to, že nakoľko žalovaný pohľadávku vzniknutú z prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte podľa § 710 v spojení s § 497 Obchodného zákonníka vo výške 154,15 eur žalobcovi neuhradil, pričom výšku mal súd prvej inštancie preukázanú z predloženého výpisu z účtu, súd prvej inštancie podanej žalobe vyhovel v časti sumy 154,15 eur a teda žalovaného zaviazal uhradiť žalobcovi túto sumu.
4. Súd prvej inštancie mal však za to, že žaloba nie je dôvodná v časti, v ktorej sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia zmluvného úroku vo výške 28 % ročne zo sumy nesplatenej istiny 154,15 eur od 26. 08. 2015 do zaplatenia, teda od šiesteho dňa nasledujúceho po uzavretí účtu žalovaného do zaplatenia. Vyjadril názor, že celková suma zmluvných úrokov musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku, a to podľa § 497 Obchodného zákonníka v spojení s § 506 Obchodného zákonníka. Istina je suma poskytnutých finančných prostriedkov veriteľom vo forme úveru podľa § 503 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka. Zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Žalobca ako veriteľ preto nemohol oprávnene požadovať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Po transakcii vykonanej pred zatvorením účtu dňa 20. 08. 2015 sa istina ďalej zmluvne neúročí. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 154,15 eur od 26. 08. 2015 do zaplatenia zamietol.
5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), nakoľko žalobca mal podľa neho neúspech vo veci len v nepatrnej časti úroku.
6. Proti druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zamietnutí žaloby podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. t.j. s tvrdením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v odvolaní poukázal na ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ako aj komentár IURA EDITION k týmto zákonným ustanoveniam. Z týchto prameňov vyvodil, že mu ako veriteľovi patrí úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov do ich reálneho vrátenia (zaplatenia), preto považoval právny názor súdu prvej inštancie, že mu patria úroky len do splatnosti istiny za nesprávny. K ustanoveniu § 506 Obchodného zákonníka uviedol, že využitie práva veriteľa odstúpiť od zmluvy o úvere nespôsobuje zánik záväzku ex tunc, ale z dikcie tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že povinnosť dlžníka vrátiť dlžnú sumu s úrokmi odstúpením od zmluvy nezaniká, veriteľ má teda naďalej právo na ich zaplatenie.
7. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, t.j. aj v časti úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 154,15 eur od 26. 08. 2015 do zaplatenia a zaviaže žalovaného na jeho úhradu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s týmto nesúhlasí, sumu 154,15 eur podľa rozsudku súdu prvej inštancie žalobcovi zaplatil a tým považuje vec za uzavretú.
9. K tomu žalobca uviedol, že úhradu neeviduje a žalovaný o úhrade neposkytol žiaden dôkaz.
10. Následne žalovaný predložil potvrdenie o vykonaní prevodu sumy 154,15 eur so splatnosťou 19. 04. 2017.
11. Pod doručení tohto dôkazu žalobcovi tento uviedol, že predmetom odvolania je zaplatenie úroku zo sumy 154,15 Eur, preto trvá na podanom odvolaní.
12. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. preskúmal vec len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodu vymedzeného v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu,
že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem a dospel k názoru, že druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdiť. Reagujúc na odvolací dôvod žalobcu odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie vec síce nesprávne právne posúdil, napriek tomu dospel k správnemu záveru, že žalobca nemá nárok na úrok.
13. Odvolací súd preto v zmysle § 382 C. s. p. vyzval strany sporu (žalobcu a žalovaného), aby sa v lehote 10 dní od doručenia výzvy vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a bolo pre rozhodnutie veci podľa odvolacieho súdu rozhodujúce. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedeného vo výzve podľa § 382 C. s. p. bolo pre rozhodnutie tejto právnej veci potrebné ustáliť, či nepovolené prečerpanie tvrdené žalobcom má charakter zmluvy o úvere podľa § 710 Obchodného zákonníka v spojení s § 497 Obchodného zákonníka, alebo sa jedná o bezdôvodné obohatenie klienta na úkor banky. Od toho sa následne odvíja potreba ustáliť, či z nepovoleného prečerpania možno požadovať úroky tak, ako pri dojednanom povolenom prečerpaní. V zmysle § 710 Obchodného zákonníka možno totiž v zmluve určiť, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby. Tento limit sa dá v zmluve určiť len pri povolenom prečerpaní.
14. K výzve odvolacieho súdu žalobca uviedol, že naďalej trvá na tom, že zmluva o úvere sa odstúpením od nej od začiatku nezrušila, pretože aj Občiansky zákonník v ust. § 48 ods. 2 pripúšťa odlišnú dohodu účastníkov zmluvy. Túto dohodu reflektujú Všeobecné obchodné podmienky žalobcu k zmluve o úvere, keďže stanovujú, že zmluva sa v prípade odstúpenia zrušuje odo dňa doručenia odstúpenia, ktoré k vyjadreniu žalobca pripojil. Takúto dohodu nepovažoval žalobca za zhoršenie postavenia spotrebiteľa v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podporne žalobca uviedol, že zmluva o bežnom účte je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku, v zmysle ktorého účinky odstúpenia nastávajú ex nunc, t.j. zmluva zanikne doručením odstúpenia druhej zmluvnej strane.
15. Žalobca bol názoru, že aj v prípade zániku zmluvy v dôsledku odstúpenia od zmluvy má banka nárok na odplatu za poskytnuté služby. Pri odstúpení od zmluvy o bežnom účte je finančnou službou, ktorú banka klientovi poskytovala, vedenie platobného účtu a služba umožnenia prekročenia. Za poskytnuté služby má veriteľ nárok na odplatu, ktorá je tvorená poplatkom za vedenie účtu a poplatkom za prostriedky poskytnuté formou prekročenia. V zmysle § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte. V zmysle § 33 ods. 4 zákona o platobným službách, ak ide o pravidelne účtované poplatky za platobné služby, používateľ platobných služieb je povinný uhradiť poskytovateľovi platobných služieb len ich pomernú časť prislúchajúcu do skončenia platnej rámcovej zmluvy. Odplatou za úver formou prekročenia sú dohodnuté zmluvné úroky. Ďalej sa žalobca zaoberal najvyššou prípustnou výškou odplaty s poukazom na ust. § 18 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého sa na prekročenie vzťahujú ustanovenia o najvyššej prípustnej výške odplaty podľa Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že nie je daný dôvod na nepriznanie úroku vo výške 28 %.
16. Žalovaný sa k výzve odvolacieho súdu po jej doručení v zmysle § 111 ods. 3 C. s. p. nevyjadril.
17. Vzhľadom na argumenty uvedené žalobcom vo vyjadrení k vyzve odvolacieho súdu spočívajúce v tom, že suma 154,15 eur pozostáva aj z poplatkov za platobné služby ako je napr. vedenie účtu, na ktoré má žalobca ako banka napr. v zmysle § 33 ods. 4 zákona o platobných službách právo, má odvolací súd za to, že použitie ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka pre rozhodnutie tejto veci nie je rozhodujúce. Možno dať žalobcovi za pravdu v tom, že za poskytnuté služby, ako je napr. vedenie účtu do jeho zatvorenia v zmysle legislatívy platnej v tom čase mohli patriť žalobcovi príslušné poplatky. Odvolací súd však (na rozdiel od súdu prvej inštancie) trvá na právnom názore vyjadrenom vo výzve, že na nepovolené prečerpanie prostriedkov na bežnom účte, resp. na tzv. prekročenie podľa § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z.z.“), sa ustanovenie § 710 Obchodného zákonníka nevzťahuje. Ustanovenie § 710 Obchodného zákonníka jednak vyžaduje, aby banka realizovala príkazy klienta na platby (v
tomto prípade účtovala na ťarchu bežného účtu poplatky za ňou poskytnuté služby, teda nerealizovala príkazy žalovaného na platby) a jednak vyžaduje dohodu o limite (určitej sume), do ktorého bude príkazy na platby realizovať nad rámec vlastných prostriedkov klienta na bežnom účte. Ustanovenie § 710 Obchodného zákonníka teda upravuje prípad tzv. povoleného prečerpania prostriedkov na účte. Záver súdu prvej inštancie, že v zmysle § 710 Obchodného zákonníka žalobou uplatnené prečerpanie prostriedkov vo výške 154,15 eur sa považuje za zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka nie je teda správny.
18. Pokiaľ žalobca argumentoval v žalobe aj odvolaní tým, že aj nepovolené prečerpanie prostriedkov na účte je svojím charakterom úverom, a preto má nárok na úrok, možno s tým súhlasiť do tej miery, ak ide o nepovolené prečerpanie, resp. prekročenie v zmysle, v akom ho definuje zákon č. 129/2010 Z.z., resp. všeobecné obchodné podmienky žalobcu.
19. Podľa bodu 3.12 druhá veta Všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od 01. 10. 2016 nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte.
20. Podľa § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie prekročením automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania.
21. Z citovaných ustanovení vyplýva možnosť majiteľa účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec vlastných prostriedkov (napr. daním príkazu banke na platbu) ako podstatný znak nepovoleného prečerpania, resp. prekročenia. V posudzovanej právnej veci však tomu tak nebolo, pretože z výpisu z bežného účtu žalovaného za obdobie od 01. 07. 2015 do 20. 08. 2015 vyplýva, že transakciami uskutočnenými na účte boli mesačný poplatok za vedenie účtu a úroky a staršie výpisy súdu prvej inštancie predložené neboli. Banka si teda na ťarchu účtu účtovala poplatky za platobné služby (vedenie účtu) a úroky. Pri účtovaní poplatku za platobnú službu však majiteľ účtu nemá možnosť s ním disponovať, nejedná sa o situáciu, kedy napr. banka realizuje príkaz klienta na platbu tretiemu subjektu nad rámec prostriedkov na účte z dôvodu takejto dohody bez stanovenia limitu, resp. z dôvodu vykonania opravy pri chybnom zúčtovaní transakcií na účte, na ktoré sa príde dodatočne (javí sa, že klient má dostatok prostriedkov na účte, ale dodatočne sa ukáže, že tomu tak nebolo). Ak teda banka účtuje na ťarchu účtu klienta poplatky za poskytnuté služby v súlade so zákonom nad rámec jeho vlastných prostriedkov, má právo žiadať od klienta - majiteľa účtu zaplatenie týchto poplatkov, nejedná sa však o nepovolené prečerpanie v zmysle bodu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu, resp. o prekročenie v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., nejde teda o úver a preto banka nemôže žiadať úrok z týchto poplatkov.
22. Vo všeobecnosti podporne odvolací súd uvádza, že banka sa svojou požiadavkou na úroky akoby stavia do pozície dvojnásobného veriteľa - jednak veriteľa zo zmluvy o bežnom účte, ktorý má nárok na poplatok za platobnú službu (napr. vedenie účtu) a jednak veriteľa zo zmluvy o úvere, ktorý kvázi sám sebe poplatok za platobnú službu za majiteľa účtu zaplatí, čím kvázi úveruje majiteľa účtu ako spotrebiteľa, pričom takúto konštrukciu považuje odvolací súd za rozpornú s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Osoba veriteľa zo zmluvy o úvere by mala byť v týchto prípadoch osobou odlišnou od osoby veriteľa poskytujúceho službu a účtujúceho si za túto službu poplatok na základe zmluvy o bežnom účte. Dlžník - majiteľ účtu - spotrebiteľ si totiž nemôže platne vziať úver na zaplatenie poplatku za služby, ktorú mu poskytla banka od tej istej banky, pretože vo vzťahu k nej by sa dostal do horšieho zmluvného postavenia ako predtým, keď jej bol povinný zaplatiť len cenu služby a nie aj úrok. Prípadná dohoda toto umožňujúca ako súčasť zmluvy o bežnom účte by v prípade spotrebiteľa bola teda podľa názoru odvolacieho súdu neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
23. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že v tejto právnej veci suma 154,15 eur nie je svojim charakterom nepovoleným prečerpaním podľa bodu 3.12 všeobecných obchodných podmienok žalobcu, resp. prekročením podľa § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., nejedná sa svojou povahou o úver, ale len o poplatky banky za služby účtované na ťarchu účtu žalovaného, a preto žalobca nemá z tejto sumy nárok na úrok. Možno len vytknúť súdu prvej inštancie, že sa podrobne nezaoberal skladbou
sumy 154,15 eur a nevyzval ohľadne toho žalobcu na doplnenie rozhodujúcich skutočností. Nakoľko však prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní sumy 154,15 eur napadnutý odvolaním nebol a je právoplatný, uvedené doplnenie rozhodujúcich skutočností je už bezpredmetné a odvolací súd súc viazaný rozsahom odvolania vyššie uvedenú argumentáciu uviedol len z dôvodu, že sa musel zaoberať právnou otázkou, či žalobca má nárok na úrok zo sumy 154,15 eur.
24. Keďže odvolací súd uzavrel, že žalobca nemá v tomto prípade nárok na úrok, je právne bezvýznamné zaoberať sa tým, dokedy patrí žalobcovi úrok.
25. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že aj keď tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania je závislým výrokom aj od druhého výroku rozsudku vo veci samej v zmysle § 379 písm. a) C. s. p. a je toho názoru, že neúspech žalobcu v časti uplatňovaného dosť vysokého úroku vo vzťahu k istine nie je neúspechom nepatrným, nemohol pristúpiť k jeho zmene, pretože aj ust. § 379 písm. a) C. s. p. je v zmysle článku 3 C. s. p. potrebné vykladať v súlade so základnými princípmi C. s. p. a keďže žalovaný sa proti rozsudku neodvolal, odvolací súd v zmysle článku 16 ods. 3 základných princípov C. s. p. nemohol zmeniť tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie v neprospech odvolateľa - žalobcu a musel ho potvrdiť.
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní bol žalobca plne neúspešný a žalovaný plne úspešný.
27. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, z toho dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.);
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).