Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/76/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobkyne Z. C., nar. XX. XX. XXXX, Y. V. XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47234466, proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova ulica 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, o 6.651,15 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 10. 11. 2015 č. k. 7C/31/2014-48, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 7C/31/2014 - 48 zo dňa 10. 11. 2014 p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd, ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.651,15 € s 8,25 %-ným úrokom z omeškania od 07. 05. 2014 do zaplatenia, zároveň uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 1.049,91 €. Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe, v ktorej si žalobkyňa voči žalovanej uplatnila vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobkyňa odôvodnila tým, že na strane žalovanej došlo z titulu navýšenia úhrady oproti poskytnutým finančným prostriedkom podľa zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX o sumu 6.651,15 €. Žalovaná poskytla žalobkyni finančné prostriedky vo výške 2.700 €, žalobkyňa zaplatila žalovanej celkom sumu 9.351,15 €. Pretože uvedená úverová zmluva neobsahovala kogentné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z., úver bol z tohto dôvodu bezúročný a bezpoplatkový, takže všetko, čo žalobkyňa zaplatila nad poskytnutú sumu finančných prostriedkov, je na strane žalovanej bezdôvodným obohatením. Okresný súd po vykonanom dokazovaní, najmä vzhľadom na obranu žalovanej, ktorá ako základný dôvod nesúhlasu so žalobou uvádzala, že zo strany žalobkyne došlo k nesprávnej interpretácii dvojstranného právneho úkonu, keď predmetná zmluva v žiadnom prípade nebola zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a preto nepodliehala ani ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. zákon č. 129/2010 Z. z., šlo o zmluvu uzatvorenú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovanú zmluvu, zameral svoje dokazovanie skúmaniu otázky, či šlo o zmluvu spotrebiteľskú. Z vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že v danom prípade zmluva o úvere zo dňa 14. 02. 2012 je zmluvou spotrebiteľskou, ako taká podlieha ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. ako lex specialis zák. č. 129/2010 Z. z.. Pretože zmluva neobsahovala zákonom požadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 (termín konečnej splatnosti, ročnú percentuálnu mieru nákladov, celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ uhradiť) dospel k záveru, že úver je potrebný považovať za bezúročný a bez poplatkov vzhľadom na ust. § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ zák. č. 129/2010 Z. z. . Po zistení, že žalobkyňa uhradila žalovanej oproti poskytnutému úveru vo výške 2.700 € naviac sumu 6.651,15 €, uložil súd žalovanej s poukazom na ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka túto žalobkyni zaplatiť. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.,

platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, a to s poukazom na vyhl. č. 655/2004 Z. z. za tri úkony právnej služby spolu s režijným paušálom, nákladoch na cestovné za účasť na pojednávaní, náhradu za stratu času, celkom vo výške 1.049,91 €.

2. Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietala voči posúdeniu zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej majúc za to, že v tomto prípade bola zmluva uzavretá v zmysle VPPÚ podľa Obchodného zákonníka a strany sa dohodli o tom, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva bola uzatvorená podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Podľa Obchodného zákonníka potom výška úrokov nebola podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Citoval v tomto smere odbornú literatúru týkajúcu sa podstatných častí zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka. Ďalej poukazoval na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiadny všeobecný záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Preto bolo možné vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, teda odplata nesmela podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Nakoľko žalovaná bola nebankovým subjektom, ktorý má vyššie podnikateľské riziko, sú aj úroky požadované týmito veriteľmi vyššie ako bankové úroky. Žalovaná tvrdí, že s odbornou starostlivosťou s prihliadnutím na dobu, výšku úveru a príjem spotrebiteľa, ako aj účel poskytnutého úveru, uzatvoril zmluvu o úvere a oboznámil žalobkyňu s jej jednotlivými ustanoveniami. Rozsudok ďalej označil za nepreskúmateľný, argumentáciu súdu, ktorým rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, považuje žalovaná za nepostačujúcu a v rozpore s § 157 ods. 4 O. s. p.. Tým tvrdí jeho následnú nepreskúmateľnosť. Vytýka súdu, že nie je zrejmé, z čoho vyvodil neprijateľnosť uvedených zmluvných podmienok, z čoho vyvodil neplatnosť celej zmluvy. Má za to, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a preto nemôže k nemu zaujať stanovisko. V súvislosti s uvedeným sa nestotožňuje ani s rozhodnutím o náhrade trov konania. V závere tvrdí, že podľa jeho názoru nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia v zmysle zákona. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, zmluva nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, právny dôvod na plnenie nikdy neodpadol a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že takmer každý odsek predmetnej zmluvy je nápadne až krajne nevyvážený v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. Úverovú zmluvu žalobkyňa nemohla ovplyvniť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania predložená na podpis spotrebiteľke. Vzhľadom na znenie zmluvy, ako aj všeobecných podmienok poskytnutia úveru a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere žalobkyňa jej ustanoveniam bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností, nemohla porozumieť a vyčítať zo zmluvy všetky pre ňu plynúce následky. Poukázala na skutočnosť, že je bežnou praxou žalovanej pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv označiť dlžníka ako podnikateľský subjekt. Pokiaľ to nie je možné, účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov na účel zamestnania, resp. povolania. Pritom žalobkyňa vyhlásila, že finančné prostriedky, ktoré jej boli poskytnuté, použila výlučne na súkromné účely a ich využitie na iné účely nikdy ani nezamýšľala. Tiež rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora, obdobne aj judikatúra súdov Českej republiky pri obdobných zmluvách, posúdili úverový vzťah ako spotrebiteľský a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Ako príklad uviedol niektoré rozhodnutia (Európskeho súdneho dvora, okresných a krajských súdov SR, tiež aj vyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR). Tvrdí, že predmetná zmluva obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšími ustanoveniami je odplata, ktorá dosiahla úroveň 96%, čo niekoľkonásobne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu a je v priamom rozpore s § 53 ods. 6 OZ. V tomto smere je nutné vyhodnotiť zmluvu o úvere v časti odplaty ako absolútne neplatný právny úkon.

