Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/284/2017

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, proti žalovaným: 1/ Y. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom V. E. XXX/XX, XXX XX Q. a 2/ O. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom V. E. XXX/XX, XXX XX Q., v konaní o zaplatenie 1 176,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 20Csp/27/2016 - 40 zo dňa 23. februára 2017 ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1 176,- Eur titulom náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 27. 10. 2007 do zaplatenia, zamietol (prvý výrok) a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal nárok na náhradu trov konania (druhý výrok).

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným 1/ zmluvu o úvere dňa 26. 05. 2011, ktorá spadá pod režim spotrebiteľského práva, t.j. ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, kedy zároveň súd je povinný v zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadnuť na prípadné premlčanie v konaní uplatneného nároku ex offo, teda aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany žalovaného spotrebiteľa v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Trestným rozkazom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T/174/2012 zo dňa 14. 08. 2012, právoplatným voči žalovanému 1/ dňa 05. 09. 2012 a voči žalovanej 2/ dňa 20. 09. 2012, boli žalovaní 1/ a 2/ uznaní vinnými zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa ust. § 222 ods. 1 Trestného zákona v spolupáchateľstve práve v súvislosti s vyššie uvedenou úverovou zmluvou, ktorú uzavrel žalovaný 1/ so žalobcom (veriteľom) z dôvodu, že žalovaná 2/ po spoločnej dohode so žalovaným 1/ ako svojim manželom podpísala v jeho mene žiadosť o poskytnutie úveru od spoločnosti žalobcu a do žiadosti o poskytnutie úveru uviedla nepravdivé údaje o mesačných výdavkoch, keď neoznámila splátky úveru v inej nebankovej spoločnosti, náklady na stravu, ošatenie a tiež exekučné konania vedené proti žalovanému 1/, následne žalovaný 1/ podpísal dňa 26. 05. 2011 zmluvu o úvere č. 600200284, na základe ktorej prevzali finančné prostriedky vo výške 600,- Eur, ale úver nesplácali a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku trestný súd odkázal žalobcu ako poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za to, že zmluva o úvere spadá aj pod režim zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch“) vzhľadom na označenie dlžníka (žalovaného 1/) v predmetnej zmluve, hoc v nej bolo uvedené, že mu

bol úver poskytnutý na výkon zamestnania. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný 1/ bol síce v čase uzavretia zmluvy zamestnaný v pracovnom pomere, no žalovaný (súd prvej inštancie mal zrejme na mysli žalobcu - pozn. odvolacieho súdu) mu v skutočnosti úver „na výkon zamestnania“ neposkytol. Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že je síce dôležité, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel dlžník poskytnuté prostriedky v skutočnosti použil, no ust. § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy treba chápať v širšom zmysle tak, že išlo o definíciu spotrebiteľa pre potreby jeho odlíšenia od situácie, kedy do úverového vzťahu s veriteľom vstupovala fyzická osoba v rámci svojej „obchodnej činnosti“ - čo zákon definoval slovami povolanie alebo podnikanie a naostatok nie celkom presne ešte aj slovom zamestnanie. „Účel“ úveru vystupuje do popredia v tomto smere ešte výraznejšie v situácii, keď je poskytovaný formou hotovostnej pôžičky (ako v tomto prípade), ktorej skutočné použitie veriteľ v podstate nemá možnosť nijako ovplyvniť, na rozdiel od úveru v pravom zmysle slova, ktorým veriteľ neposkytuje finančné prostriedky priamo dlžníkovi ale v jeho prospech tretej osobe. Vo vzťahu k účelu zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorým je ochrana fyzickej osoby v prípade, že koná v rámci svojej „neobchodnej“ činnosti, niet potom podľa súdu prvej inštancie dôvodu odlišne chápať pojem spotrebiteľa v § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. od jeho definície obsiahnutej v ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008, podľa ktorého je spotrebiteľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ totiž právne predpisy operujú s rovnakými pojmami je potrebné tieto pojmy vykladať z hľadiska systematického výkladu zákona rovnako (okrem prípadov, ak je odlišný výklad racionálne zdôvodniteľný). Tento záver potom možno podložiť aj znením smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá v čl. 3 písm. a) definuje spotrebiteľa pri spotrebiteľských úveroch tak, že je ním fyzická osoba, ktorá pri transakciách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou činnosťou. Inými slovami, zákonodarca definíciou spotrebiteľa v § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 30. 11. 2011 sledoval len to, aby vylúčil aplikáciu zákona na právne vzťahy zásadne podnikateľského charakteru a nie, aby spod jeho ustanovení „vypadli“ prípady, kedy fyzická osoba si berie úver pre vlastné osobné potreby evidentne nesúvisiace s jej prípadnou obchodnou, podnikateľskou, či profesijnou činnosťou. Preto niet podľa názoru súdu prvej inštancie logického podkladu pre vylúčenie ochrany dlžníka ako spotrebiteľa prostredníctvom zákona č. 129/2010 Z.z. v situácii, kedy si bral úver „na účely zamestnania“ ponímaného ako závislý vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom podľa Zákonníka práce. Napokon si tento nedostatok uvedomil aj sám zákonodarca, ktorý s účinnosťou od 01. 12. 2011 definuje spotrebiteľa v § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. tak, že ide o fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Vzhľadom na uvedené súdu prvej inštancie uzavrel, že žalovaný 1/ pri uzatvorení úverovej zmluvy vystupoval v pozícii spotrebiteľa.

4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zároveň je potrebné predmetnú zmluvu podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalobca pri jej uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa a žalovaný 1/ v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

5. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal otázkou premlčania nároku, hoci samotný žalovaní 1/ ani žalovaná 2/ námietku premlčania v konaní nevzniesli, aplikujúc ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 101 a podporne § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že dlh sa stal splatným najneskôr do 30. 09. 2011 a trojročná premlčacia doba teda uplynula 01. 10. 2014. Aj pri závere, že premlčacia doba v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka počas trestného konania spočívala, nepochybne jej plynutie pokračovalo odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti a vykonateľnosti trestného rozkazu, t. j. odo dňa 21. 09. 2012 a aj od tohto dátumu uplynuli do podania žaloby dňa 24. 08. 2016 viac ako tri roky. Ako podpornú súd prvej inštancie uviedol argumentáciu, že aj v prípade posudzovania uplatneného nároku ako nároku na náhradu škody by bol tento nárok premlčaný, pretože dvojročná subjektívna premlčacia doba plynúca od právoplatnosti a vykonateľnosti trestného rozkazu, t.j. od 05. 09. 2012, resp. 20. 09. 2012 do podania žaloby uplynula, pričom je potom bezpredmetné, kedy uplynula objektívna premlčacia doba trojročná, či

desaťročná podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je taký, že na premlčanie práva postačí, ak uplynie jedna z nich. Súd prvej inštancie mal teda za to, že uplatnený nárok je premlčaný, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že nepriznal úspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania, keďže ju nežiadali.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a písm. h) C. s. p. s tvrdením, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvé dve odvolacie dôvody však žalobca nijako nekonkretizoval, neuviedol konkrétne okolnosti, z ktorého vyvodzuje fanosť týchto odvolacích dôvodov, preto má odvolací súd za to, že žalobca účinne uplatnil len odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p. Súdu prvej inštancie vyčítal, že podľa neho žalovaný nemal v zmysle zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa, nakoľko zmluvu uzavrel so žalovaným podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, jedná sa teda o absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Úver bol navyše poskytnutý žalovanému 1/ na výkon zamestnania, preto daný právny vzťah podľa žalobcu nie je spotrebiteľským. Poukázal na to, že je potrebné pri výklade pojmu spotrebiteľ chrániť dobrú vieru žalobcu. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (poukázal na rozhodnutie ESD C-464/01 vo veci Johann Gruber vs. Bay Wa AG). Obdobne ak spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu; per analogiam zamestnancom), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (poukázal na rozhodnutie Bundesgerichtshof, SRN, 22. 12. 2004, VIII ZR 91/04).

8. Ďalej žalobca namietal, že nároku uplatneného žalobou sa domáha titulom náhrady škody, nakoľko s týmto nárokom bol odkázaný právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T/174/2012 zo dňa 14. 08. 2012 na občianske súdne konanie. Nakoľko teda neuplatňoval nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie nemal prihliadať na premlčanie aj bez návrhu, neboli splnené podmienky § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Navyše mal žalobca za to, že nárok na náhradu škody nie je premlčaný v desaťročnej premlčacej dobe počítanej od udalosti, z ktorej škoda vznikla s poukazom na ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. v desaťročnej premlčacej dobe v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

9. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne aby žalobe vyhovel. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

10. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

11. Krajský súd, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

12. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že v konaní sa žalobca žalobou podanou dňa 24. 08. 2016 domáhal od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenia sumy 1 176,- Eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej prečinom úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona spáchaným žalovanými 1/ a 2/ v spolupáchateľstve. Trestným rozkazom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T/174/2012 zo dňa 14. 08. 2012, právoplatným voči žalovanému 1/ dňa 05. 09. 2012 a voči žalovanej 2/ dňa 20. 09.

2012, boli žalovaní 1/ a 2/ uznaní vinnými z uvedeného prečinu v súvislosti s úverovou zmluvou, ktorú uzavrel žalovaný 1/ so žalobcom (veriteľom) dňa 26. 05. 2011. V danom prípade je teda predmetom konania nárok žalobcu na náhradu škody (to treba zdôrazniť) a nie nárok zo samotnej zmluvy o úvere ako takej. Súd je v civilnom sporovom konaní totiž viazaný žalobou nielen v rozsahu jej petitu, t.j. v tomto prípade zaplatenia akej sumy sa žalobca domáha od žalovaného, ale aj v rozsahu, na akom skutkovom základe sa jej domáha. Vyplýva to z ustanovenia § 216 C. s. p. v spojení s § 140 ods. 2 C. s. p., kde súd je viazaným žalobným návrhom a za zmenu žaloby sa považuje aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Súd síce nie je viazaný právnym posúdením veci žalobcom, vec však právne posudzuje na základe rozhodujúcich skutočností opísaných žalobcom v žalobe. Súdu teda neprináleží zasahovať do dispozičného oprávnenia žalobcu, na akom skutkovom základe si uplatňuje nárok uvedený v žalobe. Podľa ustálenej judikatúry škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii (porovnaj R 55/1971, s. 151). Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu ( R 55/1971, s. 153). To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí (R 55/1971, s. 152).

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru (R 22/1979), v zmysle ktorej rozsah viazanosti civilného súdu rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň okolnosťami významnými pre rozhodnutie o náhrade škody. Znaky (skutkovej podstaty) trestného činu sú uvedené jednak vo všeobecnej časti Trestného zákona a jednak v osobitnej časti Trestného zákona. Znakmi skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona sú spôsobenie škody poškodenému (žalobcovi) páchateľom trestného činu (žalovanými 1/ a 2/) trestným činom - konaním opísaným v § 222 ods. 1 Trestného zákona, teda civilný súd je viazaný aj závermi trestného súdu o tom, kto škodu spôsobil, komu bola spôsobená a že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom majúcim znaky trestného činu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 41/2011 zo dňa 17. 05. 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza, že v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 269/2011 - 55 zo dňa 23. 11. 2011 ústavne súladný výklad ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 193 C. s. p.) si vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní o veci náhrady škody boli viazané odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia a trestným súdom zistené, čo platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. Nerešpektovanie záverov právoplatného trestného rozsudku (v tomto prípade trestného rozkazu) je v rozpore s princípom právnej istoty. Z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky vyvodil záver, že žalovaný nielenže môže, ale v zásade musí byť zaviazaný v občianskoprávnom (civilnom) konaní na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ak existuje právoplatný rozsudok vydaný v trestnom konaní, ktorým bol žalovaný odsúdený za trestný čin, ktorého znakom skutkovej podstaty je „spôsobenie škody inému“ a poškodený bol so svojím riadne uplatneným nárokom odkázaný na občianskoprávne (civilné) konanie.

14. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie mal teda vychádzať z opisu rozhodujúcich skutočností žalobcom, ktoré zakladajú nárok na náhradu škody. V takom prípade, však žalovaný 1/ nemá postavenie spotrebiteľa, ktoré prichádza do úvahy len pri zmluvnom záväzku, nie mimozmluvnom. V danom prípade teda súd prvej inštancie nemal oprávnenie ani povinnosť aplikovať ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného od 01. 05. 2014, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Teda na ustanovenie, ktoré upravuje postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv a súdu ukladá povinnosť ex offo prihliadať na premlčanie aj bez námietky strany sporu.

15. Keďže v danom prípade jednoznačne absentuje vznesenie námietky premlčania dlžníkom podľa § 100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka (na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka), súd prvej inštancie nebol oprávnený premlčaním nároku sa vôbec zaoberať, a teda ani skúmať, či je premlčaný nárok na náhradu škody podľa § 106 Občianskeho zákonníka. Ak tak urobil a v konaní aplikoval právnu normu, ktorá sa na daný prípad nevzťahuje, vec nesprávne právne posúdil. Pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že odkaz žalobcu v odvolaní na § 110 Občianskeho zákonníka je nenáležitý, pretože nárok na náhradu škody ohľadne jeho výšky bude prípadne judikovaný (priznaný) až rozhodnutím súdu v civilnom konaní, ktorý je viazaný predpokladmi zodpovednosti za škodu zistenými trestným súdom. Trestný súd totiž v predmetnom trestnom rozkaze nejudikoval nárok na náhradu škody, iba s ním odkázal žalobcu na občianskoprávne konanie a tento výrok nestanovuje, kedy sa malo podľa neho plniť. Ak by škodu judikoval, jednalo by sa o prekážku právoplatne rozhodnutej veci, ktorá by bránila súdu vec prejednať v civilnom konaní. Taktiež právny záver súdu prvej inštancie, že pri nároku na náhradu subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby a na premlčanie nároku v tomto prípade postačuje uplynutie subjektívnej premlčacej doby považuje odvolací súdu za správny. Vyplýva to zo znenia ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to konkrétne zo slovného spojenia: „Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí...“, z čoho logicky možno vyvodiť, že sa môže premlčať aj skôr, a to práve v subjektívnej premlčacej dobe. Výklad podaný žalobcom je podaný bez vzájomnej súvislosti ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka s ustanovením § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka nehovorí o tom, že pri škode spôsobenej úmyselne sa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka neaplikuje. Ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka len stanovuje rozdielnu dĺžku objektívnej premlčacej doby pri škode v závislosti od toho, či ide o škodu spôsobenú úmyselne alebo nie, s výnimkou škody na zdraví, kde objektívna premlčacia doba stanovená nie je. Pri škode spôsobenej úmyselne je objektívna premlčacia doba teda desaťročná a pri škode spôsobenej neúmyselne len trojročná. Osobitná subjektívna a objektívna premlčacia doba je stanovená v zmysle § 106 ods. 3 Občianskeho zákonníka len pri niektorom trestnom čine korupcie, čo nie je tento prípad.

16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p., nakoľko súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.

17. V súlade s § 391 ods. 3 C. s. p. odvolací súd uvádza, že bude úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní vykonať dokazovanie v smere zisťovania predpokladov vzniku nároku na náhradu škody (pri viazanosti závermi trestného súdu) a najmä výšky tohto nároku z hľadiska ustálenia výšky skutočnej škody a ušlého zisku. Žalobca totiž nárok na ušlý zisk odvodzuje z toho, že ak by žalovaní 1/ a 2/ neuviedli žalobcu do omylu a nevylákali od neho istinu úveru, v zmysle zmluvy o úvere by mal nárok aj na ušlý zisk spočívajúci v odplate. Odplatu tvoria pri zmluvách o úvere úroky a rôzne poplatky. V tejto súvislosti bude úlohou súdu prvej inštancie preskúmať zmluvu o úvere z pohľadu, či by v prípade nespáchania trestného činu mal žalobca ako veriteľ skutočne nárok aj na odplatu. Len z tohto pohľadu je právne významné pre posúdenie nároku na ušlý zisk skúmať, či by žalovaní 1/ a 2/ v takom prípade mali alebo nemali postavenie spotrebiteľa (nakoľko žalobca požaduje aj ušlý zisk od oboch žalovaných). V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, keď právne posúdil zmluvný vzťah medzi žalobcom (veriteľom) a žalovaným 1/ (dlžníkom) tak, že ide o spotrebiteľský právny vzťah dodávateľa a spotrebiteľa (fyzickej osoby) sú vecne správne, aj keď nie z dôvodu obsahovej totožnosti pojmov spotrebiteľa podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere a § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Predmetná zmluva má povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy a obsah zmluvy zjavne nesvedčí o tom, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári a všeobecné zmluvné podmienky potvrdzujú skutočnosť, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči subjektu podriadenému, t.j. z postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi, čo je typické pre spotrebiteľské zmluvy. Navyše nie je zrejmé, ak bol žalovaný 1/ zamestnaný a poberal mzdu, na čo by potreboval poskytnutie úveru na výkon zamestnania, nebolo v konaní preukazované, aký druh zamestnania vykonáva, či a aké pracovné pomôcky na jeho výkon potrebuje, ktoré mu navyše spravidla poskytuje zamestnávateľ, nie je teda potrebné spravidla brať si na ne úver. Na tom nič nemení skutočnosť, že zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je absolútnym obchodom. Aj na absolútne obchody v prípade, že ich účastníkom je spotrebiteľ v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka sa použijú prednostne normy občianskeho práva. Ust. § 52 Občianskeho zákonníka definuje pojem spotrebiteľa širšie ako zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, preto je daný vzťah spotrebiteľský

bez ohľadu na to, či bol alebo nebol poskytnutý na výkon zamestnania žalovaného 1/. Vzhľadom na zásadu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ žalobca s prihliadnutím na § 52 Občianskeho zákonníka nemohol pri uzatváraní zmluvy konať v dobrej viere, že uzatvára zmluvu o úvere s „nespotrebiteľom“, aj keby si myslel, že daná zmluva o úvere nespadá pod režim zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto rozhodnutia, na ktoré v odvolaní v tejto súvislosti poukazuje, nie sú relevantnými pre posúdenie tohto prípadu. Na postavení spotrebiteľa nič nemení ani formulárová dohoda zmluvných strán v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka zakomponovaná do bodu 16. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru aj pri ich náležitej inkorporácii ako súčasti zmluvy o úvere, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, nakoľko takúto dohodu prinášajúcu zhoršenie zmluvného postavenia spotrebiteľa nemohol spotrebiteľ v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka platne uzavrieť (jeho postavenie v zmluvnom vzťahu dohoda podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka zhoršuje v tom, že ak by takáto dohoda nebola uzavretá, mal by postavenie spotrebiteľa, o ktoré by takouto dohodou prišiel). V tomto smere sú použiteľné v ďalšom konaní skutkové zistenia súdu prvej inštancie týkajúce sa preskúmania obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t.j. či sú v nej uvedené všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, potrebné na to, aby mal žalobca nárok na úroky a poplatky, t.j. odplatu, ktorú požaduje v rámci náhrady škody ako ušlý zisk. Tieto závery však platia len vo vzťahu k žalovanému 1/, pretože žalovaná 2/ zo zmluvy o úvere zaviazaná nebola, vo vzťahu k nej teda žalobca môže požadovať len skutočnú škodu spôsobenú trestným činom a nemôže požadovať ušlý zisk titulom odplaty zo spotrebiteľskej zmluvy, keďže od nej zaplatenie danej odplaty zo zmluvy očakávať nemohol.

18. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že je potrebné, aby žalobca doplnil skutkové tvrdenia a navrhol dôkazy o tom, či vyzval žalovaných na náhradu škody a určil lehotu na plnenie, resp. ak nevyzval, kedy sa žalovaní o uplatnení nároku na náhradu škody dozvedeli v trestnom konaní prostredníctvom orgánu činného v trestnom konaní, pretože ak nie je stanovená iná lehota na plnenie, platí, že dlžník je povinný plniť aj mimozmluvný záväzok na náhradu škody prvého dňa potom, čo bol na to vyzvaný (§ 563 Občianskeho zákonníka). Až nasledujúci deň je dlžník v omeškaní s plnením. Žalobca totiž nemôže na jednej strane požadovať hlavný nárok v konaní titulom náhrady škody a na druhej strane žiadať od neho odvodený nárok na úrok z omeškania na základe zosplatnenia dlhu zo zmluvy o úvere. To by mohol urobiť, len ak by si aj hlavný nárok uplatňoval zo zmluvy o úvere. Vzhľadom na rozsah dokazovania v naznačenom smere nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom a v zmysle § 391 ods. 1 C. s. p. odvolací súdu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. V súlade s § 391 ods. 3 C. s. p. preto odvolací súd uvádza, že bude úlohou súdu prvej inštancie vyzvať žalobcu aj na opravu (doplnenie) rozhodujúcich skutočností (skutkových tvrdení) ohľadne požadovaného úroku z omeškania z nároku na náhradu škody a na predloženie dôkazov na ich preukázanie a následne v ďalšom konaní doplniť dokazovanie v naznačenom smere.

20. Iba v prípade, že žalovaný 1/ a/alebo žalovaná 2/ vznesie po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu škody, súd prvej inštancie riadiac sa princípom hospodárnosti konania najprv posúdi dôvodnosť tejto námietky podľa § 106 Občianskeho zákonníka prípadne v spojení s § 112 Občianskeho zákonníka (zváži, či počas vedenia trestného konania premlčacia doba spočívala alebo nie) a len v prípade, že vyhodnotí námietku premlčania ako nedôvodnú, pristúpi k vyššie uvedenému dokazovaniu.

21. Nakoľko od pomeru úspechu strán sporu vo veci samej je závislý výrok o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 C. s p. v spojení s § 379 písm. a) C. s. p. zrušil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.

22. O trovách konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 396 ods. 3 C. s. p. v novom rozhodnutí.

23. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).