Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/44/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a JUDr. Ingrid Kalinákovej v právnej veci žalobcu HYDINA SLOVENSKO s.r.o. sídlo Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45 300 950, právne zastúpeného JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom so sídlom Letná 45, 040 01 Košice proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 101440247/2017 zo dňa 27. júna 2017 na základe všeobecnej správnej žaloby takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. N e p r i z n á v a účastníkom nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014.

2. Kontrolou dane z pridanej hodnoty bolo správcom dane zistené, že žalobca vykonal v zdaňovacom období marec 2014 odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa B-spol. s r.o., Železničiarska 6, 811 04 Bratislava, (do 19.5.2014 Jelenecká 131, 951 01 Nitrianske Hrnčiarovce) citovaných v uvedenom rozhodnutí spolu v sume 1.518.804.00, z toho DPH vo výške 303.760.73 EUR za kuracie srdcia, pečeň, žalúdky, trupy, kurčatá chladené, kačacie stehná, maslo, tehla familia eidam.

3. Taktiež si žalobca odpočítal daň v zdaňovacom období marec 2014 na základe dodávateľských faktúr citovaných v uvedenom rozhodnutí od dodávateľa Podtatranská hydina a.s., Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok v sume spolu 553.085,90 EUR, z toho DPH 110.617,17 DPH za krmivo.

4. V rámci daňovej kontroly dňa 08.10.2014 bolo vykonané miestne zisťovanie u dodávateľa Podtatranská hydina a.s. na adrese jeho sídla Slavkovská cesta 54, Kežmarok. Z uvedeného miestneho zisťovania bola spísaná zápisnica o miestnom zisťovaní č. 9712402/5/4547105/2014. Bolo zistené, že spoločnosť Podtatranská hydina a.s. nakupovala krmivo od spoločnosti B-spol. s r.o., Železničiarska 6, 811 04 Bratislava, (do 19.05.2014 Jelenecká 131, 951 01 Nitrianske Hrnčiarovce), ktoré bolo následne fakturované žalobcovi. Správca dane predložil splnomocnenej zástupkyni žalobcu Podtatranská hydina

a.s. JUDr. V. F. otázky k predmetnému obchodu a bolo dohodnuté, že odpovede na otázky budú poskytnuté pri nasledujúcom miestnom zisťovaní. Dňa 23.10.2014 bolo u žalobcu Podtatranská hydina a.s. vykonané ďalšie miestne zisťovanie spísané pod č. 9712402/5/4742562/2014, pri ktorom predseda predstavenstva MVDr. A. G. za účasti splnomocnenej zástupkyne M.. V. F. tieto informácie týkajúce sa predmetných zdaniteľných plnení.

5. Žalobca v zdaňovacom období marec 2014 deklaruje dodanie tovaru - krmiva od dodávateľa Podtatranská hydina a.s., ktorý deklaruje dodanie tovaru od spoločnosti B-spol. s r.o., tá nakupovala tovar od spoločností REVITAL Trade, spol. s r.o. a ARGUS Plus, spol. s r.o., ktoré vystupujú ako nadobúdatelia tohto tovaru z iného členského štátu.

6. Taktiež žalobca v zdaňovacom období marec 2014 deklaruje dodanie tovaru - mäsových výrobkov a syrov od dodávateľa B-spol. s r.o., ktorý deklaruje dodanie tovaru od spoločností REVITAL Trade, spol. s r.o. a ARGUS Plus, spol. s r.o., ktoré vystupujú ako nadobúdatelia tohto tovaru z iného členského štátu.

7. Pri miestnom zisťovaní žalobca predložil zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 28.7.2011+ dodatok č. 1 a dodatok č. 2, na základe ktorej prenajímateľ Podtatranská hydina a.s. prenajíma nájomcovi HYDINA SLOVENSKO s.r.o. predmet nájmu, a to stavbu súp. č. 1500 na pozemku parc. č. 5665/3 - druh pozemku 200, ktoré sú zapísané v evidencii Katastrálneho úradu Prešov, Správa katastra Kežmarok na LV č. 567, k.ú. Kežmarok. Celý objekt vrátane technologického zariadenia na zmrazovanie výrobkov a hydiny je predmetom nájmu. Dňa 23.10.2014 bola uskutočnená obhliadka priestorov Podtatranskej hydiny a.s., ktoré prenajala žalobcovi, o čom bola spísaná zápisnica o miestnom zisťovaní č. 9712402/5/4742897/2014. Ide o objekt na zmrazovanie výrobkov a hydiny, kde je v prepravkách uložený tovar. Správca dane ďalej preveroval dodávky mäsových výrobkov spoločnosťou B-spol. s r.o. žalobcovi a dodávky krmiva spoločnosťou B-spol. s r.o. cez Podtatranskú hydinu a.s. žalobcovi. O dodávateľovi B-spol. s r.o. správca dane zistil, že:

8. Spoločnosť B-spol., s r.o. mala od 26.02.2010 do 19.05.2014, t.j. v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2014 sídlo na ulici Jelenecká 131, 951 01 Nitrianske Hrnčiarovce. Jediným konateľom a majiteľom v kontrolovanom období marec 2014 bol pán I. Y., bytom N. XX, XXX XX G. (od 17.12.2013 do 29.10.2014 ako konateľ, od 17.12.2013 do 19.5.2014 ako majiteľ). Dňa 20.05.2014 sa majiteľom stala spoločnosť PACKCOMP LLC, Centerville Road 2711, Suite 400, Wilmington, New Castle, Delaware 198 08, Spojené štáty americké. Od 30.10.2014 nie je za spoločnosť B-spol. s r.o. nikto oprávnený konať.

9. Ďalej správca dane vo vzťahu k obchodnej spoločnosti B-spol. s r.o. zistil, že:

- Spoločnosť B-spol. s r.o. nie je registrovaná podľa § 40 zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti, to znamená, že nemá oprávnenie obchodovať so živočíšnymi produktmi ani ako sprostredkovateľ obchodu Spoločnosť B-spol. s r.o. deklaruje v podaných daňových priznaniach k DPH a kontrolných výkazoch dodanie tovaru v tuzemsku a nadobudnutie tovaru z tuzemska od dodávateľov ARGUS Plus, s.r.o. a REVITAL Trade, spol. s r.o. Spoločnosť nepodala vôbec daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2014, posledné daňové priznanie na DPPO bolo podané za rok 2013, napriek tomu, že daňové priznania na DPH boli podávané do októbra 2014 a boli v nich deklarované uskutočnené zdaniteľné plnenia. Z dôvodov uvedených v § 81 ods. 4 písm. b) bod 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov bola daňovému subjektu B-spol. s r.o. ku dňu 31.12.2015 ukončená registrácia platiteľa DPH.

10. Správca dane vo vzťahu k obchodnej spoločnosti ARGUS Plus. spol. s r.o. ďalej zistil, že je nekontaktná, na adrese v zmysle výpisu z Obchodného registra preukázateľne nesídli. Dňa 30.04.2014 došlo k zmene údajov v Obchodnom registri, došlo k výmazu konateľa a prokuristu spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. bez toho, aby bol zapísaný nový konateľ. Jediným spoločníkom sa stala spoločnosť JIT LLC, Pioneer Ave. 1712/Ste.5282, Cheyenne WY (Wyoming), USA 820 01, Spojené štáty americké. L. N., bývalý prokurista spoločnosti sa vyjadril, že nemá žiadne doklady spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., pretože boli odovzdané p. A., konateľovi spoločnosti, o tomto tvrdení však nepredložil žiadny dôkaz. Pri prevode obchodného podielu uvedenú spoločnosť zastupoval p. M. L. H., nar. XX.XX.XXXX, O., T. G. 7, O., a to len na základe ním podpísaného čestného prehlásenia, ktorá ho oprávňuje konať v mene tejto spoločnosti. Tovar bol prepravený z Poľska od poľského dodávateľa spoločnosti ARGUS

Plus, spol. s r.o. (CEDROB s.a., ul. Plocka 5, Ciechanów, IČ DPH: PL5660004455), priamo do skladu spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. (Slavkovská cesta 54, Kežmarok, resp. Napájadlá 1, Košice), pričom fakturácia bola CEDROB s.a. - ARGUS Plus, spol. s r.o. - B-spol. s r.o. - HYDINA SLOVENSKO s.r.o. A. M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. O. tér 4, O. XXXX, O., ktorý bol v období od 25.11.2013 do 30.04.2014 podľa výpisu z obchodného registra SR konateľom a spoločníkom spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., je nekontaktný. Spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. od 30.04.2014 nemá konateľa a nespĺňa podmienky na vykonávanie ekonomickej činnosti. Spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. na dani z pridanej hodnoty od apríla 2014 nepodáva daňové priznanie. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/223250/2015 zo dňa 29.01.2015 jej podľa § 81 ods. 4 písm. b) bod 1 bola k 28.02.2015 zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty. Na dani z príjmov právnických osôb naposledy podala daňové priznanie za rok 2012, od roku 2013 daňové priznanie nepodáva, pričom v roku 2014 vo svojich daňových priznaniach dane z pridanej hodnoty deklaruje uskutočnené zdaniteľné plnenia.

11. Ďalej správca dane zistil, že poľský dodávateľ CEDROB s.a. sa dozvedel o spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. cez firmu Podtatranská hydina a.s., ktorá je personálne a ekonomicky prepojená s kontrolovanou spoločnosťou, nikto zo spoločnosti CEDROB s.a. nebol v sídle spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. platila svoje záväzky spoločnosti CEDROB s.a. aj vo forme kompenzácii s kontrolovanou spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o., dve pohľadávky za ňu dokonca zaplatila kontrolovaná spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o., pričom v odpovedi na výzvu na predloženie dokladov a dôkazov sa kontrolovaná spoločnosť vyjadrila, že nevie, od koho spoločnosť B-spol. s r.o. nakupovala tovar. Spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. vedela od koho nakupuje spoločnosť B-spol. s r.o. aj ARGUS Plus, spol. s r.o., nakoľko za ňu hradila nákup tovaru pomocou kompenzácií aj bezhotovostným prevodom. Taktiež na účet osoby MVDr. Hany Konkoľovej, ktorá je personálne prepojená na kontrolovanú spoločnosť boli z účtu spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. prevádzané v apríli 2014 značné sumy, následne bol tento účet dňa 07.05.2014 zrušený, pričom spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. nemala s O.. C. G. žiaden dodávateľsko-odberateľský vzťah. Spoločnosť ARGUS A., spol. s r.o. nie je registrovaná podľa § 40 zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti, to znamená, že nemá oprávnenie obchodovať so živočíšnymi produktmi ani ako sprostredkovateľ obchodu.

12. Správca dane vo vzťahu k obchodnej spoločnosti REV1TAL Trade, spol. s r.o. vykonaným dokazovaním zistil, že táto spoločnosť je nekontaktná, na adrese v zmysle výpisu z Obchodného registra preukázateľne nesídli.

- Jediným majiteľom a konateľom firmy bol v kontrolovanom období občan O. republiky pán M. G., prokuristom spoločnosti bol pán O. S.. Jediným spoločníkom firmy sa dňa 20.05.2014 stala spoločnosť JIT LLC, Pioneer Ave. 1712/Ste.5282, Cheyenne WY (Wyoming), USA 820 01, súčasne bol vymazaný aj konateľ firmy M. G.. Dňa 30.06.2014 došlo k výmazu prokuristu spoločnosti REVITAL Trade, spol. s r.o. pána O. S., v súčasnosti nie je v spoločnosti nikto oprávnený konať. Časť tovaru (syry, maslo) bola prepravená z Poľska od poľského dodávateľa spoločnosti REVITAL Trade, spol. s r.o. (OKREGOWA SPÓLDZIELNIA MLECZARSKA, Bialostocka 25, Cizycko, IČ DPH: PL8450001096), priamo do skladu spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. (Slavkovská cesta 54, Kežmarok), pričom fakturácia bola v reťazci OKREGOWA SPÓLDZIELNIA MLECZARSKA - REVITAL Trade, spol. s r.o. - B-spol. s r.o. - HYDINA SLOVENSKO s.r.o.

- Poľský dodávateľ OKREGOWA SPÓLDZIELNIA MLECZARSKA informoval, že v mene spoločnosti REVITAL Trade, spol. s r.o. jednal pán O. M., osoba blízka daňovému subjektu HYDINA SLOVENSKO s.r.o., nakoľko je členom predstavenstva spoločnosti Podtatranská hydina a.s., ktorá je ekonomicky a personálne prepojená so spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o., ktorá mala vedomosti, od koho bol tovar nakúpený, kde začala preprava tovaru a kde skončila preprava tovaru. Dodávka realizovaná fakturačne cez spoločnosť REVITAL Trade, spol. s r.o. je následne prefakturovaná spoločnosti B-spol. s r.o. a následne spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. V predmetných obchodoch spoločnosť REVITAL Plus, spol. s r.o. nevystupuje ako príjemca tovaru.

- Ďalšia časť tovaru (kačacie stehná, hovädzie predvarené držky, treska, cesnak, kačica, morčacie krídla a prsia) bola prepravená z Českej republiky od českého dodávateľa spoločnosti REVITAL Trade, spol. s r.o. (KOVAŔ plus s.r.o, Podolí 63, 686 044 Kunovice, IČ DPH: CZ25578936), priamo do skladu spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. (Slavkovská cesta 54, Kežmarok), pričom fakturácia bola v reťazci KOVAŔ plus s.r.o.-REVITAL Trade, spol. s r.o. - B-spol. s r.o. - HYDINA SLOVENSKO s.r.o.

- Český dodávateľ KOVAŘ Plus s.r.o. informoval, že v mene spoločnosti REVITAL Trade, spol. s r.o. jednal pán Marián Janoščík, osoba blízka spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., nakoľko

je členom predstavenstva spoločnosti Podtatranská hydina a.s., ktorá je ekonomicky a personálne prepojená s kontrolovanou spoločnosťou, to znamená spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. mala vedomosti, od koho bol tovar nakúpený, kde začala preprava tovaru a kde skončila preprava tovaru. Dodávka realizovaná fakturačne cez spoločnosť REVITAL Trade, spol. s r.o. je následne prefakturovaná spoločnosti B-spol. s r.o. a spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. V predmetných obchodoch spoločnosť REVITAL Plus, spol. s r.o. nevystupuje ako príjemca tovaru.

- Posledná časť tovaru - krmivo, bola prepravená z Poľskej republiky od poľského dodávateľa spoločnosti REVITAL Trade, spol. s r.o. (CARGILL POLAND spólka z o. o., Woloska 22, 02 675 Warszawa, IČ DPH: PL5252393332), priamo do skladu jednotlivých fariem spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., pričom fakturácia bola v reťazci CARGILL POLAND spólka z o. o.-REVITAL Trade, spol. s r.o. - B-spol. s r.o. - Podtatranská hydina, a.s. - HYDINA SLOVENSKO s.r.o.

- Poľský dodávateľ - CARGILL POLAND spólka z o. o. informoval, že sprostredkovateľom obchodu bol pán Pavol Konkoľ a faktúry boli zasielané na žiadosť prokuristu Mareka Šugára na adresu Podtatranská hydina a.s., Slavkovská cesta 54, Kežmarok

- Spoločnosť REVITAL Trade, spol. s r.o. na dani z pridanej hodnoty od júna 2014 nepodáva daňové priznanie. Rozhodnutím jej podľa § 81 ods. 4 písm. b) bod 1 zákona o DPH bola k 30.09.2015 zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty. Na dani z príjmov právnických osôb naposledy podala daňové priznanie za rok 2012, od roku 2013 daňové priznanie nepodáva, pričom v roku 2014 vo svojich daňových priznaniach dane z pridanej hodnoty deklaruje uskutočnené zdaniteľné plnenia. Spoločnosť REVITAL Trade, spol. s r.o. nie je registrovaná podľa § 40 zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti, to znamená, že nemá oprávnenie obchodovať so živočíšnymi produktmi ani ako sprostredkovateľ obchodu.

13. Daňovú kontrolu správca dane prerušil rozhodnutím č. 971240215/234258/2015/4215/Šva zo dňa 30.01.2015 od 03.02.2015. Oznámením č. 498510/2015 zo dňa 20.05.2015 správca dane žalobcovi oznámil, že pokračuje v kontrole, pretože pominuli prekážky, pre ktoré sa kontrola prerušila. Ďalším rozhodnutím č. 1160951/2015 zo dňa 15.07.2015 správca dane prerušil daňovú kontrolu od 16.07.2015. Oznámením č. 102384697/2016 zo dňa 18.01.2016 oznámil žalobcovi, že pokračuje v daňovej kontrole, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. V prípade oboch rozhodnutí správca dane prerušil daňovú kontrolu za účelom podania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií.

14. Správca dane oboznámil žalobcu s výsledkami zistení z daňovej kontroly listom č. 102590973/2016 zo dňa 19.02.a 2016. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 102607264/2016 zo dňa 23.02.2016, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 23.02.2016 doručil žalobcovi dňa 11.03.2016.

15. Žalobca sa k výsledkom daňovej kontroly vyjadril písomným podaním zo dňa 09.05.2016, ktoré správca dane so žalobcom prerokoval na ústnom pojednávní dňa 18.08.2016 (zápisnica č. 103752118/2016. K záverom prijatým na predmetnom ústnom pojednávaní sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 25.09.2016. Pripomienky a návrhy žalobcu boli so správcom dane prerokované na ústnom pojednávaní dňa 08.12.2016 (zápisnica č. 104434251/2016).

16. Po vykonaní daňovej kontroly vydal správca dane dňa 19.12.2016 rozhodnutie č. 104514234/2016, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona 563/2009 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume 414.377,90 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014, nepriznal nadmerný odpočet v sume 24.813,21 EUR a vyrubil daň v sume 389.564,69 EUR.

II.

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

17. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 17.01.2017, ktoré následne doplnil dňa 04.04.2017, o ktorom rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. 101440247/2017 zo dňa 27.06.2017 tak, že rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Prešov (ďalej len „ správca dane“) č. 104514234/2016 zo dňa 19.12.2016 potvrdil.

18. Rozhodnutie žalovaný odôvodnil popísaním odvolacích námietok žalobcu, zisteným skutkovým stavom správcu dane pri vykonávaní daňovej kontroly, ktorý vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalovaného a vyjadril sa aj k jednotlivým námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní.

19. K námietke žalobcu , že pri začatí daňovej kontroly došlo zo strany správcu dane k porušeniu ustanovení § 3 ods. 6, § 44 ods. 1 a 2, § 45 ods. 1 a § 46 ods. 2 daňového poriadku a článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože v oznámení o vykonaní kontroly č. 9712402/5/2597813/2014 zo dňa 09.06.2014 je uvedený začiatok daňovej kontroly dňa 12.06.2014, no uvedené oznámenie bolo daňovému subjektu doručené až 18.06.2014 žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 46 ods. 2 daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. V citovanom ustanovení sa konštatuje spôsob začatia daňovej kontroly a podľa žalovaného nevyžaduje, aby začatiu kontroly predchádzalo doručenie oznámenia.

20. Podľa názoru žalovaného v danom prípade sa daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 u žalobcu začala dňa 12.06.2014, t.j. v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole č. 9712402/5/2597813/2014 zo dňa 09.06.2014, čiže v súlade s ustanovením § 46 ods. 2 daňového poriadku.

21. Poverení zamestnanci správcu dane sa v deň začatia daňovej kontroly dostavili do sídla žalobcu, ktorý do 18.08.2014 mal sídlo na adrese Nová Ľubovňa 505, kde sa v skutočnosti nachádza rodinný dom, v ktorom má trvalý pobyt O.. A. G. a jeho manželka O.. C. G., spoločníci žalobcu. Podľa úradného záznamu č. 9712402/5/2733961/2014, ktorý zamestnanci správcu dane v tento deň spísali, sa označenie žalobcu na poštovej schránke rodinného domu nenachádzalo a v rodinnom dome sa nikto nenachádzal. Po vzájomnej dohode (telefonicky) na návrh splnomocneného zástupcu žalobcu sa kontrola vykonávala v prevádzke žalobcu v Košiciach, Napájadlá 1. Pri ústnom pojednávaní dňa 09.07.2014 (zápisnica č. 9712402/5/3352458/2014) zástupca žalobcu zodpovedal na otázky zamestnancov správcu dane vykonávajúcich daňovú kontrolu a zároveň žalobca predložil doklady potrebné ku kontrole. Pri začatí a priebehu daňovej kontroly žalovaný nezistil porušenie práv žalobcu a postup správcu dane považuje za primeraný a v súlade s ustanoveniami daňového poriadku, preto námietky žalobcu v tomto smere považuje za neopodstatnené.

22. K námietke žalobcu, že protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia, vyhodnotenie dôkazov a vyjadrenia žalobcu v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku, žalovaný uviedol, že protokol č. 102607264/2016 zo dňa 23.02.2016 všetky tieto náležitosti obsahuje.

23. Podľa názoru žalovaného žalobca bol správcom dane v priebehu daňovej kontroly na základe výziev niekoľkokrát vyzvaný, aby sa k zisteným skutočnostiam vyjadroval, taktiež bol oboznámený s priebehom daňovej kontroly pri ústnom pojednávaní dňa 06.11.2014 (zápisnica č. 9712402/5/4903743/2014), o priebehu výkonu daňovej kontroly bol čiastočne informovaný aj v rozhodnutí o prerušení kontroly č. 1160951/2015 zo dňa 15.07.2015, v ktorom boli taxatívne vymenované subjekty, za účelom ktorých boli zaslané žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Dňa 20.04.2015 žalobca využil i možnosť nazrieť do spisu u správcu dane. Zároveň správca dane oboznámením s výsledkami daňovej kontroly č. 102590973/2016 zo dňa 19.02.2016 zhrnul všetky zistené skutočnosti a vyčíslil konkrétny rozdiel dane. Z uvedených skutočností vyplýva, že správca dane priebežne informoval žalobcu o priebehu daňovej kontroly. Je na daňovom subjekte, ako naloží s poskytnutými informáciami v súvislosti s jeho právom vyplývajúcim z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku, príp. iných ustanovení citovaného zákona. Správca dane poskytol žalobcovi dostatočný priestor na vyjadrenie i vo vyrubovacom konaní, preto žalovaný považuje námietky žalobcu o porušení jeho práva vyjadriť sa k výsledkom daňovej kontroly za neopodstatnené. V tejto súvislosti žalovaný nemôže akceptovať ani názor žalobcu, že protokol bol vydaný v rozpore s ustanoveniami daňového poriadku, a že z tohto dôvodu je zaťažený vadou nezákonnosti.

24. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ustanovením § 63 ods. 5 daňového poriadku, pretože v jeho odôvodnení sa správca dane nevysporiadal s jeho námietkami a uvádzal iba skutočnosti, ktoré už boli uvedené v protokole č. 102607264/2016 zo dňa 23.02.2016 a v

zápisnici o ústnom pojednávam č. 103752118/2016 zo dňa 18.08.2016 a č. 104434251/2016 zo dňa 08.12.2016, a neuviedol žiadnu úvahu, ktorá by ovplyvnila hodnotenie dôkazov v danej veci.

25. K uvedeným námietkam žalovaný uviedol, že s poukázaním na ustanovenie § 68 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 46 ods. 8 daňového poriadku protokol z daňovej kontroly, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov, je podkladom pre začatie vyrubovacieho konania a vydanie rozhodnutia, pretože, ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal žalobca podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela.

26. Obdobne i podľa ustanovenia § 68 ods. 3 daňového poriadku o priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.

27. Žalovaný argumentoval, že z uvedených ustanovení vyplýva, že správca dane bol povinný vo vyrubovacom konaní v zmysle § 68 ods. 1 daňového poriadku vydať rozhodnutie, ktorého podkladom bol výsledok daňovej kontroly (v tomto prípade protokol č. 102607264/2016 zo dňa 23.02.2016) a výsledok dokazovania vo vyrubovacom konaní (v tomto prípade zápisnice o ústnom pojednávaní č. 103752118/2016 zo dňa 18.08.2016 a č. 104434251/2016 zo dňa 08.12.2016). Správca dane preto podľa žalovaného pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade daňovým poriadkom a námietky žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené, považuje za neopodstatnené.

28. Za neopodstatnenú považuje aj námietku žalobcu, že správca dane nedodržal zákonom stanovenú lehotu na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku z dôvodu, že odpovede na žiadosti o výmenu daňových informácií neboli doručené správcovi dane do troch mesiacov tak, ako to ustanovuje nariadenie Rady č. 904/2010 zo dňa 17.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, pričom poukázal na ustanovenie § 61 daňového poriadku, ktoré umožňuje prerušiť kontrolu len vo väzbe na podmienky stanovené citovaným nariadením. Lehoty na výmenu informácií boli podľa žalovaného ustanovené za účelom zrýchlenia a zintenzívnenia komunikácie medzi daňovými správami jednotlivých štátov a s ich nedodržaním citované nariadenie nespája žiadne právne dôsledky. Zároveň v tejto súvislosti je podľa žalovaného potrebné podotknúť, že obsah takého opatrenia v boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty by nemal ovplyvniť dostatočne zistený skutkový stav, príp. nesprávny postup zahraničnej daňovej správy pripísať na ťarchu Finančnej správy SR.

29. K neuznanému odpočítaniu dane z faktúr od dodávateľov B-spol. s r.o. a Podtatranská hydina a.s. žalobca namietal, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, t.j. dodávatelia boli v čase dodania tovaru registrovanými platiteľmi dane z pridanej hodnoty, ktorým vznikla pri deklarovaných zdaniteľných obchodoch daňová povinnosť. Taktiež žalobca ako kupujúci je registrovaný na dani z pridanej hodnoty a prijatý tovar použil na uskutočnenie zdaniteľných obchodov, daň bola priznaná v daňových priznaniach a odvedená, kupujúci má faktúru od predávajúceho a nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník. V tejto súvislosti žalobca poukázal na metodický pokyn Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty, na ustanovenia Obchodného zákonníka a namieta, že tvrdenie správcu dane o porušení ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty nie je podložené žiadnym konkrétnym dôkazom.

30. K týmto námietkam žalovaný uviedol, že zákon o dani z pridanej hodnoty jednoznačne stanovuje, za akých podmienok môže žalobca uplatniť odpočítanie dane. Musí bez akýchkoľvek pochybností preukázať splnenie vecných (§ 49) a formálnych (§ 51) podmienok. Odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom nesplnenie len jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane je vznik daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1). Správca dane však na základe kontrolných zistení spochybnil samotné dodanie tovaru dodávateľom (B-spol. s r.o.), ktorý vyhotovil faktúru, a zároveň bolo spochybnené aj priznanie deklarovanej daňovej povinnosti, pretože dodávateľ síce za kontrolované zdaňovacie obdobie podal

daňové priznanie, no správnosť jeho údajov nebolo možné preveriť z dôvodu, že všetky doklady boli odovzdané pri zmene štatutárneho orgánu.

31. Námietku žalobcu, že sa správca dane pri daňovej kontrole zameral na preverenie reálnosti zdaniteľných obchodov uskutočňovaných daňovým subjektom B-spol. s r.o. a preverovanie jeho dodávateľov, a že takto definovaný účel daňovej kontroly je v rozpore s ustanovením § 44 ods. 1 daňového poriadku, považuje žalovaný za právne irelevantnú. Správca dane v súlade s ustanovením§ 24 ods. 2 daňového poriadku v rámci daňovej kontroly je povinný zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu a pri jej vykonávaní podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz môže použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

32. Podobné stanovisko je podľa žalovaného možné zaujať aj v prípade námietky žalobcu, že požiadavka správcu dane na predloženie dokladov o pôvode tovaru je nad rámec zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože pri obchodovaní s mäsom musí prejsť tento tovar veterinárnou kontrolou, pôvod výrobkov musí byť od schválených dodávateľov a musí byť dodávaný výlučne do schválených prevádzok vedených v registri Štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Potraviny živočíšneho pôvodu sú špecifickou komoditou a obchodovanie s nimi sa riadi osobitnými predpismi, ktorých uplatňovanie zabraňuje zneužívajúcemu konaniu daňových subjektov a preukázanie ich dodržiavania je dôležitým dôkazom o uskutočnení obchodnej transakcie ako takej. Z dikcie ustanovení § 49 ods. 1 a 2 zákona o dani z pridanej hodnoty vyplýva, kedy a za akých podmienok si žalobca môže uplatniť odpočítanie dane, pričom sa predpokladá, že ide o tovary, ktoré boli naozaj dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Pretože žalobca B-spol. s r.o. nemal žiadnych zamestnancov, I. Y., štatutár spoločnosti, nemohol byť fyzicky pri každej vykládke tovaru a popri tom zabezpečovať a vykonávať obchodné a ekonomické činnosti, ako to tvrdil vo svojej svedeckej výpovedi. Zároveň svoje tvrdenia svedok nepreukázal žiadnymi listinnými ani inými dôkazmi, z toho dôvodu sú jeho tvrdenia irelevantné, ako i námietka žalobcu, že tvrdenie správcu dane o rozporoch medzi jeho tvrdeniami, tvrdeniami svedkov I. Y. a L. N. správca dane nedostatočne vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti.

33. K námietke žalobcu, že správca dane v protokole uvádza, že žalobca B-spol. s r.o. nebol skutočným podnikateľom, ale nárazníkom zakrývajúcim daňový podvod, žalovaný uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca deklaroval dodanie tovaru od daňového subjektu B- spol. s r.o., ktorý nevykonával skutočnú hospodársku činnosť, a tento deklaroval dodanie tovaru od daňových subjektov, ktoré taktiež nevykonávali reálnu ekonomickú činnosť a nemali na to ani vytvorené zodpovedajúce podmienky (REVITAL Trade s.r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o.). Tieto subjekty ako prevádzkovatelia potravinárskych podnikov nesplnili registračnú povinnosť voči Štátnej veterinárnej a potravinárskej správe a žiadnymi dôkazmi nepreukázali vecnú stránku deklarovaných obchodov. Vyhotovovanie faktúr v mene daňových subjektov ARGUS Plus, spol. s r.o. a REVITAL Trade, spol. s r.o. cez B-spol. s r.o. pre žalobcu bolo len účelové, t.j. bez preukázania uskutočnenia týchto zdaniteľných obchodov. Deklarované obchody mali len jediný účel, a to znižovanie daňovej povinnosti žalobcu v podobe odpočtu dane z pridanej hodnoty na základe faktúr od dodávateľa B-spol. s r.o. V takom prípade sú deklarované obchody poznačené podvodom. Potvrdzuje to i ekonomické prepojenie daňového subjektu ARGUS Plus, spol. s r.o. a operácie na účte v prospech žalobcu.

34. Žalovaný argumentoval, že daňové subjekty REVITAL Trade, spol. s r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o. a B-spol. s r.o. mali v reťazcoch intrakomunitárnych nadobudnutí tovaru a následne tuzemského dodania tovaru postavenie účelovo vytvorených nárazníkov, ktoré reálne nevykonávali ekonomickú činnosť. Tieto daňové subjekty boli zriadené za tým účelom, aby sa viac subjektov zúčastnilo v reťazci dodávateľov, čím sa zneprehľadnil tok tovaru. Boli nekomunikujúce, v daňových priznaniach vykazovali vysoké obraty a po určitej dobe boli predané, osoby poverené konať za tieto daňové subjekty boli nahradené ďalšími osobami. Úlohou týchto daňových subjektov bolo vyhotoviť faktúry za dodanie tovaru v tuzemsku, na základe ktorých bolo žalobcom vykonané odpočítanie dane. Daň z pridanej hodnoty vykázaná na odberateľských faktúrach však nebola nikdy odvedená do štátneho rozpočtu, a to z dôvodu, že výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu v daňových priznaniach podaných nárazníkovými daňovými subjektmi REVITAL Trade, spol. s r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o. a B-spol. s r.o. napriek vysokým obratom

bola nízka daňová povinnosť. Jednotným znakom takýchto daňových subjektov je, že konatelia alebo prokuristi konajú iba krátkodobo a po ukončení činnosti s príslušným správcom dane nespolupracujú. Žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č. 5 Afs 131/2004 zo dňa 13.01.2004. Tieto rozsudky predpokladajú situáciu, keď subjekt nemohol mať vedomosť o charaktere obchodných transakcií jeho dodávateľa, sám prijal všetky opatrenia, ktoré je možné od neho v rozumnej miere požadovať, aby sa vyhol svojej účasti na podvode s daňou z pridanej hodnoty. Podľa žalovaného žalobca neprijal opatrenia, aby sa vyhol účasti na transakciách poznačených podvodom, a preukázateľne mal vedomosť o charaktere týchto transakcií, preto aplikácia uvedených rozsudkov na tento prípad považuje za irelevantnú. O vedomosti žalobcu o predmetných transakciách svedčí, že tovar bol dodávaný priamo z členských štátov na jeho prevádzky a svojím konaním sa s plným vedomím na nich priamo zúčastňoval v mene daňového subjektu ARGUS Plus, spol. s r.o., resp. REVITAL Trade, spol. s r.o. pre žalobca B-spol. s r.o. a následne pre žalobcu.

35. Podľa žalovaného vedomú účasť žalobcu na týchto transakciách potvrdzuje aj presun finančných prostriedkov z účtu daňového subjektu B-spol. s r.o. pre žalobcu, ARGUS Plus s.r.o. a O.. C. G., ktorá je personálne prepojená so žalobcom.

36. Podľa žalovaného žalobca v odvolaní poukazuje na viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ, predovšetkým na závery rozsudku C-277/14 PPHU Stehcemp, ktorý rieši otázku neuznania nároku na odpočítanie dane na základe faktúr vyhotovených neexistujúcim subjektom, ktorý stratil postavenie platiteľa dane z pridanej hodnoty, nepodával daňové priznania, bol nekontaktný a zdaniteľná osoba, ktorá vykonala odpočítanie dane, nemohla vedieť, že dotknutý zdaniteľný obchod je zapojený do podvodu s daňou z pridanej hodnoty. Tento rozsudok preto nie je možné aplikovať na tento prípad, pretože správca dane na základe kontrolných zistení preukázal vedomosť žalobcu o charaktere deklarovaných obchodných transakcií. Bolo preukázané, že zamestnanci žalobcu vystupovali v obchodných jednaniach v mene tuzemských dodávateľských daňových subjektov, a že žalobca sa svojim konaním zúčastnil na týchto obchodoch.

37. Pri aplikácii záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPHU Stehcemp je podľa žalovaného potrebné poukázať aj na jeho záver, že vnútroštátnym orgánom a súdom prináleží právo, aby zamietli priznanie právo na odpočítanie dane, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom, a že je to tak nielen v prípade, že daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. Skutočnosť, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že zdaniteľné obchody od daňového subjektu B-spol. s r.o., ako základ vzniku na odpočítanie dane, sú poznačené podvodom na dani z pridanej hodnoty, správca dane jednoznačne preukázal.

38. Podľa žalovaného uplatnené odpočítanie dane z faktúr vyhotovených daňovým subjektom B-spol. s r.o. v celkovej sume 303.760,73 EUR a daňovým subjektom Podtatranská hydina a.s. v celkovej sume 110.617,17 EUR bolo zo strany žalobcu v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože nebolo dostatočne preukázané reálne dodanie tovaru ani vznik daňovej povinnosti u jeho dodávateľov, čo je základný predpoklad pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle citovaného ustanovenia.

III.

Argumenty žalobcu v podanej žalobe

39. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného. Namietal porušenie princípu proporcionality, porušenie základných princípov daňového konania a porušenie zásady zákonnosti, pričom citoval § 3 ods. 1 daňového poriadku v nadväznosti na znenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej citoval § 46 ods. 10 daňového poriadku, § 61 ods. 1 písm. b), § 61 ods. 4 daňového poriadku. S poukázaním na tieto citované ustanovenia daňového poriadku a takisto aj na Nariadenie rady EÚ č. 904/2010 argumentoval, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac 1 rok odo dňa jej začatia. Ak sa nejedná o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú zakladanie podľa osobitného predpisu.

40. Z vyššie uvedených ustanovení podľa žalobcu vyplýva, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac 1 rok odo dňa jej začatia, ak sa nejedná o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu. Túto zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodov uvedených v § 61 daňového poriadku, prerušením daňovej kontroly, počas ktorého lehoty podľa daňového poriadku neplynú. Prerušiť výkon daňovej kontroly je možné len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktorých výpočet stanovuje v § 61, a to len spôsobom a za podmienok uvedených v predmetnom osobitnom predpise, na základe ktorého došlo zo strany správcu k prerušeniu daňovej kontroly.

41. Podľa žalobcu Nariadenie Rady EU č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie 904/2010“), ktoré je priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch, zakotvuje pre členské štáty lehotu na poskytovanie informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií, tak, že táto lehota je najskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti, pričom takto ustanovená lehota na poskytovanie informácií sa má chápať ako maximálna lehota, ktorá sa nemá prekračovať. Na základe ustanovení vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky v spojitosti s Nariadením Rady EU 904/2010 vyplýva povinnosť správcovi dane vykonať daňovú kontrolu v lehote najviac jeden rok odo dňa jej začatia, pričom v prípade jej prerušenia z dôvodu potreby získať informácie podľa Nariadenia Rady EU 904/2010 môže prerušiť výkon daňovej kontroly, avšak informácie, ktorých získanie bolo dôvodom na prerušenie daňovej kontroly musia byť poskytnuté v maximálnej lehote 3 mesiacov odo dňa podania žiadosti.

42. Podľa žalobcu predmetná daňová kontrola bola u neho začatá dňa 12.06.2014 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 9712402/5/2597813/2014 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2014 zo dňa 09.06.2014, ktoré mu bolo doručené 18.06.2014. Následne správca dane rozhodol z dôvodu potreby získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu (medzinárodná výmenu daňových informácií v zmysle Nariadenia 904/2010) o prerušení kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti Rozhodnutím č. 9712402/5/234258/2015/4215/Šva zo dňa 30.01.2015, ktoré mu bolo doručené dňa 04.02.2015. V predmetnom rozhodnutí mu správca dane oznámil, že daňová kontrola bola prerušená odo dňa 03.02.2015. Oznámením č. 498510/2015 zo dňa 20.05.2015 bolo žalobcovi oznámené, že odo dňa 13.05.2015 sa pokračuje v kontrole, nakoľko pominuli prekážky, pre ktoré sa kontrola prerušila. Následne správca dane rozhodol z dôvodu potreby získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu (medzinárodná výmenu daňových informácií v zmysle Nariadenia 904/2010) o prerušení kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti Rozhodnutím č. 1160951/2015 zo dňa 15.07.2015. V predmetnom rozhodnutí mu správca dane oznámil, že daňová kontrola bola prerušená odo dňa 16.07.2015. Oznámením č. 102384697/2016 zo dňa 18.01.2016 bolo žalobcovi oznámené, že odo dňa 14.01.2016 sa pokračuje v kontrole, nakoľko pominuli prekážky, pre ktoré sa kontrola prerušila. Správca dane dňa 23.02.2016 vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 102607264/2016, ktorý mu doručil dňa 11.03.2016 (ďalej aj ako „ Protokol“) spolu s Výzvou č. 102607745/2016 zo dňa 23.02.2016. Z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že daňová kontrola bola prerušená celkovo na obdobie 281 dní. V danom prípade začala daňová kontrola dňa 12.06.2014 a bola ukončená dňa 11.03.2016, teda trvala celkovo 638 dní vrátane jej prerušenia v trvaní 281 dní. Správca dane tak ukončil daňovú kontrolu po uplynutí zákonnej lehoty jedného roka odo dňa jej začatia vrátane lehoty troch mesiacov na každé jej prerušenie v zmysle Nariadenia 904/2010.

43. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca namietal, že daňová kontrola trvala celkovo 638 dní vrátane jej prerušenia v trvaní 281 dní, čím došlo zo strany správcu dane k závažnému porušeniu princípu proporcionality pri výkone daňovej kontroly.

44. Ďalej poukázal na § 44 ods. 1, § 44 ods. 2, § 45 ods. 1, § 46 ods. 1 a § 46 ods. 2 daňového poriadku, pričom namietal, že správca dane pri začatí daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2014 zároveň porušil ustanovenia § 44 ods. 1, § 44 ods. 2, § 45 ods. 1, § 46 ods. 2 a § 3 ods. 6 daňového poriadku, rovnako aj článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2014 bola začatá dňa 12.06.2014, pričom samotné Oznámenie o daňovej kontrole č. 9712402/5/2597813/2014 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2014 zo dňa 09.06.2014, bolo doručené až dňa 18.06.2014, teda 4 dni po začatí daňovej kontroly. Žalobca v tomto postupe správcu dane vidí závažné porušenie

základných princípov daňového konania. Z vyššie uvedených ustanovení daňového poriadku vyplývajú práva a povinnosti daňového subjektu, ktoré je pri výkone daňovej kontroly oprávnený a povinný využívať, od momentu začatia daňovej kontroly pričom tieto práva mu boli postupom správcu dane odňaté, nakoľko sa o samotnom výkone daňovej kontroly dozvedel až 4 dni po jej začatí. Okrem skutočnosti, že nemohol vykonávať svoje práva od momentu začatia daňovej kontroly, došlo týmto postupom zo strany správcu dane aj k jeho ohrozeniu v tom smere, že zároveň nemohol uplatniť ani povinnosti, ktoré mu pri začatí daňovej kontroly ukladá zákon a bol tak vystavený možnému riziku uplatnenia sankcií zo strany správcu dane.

45. Žalobca namietal, že daňová kontrola v predmetnom prípade nebola vykonaná v súlade so zákonom a výsledný protokol má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, a nie je možné ho v daňovom konaní použiť. Predmetný protokol bol použitý v daňovom konaní ako podklad pre vydanie rozhodnutia o vyrubení dane, jeho použitie spôsobuje zaťaženie daňového konania vadou nezákonnosti a toto rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe tohto Protokolu je rovnako nezákonné. Uvedené, ako zásadnú právnu otázku už judikoval vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 3Stf/1/2009 zo dňa 29.01.2009, sp. zn. 3Stf/2/2009 zo dňa 29.01.2009 a sp. zn. 3Stf/l07/2009 zo dňa 08.10.2009 aj Najvyšší súd SR, a túto zásadu potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č. k. 111.ÚS 24/2010-57 zo dňa 29. júna 2010, v ktorom uvádza: „Ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý.“

46. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade žalobca neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy a správca dane prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania kontroly z dôvodu porušenia lehoty na získanie informácií v zmysle Nariadenia 904/2010, rovnako porušil zákon pri začiatku daňovej kontroly je žalobca toho názoru, že Protokol z daňovej kontroly 102607264/2016 zo dňa 23.02.2016, ktorý mu bol doručený dňa 11.03.2016 nezákonne získaným dôkazným prostriedkom, ktorý nemôže byť použitý ako podklad na vydanie rozhodnutia o vyrubení dane. Pretože v danom prípade bol predmetný protokol použitý, z tohto dôvodu je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe takéhoto protokolu a ktoré vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a uvedených v protokole, je rovnako nezákonné.

47. Žalobca tvrdil, že konaním daňových orgánov sa žalobca dostal do vážneho stavu právnej neistoty, pretože daňové orgány ako orgány štátnej správy neakceptujú pri svojom konaní rozhodnutia a nariadenia inštitútov Európskej únie. S ohľadom na spomínané nariadenie si museli byť vedomí, že v danom prípade postupovali v rozpore so zákonom, čo je zrejmé aj zo snahy konvalidovať protiprávny stav absolútnou ignoráciou jeho argumentov týkajúcich sa vytýkaných porušení zákona.

48. Žalobca má za to, že ak daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom, sú všetky právne akty vydané v rámci predmetnej daňovej kontroly, ako aj všetky úkony nezákonné. Opätovne zdôrazňuje, že protokol o daňovej kontrole v konaní vykonanom na základe porušenia zákona nemôže byť podkladom pre rozhodnutie, ktoré by malo zakladať povinnosti pre žalobcu, pretože takéto rozhodnutie nemôže byť právnym aktom, ak je založený na protiprávnom postupe. Takýmto spôsobom je vyvolaný protiprávny stav, v rámci ktorého orgán verejnej moci nedovoleným a nezákonným spôsobom prostredníctvom protiprávneho aktu zasahuje do práv kontrolovanej osoby.

49. Žalobca má za to, že „legalizovať“ takto vykonanú daňovú kontrolu by bolo možné len vykonaním celej daňovej kontroly od jej začatia od prvého úkonu vo veci zákonným spôsobom a teda v zákonnej lehote, pretože platí zásada „ius ex Iniuria non oritur“, čo znamená, že z bezprávia právo nevzniká. Na to, aby bolo možné o daňovej kontrole hovoriť ako o zákonne vykonanej, musela by byť vykonaná zákonne od začiatku a počas celého jej priebehu, pretože výsledkom nezákonne začatého a prebiehajúceho procesu nemôže byť zákonný akt. Správca dane teda mal postupovať v súlade so zákonom a daňovú kontrolu, v ktorej priebehu došlo k nezákonnému stavu zastaviť a po splnením zákonom stanovených podmienok začať vo veci novú daňovú kontrolu (ak to považoval za potrebné).

50. Ďalej žalobca poukázal na § 63 ods. 2 daňového poriadku a § 63 ods. 5 daňového poriadku a § 74 ods. 2 daňového poriadku.

51. Žalobca argumentoval, že princíp odvolacieho konania v daňovom konaní spočíva v preskúmaní napadnutého rozhodnutia, v rozsahu, v akom to požaduje daňový subjekt, ktoré vykonáva osoba, ktorá nebola účastníkom konania v procese prvostupňového rozhodovania, pričom táto overuje zákonnosť postupu správcu dane pri vydávaní tohto rozhodnutia. Druhostupňový orgán zaisťuje prvok nezávislosti, v rámci mocenského postavenia správneho orgánu. Druhostupňový orgán je povinný v rámci odvolacieho konania vysporiadať sa so všetkými námietkami daňového subjektu a preveriť, či správca dane nekonal v rozpore so zákonom a svoje závery vrátane správnej úvahy uviesť v odôvodnení rozhodnutia. Ak odvolací orgán v rámci odvolacieho konania vykoná len opis skutkového stavu, alebo konštatovanie, že závery správneho orgánu na prvom stupni sú pravdivé, bez toho. aby došlo k vysporiadaniu sa so všetkými námietkami a predloženými dôkazmi daňového subjektu a bez uvedenia správnej úvahy aké skutočnosti ovplyvnili hodnotenie konkrétnych dôkazov, dochádza k závažnému porušeniu princípu dvojinštančnosti konania. Formálne postúpenie odvolania a napadnutého rozhodnutia odvolacieho orgánu a následne formálne rozhodnutie odvolacieho orgánu len s odvolaním sa na závery a zistenia uvedené v napadnutom rozhodnutí, resp. protokole z daňovej kontroly nie sú v súlade s princípom dvojinštančnosti konania a sú porušením práva daňového subjektu na spravodlivý proces.

52. Podľa názoru žalobcu žalovaný ako odvolací orgán nepreskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu, ktorý požadoval. Predložil odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane, pričom žalovaný sa ako odvolací orgán vyjadril k jeho námietkam len okrajovo v zmysle potvrdenia názoru správcu dane a k niektorým námietkam sa nevyjadril vôbec. Predložené dôkazy preukazujú, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje vysporiadanie sa s konkrétnymi námietkami žalobcu, uvedenými v podanom odvolaní, čo znamená, že predmetné rozhodnutie žalovaného je vydané v rozpore s citovaným ustanovením § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 daňového poriadku. Rozhodnutie žalovaného je vydané bez odstránenia pochybností a bez úvah o dôkazoch, ktoré preukazujú tvrdenia žalobcu a ktoré vyplývajú z právnych noriem a vykonaných úkonov správcu dane ako štátneho orgánu. Pretože žalovaný ako odvolací orgán dospel bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia k protichodnému právnemu záveru ako preukazujú vykonané dôkazy a právne normy, je predmetné rozhodnutie arbitrárne.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že napádané rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, že postupom daňových orgánov bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, čim bol hrubo poškodený na svojich právach.

54. Ďalej citoval § 64 ods. 1, § 64 ods. 2, § 64 ods. 3, § 64 ods. 4, § 64 ods. 5 daňového poriadku.

55. S ohľadom na uvedené žalobca namietal, že rozhodnutia správcu dane, ktoré slúžia ako podklad predmetného napadnutého rozhodnutia boli vydávané vecne nepríslušným orgánom. Rozhodnutie správcu dane je síce formálne označené ako rozhodnutie vydané správcom dane, no ide iba o formalizované rozhodnutie vydávané správcom dane na základe pokynu žalovaného, ktorý nezákonne riadi celý proces kontrol. Výsledkom tohto riadeného procesu sú protokoly, a rozhodnutia, ktoré majú podobu vzorov, do ktorých sú doplnené iba skutkové okolnosti. Žalobca je preto toho názoru, že pôvodné rozhodnutie správcu dane je nulitné rozhodnutie, ktorá v podstate vydal žalovaný, ako vecne nepríslušného orgánu a je len formálne označené hlavičkou správcu dane. Z uvedeného dôvodu, je nulitné aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené nulitné, teda neexistujúce rozhodnutie.

56. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nedostatočne odôvodnené. Ako vyplýva z obsahu rozhodnutia žalovaného v celom rozhodnutí o odvolaní nie je uvedená ani jedna vlastná úvaha žalovaného, týkajúca sa konkrétnych námietok žalobcu, prostredníctvom ktorej by žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane. Rozhodnutie žalovaného neobsahuje vysporiadanie sa s konkrétnymi námietkami žalobcu, uvedenými v podanom doplnení odvolania. Rovnako rozhodnutie žalovaného neobsahuje žiadne úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie konkrétnych dôkazov, najmä tých, ktoré boli v prospech daňového subjektu. Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky neobsahuje žiadne úvahy, ako sa správca dane vysporiadal s rozpormi v jednotlivých dôkazoch, obsahuje len tvrdenia správcu dane, ktoré sú uvedené v rozhodnutí o vyrubení dane.

57. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že rozhodnutie žalovaného č. 101440247/2017 zo dňa 27.,6.2017 je postihnuté vadou svojvôle a je v rozpore s § 3 ods. 3 a § 63 ods. 5 daňového poriadku ako aj ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.

58. Vo vzťahu k odpočítaniu dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa B-spol, s r.o. žalobca namietal, že splnil všetky zákonom vyžadované podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Dodávateľ spoločnosť B-spol. s r.o. bol v čase dodania tovaru platiteľom DPH registrovaným pod IČ DPH: SK2022979398. Dodávateľovi B-spol. s r.o. vznikla daňová povinnosť dňom dodania tovaru, ktorý bol dodaný žalobcovi, čo žalobca v rámci daňového konania preukázal listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami. Dodávateľ predmetnú daň uviedol v daňovom priznaní k DPH. Žalobca bol v čase dodania tovaru registrovaný ako platiteľ DPH pod IČ DPH: SK2022959136. Žalobca použil obstaraný tovar na účely svojich zdaniteľných plnení. Dodávateľ B-spol. s r.o. uplatnil predmetnú daň vo vystavených faktúrach a uviedol ju v daňovom priznaní k DPH. Žalobca mal k termínu podania daňového priznania k DPH faktúry od dodávateľa B-spol. s r.o. za dodanie tovaru. Zároveň nadobudol aj právo nakladať s tovarom ako vlastník. Zdôraznil, že v priebehu daňovej kontroly riadne spolupracoval a jeho dodávateľ potvrdil obchodný vzťah, čím mu vznikol jednoznačne nárok na daňovú výhodu. Poukázal aj na to, že správca dane je v hierarchii delenia štátnej moci zaradený pod výkonnú zložku, a teda v žiadnom prípade nie je (a v demokratickej spoločnosti pri zachovaní zásad právneho štátu ani nemôže byť) v pozícii moci súdnej, čo znamená, že mu neprináleží právne posudzovanie a určovanie vzniku vlastníckeho práva.

59. Podľa žalobcu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, že by akýkoľvek správcom dane zákonným spôsobom požadovaný doklad zo strany žalobcu absentoval alebo nebol ním predložený. Správca dane nikde v rozhodnutí neuvádza, že a ktorý konkrétny doklad absentuje a tým spochybňuje nárok na uplatnenie daňovej výhody. Na základe vyššie uvedených skutočností vyplýva, že tvrdenia správcu dane sa nezakladajú na pravde, a preto nemôže ísť o preukázané tvrdenia. Vzhľadom na to, že správca dane odôvodnil neuznanie nároku na daňovú výhodu na základe tvrdení, ktoré žalobca vyvrátil a dokázal, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé, nemôže dôjsť na základe týchto tvrdení ani k neuznaniu predmetného nároku, z čoho de facto vyplýva, že žalobca si odpočítal daň z faktúr vystavených odberateľom B-spol. s r.o. oprávnene.

60. Ďalej žalobca namietal, že od neho správca dane v rámci dokazovania vyžadoval doklady nad rámec zákona. Správca dane v rámci dokazovania konštatoval, že z dodacích listov nie je zrejmý pôvod tovaru a žalobca nevedel odkiaľ jeho dodávateľ B-spol. s r.o. nakupuje tovar, pričom podľa správcu dane mal povinnosť preukázať správcovi dane pôvod tovaru. Žalobca k tomuto uviedol, že správca dane aj týmto postupom, teda vyvodzovaním absolútnej dôkaznej povinnosti voči žalobcovi, zaťažil svoje rozhodnutie vadou nezákonnosti.

61. Žalobca v súvislosti z vyššie uvedeným tvrdením poukázal predovšetkým na to, že správca dane ho zaťažil požadovaním dokladov, ktorých tvorbu a uchovávanie nevyžaduje žiadny právne záväzný predpis. Správca dane vyvodil povinnosť preukázania pôvodu obstaraného tovaru a povinnosti predložiť doklady o pôvode tovaru na základe Nariadenia EU 931/2011. Zmyslom uvedeného Nariadenia, v zmysle všeobecnej definície nariadenia podľa čl. 249 ZES je zabezpečenie vysokej úrovne ochrany zdravia ľudí. Predmetné Nariadenie sa teda v žiadnom prípade nevzťahuje na účely zisťovania nárokov na uplatnenie daňovej výhody. Správa dane tak na účely preukázania nárokov na uplatnenie práv vyplývajúcich zo zákona o DPH vyžadoval od neho doklady nad rámec zákona, ktoré nebol povinný vytvárať, resp. uchovávať na tieto účely. Navyše ak by takúto povinnosť mal, z predmetného nariadenia vyplýva povinnosť uchovávať informácie o pôvode potravín živočíšneho pôvodu do momentu, kedy možno primerane predpokladať, že sa potravina spotrebovala. Z tohto dôvodu by ani v prípade, že by sa toto nariadenie vzťahovalo aj na účely daňových konaní, nemal povinnosť uchovať takéto doklady v čase začatia daňovej kontroly, teda v čase kedy už bolo možné primerane predpokladať, že sa potravina spotrebovala.

62. Vyvodzovanie absolútnej dôkaznej povinnosti voči žalovanému je podľa názoru žalobcu v rozpore so zákonom. Poukázal na konanie správcov dane, ktorý postupujú aj v ostatných daňových kontrolách žalobcu tak, že prenášajú na neho dôkazné bremeno v takom rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek skutočnosť ním tvrdenú. Správca dane neberie v úvahu predložené žiadne dôkazy a naopak, bez odôvodnenia ich vyhodnocuje ako nedostačujúce (aj keď ich v predchádzajúcom procese sám vyžadoval), čo v priebehu vývoja jednotlivých kontrol doťahuje až k absurdným situáciám.

Takýmto postupom je možné nekonečné požadovanie predloženia ďalších dôkazov (ktoré navyše zákon nevyžaduje!) na preukázanie jeho tvrdenia, ktoré z logiky a zásad dokazovania už boli preukázané inými zákonnými prostriedkami.

63. Ďalej žalobca rozporoval zistenia správcu dane, ktorý zistil, že spoločnosť B-spol., s r.o. nebola skutočným podnikateľom, ale len nárazníkom. Podľa žalobcu správca dane vo svojich záveroch konštatoval, že spoločnosť B-spol. s r.o. nebola skutočným podnikateľom, nebola podnikateľským subjektom v zmysle Obchodného zákonníka ale nárazníkom, ktorý mal zakrývať daňový podvod. Z dôkazov predložených v rámci daňového konania však vyplýva opak a to predovšetkým z informácií získaných samotným správcom dane v rámci medzinárodnej výmeny informácií a svedeckých výpovedí. Aj keď žalobca považuje využitie medzinárodnej výmeny informácií za ďalšie porušenie zákonnosti v rámci daňového konania, napriek tomu takto získané informácie preukazujú skutočnosť, že spoločnosť B-spol. s r.o. vykonávala reálnu ekonomickú činnosť.

64. Podľa názoru žalobcu to, že sa v až priebehu daňovej kontroly subjekt B-spol. s r.o. stal nekontaktným mu nemôže byť na ťarchu. Naopak tvrdil. že keby uvedený subjekt spolupracoval (na čo nemá žalobca dosah) boli by aj vyvrátené všetky pochybnosti správcu dane. Žalovaný (ani správca dane) nedokázal, že nekontaktnosť uvedeného subjektu súvisí s jeho obchodovaním so žalobcom. Žalobca ako subjekt súkromného práva (môže konať všetky úkony, ktoré nie sú zákonom zakázané) má neobmedzené právo na výber svojich obchodných partnerov a dojednanie si obchodného vzťahu. Ak s takýmto obchodným vzťahov je spojený vznik daňovej výhody má právo tento nárok si uplatniť a je nesprávne hodnotenie správcu dane, že určitý vzťah vznikol za účelom získania daňovej výhody, keď naopak nárok na daňový výhodu je len výsledok riadneho obchodného vzťahu - v danom prípade so spoločnosťou B-spol. s r.o.

65. Uviedol, že nemal pochybnosti o činnosti spoločnosti B-spol. s r.o., nakoľko ním objednaný tovar mu bol vždy dodaný a zároveň mu boli vždy doručené vystavené faktúry za dodaný tovar, ktoré vždy riadne zaúčtoval. O skutočnostiach, že dodávateľ si riadne neplní svoje zákonné povinnosti nemal ani reálnu možnosť vedieť. Ani skutočnosť, že sa tretí subjekt stal nekontaktným v čase, kedy už s ním nevykonával obchodnú činnosť, nemôže mu v nijakom prípade spôsobovať ujmu, pretože tento nemá žiadny dosah na činnosť iných subjektov.

66. K tvrdeniu správcu dane o tom. že spoločnosť B-spol. s r.o. nebola podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka žalobca uviedol, že obchodná spoločnosť B-spol. s r.o. bola riadne zapísaná v príslušnom obchodnom registri a disponovala aj živnostenským oprávnením na výkon podnikateľskej

- obchodnej činnosti a spĺňala všetky zákonné podmienky existencie obchodnej spoločnosti podľa Obchodného zákonníka, v opačnom prípade by totiž došlo k jej výmazu z obchodného registra z úradnej povinnosti súdu. Do vnútorných a majetkových pomerov spoločnosti B-spol. s r.o. nijak nezasahoval, a ani na to nemal oprávnenie.

67. Žalobca argumentoval, že o vykonávaní ekonomickej činnosti spoločnosti B-spol. s r.o. svedčia aj svedecké výpovede bývalých konateľov spoločnosti B-spol. s r.o., ako aj konateľov jej dodávateľov. V prípade, že medzi svedeckými výpoveďami vznikli podľa názoru správcu dane rozpory, vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 3 daňového poriadku, vznikla správcovi dane povinnosť tieto dôkazy vyhodnotiť v ich vzájomnej súvislosti a prípadné rozpory v dôkazoch odstrániť ďalším dokazovaním. Správca dane v rozpore s týmto nepochopiteľne postupoval tak, že tieto rozpory neodstránil ale považoval ich za konkrétny dôkaz v neprospech žalobcu, resp. jeho dodávateľa. Pre správcu dane mali výpovede bez odstránenia vzniknutých rozporov väčšiu dôkaznú silu ako tvrdenia, výpovede a doklady predložené žalobcom, ktorý bol počas výkonu všetkých úkonov spojených s výkonom daňových kontrol súčinný, riadne kontaktný a predkladá všetky požadované dokumenty.

68. K tvrdeniu správcu dane, že dodávateľ žalobcu nikdy nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník žalobca uviedol, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde a zo strany správcu dane došlo k nesprávnemu posúdeniu.

69. Vo vzťahu k obchodnej spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. žalobca namietal, že so spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o. nebol v obchodnom vzťahu a táto spoločnosť bola dodávateľom dodávateľa žalobcu. Žalobca preto nevedel ani nemohol vedieť o činnosti spoločnosti ARGUS Plus, s.r.o.. Nemal dôvod mať pochybnosti o činnosti dodávateľov spoločnosti B-spol. s r.o., preože ním objednaný tovar mu

bol vždy dodaný a zároveň mu boli vždy doručené vystavené faktúry za dodaný tovar, ktoré žalobca vždy riadne zaúčtoval. O skutočnostiach, že dodávateľ dodávateľa si riadne neplní svoje zákonné povinnosti nemal ani reálnu možnosť vedieť. Ani skutočnosť, že sa tretí subjekt, s ktorým navyše nebol v priamom spojení, stal nekontaktným v čase, kedy už s dodávateľom nevykonával obchodnú činnosť, nemôže v nijakom prípade spôsobovať ujmu, nakoľko tento nemá žiadny dosah na činnosť iných subjektov.

70. Naopak je toho názoru, že keby uvedený subjekt spolupracoval (na čo nemá žalobca dosah) boli by aj vyvrátené všetky pochybnosti správcu dane. Žalovaný (ani správca dane) nedokázal, že nekontaktnosť uvedeného subjektu súvisí so žalobcom. Ako subjekt súkromného práva (môže konať všetky úkony, ktoré nie sú zákonom zakázané) má neobmedzené právo na výber svojich obchodných partnerov a dojednanie si obchodného vzťahu, pričom nemôže zasahovať do výberu obchodných partnerov svojho dodávateľa. Navyše je bežnou praxou, že dodávateľ pre odberateľa „neodkryje“ svojho dodávateľa, aby v rámci konkurenčného súboja nebol z obchodného vzťahu vytlačený.

71. K tvrdeniu správcu dane o tom, že spoločnosť ARGUS Plus, s.r.o. ako dodávateľ dodávateľa žalobcu nebola podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka žalobca uviedol (aj napriek tomu, že v obchodnom vzťahu s touto spoločnosťou nebol, ale jeho dodávateľ), že obchodná spoločnosť ARGUS Plus, s.r.o. bola toho času riadne zapísaná v príslušnom obchodnom registri a disponovala aj živnostenským oprávnením na výkon podnikateľskej - obchodnej činnosti a spĺňala všetky zákonné podmienky existencie obchodnej spoločnosti podľa Obchodného zákonníka, v opačnom prípade by totiž došlo k jej výmazu z obchodného registra z úradnej povinnosti súdu. Žalobca aj vzhľadom na vyššie uvedené do vnútorných a majetkových pomerov spoločnosti ARGUS Plus, s.r.o. nijak nezasahoval, a ani na to nemal oprávnenie.

72. Žalobca poukázal aj na skutočnosť (opätovne zdôrazňuje, že vyjadrenia k tretím subjektom, s ktorými nemal uzatvorený obchodný vzťah sú nad rámec jeho dôkaznej povinnosti), že v prípade, že po tom ako spoločnosť ARGUS Plus, s r.o. ukončila spoluprácu s jeho dodávateľom, t.j. B-spol. s r.o., došlo k výmazu konateľa a prokuristu a zmene spoločníka, muselo tak dôjsť len v medziach zákona, pretože o týchto zmenách rozhoduje výhradne registrový súd, ktorý spravuje príslušný obchodný register. Keďže došlo k zákonom umožnenej zmene v osobe konateľa, prokuristu a spoločníka nemôže toto v žiadnom prípade slúžiť správcovi dane ako dôkaz na podporu tvrdenia o tom, že táto spoločnosť nevykonávala ekonomickú činnosť a nebola podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka. To, že bola riadne zapísaná do príslušného obchodného registra a o zmenách v nej rozhodoval príslušný registrový súd preukazuje presný opak. Táto skutočnosť navyše nemôže slúžiť správcovi dane ani na podporu tvrdenia, že sa táto spoločnosť vedome zúčastnila na daňovom podvode a v prípade, že by sa táto spoločnosť skutočne na daňovom podvode zúčastnila (čo žalobca vylučuje a správca dane to nijako nedokázal), stále by to nijakým spôsobom nepreukazovalo tvrdenia správcu dane o tom, že na takomto podvode by sa musel vedome zúčastniť aj žalobca.

73. Žalobca skutkové zistenia správcu dane v podanej žalobe rozporoval. Súčasne namietal zákonnosť informácií, ktoré boli získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Uviedol, že tieto informácie správca dane získal v rámci využitia inštitútu medzinárodnej výmeny informácií (ďalej aj „MVI“), ktorých využitím takým spôsobom, akým ich získava a využíva správca dane považuje žalobca za nezákonné z nasledujúcich dôvodov. Správca dane v rámci využitia MVI získal informácie, ktoré boli ťažiskové/jediné pre následné závery napadnutého rozhodnutia, o uvedených skutočnostiach žalobcu nijak neinformoval a nijak mu neumožnil uplatniť jeho práva v zmysle § 45 ods. 1 daňového poriadku (najmä právo nahliadať do zápisnice z miestneho zisťovania vykonávaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u žalobcu, klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam v štádiu vedenia dokazovania dôkazov a to tak aby tieto práva nemali iba formálny charakter, ale aby sa nimi žalovaný skutočne zaoberal a dokonca ďalej konal bez jeho informovania. Podľa žalobcu odpovede poľskej finančnej správy na žiadosť o MVI nie je možné považovať za konkrétny vykonávaný dôkaz ale ide o informáciu o výsledkoch dokazovania vykonaného dožiadaným správcom dane. Z tohto dôvodu bol žalovaný povinný v rámci prejednávacej zásady (§ 24 ods. 2 daňového poriadku) zistiť konkrétne vykonané dôkazy a umožniť mu vyjadriť sa k týmto konkrétnym vykonaným dôkazom. Túto skutočnosť potvrdzuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sfž/13/2013, z ktorého vyplýva, že základnou úlohou správcu dane v daňovom dokazovaní je v zmysle § 29 ods. 2 zákona o správe daní (dnes § 24 ods. 2 daňového poriadku) uplatniť zásadu prejednávaciu, to znamená, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené aj bez súčinnosti s kontrolovaným daňovým subjektom čo najúplnejšie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej konštatuje, že správca dane nesmie opomenúť, resp. iným spôsobom poškodiť daňový subjekt na jeho právach. Pretože žalovaný tak nepostupoval konal v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 24 ods. 2 daňového poriadku, ako aj v rozpore s vyššie citovanými rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Skutočnosť, že správca dane porušil prejednávaciu zásadu a porušil jeho právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom vyplýva aj zo skutočnosti, že žalovaný nemal k dispozícii žiadne zápisnice a iné doklady z vykonaného dokazovania správcu dane z iného členského štátu EU, má len odpovede na žiadosti o MVI. Podrobnejší opis nezákonnosti inštitútu MVI a jeho využitia ako dôkazu v rámci daňového konania rozoberá žalobca v bode IV tejto žaloby.

74. K zisteniam správcu dane u obchodnej spoločnosti REVITAL Trade, s.r.o. žalobca namietal, že s uvedenou spoločnosťou nebol v obchodnom vzťahu, a táto spoločnosť bola dodávateľom dodávateľa žalobcu. Preto nevedel ani nemohol vedieť o činnosti tejto obchodnej spoločnosti. Takisto ani nemal dôvod mať pochybnosti o činnosti dodávateľov spoločnosti B-spol. s r.o., pretože ním objednaný tovar mu bol vždy dodaný a zároveň mu boli vždy doručené vystavené faktúry za dodaný tovar, ktoré vždy riadne zaúčtoval.

75. Podľa názoru žalobcu to, že sa v priebehu daňovej kontroly tretí subjekt ako dodávateľ dodávateľa sa stal nekontaktným mu nemôže byť na ťarchu. Naopak tvrdil, že keby uvedený subjekt spolupracoval (na čo nemá žalobca dosah) boli by aj vyvrátené všetky pochybnosti správcu dane. Žalovaný (ani správca dane) nedokázal, že nekontaktnosť uvedeného subjektu súvisí so žalobcom. Ako subjekt súkromného práva (môže konať všetky úkony, ktoré nie sú zákonom zakázané) má neobmedzené právo na výber svojich obchodných partnerov a dojednanie si obchodného vzťahu, pričom nemôže zasahovať do výberu obchodných partnerov svojho dodávateľa. Navyše je bežnou praxou, že dodávateľ pre odberateľa „neodkryje“ svojho dodávateľa, aby v rámci konkurenčného súboja nebol z obchodného vzťahu vytlačený.

76. K tvrdeniu správcu dane o tom, že spoločnosť REVITAL Trade, spol. s r.o. ako dodávateľ dodávateľa žalobcu nebola podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka žalobca uviedol (aj napriek tomu, že v obchodnom vzťahu s touto spoločnosťou nebol ale jeho dodávateľ), že obchodná spoločnosť REVITAL Trade. spol. s r.o. bola toho času riadne zapísaná v príslušnom obchodnom registri a disponovala aj živnostenským oprávnením na výkon podnikateľskej - obchodnej činnosti a spĺňala všetky zákonné podmienky existencie obchodnej spoločnosti podľa Obchodného zákonníka, v opačnom prípade by totiž došlo k jej výmazu z obchodného registra z úradnej povinnosti súdu. Žalobca aj vzhľadom na vyššie uvedené do vnútorných a majetkových pomerov spoločnosti REVITAL Trade, spol. s r.o. nijak nezasahoval, a ani na to nemal oprávnenie.

77. Poukázal aj na skutočnosť, že v prípade, po tom ako spoločnosť REVITAL Trade, spol. s r.o. ukončila spoluprácu s jeho dodávateľom, t.j. B-spol. s r.o., došlo k výmazu konateľa a prokuristu a zmene spoločníka, muselo tak dôjsť len v medziach zákona, pretože o týchto zmenách rozhoduje výhradne registrový súd, ktorý spravuje príslušný obchodný register. Keďže došlo k zákonom umožnenej zmene v osobe konateľa, prokuristu a spoločníka nemôže toto v žiadnom prípade slúžiť správcovi dane ako dôkaz na podporu tvrdenia o tom, že táto spoločnosť nevykonávala ekonomickú činnosť a nebola podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka. To, že bola riadne zapísaná do príslušného obchodného registra a o zmenách v nej rozhodoval príslušný registrový súd preukazuje presný opak. Táto skutočnosť navyše nemôže slúžiť správcovi dane ani na podporu tvrdenia, že sa táto spoločnosť vedome zúčastnila na daňovom podvode a v prípade, že by sa táto spoločnosť skutočne na daňovom podvode zúčastnila (čo žalobca vylučuje a správca dane to nijako nedokázal), stále by to nijakým spôsobom nepreukazovalo tvrdenia správcu dane o tom, že na takomto podvode by sa musel vedome zúčastniť aj žalobca.

78. Žalobca poukázal aj na tvrdenie správcu dane o tom, že bývalý prokurista spoločnosti REVITAL Trade, spol. s r.o. O. Z. sa účelne vyhýbal komunikácií s daňovým úradom v čase, keď bol prokuristom spoločnosti a s daňovým úradom začal komunikovať až po výmaze jeho osoby ako prokuristu spoločnosti. Podľa jeho názoru je účelové práve toto tvrdenie správcu dane, ktoré má vyvolať dojem, že v spoločnosti sa diali veci podvodným spôsobom, pričom nijako neodôvodnil z akého dôvodu by osoba v tomto postavení mala týmto spôsobom konať účelne. Osoba pána O. S. totiž vypovedala v pozícii svedka, pričom to, či v čase výsluchu bol evidovaný ako prokurista spoločnosti alebo nie, nezohrávalo v

jeho postavení svedka, a teda ani v jeho právach a povinnostiach stanovených zákonom, žiadny zásadný význam.

79. Rovnako ako pri spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., aj vo vzťahu k spoločnosti REVITAL Trade, spol. s r.o. žalobca namietal zákonnosť informácií, dôkazov získaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií.

80. Vo vzťahu k odpočítaniu dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Podtatranská hydina, a.s. žalobca namietal, že splnil všetky zákonom vyžadované podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Dodávateľ žalobcu spoločnosť Podtatranská hydina a.s. bol v čase dodania tovaru platiteľom DPH registrovaným pod IČ DPH: SK2020515563. Dodávateľovi Podtatranská hydina a.s. vznikla daňová povinnosť dňom dodania tovaru, ktorý bol dodaný žalobcovi, čo v rámci daňového konania preukázal listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami. Dodávateľ predmetnú daň uviedol v daňovom priznaní k DPH. Žalobca bol v čase dodania tovaru registrovaný ako platiteľ DPH pod IČ DPH: SK2022959136. Použil obstaraný tovar na účely svojich zdaniteľných plnení. Dodávateľ Podtatranská hydina a.s. uplatnil predmetnú daň vo vystavených faktúrach a uviedol ju v daňovom priznaní k DPH. Žalobca mal k termínu podania daňového priznania k DPH faktúry od dodávateľa Podtatranská hydina a.s. za dodanie tovaru. Právo nakladať s tovarom nadobudol ako vlastník dňom dodania tovaru.

81. Opätovne zdôraznil, že v priebehu daňovej kontroly riadne spolupracoval s daňovými úradmi a jeho dodávateľ potvrdil obchodný vzťah, čím mu vznikol jednoznačne nárok na daňovú výhodu.

82. Podľa žalobcu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, že by akýkoľvek správcom dane zákonným spôsobom požadovaný doklad zo strany žalobcu absentoval alebo nebol ním predložený. Správca dane nikde v rozhodnutí neuvádza, že a ktorý konkrétny doklad absentuje a tým spochybňuje nárok na uplatnenie daňovej výhody. Na základe vyššie uvedených skutočností vyplýva, že tvrdenia správcu dane sa nezakladajú na pravde a preto nemôže ísť o preukázané tvrdenia. Vzhľadom na to, že správca dane odôvodnil neuznanie nároku na daňovú výhodu na základe tvrdení, ktoré žalobca vyvrátil a dokázal, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé, nemôže dôjsť na základe týchto tvrdení ani k neuznaniu predmetného nároku z čoho de facto vyplýva, že žalobca si odpočítal daň z faktúr vystavených odberateľom Podtatranská hydina a.s. oprávnene.

83. Vo vzťahu k fakturácií spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s. žalobca bol toho názoru, že správca dane sa všetkými prostriedkami snaží nabudiť dojem a personálnom prepojení a jeho vedomej účasti na obchodoch poznačených daňovým podvodom, pretože predložil všetky zákonom vyžadované doklady a naplnil všetky zákonné podmienky na uplatnenie práva na daňovú výhodu, pričom jediná možnosť správcu dane ako sa vyhnúť splneniu povinnosti na vyplatenie tejto daňovej výhody (resp. prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt) aj v zmysle judikatúry Súdneho dvoru EU je preukázanie, že daňový subjekt sa vedome zúčastnil na obchodoch poznačených daňovým podvodom, s čím žalobca dôrazne nesúhlasí.

84. Žalobca tvrdil, že tieto obchody správca dane neuznal nie z toho dôvodu, že sa v rámci obchodného vzťahu zúčastnila na týchto obchodoch spoločnosť Podtatranská hydina a.s., ale z dôvodu, že dodávateľom dodávateľa bola spoločnosť B-spol. s r.o., pričom sa správca dane snažil v prevažnej časti napadnutého rozhodnutia spochybniť práve túto spoločnosť aj prostredníctvom jej dodávateľov ARGUS Plus, s.r.o. a REV1TAL Trade, s.r.o.. Je toho názoru, že že tieto tvrdenia správcu dane dostatočne vyvrátil v priebehu celého daňového konania ako aj v tejto žalobe.

85. Osobitne v žalobe žalobca namietal nezákonnosť použitia informácií medzinárodnej výmeny informácií ako dôkazov v daňovom konaní, pričom poukázal na relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to sp. zn. 3Sžf/1/2011, ako aj ďalšiu relevantnú judikatúru, s poukazom, na ktorú konštatuje, že informácie, ktoré boli získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií nie je možné použiť ako dôkazy v daňovom konaní.

86. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora vo veci C-184/05, Twoh International B V, rozsudok z 27.09.2007, body 35 a 36, a súčasne na rozsudok vo veci C-55/98, Vestergaard rozsudok z 28.10.1999, body 26 a 28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správca

dane podľa žalobcu nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a neumožnil mu účasť na tomto dokazovaní v rozsahu jeho práv, ktoré mu boli priznané platnou právnou úpravou.

87. Vzhľadom na v žalobe uvedené žalobné námietky navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane, a takisto žiadal priznať odkladný účinok žalobe.

IV.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

88. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 31.10.2017, v ktorom žiadal žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť. Poukázal opätovne na výsledky daňovej kontroly na základe zistení správcu dane, dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré opätovne zdôraznil a na základe tohto konštatovaného skutkového a právneho stavu nesúhlasil so žalobnými námietkami uvedenými v žalobe.

V.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného

89. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 14.12.2017, v ktorom rozporoval jednotlivé tvrdené body žalovaného. S jeho právnymi závermi nesúhlasil a bol toho názoru, že splnil všetky podmienky pre uplatnenie odpočítania dane z faktúr od dodávateľov B - spol. s r.o. a Podtatranská hydina, a.s. Poukázal aj na relevantnú súdnu judikatúru a na základe uvedených skutočností považoval správnu žalobu za dôvodnú a žiadal konajúci súd, aby rozhodol podľa jeho pôvodného žalobného návrhu.

VI.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

90. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „“) a v znení a doplnení niektorých zákonov, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

91. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

92. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania. c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

93. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

94. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

95. Podľa § 27 ods. 1 daňového poriadku, ak nie je lehota pre niektorý úkon ustanovená týmto zákonom alebo osobitným predpisom, určí primeranú lehotu správca dane a zároveň upozorní na následky nedodržania tejto lehoty. Lehotu kratšiu ako osem dní možno určiť len výnimočne pre jednoduché úkony alebo osobitne naliehavé úkony.

96. Podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.

97. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. (ďalej len „zákon o DPH), je dodaním tovaru prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak. na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci. ako aj elektrina, plyn, voda. teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

98. Podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje.

99. Podľa § 17 ods. 3 zákona o DPH, ak nadobúdateľ podľa odseku 2 preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, opraví základ dane. pričom na opravu základu dane sa primerane vzťahuje § 25.

100. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH (prvá veta), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

101. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

102. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.

103. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

104. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň. ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

105. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

106. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

107. Správny sú vychádzal pri preskúmaní žalobou napádaného rozhodnutia zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy - správcom dane. Preskúmaním administratívneho spisu a v ňom vykonaných dôkazov považoval vykonané dokazovanie za dostatočné a preukazujúce skutočnosti tvrdené v žalobou napádanom rozhodnutí. O zistenom skutkovom stave po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu správny súd nemal dôvod k pochybnostiam. .. 108. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. - Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

109. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

110. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

111. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p. žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

112. Predmetom preskúmania v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného č. 101440247/2017 zo dňa 27.06.2017, ktorým žalovaný rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad (ďalej len „správcu dane“) č. 104514234/2016 zo dňa 19.12.2016, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku, vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 vo výške 414.377,90 EUR a bol určený rozdiel dane na úhradu v sume 389.564,69 EUR Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z uvedeného je zrejmé, že ide o konanie o všeobecnej správnej žalobe podľa § 177 a nasledujúcich ustanovení S.s.p..

113. Správny súd posúdil preskúmavané rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 134 ods. 1 S.s.p., oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

114. Správny súd sa v prvom prípade zaoberal námietkou žalobcu, že zo strany žalovaného a správcu dane došlo k porušeniu zásady proporcionality za okolností, keď správca dane prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií.

115. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobcu za zdaňovacie obdobie marec 2014 začala dňa 12.06.2014 na základe oznámenia správcu dane o daňovej kontrole zo dňa 09.06.2014 č. 9712402/5/2597813/2014.

116. Správca dane rozhodnutím č. 9712402/5/234258/2014/4215/Šva zo dňa 3001.2015 prerušil daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti vykonávanú u žalobcu odo dňa 03.02.2015, a to z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií.

117. Oznámením č. 498510/2015 zo dňa 20.05.2015 správca dane žalobcovi oznámil, že pokračuje v daňovej kontrole, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Dôvody pominuli dňa 13.05.2015.

118. Dňa 21.07.2015 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie č. 1160951/2015 zo dňa 15.07.2015, ktorým bola opätovne daňová kontrola prerušená odo dňa 16.07.2015.

119. Dňa 05.02.2016 bolo žalobcovi doručené oznámenie č. 102384697/2016 zo dňa 18.01.2016, ktorým mu správca dane oznámil, že dňa 14.01.2016 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila.

120. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.

121. Podľa § 61 ods. 1 písm. b/ daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

122. Podľa ustanovenia § 61 ods. 4 daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

123. Podľa § 61 ods. 5 daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

124. Lehoty na poskytovanie informácií v rámci podávania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií sú upravené v Nariadení Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti daní z pridanej hodnoty (ďalej len „nariadenie“).

125. Podľa bodu 25 citovaného nariadenia lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať, pričom zásada je taká, že na to, aby bola spolupráca efektívna, by sa informácie, ktoré má už žiadaný členský štát k dispozícii, mali poskytnúť bez ďalšieho odkladu.

126. Podľa článku 10 oddiel 2 nariadenia lehota na poskytovanie informácií žiadaný orgán poskytne informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac.

127. Podľa ustanovenia článku 12 oddiel 2 nariadenia, pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať.

128. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane zasielal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, súčasne zistil, že správca dane v tomto prípade nebol nečinný a aktívne získaval informácie v rámci medzinárodnej výmeny informácií.

129. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že otázkou zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu na protokol z daňovej kontroly ako zákonný dôkazný prostriedok sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn.: III. ÚS 726/2016-20, v ktorom ústavný súd konštatoval nasledovné: „Argumentácia sťažovateľky opierajúca o judikovaný precedentný právny názor však opomína jeho dôležité pozadie dané dogmatikou základných práv a slobôd. Ústavný súd totiž v odôvodnení tohto nálezu zdôraznil, že „daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového

subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práva, právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov).“ Z citovanej právnej vety i časti odôvodnenia minulého nálezu je zreteľné, že daňová kontrola trvajúca dlhšie než zákon dovoľuje, narúša súlad jej právne významného výsledku so zákonom nie kvôli jeho formálnemu nerešpektovaniu, ale z dôvodu intenzity daňovej kontroly ako materiálneho zásahu do individuálnej sféry kontrolovaného daňového subjektu tvorenej jeho základnými právami a slobodami. Naznačuje to aj podmienka vyjadrená v právnej vete analyzovaného nálezu ústavného súdu, podľa ktorej trvať na rešpektovaní zákonného limitu dĺžky daňovej kontroly je potrebné vtedy, ak kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy. I samotnou sťažovateľkou argumentačne použitý nález ústavného súdu teda predpokladá skutkovú okolnosť, v dôsledku ktorej možno formálne prekročenie limitu dĺžky daňovej kontroly ospravedlniť. Musí ísť o takú okolnosť, ktorá zásahový charakter pôsobenia kontrolných aktivít na kontrolovaný daňový subjekt v určitom časovom úseku vylučuje. V náleze zo dňa 29.júna 2010 bol za takú okolnosť označený subjektívny postoj kontrolovaného daňového subjektu prejavujúci sa navonok nesúčinnosťou. V sťažovateľkinej veci je síce situácia z uvedeného hľadiska v podstate ešte jednoduchšia. Medzi účastníkmi konania pred ústavným súdom totiž nie je sporné, že v období medzi začatím opakovanej daňovej kontroly (17.augusta 2009) a jej ukončením (14.februára 2012) sa vyskytol časový úsek (od 11.mája 2010 do 09.novembra 2011), počas ktorého bola sporná daňová kontrola právoplatne prerušená. Bez zreteľa na to, či prerušenie tejto daňovej kontroly rešpektovalo skutočnú predstavu zákonodarcu vyjadrené v tom čase v nie celkom jednoznačnej legálnej formulácii podmienok prerušenia daňového konania (i daňovej kontroly) ústavný súd zdôrazňuje, že počas prerušenia daňovej kontroly správca dane nebol oprávnený vyžadovať od sťažovateľky práve tú súčinnosť, v ktorej sú inkorporované mocenské nástroje zasahujúce do jej základných práv a slobôd. Inými slovami, počas prerušenia daňovej kontroly nemožno uvažovať o realizácii kontrolných úkonov správcu dane, ktoré svojou podstatou kontrolovaný daňový subjekt zaťažujú a tým ho v jeho slobode a základných právach obmedzujú.“ Ďalej ústavný súd konštatoval, že práve zákonnosť protokolu z opakovanej daňovej kontroly bola v konaní o žalobe sťažovateľky podstatným determinantom kvality žalovaných postupov i rozhodnutí správcu dane i finančného riaditeľstva. Samotné prerušenie daňovej kontroly takýto význam pre súdny prieskum žalovaného postupu a rozhodnutia finančného riaditeľstva podľa názoru ústavného súdu z uvedených dôvodov nemalo. Len marginálne tu ústavný súd dodáva, že prieskum zákonnosti sťažovateľkou kritizovaného prerušenia daňovej kontroly, ktorý by vykazoval reálnu ústavnoprávnu dimenziu, by prichádzal do úvahy v iných typoch konania v správnom súdnictve (ochrana pred nečinnosťou správcu dane).... Ešte raz ústavný súd zdôrazňuje, že prerušená daňová kontrola (či už zákonne alebo nezákonne) nemôže spôsobovať obmedzovanie základných práv a slobôd daňového subjektu, lebo v období prerušenia správca dane nesmie realizovať žiadnu kontrolnú aktivitu. Inou otázkou je celkové predĺženie stavu právnej neistoty kontrolovaného daňového subjektu, keďže je zrejmé, že prerušenie daňovej kontroly raz skončí (rovnako ako samotná daňová kontrola) a následne bude musieť dôjsť k meritórnemu daňovému rozhodnutiu. Takto ponímané ústavné právne riziká prerušenia daňovej kontroly však nie sú spôsobilé vyvolať nezákonnosť (a tým aj nepoužiteľnosť) protokolu ako jej finálneho formálneho výsledku a preto nie sú samy osebe spôsobilé ani viesť k nezákonnosti rozhodnutia vydaného v daňovom konaní.

130. S poukázaním na vyššie uvedené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky správny súd aj v tomto prípade dodáva, že pokiaľ bol žalobca toho názoru, že zo strany správcu dane nebol zachovaný postup a lehoty na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podľa citovaného nariadenia, v dôsledku čoho daňová kontrola trvala dlhšie ako jeden rok (vrátane jej prerušenia), mohol sa svojich práv a právom chránených záujmov domáhať v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, čo však v tomto prípade zo strany žalobcu vykonané nebolo. Správny súd je toho názoru, že zo strany správcu dane a žalovaného nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobu a tým ani k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a námietky žalobcu považuje za nedôvodné.

131. Správny súd dospel k záveru, že daňová kontrola u žalobcu trvala 357 dní, pričom dobu prerušenia v trvaní 281 dní nie je možné zarátať do doby jej trvania, a preto nepresiahla zákonom maximálne vymedzenú dĺžku trvania daňovej kontroly v rozsahu jedného roka. Pokiaľ ide o lehotu na poskytnutie

informácií v dĺžke 3 mesiacov, jedná sa o lehotu určenú pre cudzozemský daňový orgán, ktorej nesplnenie nemožno ako procesnú vadu pričítať žalovanému.

132. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

133. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon.

134. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

135. Podľa § 3 ods. 8 daňového poriadku, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.

136. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 písm. b) daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania.

137. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

138. Podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k ním.

139. Podľa § 47 písm. h) daňového poriadku, protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov a podľa § 47 písm. i) aj vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm. f).

140. K námietke žalobcu týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena medzi daňovníka a správcu dane, v ktorom rovnako poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 správny súd uvádza, že s predmetným odôvodnením citovaného rozsudku sa nestotožnil, považuje právny názor v ňom vyslovený za ojedinelý, ktorý nebol predmetom zjednocovacieho stanoviska pléna správneho kolégia Najvyššieho súdu SR a ktorý bol následne judikatúrne ďalšou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR prekonaný. V tomto smere poukazuje správny súd, napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012, resp. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/81/2013, v ktorom Najvyšší súd SR zdôraznil, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasne splnenie tak materiálne, ako aj formálne podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, príp. iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Najvyšší súdu SR zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii predložených dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť byť aj preukázané. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí poukázal na predchádzajúci rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010, a takisto na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 vtedy účinného zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2,

§ 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnuté uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto jej jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. V citovanom rozsudku sa Najvyšší súd SR ďalej zaoberal aj plynutím lehôt daňovej kontroly. Podľa Najvyššieho súdu SR počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú, a preto s poukazom na túto skutočnosť treba počítať aj základnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly.

141. Správny súd sa stotožnil s právnou argumentáciou správcu dane, že uplatnenie si práva na odpočítanie dane je právom daňového subjektu (nie jeho povinnosťou) a keď toto právo daňový subjekt využije, je povinný preukázať splnenie všetkých podmienok potrebných k odpočítaniu dane v súlade s § 49 zákona o DPH v znení neskorších predpisov, a to:

- právo odpočítať daň má platiteľ dane (§ 49 ods. 1)

- právo odpočítať daň z tovarov vzniká vtedy, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť

- právo odpočítať daň vzniká z tovarov, ktoré platiteľ použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa § 498 ods. 3 a 7 (§ 49 ods. 2)

- právo odpočítať daň môže platiteľ, ak je voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (49 ods. 2 písm. a))

- právo odpočítať daň môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru vyhotovenú podľa § 71 (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty

142. Kontrolou dokladov v spojitosti so všetkými ostatnými vykonanými zabezpečenými dôkazmi správcom dane bolo zistené, že žalobca nepredložil ku kontrole žiadny hodnoverný dôkaz o tom ,že mu v zdaňovacom období marec 2014 bol dodaný tovar od spoločnosti B - spol. s r.o. v zmysle predložených faktúr. Žalobca ako dôkaz reálneho dodania tovaru predkladal iba formálne dôkazy (faktúry, úhrady), ale žiadne iné relevantné dôkazy preukazujúce materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru nepredložil. Skutočnosť, že faktúry mali požadované náležitosti v predmetnej veci ešte nemusí znamenať, že údaje v nich uvedené odrážajú aj materiálne a reálne naplnenie tam deklarovaných skutočností. Správne správca dane konštatoval, že dôkazné bremeno v tomto prípade bolo na strane žalobcu, ktorý mohol materiálnu podstatu veci preukázať podpornými dokladmi, na základe ktorých by sa dalo preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľným obchodom, t.j. dodaniu tovaru tak, ako je uvedené na faktúrach, napr. zmluvy, doklady o preprave, objednávky, e-mailová komunikácia a pod.

143. Vo vzťahu k námietkam uvedeným v žalobe, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť dôkazov, resp. informácií získaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií s poukazom na skutočnosť, že nemal možnosť realizovať svoje procesné práva správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora č. C-276/12 v právnej veci Jiří Sabou proti Finančnímu ředitelství pro hlavní město Prahu, zo dňa 22.10.2013. V tomto rozsudku Európsky súdny dvor posudzoval procesne totožnú žalobcom namietanú otázku, a síce, či je možné použiť dôkazy získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií za situácie, ak pri medzinárodnej výmene informácií neboli realizované procesné práva daňového subjektu, ktoré má v rámci vnútroštátneho daňového konania. V tomto smere správny súd poukazuje na bod 44 a nasl. citovaného rozsudku, v ktorom Súdny dvor uviedol, že dodržania práv daňovníka na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňovník podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu. Nevyžaduje ani to, aby bol daňovník vypočutý v čase, keď sa v dožiadanom členskom štáte uskutočňujú vyšetrovania, ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov ani predtým, ako tento členský štát poskytne informácie dožadujúcemu členskému štátu. Neúčasť daňovníka pri procesných úkonoch realizovaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií teda Súdny dvor vykladal tak, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií, ktoré sa následne majú použiť v daňovom konaní nie sú nezákonnými informáciami, ani za situácie, že daňovníkovi nebolo priznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného členského štátu.

144. V tomto smere správny súd poznamenáva, že informácie, ktoré správca dane získaval v rámci medzinárodnej výmeny informácií neboli jedinými dôkaznými prostriedkami, ale jednalo sa o informácie,

ktoré následne správca dane v rámci dokazovania preveril aj inými vykonanými dôkazmi tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane.

145. Z obsahu napadnutého rozhodnutia správcu dane a žalovaného nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru, jeho reálnu existenciu, spôsob jeho prepravy, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bolo vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval a že obchod prebiehal skutočne tak, ako deklaroval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s dodávateľmi sa nijako neodlišuje od nevykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru.

146. Na základe výsledku vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, resp. jeho pohybu u dodávateľov žalobcu, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení sa javí unesenie dôkazného bremena zaťažujúce žalobcu spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti na dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcich právo poskytované zásadou neutrality DPH, čo nie je nič neobvyklé. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcove jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

147. Správny súd sa stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane, ako aj žalovaným, ako aj s jeho podrobným zdôvodnením, pričom pre zdôraznenie jeho správnosti uvádza, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva okrem iného vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999, týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, ďalej Ruiz Toria proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. IÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, IIIÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. IIIÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. IIIÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s pohľadom na okolnosti každého prípadu, súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Súd má v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na zásadné relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany prednesené žalobcom. Uvedené je s poukazom na zásadu a na princípy dobrej správy potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov. Správny súd dospel k záveru, že na všetky relevantné námietky žalobcu boli správnym orgánom v odôvodnení rozhodnutia podrobne uvedené dôvody, pre ktoré bolo správcom dane rozhodnuté o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH.

148. K žalobnej námietke žalobcu, kde poukazoval na skutočnosť, že správca dane pri začatí daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie marec 2014 porušil ustanovenia daňového poriadku, pretože daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2014 bola u žalobcu začatá 12.06.2014, pričom však oznámenie o daňovej kontrole bolo žalobcovi doručené až 18.06.2014, teda 4 dni po začatí daňovej kontroly a v čom videl závažné porušenie základných princípov daňového konania, správny súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 daňového poriadku, veta prvá, daňová kontrola začína dňom určenej v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v oznámení o daňovej kontrole musí správca dane uviesť konkrétny dátum, od ktorého daňová kontrola začína, následne doručuje oznámenie o začatí daňovej kontroly daňovníkovi. Výklad použitý žalobcom považuje správny súd za absurdný, pretože akékoľvek opatrenie alebo rozhodnutie správcu dane by v prípade takéhoto výkladu zákona bolo nezrealizovateľné. Jedná sa o adresný správny úkon správcu dane, ktorý najprv správny orgán musí vyhotoviť, a tento sa následne doručuje. Jednotlivé procesné práva a povinnosti realizoval daňový orgán po doručení oznámenia a procesné práva žalobcu neboli nijakým spôsobom upreté. V tomto smere správny súd nezistil žiadne porušenie zákona. Námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

149. K žalobnej námietke, ktorou žalobca namietal porušenie princípu dvojinštančnosti daňového konania správny súd uvádza, že vyhodnotením administratívneho spisu, ako aj prvostupňového a žalobou napádaného rozhodnutia nezistil porušenie procesných ustanovení daňového poriadku týkajúcich sa rozhodnutia o odvolaní. V tomto smere treba poukázať na skutočnosť že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa spolu s odvolacím rozhodnutím tvoria jeden celok . Rozhodnutie správcu dane v rámci odvolacieho konania podrobuje odvolací orgán prieskumu, jeho rozhodnutie môže modifikovať, príp. zrušiť jeho rozhodnutie a vec vrátiť na nové konanie. Z odôvodnenia žalobou napádaného rozhodnutia však vyplýva, že riadne prebehlo odvolacie konanie, v ktorom sa žalovaný riadne vysporiadaval s námietkami, ktoré žalobca uplatnil v odvolacom konaní, pričom na zásadné a podstatné odvolacie námietky poskytol odvolací orgán svoje zdôvodnenie.

150. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa arbitrárnosti a nedostatočného zdôvodnenia žalobou napádaných rozhodnutí tak správcu dane, ako žalovaného správny súd poukazuje na vyššie citovanú judikatúru tak európskych súdov, ako aj Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej nie je povinnosťou súdu, ako ani správneho orgánu odpovedať na každú žalobcom, resp. odvolateľom vznesenú námietku. Povinnosťou správneho orgánu, ako i súdu je zaoberať sa pre vec podstatnými námietkami. V zmysle uvedených kritérií preskúmavané rozhodnutie spĺňa kritéria preskúmateľnosti, nie je možné ho podľa správneho súdu označiť za arbitrárne, pretože žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odpovedal na relevantné odvolacie námietky žalobcu.

151. Správny súd poznamenáva, že správa dani vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremenom. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnení nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnou povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochybne nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery

vyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Uvedeným kritériám zodpovedal v preskúmavanom prípade tak v rozhodnutí správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného. Z vykonaných dôkazov žalovaným vyplýva podľa správneho súdu, že v predmetnej veci sa mohlo jednať o klasickú schému karuselového podvodného konania, keď sa pri dodávke tovaru z cudziny, ktorý by inak ako intrakomunitárny obchod sa realizoval bez uplatnenia DPH, v predmetnej veci sa využili nárazníkové subjekty, ktoré následne ukončili svoju hospodársku činnosť len za tým účelom, aby bolo možné uplatniť nárok na nadmerné odpočty DPH. Tieto skutočnosti vyplynuli z vykonaného dokazovania. Súčasne z vykonaného dokazovania vyplynuli i závery o tom, že žalobca, resp. s ním prepojené osoby vystupovali za tieto nárazníkovej spoločnosti, resp. od nich prijímali ekonomické benefity v procese dodávok tovaru. Tieto skutočnosti vzali daňové orgány za preukázané a z nich vyvodili právne závery, ktoré správny súd považoval za logické a odôvodnené pre postup, ktorý bol následne zvolený daňovými orgánmi a mal odraz vo výroku jeho rozhodnutia.

152. Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že daňové orgány v danej veci postupovali v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, na ktorú vo svojom rozhodnutí aj poukázali. Súčasne sa vysporiadali aj s námietkami žalobcu týkajúcimi sa aplikácie niektorých rozsudkov Európskeho súdneho dvora, napr. č. C-277/14 PPHU Stehcemp zo dňa 22.10.2015, o ktorom správne uzavreli, že tento je možné aplikovať na neuznanie nároku na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených neexistujúcim subjektom, resp. subjektom, ktorý stratil postavenie platiteľa DPH.

153. Správny súd súčasne poukazuje na rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C-439/04 a C-442/04 Axel Kittel proti Belgickému kráľovstvu a Belgické kráľovstvo proti Recycling Sprl, v ktorom Európsky súdny dvor uzavrel, že pokiaľ sa kupujúci vedome zúčastňuje na karuselovej podvodnej daňovej operácii, ktorej jediným cieľom je znížiť daňové zaťaženie, čím sa dopustí zneužitia práva, uvedený spoločný systém stanovuje, že právo na odpočítanie dane stráca. V bode 62 rozsudku Súdny dvor konštatuje že prvá a šiesta smernica o DPH nielen umožňujú, ale priam vyžadujú stratu práva na odpočítanie dane, pokiaľ sa jeho držiteľ vedome zúčastní na podvodoch tohto typu, na ktorých posúdenie majú byť zohľadnené vyššie uvedené kritéria. V tomto zmysle rozsudok (36) pripomenul, že vnútroštátny súd je povinný odmietnuť priznanie práva na odpočet, pokiaľ sa preukáže, že právo je uplatňované protiprávne (bod 34).

154. Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.

155. O trovách konania súd rozhodol podľa § 165 v spojení s § 168 a nasl. S.s.p. a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože v konaní nebol úspešný a u žalovaného nezistil osobitné dôvody vedúce k priznaniu náhrady trov konania.

156. Senát správneho súdu rozhodol v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.