4. Pokiaľ žalovaná označila napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, s týmto názorom nesúhlasí, má za to, že odôvodnenie rozsudku je plne zrozumiteľné a dostatočné. Označila za nepravdivé tvrdenie žalovanej o nevysporiadaní sa s námietkou premlčania a tvrdí, že práve naopak, súd sa obšírne k tejto námietke premlčania vyjadril.

5. K náhrade trov konania, kde žalovaná nesúhlasila s priznaným nárokom na náhradu za stratu času z dôvodu neúčelnosti týchto nákladov uviedla, že žalobkyňa má právo vybrať si ktorúkoľvek advokátsku kanceláriu pôsobiacu na území SR. Poukázal na niektoré rozhodnutia v tomto smere, ktoré potvrdzujú názor právneho zástupcu žalobkyne, že v tomto prípade neprichádza do úvahy zníženie náhrady trov konania, ktoré boli účelne vynaložené.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej , preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 a contrario. Napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

7. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania ktoré mu predchádzalo, odvolania a vyjadrenia žalobkyne k podanému odvolaniu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a nie je možné mu vyhovieť. Odvolací súd považuje rozsudok okresného súdu ako vo výroku, tak aj v jeho dôvodoch za správny a zákonný.

8. Z obsahu spisu je nesporné, že súd prvej inštancie rozhodoval o uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzajúc zo skutočností tvrdených žalobkyňou, ňou predložených dôkazov a tiež obrany žalovanej. Konkrétne žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka tvrdiac jednak absolútnu neplatnosť časti právneho úkonu - úrokovej zmluvy, a to v časti úrokov a poplatku s poukazom na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39, § 41, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2 ), okrem toho s poukazom na ust. zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tvrdila, že zmluva neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/, j/, so sankciou uvedenou v § 11 ods. 2 tvrdiac, že pre absenciu podstatných obligatórnych náležitostí v úverovej zmluve má žalovaná nárok len na vrátenie poskytnutej istiny - pôžičky vo výške 2.700 € bez úrokov a bez poplatkov. Obrana žalovanej spočívala v tvrdení, že predmetná zmluva bola uzatvorená ako zmluva nepomenovaná podľa § 269 Obchodného zákonníka, strany sa v bode 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, a preto nemožno uvažovať o akejkoľvek absencii podstatných náležitostí podľa zák. č. 129/2010 Z. z., preto niet dôvodu, aby bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Naviac, zmluvu nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Tvrdila, že neexistuje žiadna z foriem bezdôvodného obohatenia na jej strane v zmysle zákona. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že okresný súd ako prvú riešil otázku, či predmetná zmluva o úvere uzavretá medzi zmluvnými (a v konaní sporovými) stranami dňa 14. 02. 2012 č. XXXXXXXXX je zmluvou spotrebiteľskou. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď v zmysle svojich záverov na str. 3. v siedmom odseku konštatoval dôvody, pre ktoré je nutné túto zmluvu považovať za zmluvu spotrebiteľskú.

9. K odvolacej námietke žalovanej v tomto smere ešte odvolací súd dodáva, že je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou aj v zmysle ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Vzťahujú sa preto na ňu všetky ustanovenia právnych noriem zamerané na ochranu spotrebiteľa. Takou je aj zákon č. 129/2010 Z. z., ktorý bezprostredne nadväzuje na ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že sa strany vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru dohodli o právnom režime Obchodného zákonníka, k tomu odvolací súd uvádza, že by to bolo možné jedine v takom prípade, ak by táto dohoda bola vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne, resp. bola by individuálne dojednaná ( v zmysle § 53 ods. 1 - keďže ide bez akýchkoľvek pochybností o ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Takéto samostatné dojednanie však v tomto režime dojednané nebolo, nakoľko súd na túto otázku vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, ktorá jednoznačne uviedla, že zmluva jej bola predložená vo forme predtlače, nebolo jej umožnené zasahovať do zmluvných podmienok a musela ju prijať, pokiaľ chcela získať úver ako celok. Odvolacia námietka žalovanej spočívajúca v tvrdení, že nešlo o spotrebiteľský úver preto nie je dôvodná.

10. K ďalšej odvolacej námietke, ktorou má byť nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie odvolací súd uvádza, že rozsudok je síce odôvodnený pomerne stručne, ale dostatočne jasne a presvedčivo a je zrejmé, z akých dôvodov dospel súd k záveru o posúdení zmluvy ako spotrebiteľskej a k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej na úkor žalobkyne

v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že zmluvu považoval za bezúročnú a bezpoplatkovú vzhľadom na absenciu kogentne stanovených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z tohto dôvodu musí odvolací súd uviesť, že odvolacia námietka o nepostačujúcej argumentácií súdu, ktorý rozhodol o neprijateľných zmluvných podmienkach je bezzákladná, pretože vzhľadom na dôvody, ktoré uviedol v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie treba uviesť, že ide o námietku, ktorá nesúvisí s odôvodnením napadnutého rozsudku, preto ani odvolací súd nemá dôvod na takúto námietku reagovať.

11. Rovnako odvolací súd musí za bezzákladnú označiť aj odvolaciu námietku žalovanej zameranú na výšku dohodnutého úroku, resp. výšku odplaty, pretože súd prvej inštancie sa touto výškou v odôvodnení nezaoberal.

12. Neobstojí ani námietka, podľa ktorej v tomto prípade nedošlo k žiadnej z foriem bezdôvodného obohatenia, v tomto smere odkazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku na jeho strane 5. v ods. 3., ktoré považuje za vecne správne a dostatočne jasné a zrozumiteľné.

13. Odvolací súd musí zároveň konštatovať, že z podaného odvolania je tiež zrejmé, že odvolateľka zrejme napadnutému rozsudku nevenovala potrebnú pozornosť, pretože odvolacie dôvody nekorešpondujú v značnej miere s odôvodnením napadnutého rozsudku. Rovnaké zistenie sa však týka aj písomného vyjadrenia k podanému odvolaniu, v ktorom sa, okrem iného, právny zástupca žalobkyne zaoberá vyznačovaním políčka určujúceho účel použitia finančných prostriedkov, hoci táto skutočnosť nebola uvádzaná v odôvodnení napadnutého rozsudku, ale nezaoberala sa ňou v odvolaní ani žalovaná. Rovnako, pokiaľ ide aj o uvádzanú výšku odplaty, tu právny zástupca žalobkyne reagoval na odvolanie, opätovne však treba uviesť, že výšku odplaty súd prvej inštancie neposudzoval vzhľadom na iný dôvod, pre ktorý považoval úver za bezúročný a bezpoplatkový. Rovnako dôvody uvedené v čl. 2, v ktorých reaguje právny zástupca žalobkyne na tvrdenú nepreskúmateľnosť rozhodnutia poukazujúc na vznesenú námietku premlčania, treba označiť za rozpačité, pretože v tomto prípade ani súd námietku premlčania neriešil, pretože na to nenašiel dôvod a ani v odvolaní žalovaná nedostatočné odôvodnenie námietky premlčania neuvádza.

14. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namieta voči priznanej výške trov konania z dôvodu, že rozhodnutie ešte nebolo právoplatné a ona tvrdí, že nejde o spotrebiteľa na strane žalobkyne, odvolací súd uvádza, že táto námietka je bezpredmetná, pretože v čase, kedy rozhodoval súd prvej inštancie, pri rozhodnutí o veci samej náležitosťou rozhodnutia bolo aj rozhodnutie o trovách konania a zásadne aj o ich výške, len v odôvodnených prípadoch (ust. § 150) bol možný iný spôsob rozhodnutia. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku, a to nesúhlas s priznaným nárokom za stratu času, aj keď odvolací súd súhlasí s tým, že by bolo hospodárnejšie, keby v prípade, že samotný splnomocnený advokát sa pojednávania nezúčastňuje a zúčastňuje sa ho len jeho koncipient, by bolo vhodnejšie zvoliť si advokáta bližšie k miestu bydliska, avšak odvolací súd musí súhlasiť s tým, že právo zvoliť si advokáta podľa svojho uváženia. Preto táto skutočnosť nemôže mať za následok krátenie preukázateľných a účelne vynaložených trov konania (ako na to správne poukázal vo vyjadrení k odvolaniu právny zástupca žalobkyne v čl. 3 svojho vyjadrenia argumentujúc aj konkrétnymi súdnymi rozhodnutiami).

15. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny a správne odôvodnený podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

16. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .