Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/158/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcov: 1/ Q., 2/ V., obaja zastúpení Q. proti žalovanému: Y., zastúpenému Q., o určenie, že nájomný vzťah trvá a iné, na odvolanie žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. novembra 2016, č.k. 20C/105/2015-144, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/, 2/ domáhali určenia, že nájomný vzťah medzi žalovaným a žalobcami 1/, 2/ k bytu č. X, nachádzajúcemu sa na 1. poschodí bytového domu súp. č. XXX na pozemku parc. č. KNC XXXX/X, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. S. B. vo vlastníctve žalovaného trvá a zároveň sa domáhali určenia, že nájomné zmluvy a dodatky k nájomným zmluvám, ktorých predmetom je nájom uvádzaného bytu, uzavreté medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným v období od februára 2002 do decembra 2014, sú neplatné. Zároveň súd rozhodol, že žalovaný má voči žalobcom 1/, 2/ nárok na plnú náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 703 ods. 1, § 871 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne. V prvom rade súd prvej inštancie skúmal, či žalobcovia 1/, 2/ majú naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, že ich nájomný vzťah trvá, pričom dospel k názoru, že žalobcovia na požadovanom určení naliehavý právny záujem majú. Naliehavý právny záujem je daný, ak ochranu ohrozeného práva je možné dosiahnuť len prostredníctvom žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je. Za situácie, keď žalovaný vyzýval žalobcov na vypratanie bytu a popiera tvrdenia žalobcov o tom, že sú oprávnení užívať byt na základe zmluvy, ktorou bol založený nájomný vzťah na dobu neurčitú, jedine rozsudkom súdu, ktorý by určil, že trvá nájomný vzťah medzi stranami, z ktorého vyplýva právo žalobcov užívať nehnuteľnosti, je možné odstrániť stav právnej neistoty na strane žalobcov. Súd konštatoval, že predmetná žaloba žalobcov čo do určenia, že nájomný vzťah trvá, je potom účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcov, keďže žalobcovia môžu dosiahnuť odstránenie spornosti práva práve touto žalobou. Ďalej súd uviedol, že žalobcov zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenia, že uzavreli s prenajímateľom ohľadne predmetného bytu nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Žalovaný toto tvrdenie žalobcov v konaní popieral. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by žalobcovia uzavreli nájomnú zmluvu ohľadom bytu na dobu neurčitú Žalobca 1/ tvrdil, že byt mu do užívania pridelil jeho zamestnávateľ počas trvania pracovného pomeru v roku 1987, teda byt mu nepridelil národný výbor. Predložená pracovná zmluva, ktorú uzavrel žalobca 1/ s S. preukazuje založenie pracovného pomeru medzi zmluvnými stranami, nepreukazuje však tvrdenia žalobcov o tom, že žalobcovi 1/ bol pridelený predmetný byt do osobného užívania na dobu neurčitú. V písomnej výzve

zo dňa 08.12.2014, adresovanej žalovanej obci, žalobcovia tvrdili iné skutočnosti, a síce, že zmluvu o nájme bytu na dobu neurčitú žalobca 1/ uzavrel so žalovanou obcou. Písomná nájomná zmluva ohľadom predmetného bytu nebola súdu na výzvu predložená žiadnou zo strán s vysvetlením, že takouto zmluvou strana nedisponuje. V konaní nebolo zo strany žalobcov preukázané uzavretie zmluvy o nájme bytu na dobu neurčitú ani ústnou formou. Je pravdou, že ust.§ 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje uzavrieť zmluvu o nájme bytu nielen v písomnej forme, ale v takomto prípade citované ustanovenie vyžaduje, aby sa spísala o obsahu zmluvy zápisnica. V konaní však nebola preukázaná ani dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu žalobcom alebo spísanie zápisnice o tomto úkone, z ktorých by vyplývalo, že nájomný pomer k bytu bol v prospech žalobcov ako nájomcov bytu pôvodne dojednaný na dobu neurčitú. Do spisu boli doložené iba nájomné zmluvy uzavreté raz jedným, inokedy druhým zo žalobcov ako nájomcom so žalovanou obcou ako prenajímateľom, ale zakaždým na dobu určitú. Ani v konaní vypočutí svedkovia V. M., Q. K., ktorí boli starostami žalovanej obce v rokoch 1980 - 2010, teda v období, keď podľa tvrdení žalobcov mal byť predmetný byt zmluvne prenechaný do užívania žalobcovi 1/ na dobu neurčitú, nepotvrdili, že by žalobcovia mali v minulosti uzavretú na daný byt nájomnú zmluvu, v ktorom by bol dohodnutý nájomný pomer na dobu neurčitú. Ani svedkyňa V. W., ktorá pracovala na bytovom hospodárstve žalovanej obce v rokoch 2002 - 2013, nedosvedčila, že by pôvodná nájomná zmluva žalobcov na predmetný byt bola uzavretá na dobu neurčitú. Pokiaľ z ponuky na odkúpenie bytu a zo zápisnice z obecného zastupiteľstva z roku 1996 vyplýva, že žalovaná obec v minulosti v roku 1993, resp. 1996 ponúkla žalobcom na odkúpenie predmetný byt, táto skutočnosť nepreukazuje tvrdenie žalobcov o tom, že by mali dojednaný nájomný pomer na dobu neurčitú, pretože ust. § 16 ods. 1, § 29a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa ktorých byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi, ak nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas, nadobudlo účinnosť od 01.07.2004 s tým, že predtým tieto ustanovenia nestanovovali povinnosť obce na základe požiadania nájomcu previesť byť do vlastníctva len nájomcovi s dojednaným nájmom na neurčitú dobu, ale všeobecne nájomcovi bez vymedzenia, či má nájomný pomer dojednaný na dobu neurčitú alebo dobu určitú. Podľa zhodných tvrdení strán nájomný pomer žalobcov k bytu mal na základe naposledy uzatvorenej zmluvy o nájme bytu trvať do 31.12.2014. Tvrdenie žalovaného o tom, že zo strany žalobcov ide o účelovú žalobu, podporuje fakt, že žalobcovia od roku 2002 až do roku 2014 podpisovali nájomné zmluvy so žalovanou obcou vždy na dobu určitú, pričom so spisu nevyplýva, že by v tomto období žalobcovia prejavili výhrady k trvaniu nájomného pomeru dojednávaného vždy na dobu určitú (čo by logicky spraviť mali, keď bol, ako tvrdia, pôvodne dojednaný nájomný pomer na dobu neurčitú) a až koncom roka 2014, keď im obec zaslala výzvu na vypratanie bytu, podali žalobcovia žalobu o určenie, že nájomný vzťah k bytu trvá na základe nájomnej zmluvy na dobu neurčitú. Ďalej súd uviedol, že keďže žalobcovia nepreukázali, že mali nájomný pomer k predmetnému bytu platne dojednaný na dobu neurčitú, nič by sa nezmenilo v právnom postavení žalobcov, ak by súd druhému petitu žaloby vyhovel. Ak by totiž súd určil neplatnosť nájomnej zmluvy, ktorá nie je datovaná, podľa ktorej táto zmluva nadobudla platnosť dňa 02.03.2002, neplatnosť zmluvy o nájme bytu zo dňa 28.02.2003, neplatnosť dodatkov č. 1 - 4 k zmluve o nájme bytu zo dňa 28.02.2003 a neplatnosť zmluvy o nájme bytu zo dňa 31.01.2008, neodstránila by sa neistota v právnom postavení žalobcov, pretože v týchto zmluvách bol dojednaný nájomný pomer zakaždým na dobu určitú, ktorá doba už uplynula. Žalobcovia potom nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti nájomných zmlúv a ich dodatkov v zmysle pripustenej zmeny žaloby. Preto súd v tejto časti žalobu zamietol bez vecného preskúmania platnosti uvedených nájomných zmlúv a ich dodatkov. Súd dodal, že nevykonal žalobcami navrhnutý výsluch svedka Q. S., súčasného starostu Obce S. B., keďže sa jedná o štatutárneho zástupcu žalovanej obce, ktorá v konaní popierala existenciu nájomnej zmluvy na byt na dobu neurčitú a funkciu starostu nevykonával v období, kedy mala byť v zmysle tvrdení žalobcov dojednaná, resp. menená nájomná zmluva z doby neurčitej na dobu určitú a ani podľa tvrdení strán navrhnutý svedok nepracoval v uvedenom rozhodnom období v niektorom z orgánov obce. Išlo o nadbytočný dôkaz v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 a v spore úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobcovia 1/, 2/, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia žalobe v plnom rozsahu, zároveň žiadali žalovaného zaviazať k náhrade trov konania. Uviedli, že dôvodom odvolania je skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz (výsluch štatutára žalovaného), potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností - odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) a ďalej, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli v konaní pred prvoinštančným

súdom uplatnené žalobcami 1/, 2/ (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) , nakoľko ich títo nemohli bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d) . Poukázali na to, že súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní iba z dôkazov, ktoré mali k dispozícii a ktoré súdu aj predložili. Tieto dôkazy však bez ich viny neboli úplné, pretože podstatný dôkaz, a to rozhodnutie MNV v S. B. č.j. XXXX/XX-XXX zo dňa 03.12.1984 o pridelení bytu v dome č. XXX v S. B., ktorého vlastníkom bola S., k. p., S. B. žalobcovi 1/ chýbal, keďže žalovaný im tento listinný dôkaz odňal. O takomto postupe žalovaného zrejme mal vedomosť aj starosta obce, ktorého výsluch oni ako dôkaz navrhli vykonať, tento dôkaz však súd prvej inštancie nevykonal, čo malo rozhodujúci vplyv na úspech v konaní. O tom, že oni užívali byt na základe rozhodnutia mal akiste vedomosť aj svedok V. M., ktorý bol v čase pridelenia bytu predsedom MNV v S. B., tento sa však vyjadril, že sa na okolnosti uzatvárania nájomných zmlúv s ním nepamätá. Jeho výpoveď ako svedka je prinajmenšom zvláštna a zrejme aj nepravdivá, pretože ako štatutár obce je na rozhodnutí podpísaný. Taktiež je nesporné, že v čase prevodov bytov v obytnom dome súp. č. XXX v S. B. zo žalovaného na nájomníkov, podpisoval ako štatutár kúpne, ako aj nájomné zmluvy, ktorých bolo iba zopár. Takže jeho tvrdeniu, že si na okolnosti nepamätá podľa ich názoru nemožno uveriť a považovať ho za vierohodné. Oni v konaní uviedli, že predmetný dôkaz mali k dispozícii, tento existoval a pred podpisom nájomnej zmluvy v roku 2002 si žalovaný tento dôkaz od nich vyžiadal a ponechal. V priebehu konania žalovaný existenciu tohto dôkazu poprel, a to aj napriek svedeckej výpovedi Ing. K., ktorý uviedol, že platná zmluva vedená na žalobcu 1/ bola zmenená na žalobkyňu 2/ bez toho, aby došlo k výpovedi z nájmu, resp. k uzavretiu dohody o skončení nájmu. Listinný dôkaz svedčiaci v ich prospech, že ich nájomný vzťah k predmetnému bytu trvá, sa im podarilo získať cestou právneho zástupcu až po tom, čo súd prvej inštancie v danej veci vyniesol napadnutý rozsudok. Tento dôkaz získali zo Štátneho archívu v Trenčíne 09.12.2016, kde rozhodnutie o pridelení bytu žalobcovi 1/ z 03.12.1984 bolo uložené v písomnostiach Obce S. B.. Tento dôkaz reálne existoval v čase prvoinštančného konania a je nepochybné, že tento dôkaz v minulosti uložil do Štátneho archívu Trenčín žalovaný. Oni niekoľkokrát v minulosti žiadali žalovaného, ako aj právneho nástupcu bývalého zamestnávateľa žalobcu 1/ o vydanie kópie pôvodnej nájomnej zmluvy, ktorú si pred uzatvorením nájomnej zmluvy na dobu určitú v roku 2002 žalovaný od nich vyžiadal. Zástupcovia spoločnosti E., a.s. požadovaný dôkaz nemali k dispozícii a žalovaný zakaždým tvrdil, že žiadny doklad vzťahujúci sa k tejto skutočnosti nemá, čo podľa nich svedčí o snahe zamlčať rozhodujúcu a podstatnú skutočnosť, ktorá by z najväčšou pravdepodobnosťou im priniesla plný úspech v spore. Sú toho názoru, že v danej veci v odvolacom konaní možno aplikovať písmeno d) § 366 CSP, keďže oni nemohli prostriedok procesného útoku - rozhodnutie použiť bez vlastnej viny v konaní pred súdom prvej inštancie. Uvedené rozhodnutie, ktoré predkladajú v odvolacom konaní potvrdzuje, že žalovaný pridelil žalobcom 1/, 2/ do užívania byt číslo X, v obytnom dome súp. č. XXX v S. B. na dobu neurčitú. Po novele Občianskeho zákonníka, účinnej od 01.01.1992, sa podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo osobného užívania bytu zmenilo dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa zmenilo na spoločný nájom. Je teda zrejmé, že užívanie bytu č. X nimi sa zmenilo na nájom bytu taktiež na dobu neurčitú, pričom spoločný nájom nebol a ani bez dohody, resp. výpovede z nájmu bytiu nemohol byť v zmysle platnej právnej úpravy ukončený. Skončenie nájomného vzťahu s nimi výpoveďou, resp. dohodou žalovaný v priebehu konania na prvoinštančnom súde nepreukázal. Je teda logické, že spoločný nájom žalobcov 1/, 2/ k danému bytu nezanikol.

3. K podanému odvolaniu žalobcov 1/, 2/ sa písomne prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu aj náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch štatutára žalovaného, potrebný na zisťovanie rozhodujúcich skutočností, uviedol, že tento dôkaz nemôže byť dôkazom potrebným na zistenie rozhodujúcich skutočností v danom spore, keďže ide o štatutára žalovaného, ktorý v konaní popieral existenciu nájomnej zmluvy na byt na dobu neurčitú a zároveň funkciu starostu nevykonával v období, kedy mala byť v zmysle tvrdení žalobcov dojednaná, resp. menená nájomná zmluva z doby neurčitej na dobu určitú a ani podľa tvrdení strán tento štatutár nepracoval v uvedenom rozhodnom období v niektorom z orgánov obce. Z tohto vyplýva, že ide o nadbytočný dôkaz v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, a preto ho súd správne nevykonal. Nevykonanie tohto dôkazu naviac súd aj riadne odôvodnil v odseku 21 rozsudku, na ktorý poukazuje. Žalobcovia v podanom odvolaní ani konkrétne neuvádzajú, z akých dôvodov by malo byť vykonanie tohto dôkazu potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale iba stroho konštatujú, že tomu tak je, a preto je podľa jeho názoru už len z tejto skutočnosti zrejmé, že tento dôvod odvolania nie je relevantný. Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod, a to, že zistený skutkový stav neobstojí z dôvodu prípustnosti ďalších prostriedkov procesného útoku, ktoré neboli v konaní pred

súdom prvej inštancie uplatnené žalobcami, keďže ich títo nemohli bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, uviedol, že v danej veci boli vykonané všetky dôkazy potrebné na riadne rozhodnutie vo veci samej, ktoré strany riadne a včas navrhli a žalobcami navrhnutý nový dôkaz je jednak v odvolacom konaní neprípustný a tiež ani jeho prípadné riadne vykonanie v konaní pred súdom prvej inštancie by nebolo dôvodom pre vyhovenie žalobe. Zdôraznil, že vykonanie uvedeného dôkazu nie je v odvolacom konaní prípustné, keďže vykonanie tohto dôkazu je v rozpore s ustanovením § 365 ods. 1 písm. e) a ust. § 366 písm. d) CSP, a to aj napriek tvrdeniu žalobcov o opaku. Z odvolania je zrejmé, že žalobcovia predmetný dôkaz - rozhodnutie z 03.12.984 podľa ich vlastného tvrdenia získali zo Štátneho archívu v Trenčíne dňa 05.12.2016. Podľa podacej pečiatky súdu prvej inštancie bola žalobcami podaná žaloba v tejto veci dňa 09.03.2015, teda už najmenej od tohto dňa mali žalobcovia možnosť predmetný dôkaz zaobstarať, nehovoriac o tom, že tak mohli urobiť ešte pred podaním žaloby, napriek tomu tak žalobcovia urobili až po vyhlásení rozsudku. Je zrejmé, že nakoľko sa daný dôkaz nachádzal v Štátnom archíve Trenčín, bol tento dôkaz verejne prístupný, a teda žalobcovia ho mohli kedykoľvek vyžiadať, avšak tak neurobili riadne a včas, rovnako vyžiadanie tohto dôkazu zo štátneho archívu mohli žalobcovia uskutočniť aj prostredníctvom súdu, čo opäť neurobili. Žalobcovia v podanom odvolaní žiadnym spôsobom neodôvodnili, z akého dôvodu nemohli, resp. čo im bránilo vyžiadať tento dôkaz skôr. Z mailovej komunikácie právneho zástupcu žalobcov je zrejmé, že požiadal Štátny archív v Trenčíne o zaslanie rozhodnutia až 08.12.2016, teda nie je možné z ich strany tvrdiť ani to, že nepredloženie tohto dôkazu nebolo možné z dôvodu omeškania s jeho vydaním zo strany štátneho archívu, keďže žalobcovia o jeho vydanie požiadali až po vyhlásení rozsudku. Z tohto je teda zrejmé, že nie je možné aplikovať v danej otázke ust. § 365 ods. 1 písm. e) v spojení s ust. § 366 písm. d) CSP, keďže je zrejmé, že žalobcovia mohli daný dôkaz riadne vykonať kedykoľvek počas konania pred súdom prvej inštancie, čo neurobili. Zdôraznil, že nie je úlohou odvolacieho súdu odstraňovať alebo opravovať pochybenia strany sporu v konaní pred prvoinštančným súdom, a preto nedostatočná procesná aktivita žalobcov v spore na prvom stupni v tejto otázke, im nepochybne musí ísť na ťarchu a nie je možné na tento dôkaz prihliadať. Ostro sa ohradzuje voči obvineniam žalobcov, uvedených v odvolaní, podľa ktorých mal zamlčať rozhodujúcu skutočnosť, čím mala byť podľa žalobcov existencia predmetnej žalobcami tvrdenej nájomnej zmluvy. On takouto nájomnou zmluvou nedisponuje a má za to, že takáto nájomná zmluva nebola nikdy uzatvorená. V tejto otázke potom poukazuje na úplnú absurdnosť a nelogickosť tvrdení žalobcov v odvolaní, a to, že podľa ich vyjadrenia mal brániť vykonaniu (predloženiu) predmetnej nájomnej zmluvy, hoci podľa tvrdenia žalobcov o jej existencii vedel, čo sa potom podľa tvrdenia žalobcov malo potvrdiť tým, že žalobcovia získali predmetné rozhodnutie zo štátneho archívu. Táto konštrukcia už na prvý pohľad nedáva zmysel, keďže žalobcovia v konaní navrhovali, aby on predložil predmetnú nájomnú zmluvu a nie rozhodnutie o pridelení bytu, teda skutočnosť, že žalobcovia následne získali zo štátneho archívu rozhodnutie nemôže v žiadnom prípade znamenať, že on zamlčal predmetnú nájomnú zmluvu, dokonca je toho názoru, že táto skutočnosť preukazuje skôr pravý opak, a teda, že predmetná nájomná zmluva skutočne uzatvorená nebola, keďže, ak by bola, je predpoklad, že by ju žalobcovia z predmetného archívu získali spolu s rozhodnutím. Zároveň je zrejmé aj to, že ak je nejaká listina v Štátnom archíve v Trenčíne, on ňou už nedisponuje, a teda ju ani nemohol v konaní predložiť. V prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie je ako dôkaz v odvolacom konaní prípustné, má za to, že toto rozhodnutie ani nie je dôkazom o žiadnej skutočnosti relevantnej pre rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu rozhodnutia totiž nevyplýva skutočnosť, že došlo k uzatvoreniu akejkoľvek nájomnej zmluvy, ktorej zmluvnou stranou boli žalobcovia, resp. aspoň jeden zo žalobcov. Zdôraznil, že ide o rozhodnutie o pridelení bytu, nie o nájomnú zmluvu, ktoré má byť nasledované práve uzavretím nájomnej zmluvy, či inej zmluvy o užívaní, avšak uzavretie takejto zmluvy preukázané nebolo, a o to viac nebolo preukázané uzatvorenie takejto zmluvy ešte na dobu neurčitú. V samotnom texte rozhodnutia je priamo uvedené, že ak osoba, ktorej bol pridelený byt, sa do neho v stanovenej 15 dňovej lehote nenasťahuje, alebo neuzavrie dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, môže národný výbor toto rozhodnutie zrušiť, teda je zrejmé, že vydanie rozhodnutia neznamená bez ďalšieho aj vznik nájomného či iného užívacieho vzťahu k danému bytu, ale na jeho vznik je potrebná aj ďalšia skutočnosť, ktorú však žalobcovia v konaní nepreukázali. Z obsahu rozhodnutia ani nevyplýva, žeby na jeho základe vznikol žalobcom (jednému z nich) nájomné právo (právo na užívanie - právo na uzatvorenie takýchto zmlúv) na dobu neurčitú. Nie je z rozhodnutia ani zrejmé, o aký konkrétny byt ide, teda nie je zrejmé, že toto rozhodnutie sa týka predmetného bytu, keďže nie je v rozhodnutí špecifikovaný natoľko presne, aby nebol zameniteľný s iným bytom v danej bytovke. Zároveň poukazuje na vyjadrenie žalobkyne 2/ pred súdom prvej inštancie dňa 23.09.2016, kedy uviedla, že predtým, ako začali užívať predmetný byt, ktorý užívajú dodnes, im boli pridelené dva iné byty. Taktiež žalobcovia v podanej žalobe alebo aj iných vyjadreniach prednesených v spore

uviedli, že nimi tvrdená nájomná zmluva je z roku 1987, avšak predmetné rozhodnutie je už z roku 1984, teda v spojitosti s tvrdením žalobkyne 2/, uvedeným pred súdom prvej inštancie je možné sa dôvodne domnievať, že daným rozhodnutím došlo k prideleniu úplne iného bytu, resp. že na jeho základe nedošlo vôbec k uzatvoreniu žiadnej zmluvy, keďže ako to tvrdia žalobcovia, táto mala byť uzavretá až v roku 1987, t. j. až tri roky po vydaní uvádzaného rozhodnutia, čo nedáva zmysel. Uvádzané rozhodnutie ako dôkaz je teda absolútne irelevantné a tvrdenie žalobcov, že nevykonanie tohto dôkazu malo rozhodujúci vplyv na úspech v spore je nesprávne a nedôvodné a v rozpore s CSP. Za situácie, ak by odvolací súd napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že rozhodnutie je v konaní ako dôkaz prípustné a vyplýva z neho skutočnosť, že žalobcovia uzavreli platne nájomnú zmluvu na dobu neurčitú (čo samozrejme on rozporuje), má za to, že aj v tom prípade nie je podaná žaloba dôvodná, keďže žalobcovia následne uzavreli viaceré neskoršie zmluvy o nájme bytu, vždy na dobu určitú, čím došlo k novácii záväzku, ktorej súčasťou bola aj zmena doby nájmu z doby neurčitej na dobu určitú.

4. K podanému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia 1/, 2/, ktorí naďalej trvali na zmene rozsudku a vyhovení ich žalobe. Uviedli, že žalovaný nechce akceptovať dôkazy, ktoré preukazujú, že im bol v roku 1984 pridelený dvojizbový byt v S. B. na základe uvádzaného rozhodnutia zo dňa 03.12.1984 o pridelení bytu v dome XXX, ktorý doposiaľ užívajú. Podľa rozdeľovníka umiestneného v dolnej časti rozhodnutia o pridelení bytu toto rozhodnutie obdržal zamestnávateľ žalobcu 1/ (S., k. p., S. B.) a aj MNV S. B., čiže právny predchodca žalovaného. Právni nástupcovia týchto subjektov im však rozhodnutie neposkytli napriek viacerým žiadostiam a osobným návštevám. Preto bol aj súčasný štatutár žalovaného vyzývaný na vydanie uvedenej listiny a okolnosti a dôvody, prečo im toto rozhodnutie nevydal, mohol objasniť na pojednávaní. Ak by sa zároveň pri výpovedi zmienil, že táto listina je uložená v štátnom archíve, určite by požadovali, aby si súd tento dôkaz zabezpečil, resp. by tento dôkaz zabezpečili pred vynesením rozsudku. Pokiaľ ide o súčasného štatutára žalovaného, pred nástupom do funkcie starostu pracoval na obecnom úrade ako zástupca starostu a počas jeho pracovného pomeru bol z najväčšou pravdepodobnosťou oboznámený aj s nájomným vzťahom medzi žalovaným a nimi, preto jeho výsluch bol opodstatnený. Dodali, že oni sa po začatí konania snažili zaobstarať potrebný dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia preukázali a bez ich zavinenia sa im tento dôkaz nepodarilo získať do dňa vyhlásenia rozsudku. Až náhoda umožnila tento dôkaz získať zo štátneho archívu, hoci až v čase, keď už bol rozsudok v danej veci vynesený. Oni sa podanou žalobou domáhajú iba svojho práva užívať prenajatý byt v plnom rozsahu. Zastávajú názor, že povinnosťou žalovaného bolo pri tzv. ukončení nájomného v roku 2002 s nimi postupovať v zmysle zákona, k čomu nedošlo. Sú toho názoru, že žalovaný sa vo vyjadrení nezmienil o podstate celého sporu, ktorým je získanie značného majetkového prospechu, ktorý sa snaží dosiahnuť tým, že po ich vyprataní z prenajatého bytu bez poskytnutia adekvátnej náhrady, mieni predmetný byt odpredať tretej osoba za trhovú cenu. Dodali, že nemožno sa v zmysle Ústavy SR domáhať ochrany protiprávneho stavu, ktorý žalovaný svojim konaním a postupom zavinil, vystavil ich právnej neistote a šikanóznemu postupu, ktorý možno považovať aj za diskrimináciu, keďže v ich prípade ide o osoby rómskeho pôvodu.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky týkajúce sa predmetnej veci, ktoré boli v odvolaní žalobcami vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval správne citované zákonné ustanovenia a vo veci aj vecne správne rozhodol. Odvolací súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a na tieto v celom rozsahu poukazuje v zmysle ust. 387 ods. 2 CSP, pričom na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:

7. V zmysle ust. § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v ust. § 365 ods. 1 písm. a) - h) CSP.

8. V preskúmavanej veci žalobcovia 1/, 2/ v odvolaní uviedli ako odvolací dôvod ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, a to, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch štatutára žalovaného, potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností a rovnako uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g)

- že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom tento odvolací dôvod žalobcovia

1/, 2/ viažu na ust. § 366 písm. d) CSP, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie je možné použiť v odvolaní vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

9. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že medzi stranami sporu trvá nájomný vzťah k bytu č. X, nachádzajúcemu sa na X. poschodí bytového domu súp. č. XXX na pozemku parc. č. KNC XXXX/ X, zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. S. B., vo vlastníctve žalovaného, a taktiež určenia, že nájomné zmluvy a dodatky k nájomným zmluvám, ktorých predmetom je nájom uvádzaného bytu, uzavreté medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným v období od februára 2002 do decembra 2014, sú neplatné.

10. Žalobca 1/ v spore tvrdil, že byt mu do užívania pridelil jeho zamestnávateľ počas trvania pracovného pomeru v roku 1987. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, žalobcom 1/ predložená pracovná zmluva, ktorú uzatvoril s pôvodným zamestnávateľom nepreukazuje jeho tvrdenie o tom, že mu bol pridelený predmetný byt do osobného užívania na dobu neurčitú. Písomná zmluva, preukazujúca právo nájmu žalobcov, nebola súdu predložená ani na výzvu žiadnou zo strán sporu. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že v spore nebolo zo strany žalobcov preukázané uzavretie zmluvy o nájme bytu na dobu neurčitú ani ústnou formou. Aj v súčasnosti platné ustanovenie § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyžaduje v prípade neuzatvorenia nájomnej zmluvy písomne, aby o jej obsahu bola vyhotovená zápisnica. Do novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb., účinnej od 01.01.1992 platilo, že osobné užívanie bytu vznikalo dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania (§ 155 v pôvodnom znení), avšak táto dohoda sa mohla uzavrieť iba po predchádzajúcom rozhodnutí o pridelení bytu, vydanom miestnym národným výborom alebo iným orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154 ods. 1 v pôvodnom znení). Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že v spore nebola preukázaná ani dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu žalobcom alebo spísanie zápisnice o tomto úkone, z ktorých by nepochybne vyplývalo, že nájomný vzťah k bytu v prospech žalobcov bol dojednaný na dobu neurčitú ako v spore tvrdili. O takejto nájomnej zmluve nemali vedomosť ani v konaní vypočutí svedkovia V. M., Q. K. (bývalí starostovia) a ani svedkyňa V. W., ktorá pracovala u žalovaného na bytovom hospodárstve. Nepreukázanie existencie nájomnej zmluvy na dobu neurčitú nemohlo zvrátiť ani vypočutie žalobcami navrhovaného svedka Q. S., ktorý je v súčasnosti starostom žalovaného (Obec S. B.), keďže tento svedok v rozhodnom období nepracoval v niektorom z orgánov žalovaného. Aj odvolací súd vypočutie takéhoto svedka nepovažoval za hospodárne.

11. Pokiaľ žalobcovia v odvolacom konaní spolu s odvolaním predkladali dôkaz, a to rozhodnutie o pridelení bytu č. XXXX/XX-XXX zo dňa 03.12.1984, na základe ktorého Rada MNV v S. B. pridelila žalobcovi 1/ byt, pozostávajúci z 2 izieb, kuchyne a príslušenstva v S. B. po P. L., č. domu XXX na prízemí, ktorého vlastníkom je S., k. p. S. B., takýto dôkaz v odvolacom konaní nemožno považovať za prípustný. Ustanovenie § 366 písm. b) CSP, na ktoré v odvolaní poukazujú žalobcovia 1/, 2/ v danej veci nemožno aplikovať, keďže odvolací súd je toho názoru, že nejde o tento prípad. Citované ustanovenie uvádza, že prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd je toho názoru, že žalobcami 1/, 2/ predkladaný dôkaz (rozhodnutie o pridelení bytu zo dňa 03.12.1984) nie je dôkazom, ktorý žalobcovia nemohli pred súdom prvej inštancie uplatniť. Žalobcovia v danej veci podali žalobu na súde prvej inštancie dňa 09.03.2015 a minimálne od tejto doby mohli žiadať štátny archív o vydanie tohto dôkazu, prípadne mohli žiadať súd o vykonanie tohto dôkazu v rámci konania pred súdom prvej inštancie. O zaslanie uvedeného dôkazu požiadali žalobcovia 1/, 2/ štátny archív až po rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci samej, pričom z vyjadrenia žalobcov 1/, 2/ nie je vôbec zrejmé, prečo tak nemohli urobiť skôr. Naviac je potrebné dodať, že v prípade pripustenia tohto rozhodnutia ako dôkazu v odvolacom konaní by žalobcovia 1/, 2/ výsledok sporu nezvrátili. Žalobcovia 1/, 2 sa totiž nesprávne domnievajú, že uvedený dôkaz preukazuje nimi tvrdené uzatvorenie nájomnej zmluvy na dobu neurčitú. Ako už bolo aj vyššie uvedené, rozhodnutie o pridelení bytu predchádzalo uzavretiu dohody o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania, na základe ktorých vznikal nájomný vzťah. Uvedené je nepochybné aj zo samotného rozhodnutia o pridelení bytu z 03.12.1984, v ktorom sa uvádza „že toto rozhodnutie o pridelenie bytu oprávňuje osobu, ktorej bol byt pridelený, aby s ňou organizácia bytového hospodárstva (vlastník domu) podľa § 154 Občianskeho zákonníka uzavrel dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu“. Žalobcovia 1/, 2/ však uvedenú dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, prípadne spísanie zápisnice o tomto úkone nepredložili. Odvolací súd zároveň dodáva, že aj v kontexte časových okolností, keď žalobcovia 1/, 2/ pôvodne uvádzali, že

predmetná nájomná zmluva na dobu neurčitú mala byť uzatvorená v roku 1987, pričom žalobcami 1/, 2/ predkladané rozhodnutie o pridelení bytu v odvolacom konaní je z 03.12.1984, nemožno konštatovať iné, ako nepreukázanie uzatvorenia žalobcami 1/, 2/ tvrdenej nájomnej zmluvy na dobu neurčitú v uvádzanom roku 1987. Žalobcovia pritom zmätočne v spore uvádzali, že uvedené rozhodnutie žiadali od žalovaného a on im ho neposkytol, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že žiadali nájomnú zmluvu na dobu neurčitú z roku 1987.

12. Odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcov 1/, 2/, obsiahnutými v ich odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní a ktorý záver vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolacie námietky žalobcov 1/, 2/ nepovažoval za opodstatnené, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 potvrdil, pričom v zmysle ust. § 387 ods. 2 v podrobnostiach odkazuje na vecne správne odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že v spore úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 ods. 2 o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .