Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11Co-32-2017.pdf
PDF · 120.78 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/32/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., IČO: 35 838 825, so sídlom Košická 56, Bratislava, právne zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, proti žalovanému: P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, právne zastúpený: HÁJOS & Partners, s.r.o., Advokátska kancelária, so sídlom Hlavná 5599/3a, Dunajská Streda, o zaplatenie sumy 2.661,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 5C/601/2015-180, zo dňa 21.6.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním súd, prvej inštancie zamietol žalobu v celom rozsahu a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 39, § 52, § 53, § 54, § 100, § 101, § 565 Občianskeho zákonníka, ďalej ustanovením § 4 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako aj § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, vecne dôvodil, že žalobca sa domáhal zaplatenia pohľadávky 2.661,97 eur s úrokom 11,35% ročne z istiny 1.944,11 eur od 22.10.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne z dlžnej sumy 1.944,11 eur od 22.12.2010 až do zaplatenia titulom neuhradených záväzkov žalovaného, ktoré mu vznikli zo Zmluvy o splátkovom úvere, uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným dňa 27.9.2004. Neskôr vzal žalobca čiastočne žalobu späť a predmetom konania zostalo zaplatenie sumy 1327,76 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z dlžnej sumy od 1. 4. 2011 do zaplatenia. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému však v zákonnej lehote podal odpor žalovaný, kde namietol premlčanie pohľadávky a požadoval predloženie dokladu o odstúpení od zmluvy postupcom. Poukázal na spotrebiteľský charakter zmluvy a mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý návrh sa premlčuje v subjektívnej lehote dvoch rokov odo dňa, keď sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu zo dňa 12.04.2016 považoval zmluvou o úvere za uzavretú v zmysle Obchodného zákona § 497 a nasl., z dôvodu ktorého je podľa neho daná pôsobnosť Obchodného zákonníka a to bez ohľadu na povahu účastníkov, odvolávajúc sa na rozhodnutia týkajúce sa výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákona účinného od 1. 4. 2004. Na posúdenie premlčania treba podľa žalobcu aplikovať ustanovenia Obchodného zákona vrátane štvorročnej premlčacej doby. V súvislosti s výzvou súdu na doloženie dokladu preukazujúceho pri postúpení pohľadávky dodržanie postupu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nepredložil, majúc za
to, že táto skutočnosť nemôže mať vplyv na platnosť postúpenia, keďže uvedené ustanovenie absenciu výzvy ako dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Žalovaný uviedol, že právny predchodca žalobcu od zmluvy neodstúpil, nevypovedal ju, ani nevyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru a tým neukončil zmluvný vzťah so žalovaným.
3. Súd prvej inštancie mal preukázané, že právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrel dňa 27. 9. 2004 zmluvu o úvere so žalovaným s konečnou splatnosťou úveru ku dňu 26. 9. 2005. Predmetnú zmluvu súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, uzavretú podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca mal za to, že ide o absolútny obchodný vzťah podľa § 497 Obch. zákona a treba naň aplikovať Obchodný zákonník, avšak okresný súd pokiaľ ide o posúdenie, či sa jedná o obchodnoprávny alebo občianskoprávny vzťah bol toho názoru, že spotrebiteľský úver nie je špecifickým druhom úveru a preto ani v zmysle § 261 ods. 3 písm. b/ Obch. zákonníka, nie je namieste aplikovať na posudzovaný prípad ustanovenia Obch. zákonníka. Základným znakom obchodno-právnych vzťahov je to, že vznikajú medzi podnikateľmi pri podnikateľskej činnosti (§ 261 ods. 1 Obch. zákona), ale vzťah medzi poskytovateľom spotrebiteľského úveru a spotrebiteľom nespadá pod žiadnu situáciu vymedzenú v ust. § 261 ods. 1 Obch. zákona. Nejedná sa iba o právnu úpravu osobitného typu úverovej zmluvy, ale ide o právny predpis upravujúci osobitný typ zmluvy vo všeobecnosti. Zmluvy o spotrebiteľských úveroch predstavujú samostatný druh súkromno-právnych zmlúv, a nie iba jeden špecifický druh zmluvy o úvere. Okresný súd v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline, zo dňa 27.11.2008, č.k. 10Co 260/2008 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu v Žiline, zo dňa 17.4.2008, č.k. 13C 350/2007-51, v obdobnej veci žalobcu a tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, č. 24Co 130/2011, kde Krajský súd v prípade spotrebiteľskej zmluvy, kde sa dojednala platnosť Obchodného zákonníka, ako neplatnú podľa ust. § 52 ods. 5 Obč. zákona, keďže sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, a z toho dôvodu súd posúdil ako neplatné aj všetky ostatné dojednania zmluvy o obchodných podmienkach, vychádzajúce z dohody o voľbe obchodného práva, kde rovnako odmietol argumentáciu žalobcu, že zmluva o úvere je absolútnym obchodnom. Prvoinštančný súd preto uzavrel, že právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou o úvere, je nevyhnutné posudzovať podľa Zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zákonníka). 4. Žalobca potvrdil, že postupca žiadnym spôsobom predčasne neukončil zmluvný vzťah pred tým ako postúpil pohľadávku na žalobcu. Pohľadávka postupcu bola teda splatná ku dňu 26. 9. 2005 a premlčacia lehota začala plynúť dňom nasledujúcim po uplynutí dátumu konečnej splatnosti 26. 9. 2005. Trojročná premlčacia doba tak uplynula ku dňu 26.9.2008. Aj v prípade počítania štvorročnej premlčacej doby táto uplynula ku dňu 26. 9. 2009. Žalobca podal žalobu dňa 16. 7. 2013, teda po uplynutí štvorročnej premlčacej doby, ktoré premlčanie namietol žalovaný, čo malo za následok, že súd žalobu zamietol. Okrem uvedeného dôvodu, súd vzhliadol aj ďalší dôvod na zamietnutie žaloby a to nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si v zákonom stanovenej lehote trovy konania nevyúčtoval a žiadne trovy mu zo spisu nevyplývali.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, súd tiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd najmä nesprávne právne posúdil vec vo vzťahu k Zákonu o bankách, pričom odvolateľ sa pridržiava svojich vyjadrení zo dňa 12.4.2016 a 10.6.2016, kde sa otázkou platnosti postúpenia podrobne zaoberal, na týchto svojich vyjadreniach zotrváva, má za to, že postúpenie pohľadávky je platné, vychádzajúc z ust. § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, vrátane dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu, v spojení s § 524 OZ a v spojení s dôvodovou správou k Zákonu o bankách, kde sa uvádza, že v ustanoveniach odsekov 1 až 7 § 92 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva, pričom § 92 Zákona o bankách je súčasťou ustanovení o bankovom tajomstve a jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva, pričom sa tu nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok a poukázal tiež na viaceré nálezy Ústavného súdu SR v ktorých tento zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladov zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy pred takým výkladom, ktorý vedie
k neplatnosti. V zmysle uvedeného absencia či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Nesprávne právne posúdenie súdu videl aj v otázke premlčania, kde bolo potrebné aplikovať režim Obchodného zákonníka a teda štvorročnú premlčaciu dobu, pričom žalobca sa aj v tomto prípade odvolal na viaceré rozsudky všeobecných súdov, ktoré takýmto spôsobom právne posúdili jeho uplatnené nároky. V ďalšom odvolateľ poukázal na povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie a vysporiadať sa so žalobcom predostretou argumentáciou, ktorá má pre vec podstatný význam, pričom poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, i judikatúru Európskeho súdu. Odvolateľ má pritom za to, že rozsudok je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti a to práve z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, osobitne súd neodôvodnil, prečo je právna argumentácia týkajúca sa aplikácie zákona o bankách mylná, neuviedol súvis a vyporiadanie sa s právnymi závermi súdov uvedenými v podaní žalobcu zo dňa 12.4.2016 a 10.6.2016, neuviedol obsah vyjadrenia žalobcu zo dňa 12.4.2016 a 10.6.2016 a s týmito vyjadreniami nepolemizoval a neuviedol konkrétne rozpory, s ktorými by sa následne vysporiadal. Rozhodnutie je tak aj vadné z pohľadu § 157 ods. 2 O.s.p., rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, je vydaný v rozpore s princípom právnej istoty, a je nepredvídateľné, navyše súd opomenul aplikáciu § 118 ods. 2 O.s.p., čím mu odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi aj náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie po čiastočnom späťvzatí žaloby je zaplatenie pohľadávky vo výške 1.327,76 eur s príslušenstvom z úverovej zmluvy uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným dňa 27.09.2004. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i v podstatných skutočnostiach správne právne posúdil, výsledkom čoho je vecne správne rozhodnutie. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie posúdil pohľadávku ako premlčanú a žalobu zamietol, s čím sa odvolací súd stotožnil.
10. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie v otázke premlčania nároku nesprávne vec právne posúdil vychádzajúc z premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca mal za to, že nakoľko ide o zmluvu o úvere, podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka táto patrí medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka a to bez ohľadu na povahu účastníkov. Mal za to, že spotrebiteľský úver nie je samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie Obchodného zákonníka. Tvrdenia, že v prípade, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný vzťah, nemajú žiadnu normatívnu oporu a priečia sa pravidlu lex specialis derogat lex generali, pričom v tomto prípade lex specialis je ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák., v súlade s ktorým pri aplikácii rozhodujúcich právnych noriem je potrebné vychádzať zo základného predpisu, ktorým je Obchodný zákonník a to jeho tretia časť. Tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch. Žalobca poukazoval na niektoré odborné články podporujúce jeho názor, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010 aj viaceré rozhodnutia slovenských odvolacích súdov, a tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013, ktorým najvyšší súd SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR
zrušil rozsudok KS Prešov a vyslovil záver, že použitie ust. OZ neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ust. § 387 a nasl. Obch. zák. Podľa žalobcu aj aktuálna rozhodovacia prax potvrdzuje aplikovanie režimu Obchodného zákonníka vrátane 4-ročnej premlčacej lehoty.
11. Odvolací súd sa s názorom žalobcu nestotožňuje. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania sú nároky zo zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 27.09.2004, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa a.s. poskytla žalovanému úverový rámec 40.000,- Sk s premenlivou úrokovou sadzbou 11,35% ročne a žalovaný sa zaviazal vyčerpané prostriedky splatiť spolu s dohodnutým úrokom a poplatkami. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá do 26.09.2005, ale predlžovala sa vždy o dobu jedného roka ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote 1 mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že o predĺženie nemá záujem.
12. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zákona č. 634/1992 Zb., keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. Zmluva o úvere, z ktorej si žalobca uplatňuje pohľadávky v tomto súdnom spore, spĺňa podmienky spotrebiteľskej zmluvy vymedzené v §23a zák. č 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, teda napriek tomu, že zmluva o úvere je podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, zároveň napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy. Pred 01.04.2015 posudzovali súdy Slovenskej republiky nároky veriteľov zo zmlúv o úvere rozdielne, pričom časť aplikovala aj na premlčanie nárokov Obchodný zákonník, vychádzajúc z názoru, že ustanovenia o premlčaní nie sú tými ustanoveniami zákona, ktoré majú byť na prospech spotrebiteľa, iné súdy uplatňovali pri rozhodovaní opačné názory a síce, že je namieste aplikácia ustanovení OZ aj v otázke premlčania. Tak tomu bolo napr. v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorej veci bola podaná sťažnosť na Ústavný súd SR, kde sťažovateľ namietal, že odvolací súd neprípustne retroaktívne aplikoval ust. § 54 ods. 1 OZ a nesprávnym ústavne nekonformným výkladom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Ústavný súd citujúc z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove dôvody, pre ktoré je treba úverovú zmluvu podľa § 497 Obch. zák. posúdiť v otázke premlčania nárokov podľa ustanovení OZ konštatoval, že argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
13. Odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.04.2015, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Posledná veta bola zákonodarcom vsunutá do zákona s odôvodnením obsiahnutým v pozmeňovacom návrhu: „bude sa vždy preferovať OZ, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka aj pri posudzovaní otázky premlčania, otázky úpravy určenia zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne.“ Zaradenie tohto textu do OZ s dosahom na všetky absolútne obchodnoprávne vzťahy treba chápať ako snahu o odstránenie rozdielnosti v posudzovaní spotrebiteľských zmlúv podriadených Obchodnému zákonníku všeobecnými súdmi. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo sčasti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
14. Pokiaľ potom okresný súd v danej veci aplikoval na predmetný obchodnoprávny vzťah ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka, postupoval správne a dospel aj k správnemu záveru o premlčaní pohľadávky. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca súdu označil za deň ukončenia poskytovania úverového rámca deň 13.03.2008 ( viď podanie žalobcu zo dňa 28.01.2014), s tým, že posledná úhrada žalovaného bola dňa 21.11.2005, čo aj vyplýva z predloženého výpisu z účtu. Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 bol žalovaný k uvedenému dňu s plnením peňažného záväzku v omeškaní 1458 dní, čo je bezmála 4 roky, odvtedy uplynulo niekoľko ďalších rokov a žalobca napokon podal žalobu na súde až dňa 16.07.2013, z čoho nepochybne vyplýva, že pohľadávka je premlčaná.
15. Rovnako musel dať odvolací súd za pravdu prvoinštančnému súdu v otázke posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
16. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem „vecná legitimácia“. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno- právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
17. Aj odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo presvedčiť súd o jeho aktívnej legitimácii, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému ako dlžníkovi a s jeho argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, pretože nedoložil žiadny listinný dôkaz svedčiaci o tom, že banka splnila podmienky postúpenia pohľadávky na nebankový subjekt podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách bez súhlasu klienta. Ust. § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. citovaného zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postúpiteľnosti pohľadávky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postúpiteľná, pretože tomu bráni už citované ust.§ 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postúpiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej postúpenie svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Z uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia z § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.
18. S prihliadnutím na vyššie uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, čo samotné treba považovať za taký nedostatok, v dôsledku ktorého bolo potrebné jeho žalobu zamietnuť. Zároveň odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v preskúmavanej
veci žalovaný vzniesol námietku premlčania a súd s poukazom na zistené premlčanie uplatňovaného práva nemal vo veci vykonávať ďalšie navrhované dokazovanie. Zásada hospodárnosti konania musí viesť súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania so zreteľom na to, že v prípade jej oprávnenosti, takýto postup vedie k rýchlejšiemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie skutočností, týkajúcich sa dôvodnosti uplatňovaného nároku (ak by nedošlo k jeho premlčaniu).
19. Odvolací súd k veci dodáva, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne, za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúce súdu, ktorý by poprel zmysle a podstatu práva na spravodlivý proces a o taký prípad v konaní nešlo.
20. Odvolateľ namietal tiež, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď opomenul aplikáciu § 118 ods. 2 O.s.p., avšak ani v tomto nedal odvolací súd žalobcovi za pravdu.
21. Podľa § 118 ods. 1, 2 O. s. p. <. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Po vykonaní úkonov podľa ods. 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.
22. Zo znenia zákonného ustanovenia § 118 ods. 1, 2 O.s.p. <. je zrejmé, že povinnosť súdu informovať účastníkov, ktoré právne významné skutkové tvrdenia považuje za zhodné a ktoré zostali sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli, sa viaže k prejednaniu veci na pojednávaní. Z tohto ustanovenia nevyplýva súdu povinnosť informovať neprítomného účastníka na pojednávaní písomne o skutočnostiach uvedených v § 118 ods. 2 O.s.p.. <. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Cdo/167/2012 <. z 28. mája 2013 uviedol, že prípadné porušenie ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. <. nemá za následok odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom z dôvodu, že porušenie tohto zákonného ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. <. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Zo spisu je zrejmé, že žalobca svoje práva účastníka označovať a navrhovať dôkazy využíval, k veci sa opakovane písomne vyjadroval a predkladal dôkazy, pričom nevyužil možnosť zúčastniť sa nariadeného pojednávania vo veci. Aj keď z obsahu zápisnice z pojednávania nevyplýva, že by súd aplikoval na pojednávaní § 118 ods. 2 O.s.p., toto pochybenie neporušilo práva strán na spravodlivý proces, pretože žiadna zo strán sa pojednávania nezúčastnila, súd nemal povinnosť následne strany písomne informovať o skutočnostiach uvedených v § 118 ods. 2 O.s.p. <. a na pojednávaní došlo k ukončeniu dokazovania a zamietnutiu žaloby z dôvodu premlčania žalovanej pohľadávky. Ak aj súd teda formálne na pojednávaní pochybil, je treba prihliadnuť na mieru porušenia procesných práv strán v dôsledku procesného postupu súdu. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. V uvedenom prípade však miera porušenia procesných práv strany v dôsledku vyššie označeného nesprávneho procesného postupu súdu nenadobudla intenzitu porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces.
23. Keďže odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný.
25. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).