Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-26-2017.pdf
PDF · 80.16 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/26/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobcu: BENCONCT COLLECTION, a.s. so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692., právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, XXX XX M., o zaplatenie 1 879,76 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9Csp/43/2016-58 zo dňa 20.10.2016 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny s úrokmi z omeškania a poplatkami vychádzajúc zo skutkového stavu, že uzavrel ako veriteľ so žalovaným zmluvu o úvere, ktorú žalovaný riadne a včas nesplácal. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nezisťoval riadne schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, keď nezisťoval príjem manžela žalovaného, absentuje akýkoľvek doklad, ktorým by bol tento príjem aj preukázaný a ďalej neskúmal výdavkovú stranu rozpočtu žalovaného, pokiaľ ide o výdavky na živobytie, splátky iných záväzkov a pod.. Ak by bol aj príjem v domácnosti žalovaného deklarovaných 485 eur, tak výdavky na úhradu nákladov spojených s bývaním sú bežne 150 až 200 eur mesačne. Ak by žalovanému a jeho manžela pri absencii akýchkoľvek iných záväzkov ostávalo mesačne cca 300 eur, bolo by to 10 eur denne pre 2 dospelé osoby a táto suma by musela žalovanému a jeho manželovi postačovať nielen na zaplatenie stravy, ale aj hygieny, oblečenia, zdravotnej starostlivosti a pod.. Súd teda dospel k záveru, že žalobca neskúmal bonitu žalovaného, a teda žalovaný je povinný vrátiť iba istinu a nie aj úroky a poplatky. Zároveň toto isté vedie k záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru. Súd vychádzal z toho, že zo zmluvy vyplýva, že čistý mesačný príjem v domácnosti je 485 eur, koľko členov domácnosť tvorí zmluva neuvádza. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že je zrejmé, že žalovanému bola poskytnutá suma 2.000 eur, z ktorej do dňa rozhodnutia vrátil 568,95 eur. Splátky, ktoré mali byť splácané žalovaným, mali anuitný charakter. Anuitná splátka je počas celej doby splácania rovnaká, mení sa pomer istiny a úroku. Tým, že žalobca súdu nezaslal rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky spôsobil, že jeho žalobe nebolo možné vyhovieť ani čiastočne. Bez požadovaných údajov súd nevedel aká suma istiny bola splatná ku dňu jeho rozhodovania, a preto žiadnu istinu priznať nemohol. Z dôvodu absencie rozpisu splátok nevedel súd ustáliť ani omeškanú istinu ku dňu, od ktorej žalobca požadoval úroky z omeškania, preto ani v tejto časti nebolo možné žalobe vyhovieť. Výrok o trovách konania odôvodnil v ust. § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Rozhodnutie je podľa neho nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné a je aj rozporuplné v tom, že napriek skutočnosti, že na jednej strane súd mal preukázané, akú sumu žalobca žalovanému poskytol a akú sumu žalovaný žalobcovi vrátil, tak na druhej strane už nemá preukázané, akú čiastku by mal žalobcovi v prípade úspechu priznať. Nie je zrejmé na základe akých úvah súd dospel k takémuto rozporuplnému rozhodnutiu, navyše za predpokladu, že mal preukázané, že žalovaný čerpal úver, ktorý sa zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach, napriek tomu svoju povinnosť zo zmluvy o úvere porušil závažným spôsobom. Samotný žalovaný poskytnutie a skutočné čerpanie peňažných prostriedkov nespochybňoval. Poukázal na to, že listina „aktuálny stav úveru“ obsahuje aj položku plán splátok, z ktorej súd mohol a mal vychádzať. Ďalej poukázal na to, že z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala rozpis splátok, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň Súdny dvor uviedol, že zmluva o úvere nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Pokiaľ ide o overovanie bonity žalovaného, žalobca má za to, že súd bonitu overoval. Zmluvnými stranami zmluvy o úvere bol žalobca a žalovaný, nie manžel žalovaného, pričom manžel žalovaného neposkytol žalobcovi súhlas v súlade s článkom 2 bod 1 Zmluvy o úvere. Nie je preto zrejmé na základe akej skutočnosti súd založil svoje úvahy o nedostatočnom overovaní bonity klienta, len podľa toho, že neoveroval bonitu manžela žalovaného. Žalovaný bol povinný poskytnúť žalobcovi presné a pravdivé informácie o jeho bonite, pričom žalobca takto poskytnuté informácie starostlivo zvážil a doplnil o registráciu v príslušnom registri. Žalobca nebol oprávnený overovať bonitu inej osoby než osoby žalovaného ako účastníka zmluvného vzťahu. Poukázal na to, že obsahom rozsudku sú protichodné vety, z ktorých vyplýva, že súd dospel k záveru, že žalovaný je povinný zo skúmaného úverového vzťahu vrátiť iba istinu a zároveň je toto isté dôvodom záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru. Nezisťovanie bonity dlžníka je sankcionované tým, že veriteľ nemôže požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, čo nemožno stotožniť s právom veriteľa úver dlžníkovi predčasne zosplatniť, ak dôjde k porušeniu platobnej disciplíny dlžníka. Ak súd neuznáva vyhlásenie predčasnej splatnosti z dôvodu nepredloženia dokladu o doručení výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ, tak poukázal na § 186 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd nedokazuje zhodné tvrdenia strán z týchto vychádza. Doručenie výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ v konaní rozporované nebolo. Poukázal na to, že platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku. Ďalej poukázal na to, že § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015. Všetky úverové vzťahy vzniknuté pred 01.04.2015 sa majú posudzovať podľa ustanovenia Obchodného zákonníka. Uviedol, že v tomto prípade ide pod zámienkou narovnávania prirodzených nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov k narušovaniu princípu rovnosti strán konania. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. 3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje. Podstatným pre právne posúdenie veci je, či žalobca hrubo porušil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona 129/2010 Z.z., teda posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Súd prvej inštancie uviedol pri svojom závere o tom, že žalobca túto povinnosť hrubo porušil, že z dokladov nevyplýva údaj o príjme manžela žalovaného a absentuje akýkoľvek doklad, ktorým by bol tento príjem aj preukázaný. Ďalej uviedol, že z predložených dokladov nevyplýva skúmanie výdavkov zo strany rozpočtu žalovaného. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že pokiaľ dodávateľ skúma len otázku príjmov spotrebiteľa a nezaoberá sa aj otázkou výdavkov, hrubo porušuje § 7 ods. 1 zákona 129/2010 Z.z., čo má za následok jednak to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a jednak aj to, že dodávateľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 zákona 129/2010 Z.z.). V danom prípade záver o porušení povinnosti vyplýva nielen z toho, že sa dodávateľ nezaoberal príjmom manžela žalovaného, ale že sa vôbec nezaoberal otázkou výdavkov žalovaného, pričom podľa § 11 ods. 2 zákona 129/2010 sa za hrubé porušenie povinnosti okrem iného považuje aj posudzovanie schopností splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. V danom prípade dodávateľ posudzoval schopnosť žalovaného splácať úver bez akýchkoľvek údajov o jeho výdavkoch. Uvedené má za následok jednak to, že úver je bezúročný a bez poplatkov ako správne uviedol súd prvej inštancie, ako aj to, že žalobca nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Skutočnosť, že dodávateľ
nezisťoval bonitu spotrebiteľa sa prejavuje aj v tejto oblasti práve z toho dôvodu, že takýmto konaním dodávateľ sám zavinil, že spotrebiteľ uzavrel zmluvu napriek tomu, že nie je schopný splácať dohodnuté splátky. Za jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru podľa názoru odvolacieho súdu sa považuje aj zosplatnenie úveru pre neplatenie splátok. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, že žalobca nemá nárok na žiadnu istinu. Keďže zosplatnenie (resp. výzva na jednorazové splatenie úveru) bolo neplatné, spotrebiteľ má právo platiť poskytnutú sumu v dohodnutých splátkach a práve na tomto súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby, keď uviedol, že bez údajov o tom, aké je členenie každej splátky na istinu, úroky a poplatky nebolo možné zistiť, či ku dňu vyhlásenia rozhodnutia má žalovaný dlh vychádzajúc z dohodnutých splátok. Súd prvej inštancie už predtým vysvetlil, že každá dohodnutá splátka v sebe obsahovala inú splátku istiny. Nie je síce povinnosťou dodávateľa podľa rozhodnutia vo veci ESD C 42/15 aby zmluva obsahoval rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky, ale bez tohto dôkazu súd prvej inštancie nemohol zistiť, či ku dňu vyhlásenia rozhodnutia existuje nejaká nesplatená splatná istina. Preto správne pre neunesenie dôkaznej povinnosti žalobu zamietol napriek tomu, že ak z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca má nárok na vrátenie poskytnutej istiny v dohodnutých splátkach. K otázke retroaktivity ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka odvolací súd poukazuje na rozsudok NS SR 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015, z ktorého vyplýva, že ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.5.2014 sa od jeho účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Vecne správny je aj výrok o trovách konania, ktorý zodpovedá výsledku konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.