Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-21-2017.pdf
PDF · 194.68 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/21/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a členov senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci žalobcu D.. T. A., so sídlom X. E. č. XXXX/X, O., právne zastúpeného BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s.r.o., so sídlom Františkánske námestie č. 4, Prešov, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXX/XXXX, všetky zo dňa 04.apríla 2017, na základe všeobecnej správnej žaloby takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXX/XXXX, všetky zo dňa 04.apríla 2017 v spojení s rozhodnutiami Daňového úradu X. č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXX/XXXX, všetky zo dňa 27.decembra 2016 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že Daňový úrad X., pobočka O. (ďalej len „správca dane“) začal dňa 28.10.2014 u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 až december 2012 (oznámenie o výkone daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Gala zo dňa 23.09.2014.
2. Dňa 30.10.2014 bola spísaná správcom dane zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XXXX/Gala, v ktorej sa žalobca vyjadroval k výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 až december 2012.
3. Dňa 24.09.2015 spísal správca dane zápisnicu o ústnom pojednávaní so žalobcom č. XXXXXXXX/ XXXX, predmetom ktorého bolo poskytnutie informácií o zistených skutočnostiach pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty.
4. Správca dane o výsledku daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 až december 2012 spísal dňa 29.09.2015 protokol č. XXXXXXXX/XXXX, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 30.09.2015 zaslal žalobcovi. Protokol spolu s výzvou prevzal žalobca dňa 05.10.2015.
5. K protokolu z daňovej kontroly sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 19.10.2015, doručenom správcovi dane dňa 19.10.2015.
6. Správca dane prerokoval vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly na ústnom pojednávaní dňa 01.12.2015 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXX/XXXX).
7. Dňa 08.12.2015 vydal správca dane rozhodnutia č. XXXXXXXX/XXXX, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.347,10 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, č. XXXXXXXX/XXXX, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.347,10 eur za zdaňovacie obdobie jún 2012 a č. XXXXXXXX/XXXX, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.767,10 eur za zdaňovacie obdobie júl 2012.
8. Proti týmto rozhodnutiam podal žalobca odvolanie písomným podaním zo dňa 08.01.2016, ktoré bolo doručené správcovi dane dňa 11.01.2016. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 01.04.2016, a č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.04.2016, ktorým rozhodnutia správcu dane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V prvom rade v odôvodnení napadnutých rozhodnutí konštatoval, že rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXX/XXXX zo dňa 18.03.2016 bol v rámci preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania zrušené rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Kir zo dňa 19.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane určil rozdiel daňovej straty v sume 87.498,30 eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012 u žalobcu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Keďže toto rozhodnutie ako aj protokol z daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2012 použil správca dane ako jediný dôkaz pri kontrole dane z pridanej hodnoty a tento dôkaz bol získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie správcu dane zrušiť. Ďalej vytkol správcovi dane, že z protokolu z daňovej kontroly ako aj z rozhodnutia nevyplýva, že u správcu dane vznikli pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, a že by tieto pochybnosti oznámil žalobcovi tak, ako mu to ukladá § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Správca dane porušil zásadu presného a úplného zistenia skutkového stavu veci tým, že nezistil dostatočne skutkový stav. Z protokolu ani z rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom a v akom rozsahu správca dane vykonal dokazovanie na dani z pridanej hodnoty a z akých dôvodov pristúpil k výpočtu obchodnej marže, resp. výšky tržieb len na základe vyjadrenia žalobcu a na ňu nadväzujúcu daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty.
9. Na základe vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného správca dane oznámil žalobcovi pokračovanie v konaní písomným podaním č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.05.2016.
10. Správca dane na ústnom pojednávaní dňa 09.11.2016 informoval žalobcu o výške zistenej obchodnej prirážky používanej pri predaji tovaru v roku 2012 (zápisnica č. XXXXXXXXX/XXXX).
11. K záverom uvedeným vo vyššie citovanej zápisnici o ústnom pojednávaní sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 25.11.2016, ktoré bolo doručené správcovi dane dňa 28.11.2016.
12. Dňa 27.12.2016 správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX, na ktorom informoval žalobcu o výsledkoch vyrubovacieho konania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2012.
13. Správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal dňa 27.12.2016 rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.910,17 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.644,20 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2012 a rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.785,13 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012. Proti týmto rozhodnutiam podal žalobca odvolanie, ktoré bolo doručené správcovi dane dňa 23.01.2017.
14. O odvolaní žalobcu proti vyššie uvedeným rozhodnutiam správcu dane rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXXX/XXXX, zo dňa 04.04.2017, ktorými rozhodnutie správcu dane potvrdil.
15. Preskúmavané rozhodnutia žalovaný odôvodnil citovaním odvolacích námietok žalobcu proti rozhodnutiam správcu dane. Konštatoval, že podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutia a zo spisového materiálu zistil tento skutkový stav.
16. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012 až december 2012, a to od 28.10.2014 do 05.10.2015. Kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že v dňoch 26.08.2013 do 27.01.2014 bola správcom dane vykonaná daňová kontrola dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012, z ktorej bol vyhotovený protokol o daňovej kontrole č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Kir zo dňa 23.01.2014. Protokol z daňovej kontroly bol podkladom pre vydanie rozhodnutia č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Kir zo dňa 19.02.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.03.2014. Protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/ Kir zo dňa 23.01.2014 a rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Kir zo dňa 29.02.2014 sú dôkazom, ktorý správca dane využil v súlade s § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) pri vyčíslení rozdielu základu dane a prislúchajúcej dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov - tržieb z predaja tovaru. V rámci výkonu kontroly dane z príjmov fyzickej osoby bola preukázaná obchodná marža a v závislosti od nej aj výška dosiahnutých zdaniteľných príjmov z predaja tovaru, ktoré z pohľadu dane z pridanej hodnoty predstavujú zdaniteľné obchody - dodanie tovaru v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pri ktorom vzniká daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 vyššie uvedeného zákona. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2012 vypočítal priznanú obchodnú prirážku z predaja tovaru v roku 2012, pričom použil údaje uvedené v účtovnej závierke, ktorá je prílohou podaného daňového priznania za rok 2012. Správca dane zistil, že obchodná prirážka priznaná žalobcom z predaja tovaru v roku 2012 je vo výške 1,9 %. Zároveň uviedol jej výpočet. Ďalej uviedol, že na ústnom pojednávaní dňa 22.10.2013, z ktorého spísal zápisnicu č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Kir, vyzval žalobcu, aby preukázal, že v roku 2012 bol tovar skutočne predávaný s obchodnou prirážkou 1,9 %. Žalobca uviedol, že sa vyjadrí v dohodnutom termíne.
17. Dňa 13.12.2013 na ústnom pojednávaní, z ktorého správca dane vyhotovil zápisnicu č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX/Kir, žalobca uviedol, že ceny tovaru sa v priebehu roka často menia, sortiment, predávaného tovaru je veľmi rozmanitý, pretože predáva cca 15.000 položiek tovaru. Ďalej uviedol, že uskutočnil prepočet obchodnej prirážky používanej v roku 2012 a zistil, že priemerná obchodná prirážka používaná v roku 2012 bola 12,5%. Navrhol, aby na prepočet tržieb za rok 2012 bola použitá obchodná prirážka v tejto výške. Správca dane súhlasil s uvedeným návrhom a pri výpočte tržieb z predaja tovaru v roku 2012 použil obchodnú prirážku vo výške 12,5% a vypočítal rozdiel tržieb v sume 80.826,25 eura. Tieto príjmy posúdil ako príjmy podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), ktoré sú predmetom dane podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov, a o túto sumu zvýšil zdaniteľné príjmy. Kontrolou dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012 bolo preukázané, že žalobca dosiahol v roku 2012 tržby z predaja tovaru vo výške 80.826,25 eura, ktoré neuviedol v daňových priznaniach za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Predaj, tovaru je dodaním tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktoré je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom tejto dane. Ide o zdaniteľný obchod [§ 8 ods. l písm. a) zákona o DPH], pri ktorom vzniká daňová povinnosť dňom jeho dodania (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) a osobou povinnou platiť daň správcovi dane je platiteľ, ktorý dodáva tovar v tuzemsku (§ 69 ods. l zákona o DPH). S prihliadnutím na skutočnosť, že nie je reálne možné určiť presnú výšku uskutočnených zdaniteľných obchodov v jednotlivých zdaňovacích obdobiach, správca dane rovnomerne zvýšil základ dane z vykázaných zdaniteľných obchodov a prislúchajúcu výšku dane tak, že vypočítal rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 1.347,10 eura za zdaňovacie obdobie jún 2012 v sume 1.347,10 eur a za zdaňovacie obdobie júl 2012 v sume 1.767,10 eur. Z daňovej kontroly bol vypracovaný protokol č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.09.2015, ktorý bol žalobcovi zaslaný spolu s výzvou č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.09.2015 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Protokol spolu s výzvou bol žalobcovi doručený dňa 05.10.2015. Žalobca sa v lehote stanovenej vo výzve vyjadril k protokolu a dňa 01.12.2015 správca dane uskutočnil prerokovanie vyjadrenia sa k protokolu. Z ústneho pojednávania bola spísaná zápisnica č. XXXXXXXX/ XXXX zo dňa 01.12.2015. Rozhodnutím č. XXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXX/ XXXX zo dňa 08.12.2015 správca dane vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 1.347,10 eura za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 1.347,10 eur za zdaňovacie obdobie jún 2012 a v sume 1.767,10 eur za zdaňovacie obdobie júl 2012. V rozhodnutiach správca dane
opísal vyjadrenia žalobcu k protokolu a uviedol, že dňa 01.12.2015 sa uskutočnilo ústne pojednávanie vo veci prerokovania pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k protokolu, a správca dane zaujal stanovisko ku všetkým bodom predloženého vyjadrenia, pričom vyslovil záver, že v predloženom vyjadrení, ale ani pri ústnom pojednávaní žalobca a jeho zástupca neuviedol také závažné skutočnosti, a ani neoznačil dôkazy, ktoré nemohol predložiť v priebehu výkonu daňovej kontroly, ktoré by mali vplyv na závery správcu dane uvedené v protokole z daňovej kontroly. Proti týmto rozhodnutiam sa žalobca odvolal.
18. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutiami č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 01.04.2016 a č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.04.2016 vyššie uvedené rozhodnutia správcu dane zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Keďže rozhodnutia správcu dane boli Finančným riaditeľstvom SR zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane pokračoval v ďalšom konaní. Výzvou č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.05.2016 správca dane vyzval žalobcu na predloženie požadovaných dôkazov v lehote do 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalobca predložil doklady dňa 09.06.2016, o čom správca dane spísal zápisnicu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.06.2016. Správca dane vykonal dňa 09.11.2016 so žalobcom ústne pojednávanie, z ktorého spísal zápisnicu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.11.2016, ktorého predmetom bolo informovanie žalobcu o výške zistenej obchodnej prirážky používanej pri predaji tovaru v roku 2012. Na ústnom pojednávaní správca dane okrem výpočtu obchodnej marže, prehľadu tržieb z ERP, tržieb z faktúr a z podielu tržieb z ERP na celkových tržbách uviedol, že na základe vyššie uvedeného a zistení správcu dane o výške skutočnej obchodnej marže používanej pri predaji tovaru zistenej správcom dane, ktoré sú uvedené v tabuľkách tvoriacich prílohu tejto zápisnice, vyplýva, že priznaná obchodná marža je použitá pri predaji tovaru zistená z výkazu o príjmoch a výdavkoch a výkazu o majetku a záväzkoch za rok 2012 vo výške 1,9 % je o 41,43 % nižšia, než obchodná marža zistená správcom dane. Správca dane požiadal žalobcu o predloženie dôkazov preukazujúcich na výšku deklarovanej obchodnej marže 1,9 % používanej pri predaji tovaru v roku 2012, doplnením tovarových položiek s preukázaním ich predajnej a nákupnej ceny v jednotlivých mesiacoch, a to v lehote do 28.11.2016. Žalobca sa vyjadril k obchodnej marži a doplnil tovarové položky o počet 334 s priemernou hrubou obchodnou maržou vybraných prípadov za rok 2012 - 17,28 %. Keďže žalobca vo vyjadrení nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by spochybnil obchodnú maržu zistenú správcom dane u jednotlivých tovarových položiek, správca dane zobral do úvahy údaje predložené žalobcom a uskutočnil nový prepočet priemernej obchodnej marže za všetky identifikované tovarové položky, t. j. tovarové položky, u ktorých bola zistená obchodná marža správcom dane (358 tovarových položiek), a tovarové položky identifikované žalobcom (334 tovarových položiek), spolu 692 tovarových položiek. Výsledkom prepočtu bola obchodná marža vo výške 14,19 %, ktorou prepočítal tržby z predaja v roku 2012. Priemernú obchodnú maržu správca dane vypočítal podľa jednotlivých zdaňovacích období v takejto výške: január 2012 -14,33%, február 2012 - 12,63 %, marec 2012 - 6,84 %, apríl 2012 - 10,98 %, máj 2012 - 6,29 %, jún 2012 - 17,00 %, júl 2012 - 13,57, %, august 2012 - 27,09 %, september 2012 - 16.54 %, október 2012 - 12,69 %, november 2012 - 16,69 %, december - 15,62 %. Uviedol, že predaj tovaru je dodaním tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorý je podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom tejto dane. Ide o zdaniteľný obchod [§ 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH], pri ktorom vzniká daňová povinnosť dňom jeho dodania (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) a osobou povinnou platiť daň správcovi dane je platiteľ, ktorý dodáva tovar v tuzemsku (§ 69 ods. 1 zákona o DPH).
19. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že žalobca realizoval v roku 2012 zdaniteľné obchody vyššie o sumu 91.201,53 eura, než aké uviedol na riadku 3 daňových priznaní za zdaňovacie obdobia január 2012 až december 2012. Na účely stanovenia základu dane a dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia správca dane vypočítal podiel zdaniteľných obchodov za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2012 k celkovým zdaniteľným obchodom za rok 2012 uvedeným na riadku tri podaných daňových priznaní, rozdiel medzi tržbami priznanými žalobcom a tržbami vypočítanými správcom dane (91.201,53 eura) rozdelil na jednotlivé zdaňovacie obdobia podľa vypočítaných podielov a o takto vypočítaný rozdiel zvýšil vykázaný základ dane z uskutočnených zdaniteľných obchodov uvedených na riadku 3 podaných daňových priznaní. Zo základu dane zisteného správcom dane správca dane vypočítal daňovú povinnosť s použitím 20 %-nej sadzby dane a rozdiel dane oproti dani uvedenej na riadku 4 podaných daňových priznaní. Správca dane prerokoval vyjadrenie žalobcu so žalobcom a informoval ho o výsledkoch vyrubovacieho konania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012 až december 2012 na ústnom pojednávaní dňa 27.12.2016, z ktorého spísal zápisnicu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.12.2016. Následne správca dane vydal rozhodnutia č. XXXXXXXXX/
XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.12.2016, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 1.910,17 eura za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 1.644,20 eur za zdaňovacie obdobie jún 2012 a v sume 1.785,13 eur za zdaňovacie obdobie júl 2012. Proti rozhodnutiu žalobca podal odvolanie.
20. Žalovaný citoval ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 písm. a/, § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), § 3 ods. 1, 2, 3, a 8, § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“).
21. K námietkam žalobcu, ktorými spochybňoval zámer správcu dane vyrubiť rozdiel dane na základe prepočtu obchodnej marže vypočítanej v percentuálnej sadzbe, žalovaný konštatoval, že obchodná marža je pojem, ktorý je v obchodnom styku súčasťou bežnej komunikácie. Ide o percentuálny zisk dosahovaný z predaja produktov alebo služieb. Správca dane pri výkone daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2012 pri stanovení výšky dosiahnutých tržieb z predaja tovaru použil ako dôkaz závery z kontroly daní z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012. V priebehu kontroly dane z príjmov, ako aj vo vyrubovacom konaní, vypočítal obchodnú maržu z údajov žalobcu uvedených vo výkaze o príjmoch a výdavkoch a vo výkaze o majetku a záväzkoch a to vo výške 1,9 % a porovnal ju s obchodnou maržou, ktorú zistil z predložených dokladov o nákupe a predaji tovaru. Správca dane vyslovil pochybnosti o správnosti a úplnosti údajov uvedených v podanom daňovom priznaní a vyzval žalobcu na odstránenie týchto pochybností a to v zápisnici č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.11.2016 na dani z príjmov fyzickej osoby a v zápisnici č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 09.11.2016 na dani z pridanej hodnoty. Skutočnosť, že žalobca sa s týmto postupom stretol prvýkrát a nemá vedomosť o tom, že by správca dane takto postupoval aj u ostatných daňových subjektov, neznamená, že tento postup správcu dane je postupom nelogickým, nesystémovým, prípadne nezákonným a taktiež neznamená, že správca dane nepostupuje týmto spôsobom aj u iných daňových subjektov.
22. K námietke žalobcu, že správca dane nevie ex offo exaktne vypočítať výšku obchodnej marže, žalovaný konštatoval, že z ustanovenia § 24 Daňového poriadku vyplýva, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať pravdivosť spochybnených údajov a to spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti. Pretože z údajov uvedených v účtovnej závierke žalobcu, ktorá pozostáva z výkazu o príjmoch a výdavkoch a z výkazu o majetku a záväzkoch, ktorá je prílohou podaného daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012, správca dane zistil, že obchodná marža priznaná žalobcom z predaja tovarov v roku 2012 je vo výške 1,9 % a túto správca dane vo vyrubovacom konaní spochybnil prostredníctvom dokazovania, žalobca bol povinný v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia preukázať pravdivosť údajov, ktoré uviedol v daňovom priznaní. To isté platí aj pre daň z pridanej hodnoty. Žalobca dostatočne nepreukázal dôveryhodnosť údajov uvedených v daňovom priznaní, a preto správca dane vypočítať obchodnú maržu na základe 692 tovarových položiek. Z uvedeného dôvodu námietky žalobcu považuje za neopodstatnené.
23. Ku konštatovaniu žalobcu, že žalobca „údajne" potvrdil výšku obchodnej marže vo výške 12,5 % na ústnom pojednávaní, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie nie je pravdivé. Z ústneho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.12.2013 v rámci výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby, správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Kir, v ktorej zaznamenal priebeh ústneho pojednávania. Žalobca do zápisnice sám navrhol výšku obchodnej marže 12,5% a správca dane túto navrhnutú výšku v danom čase akceptoval. Žalobca pritom uvedenú zápisnicu podpísal bez námietok proti jej obsahu.
24. K argumentácii žalobcu, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky zrušilo právoplatné rozhodnutia správcu dane, v ktorom zamestnanci uvádzali výšku obchodnej marže 12,5 %, žalovaný uviedol, že žalobca opomenul, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. XXXXXX/ XXXX zo dňa 18.03.2016 rozhodnutie správcu dane zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a
rozhodnutie, pričom vyslovilo právny názor, že správca dane v ďalšom konaní dostatočne zistí skutkový stav. Správca dane vo vyrubovacom konaní, rešpektujúc právny názor odvolacieho orgánu, pristúpil k vypočítaniu skutočnej obchodnej marže na dani z príjmov fyzickej osoby. Z cien uvedených na došlých a odoslaných faktúrach, ktoré predložil žalobca správcovi dane, vypočítal priemernú obchodnú maržu vo výške 43,33 %. Takto vypočítaná obchodná marža bola správcom dane vypočítaná prvýkrát, pri ktorej správca dane vychádzal z údajov, ktoré sám zistil. Zároveň uviedol, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutiami č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 01.04.2016 zrušilo rozhodnutia správcu dane zo dňa 08.12.2015, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, jún 2012 a júl 2012 a vec vrátilo správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom vyslovil právny názor, že v ďalšom konaní je potrebné dostatočne zistiť skutkový stav. Správca dane vo vyrubovacom konaní pristúpil na základe právneho názoru odvolacieho orgánu k vypočítaniu skutočnej obchodnej marže na dani z pridanej hodnoty.
25. K námietke žalobcu, že správca dane sa pokúsil trikrát vypočítať obchodnú maržu, čo je tendencia výšku obchodnej marže postupne zvyšovať, žalovaný konštatoval, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane vypočítaval obchodnú maržu dvakrát, a to ako maržu vo výške 43,33 % a ako maržu vo výške 14,19 %, ktorá je maržou konečnou, na základe ktorej prepočítal tržby žalobcu za rok 2012. Obchodná marža vo výške 1,9 % je obchodná marža, ktorá vyplýva z údajov v účtovnej závierke, ktorú žalobca priložil ako prílohu k daňovému priznaniu k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012. Obchodná marža vo výške 12,5 % je obchodná marža, ktorú žalobca uviedol na ústnom pojednávaní dňa 13.12.2013 a správca dane ju v danom čase akceptoval. Taktiež nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že posledný prepočet obchodnej marže je 3,5- násobne vyšší ako výška obchodnej marže aplikovaná v daňovej kontrole. Správca dane akceptoval obchodnú maržu v daňovom konaní vo výške 12,5 % a posledná vypočítaná výška obchodnej marže za rok 2012 je 14,19 %, čo nie je 3,5-násobok výšky obchodnej marže.
26. K námietke žalobcu, že správca dane nerešpektoval právny názor odvolacieho orgánu, žalovaný konštatoval, že tak, ako je uvedené vyššie, rozhodnutiami č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 01.04.2016 a č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.04.2016 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky zrušilo rozhodnutia správcu dane zo dňa 08.12.2015 a mu vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia síce konštatovalo záver, že z protokolu z daňovej kontroly a z rozhodnutia správcu dane nevyplýva, že správa dane mal pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a tieto pochybnosti správca dane oznámil žalobcovi, zároveň však uviedol, že z protokolu a ani z rozhodnutia nevyplýva, akým iným spôsobom a v akom inom rozsahu správca dane vykonával dokazovanie a z akých dôvodov pristúpil k výpočtu obchodnej marže, resp. výšky tržieb len základe vyjadrenia žalobcu, a na ňu nadväzujúcu daňovú povinnosť na daní z pridanej hodnoty. K prepočtu obchodnej marže by mohol pristúpiť jedine vtedy, pokiaľ by si žalobca pri preukazovaní uvádzaných skutočností nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinností, a preto by nebolo možné daň správne zistiť. To však by bolo možné konštatovať len na základe detailného dokazovania zo strany správcu dane. Takéto nesplnenie zákonných povinností by však musel správca dane konštatovať v protokole, ako aj v rozhodnutí. Zároveň vyslovil právny názor, že v ďalšom konaní správca dane dostatočne zistí skutkový stav.
27. K vyššie uvedenej námietke žalovaný argumentoval, že správca dane vo vyrubovacom konaní tak, ako mu to uložil odvolací orgánu, postupoval tak, aby čo najúplnejšie zistil skutkový stav v súlade s § 24 Daňového poriadku. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia popísal postup v dokazovaní, ako aj spôsob, akým dospel k záveru, že obchodná marža za rok 2012 bola vo výške 14,19 %, ako aj spôsob, akým stanovil základ dane a daň z pridanej hodnoty. K výpočtu obchodnej marže pristúpil potom, čo z jednotlivých položiek tovaru zistil, že obchodná marža v roku 2012 nemohla byť na úrovni 1,9 % ako ju v nadväznosti na účtovnú závierku priznal žalobca a na základe toho, že túto obchodnú maržu žalobca nevedel preukázať. Z uvedených dôvodov sú námietky žalobcu neopodstatnené.
28. K námietke žalobcu, že metóda výpočtu obchodnej marže je extrémne nepresná, a že metóda nemôže ignorovať a negovať pracné vedenie účtovníctva zo strany žalobcu, žalovaný konštatoval, že žalobca bol vyzvaný na preukázanie všetkých skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Mohol a mal preukázať, že v roku 2012 používal obchodnú maržu vo výške 1,9 % tak, ako to vyplýva z údajov uvedených v účtovnej závierke. Uvedenú skutočnosť vo vyrubovacom konaní žalobca nepreukázal a taktiež nepreukázal, že spôsob, akým správca dane vypočítal obchodnú maržu pri
jednotlivých tovarových položkách, je nesprávny. Z uvedeného dôvodu považuje námietky žalobcu za neopodstatnené. Pretože správca dane v rámci vyrubovacieho konania vykonával dokazovanie, na základe ktorého stanovil obchodnú maržu, nie je možné tvrdiť, že porušil ustanovenia § 44, § 48 a § 49 Daňového poriadku.
