Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Co-221-2017.pdf
PDF · 86.28 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/221/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudcov Mgr. Martiny Trnavskej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu O. banka A., a.s., T.: XX XXX XXX, so sídlom J., I. č. XX, proti žalovanej A. P., bytom O., V. X/X, o zaplatenie 1.866,53 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 5. apríla 2017, č. k.13C/118/2016-79 v spojení s opravným uznesením zo dňa 19. júna 2017, č. k.13C/118/2016-97, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiadna zo strán nemá p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania .
odôvodnenie:
1. Rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.866,53 eur, úrok v sume 67,50 eur, úrok z omeškania v sume 0,88 eura, poplatky za poistenie v sume 2,96 eura, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.916,53 eura od 23.01.2016 do 29.02.2016, zo sumy 1.866,53 eura od 01.03.2016 do zaplatenia a zo sumy 67,50 eura od 23.01.2016 do zaplatenia v splátkach po 25,- eur mesačne, ktoré je žalovaná povinná platiť žalobcovi do 25. dňa toho ktorého mesiaca s účinnosťou od mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť až do úplného zaplatenia s tým, že nezaplatením jednej splátky riadne a včas sa stane splatný celý dlh. Rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná po poskytnutí úveru od žalobcu v sume 2.000,- eur úver a dohodnuté splátky vo výške 29,88 eura mesačne riadne a včas nesplácala. Súd prvej inštancie preskúmal obsahové náležitosti úverovej zmluvy zo dňa 04.03.2015 a zistil, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zo zmluvy vyplýva, že žalovaná bola povinná úver splácať v mesačných splátkach po 29,88 eura v počte splátok 108 a celkom mala zaplatiť 3.327,04 eura, v ktorom je zahrnutý aj poplatok za správu úverového účtu. V zmluve je uvedená splatnosť prvej splátky, periodicita a termín splatnosti splátok k 20. dňu v mesiaci a údaj o konečnej splatnosti 20.02.2024. Vo VOP je bližšie upravené úročenie a splácanie úveru v časti V. Úvery pre obyvateľstvo, pričom je zrejmé, že v každej jednotlivej splátke je zahrnutá aj časť úroku. Žalobca v priebehu úverového vzťahu nemenil výšku úrokovej sadzby ani spôsob úročenia. Súd prvej inštancie preto považoval určenie počtu, výšky splátok a termíne splátok istiny a úrokov za dostatočne určené a prehľadné. Povinnosťou žalovanej bolo splácať úver v splátkach mesačne dohodnutých vo výške 29,88 eura so splatnosťou vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalovaná mala povinnosť prvú splátku uhradiť dňa 20.03.2015 a termín poslednej splátky bol určený na deň 20.02.2024. Žalovaná úver riadne nesplácala, pričom úver splácala nepravidelne a v rôznych sumách. Splátky boli započítané v prospech istiny a v prospech dohodnutého zmluvného úroku. Následne žalobca v súlade s úverovou zmluvou a VOP žalobcu po tom, čo žalovaná bola v omeškaní so splátkami pristúpil listom
zo dňa 22.01.2016 k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovanú k zaplateniu dlhu 2.062,87 eura do 01.02.2016. Žalovaná po zosplatnení uhradila dňa 29.02.2016 sumu 50,- eur. Vzhľadom na uvedené je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi zosplatnenú a neuhradenú časť úverovej istiny 1.866,53 eura, zosplatnené a neuhradené zmluvné úroky 67,50 eura, ktoré sú v uvedenej sume vyčíslené ku dňu zosplatnenia, úroky z omeškania do zosplatnenia v sume 0,88 eura, poplatky za poistenie v sume 2,96 eura. Výška zosplatnených zmluvných úrokov vyplýva z prepočtu zmluvných úrokov. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení od 01.02.2013 súd priznal žalobcovi z nezaplatenej úverovej istiny a zmluvných úrokov dojednaný úrok z omeškania. Úrok z omeškania je v medziach zákonného úroku z omeškania, pretože tento uplatňuje žalobca len vo výške 5% ročne, no v zmysle citovaných ustanovení mal nárok na úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne. Žalobca uplatnil úrok z omeškania z úverovej istiny a zmluvného úroku, preto priznal požadovaný úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.916,53 eura od 23.01.2016 do 29.02.2016 a zo sumy 1.866,53 eura od 01.03.2016 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
2. Proti tomuto rozsudku do výroku o lehote plnenia podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku v zmysle ustanovenia § 388 CSP. zmenil tak, že uloží žalovanej zaplatiť dlh v lehote 3 dní. Uviedol, že súd by priznaním možnosti plnenia dlhu v splátkach po 25,- eur, postupoval v rozpore so zákonom. Rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a nemôže výrazne zvýhodňovať jednu zo strán na úkor druhej. Namiesto určitej sankcie za to, že si žalovaná neplnila svoje zmluvné povinnosti, by bola touto formou za porušenie zmluvy „odmenená“. Priznaním splátok po 25,- eur mesačne by žalovaná opätované získala možnosť splácať úver, pri splácaní ktorého porušila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zmluvy, v sume o polovicu nižšej ako pôvodná splátka. Takéto rozhodnutie súdu by bolo motiváciou pre klientov banky, aby porušovali svoje zmluvné povinnosti, pretože ich porušením v konečnom dôsledku získajú opätovne možnosť splácať dlh v splátkach. Výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou Civilným sporovým poriadkom.
3. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná včas odvolanie. V ňom konštatovala nesprávne právne posúdenie veci, uviedla, že úver je bezúročný a bez poplatkov a zmluva je neplatná. Odkazovala na list Ministerstva spravodlivosti SR, ktorému predložila zmluvu na preskúmanie. Pripojila list Ministerstva spravodlivosti SR, odbor ochrany spotrebiteľa zo dňa 19.09.2016, ktorý vo svojom vyjadrení dospel k záveru, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril, pričom podľa jeho názoru je potrebné odvolanie odmietnuť pre nedostatok náležitostí, chýbajúce odôvodnenie. Z opatrnosti sa vyjadril i k veci samej. Podľa jeho názoru zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti. V čase odoslania predloženého listu Ministerstvo spravodlivosti SR nemalo k dispozícii rozsudok vec C-42/15 z 09.11.2016 k smernici 2008/48/ES. Samotná Slovenská republika v pripomienkach v konaní predchádzajúcom uvedenému rozsudku uviedla stanovisko z roku 2015 v rozpore s uvedeným stanoviskom ministerstva, podľa ktorého slovenská legislatíva nejde nad rámec smernice. Uviedol, že podľa zmluvy boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy aj Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky. Pokiaľ ide o počet, termíny splátok istiny aj úrokov, tieto boli určené termínom splatnosti anuitnej splátky, pričom boli stále rovnaké. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti, znamenalo by to neúmerné rozšírenia rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvy. Výška, počet a termíny splátok a poplatkov bola zrejmá v čase uzatvorenia zmluvy, tieto sú uvedené v texte zmluvy. Ostatné poplatky ich výška sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, a teda aj samotnej zmluvy. Pokiaľ ide o poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru, toto zmluva neobsahuje, pretože na základe predmetnej zmluvy nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami.
5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolaní podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
7. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.
8. Odvolateľka bola vo svojom odvolaní stručná, z jej podania však bolo zrejmé, že sa namieta voči rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že vychádza nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/) a domáha sa právneho posúdenia veci v zmysle bezpoplatkovosti, bezúročnosti úveru a neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy. V podrobnostiach odkazovala na list Ministerstva spravodlivosti SR, ktorý predmetnú úverovú zmluvu posudzoval. Podľa jeho výkladu ide o úver bezúročný a bezpoplatkový pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
9. Odvolací súd predovšetkým v tejto súvislosti uvádza, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zriadené v zmysle zákona č. 575/2001 Z.z. nie je orgánom oprávneným rozhodnúť o subjektívnych právach a právom chránených záujmoch v občianskoprávnych veciach. Týmto orgánom je súd, ktorý prejednáva a rozhoduje spory vyplývajúce zo subjektívnych práv (čl. 1 CSP), pričom v rámci svojej procesnej činnosti podáva pre daný spor záväzný výklad aplikovanej normy.
10. Odvolací súd sa stotožňuje s vyhodnotením úverovej zmluvy súdom prvej inštancie ako účinnej a platnej v celom rozsahu. Súd prvej inštancie posudzoval predmetnú zmluvu podľa ustanovení namietaných odvolateľkou na základe listu ministerstva (§ 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), no dospel k odlišnému záveru ako ministerstvo. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade nie je možné uvažovať o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
11. Uvedený záver súdu prvej inštancie je správny a v súlade s aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/ 146/2017 z 22.02.2018).
12. V citovanom uznesení Najvyšší súd SR konštatuje, že „je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby.“ „Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.“ „Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.“
13. Od 1. mája 2018 sa legislatívne presnejším vyjadrením odstránila možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, „ktorú bolo možné a potrebné preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom“.
14. Žalovanou uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
15. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP stanovuje zákonnú trojdňovú paričnú lehotu (lehota na plnenie súdom uloženej povinnosti). Súd však môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
16. Podľa § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti.
17. Pri posudzovaní, či je opodstatnená dlhšia paričná lehota ako zákonná na splnenie uloženej povinnosti, vrátane možnosti plnenia v splátkach, súd berie do úvahy pomery povinného, jeho osobné, rodinné, majetkové, zdravotné a sociálne pomery, pomery oprávneného, ako aj výšku priznaného plnenia.
18. S poukazom na uvedené hľadiská, výšku priznaného nároku, skutočnosť, že žalovaná sa nachádza v zlej finančnej a sociálnej situácii a zaplatenie dlžnej sumy by malo pre ňu likvidačný charakter, zatiaľ čo pre žalobcu ako právnickú osobu podnikajúcu v oblasti financií nebude mať povolenie splátok takýto následok, odvolací súd posúdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny aj vo výroku o lehote plnenia.
19. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.
20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods.2, podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca (vo výroku o veci samej) i žalovaná (vo výroku o lehote plnenia) boli v odvolacom konaní úspešní, a preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
23. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).