Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Cob/178/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: AQUATREND, s.r.o., so sídlom Hričovská 221, 010 01 Žilina, IČO: 36 406 741, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Katarínou Jančárovou, advokátkou, so sídlom X. XXX, XXX XX Y., proti žalovanému: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Emíliou Muškovou, advokátkou, so sídlom J. N. XX, XXX XX H. J. S., v konaní o zaplatenie 5.979,62 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/292/2014-202 zo dňa 29. novembra 2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.979,62 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/292/2014-202 zo dňa 29. novembra 2016 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.979,62 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 5.979,62 Eur od 11.12.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v závislom výroku, podľa ktorého žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85%, p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.979,62 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 5.979,62 Eur od 11.12.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85%. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, po vykonanom dokazovaní a aplikácii ust. § 261 ods. 1, § 1 ods. 2, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 451 ods. 2, § 456, § 563, § 489, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 3 ods. 1, § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. dospel k záveru, že žalobe žalobcu o zaplatenie sumy 5.979,62 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 5.979,62 Eur od 11.12.2014 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, je potrebné vyhovieť a v ostatnej časti žalobu žalobcu zamietnuť. Okresný súd poukázal na obsah žaloby a tvrdenia žalobcu, z ktorých bolo zrejmé, že žalobca sa domáha voči žalovanému vrátenia peňažného plnenia, ktoré žalovaný od žalobcu prijal, čo nebolo sporné na základe žalovaným vystavených faktúr, keď žalobca súčasne poskytol tvrdenie, že k plneniu žalobcu došlo bez právneho dôvodu a žalovanému na vystavenie faktúr a prijatie peňažného plnenia nevznikol nárok. Oproti tvrdeniam žalobcu bola postavená obrana žalovaného v tom, že právny dôvod poskytnutého plnenia tu bol daný na základe obsahu rozhodcovských doložiek v rámci kúpnych zmlúv, ktoré mal uzavreté žalobca s tretími osobami, v ktorých zmluvné strany dohodli zákonnú úpravu o rozhodcovskom

konaní, a to, že majetkové spory, ktoré medzi účastníkmi vzniknú, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní a za rozhodcu súčasne ustanovili a poverili JUDr. Milana Chovanca, advokáta. Druhou obranou žalovaného bola námietka premlčania bezdôvodného obohatenia, ako aj, že pokiaľ by okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú pohľadávku, tak bol by to žalobca, na strane ktorého by vzniklo bezdôvodné obohatenie, pretože podľa rozhodnutí v rámci rozhodcovského konania žalobcovi ako úspešnej strane sporu boli priznané trovy konania uhradené neúspešnou stranou. Žalovaný sa v ďalšom bránil, že oproti tvrdeniam poskytnutým v žalobe, v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom tieto skutkové tvrdenia sa zmenili, čo je potrebné považovať za zmenu žaloby podľa Civilného sporového poriadku, a tým je namieste vznesená námietka premlčania, keďže nárok uplatňovaný žalobcom z titulu zmeny skutkových okolností je potrebné vyhodnotiť ako nový nárok uplatnený až na pojednávaní konanom dňa 29.11.2016.

2. Okresný súd ku kvalifikovaniu charakteru predmetu sporu a právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným poukázal na to, že žalovaný vyúčtoval a prijal od žalobcu ako podnikateľa plnenia ako podnikateľský subjekt, a to Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., Žilina titulom odmeny rozhodcu za rozhodcovské konanie, v rámci ktorého si žalobca ako obchodná spoločnosť uplatňoval svoje pohľadávky z vlastnej podnikateľskej činnosti. Okresný súd uviedol, že v posudzovanej veci žalobca je v postavení podnikateľa a domáha sa zaplatenia svojej pohľadávky, ktorá mu voči žalovanému ako podnikateľovi vznikla tým, že žalovanému žalobca zaplatil žalovaným vyúčtovanú odmenu za právne služby v rozhodcovskom konaní, a to napriek absentujúcemu právnemu dôvodu plnenia. Na základe uvedeného postavenia sporových strán ako podnikateľských subjektov, okresný súd ustálil, že medzi stranami sporu vznikol obchodný záväzkovo-právny vzťah, ktorý podlieha režimu Obchodného zákonníka a len v prípade otázok, ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, tak subsidiárne sa aplikujú predpisy občianskeho práva, obchodné zvyklosti a zásady, na ktorých spočíva .

3. Za nespornú bola skutočnosť, že žalobca na základe žalovaným vystavených faktúr zaplatil žalovanému vyúčtované plnenie, a to v žalovanej istine 5.979,62 Eur, ktoré plnenie žalovaný nesporne prijal. V súvislosti s obranou žalovaného voči uplatnenému nároku žalobcu, že podľa rozsudkov vydaných v rozhodcovskom konaní, neúspešná strana nahradila vzniknuté trovy konania, bola hodnotená okresným súdom ako irelevantná, pretože otázka náhrady trov môže zakladať len nároky medzi žalobcom a treťou osobou, avšak nedotýka sa právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Okresný súd zdôraznil, že pre vznik bezdôvodného obohatenia Občiansky zákonník vyžaduje, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom uznaných dôvodov. Žalobca poskytol tvrdenie, že k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo prijatím plnenia bez právneho dôvodu. Pokiaľ aj žalobca v priebehu konania dopĺňal prostriedky procesného útoku, nešlo o zmenu žaloby podľa ust. § 139 CSP, keďže žalobca od samotného začiatku, t.j. od momentu podanej žaloby tvrdil, že žalovanému nevznikol voči žalobcovi žiaden nárok v súvislosti s rozhodcovskými konaniami uvedenými v tabuľke. Vzhľadom k strane sporu, a to k Advokátskej kancelárii JUDr. Milan Chovanec s.r.o. okresný súd posudzoval, či tejto obchodnej spoločnosti vznikol nárok na prijatie plnenia, ktoré žalovaný vyúčtoval žalobcovi jednotlivými faktúrami. Okresný súd uviedol, že ak žalobca opakovane na pojednávaniach dňa 21.10.2016, 29.11.2016 poukázal na to, že žalovaným je obchodná spoločnosť Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., ktorá fakturovala žalobcovi jednotlivé plnenia, pričom medzi žalobcom a žalovaným neexistoval žiaden zmluvný vzťah ani vzťah založený rozhodcovskými doložkami a neexistoval iný právny dôvod fakturácie, tak okresný súd tieto tvrdenia žalobcu hodnotil ako prostriedky procesného útoku, ktorými však nedošlo k zmene uplatňovaného nároku, keďže žalobca sa naďalej domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému malo vzniknúť prijatím plnenia bez právneho dôvodu a v súvislosti so žalobcom vedenými rozhodcovskými konaniami. Žalobcom uvádzané tvrdenia okresný súd nehodnotil ako modifikáciu nároku, a to skutkových tvrdení s dopadom na zmenu žaloby, ale ako sumár skutkových tvrdení vo vzťahu k uplatnenému nároku. Žalobca označil strany sporu a z hľadiska skutkových okolností opísal postavenie jednotlivých subjektov v rámci rozhodcovského konania a v rámci uplatnených nárokov a zatiaľ, čo v žalobe ťažisko svojich skutkových tvrdení oprel o postavenie JUDr. Milana Chovanca ako rozhodcu Stáleho rozhodcovského súdu v Žiline a neskôr žalobca zdôrazňoval postavenie žalovaného ako obchodnej spoločnosti, ktorá vyúčtovala žalobcovi odmenu rozhodcu, a to napriek tomu, že ako rozhodca v rozhodcovských konaniach vôbec táto spoločnosť nevystupovala a nebol so žalobcom v žiadnom právnom vzťahu, tak tieto skutočnosti vyplývali už z obsahu samotnej žaloby a k žalobe pripojených dôkazov, a tým rozdielne zvýrazňovanie už tvrdených skutočností žalobcom nemožno hodnotiť ako zmenu skutkových tvrdení. Obranu žalovaného,

že malo ísť o zmenu žaloby, a tým nadväzujúcu aj zopakovanú námietku premlčania, v tomto kontexte nevyhodnotil okresný súd ako dôvodné prostriedky obrany žalovaného.

4. Vo vzťahu k vzniku bezdôvodného obohatenia okresný súd riešil to, či žalovanému vznikol voči žalobcovi nárok vyúčtovať trovy rozhodcovského konania na základe žalovaným predložených faktúr a týchto aj žalobcom uhradených. Okresný súd poukázal na rozhodcovské konanie, ktoré je upravené zákonom č. 244/2002 Z.z., v ktorom zákone je v ust. § 6 upravená spôsobilosť byť rozhodcom tak, že rozhodcom sa môže stať fyzická osoba, na ktorej sa zmluvné strany dohodnú, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a je bezúhonná, ak osobitný predpis alebo zákon o rozhodcovskom konaní neustanovuje inak. V prejednávanej veci bolo preukázané, že JUDr. Milan Chovanec, advokát, ktorý súčasne vystupuje ako konateľ žalovaného, bol rozhodcom stáleho Rozhodcovského súdu v Žiline do 31.07.2012, kedy bol zo zoznamu Rozhodcovského súdu vyčiarknutý. Podľa obsahu rozhodcovských doložiek, ako aj doložených zmlúv sa účastníci zmluvy dohodli na rozhodovaní sporov vzniknutých z ich právneho vzťahu v rozhodcovskom konaní, pričom za rozhodcu bol ustanovený a poverený JUDr. Milan Chovanec, advokát. Súčasťou spisového materiálu boli faktúry vystavené žalovaným, ktorými žalovaný vyúčtoval žalobcovi cenu za poskytnutie služieb v rozhodcovskom konaní, pričom každá z faktúr obsahuje odkaz na špecifikáciu trov rozhodcovského konania v prílohe. Špecifikácie trov boli potvrdené pečiatkou a podpisom rozhodcu JUDr. Milana Chovanca, pričom označenie bankového účtu rozhodcu je zhodné s označeným účtom žalovaného v ním vystavených faktúrach. Žalobca zaplatil žalovanému vyúčtovanú odmenu rozhodcu v rozhodcovskom konaní, a pokiaľ žalovaný v rámci svojej obrany uviedol, že v čase rozhodcovských konaní JUDr. Milan Chovanec už nevykonával advokátsku prax ako fyzická osoba, ale prostredníctvom jednoosobovej obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária s.r.o., a preto fakturácia sa realizovala cestou tohto právneho subjektu, ktorý postup bol daný predovšetkým účtovnými a daňovými predpismi, okresný súd posudzoval, či takýto postup rozhodcu bol legitímny, v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a zákonom o advokácii. V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil, že v zmysle ust. § 6 zákona č. 244/2002 Z.z. je rozhodcom fyzická osoba, na ktorej sa zmluvné strany dohodnú za splnenia ďalších podmienok uvedených v zákone. Okrem notára, ktorý môže byť vo funkcii rozhodcu, zákonná úprava, a to zákon č. 244/2002 Z.z. nepredpokladá, že by advokát ako fyzická osoba vykonával funkciu rozhodcu v rámci výkonu advokácie podľa § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z.. V prejednávanej veci okresný súd považoval za potrebné vyhodnotiť, či činnosť JUDr. Milana Chovanca, advokáta, v postavení rozhodcu možno stotožňovať s výkonom advokácie v zmysle zákona o advokácii v kontexte ustanovenia § 12 zákona o advokácii, podľa ktorého advokát môže vykonávať advokáciu buď samostatne, v združení spolu s inými advokátmi, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Z výkonu advokácie vyplýva, že táto je rozdielna od podmienok, ktoré vyplývajú zo zákona o rozhodcovskom konaní. Okresný súd mal za to, že vzhľadom k explicitnej zákonnej úpravy funkcie rozhodcu je možné dovodiť, že ostatné fyzické osoby vo svojom profesijnom zaradení môžu vykonávať funkciu rozhodcu, avšak ich činnosť nemožno stotožňovať s výkonom profesie, čo v konečnom dôsledku znamená, že pokiaľ JUDr. Milan Chovanec ako advokát vykonával na základe rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky funkciu rozhodcu, jeho činnosť nemožno považovať za výkon advokácie a vo väzbe na uvedený záver okresného súdu JUDr. Milan Chovanec, advokát, nemohol vystupovať pri výkone funkcie rozhodcu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, teda konateľ právnickej osoby, ktorá by bola oprávnená fakturovať právne služby v súvislosti s rozhodcovským konaním a fakturované plnenie od ktorejkoľvek osoby prijať. Ak žalovaný svoj postup odôvodnil predovšetkým účtovnými a daňovými predpismi, tak okresný súd mal za to, že obchodná spoločnosť Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o. nebola rozhodcom v rozhodcovskom konaní a právo fakturovať odmenu rozhodcu jej nevzniklo a rovnako jej nevzniklo právo na prijatie fakturovaného plnenia. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav podľa výsledkov dokazovania, prihliadnutia právnej úpravy okresný súd dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorého výška v sume 5.979,62 Eur, ktorú žalovaný bezhotovostným prevodom na účet žalovaného prijal, je nesporná. Žalovanému preto vznikla povinnosť takéto bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

5. K námietke premlčania uplatnenej žalovaným okresný súd vychádzal z nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého splatnosť nebola stanovená, preto aplikoval ust. § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Podľa vykonaných dôkazov vyplynulo, že žalobca sa voči žalovanému domáhal vydania

bezdôvodného obohatenia až podaním žaloby na okresný súd doručenej Okresnému súdu Žilina dňa 04.03.2014 a ak žalobca neuviedol tvrdenia, že žalovaného vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia pred podaním žaloby, tak samotné podanie žaloby bolo možné považovať za kvalifikovanú upomienku - výzvu veriteľa na plnenie. Do dispozičnej sféry žalovaného sa žaloba spolu s pripojenými listinnými dôkazmi dostala doručením okresného súdu dňa 09.12.2014 spolu s uznesením Okresného súdu Žilina, ktorým okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe (č.l. 48). Žalovanému preto vznikla povinnosť splniť dlh žalobcovi prvého dňa po tom, čo ho žalobca o plnenie vyzval, t.j. dňa 10.12.2014, a pokiaľ tak žalovaný neurobil, vznik omeškania žalovaného s úhradou peňažného dlhu nastal deň nasledujúci, t.j. od 11.12.2014. K námietke premlčania okresný súd zvýraznil, že dôkazné bremeno v prípade jej uplatnenia znáša tá sporová strana, ktorá túto námietku premlčania uplatní. Pre námietku premlčania znáša sporová strana dôkazné bremeno o skutočnostiach, s ktorými zákon spája začiatok a plynutie premlčacej doby, a pokiaľ bez ďalších okolností a dôkazov nemožno posúdiť premlčanie práva, t.j. že márne uplynula premlčacia doba, námietku premlčania je potrebné vyhodnotiť ako bezdôvodnú (Ro NS ČR z 15.10.2005, sp. zn. 32Cdo 204/2005, Ro NS ČR z 27.05.2008, sp. zn. 32Cdo 4291/2007). Právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má ucelenú povahu. Okresný súd poukázal na ust. § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, 2, § 392 ods. 1, § 397 Obchodného zákonníka. Počiatok behu premlčacej doby je všeobecne viazaný na moment vzniku nároku, t.j. okamih, kedy je možné právo uplatniť na súde. Jedná sa o pojmový znak nároku, teda nie je podstatné, či oprávnený o vzniku nároku vedel. Okresný súd mal za to, že v danom prípade splatnosť záväzku z titulu vydania bezdôvodného obohatenia nastala deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanému, t.j. dňa 10.12.2014. Vzhľadom na splatnosť pohľadávky z titulu vydania bezdôvodného obohatenia je táto pohľadávka spojená s výzvou veriteľa na plnenie ako jednostranného právneho úkonu, t.j. s vôľou veriteľa. Právna teória sa v takom prípade prikláňa k spojeniu vzniku plynutia premlčacej doby na moment vzniku právneho vzťahu, t.j. na okamih, kedy k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo. Napriek tomu, že žalovaný bol na pojednávaní dňa 21.10.2016 okresným súdom vyzvaný na špecifikáciu uplatnenej námietky premlčania tak, aby z námietky bolo zrejmé, aké právo žalobcu je namietané, žalovaný opakovane namietal premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom premlčaciu lehotu a jej plynutie viazal na moment zaplatenia každej fakturovanej pohľadávky vo väzbe na predpisy Občianskeho práva, keď žalovaný vychádzal z predpokladanej doby premlčania dvoch rokov odo dňa zaplatenia tejto pohľadávky alebo 4 rokov podľa Obchodného zákonníka.

6. Okresný súd skonštatoval, že v tejto veci nastala splatnosť pohľadávky žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia dňa 10.12.2014, ktorým dňom začala plynúť 4-ročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ by žalovaný namietal premlčanie práva uskutočniť právny úkon, t.j. vyzvať žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo však zo strany žalovaného učinené nebolo, potom rozhodujúcim momentom by bol okamih prijatia plnenia žalovaným, ku ktorej skutočnosti však bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spočívalo na žalovanom. Napriek tomu, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný žalobcom poskytnuté plnenie prijal, žalovaný vo vzťahu k momentu uskutočnenia tohto plnenia a pripísania žalobcom poukázanej platby na účet žalovaného neuviedol žiadne tvrdenia a vo vzťahu k tejto skutočnosti neoznačil žiadne dôkazy. Pozornosti okresného súdu neušla skutočnosť, že obsahom vyúčtovania JUDr. Milana Chovanca, advokáta, je poznámka o povinnosti uhradiť vyúčtovanie trov rozhodcovského konania v lehote 7 dní od ich vyúčtovania na označený účet s tým, že po obdržaní úhrady bude zaslaný daňový doklad, avšak na druhej strane každá z predložených faktúr obsahuje odkaz na prílohu faktúry, ktorou má byť špecifikácia trov rozhodcovského konania. Pre posúdenie otázky plynutia času a vo väzbe na túto otázku vyhodnotenie námietky premlčania, musí byť časový údaj plynutia premlčacej doby s určením jej počiatku objektivizovaný a nesporný, a teda nebolo možné vychádzať len z predpokladov a domnienok, navyše v situácii, keď žalovanému ako osobe poskytujúcej právne služby, otázky bremena tvrdenia a dôkazného bremena vo vzťahu k namietanému premlčaniu musia byť zrejmé. Zákonná úprava v ustanovení Čl. 11 ods. 3 predpokladá, že kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou. Žalovaný bol preto povinný tvrdiť a v prípade spornosti preukázať, kedy žalobca trovy rozhodcovského konania žalovanému zaplatil, a teda spoľahlivo preukázať, kedy premlčacia doba začala plynúť, a ktorým okamihom uplynula. Pokiaľ takéto tvrdenia žalovaným v rámci prostriedkov procesnej obrany uvedené neboli, nebolo možné obranu žalovaného v tejto časti vyhodnotiť ako dôvodnú.

7. Okresný súd preto vyhodnotil námietku premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za nedôvodnú a žalobcovi bol priznaný nárok na zaplatenie žalovanej istiny 5.979,62 Eur

titulom vydania bezdôvodného obohatenia prijatého žalovaným bez právneho dôvodu. Tým, že žalovaný riadne a včas nesplnil svoj peňažný záväzok deň nasledujúci po tom, kedy bol na zaplatenie žalovanej pohľadávky vyzvaný, okresný súd priznal žalobcovi s istinou aj úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., podľa ktorého ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov občianskeho práva účinných k 31.01.2013 aj za dobu omeškania po 31.01.2013. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.01.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Vo väzbe na túto právnu úpravu okresný súd priznal žalobcovi spolu s istinou právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 5.979,62 Eur odo dňa nasledujúceho po dni, kedy vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom požadované bezdôvodné obohatenie, t.j. od 11.12.2014 do zaplatenia. V časti uplatneného úroku z omeškania nad priznanú výmeru okresný súd žalobu zamietol.

8. Pri rozhodovaní o náhrade trov prvoinštančného konania, s prihliadnutím na zistený úspech strán v konaní okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85%, keď úspech žalobcu ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavoval pomer 92,23%, úspech žalovaného 7,77% a čistý úspech žalobcu 85%. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd podľa ust. § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Okresný súd v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov prvoinštančného opatrenia poukázal na ust. § 255 ods. 1, 2 CSP, 262 ods. 1 a 2 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.979,62 Eur spolu s príslušenstvom, ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Žalovaný mal za to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa žalovaného okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a v konečnom dôsledku podľa žalovaného rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, naviac, uplatnený nárok žalobcu je premlčaný. Žalovaný zdôraznil, že bezdôvodné obohatenie žalovanému na úkor žalobcu nevzniklo. Žalovaný poukázal na to, že okresný súd vo svojich skutkových zisteniach si nevšimol, že zmluvným partnerom v zmluvách, kde bol konateľ žalovaného ako advokát ustanovený za rozhodcu, boli fyzické osoby - nepodnikatelia a výhradne spotrebitelia. JUDr. Milan Chovanec teda ako advokát a rozhodca vyčísli za svoju činnosť odmenu podľa dohodnutých zmluvných podmienok, ale ako advokát JUDr. Milan Chovanec v čase účtovania vykonával advokáciu ako jediný spoločník obchodnej spoločnosti, a to žalovaného, preto faktúry boli vystavené žalovaným. Iný technický spôsob daný byť nemohol a takto sa žalovaný so žalobcom o spôsobe účtovania odmeny dohodol. Žalovaný sa nestotožnil s tým, že spor medzi žalobcom a žalovaným je sporom obchodno-právnym, čo vyplýva z toho, že účastníkmi záväzkového vzťahu, ktorý založil nárok žalovaného na zaplatenie odmeny, a ktorý založil titul žaloby, boli tri subjekty, pričom tretím subjektom bol spotrebiteľ. Žalovaný navrhol na pojednávaní konanom dňa 21.10.2016 vykonanie dôkazov, a to výsluch svedkov, všetkých účastníkov rozhodcovských konaní uvedených v žalobe, z ktorého výsluchu by okresný súd zistil, či žalobca od nich obdržal náhradu trov konania, a teda zaplatením žalovanej sumy by žalobcovi vzniklo bezdôvodné obohatenie, ale súčasne by súd zistil, či títo spotrebitelia ako účastníci zmluvných vzťahov sa dohodli so žalobcom, že ich vzťah sa bude riadiť režimom obchodného práva alebo nie. Tieto dôkazy okresný súd nevykonal a ani nerozhodol o tom, že ich nevykoná. Tým je nesporné, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Podľa názoru žalovaného okresný súd postupoval nesprávne aj z toho dôvodu, že neakceptoval zákonné ust. § 139 a § 140 CSP. V tejto sporovej veci poukázal žalovaný na žalobu žalobcu zo dňa 04.03.2014, v ktorej bezdôvodné obohatenie odôvodnil žalobca tak, že zaplatenie sumy zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu je za rozhodovaciu činnosť JUDr Milana Chovanca ako „rozhodcu stáleho Rozhodcovského súdu v Žiline“. Žalobca svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodňoval plnením bez právneho dôvodu, a to podľa čl. 30 až čl. 34 rokovacieho poriadku stáleho Rozhodcovského súdu v Žiline, keď žalobca v časti III. a IV. žaloby výslovne uvádza, že na žalovanú sumu žalovanému podľa Rokovacieho poriadku stáleho rozhodcovského súdu nevznikol nárok, a preto sa domáha vydania

tohto bezdôvodného obohatenia. Žalobca až v záverečnej reči na strane 5 - 6 Zápisnice z pojednávania zo dňa 29.11.2016 zmenil skutkové tvrdenia. Žalobca nikdy netvrdil, že by sa vydania bezdôvodného obohatenia domáhal preto, lebo ich zaplatil žalovanému ako právnickej osobe a mal platiť JUDr. Milanovi Chovancovi ako advokátovi - fyzickej osobe. Žalovaný preto poukázal na zmenu skutkových tvrdení žalobcu, čo považoval za zmenu žaloby a opätovne vzniesol voči nároku žalobcu námietku premlčania. Okresný súd však prijal záver, že žalobca nikdy neprednášal diametrálne odlišné tvrdenia, a preto súd prvej inštancie mal za to, že nie je dôvod postupovať ako pri zmene žaloby. Žalovaný s týmto nesúhlasil a mal za to, že rozsudok a postup okresného súdu má vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K inštitútu bezdôvodného obohatenia žalovaný poukázal na jeho zákonné predpoklady, ktorými je získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu, príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby, preukázanie, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje, ktoré predpoklady, ich splnenie musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. januára 2012, sp. zn. 2Cdo 92/2010). Touto ustálenou rozhodovacou súdnou praxou sa okresný súd neriadil, tak ako to predpokladá Čl. 2 CSP. Dokonca právny zástupca žalobcu sa pojednávaní dňa 21.10.2016 vyjadril, že sa nevie jednoznačne vyjadriť k tomu, či trovy konania tak, ako o nich bolo rozhodnuté rozhodcom v rozhodcovskom konaní, boli žalobcovi uhradené.

11. V ďalšej časti svojho odvolania žalovaný poukázal na ust. § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, § 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, dôvodovú správu k zákonu č. 244/2002 Z.z. s tým, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní a poukazovaní na tieto zákonné úpravy používa termín „explicitne“. Žalovaný zdôraznil, že práve zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje, aby profesne zdatní odborníci v rámci svojho výkonu profesie vystupovali ako rozhodcovia, pretože práve ich profesná znalosť a zaradenie má prispieť k urýchlenému a spravodlivému rozhodovaniu vo veci samej. Žalovaný v odvolaní zotrval na dôvodnosti vznesenej námietky premlčania, vo vzťahu k nej v podanom odvolaní poskytol tabuľkový prehľad faktúr, ich čísla a konkrétny dátum úhrady s tým, že námietka premlčania je námietkou právnou, na ktorú je nevyhnutné v súdnom konaní prihliadať (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 5/98 zo dňa 25.3.1998, uznesenie NS SR zo dňa 31. júla 2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2008, rozsudok NS ČR sp. zn. 29Odo 162/2003 zo dňa 21.8.2003, uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2009 sp. zn. 5Cdo 120/2009, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo 39/2008 zo dňa 1.10.2011). Žalovaný poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia hmotného alebo procesného práva nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania. Z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania, až do právoplatného ukončenia veci. Námietku premlčania je možné vzniesť v priebehu celého konania, t.j. aj v odvolacom konaní, keďže námietka premlčania nepatrí medzi skutočnosti a dôkazy týkajúce sa skutkových tvrdení alebo aplikácie práva, ktoré sú významné pre rozhodnutie vo veci a ktoré je sporová strana povinná uplatniť pred súdom prvej inštancie. Jedná sa o námietku právnu, ktorej sa netýka koncentračná zásada konania, a preto povinný subjekt ju môže uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania, až do právoplatného skončenia veci. Žalovaný opätovne vzniesol námietku premlčania, ktorá sa vzťahuje na premlčanie práva uskutočniť právny úkon, t.j. právny úkon žalobcu vyzvať žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá námietka premlčania sa vzťahuje tak na právo žalobcu bezdôvodné obohatenie uplatnené žalobou, ako aj jeho príslušenstvo vydať. Žalovaný zdôraznil, že okresný súd nerozhodoval v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom jediným momentom, ktorý má svedčiť v prospech žalobcu, je to, že platobným miestom nebol konateľ žalovaného, ale žalovaný, avšak okresný súd nezobral na zreteľ skutočnosť, že o takomto platobnom mieste existovala dohoda medzi sporovými stranami. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť s priznaním náhrady trov konania žalovanému.

12. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne v podaní zo dňa 23.5.2017. Považoval rozsudok okresného súdu za vecne správny, ako aj záver okresného súdu, keď nebolo vyhovené námietke premlčania uplatnenej žalovaným. Vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali zvrátiť rozhodnutie okresného súdu.

13. Okresný súd svojim postupom doručil vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného žalovanému, ktorý v podaní zo dňa 21.06.2017 (č.l. 255 spisu) poukázal na to, že žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu

obmedzil na vyjadrenie súhlasu s rozsudkom okresného súdu, pričom k jednotlivým dôvodom odvolania nezaujal žiadne právne a relevantné stanovisko, preto žalovaný zdôraznil, že trvá na svojom odvolaní v plnom rozsahu.

14. K podaniu žalovaného zo dňa 21.06.2017 sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 22.8.2017 tak, že naďalej trvá na svojej žalobe a zotrváva aj na konštatovaní správnosti rozhodnutia okresného súdu.

15. K podaniu zo dňa 22.08.2017 zaslal vyjadrenie žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne, v ktorom zdôraznil, že v plnom rozsahu zotrváva na podaných odvolacích dôvodoch s návrhom, aby bol rozsudok okresného súdu zmenený a žalovanému priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi.

16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

17. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/178/2017-264 zo dňa 18.12.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 10.04.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

18. Krajský súd uvádza, že v súlade s ust. § 379, § 380 ods. 1 posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v podaní zo dňa 30.01.2017, ktoré boli tak procesno-právneho, ako aj hmotno-právneho charakteru. Primárne krajský súd uvádza, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nedošlo k takému postupu, ktorý by mal za následok vadu konania, následkom ktorej by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Po oboznámení sa s postupom a celým priebehom konania pred súdom prvej inštancie sa konštatuje, že nedošlo ani k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by žalovaný ako odvolateľ mal znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Krajský súd uvádza, že žalovanému nebolo odňaté žiadne právo ani znemožnený výkon žiadneho práva, ktoré má zaručené procesno-právnym predpisom, pretože žalovaný mal umožnené uplatňovať svoje práva a oprávnené záujmy, ako aj uskutočňovať prostriedky procesnej obrany voči žalovanému nároku.

19. K rozsahu vykonaného dokazovania krajský súd zdôrazňuje, že zatiaľ čo označovanie a navrhovanie dôkazov je právom sporovej strany, teda aj žalovaného ako odvolateľa, toto právo nie je možné zamieňať s tým, že je to len súd, ktorý rozhoduje o tom, či a v akom rozsahu navrhnuté, označené dôkazy vykoná, resp. nevykoná. Žalovanému ako sporovej strane nebolo odňaté právo priznané mu procesno- právnym predpisom, a to právo označovať a predkladať dôkazy, ktoré podľa priebehu postupu konania pred okresným súdom bolo žalovanému umožnené. To, že súd prvej inštancie vykonanie určitých dôkazov nepovažoval za podstatné a rozhodné k posúdeniu žalobcovho nároku a ani k posúdeniu procesnej obrany žalovaného, neznamená takéto nevykonanie dôkazov, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ak okresný súd ďalšie dôkazy, než tie, ktoré považoval za nevyhnutné a potrebné v tejto sporovej právnej veci, nevykonal, uvedené znamenalo to, že pre posúdenie skutkového aj právneho stavu považoval okresný súd za dostačujúci zistený dôkazný stav, z ktorého následne aj v odvolacom konaní krajský súd vychádzal, a týmto zisteným skutkovým stavom bol viazaný v zmysle ust. § 383 CSP, keďže nebol zistený dôvod na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania. Nemožno súhlasiť s odvolacím dôvodom žalovaného, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dokazovanie bolo vykonané v potrebnom rozsahu pre posúdenie danej sporovej právnej veci, ako aj samotnej procesnej obrany žalovaného v rozsahu poskytnutých tvrdení žalovaným. Nemožno ani súhlasiť s odvolacím argumentom žalovaného, ktorý vytkol postup okresného súdu, ak žalovaným navrhnuté dôkazy na pojednávaní konanom dňa 21.10.2016 okresný súd nevykonal, a o tom, že ich nevykonal, nerozhodol, pretože za pojednávaním konaným pred okresným súdom dňa 21.10.2016 nasledovalo pojednávanie dňa 29.11.2016, na ktorom v zmysle č.l. 193 spisu žalovaný po poučení sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania uviedol, že ďalšie prostriedky procesného útoku

a procesnej obrany nenavrhuje, preto ak po tomto poučení bol označený len dôkazný návrh výsluchu svedka p. G., tak potom v súlade s ust. § 153, § 154 mohol rozhodovať okresný súd len o takto označenom výsluchu svedka p. G., ktorý na základe vyhláseného uznesenia ako dôkazný návrh zamietol. Následne, podľa obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 29.11.2016 nasledovalo zhrnutie záverečných prednesov tak zo strany žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu, ako aj zo strany žalovaného, po čom bolo vyhlásené uznesenie okresným súdom, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Ak by s takto vyhláseným uznesením žalovaný nesúhlasil, tak uvedené mohol namietať v konaní pred okresným súdom. Ani vo svojom záverečnom prednese žalovaný nenamietal, že je ešte potrebné doplniť dokazovanie, preto nebolo možné vziať do úvahy ako relevantnú odvolaciu námietku žalovaného o nedostatočne vykonanom dokazovaní s dôrazom na to, že v konečnom dôsledku, ak by aj boli označované ďalšie dôkazy zo strany žalovaného, je výlučným právom súdu rozhodnúť, ktoré z takto značených dôkazov vykoná, resp. nevykoná.

20. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03) v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR vo veľkom senáte sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 zo dňa 19. apríla 2017. Za procesnú vadu konania nie je možné považovať to, že všeobecný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Realizácia procesných oprávnení sa sporovej strane neznemožňuje právnym posúdením podľa aj ustálenej rozhodovacej činnosti súdov R 54/2012, 1Cdo 62/2010, 2Cdo 97/2010, 3Cdo 53/2011, 4Cdo 68/2011, 5Cdo 44/2011, 6Cdo 41/2011, 7Cdo 26/2010, 8ECdo 80/2014. Procesno- právny predpis priznáva sporovej strane právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť a toto procesné oprávnenie žalovanému ako odvolateľovi nebolo odňaté. Krajský súd dodáva, že právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv sporovej strany nie je ani postupom, ktorým by súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane. Nevykonaním navrhnutého dôkazu sa preto sporovej strane nespôsobuje to, že by bola vylúčená z realizácie procesného práva, t.j. nevykonanie dôkazu nie je postupom súdu, ktorým by procesná strana bola vylúčená z realizácie procesného práva, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva (primerane rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo 12/2013).

21. Ďalším odvolacím dôvodom skôr procesno-právneho charakteru bola námietka žalovaného, že okresný súd neakceptoval zákonné ust. § 139 a § 140 CSP, keď podľa tvrdení žalovaného oproti podanej žalobe a následných tvrdeniach žalobcu došlo v danej sporovej právnej veci k zmene skutkových tvrdení, čo odôvodňovalo postup okresného súdu na zmenu žaloby a s tým súvisela aj námietka premlčania uplatnená žalovaným.

22. Ani tento odvolací dôvod nebol vyhodnotený ako relevantný. Vo vzťahu k ust. § 139 a § 140 CSP, podanej žaloby žalobcom zo dňa 18.02.2014, v nej obsiahnutých tvrdení a následných podaní žalobcu, obsahu prednesov zo strany žalobcu podľa zápisníc o pojednávaní pred okresným súdom krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že v danej sporovej veci neboli splnené podmienky k tomu, aby bolo rozhodované o zmene žaloby žalobcu, keďže od samotného podania žaloby žalobca uviedol, že plnenia vo výške 5.979,62 Eur spolu s príslušenstvom sa voči žalovanému domáha na tom základe, že neexistoval zákonný dôvod na poskytnutie platby, plnenia žalobcom žalovanému. Od samotnej žaloby žalobca trval na tom, že podstatou uplatneného nároku je to, že žalovanému zaplatil sumu, na plnenie ktorej žalovanému nevznikol nárok. Žalobca poskytol tvrdenia, že plnil žalovanému bez právneho dôvodu, a to je základ uplatneného nároku, ktorý trval počas celého súdneho konania, t.j. že nebolo zákonného dôvodu pre plnenie žalovanému. Vo vzťahu k takémuto podstatnému základu žalobného nároku nenastala zmena, a to ani v kvalitatívnej ani v kvantitatívnej rovine poskytnutých tvrdení, ktorá by zakladala dôvod pre postup súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 139, § 140 ods. 1, 2 CSP. Ak tu nebol splnený základ pre aplikáciu ust. § 139, § 140

ods. 1, 2 CSP, tak potom nemožno ani vytknúť, že okresný súd v zmysle týchto zákonných ustanovení nepostupoval. Krajský súd dodáva, že v samotnej žalobe žalobca uvádza, že žalovanému nevznikol voči žalobcovi žiaden nárok v súvislosti s rozhodcovskými konaniami uvedenými v tabuľke, prečo sa voči žalovanému domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Plnil žalovanému bez právneho dôvodu a toto tvrdenie žalobcu zostalo tvrdením počas celého súdneho konania, t.j. nenastala zmena žaloby a toto tvrdenie sa na základe výsledkov vykonaného dokazovania preukázalo ako tvrdením pravdivým, keďže žalovanému, a to Advokátskej kancelárii JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., nevznikol voči žalobcovi žiaden nárok v súvislosti s rozhodcovskými konaniami, pretože v nich vystupoval nie žalovaný Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, ale podľa doložených listinných dôkazov, rozhodcovských rozsudkov vystupoval ako rozhodca fyzická osoba JUDr. Milan Chovanec, advokát, ktorý bol v rámci žalobcom uzavretých zmlúv s druhou zmluvnou stranou podľa rozhodcovskej doložky určený za rozhodcu: JUDr. Milan Chovanec, advokát, J. H. XX, XXX XX H. J. S., ktorému rozhodcovskému konaniu sa žalobca ako jedna zmluvná strana spolu s druhou zmluvnou stranou podrobili s vyhlásením, že toto rozhodcovské konanie budú rešpektovať. Žalobca voči žalovanému uplatňoval bezdôvodné obohatenie na tom tvrdení, že nebolo žiadneho zákonného dôvodu pre plnenie žalovanému, o ktorom nároku okresný súd rozhodoval. Nebol tu žiadny zákonný dôvod na zmenu žaloby, pretože žiadnu zmenu žaloby žalobca nepožadoval, ak od samotného začiatku vyvolania súdneho konania, trval na vydaní bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, a to zaplatenia sumy 5.979,62 Eur s príslušenstvom, ktorá bola žalovanému vyplatená. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu, obsiahnutým v odseku 25., a tým sa konštatuje, že ani v tomto smere nenastala iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

23. Súd prvej inštancie správne posúdil spor medzi žalobcom a žalovaným ako obchodno-právny, za vzatia do úvahy charakteru sporových strán, ich statusového postavenia, keď tak žalobca, ako aj žalovaný boli v predmete súdneho sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia podnikateľskými subjektmi. Pri uplatnenom žalobnom nároku, a to nároku žalobcu ako podnikateľského subjektu voči žalovanému rovnako statusového postavenia podnikateľa vecne správne okresný súd zobral do úvahy pri kvalifikovaní obchodno-právneho sporu skutočnosť, že bolo bez právneho dôvodu plnené žalobcom ako podnikateľom žalovanému ako podnikateľskému subjektu. Okresný súd vecne správne zistil, že k plneniu žalobcu žalovanému došlo na základe faktúr vystavených žalovaným, ktoré sa odvíjali od rozhodcovského konania, v rámci ktorého žalobca ako obchodná spoločnosť a podnikateľský subjekt uplatňoval svoje pohľadávky z výkonu svojej podnikateľskej činnosti, pričom žalovaný toto plnenie poskytnuté žalobcom prijal, avšak bez právneho dôvodu, keďže v rámci rozhodcovského konania nevystupoval žalovaný, ale určeným a povereným za rozhodcu bola fyzická osoba JUDr. Milan Chovanec, advokát, J. H. XX, XXX XX H. J. S..

24. Pri posúdení sporu medzi žalobcom a žalovaným ako obchodno-právneho na to nadväzovala aj uplatnená námietka premlčania žalovaným. Práve vyhodnotenie sporového prípadu ako obchodno- právneho dávalo základ pre posúdenie námietky premlčania žalovaným ako nedôvodnej. Nemožno súhlasiť so žalovaným v tom, že otázky riešené okresným súdom a prijaté závery nerešpektovali ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít. Na v tejto veci zistený skutkový stav boli vyvodené právne závery, ktoré rešpektujú princíp právnej istoty vyjadrený v Čl. 2 CSP, a to rozhodovania v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, keď pri obchodno-právnych sporoch, v prípade uplatňovaného bezdôvodného obohatenia je to hmotné právo - a v ňom obsiahnuté ustanovenia o premlčaní, ktoré sa použijú na posudzovanie vznesenej námietky premlčania v sporovom konaní. Pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcom voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo okresným súdom prihliadané k ustálenej rozhodovacej súdnej praxi, keď základom uplatneného bezdôvodného obohatenia je preukázanie, či na plnenie existoval právny dôvod.

25. Dôkazný stav nesporne preukázal, že žalovaný prijal plnenie, na ktoré na strane žalovaného neexistoval právny dôvod, pretože podľa rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní bol ustanovený - poverený JUDr. Milan Chovanec, advokát, J. H. XX, XXX XX H. J. S., t.j. JUDr. Milan Chovanec, advokát, ako fyzická osoba a nie žalovaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Preto ak bolo na základe faktúr vystavených žalovaným žalobcom plnené žalovanému, tak nebol preukázaný právny dôvod takéhoto plnenia, a tým bola splnená zákonná podmienka - predpoklad bezdôvodného obohatenia, ktorého vydania na žalovanom sa s úspechom mohol žalobca domáhať. Nemožno preto zjednodušene tak, ako to argumentoval žalovaný, poprieť oprávnenosť žalobcovho nároku o vydanie

bezdôvodného obohatenia od žalovaného len tým, že k účtovaniu mohlo dôjsť len cez jedinú účtovnú jednotku, ktorou bol podľa zákona o advokácii už len žalovaný ako právnická osoba. Krajský súd zvýrazňuje, že to nie je v rovine „účtovníctva“, ale v tom, že základom účtovania má byť existujúci právny vzťah a ten medzi žalobcom a žalovaným tu nebol daný. Právny vzťah na základe rozhodcovskej doložky v zmluvách, ktoré mal uzavreté žalobca s tretími subjektmi, bol založený medzi žalobcom a fyzickou osobou - JUDr. Milanom Chovancom, advokátom. Len medzi týmito subjektmi založený vzťah odôvodňoval aj následné účtovné úkony. Okresný súd preto vecne správne skonštatoval, že advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o. nebola rozhodcom v rozhodcovskom konaní, a preto žalovanému nevzniklo právo fakturovať ani prijímať fakturované plnenie od žalobcu. Tento právny vzťah je základom pre posúdenie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, t.j. plnenia žalovanému bez existujúceho právneho dôvodu a ak okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku v odseku 28. aj vzájomne vyhodnocoval výkon advokácie podľa zákona č. 586/2003 Z.z. vo vzťahu k zákonu č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, tak v podstate právne precizoval výkon advokácie a pôsobenie rozhodcu, k čomu odvolacie dôvody žalovaného boli bez právnej relevancie.

26. Nebolo možné prihliadnuť ani na odvolací argument žalovaného, že platobným miestom, ktoré bolo dohodnuté medzi žalobcom a žalovaným, nebol konateľ žalovaného, ale žalovaný, pretože takýto argument zvýraznil žalovaný až v podanom odvolaní, na ktorý pri zákonnej a sudcovskej koncentrácii nebolo možné prihliadať v zmysle aj ust. § 366 CSP, naviac, keď takto žalovaným až dodatočne v odvolacom konaní tvrdenú dohodu o platobnom mieste žalovaného nič nepreukazovalo, pretože dohoda by musela byť výsledkom súhlasne prejavenej vôle obidvoch jej strán, čo dôkazy vykonané pred súdom prvej inštancie do momentu jeho rozhodnutia nepotvrdili.

27. Námietka premlčania mohla byť zo strany okresného súdu hodnotená len na základe zisteného dôkazného stavu. Okresný súd pri správnom vykvalifikovaní sporového prípadu ako obchodno- právneho, a tým aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní pri štvorročnej premlčacej dobe a nedostatočnom vykvalifikovaní vznesenej námietky premlčania žalovaným, vyslovil záver o nepremlčaní žalobcovho nároku, s ktorým záverom sa krajský súd stotožňuje. Odvolací súd zvýrazňuje, že pri konštatovaní súdom prvej inštancie o nepremlčaní žalobcovho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, počiatku omeškania žalovaného s vydaním bezdôvodného obohatenia a pri riadnom nevykvalifikovaní námietky premlčania žalovaným mohol vychádzať len z toho, že v danom prípade splatnosť záväzku z titulu vydania bezdôvodného obohatenia nastala deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanému, t.j. dňa 10.12.2014 a k omeškaniu došlo dňom 11.12.2014, od ktorého dátumu bol priznaný úrok z omeškania žalobcovi. Okresný súd v rovine vznesenej námietky premlčania poukázal aj na konanie, a to pojednávanie dňa 21.10.2016, vo väzbe aj na právnu teóriu, ktorá sa v prípade bezdôvodného obohatenia prikláňa k spojeniu vzniku plynutia premlčacej doby na moment vzniku právneho vzťahu, t.j. na okamih, kedy k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo v spojení s opakovanou argumentáciou žalovaného, ktorý premlčaciu dobu, jej plynutie viazal na moment zaplatenia každej fakturovanej pohľadávky.

28. Krajský súd sa oboznámil so Zápisnicou o pojednávaní zo dňa 21.10.2016, z obsahu ktorej vyplýva, že samosudkyňa vyzvala žalovaného na upresnenie námietky premlčania uplatnenej žalovaným v rámci vyjadrenia k žalobe. Žalovaný uviedol, že „vznáša námietku premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia a takýto nárok sa premlčuje v dvojročnej lehote. Lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začína plynúť, či už sa jedná o vzťah obchodno-právny alebo občiansko-právny splatnosťou pohľadávky, resp. najneskôr jej zaplatením tak, ako bola zaplatená na základe každej jednotlivej faktúry a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia by uplynul uplynutím dvoch rokov odo dňa zaplatenia takejto pohľadávky“. Ďalej žalovaný uviedol, že v prípade, ak by okresný súd posúdil tento vzťah ako obchodno-právny, tak ako informoval na úvod tohto pojednávania, tak potom by premlčacia lehota bola štvorročná a rovnako by začala plynúť dňom zaplatenia konkrétnej pohľadávky. Z tohto dôvodu považoval žalovaný takéto vymedzenie premlčania za dostatočné, so záverom žalovaného, že nárok žalobcu je podľa jeho názoru premlčaný, či už sa posudzuje podľa predpisov občianskeho práva alebo predpisov práva obchodného.

29. Okresný súd správne uviedol, že pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania, tak je potrebné, aby túto konkrétnym spôsobom vyjadril s uvedením rozhodných dôkazov, ktoré navrhuje vykonať, skutočnosti, na ktoré žiada prihliadať. Námietka premlčania patrila žalovanému ako sporovej strane, a preto bolo na ňom túto vyjadriť konkrétnym a určitým spôsobom tak, aby mohla byť súdom prvej inštancie

posúdená a vyhodnotená nielen v rovine jej uplatnenia ako tvrdenej námietky, ale nevyhnutnosti jej posúdenia ako preukázanej, resp. nepreukázanej námietky, vo väzbe na dôkazy k nej doložené. Ak žalovaný na pojednávaní konanom dňa 21.10.2016 uviedol, že vznesenú námietku premlčania, jej vymedzenie považuje za dostatočné, tak potom len v takejto kvalifikácii vznesenej námietky premlčania mohol túto okresný súd posudzovať a k jej posúdeniu v danej sporovej právnej veci dospel správne za toho stavu, ktorý tu bol zistený. Žalovaný až v rámci podaného odvolania zo dňa 30.01.2017 k uplatnenej námietke premlčania a jej vymedzenia dodatočne v odvolacom konaní uviedol skutočnosti, tvrdenia nepoužité v konaní pred okresným súdom, a to konkrétne termínového tabuľkového vyjadrenia dátumu úhrady žalovaným vystavených faktúr žalobcovi spolu s doložením dôkazov o zaplatení faktúr žalobcom žalovanému. Tieto tvrdenia, a to tabuľkový prehľad o konkrétnych dátumoch zaplatenia faktúr žalobcom žalovanému spolu s doložením dôkazov o vykonaní platby, sú novotami v rámci odvolacieho konania. Tieto tvrdenia a dôkazy neboli uplatnené pred okresným súdom i napriek tomu, že sudkyňa okresného súdu na pojednávaní konanom dňa 21.10.2016 vyzvala žalovaného na upresnenie námietky premlčania, na čo žalovaný vo svojom prednese uviedol, že vymedzenie premlčania je dostatočné, ak ho treba posudzovať od zaplatenia každej jednotlivej faktúry, avšak ďalej žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie túto námietku premlčania tak, ako vecne správne uviedol okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku v odseku 41., neobjektivizoval, t.j. ju nevymedzoval s konkrétnosťou tvrdenia a doložených dôkazov tak, ako k tomu pristúpil až v rámci odvolacieho konania. Skutkové tvrdenia o zaplatení jednotlivých faktúr a dátumov ich platby spolu s doložením dôkazov o zaplatení týchto faktúr, sú novotami v odvolacom konaní podľa ust. § 366 pre vykonanie, resp. na prihliadnutie ktorých nebol preukázaný žiaden z dôvodov podľa písm. a) až d) zákonného ust. § 366 CSP, preto netvorili ani základ pre odvolacie konanie.

30. V súvislosti s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR, na ktorú žalovaný v odvolaní poukázal, a to čo sa týka rozhodovacej činnosti v tom, že námietka premlčania je námietkou právnou, krajský súd uvádza, že potiaľ, pokiaľ nenesie so sebou dôsledok otvorenia skutkového stavu oproti tomu, ktorý bol zistený súdom prvej inštancie. Žalovaný pri týchto nových tvrdeniach a dôkazoch, a to tvrdeniach o jednotlivých dátumoch vykonaných platieb faktúr a doložených dôkazoch o platbách, otvára skutkový stav oproti tomu, čo bolo zistené pred okresným súdom, preto jeho zopakovaná námietka premlčania v rámci podaného odvolania, ktorá je spojená s novými tvrdeniami a novými dôkazmi doloženými až v odvolacom konaní, tak prekračuje povahu „čisto“ len právnu, keďže otvára skutkový dej - skutkové okolnosti, u ktorých je potrebné ďalšie dokazovanie k tomu, aby až v odvolacom konaní objektivizovanie vznesenej námietky premlčania mohlo byť posúdené. Nové skutkové tvrdenia spolu s doložením dôkazov o prijatých platbách žalovaným na základe vystavených faktúr zasahujú do princípu sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania, čo nebolo prípustné za súčasného nepreukázania niektorého z dôvodov podľa ust. § 366 CSP. Pri konštatovaní nepremlčania pohľadávky žalobcu krajský súd vychádzal len z tých skutkových a právnych zhodnotení, ktoré boli vykonané súdom prvej inštancie do momentu jeho konania a rozhodovania. K záverom krajského súdu sa poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29Cdo 4024/2007, podľa ktorého pri posudzovaní dôvodnosti námietky premlčania vznesenej až v odvolacom konaní sa neprihliada k neprípustne uplatneným novým skutočnostiam a dôkazom a k premlčaniu práva na základe námietky vznesenej až v priebehu odvolacieho konania podliehajúceho režimu neúplnej apelácie je možné prihliadnuť len vtedy, ak vyplýva záver o premlčaní práva zo skutočností, ktoré vyšli najavo alebo boli zistené pred okresným súdom alebo zo zistení uskutočnených na základe dôkazov navrhnutých pred okresným súdom.

31. K vznesenej námietke premlčania žalovaným tak pred súdom prvej inštancie, ako aj zopakovanej v rámci podaného odvolania krajský súd zvýrazňuje v celom odôvodnení rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo 39/2008, z ktorého vyplýva záver, že námietky premlčania sa netýka koncentračná zásada konania s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. Táto právna situácia v danej sporovej veci nastala, pretože námietka premlčania uplatnená, resp. zopakovaná žalovaným v odvolaní, ktorá už bola kvalifikovaným spôsobom objektivizovaná, i napriek poučeniu zo strany súdu prvej inštancie a výzvy tohto súdu až v odvolacom konaní, so sebou nesie práve uplatňovanie nových skutočností, tvrdení, dôkazov, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie a majú charakter novoty v odvolacom konaní podľa ust. § 366 CSP, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, naviac, ak nebol preukázaný žiaden z dôvodov pod písmenom a) až d), vyplývajúci z ust. § 366 CSP. Uplatnená námietka premlčania, spojená s tvrdením nových skutočností a dôkazov až v rámci podaného odvolania, je práve tou námietkou, na ktorú nebolo možné v odvolacom konaní prihliadať. Žalovaným uplatnená námietka premlčania, ktorá v odvolacom konaní

niesla so sebou tvrdenie nových skutočností a dôkazov, nemohla byť akceptovaná, čo je v súlade aj s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR, na ktorú sa poukazovalo. Námietka premlčania uplatnená žalovaným ako odvolateľom by mohla byť akceptovateľná a odvolacím súdom vyhodnotená, pokiaľ by mala základ v už zistenom skutkovom stave na základe výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, čo však v predmetnej sporovej právnej veci, vzhľadom k označeniu nových skutočností a dôkazov žalovaným ako odvolateľom až v odvolacej lehote splnené nebolo. Ďalej krajský súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 120/2009, sp. zn. 5M Cdo 14/2008, z ktorých rovnako vyplýva, že námietky premlčania sa netýka koncentračná zásada s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. V zhrňujúcom závere krajský súd uvádza, že námietka premlčania uplatnená žalovaným ako odvolateľom nemala základ v skutkovom stave zistenom súdom prvej inštancie, keďže žalovaným uplatnená námietka premlčania v ním podanom odvolaní bola spojená s tvrdením nových skutočností a dôkazov, uplatnených až v rámci odvolacieho konania. Z hľadiska postupu okresného súdu v aplikovaní štvorročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka pri posudzovaní žalobcovho nároku na bezdôvodné obohatenie sa poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 92/06 zo dňa 22.03.2007 v spojení so sp. zn. IV. ÚS 214/04, podľa ktorých vyplýva záver, že aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám, ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka, t.j. na dĺžku doby premlčania bude potrebné aplikovať všeobecnú, štvorročnú premlčaciu dobu podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka.

32. Ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 (v spojení aj so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania) za konštatácie, že nedošlo ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože na okresným súdom zistený skutkový stav boli správne aplikované rozhodné zákonné ustanovenia, ktoré v citácii svojho odôvodnenia okresný súd uviedol ako zákonné ustanovenia, ktoré bolo nevyhnutné vzhľadom k zistenému aplikovať.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.