Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_43CoE-81-2018.pdf
PDF · 122.83 KB
Case nature
Area
Subarea
43CoE/81/2018
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141 proti povinnému Q. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 23112/14 o vymoženie príslušenstva pohľadávky, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15Er/861/2014-20 zo dňa 7. augusta 2017 takto
rozhodol:
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15Er/861/2014-20 zo dňa 7. augusta 2017 potvrdzuje.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím zastavil okresný súd v zmysle § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) exekučné konanie o návrhu oprávneného na výkon rozhodcovského rozsudku voči povinnému z dôvodu, že existuje prekážka už raz rozhodnutej veci, ktorá bráni exekučnému súdu v tejto veci ďalej konať. Súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie nepriznal.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 20.05.2014 podal oprávnený návrh na vykonanie na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 0532/07 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 16.02.2007. Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia bol súdu doručený návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
3. Lustráciou v oddelení Er okresný súd zistil, že na Okresnom súde Rimavská Sobota bola pod sp. zn. 2Er/1218/2007 právoplatne skončená exekúcia vykonávaná na podklade totožného exekučného titulu, aký bol spolu s návrhom na vykonanie exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie predložený v tomto konaní, a to rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 0532/07 zo dňa 16.02.2007. V konaní sp. zn. 2Er/1218/2007 okresný súd uznesením č.k 2Er/1218/2007-15 zo dňa 12.03.2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že predložený exekučný titul je nulitný právny akt. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 28.08.2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoE/219/2012 zo dňa 07.07.2012.
4. Keďže na okresnom súde bolo už raz právoplatne skončené exekučné konanie vedené v prospech totožného oprávneného voči totožnému povinnému na podklade toho istého exekučného titulu, má tento stav za následok vznik prekážky právoplatne rozhodnutej veci, a preto súd s poukazom na ust. § 230 a § 161 ods. 1 a 2 CSP exekučné konanie zastavil.
5. Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený s odôvodnením, že okresný súd mu svojim postupom odňal ako účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodol nad rámec zverenej právomoci; nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na Nález Ústavného Súdu slovenskej republiky č. k. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že bolo povinnosťou okresného súdu minimálne dať sťažovateľovi priestor, aby sa zoznámil s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodil, aby sa k nim vyjadril, prípadne aby navrhol iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Opačný výklad Najvyššieho súdu SR považoval Ústavný súd Slovenskej republiky v cit. Náleze za ústavne nekonformný, v dôsledku čoho vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného mu v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil aj porušenie čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach tým, že okresný, aj krajský súd vykonali určitý dôkaz bez toho, aby dali sťažovateľovi akúkoľvek možnosť sa k nemu vyjadriť. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipa, Viktória Csipai zo dňa 21.02.2013. Namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko exekučný súd mu neumožnil ako účastníkovi konania viesť konkradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam nastolených exekučným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993, musela by byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 140/2010. Oprávnený zdôraznil, že uplatňovanie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie zásady kontradiktórnosti v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní. V danom prípade podľa oprávneného nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej a rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného.
6. Oprávnený vyjadril tiež názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, a to s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky. Oprávnený pritom poukázal na rozsudok Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012, z ktorých je objektívne zrejmé, že nemecká a česká jurisprudencia samotné podriadenie sa rozhodcovskému konaniu na základe rozhodcovskej doložky (aj formulárového typu) nepovažuje za také, ktoré by spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách.
7. Ak už súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej doložky a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Exekučný súd neumožnil účastníkom konania, osobitne oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
8. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ, potom čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, ktoré je súčasťou koncepcie neprijateľných podmienok.
9. Ak by súd neakceptoval vyššie uvedenú interpretáciu oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ
nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že táto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“
10. Oprávnený ďalej namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu. Mal za to, že exekučný súd nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Oprávnený považoval za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez toho, aby zistil akýkoľvek nesúlad so zákonom. Exekučný súd je pritom v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Oprávnený konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.
11. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 212/06 zo dňa 28.06.2006 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ďalej uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej účastníkovi konania umožňuje podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti poukázal na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
12. Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby postupom podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
13. Okresný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, ako keby toto ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom rozsudku nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c) ZoRK, s čím oprávnený nesúhlasil. V odvolaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený tvrdil, že v danom prípade bolo na objasnenie veci potrebné nariadiť pojednávanie podľa ust. 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré okresný súd nevytýčil.
14. K tvrdeniu súdu prvej inštancie o neplatnosti rozhodcovskej doložky odvolateľ uviedol, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na to, že od 01. 01. 2008 podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľnú
podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná tak možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Keďže možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú.
15. Namietal tiež, že okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
16. Poukázal tiež na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a namietal aj to, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, keď ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Súdne konanie neprebiehalo v súlade s právom na spravodlivý súdny proces, osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátu neprípustné. Na prieskum rozhodcovskej doložky slúži ust. § 40 ZoRK, ktoré povinný nevyužil, z čoho vyplýva, že rozhodcovská doložka je v súlade s právom.
17. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere z dôvodu, že veriteľ poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá ani ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. sú peňažné prostriedky, teda nie tovar a ani služby, a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
18. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva povinnosť povinného uhradiť oprávnenému poplatok za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok ako paušálnu náhradu nákladov a administratívu s tým spojenú.
19. Záverom oprávnený opätovne uviedol, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom súd už raz posudzoval a rozhodol o nej. Súd nie je v exekučnom konaní oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súd však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku nie na návrh účastníka, ale z úradnej povinnosti, pričom takýto postup je v rozpore so zákonom.
20. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
21. Povinný sa k odvolaniu oprávneného vyjadril podaním zo dňa 05.02.2018, v ktorom uviedol, že vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté.
22. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
23. Odvolací súd z odvolania oprávneného zistil, že oprávnený navrhuje exekučné konanie v prejednávanej veci prerušiť podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 162 ods. 1 písm. c) CSP.
24. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
25. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
26. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) a c) CSP súd konanie preruší, ak 27. b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, 28. c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
29. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
30. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
31. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
32. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.
33. Zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.
34. Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).
35. Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
36. Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v druhej časti Civilného sporového poriadku v § 162. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).
37. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd v prejednávanej veci vôbec neaplikoval § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súlad ktorého s Ústavou Slovenskej republiky namietal oprávnený, považoval odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP za nedôvodný.
38. Odvolací súd v súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. c) CSP dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhne otázku, ktorá má byť Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežná otázka predložená, je odvolací súd, t.j. súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhovanú predbežnú otázku za zjavne neopodstatnenú a irelevantnú vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom jej prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položenú otázku za relevantnú pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair (fr.)).
39. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených v podľa § 162 ods. 1 písm. b) a c) CSP pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
40. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 20.05.2014 bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. spísaná zápisnica obsahujúca návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave pod sp. zn. SR 0532/07 dňa 16.02.2007. Následne bola okresnému súdu dňa 16.07.2014 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
41. Rozhodcovským rozsudkom vydaným pod sp. zn. SR 0532/07 dňa 16.02.2007 Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave bola žalovanému - povinnému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi - oprávnenému dlžnú sumu 17.580,- Sk (583,55 Eur) s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 24.03.2006. Súčasťou Zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred rozhodcovským súdom podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Od tejto rozhodcovskej doložky odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd.
42. Na základe lustrácie vykonanej v zmysle § 151 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov súd zistil, že exekučnému konaniu v tejto veci predchádza konanie sp. zn. 2Er/1218/2007, vedené medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku vydaného pod sp. zn. SR 0532/07 dňa 16.02.2007 Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave.
43. Zo súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 2Er/1218/2007 súd zistil, že v roku 2007 podal oprávnený proti povinnému na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava sp. zn. SR 0532/07 zo dňa 16.02.2007 prvýkrát návrh na vykonanie exekúcie. Následne na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia okresný súd vydal pre súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Uznesením č.k. 2Er/1218/2007-15 zo dňa 12.03.2012 okresný súd exekúciu zastavil pre jej neprípustnosť podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku aj z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom, keďže dojednanie rozhodcovskej doložky, z ktorej odvodil právomoc rozhodcovský súdu pri vydávaní exekučného titulu predstavuje neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, čo spôsobuje jej neplatnosť, a teda rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Uvedené rozhodnutie napadol oprávnený odvolaním, na základe ktorého Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením sp. zn. 43CoE/219/2012 zo dňa 27.07.2012 rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 28.08.2012.
44. Okresný súd na základe tohto zistenia dospel k záveru, že nie sú splnené procesné podmienky pre to, aby exekučné konanie v už raz právoplatne skončenej exekučnej veci tých istých účastníkov a na podklade toho istého exekučného konania prebiehalo, preto napadnutým uznesením konanie s poukazom na § 161 CSP a § 230 CSP zastavil.
45. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
46. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
47. Podľa ust. 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
48. Exekučné konanie je osobitným druhom súdneho konania, ktoré môže začať na návrh oprávneného, ak povinný dobrovoľne nesplní povinnosť vyplývajúcu mu z exekučného titulu. Podmienky začatia a priebehu tohto konania upravuje predovšetkým Exekučný poriadok, avšak v tých prípadoch, pre ktoré nie je v Exekučnom poriadku obsiahnutá právna úprava pre procesný postup exekučného súdu je s prihliadnutím na ust. § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 01.07.2016 nevyhnutné aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v Civilnom sporovom poriadku ako lex generalis. V zmysle citovaného ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku sa preto na zistenie, či sú splnené zákonné procesné podmienky nevyhnutné pre vedenie exekučného konania aplikuje Exekučný poriadok ako lex specialis. Keďže Exekučný poriadok neobsahuje právnu úpravu za akých podmienok by mohol o opakovanom návrhu oprávneného podaného na základe toho istého nevykonateľného exekučného titulu súd ďalej
konať, je potrebné vychádzať zo zásady „ne bis in idem“ , ktorá platí nielen v konaní vedenom na všeobecnom súde, ale aj pre konanie v exekučných veciach, ku ktorej musí súd prihliadať ex offo.
49. V zmysle § 161 ods. 1 CSP je súd povinný v každom štádiu konania prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené procesné podmienky konania na to, aby súdne konanie mohlo začať a aby v ňom mohol súd vec prejednať a rozhodnúť. Ak procesné podmienky nie sú splnené, konajúci súd zvolí ďalší procesný postup v závislosti od toho, či nedostatok podmienok konania je odstrániteľný alebo neodstrániteľný. Medzi procesné podmienky patrí aj prekážka veci rozhodnutej - res iudicata, ktorá v Exekučnom poriadku nie je osobitne upravená a je predmetom právnej úpravy len v ustanovení § 230 CSP. Ak sa v konaní zistí, že o tej istej veci už bolo raz právoplatne rozhodnuté, ide o neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok konania, ktorý má za následok zastavenie konania, pretože súd nemôže konať o veci, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Z dôvodu, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je v Exekučnom poriadku výslovne upravená, je podľa 9a ods. 1 Exekučného poriadku potrebné primerane použiť ustanovenia Civilného sporového poriadku s tým, že je potrebné zohľadniť aj špecifiká exekučného konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp zn. 4Cdo/311/2012 zo dňa 28.03.2013, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil obdobný právny názor.
50. Faktom je, že konanie pred všeobecným súdom je konaním o veci samej, ktoré končí spravidla rozsudkom alebo uznesením, ktorým je buď návrhu vyhovené alebo je návrh zamietnutý, prípadne je konanie zastavené. Exekučné konanie nie je konaním vo veci samej a exekučný súd o žiadnom návrhu na určenie práv a uloženie povinností nerozhoduje. Exekučné konanie je konaním procesným, ktoré však môže prebiehať rovnako ako konanie pred všeobecným súdom, iba ak sú splnené procesné podmienky, medzi ktoré nesporne patrí aj to, aby sa o tej istej veci medzi tými istými účastníkmi nevydávalo ďalšie rozhodnutie, ak už raz bolo o tom istom nároku oprávneného, ku ktorému bol opakovane priložený ten istý nevykonateľný exekučný titul, právoplatne rozhodnuté a to práve z toho dôvodu, že procesná zásada „ne bis in idem“ obsiahnutá v § 230 Civilného sporového poriadku je záväzná aj pre postup súdu v exekučnom konaní.
51. Z tejto zásady nesporne vyplýva, že ak ten istý oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie voči tomu istému povinnému pre ten istý nevykonateľný exekučný titul je nevyhnutné, aby súd posúdil, či nejde o konanie, v ktorom sa má opakovane rozhodovať o tom istom nároku.
52. V prejednávanej veci je nesporné, že v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 2Er/1218/2007, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 15Er/861/2014 ten istý oprávnený spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, IČO: 365 807 598 podal návrh na začatie exekúcie proti tomu istému povinnému a súdny exekútor následne požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe tohto istého exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 0532/07 zo dňa 16.02.2007 s vyznačenou doložkou právoplatnosti dňa 12.03.2007 a vykonateľnosti 15.03.2007. V konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 2Er/1218/2007 exekučný súd uznesením č.k. 2Er/1218/2007-15 zo dňa 12.03.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoE/219/2012 zo dňa 27.07.2012 právoplatne exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku aj z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý exekučný titul, pretože bol vydaný v rozpore so zákonom na základe neplatne dojednanej rozhodcovskej doložky. Ak už raz bol v exekučnom konaní konštatovaný taký nedostatok exekučného titulu, pre ktorý exekúciu nebolo možné vykonať a ktorý nie je možné nijakým spôsobom reparovať, pri dodržaní uvedenej procesnej zásady „ne bis in idem“, nie je v prípade opätovného podania návrhu na vykonanie exekúcie na základe takéhoto nevykonateľného exekučného titulu možné v exekučnom konaní pokračovať.
53. Z uvedených dôvodov je odvolací súd toho právneho názoru, že aj keď zastavenie konania nie je vo svojej podstate prekážkou pre podávanie opakovaných návrhov na začatie exekúcie, a to aj na základe tých istých exekučných titulov, nebolo by možné ani v budúcnosti, ak by oprávnený podal aj viac návrhov na vykonanie exekúcie na podklade tohto istého nevykonateľného exekučného titulu, viesť opätovne exekučné konanie práve z dôvodu rešpektovania zásady „ne bis in idem“, v dôsledku čoho by muselo byť každé jedno neskôr začaté exekučné konanie vždy len zastavené, a teda by skončilo rovnakým spôsobom.
54. Je však treba okresný súd upozorniť na to, že v ostatných prípadoch, v ktorých dochádza k zastaveniu exekúcie, napr. pre nemajetnosť alebo ak oprávnený na vykonaní exekúcie netrvá - § 57 ods. 1 písm. h) a c) Exekučného poriadku, neprichádza vyššie uvedený postup súdu, a to ani pri opakovane podaných návrhoch na vykonanie exekúcie pre ten istý exekučný titul, ktorý je materiálne vykonateľný do úvahy a vyššie uvedené právne závery pre takýto prípad neplatia.
55. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
56. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).