Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Csp/295/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: H. C., F.. XX.X.XXXX, T. Š. XXX, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66 p r o t i žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, o zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy takto

rozhodol:

Žalovaný je p o v i n n ý zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy uvedenej v zmluve o poskytnutí Flexi pôžičky č. 198501150108 zo 17.1.2008 na výkon zrážok zo mzdy žalobcu.

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou zo dňa 27.11.2017 žiadal, aby žalovaný sa zdržal použitia dohody o zrážkach zo mzdy uvedenej v zmluve o poskytnutí Flexi pôžičky č. XXXXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX na výkon zrážok zo mzdy žalobcu. V žalobe uviedol, že predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú pripravil veriteľ a žalobca vôbec nemal vedomosť o tom, že podpisom zmluvy uzatvára aj spornú dohodu. Žalovaný si sám diktuje výšku dlhu bez odsúhlasenia súdom a bez toho, aby súd preveril, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pripadne či obsahuje všetky povinné náležitosti. Vyslovil názor, že v zmluve absentujú náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. d/ a i/ zákona č. 258/2001 Z.z., čo spôsobuje podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Navyše dohodu považoval za neplatnú pre rozpor so zákonom, konkrétne § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2014 a vyslovil názor, že vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k § 5a je potrebné spornú dohodu posúdiť aj podľa § 5a ods. 1 citovaného zákona.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil s odôvodnením, že dohoda o zrážkach zo mzdy má všetky náležitosti podľa § 551 Občianskeho zákonníka, má písomnú formu dohodnutú v zmluve o poskytnutí Flexi pôžičky. Uviedol, že žalobca nepreukázal, že by dohoda nebola individuálne dojednaná a navyše svojim podpisom potvrdil, že zmluva nebola uzavretá v tiesni, že si ju prečítal, porozumel jej a súhlasí s jej obsahom. Citoval časť rozsudku Okresného súdu Prešov 9C/389/2015, v zmysle ktorého pre zákaz priamej retroaktivity nemožno aplikovať § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. na zmluvu, ktorá bola uzavretá 6 rokov pred účinnosťou novely.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, písomným vyjadrením žalovaného, zmluvou o poskytnutí Flexi pôžičky zo dňa XX.X.XXXX, žiadosťou o realizáciu dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa XX.X.XXXX, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

4. Dňa XX.X.XXXX bola uzavretá formulárová zmluva o poskytnutí Flexi pôžičky č. XXXXXXXXXXXX medzi VÚB a.s. ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom. Veriteľ poskytol žalobcovi bezúčelový úver 100.000 Sk so splátkami 84 mesiacov za úrokovú sadzbu 18,9% p.a. Mesačná splátka bola dohodnutá vo výške 2.154,86 Sk. Prvá splátka bola splatná 17.2.2008 a posledná 17.1.2015. Uvedené bolo aj RPMN 22.62%, celkové náklady (budúca hodnota úveru) 187.628,92 Sk a výška úrokov s poplatkami 87.628,92 Sk. V zmluve sú ďalej konkretizované rôzne poplatky a v časti II. pod bodom 6 je tento text: „Podpisom tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v stanovených termínoch mesačných splátok resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejto úverovej zmluvy, aby banka bola oprávnená požadovať od zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky zo mzdy až do doby úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo mzdy bude zodpovedať výške mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo mzdy nemôžu byť vyššie ako zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre účely uplatnenia výkonu zrážok zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj dohodou o zrážkach zo mzdy podľa § 551 Občianskeho zákonníka“.

5. Listom zo dňa XX.X.XXXX žalovaný vyzval zamestnávateľa žalobcu obchodnú spoločnosť T. J., J..S..Z.. o realizáciu dohody o zrážkach zo mzdy žalobcu na vymoženie pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy č. XXXXXXXXXXXX s jej príslušenstvom. V tomto liste sa uvádza aj to, že došlo k postúpeniu tejto pohľadávky z VÚB a.s. na žalovaného na základe zmluvy z X.XX.XXXX. Pohľadávku pritom vyčíslil na 5.721,84 Eur, pričom pozostáva z istiny vo výške 1.881,63 Eur, úroku vo výške 2.321,36 Eur, úrokov z omeškania 1.333,83 Eur a nákladov inkasného pokračovania 185,02 Eur.

6. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že vôbec nebol upozornený na dohodu o zrážkach zo mzdy, vôbec si ju v texte zmluvy nevšimol a ani nemal vôľu takúto dohodu uzavrieť.

7. Uznesením č.k. 11Csp/295/2017-18 zo dňa 8.12.2017 súd formou neodkladného opatrenia uložil žalovanému, ale aj zamestnávateľovi žalobcu zdržať sa použitia predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy až do právoplatného ukončenia tohto sporu. Vo vzťahu k žalovanému toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.12.2017.

8. Malo by byť bez pochýb, že sporná úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou ako to vyplýva z § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (v danom prípade v znení účinnom od 1.7.2007 do 31.10.2008).

9. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

10. Nepochybné je aj to, že na predmetný úver je potrebné aplikovať zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch opäť v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy t.j. v danom prípade v znení účinnom od 1.8.2008 do 31.12.2008.

11. Podľa § 1 ods. 1 citovaného zákona tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

12. Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

13. Podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

14. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

15. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

16. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

17. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 4 ods. 2 citovaného zákona. Medzi nimi pod písm. d/ je uvedená adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť Pod písm. i/ výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

18. Podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať b/ dodaný tovar alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/ poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

19. V danom prípade súd prejudiciálne skúmal najprv rozsah záväzku žalobcu z predmetnej úverovej zmluvy s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia a to v tej súvislosti, či veriteľ (a teda aj postupník - žalovaný) má nárok aj na úroky a poplatky alebo má nárok len na zaplatenie istiny úveru. V danom prípade v zmluve nie je uvedený termín splatnosti jednotlivých splátok, pretože podľa názoru súdu nepostačuje, ak je uvedený len dátum splatnosti prvej a poslednej splátky. Zákon totiž jasne uvádza, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov, čo znamená, že ak niektorý z týchto údajov chýba, nastáva zákonná fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona, čo je aj tento prípad.

20. Súd dodáva, že nesúhlasí s názorom prezentovaným niektorými súdmi o nutnosti členenia splátky na istinu, úrok a poplatky. Ak by zákonodarca mal túto snahu, nepochybne by sporné ustanovenie naformuloval tak, aby bolo z neho zjavné, že v zmluve musí byť osobitne uvedená splátka istiny, osobitne splátka úrokov a osobitne splátka poplatkov. Z formulácie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva to, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa všetky spomínané zložky.

21. Rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky je však už spomínaná smernica 2008/48/ES, ktorá v článku 22 upravuje úplnú harmonizáciu a záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Znamená, že členské štáty EÚ nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, než sú uvedené v článku 10 ods. 2 smernice. Úplná harmonizácia v tejto oblasti je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v EÚ poskytla rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov.

22. V článku 10 ods. 2 citovanej smernice sa uvádza, čo má obsahovať zmluva o úvere. Pod písm. h/ je uvedená výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

23. V citovanom článku sa teda vôbec neuvádza splátka istiny, úrokov a poplatkov, ale je použitý len termín „splátka“. Preto ani právny poriadok Slovenskej republiky nemôže túto zmluvnú náležitosť modifikovať tak, aby veriteľ bol povinný do zmluvy uvádzať členenie splátky na istinu, úrok a poplatky. Bolo by to v rozpore so spomínanou smernicou s poukazom na článok 22 ods. 1. Aj keď je potrebné uviesť, že citovaná smernica nemá tzv. horizontálny priamy účinok a teda nemôže priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom, je potrebné z nej vychádzať práve za účelom výkladu diskutabilného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ tak, aby výklad bol v súlade s touto smernicou. Preto je potrebné dospieť eurokomforným výkladom k záveru, že citovaná právna norma neupravuje nutnosť rozpisu splátky na istinu, úrok a poplatky.

24. Napokon odpoveď na túto otázku poskytol Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C-42/15 z 9.11.2016, ktorým rozhodol o návrhu Okresného súdu Dunajská streda na prejudiciálne konanie, ktoré súviselo s konaním vedenom na spomínanom súde vo veci spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíroovej, keď na otázku spomínaného súdu, či článok 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/ smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie aká časť jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky, Súdny dvor uviedol, že daný článok sa má vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia podľa európskeho súdu bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V odôvodnení rozhodnutia Súdny uviedol, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku 10 ods. 3 smernice.

25. V tejto súvislosti súd potrebuje zdôrazniť, že si je vedomý toho, že citovaná smernica 2008/48/ES nemá priamy účinok, ale práve pri výkladových problémoch jednotlivých ustanovení nášho právneho poriadku je potrebné z nej vychádzať a použiť tzv. eurokomformný výklad. Toho sa totiž často dožadujú v súdnych sporoch spotrebitelia, ale tento výklad je potrebné použiť nielen v tých prípadoch, ak je to na prospech spotrebiteľa, ale aj opačne. To je aj prípad vyhodnotenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v tomto prípade § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z., takže využijúc spomínaný eurokomformný výklad v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je potrebné splátku úveru rozlíšiť na splátku istinu, úrokov a poplatkov. Napokon tento záver vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 555/07.

26. Súd rozhodne nesúhlasí s názorom, podľa ktorého pre vnútroštátny súd nie sú relevantné a záväzné závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Uvedené rozsudky je nutné aplikovať pri spomínanom eurokomformnom výklade vnútroštátneho práva, ktoré sa musí vykladať v súlade s právom Únie čo vyplýva zo systému Zmluvy o fungovaní EÚ. Vnútroštátny súd má povinnosť zabezpečiť plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporu. Pri zabezpečení práva Únie vnútroštátny súd nemôže dokonca uplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by boli v rozpore s právom Únie (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-555/07, body 48, 51).

27. Pre súd prvej inštancie je neakceptovateľné, ak rozsudky európskeho súdu by sa mali aplikovať len vtedy ak sú na prospech spotrebiteľa (napr. rozsudok C-473/00 „Cofidis“) a už nie opačne. Súd poukazuje aj na ďalší rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/00 z 13.1.2004 a z neho najmä na body 20 a 27. Podľa nich vnútroštátne orgány, teda aj súdy, sú povinné prihliadať k výkladu práva spoločenstva, ku ktorému dospel Súdny dvor. Podobne možno citovať aj rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 (B.Pfeiffer a spol.) a z neho body 110, 111, 113 a 114: „z konštantnej judikatúry založenej rozhodnutím Súdneho dvora z 10.4.1984 vo veci 14/83 Von Colson a Kamann vyplýva, že povinnosť členských štátov dosiahnuť cieľ ustanovený smernicou, pričom v zmysle článku 10 ZES štáty musia prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie výkonu tejto povinnosti, sa týka všetkých orgánov členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomoci. Je úlohou národných súdov zabezpečovať pre jednotlivcov právnu ochranu vyplývajúcu im z ustanovení komunitárneho práva a zaručovať plnú účinnosť týchto ustanovení. Národný súd aplikujúci vnútroštátne právo a najmä tie ustanovenia, ktoré boli prijaté špeciálne na účely splnenia požiadaviek smernice, je povinný v súlade s článkom 249 ods. 3 ZES v čo možno najväčšej možnej miere vykladať vnútroštátne právo v zmysle textu a účelu smernice, aby dosiahol výsledok ustanovený smernicou. Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s komunitárnym právom je inherentná systému, ktorý vytvára Zmluva o založení ES, pretože umožňuje národnému súdu pri riešení sporov zabezpečiť v rámci svojich právomocí plnú účinnosť komunitárneho práva (rozhodnutie z 15.5.2003 vo veci C-160/01)“.

28. Napokon k totožnému záveru o nutnosti eurokomformného výkladu spomínaného zákonného ustanovenia a teda záveru o tom, že nie je nutné spomínané členenie splátky úveru dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018, ktorého závery by mali byť zaväzné pre súdy nižšieho stupňa a to v záujme zachovania princípu právnej istoty, ktorý je jedným z najdôležitejších princípov právneho štátu.

29. Súd nesúhlasí ani s názorom žalobcu o chýbajúcej náležitosti zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona. Logicky z formulácie tohto ustanovenia, podľa ktorého sa vyžaduje adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu, toto ustanovenie sa vzťahuje na účelové spotrebiteľské úvery, kedy úver je poskytnutý za účelom kúpy konkrétneho tovaru, čo však nie je tento prípad.

30. Súd teda dospel k záveru, že veriteľ a teda aj žalovaný ako postupník pohľadávky má nárok len na vrátenie istiny úveru. Pokiaľ VÚB a.s. postúpila pohľadávku žalovanému vo väčšom rozsahu než bola nesplatená istina úveru, je zmluva o postúpení pohľadávky v tejto časti absolútne neplatná pre neexistenciu príslušnej časti pohľadávky. Je pritom nesporné, že žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu o realizáciu zrážok zo mzdy aj vo vzťahu k pohľadávke, na ktorú v zmysle vyššie uvedených dôvodov nemá nárok.

31. Dohoda o zrážkach zo mzdy je upravená vo všeobecnom právnom predpise a to v § 551 Občianskeho zákonníka.

32. Podľa § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka uspokojenie pohľadávky možno zabezpečiť písomnou dohodou medzi veriteľom a dlžníkom o zrážkach zo mzdy; zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia.

33. Je potrebné si uvedomiť, že pri aplikácii tejto právnej úpravy na režim spotrebiteľských vzťahov a spotrebiteľských zmlúv nemožno mechanicky vychádzať len z tejto všeobecnej úpravy, ale je nevyhnutné prihliadať aj na osobitnú zákonnú úpravu pre tieto vzťahy, jej účel (ktorým je najmä ochrana spotrebiteľa). Citované ustanovenie § 551 Občianskeho zákonníka výslovne umožňuje zabezpečiť uspokojenie pohľadávky písomnou dohodou medzi veriteľom a dlžníkom o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov. Predpokladá sa pritom písomná dohoda t.j. písomne zachytený stret dvoch skutočne daných, slobodných, vážnych, určitých a zrozumiteľných prejavov vôle. Aj pre túto dohodu platia všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch ( § 34 a násl. Občianskeho zákonníka). Právny úkon je v ustanovení § 34 Občianskeho zákonníka definovaný ako prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

34. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

35. Súd poukazuje na zrejmú absenciu vôle žalobcu na uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy vzhľadom na jeho výpoveď. Náležitosťou každého právneho úkonu je jednota vôle a prejavu. Prejav vôle žalobcu však pri uzatváraní úverovej zmluvy smeroval k inému následku než uzavretiu dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobca uzavrel zmluvu s cieľom získať finančné prostriedky. Uvedenou zmluvou právny predchodca žalovaného vnútil predtlačeným formulárom žalobcovi aj iný úkon než ten, ktorý bol v sfére jeho záujmu a to uzatvorenie dohody o zrážkach zo mzdy, hoci žalobca nemal vôľu túto dohodu uzavrieť a navyše nemal ani reálnu možnosť obsah formulárovej zmluvy ovplyvniť resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Uvedená skutočnosť vedie preto k záveru o absolútnej neplatnosti napadnutej dohody pre nedostatok vážnosti vôle žalobcu na jej uzavretie v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti nie je zanedbateľné ani zakomponovanie napadnutej dohody malým písmom bez akéhokoľvek zvýraznenia v texte úverovej zmluvy (napr. nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 342/09). Rozhodne tak dôležitý zabezpečovací inštitút nemôže byť upravený spôsobom, ktorý môže ujsť pozornosti priemerného spotrebiteľa, uvedený postup možno preto považovať ako rozporný s dobrými mravmi a takémuto správaniu súd nemieni poskytovať právnu ochranu.

36. Súd nespochybňuje legitimitu právneho inštitútu dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá je súčasťou právneho poriadku SR, ale zároveň zdôrazňuje, že v spotrebiteľských sporoch podlieha táto dohoda súdnemu prieskumu prijateľnosti v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Táto súdna kontrola je vylúčená len pri posudzovaní hlavného predmetu zmluvy a ceny (čo rozhodne nie je tento prípad), keďže hlavným predmetom zmluvy je úver, dohoda o zrážkach mzdy len zabezpečuje pohľadávku žalovaného z úverovej zmluvy a vylúčená by bola v prípade jej individuálneho dojednania. Už tá skutočnosť, že dohoda je obsiahnutá v predtlačenom formulári však vylučuje jej individuálne dojednanie. Dôkazné bremeno o opaku je na žalovanom, ktorý však žiadnym spôsobom individuálne dojednanie dohody nepreukázal.

37. Potrebné si je uvedomiť, že zmluvná podmienka môže byť posúdená ako neprijateľná aj vtedy, keď sa opiera o právnu normu, ale môže byť realizovaná v neprospech spotrebiteľa, ak umožňuje vymôcť plnenia, na ktoré dodávateľ nemá nárok. Nie je teda rozhodujúce, či dodávateľ ju a v akom rozsahu použije, ale postačuje, ak objektívne je spôsobilá poškodiť spotrebiteľa. V prípade dohody o zrážkach zo mzdy však existuje hrozba vymoženia plnenia, na ktoré dodávateľ nemá v skutočnosti nárok v zmysle právnej úpravy vrátane plnenia vyplývajúceho z neprijateľných zmluvných podmienok.

38. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Nie je založený na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu súdom alebo inou objektívnou inštitúciou, ale len na subjektívnej predstave veriteľa. Uzavretá dohoda umožňuje veriteľovi postihnúť majetok dlžníka a to aj pri neprijateľných zmluvných podmienkach alebo aj plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom.

39. Ústavný súd ČR v nálezoch II. ÚS 3/2006 zo dňa 6.11.2007 a I.ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.

40. Zásade poctivosti vo vzťahu dodávateľa k spotrebiteľovi nemôže podľa súdu zodpovedať kontraktačný proces, obsah ktorého, v danom prípade dohoda o zrážkach zo mzdy, sa uzatvára spolu so zmluvou o úvere bez objasnenia jej významu a dôsledkov. Uzatvorenie dohody o zrážkach zo mzdy sa neinformovaním jej dôsledkov dostalo objektívne do rozporu s požiadavkou na čestnú obchodnú prax. Uvedenie tak významného zabezpečovacieho inštitútu akým je dohoda o zrážkach zo mzdy v závere úverovej zmluvy drobným písmom bez akéhokoľvek zvýraznenia znamená, že priemerný spotrebiteľ sa môže domnievať, že v závere zmluvy sú už menej závažné dojednania a tak podcení túto časť zmluvy. Zákonodarca takému konaniu priznáva rozpor s imperatívom dobrých mravov, čo spôsobuje neplatnosť takého právneho úkonu. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Z uvedených dôvodov pri závere o absolútnej neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy bolo potrebné žalobe vyhovieť.

41. K argumentácii žalobcu o rozpore dohody o zrážkach zo mzdy s § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. súd uvádza, že ju považuje za neopodstatnenú, vychádzajúc zo zákazu priamej retroaktivity právnych noriem. V danom prípade totiž došlo k uzavretiu zmluvy v roku 2007 a spomínané zákonné ustanovenie bolo zavedené do zákona č. 250/2007 Z.z. až s účinnosťou od 1.5.2014 zákonom č. 102/2014, ktorý však neobsahuje k nemu žiadne prechodné ustanovenia. Aj keď súdna prax pri posudzovaní tejto otázky nie je jednotná, súd si osvojil právne závery vyplývajúce z podobného sporu, ktoré boli uvedené v rozsudku Krajského súdu Prešov č.k. 9Co 53/2016-110 zo dňa 19.1.2017. V ňom súd druhej inštancie uviedol: „Pokiaľ nie je z novej právnej úpravy zrejmé akým spôsobom sa zákonodarca zhostil intertemporálného riešenia zmeny právneho stavu, nezostáva iné, než výkladom rešpektujúcim ústavné postuláty dosiahnuť taký stav, ktorý je v zhode s princípmi právneho štátu t.j. riešenie dôsledne vychádzajúce zo všeobecného zákazu retroaktivity. Zo samotnej povahy práva vyplýva, že právne normy nepôsobia spätne a podľa nich sa spravidla upravujú len tie právne vzťahy, ktoré vznikli po dni, kedy právna norma nadobudla účinnosť... Primárne je na zákonodarcovi výslovne vyriešiť spolu s prijatím nového právneho predpisu aj možné kolízie novej a starej právnej úpravy voči skôr vzniknutým vzťahom. Ak sa zákonodarca tejto svojej úlohy riadne nezhostí a v intertemporálnych ustanoveniach nedáva odpoveď na riešenie stretu právnych úprav, je potrebné nájsť východisko z takto konštruovaného právneho stavu ústavne súladnú interpretáciu. Mlčanie intertemporálnych ustanovení by malo vždy a bezvýhradne orgány aplikujúce právo viesť, ak majú byť rešpektované kautely právneho štátu, k záveru o neprípustnosti retroaktívneho výkladu a to i (za splnenia určitých podmienok) v zmysle nepravej spätnej pôsobnosti, ako aj v tejto súvislosti k odmietnutiu zásahu do nadobudnutých práv (do „legitímneho očakávania implikovaného ústavne zaručenej ochrane majetkových práv“...). Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že v našom ústavnom poriadku sa uplatňuje zásada lex retro non agit (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“). K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je taktiež významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a

právnej istoty. Od zásady zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je výnimočne možné sa odchýliť a to výslovným pozitívnym (intertemporálnym) ustanovením (I.ÚS 238/04)“.

42. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v spore úspešný a preto súd mu priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

43. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.