29. K námietkam žalobcu, ktoré smerovali k vypočítaniu výšky obchodnej marže, k vypočítaniu rozdielu dane na základe jednej fixnej a paušálne určenej výšky obchodnej marže, ktoré považuje za nezákonné, žalovaný uviedol, že správca dane vo vyrubovacom konaní postupoval tak, aby čo najobjektívnejšie zistil skutkový stav tým, že spracoval zoznamy tovarových položiek, pri ktorých vypočítal ich nákupnú cenu, predajnú cenu a obchodnú maržu dosiahnutú predajom týchto tovarových položiek. S postupom a spôsobom identifikácie tovarových položiek oboznámil daňový subjekt na ústnom pojednávaní dňa 09.11.2016, z ktorej spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX. Taktiež vo vyrubovacom konaní poskytol žalobcovi dostatočný priestor na to, aby preukázal, že v roku 2012 používal pri predaji tovaru priemernú ročnú obchodnú maržu vo výške 1,9 %, ktorú správca dane spochybnil. Žalobca ako dôkaz predložil dňa 28.11.2016 spracované zoznamy tovarových položiek s vyčíslením ich nákupnej a predajnej ceny, spolu za 334 tovarových položiek. Ide o tovary, predajom ktorých bola prevažne dosiahnutá záporná obchodná marža. Správca dane na základe vykonaného dokazovania a predložených dôkazov vypočítal priemernú obchodnú maržu za všetky identifikované tovarové položky, t. j. tovarové položky, u ktorých bola zistená obchodná marža správcom dane - 358 tovarových položiek, a tovarové položky identifikované žalobcom - 334 tovarových položiek, spolu 692 tovarových položiek. Rozpätie obchodnej marže u jednotlivých tovarových položiek, u ktorých bola zistená kladná obchodná marža, je od 0,00 % do 211,71 %. U tovarových položiek, u ktorých bola zistená záporná obchodná marža, je rozpätie obchodnej marže od -1,31 % do -95,12 %. Z uvedeného je zrejmé, že priemerná obchodná marža bola vypočítaná z realizovaných obchodných prípadov žalobcu jednak s vyššou, nižšou ako aj zápornou obchodnou maržou, pričom údaje boli získané z dokladov žalobcu. Keďže žalobca vo svojom odvolaní neuvádza žiadny právny predpis, ktorým by podložil nezákonnosť postupu správcu dane a nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že priemerná obchodná marža používaná v roku 2012 bola 1,9 %, žalovaný konštatoval, že námietky žalobcu sú v tomto neopodstatnené.
30. K námietke žalobcu o absolútnej neinformovanosti správcu dane o podnikateľskom prostredí žalovaný poukázal na ustanovenie § 2 ods. l zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Podnikateľ teda podniká preto, aby dosiahol zisk. Z hľadiska posúdenia tohto znaku podnikateľskej činnosti nie je rozhodujúce, či zisk bol skutočne dosiahnutý. Z dlhodobejšieho hľadiska však nie je možné, aby podnikateľ podnikal so stratou. Z podaných daňových priznaní žalobcu na dani z príjmov fyzickej osoby a údajov uvedených v účtovných závierkach vyplýva, že za zdaňovacie obdobie 2010 žalobca vykázal daňovú stratu vo výške 75.094,87 eura a priemerná obchodná marža predstavovala výšku 10,92 %. Za zdaňovacie obdobie 2011 daňový subjekt vykázal daňovú stratu vo výške 124.806,03 eura a priemerná obchodná marža predstavovala výšku 3,64 % a za zdaňovacie obdobie 2012 žalobca vykázal daňovú stratu vo výške 159.980,50 eura a priememá obchodná marža predstavovala výšku 1,9 %. Z údajov uvádzaných v účtovných závierkach je zrejmé, že žalobca vykázanú stratu nefinancoval z cudzích zdrojov (úvery) a strata nebola spôsobená ani tým, že základ dane ovplyvnili nepeňažné transakcie, napr. odpisy hmotného majetku. Za zdaňovacie obdobie roku 2013 žalobca vykázal základ dane vo výške 7.522,06 eura a obchodnú maržu vo výške 18,06 %, pričom daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za toto zdaňovacie obdobie bolo podané po dátume ukončenia daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012. Žalobca vykázal obchodnú maržu vo výške 18,06 %, pričom predával rovnaký druh tovarov, teda jeho podnikateľské prostredie bolo porovnateľné, ak nie aj totožné ako v ostatných rokoch.
31. K tvrdeniu žalobcu, že správcovi dane predložil tabuľku s predajmi náhodne vybraných zásob v roku 2012, z ktorých mu vyšla priemerná hrubá obchodná marža vybraných prípadov v celkovej výške -17,28 %, žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca zaradil do vyhotoveného zoznamu prevažne tovarové položky so zápornou obchodnou maržou a vypočítal zápornú obchodnú maržu vo výške -17,28 %, aj keď spracovaný zoznam nazval zoznamom náhodne vybratých tovarových položiek. Ak by realizoval iba predaj tovaru so zápornou obchodnou maržou, takýto predaj by odporoval obsahu definície podnikania uvedenej v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Konštatoval, že správca dane zahrnul do zoznamu tovarových položiek, ktoré boli podkladom pre výpočet obchodnej marže, aj tovarové položky,
pri ktorých žalobca vypočítal zápornú obchodnú prirážku, a to z toho dôvodu, aby zohľadnil situácie, že boli vypredávané nepredajné zásoby, prípadne situácie, keď bola predajná cena dohodnutá pred obstaraním tohto tovaru a podobne. Na základe uvedeného bola znížená obchodná marža vyčíslená správcom dane za rok 2012 vo výške 43,33 % na výšku 14,19 %.
32. Žalovaný považuje námietky žalobcu, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či správca dane pri výpočte obchodnej marže vzal do úvahy náklady na podnikateľskú réžiu firmy, že obchodná marža je vypočítaná v brutto výške, a preto správca dane nemôže vyrubovať rozdiel dane z hrubej marže bez zohľadnenia daňovo uznaných výdavkov, ako je nájom, réžia, mzdy, v dôsledku čoho považuje tento postup za nezákonný, žalovaný tieto námietky považuje za neopodstatnené. Dôvodil, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní viedol dokazovanie tak, aby čo najobjektívnejšie zistil objem dosiahnutých zdaniteľných obchodov z predaja tovaru a z takto zisteného predaja výšku dane z pridanej hodnoty, pričom právo na odpočítanie dane nepriznal len v tých zdaňovacích obdobiach, v ktorých bolo v rámci výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty zistené neoprávnené odpočítanie dane a žalobca voči týmto zisteniam nenamieta.
33. K námietke žalobcu, že správca dane nerešpektoval právny názor odvolacieho orgánu, ktorý v zrušujúcom rozhodnutí vyslovil právny názor, že povinnosťou správcu dane bude presne a úplne zistiť skutočný stav veci, žalovaný uviedol, že táto námietka je neopodstatnená, pretože správca dane rešpektoval právny názor odvolacieho orgánu, dostatočne zistil skutkový stav, konal v súlade s ustanovením § 24 Daňového poriadku, a preto nemožno tvrdiť, že správca dane porušil § 74 ods. 4 Daňového poriadku. Správca dane vo vyrubovacom konaní oznámil žalobcovi svoje pochybnosti o výške vykázanej obchodnej marže (1,9 %), pri výpočte obchodnej marže použil skutočné obstarávacie a predajné ceny tovaru, do obstarávacej ceny zahrnul nákupnú cenu ale aj náklady súvisiace s obstaraním tovaru, ak boli vyčíslené na faktúre. Obchodnú maržu vypočítal mesačne, aby zohľadnil skutočnosť, že obchodná marža môže byť odlišná v priebehu zdaňovacieho obdobia a vypočítaval ju zo všetkých tovarových položiek, ktoré dokázal jednoznačne identifikovať (tovarové položky boli rovnako pomenované pri ich obstaraní na došlých faktúrach a pri ich predaji na vystavených faktúrach), a poskytol žalobcovi dostatočný priestor na to, aby preukázal používanú obchodnú maržu a aby doplnil zoznam tovarových položiek, a ich výber ponechal na žalobcovi. Na účely stanovenia základu dane a dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia, správca dane vypočítal podiel zdaniteľných obchodov za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2012 k celkovým zdaniteľným obchodom za rok 2012 uvedených na riadku 3 podaných daňových priznaní, rozdiel medzi tržbami priznanými žalobcom a tržbami vypočítanými správcom dane rozdelil na jednotlivé zdaňovacie obdobia podľa vypočítaných podielov a o takto vypočítaný rozdiel zvýšil vykázaný základ dane z uskutočnených zdaniteľných obchodov uvedených na riadku 3 podaných daňových priznaní. Zo základu dane zisteného správcom dane správca dane vypočítal daňovú povinnosť s použitím 20 %-nej sadzby dane a rozdiel dane oproti dani uvedenej na riadku 4 podaných daňových priznaní.
34. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav, pretože správca dane pri vyčíslení obchodnej marže vychádzal len z predložených vystavených faktúr z dôvodu, že CD nosič, na ktorom sa nachádzali kontrolné záznamy z elektronických registračných pokladníc, sa nepodarilo správcovi dane otvoriť tak, aby boli čitateľné. Žalovaný konštatoval, že správca dane tak v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 09.11.2016 ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedol dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že pri vypočítavaní obchodnej marže vychádzal len z predložených vystavených faktúr. Jedným z dôvodov bol aj CD nosič, na ktorom by sa mali nachádzať kontrolné záznamy z elektronických registračných pokladníc, ktoré sa zamestnancom správcu dane nepodarilo otvoriť tak, aby súbory boli čitateľné, ale podstatným dôvodom bolo to, že podiel tržieb z predaja tovaru realizovaný cez elektronické registračné pokladnice bol podstatne nižší, ako sú tržby dosiahnuté na základe vystavených faktúr, a predstavovali 19,55 % z celkových tržieb. Správca dane vychádzal z toho, že žalobca cez elektronické registračné pokladnice realizoval predaj rovnakých tovarových položiek za rovnaké ceny ako na vystavených faktúrach. Taktiež uviedol, že napriek tomu, že správca dane informoval žalobcu o tom, že CD sa mu nepodarilo otvoriť, žalobca na tento fakt nereagoval a nepredložil nové čitateľné CD.
35. K námietke žalobcu, že navrhoval vyčíslenie obchodnej marže a tým nepriamo aj vyrubený rozdiel dane verifikovať znaleckým posudkom súdnym znalcom z odboru dane a účtovníctvo, pričom správca dane tento návrh na vykonanie dôkazu odignoroval a v napadnutom rozhodnutí sa mu nevenoval,
žalovaný konštatoval, že táto námietka sa nezakladá na pravde. Správca dane vo vyrubovacom konaní uskutočnil so žalobcom dve ústne pojednávania dňa 09.11.2016 a 27.12.2016. Na žiadnom z týchto ústnych pojednávaní žalobca nenavrhol vykonať takýto dôkaz.
36. V závere odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom, hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a dostatočne zistil skutkový stav.
III.
37. Včas podanými žalobami sa žalobca domáhal preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovaného a tvrdil, že tieto rozhodnutia sú v rozpore s Daňovým poriadkom ako aj zákonom o DPH, a že týmito rozhodnutiami a procesným postupom žalovaný ho ukrátil na jeho právach.
38. Konštatoval, že správca dane u neho vykonal kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012 až december 2012 a predtým vykonal aj kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2012. Počas daňovej kontroly správca dane na základe údajov z účtovnej závierky a daňového priznania zistil, že obchodná marža bola v kontrolovanom zdaňovacom období 1,9 %. V rozpore s negatívnou dôkaznou teóriou žiadal, aby preukázal, že v kontrolovanom zdaňovacom období bol tovar predávaný s obchodnou prirážkou 1,9 %. Ďalej uviedol, že do zápisnice z ústneho pojednávania pred správcom dane v rámci výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby pod tlakom zamestnancov správcu dane uviedol prepočet tržieb za rok 2012 tak, že bude použitá obchodná prirážka vo výške 12,5 % a správca dane odsúhlasil výšku obchodnej marže a prepočet tržieb. Správca dane automaticky prevzal výšku obchodnej marže z daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby a túto aplikoval na daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2012. Žalobca je toho názoru, že správca dane má každú daňovú kontrolu a každé zdaňovacie obdobie posudzovať samostatne, a preto by nemal automaticky prenášať dôkazy z jednej daňovej kontroly do druhej daňovej kontroly. Napriek tomu správca dane na základe výsledku daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby prevzal závery do daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty žalobcu a vyrubil mu rozdiel DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie. V rámci výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty vydal správca dane protokol z daňovej kontroly a následne vydal v poradí prvé rozhodnutia zo dňa 08.12.2015, ktorým mu vyrubil rozdiel dane v sume 1.347,10 eur za zdaňovacie obdobie máj 2012, v sume 1.347,10 eur za zdaňovacie obdobie jún 2012 a v sume 1.767,10 eur za zdaňovacie obdobie júl 2012. Žalovaný tieto rozhodnutia rozhodnutiami zo dňa 01.04.2016 zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalobca ďalej namietal, že správca dane namiesto toho, aby rešpektoval pokyn žalovaného a dostatočne zistil skutkový stav, vo vyrubovacom konaní vypočítal priemernú obchodnú maržu vo výške 43,33 % na základe 358 obchodných prípadov. Až po žalobcom predloženej tabuľky predaja náhodne vybraných zásob v roku 2012, kde na 7 strane tabuľky žalobcovi vyšla priemerná hrubá obchodná marža z 334 vybraných prípadov za rok 2012 v celkovej výške -17,28%, správca dane ustálil výšku obchodnej marže vo výške 14,19 %, pričom pri výpočte výšky obchodnej marže vychádzal zo 692 položiek tovaru, čo predstavuje cca 0,92 % z celkového množstva všetkých obchodných prípadov. Na základe takto určenej výšky obchodnej marže vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 1.910,17 eur, jún 2012 vo výške 1.644,20 eur a júl 2012 vo výške 1.785,13 eur, čo žalovaný napadnutými rozhodnutiami potvrdil.
39. Žalobca namietal nezákonný postup správcu dane a žalovaného pri prepočte obchodnej marže, ktorý je „conditio sine qua non“ celej správnej žaloby, na základe ktorej odvodzujú právnu silu ďalšie námietky žalobcu smerujúce proti napadnutým rozhodnutiam. Žalovaný a správca dane nevie ex offo výšku obchodnej marže exaktne vyčísliť. Počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania správca dane uviedol 4 rozdielne výšky obchodnej marže. Prvá obchodná marža vyplývajúca z účtovných záznamov žalobcu bola určená vo výške 1,9 %. Následne správca dane predvolal žalobcu na ústne pojednávanie, na ktorom žalobca údajne potvrdil výšku obchodnej prirážky vo výške 12,5 %. Ďalej správca dane vyčísluje priemernú ročnú maržu žalobcu na 43,3 %, čo predstavuje 3,5 násobne vyššiu výšku obchodnej marže. V poslednom prípade určil obchodnú maržu vo výške 14,19 %, teda 4x sa pokúsil správca dane vypočítať obchodnú maržu, čo nesvedčí o exaktnosti, objektívnosti a jednoznačnosti tohto výpočtu.
40. Žalobca poukázal na zrušujúce rozhodnutia žalovaného, v ktorýchm vytkol správcovi dane porušenie zásady presného a úplného zistenia skutkového stavu, a že z rozhodnutí vyplýva, že u správcu dane vznikli pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov ním predložených alebo údajov v nich uvedených, a že by tieto pochybnosti správca dane oznámil žalobcovi v súlade s ustanovením § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Namietal, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 22.10.2013 vo vzťahu k obchodnej prirážke vyplýva, že správca dane mu oznámil, akú obchodnú prirážku vypočítal, a opýtal sa ho, akú obchodnú prirážku používal pri predaji tovaru v roku 2012, ale nie to, že by mal pochybnosti o tom, že v roku 2012 bola používaná iná obchodná prirážka, ako je 1,9 % vypočítaná správcom dane z účtovnej závierky, a na základe akých skutočností pochybnosť vznikla. Správca dane nerešpektoval pokyn žalovaného, ani po druhýkrát dostatočne nezistil skutkový stav a doteraz nie je zrejmé, na základe akých skutočností vznikla pochybnosť správcu dane o tom, že používal v roku 2012 inú obchodnú prirážku ako je 1,9 %. Žalovaný síce v napadnutom rozhodnutí uvádza, že správca dane túto skutočnosť vo vyrubovacom konaní spochybnil prostredníctvom dokazovania, ale neuvádza ani jeden relevantný dôkaz na podporu svojho tvrdenia.
41. Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný konštatuje, že dostatočne nepreukázal dôveryhodnosť údajov uvedených v daňovom priznaní a preto správca dane vypočítal obchodnú maržu na základe 692 obchodných prípadov. K tomuto tvrdeniu žalobca uviedol, že výpočet obchodnej marže sa skladá z nejakého podielu príjmov (výnosov) a výdavkov (nákladov), a preto tvrdenie správcu dane, že výška marže je nezvyčajná, a že požaduje preukázanie jej správnosti, v podstate znamená, že správca dane požaduje preukázanie správností príjmov (výnosov) a výdavkov (nákladov). Ak správca dane nemá problém s preukazovaním výdavkov, a napriek tomu tvrdí, že chce preukázať správnosť marže, nie je možné túto požiadavku za použitia bežných formálne logických pravidiel interpretovať inak, než tak, že požaduje preukázať, že výška príjmov (výnosov) je správna, t.j. úplná, čiže po žalobcovi požaduje preukázať, že je pravdivé jeho tvrdenie, že nemá žiadne iné príjmy ako tie, ktoré uviedol v daňovom priznaní, teda preukázanie reálnej neexistencie určitej právnej skutočnosti, čím sa dopúšťa porušenia negatívnej dôkaznej teórie.
42. Podľa názoru žalobcu správca dane nemal vyrubovať rozdiel dane na základe obchodnej marže. Správca dane vykonal štandardnú daňovú kontrolu na základe riadneho dokazovania a predloženia kompletného účtovníctva žalobcu v rámci výkonu daňovej kontroly. K prepočtu obchodnej marže by mohol pristúpiť výlučne v prípade, ak by si žalobca ako daňový subjekt nesplnil v rámci výkonu daňovej kontroly niektorú zo svojich zákonných povinnosti, resp. by neumožnil vykonať daňovú kontrolu, čo sa v danom prípade nestalo. Správca dane by mohol prepočet obchodnej marže aplikovať v prípade, ak by vykonal daňovú kontrolu na základe pomôcok a na záver daňovej kontroly expedoval protokol z daňovej kontroly o určení dane podľa pomôcok podľa § 48 a § 49 Daňového poriadku. Toto deklaroval aj žalovaný v zrušujúcom rozhodnutí. V danom prípade si teda správca dane a žalovaný neuvedomili, že daňová kontrola nebola vykonaná na základe pomôcok, ale išlo o štandardný výkon daňovej kontroly. Žalobca počas daňovej kontroly spolupracoval so správcom dane, predložil správcovi dane kompletné účtovníctvo, preto neexistoval právne relevantný dôvod, aby žalovaný a správca dane postupovali tak, ako by určovali daň podľa pomôcok. Aj v prípade, ak by bol správca dane oprávnený pristúpiť k prepočtu obchodnej marže, musel by vychádzať z celkového počtu obchodov a nie z cca 0,92 % obchodných prípadov, ako to nezákonne v danom prípade urobil. Ak by správca dane zobral do úvahy všetky tovarové položky a uskutočnil dokazovanie tak, ako mu to ukladá zákon, je pravdepodobné, že obchodná marža by bola na úrovni 1,9 %.
43. Žalobca poukázal na ustanovenia § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku a dôvodil, že správca dane má povinnosť v daňovom konaní dostatočne zistiť skutkový stav a musí pritom vykonať dokazovanie čo najúplnejšie. To síce neznamená, že ťarcha vykonávania dôkazov je len na ňom, ale na druhej strane musí mať k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho rozhodnutia. Správca dane nevykonal v daňovej kontrole a v následnom vyrubovacom konaní dostatočné dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo závery uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Správca dane teda konal v rozpore s ustanovením § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie arbitrárne, vychádzajúce s nesprávneho právneho názoru a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav.
44. Uviedol, že v prípade, ak by súd zamietol správnu žalobu, išlo by o precedens, ktorý by znamenal, že na základe náhodného výberu nepatrného počtu obchodných prípadov by sa dalo spochybniť
každé účtovníctvo podnikateľského subjektu. Pri ľubovoľne veľkej čiastkovej množine obchodov sa po prepočítaní marže nebude zhodovať výsledne číslo s maržou z daňového priznania, pretože je to len čiastkový dôkaz vytrhnutý z kontextu a je nesprávne a nelogické týmto čiastkovým dôkazom spochybňovať úplný a komplexný dôkaz, ktorým je daňové priznanie a účtovná závierka.
45. Postup správcu dane považuje za nezákonný za okolností, keď má správca dane k dispozícii riadne overený a legálny dôkaz daňového priznanie a účtovnú závierku, ako aj kompletné účtovné doklady daňového subjektu a tento nahradí čiastkovým prepočtom obchodnej marže svojvoľne vybratých obchodných prípadov. Je toho názoru, že k objektívnemu určeniu obchodnej marže by došlo, aby by boli pri jej prepočte zohľadnené všetky tovarové položky, s ktorými obchodoval v roku 2012 a nie 0,92 % z nich.
46. Ďalej žalobca namietal, že správca dane použitím prepočtu obchodnej marže vyčíslenej v prvostupňovom rozhodnutí potvrdenom napadnutým rozhodnutím žalovaného dodanil fiktívnu daň na základe imaginárne vyčíslenej výšky obchodnej marže, ktorú paušálne použil na všetky obchodné prípady žalobcu. Ide o nelogický výpočet dodanenia, pretože žalobca realizoval v zdaňovacom období desiatky tisíc obchodných prípadov s rôznou výškou obchodnej marže. Považuje za nezákonné vyčíslovať rozdiel dane na základe jednej fixnej a paušálne určenej výšky obchodnej marže, ktorá sa automaticky použije na niekoľkotisíc obchodných prípadoch. V praxi realizuje niektoré obchodné prípady s nižšou prirážkou, niektoré s vyššou obchodnou maržou a niektoré obchodné prípady dokonca so stratou, kedy sa obchodná marža dostáva do záporných červených čísel. Aplikovať jednu spriemerovanú obchodnú maržu na všetky obchodné prípady signalizuje absolútnu neinformovanosť žalovaného v podnikateľskom prostredí, nelogickosť a arbitrárnosť v postupe žalovaného.
47. Poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1 a 3 Daňového poriadku a namietal, že rozhodnutia vydal správca dane v rozpore so zisteným skutkovým stavom, čím porušil základné zásady správy daní uvedené v § 3 Daňového poriadku. Je presvedčený, že napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane vykazujú také procesné vady, ktoré majú za následok ich nepreskúmateľnosť a nezákonnosť.
48. Konštatoval, že účtovníctvo je samo o sebe dôkazom vo vzťahu k tvrdeniam obsiahnutým v daňovom priznaní. Až potom, čo správca dane preukáže dôvodnosť svojich pochýb o vierohodnosti, úplnosti, preukázateľnosti, či správnosti účtovníctva, môže po daňovom subjekte požadovať predkladanie ďalších dôkazov. Účtovníctvo je kvalitným a judikatúrou uznaným dôkazným prostriedkom slúžiacim na preukázanie tvrdení daňových subjektov, čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho správneho súdu v Brne č.k.: 2 Afe 24/2007-119 zo dňa 30.01.2008, z ktorého vyplýva, že daňový subjekt splní svoju daňovú povinnosť vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré správcovi dane predostrie, ak preukáže tieto tvrdenia svojim účtovníctvom, ibaže správca dane preukáže, že vo vzťahu k týmto tvrdeniam je účtovníctvo daňového subjektu nevierohodné, neúplné, nepresvedčivé alebo nesprávne.
49. Žalobca poukázal aj na právny názor Ústavného súdu Českej republiky vyjadrený v náleze II. ÚS 232/02 zo dňa 29.10.2002, ktorý uviedol, že ak sťažovateľ vyhovie výzve predložením účtovných dokladov, splnil svoju zákonnú povinnosť, a tak bolo na správcovi dane, aby sťažovateľovi jeho nárok na nadmerný odpočet uznal alebo aby preukázal, že predložené doklady sú nevierohodné či nesprávne, teda že nezodpovedajú skutočnému stavu veci.
50. Ďalej žalobca uviedol, že v daňovom konaní navrhoval výpočet obchodnej marže a tým nepriamo vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty verifikovať znaleckým posudkom súdnym znalcom z odboru 090 000 ekonómia a management, odvetvie 090 100 účtovníctvo a daňovníctvo, ktorý by vypracoval znalecký posudok a vyčíslil výšky obchodnej marže v kontrolovanom zdaňovacom období. Znalecké dokazovanie navrhol už v protokole z daňovej kontroly. Žalovaný a správca dane disponovali týmto návrhom a odignorovali ho. Podľa právneho názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: 6Sžf/l/2014 zo dňa 26.11.2014 súd prikázal finančnej správe pribrať do daňového konania súdneho znalca za okolností, že išlo o sporné vyčíslenie výšky manka medzi daňovým subjektom a správcom dane. Žalobca namietal, že ak správca dane neakceptoval pri určení obchodnej marže účtovné doklady žalobcu, bol povinný ustanoviť znalca a na základe znaleckého dokazovania ustáliť výšku obchodnej marže. Určenie obchodnej marže správcom dane, ktorý 4x počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania uviedol odlišnú výšku, svedčí o neobjektívnosti určenia obchodnej
marže, a preto sú napadnuté rozhodnutia nepreskúmateľne pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav.
51. Namietal, že rozhodnutia žalovaného sú vydané v rozpore s § 63 ods. 5 Daňového poriadku a to z dôvodu, že sa žalovaný dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami a návrhmi na vykonanie dokazovania, že popisuje skutkový stav nepravdivo a v rozhodnutiach absentuje právne a odborné ekonomické vedomie. V odôvodnení rozhodnutia nepostačuje uviesť len odkazy a citáciu príslušného ustanovenia právneho predpisu a skonštatovať, že sa v plnej miere stotožňuje so závermi prvostupňového správneho orgánu, ale je potrebné aj vyložiť obsah právnej normy tak, aby došlo k vymedzeniu vzťahu medzi skutkovým zistením a právnym posúdením, čo v napadnutých rozhodnutiach žalovaného absentuje.
52. V závere žalobca podotkol, že správca dane vychádzal len z predložených vystavených faktúr z dôvodu, že CD nosič, na ktorom sa mali nachádzať kontrolné záznamy z elektronických registračných pokladníc, sa zamestnancom správcu dane nepodarilo otvoriť tak, aby boli súbory čitateľné. Žalobca nemôže zodpovedať za technické zlyhanie zamestnancov finančnej správy. Žalovaný tým vlastne priznal, že správca dane nevychádzal z kompletných dokladov žalobcu, čo svedčí o nedostatočne zistenom skutkovom stave.
53. Navrhol napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal aj odloženie vykonateľnosti rozhodnutí žalovaného a uplatnil si náhradu trov konania.
IV.
54. K žalobám sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 06.11.2017, v ktorom na žalobné námietky reagoval skutkovou a právnou argumentáciou totožnou s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Nesúhlasil s priznaním odkladného účinku správnej žaloby a žaloby navrhol ako nedôvodné zamietnuť.
55. Správny súd uznesením č.k.: 5S/21/2017-57 zo dňa 20.11.2017 zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žaloby. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.11.2017.
56. Preskúmavanie rozhodnutí žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXX/XXXX, všetky zo dňa 04.04.2017, sa na tunajšom správnom súde viedli v samostatných konaniach pod sp. zn.: 5S/21/2017, 5S/22/2017 a 5S/23/2017. Z dôvodu, že v týchto konaniach išlo o tých istých účastníkov a predmetné veci skutkovo a právne spolu súviseli, správny súd na nariadenom pojednávaní dňa 18.04.2018 uznesením spojil predmetné veci podľa § 65 ods. 1 S.s.p. na spoločné konanie s tým, že veci budú ďalej vedené pod spoločnou spisovou značkou 5S/21/2017.
V.
57. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
58. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
59. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
60. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
61. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p. žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
62. Predmetom preskúmania v tomto konaní sú rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXX/XXXX, všetky zo dňa 04.04.2017, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia Daňového úradu X. (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/ XXXX a č. XXXXXXXXX/XXXX, všetky zo dňa 27.12.2016, ktorými správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.910,17 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, rozdiel dane v sume 1.644,20 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2012 a rozdiel dane v sume 1.785,13 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012.
63. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vec prejednal na nariadenom pojednávaní bez účasti žalobcu a žalovaného, ktorí svoju neprítomnosť na nariadenom pojednávaní ospravedlnili, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloby žalobcu sú dôvodné.
64. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
65. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
66. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
67. Podľa § 3 ods. 8 Daňového poriadku právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
68. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
69. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
70. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
71. Podľa § 47 písm. h/ Daňového poriadku protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.
72. Podľa § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť.
73. Podľa § 63 ods. 1 a 2 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
74. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
75. Žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutí žalovaného z dôvodu, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesúhlasil s postupom správcu dane a žalovaného pri určení výšky obchodnej marže, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie.
76. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že u žalobcu začal správca dane vykonávať daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2012 dňa 28.10.2014. O výsledku kontroly spracoval protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.09.2015 a vo veci rozhodol rozhodnutím č. XXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXX/ XXXX zo dňa 08.12.2015, ktorými vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 1.347,10 eur za zdaňovacie obdobie jún 2012 v sume 1.347,10 eur a za zdaňovacie obdobie júl 2012 v sume 1.767,10 eur. Pri vyrubení rozdielu dane vychádzal z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012 a protokolu z tejto daňovej kontroly, v rámci ktorej bola preukázaná obchodná marža a v závislosti od nej aj výška dosiahnutých zdaniteľných príjmov z predaja tovaru, ktoré predstavujú zdaniteľné obchody - dodanie tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, pri ktorom vzniká daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2012 vypočítal priznanú obchodnú prirážku z predaja tovaru v roku 2012 za použitia údajov uvedených v účtovnej závierke, ktorá je prílohou podaného daňového priznania za rok 2012 a zistil, že obchodná prirážka priznaná žalobcom z predaja tovaru v roku 2012 je vo výške 1,9 %. Na ústnom pojednávaní dňa 22.10.2013 v rámci výkonu daňovej kontroly na dani z príjmu fyzickej osoby správca dane vyzval žalobcu, aby preukázal, že v roku 2012 bol skutočne predaný tovar s obchodnou prirážkou 1,9 %. Na tomto ústnom pojednávaní žalobca uviedol, že sa vyjadrí v dohodnutom termíne. Dňa 13.12.2013 na ďalšom ústnom pojednávaní, o ktorom bola spísaná zápisnica č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Kir žalobca uviedol, že ceny tovaru sa v priebehu roka často menia, sortiment predávaného tovaru je veľmi rozmanitý, pretože predáva cca 15.000 položiek tovaru. Ďalej uviedol, že uskutočnil prepočet obchodnej prirážky v roku 2012 a zistil, že priemerná obchodná prirážka bola 12,5 % a navrhol, aby táto obchodná prirážka bola použitá v tejto výške, s čím správca dane súhlasil, teda rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 stanovil na základe určenej obchodnej marže 12,5 %. Proti týmto rozhodnutiam podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 01.04.2016 a č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.04.2016, ktorými zrušil rozhodnutia správcu dane a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Správca dane na základe zrušujúcich rozhodnutí žalovaného v rámci vyrubovacieho konania pristúpil k opätovnému vyčísleniu skutočnej obchodnej marže pri predaji tovaru, pričom vychádzal z predajnej ceny tovaru bez DPH zistenej z vystavených faktúr, nákupnej ceny tovaru bez DPH zistenej z došlých faktúr, zvýšenej o náklady na dopravu tovaru vyčíslené na jednotlivých došlých faktúrach prislúchajúce na mernú jednotku obstarávaného tovaru. Do výberu tovarových položiek zaradil iba tie tovary, ktoré boli na vystavených faktúrach a došlých faktúrach pomenované zhodne, prípadne tak, že ich zhoda bola jednoznačná. Na základe toho vypočítal obchodnú maržu v mesiaci máj 2012 - 7,92 %, jún - 50,44 % a júl - 40,99 %. Priemernú obchodnú maržu určil vo výške 43,33 % za všetky kalendárne mesiace roka 2012. O takto určenej obchodnej marži a zisteniach správcu dane bol žalobca informovaný na ústnom pojednávaní dňa 09.11.2016, o čom bola vyhotovená aj zápisnica (č. XXXXXXXXX/XXXX) a v súlade s ustanovením § 24
ods. 1 Daňového poriadku bol žalobca upozornený na dôsledky nesplnenia si svojej dôkaznej povinnosti, kedy správca dane na vyčíslenie výšky tržieb za zdaňovacie obdobie použije obchodné marže zistené správcom dane za jednotlivé mesiace uvedené v tejto zápisnici, a že v prípade predloženia ďalších dôkazov uskutoční nový prepočet obchodnej marže. Žalobca sa k výsledkom uvedeným v zápisnici zo dňa 09.11.2016 vyjadril podaním doručeným správcovi dane 28.11.2016, v ktorom vyjadril nesúhlas s takto vyčíslenou obchodnou maržou a spôsobom jej výpočtu, ktoré považuje za nelogické, nesystémové, nepragmatické a nezákonný postup správcu dane. Zároveň predložil správcovi dane zoznam tovarových položiek s vyčíslením ich nákupnej a predajnej ceny spolu 334 tovarových položiek, kde išlo o tovary, predajom ktorých bola prevažne dosiahnutá záporná obchodná marža. Správca dane teda uskutočnil nový prepočet priemernej obchodnej marže za všetky identifikované tovarové položky, u ktorých bola zistená obchodná marža správcom dane - 358 tovarových položiek a tovarové položky identifikované žalobcom - 334 tovarových položiek, spolu 692 tovarových položiek za jednotlivé kalendárne mesiace a určil priemernú obchodnú maržu 14,189 % (za mesiac máj 2012 - 6,29 %, jún 2012 - 17,00 %, júl 2012
- 13,57 %). Správca dane na účely stanovenia základu dane a dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia vypočítal podiel zdaniteľných obchodov za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2012 k celkovým zdaniteľným obchodom za rok 2012 uvedeným na riadku 3 podaných daňových priznaní, rozdiel medzi tržbami priznanými žalobcom a tržbami vypočítanými správcom dane, rozdiel na jednotlivé zdaňovacie obdobia podľa vypočítaných podielov a o takto vypočítaný rozdiel zvýšil vykázaný základ dane z uskutočnených zdaniteľných obchodov uvedených na riadku 3 podaných daňových priznaní. Zo základu dane zisteného správcom dane vypočítal daňovú povinnosť použitím 20 % sadzby dane a rozdiel dane oproti dani uvedenej na riadku 4 podaných daňových priznaní.
77. Správny súd na základe týchto zistení sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že správca dane ako aj žalovaný postupovali v rozpore s § 63 Daňového poriadku. Taktiež podľa názoru správneho súdu k objektívnemu určeniu obchodnej marže by došlo vtedy, ak by boli pri jej prepočte zohľadnené všetky tovarové položky, s ktorými žalobca obchodoval v roku 2012. Z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že žalobca predložil správcovi dane všetky požadované doklady, teda kompletnú účtovnú evidenciu za rok 2012, pričom správca dane výšku obchodnej marže určil iba zo 692 položiek tovaru tak, ako to je uvedené vyššie, nepoužil CD nosič, na ktorom sa nachádzali záznamy z elektronických registračných pokladníc s tvrdením, že sa mu to nepodarilo otvoriť tak, aby boli tieto záznamy čitateľné, avšak sám žalovaný ako aj správca dane v odôvodnení napadnutých rozhodnutí argumentuje, že tieto záznamy predstavovali iba 19,55 % z celkových tržieb.
78. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Daňového poriadku daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie, pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť. Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Z uvedeného vyplýva, že túto povinnosť si žalobca v konaní splnil.
79. Ak správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov v rámci daňovej kontroly preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, možno konštatovať, že správca dane si splnil svoju dôkaznú povinnosť splnil a je opätovne na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Aj napriek tomu, že ťarcha dôkazného bremena v tomto prípade je v podstatnej miere na kontrolovanom daňovom subjekte, úlohou daňových orgánov je stanoviť pevné hranice a pravidlá dokazovania, mať jasnú predstavu o tom preukázanie akých konkrétnych skutočností sa žiadanými dôkazmi sleduje, dbať na to, aby dokazovanie bolo vedené v súlade s platnou právnou úpravou a následne zo získaných dôkazov vyvodiť logické a presvedčivé závery, ktoré budú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia vydaného v daňovom konaní. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ani z protokolu o výsledku daňovej kontroly nezistil správny súd, žeby správca dane vytkol žalobcovi, že predložená účtovná evidencia za zdaňovacie obdobie nie je úplná, správna alebo pravdivá. Z obsahu administratívneho spisu ani nevyplýva, žeby správca dane vytkol žalobcovi nesplnenie konkrétnej zákonnej povinnosti.
80. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že argumentácia žalovaného, ktorou zdôvodňuje, že žalobca vo vyjadrení nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by
spochybnil obchodnú maržu zistenú správcom dane u jednotlivých tovarových položiek, správny súd považuje za nepresvedčivú a nedostatočne odôvodnenú.
81. Správny súd považuje za potrebné poukázať na predchádzajúce rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXX/XXXX, XXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.12.2015, ktorým žalovaný zrušil rozhodnutia správcu dane zo dňa 29.09.2015, ktorým bol vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie máj 2012, jún 2012 a júl 2012, v ktorých vyslovil názor, že pri splnení zákonných podmienok, najmä ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, a preto nemožno daň správne zistiť, správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará aj bez súčinnosti s daňovým subjektom. Použitie pomôcok predstavuje zákonom dovolenú výnimku zo zásady presného a úplného zistenia skutkového stavu. Z protokolu z daňovej kontroly, ako aj z rozhodnutia nevyplýva, že u správcu dane vznikli pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov ním uvedených a že by tieto pochybnosti správca dane oznámil kontrolovanému daňovému subjektu. Taktiež nevyplýva, akým iným spôsobom, v akom inom rozsahu správca dane vykonával dokazovanie na dani z pridanej hodnoty a z akých dôvodov pristúpil k výpočtu obchodnej marže, resp. výšky tržieb len na základe vyjadrenia daňového subjektu a na ňu nadväzujúcu daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty. K prepočtu obchodnej marže by mohol pristúpiť jedine vtedy, pokiaľ by si daňový subjekt pri preukazovaní uvádzaných skutočností na dani z pridanej hodnoty nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinností a preto by nebolo možné daň správne zistiť. To však by bolo možné konštatovať len na základe detailného dokazovania zo strany správcu dane. Takéto nesplnenie zákonných povinností by však musel správca dane konštatovať v protokole ako aj v rozhodnutí. Správca dane by bol v takom prípade oprávnený použiť pre určovanie daňovej povinnosti pomôcky. V prípade, ak by správca dane bol oprávnený použiť pomôcky, musel by uviesť, akým spôsobom vypočítaval jednak priznanú obchodnú maržu a jednak skutočnú maržu a následne výpočet skutočných tržieb a vyčíslenie rozdielu medzi skutočnými a priznanými tržbami a v nadväznosti na to výpočet rozdielu dane z pridanej hodnoty. Pri výpočtu priznanej obchodnej marže by musel zohľadniť zisk, resp. stratu z predaja tovaru, úbytok tovaru celkom, pri výpočte úbytku tovaru by musel zohľadniť zmenu stavu tovarových zásob, zmenu stavu záväzkov, pri výpočte predaja tovaru zmenu stavu pohľadávok. Ďalším krokom by bolo zisťovanie skutočnej marže, ktorú daňový subjekt používal v príslušnom zdaňovacom období. Z účtovnej evidencie by musel zisťovať skutočné obstarávacie ceny a predajné ceny. Pri zisťovaní by musel prihliadať na skutočnosť, že každý daňový subjekt si individuálne určuje cenu predávaného tovaru a výška obchodnej marže môže byť pri každom druhu tovaru odlišná a odlišná aj v priebehu zdaňovacieho obdobia. Do obstarávacej ceny tovaru by bol správca dane povinný zahrnúť jednak nákupnú cenu, ale aj náklady súvisiace s obstarávaním tovaru. Povinnosťou správcu dane by následne by bolo všetky vyššie uvedené skutočnosti popísať v protokole aj v rozhodnutí.
82. Vychádzajúc z vyššie citovaného názoru žalovaného uvedeného v rozhodnutí a z obsahu administratívneho spisu, kde správca dane pokračoval so vyrubovacom konaní, z protokolu z daňovej kontroly je nesporné, že žalobca si splnil dôkaznú povinnosť predložením kompletného účtovníctva za príslušné zdaňovacie obdobie. Správca dane nespochybnil v tomto prípade nesprávnosť vedenia účtovnej evidencie, ale spochybnil iba údaje uvedené v daňovom priznaní (neuviedol však dôvod), z ktorých vypočítal obchodnú maržu. Správca dane nevytkol žalobcovi, že si nesplnil nejakú konkrétnu zákonnú povinnosť. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevysporiadal s námietkou žalobcu, ktorý poukazoval na dôvody zrušujúcich rozhodnutí a teda sa nevysporiadal ani s vlastným názorom, že správca dane je oprávnený pristúpiť k výpočtu obchodnej marže len v prípade vyčíslenia dane na základe pomôcok podľa § 48 a § 49 Daňového poriadku. V predmetnom konaní je nesporné, že správca dane vykonal výpočet obchodnej marže, pričom nevyčísľoval daň na základe pomôcok podľa vyššie citovaných ustanovení Daňového poriadku.
83. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia objektívne nevysporiadal ani s námietkou žalobcu, ktorý tvrdil, že navrhol výpočet obchodnej marže verifikovať znaleckým posudkom súdnym znalcom z odboru dane a účtovníctvo. Tvrdenie žalovaného, že na žiadnom z ústnych pojednávaní dňa 09.11.2016 a 27.12.2016 žalobca nenavrhol vykonať takýto dôkaz, nie je pravdivé a nevyplýva z obsahu administratívneho spisu. Naopak, z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca požadoval verifikovať výpočet obchodnej marže znaleckým dokazovaním, teda súdnym znalcom z odboru dane a účtovníctvo, vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly zo dňa 19.10.2015 a námietku,
že na tento jeho návrh na vykonanie dokazovania správca dane nereagoval, uviedol aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty.
84. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) S.s.p. zrušil z dôvodu, že tieto rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. (Právnym názorom správneho súdu je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 S.s.p.)).
85. V ďalšom konaní žalovaný opätovne posúdi odvolacie námietky žalobcu, zistí presne a úplne skutkový stav veci a vydá rozhodnutie, ktoré aj v zmysle § 63 ods. 5 odôvodní tak, aby bolo z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, vysporiada sa s návrhmi a námietkami žalobcu a uvedie aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol.
86. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. Podľa § 175 ods. 2 S.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
87. Senát správneho súdu vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.