Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_15C-47-2017.pdf
PDF · 105.85 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/47/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rožňava, sudca JUDr. Miroslav Majerník, v právnej veci žalobcu: N. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/X, XXX XX L., právne zastúpeného JUDr. Jánom Halkom, advokátom so sídlom Cyrila a Metoda 105/2, 048 01 Rožňava, proti žalovanej: W. E.Ó., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/X, XXX XX L., právne zastúpená JUDr. Ladislavom Csákóm, advokátom so sídlom Hviezdoslavova 4, Rožňava o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, takto
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej určenia, že je výlučným vlastníkom stavby - garáže so súp. č. XXXX, stojacej na parc. Reg. „H.“ č. XXX/X, zapísanej na LV č. XXXX, okres L., obec L., kat. územie L. a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 28.11.1957 nadobudol spolu so svojou matkou neb. F. Z., rod. Y. vlastníctvo k nehnuteľnostiam v L. v tom čase evidovaným v pozemkovej knihe vl. č. XXXX v zmluve špecifikovaným ako prízemie poschodového domu v celosti, dvor v polovici, na dvore sa nachádzajúca garáž, ktorá leží naproti vchodu do domu v celosti, 2 pivničné miestnosti, polovicu prádelne, polovicu sušiarne, polovicu schodišťa, polovicu pôjdu, polovicu strechy. Donedávna nebola garáž, ani pozemok na ktorom stojí zapísaná v katastri nehnuteľností. K zápisu (vyhotoveniu geometrického plánu) pristúpila žalovaná až potom, čo si u nej žalobca uplatnil svoje vlastnícke právo ku garáži, na čo žalovaná reagovala tak, že toto jeho vlastnícke právo poprela. Garáž súp. č. XXXX, postavená v k.ú. L. na parc. reg. „H.“ č. XXX/X, ktorej určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha touto žalobou je tak v súčasnosti už zapísaná na LV č. XXXX, kde ako jej vlastník figuruje práve žalovaná. Žalobca a jeho matka uzavreli dňa 10.07.1959 dohodu o rozdelení spoločného domu a dvora s ďalšími spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - Q. J. (právnou predchodkyňou žalovanej) a V. Z.. Táto dohoda však bola od počiatku neplatná, keďže bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. W.. Q. J. ako otec spoluvlastníčky Q. J. bol totiž ošetrujúcim lekárom matky žalobcu, ktorý toto postavenie využil a žalobcu a jeho matku donútil dohodu podpísať. Vlastníctvo garáže neprešlo zo žalobcu a jeho matky na G. J. (dcéru W.. Q. J. a S. J.) z dôvodu absolútnej neplatnosti dohody o rozdelení spoločného domu a dvora zo dňa 10.7.1959. Rovnako potom nemohlo prejsť ani ďalej cez právnych nástupcov W.. Q. J. a S. J. až na žalovanú a jej manžela. O neplatnosti tejto dohody bol W.. J. oboznámený písomne listom zo dňa 08.09.1959. Navyše predmetná garáž nikdy nebola v spoluvlastníctve všetkých vlastníkov domu, ale ako vyplýva z predloženej kúpnopredajnej zmluvy bola vo vlastníctve žalobcu a jeho matky, teda nemohla byť predmetom rozdelenia podielového spoluvlastníctva. Aj keby dohoda o rozdelení spoločného domu a dvora zo dňa 10.7.1959 bola platná, Q. J. kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 20.4.1968 previedla na
W.. Q. J. a S. J. len nehnuteľnosti špecifikované ako „spoluvlastnícky podiel z domu v L. na ulici G. Č. F. č. X, v pozemnoknižnej zápisnici kat. územia miesta L. č. XXXX F. r.č. X-X mpč. XXX, XXX, XXXc pod Z..Xa v 4/12 - inách vedené v S.. ústavu Geodézie a kartografie MO v L. pod pč. XXX.“ V pozemkovoknižnej vložke č. XXXX boli v tom čase evidované len nehnuteľnosti - dom s dvorom, záhrada a cesta. O iných nehnuteľnostiach sa v tejto kúpnopredajnej zmluve nepojednáva, z čoho vyplýva, že aj kedy bola dohoda o rozdelení spoločného domu a dvora zo dňa 10.7.1959 platná, Q. J. nikdy nepreviedla nehnuteľnosti, ktoré ňou mala nadobudnúť na svojich rodičov a tí ich teda nemohli ďalej platne previesť ako nevlastníci na žalovanú a jej manžela. Bez ohľadu na platnosť dohody o rozdelení spoločného domu a dvora zo dňa 10.7.1959 teda W.. Q. J. s manželkou S. J. kúpnou zmluvou zo dňa 30.5.1968 nepreviedli v zmysle zásady „Nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“ garáž na žalovanú a jej manžela. Neexistuje teda platný právny úkon, na základe ktorého by žalovaná nadobudla garáž do svojho vlastníctva. V nadobúdacom titule (kúpnej zmluve zo dňa 30.5.1968) bolo uvedené, že k predávanému domu patrí aj garáž naproti vchodu. V súvislosti s vyššie uvedeným tak žalovaná bola nepochybne uvedená do omylu, že nadobúda aj túto nehnuteľnosť. S prihliadnutím na konštantnú judikatúru je na naplnenie oprávnenej držby, ako nevyhnutného predpokladu vydržania, nutné posúdiť, či tento omyl bol ospravedlniteľný. Pre podporu tohto argumentu odkazujeme na Rozsudok NS ČR zo dňa 10. októbra 2002, sp. zn. 22 Cdo 490/2001, v ktorom sa uvádza: Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je potrebné zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo aj napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Ak omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie so zreteľom na všetky okolnosti, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Z konkrétnych okolností tohto prípadu sa domnievam, že u žalovanej nejde o ospravedlniteľný omyl. Súčasťou kúpnej zmluvy zo dňa 30.5.1968 bola totiž aj dohoda spoluvlastníkov o rozdelení spoločného domu a dvora. Je pritom nepochybné, že nehnuteľnosti nadobudnuté právnymi predchodcami žalovanej na základe tejto dohody, neboli zapísané v pozemkovej knihe. Teda neexistoval úradný zápis, že ich vlastníkom sú predávajúci. Z toho dôvodu sa vyžadovala o to väčšia opatrnosť od žalovanej pri ich nadobúdaní. V zmluve je uvedené, že „predávatelia predávajú kupiteľom tú časť z predmetného domu, ktorú t.č. užívajú aj s prísl. tak, ako sa dohodli so spoluvlastníkmi dohodou spísanou v L. dňa 10.7.1959, ktorú dohodu predávatelia odovzdávajú kupiteľom.“ Pritom na dohode nefigurujú predávajúci, ale ich dcéra Q. J.. Ak teda žalovaná mala k dispozícii všetky podklady svedčiace o tom, že dohodu zo dňa 10.7.1959 nespísali predávajúci, mala tento rozpor pri uzatváraní zmluvy vytknúť a presvedčiť sa, či došlo k prevodu nehnuteľností nezapísaných v pozemkovej knihe (garáž a sušiareň) na predávajúcich z ich dcéry. Ak by tak urobila, dospela by k rovnakému záveru, ako je uvedený vyššie a teda že tieto nehnuteľnosti neboli predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 20.4.1968 a predávajúci preto neboli ich vlastníkmi. Z toho dôvodu jej omyl nemožno považovať za ospravedlniteľný a oprávnená držba nevyhnutná k vydržaniu u nej absentuje. K žalobe žalobca priložil kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 28.11.1957, výpis z listu vlastníctva č. XXX, pokus o zmier zo dňa 14.03.2017 adresovaný žalovanej žalobcom, pokus o zmier adresovaný žalobcovi žalovanou zo dňa 19.03.2017, výpis z listu vlastníctva č. XXXX, dohodu o rozdelení spoločného domu a dvora zo dňa 10.07.1959, list žalobcu adresovaný X.. Q. J. zo dňa 08.09.1959.
2. Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 28.11.1957 vyplýva, že žalobca s matkou nadobudli od T. K. vlastnícke právo k viacerým nehnuteľnostiam zapísaným v pozemkovej knihe katastrálneho územia L., číslo zápisnice XXXX, pod F., r.č.X-X mpč. XXX,XXX,XXX/a pozostávajúce z domu, dvora, cesty pod Z. na meno T. K. v celosti za vzájomne dojednanú kúpnu cenu Kčs 90.000,-. Predmetnou zmluvou došlo aj k odpredaju prízemia poschodového domu v celosti, dvor v polovici, na dvore sa nachádzajúca garáž, ktorá leží naproti vchodu do domu v celosti, 2 pivničné miestnosti, polovicu prádelne, polovicu sušiarne, polovicu schodišťa, polovicu pôjdu, polovicu strechy. V zmluve bolo zároveň uvedené, že čo sa týka garáže, poznamenáva sa, že sa jedná o garáž, ktorú používal X.. W. a ktorú touto cestou zmluvou odpredáva kupiteľom v celosti.
3. Dňa 10.07.1959 došlo k dohode o rozdelení spoločného domu a dvora, ktorú uzavreli spoluvlastníci Q. J., V. Z., N. Z. a F. Z., podľa ktorej garáž nachádzajúca sa na dvore proti vchodu dostáva sa do výlučného vlastníctva Q. J. a druhá garáž postavená na tomto dvore sa stáva výlučným vlastníctvom N. Z. a F. Z..
4. Pokusom o zmier zo dňa 14.03.2017 požiadal žalobca žalovanú o sprístupnenie nehnuteľností (sušiarne a garáže naproti vchodu do budovy)za účelom vyhotovenia geometrického zamerania. Na uvedený pokus reagovala žalovaná listom, v ktorom uviedla, že pre poriadok je potrebné, aby si každý spoluvlastník, pričom sú traja, svoj spoluvlastnícky podiel, ktorý nerušene užíva usporiadal. Taktiež písala, že na spoločnom dvore sa nachádzajú dve garáže, jedna naproti vchodu, ktorú užíva žalovaná, ktorú si mieni dať zapísať do katastra nehnuteľností a druhá garáž pripojená k prvej zo zadnej strany, ktorú užíva žalobca.
5. Na výzvu súdu bol zo strany Okresného úradu v Rožňave predložený nadobúdací titul ku garáži. Kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 30.05.1968 došlo okrem iného k predaju jednej garáži naproti dvoru zo strany predávajúcich W.. Q. J., S. J. na kupujúcich F. E. a W. E.. Na základe žiadosti žalovanej následne došlo k zápisu garáže k nehnuteľnostiam na LV č. XXXX v k. ú. L..
6. K žalobe sa písomným podaním doručeným súdu dňa 23.11.2017 vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že má za to, že celá žaloba žalobcu vychádza z mylnej predstavy žalobcu a účelového tvrdenia, že on je vlastníkom spornej sušiarne a garáže tak, ako to prezentuje v podanej žalobe. Podľa názoru žalovanej žalobca svoje tvrdenia o neplatnosti nejakých právnych úkonov musí preukázať, on však neuvádza žiaden dôkaz a nijako nepreukazuje svoje tvrdenia. Celá žaloba je postavená výlučne na púhom tvrdení, že ani nie žalobca, ale jeho už dávno nebohá matka, mala uzatvoriť nejaký právny úkon v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok. Žiada sa však k tomu dodať, že žalobca pritom vôbec žiaden takýto stav neuvádza, neuvádza ani stav tiesne, ani žiadne nápadne nevýhodné podmienky. Jediným dôvodom tohto ním tvrdeného stavu má byť skutočnosť, že jedným zo signatárov právneho úkonu mal byť - údajne ošetrujúci lekár nebohej matky žalobcu, W.. J.. Uzavretie právneho úkonu hoci aj so samotným ošetrujúcim lekárom pacienta samo osebe nie je dôvodom tiesne, zvlášť nie po zistení, že matka žalobcu sa zrejme nenachádzala v nejakom „extra zlom“ zdravotnom stave, veď po uzavretí právneho úkonu žila (chvála Bohu!) ešte snáď 30 rokov! Matka žalobcu sa nikdy nedomáhala neplatnosti predmetného právneho úkonu a aj žalobca začal spochybňovať jeho platnosť (ktorého účastníkom pritom bol aj on sám) s odstupom takmer 60 rokov. Žalovaná nehnuteľnosti kúpila s manželom po vyše 10 rokov po podpísaní dohody z r. 1957. Bolo by okrem iného aj v rozpore s dobrými mravmi, ak by mal ktokoľvek za týchto okolností pripraviť o jej vlastnícke právo. Navyše treba dodať, že všetky nehnuteľnosti, ktoré takto nadobudla, už od r. 1968 nerušene, v dobrej viere, v presvedčení, že tieto jej vlastnícky patria, v celom rozsahu užívam. Bolo tomu tak aj v prípade jej manžela. Žalobcovi, ktorý je jej sused, tento stav bol zjavne známy a neohradil sa voči nemu. Rovnako sa proti tomuto nikto iný neohradil, a to ani pôvodní vlastníci či osoby, ktoré dňa 10.07.1959 podpísali Dohodu o rozdelí spoločného domu a dvora. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že k sporným nehnuteľnostiam získala vlastnícke právo minimálne vydržaním. Z opatrnosti vzniesla i námietku premlčania možnosti domáhať sa neplatnosti právneho úkonu, keďže žalobca tak neučinil v zákonom stanovenej trojročnej lehote, inak povedané žalobca sa neplatnosti v trojročnej lehote nedovolal.
7. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie.
8. Na pojednávaní konanom dňa 17.04.2018 žalobca v plnom rozsahu trval na podanej žalobe. Na dotaz súdu na základe akej skutočnosti sa cíti byť výlučným vlastníkom predmetnej garáže, keďže v zmysle kúpno-predajnej zmluvy pri nadobudnutí tejto nehnuteľnosti, túto nadobúdal spoločne s matkou zmenil žalobu tak, že petit žaloby mení tak, že určuje, že žalobca sa stáva podielovým spoluvlastníkom predmetnej garáže, pričom druhý podiel nebohej matke, ktorý bude predmetnom dedičstva. Zároveň uviedol, že žalobca je jediným dedičom po nebohej matke. Počas pojednávania žalobca predniesol, že od r. 1959, t.j. po dohode o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nemal prístup k predmetnej garáži, preto sa o ňu žiadnym spôsobom nestaral. Od roku 1959 (písal W.. J.) do 2017 (pokus o zmier so žalovanou) sa žiadnym spôsobom nedomáhal vlastníctva k nehnuteľnosti, nakoľko mal za to, že táto nehnuteľnosť je jeho. Pre pokoj v rodine sa tohto práva nedomáhal súdnou cestou, a to aj pre skutočnosť, že táto nebola zapísaná v liste vlastníctva. Momentálne má záujem dom predať, pričom súčasťou domu je aj uvedená garáž. Pri prejednaní dedičstva sa žalobca garáže nedomáhal s odôvodnením, že si toho nebol vedomý.
9. Súd po podaní žaloby realizoval úkony na prípravu pojednávania vo veci. Po využitých prostriedkoch procesnej obrany žalovaným, žalobca reagoval vyššie uvedenou zmenou žaloby, ktorá je založená na
nových skutkových tvrdeniach a v nadväznosti na to i na novej formulácii navrhovaného rozsudočného výroku. Takúto zmenu realizoval žalobca až na nariadenom a súdom v zmysle ust. § 179 ods.1 CSP pripravenom pojednávaní (aby sa mohlo rozhodnúť s prihliadnutím na povahu konania a účel zákona spravidla na jedinom pojednávaní). Súd zmenu žaloby s odkazom na aplikáciu § 143 ods. 1 CSP nepripustil. Mal pritom na zreteli aj to, že nepripustením zmeny žaloby zásadne neovplyvní postavenie žalobcu pri nutnosti podať modifikovanú žalobu opätovne (nehrozilo pritom napr. premlčanie nároku). Žalobca z procesného hľadiska je zodpovedný za to, čo uplatnil vo vzťahu ku rozhodovacej činnosti súdu a v predmetnej veci mal i dostatočný časový priestor na to, aby na základe nových skutkových dôvodov realizoval navrhovanú zmenu žalobu už skôr (nie až na nariadenom pojednávaní). Navrhovaná zmena žaloby je spojená s potrebou poskytnutia možnosti na prostriedky procesnej obrany žalovanému, pretože prostriedky doterajšej prípravy pojednávania (postupu súdu v konaní) nie sú dostatočným predpokladom pre konanie a rozhodnutie o zmenenej žalobe. Súd na pojednávaní nepripustil ani žalobcom navrhované doplnenie dokazovania o list, ktorým bolo oznámené, že je vlastníctvo garáže je sporné a o rozhodnutie, že žalobca je jediným dedičom.
10. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa listinnými dôkazmi založenými v spise, výsluchom žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav.
11. Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 28.11.1957 vyplýva, že žalobca s matkou nadobudli od T. K. vlastnícke právo okrem iného k na dvore sa nachádzajúcej garáži, ktorá leží naproti vchodu do domu v celosti. Dňa 10.07.1959 došlo k dohode o rozdelení spoločného domu a dvora, pričom súčasťou dohody bola aj garáž nachádzajúca sa na dvore oproti vchodu, ktorá sa stala výlučným vlastníctvom Q. J.. Žalovaná od nadobudnutia garáže od W.. J. a J. zmluvou z roku 1968 túto doposiaľ užíva, pričom zo strany žalobcu došlo k uplatneniu práva ku garáži až v roku 2017 a to listom, pokusom o zmier. Po tomto liste došlo zo strany žalovanej k žiadosti o zápis do katastra nehnuteľností. Príslušný úrad následne vykonal zápis.
12. Súd vec právne posúdil nasledovne:
13. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
14. Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
15. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Žalovaná je výlučným vlastníkom garáže, tak ako je uvedené v LV č. XXXX. Žalovaná podľa názoru súdu od roku 1968 doposiaľ oprávnene, nepretržite užíva predmetnú garáž. V pokojnom užívaní mala žalovaná predmetnú nehnuteľnosť viac ako 50 rokov. Od podpisu zmluvy nedošlo zo strany žalobcu k žiadnym aktivitám, ktorými by prejavoval záujem o uvedenú nehnuteľnosť, čo potvrdil sám žalobca počas výsluchu pred súdom. Zároveň vypovedal, že o garáž sa žiadnym spôsobom nestaral. Žalobca mal byť vlastníkom nehnuteľnosti spolu so svojou nebohou matkou, pričom táto po podpise zmluvy podľa tvrdenia žalovanej žila ešte 30 rokov a táto, rovnako ako žalobca, nepristúpila k žiadnym námietkam ohľadom uzavretej kúpnopredajnej zmluvy, resp. dohody o vyporiadaní. Žalobca, ani jeho matka po uzavretí zmluvy stav, ktorý po uzavretí zmluvy nastal, a to, že garáž užíva W.. J. a následne žalovaná s manželom žiadny spôsobom neodporovali. V tomto kontexte vzbudzuje pochybnosť aj samotný list žalobcu pre W.. J. z 08.09.1959, keďže autorom tohto je len žalobca a nie aj jeho nebohá matka, ktorá mala zmluvu uzavrieť v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. V liste okrem iného žalobca žiada garáž z dôvodu, že si chce kúpiť auto, čo mu však nebránilo v užívaní druhej garáže postavenej na dvore, ktorej vlastníkom sa v zmysle zmlúv mal stať. Uvedený list obsahuje aj nedostatok vo forme podpisu zo strany autora, v tomto prípade žalobcu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že k uzavretiu dohody o vyporiadaní došlo v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Na takéto posúdenie nepostačuje tvrdenie, že jedna zo strán, nebohá matka žalobcu bol pacientkou u W.. J. ako ďalšej strany konania. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Žalobca neuniesol dôkazné tvrdenie, ako aj dôkazné bremeno pre potvrdenie skutočností o uzavretí dohody v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca dôvodil, že predmetná garáž nebola evidovaná v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX. Žalovaná garáž však bola uvedená vo všetkých súdu predložených dokumentoch (zmluve z roku 1957- garáž naproti vchodu, dohody z roku 1959- na dvore nachádzajúcu sa garáž oproti vchodu, zmluve z roku 1968- jedna garáž naproti vchodu). K jej zapísaniu do listu vlastníctva došlo zo strany žalovanej až v roku 2017 a to po liste žalobcu, pokuse o zmier. Podľa názoru súdu žalovaná v dobre viere užívajúc nehnuteľnosť mala za to, že je vlastníčkou nehnuteľnosti a až po dotaze žalobcu došlo z jej podnetu k zaevidovaniu garáže do registra katastra nehnuteľností. U žalovanej súd nemal pochybnosti o jej dobromyseľnosti, keďže táto spočívala v objektívnom presvedčení (na základe kúpnopredajnej zmluvy), že je vlastníčkou garáže. V danom prípade žalovaná pri bežnej opatrnosti, s ohľadom na okolnosti prípadu (zmluva uzavretá v roku 1968 a garáž predtým dlhodobo užívaná jej rodičmi) nemala pochybnosti o tom, že jej garáž patrí. Žalovaná prakticky od detstva (1959 nadobudli vlastníctvo ku garáži rodičia žalovanej, t.j. v čase kedy mala žalovaná 10 rokov) žije v presvedčení, že garáž je jej. Súd sa nestotožnil ani s touto argumentáciou žalobcu o tom, že u žalovanej neide o ospravedlniteľný omyl. V tomto prípade ide u žalovanej o ospravedlniteľný omyl, nakoľko tento sa viaže na neznalosť právnej teórie viažucej sa k výkladu nejasného právneho predpisu, za ktorý treba považovať aj také, ktoré boli zmenené v dôsledku spoločenských zmien, ktoré boli spojené s nastúpením iných právnych hodnôt a zásad. Možno hovoriť o období po roku 1948, kedy došlo k nadobudnutiu nehnuteľnosti zo strany žalovanej, pričom spoločenské zmeny spôsobili nástup nových právnych hodnôt a zásad. Nemožno od žalovanej očakávať, že táto bude pre účely nadobudnutia vlastníckeho práva znalá právnych predpisov a požadovať pri jej dobromyseľnosti úpravy pozemkových kníh. Žalovanú je s ohľadom na uvedené okolnosti potrebné považovať za oprávneného držiteľa, nakoľko táto dlhodobo (50 rokov) žije v presvedčení, že garáž je jej, túto užíva a zároveň nemá pochybnosti o vlastníckom práve k nej. Dobrá viera žalovanej je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam, na základe ktorých jej vzniklo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Za takýto úkon treba rozumieť právny úkon, ktorým došlo k prevodu nehnuteľnosti, a to kúpna zmluva z roku 1969. Žalobcom tvrdené, že žalovaná mu neplatnosť dohody mala uviesť niekedy v septembri 2016, kedy sa preriekla poprela samotná žalovaná, ktorá k ostatným neovereným tvrdeniam sa vyjadrovať nebude. V prípade ak k takémuto tvrdeniu zo strany žalovanej došlo mal žalobca pristúpiť ihneď k listu, ktorý adresoval žalovanej až v marci 2017, prípadne ihneď k podaniu žaloby na tunajší súd. Z uvedeného dôvodu žalobcom tvrdené považoval súd len za fabuláciu. V prejednávanom prípade podľa názoru súdu nebolo zo strany žalobcu unesené dôkazné bremeno, ktoré by preukázalo neoprávnenosť držby a následného vlastníctva garáže žalovanou. Žalovaná nemala ani nemohla mať pochybnosti o vlastníctve nehnuteľnosti.
16. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
17. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
18. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej ako procesne úspešnej strane konania priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Rožňava (§ 362 ods. 1 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom po nadobudnutí jeho vykonateľnosti dobrovoľne splnená, je možné podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok).