Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_4Saz-1-2018.pdf
PDF · 129.2 KB
Case nature
Area
Subarea
4Saz/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Mariannou Hraboveckou, v právnej veci žalobcu: D. T. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D. republika, bez cestovného dokladu, toho času miesto pobytu: Ú. X. I. X. C. Q., B. XX, Q. J., zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom v Bratislave, na Námestí slobody 12, Kancelária Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Bratislava, Pivonková 6, o správnej žalobe zo dňa 16.01.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS.:MU-DS-400-9/2017-DŽ zo dňa 01.12.2017, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS.:MU-DS-400-9/2017-DŽ zo dňa 01.12.2017 týkajúce sa žalobcu: D. T. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D. republika, bez cestovného dokladu a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 17.01.2018 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-400-9/2017-DŽ z 01.12.2017 a náhradu trov konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom jeho rozsahu a mal za to, že žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylovému systému v Bulharsku, na základe nedostatočného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. Žalovaný dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Bulharsku a nezabezpečil dostatok dôkazov na zodpovedanie otázky, ako Bulharsko aplikuje právo azylového konania a aké podmienky je schopné zabezpečiť v prípade jeho transferu. Žalovaný sa iba formalisticky spoľahol na to, že Bulharsko ratifikovalo medzinárodné dohovory a že ide o jeden z členských štátov EÚ. Z napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom na územie Bulharska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, preto je rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Rovnako pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď si v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v Bulharsku a o zaobchádzaní s vrátenými žiadateľmi o azyl na územie Bulharska. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu vo veci sp. zn. 1Sza/31/2014 a Krajského súdu v Košiciach v obdobnej veci sp. zn. 5Saz/7/2017 z 31.07.2017. Žalovaný napadnutým rozhodnutím a následným transferom ho vystavuje životným podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru a článkom 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podmienky pre žiadateľov o azyl v Bulharsku sú nedostatočné a nehumánne, ktoré ho viedli k opusteniu jeho územia, kde sa nechce vrátiť, pretože v prípade návratu existuje vysoké riziko, že bude umiestnený v zaistení v neľudských a ponižujúcich podmienkach v rozpore s článkom 3 Dohovoru. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudok S. F. Európskeho súdu pre ľudské práva zo 07.12.2017 (sťažnosť č. 8138/16). Rovnako poukázal na to, že už v januári 2014 Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov vyzval členské krajiny EÚ na pozastavenie tzv. dublinských transferov žiadateľov o azyl do Bulharska z dôvodu nedostatkov azylového systému a neľudských prijímacích podmienok pre žiadateľov a k tejto výzve sa pripojila aj Európska rada pre utečencov a exil. Z týchto dôvodov bolo povinnosťou žalovaného uplatniť ustanovenie článku 3 ods. 2 druhej vety Nariadenia Dublin III a pochybil, ak tak nespravil, čím vec nesprávne právne posúdil. Správny orgán tiež pochybil, keď v konaní ho vôbec nevypočul, ale vychádzal iba zo zápisnice spísanej policajným útvarom v konaní o jeho zaistení, v dôsledku čoho nemohol zistiť, či mu v prípade transferu na územie Bulharska hrozí nejaké riziko a preto ani nemohol dostatočne zistiť skutočnosti dôležité na to, aby bolo jeho rozhodnutie v súlade s článkom 3 Dohovoru. Je všeobecne známou skutočnosťou, že členské krajiny, ktorými tranzitujú vysoké počty žiadateľov o azyl a migrantov, si už aj v minulosti nezvládali plniť svoje záväzky vyplývajúce z medzinárodného dohovoru, či Európskeho dohovoru, zabezpečiť žiadateľom o azyl primerané životné podmienky (Grécko, Taliansko a preukázateľne už aj Bulharsko). V správnej žalobe citoval ustanovenie § 46, § 47 ods. 3 Správneho poriadku, článku 17 Preambuly a článok 3 ods. 2 druhá veta Nariadenia Dublin III, článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článok 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach tzv. dublinských transferov (M.S.S. proti Belgicku a Grécku rozhodnutie z 21.01.2011 sťažnosť č. 30696/09) a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011).
2. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-DS-400-9/2017-DŽ zo dňa 01.12.2017 rozhodol podľa § 46a ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“ resp. „ZoA“) o odovzdaní žalobcu (ďalej žalovaným označovaného ako „cudzinec“), ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, na územie Bulharska. V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“), sa odovzdanie cudzinca (žalobcu) do Bulharskej republiky uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods. 2 Dublinského nariadenia sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväznenie dotknutej osoby alebo najviac na 18 mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.
3. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že cudzinec po kontrole 14.11.2017 a podozrenie z neoprávneného pobytu na území SR bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina. Lustráciou v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že na území Slovenskej republiky nemá udelený žiadny druh pobytu a taktiež nie je žiadateľom o udelenie azylu, ale dňa 10.11.2017 požiadal o udelenie azylu v Rumunsku a 10.10.2017 v Bulharsku (preverenie spôsobom EURODAC). Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina dňa 15.11.2017 doručilo žiadosť dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „dublinské stredisko“) na začatie konanie podľa Dublinského nariadenia. Rozhodnutím PPZ-HCP- BB7-125-013/2017-AV bol cudzinec dňa 14.11.2017 zaistený v ÚPZC Sečovce podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších zmien a doplnení. Dňa 22.11.2017 bolo zaslané dožiadanie o prijatie cudzinca späť rumunskému a bulharskému partnerskému úradu (článok 18 ods. 1 písm. b/, c/, d/, článok 20 ods. 5 a článok 24 Dublinského nariadenia). Dňa 27.11.2017 Bulharská republika písomne akceptovala prijatie cudzinca späť (článok 18 ods. 1 písm. b/ Dublinského nariadenia). Rozhodnutie odôvodnil tým, že Dublinské nariadenie, ako to vyplýva z jeho preambuly, rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie, ktorá je svojim obsahom v podstate totožná s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bulharská republika je plnohodnotný partner a členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu cudzinca a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Bulharská republika je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti, ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non refoulment) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Vzhľadom na to, že v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia Bulharská republika akceptovala prijať späť cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu je v procese
posudzovania a nachádza sa na území Slovenskej republiky bez povolenia, rozhodol, že cudzinec bude odovzdaný z územia Slovenskej republiky v súlade s článkom 29 ods. 1 Dublinského nariadenia a podľa § 46a zákona o azyle na územie Bulharskej republiky.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 26.02.2018 a jeho doplnení z 29.03.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Zdôraznil, že rozhodnutia ESĽP a Ústavného súdu SR, ktorými argumentuje žalobca, sa nedajú analogicky použiť v tomto prípade, pretože a/ žalobca v zápisnici na Oddelení cudzineckej polície PZ Žilina dňa 14.11.2017 ani netvrdil, že by v Bulharsku mal zlé prijímacie podmienky a ani žiadne skutočnosti vyplývajúce z jeho výpovede tomu nenasvedčovali, b/ Migračný úrad sám nedisponuje takými informáciami, že by v azylovom systéme v Bulharsku dochádzalo k vážnym pochybeniam, respektíve k takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, c/ ani právny zástupca žalobcu nepredložil do súdneho konania nijaký relevantný dôkaz týkajúci sa Bulharska. Vo všeobecnosti platí, že členské štáty si nepreverujú prijímacie podmienky iného členského štátu, ktorému majú odovzdať cudzinca a samotná skutočnosť, že sú členom EÚ, prezumuje adekvátne prijímacie podmienky a zaobchádzanie so žiadateľmi v súlade s medzinárodným a európskym právom. Pri posudzovaní žalobcovho konkrétneho prípadu a jeho odovzdania do členského štátu Bulharska neexistujú dôkazy, že by mu hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv EÚ. Správny orgán sa zaoberal situáciou v Bulharsku viackrát a z odpovedí bulharského partnerského úradu je zrejmé, že žiadatelia o azyl budú ubytovaní v otvorenom recepčnom centre, ktoré spĺňa legálne štandardy a je v ňom poskytnutá zdravotná starostlivosť a taktiež aj pomoc psychológov a sociálnych pracovníkov. K názoru žalobcu, že správny orgán ho mal v konaní vypočuť uviedol, že žalobca neprejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území SR, jeho postavenie je cudzinec podľa Dublinského nariadenia, ktoré vôbec neukladá povinnosť vykonať pohovor s osobami, ktoré sa na území členského štátu zdržiavajú neoprávnene a ktoré nepodajú novú žiadosť o medzinárodnú ochranu. Dokonca aj v prípade osôb, ktoré podali novú žiadosť, je možné upustiť od tohto pohovoru, ak žiadateľ už poskytol informácie dôležité pre určenie zodpovedného členského štátu (článok 5 ods. 2 písm. b) Dublinského nariadenia). Interpretáciou tohto článku možno teda vychádzať aj z informácií, ktoré boli poskytnuté na polícii, ak sú dostatočné na to, aby bolo možné určiť zodpovedný členský štát. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanom prípade správny orgán už disponoval všetkými potrebnými informáciami o tom, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu v Bulharsku, čo bolo verifikované aj na základe daktyloskopických odtlačkov jeho prstov, nebolo potrebné, účelné, ani hospodárne, vykonať s ním pohovor, kde by sa zisťovali tie isté skutočnosti, ktoré už zistil iný štátny orgán SR. K argumentácii žalobcu rozhodnutím ESĽP a Ústavného súdu SR uviedol, že v týchto prípadoch (Grécko z roku 2011) boli pozastavené transfery kvôli systémovým chybám v oblasti azylu, preto tieto rozhodnutia sa nedajú analogicky použiť v prípade žalobcu. K odkazu na rozsudok NS SR č. k. 10Sza/25/2015 z 11.01.2016 upozornil na to, že a/ citovaný rozsudok sa týka preskúmania rozhodnutia Prezídia PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície a nie rozhodnutia Migračného úradu, a to s odlišným obsahom, b/ zo strany žalovaného nebolo zisťované, či členský štát EÚ (Maďarsko) akceptuje prijatie cudzinca na svoje územie a nezisťoval, či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Zdôraznil, že v tomto prípade však akceptácia Bulharska bola vyjadrená písomne dňa 27.11.2017, žalobca ani netvrdil, že by v Bulharsku mal zlé prijímacie podmienky, takýmito informáciami nedisponuje ani Migračný úrad a ani právny zástupca žalobcu nepredložil do súdneho konania nijaký takýto dôkaz týkajúci sa Bulharska. Rovnako zdôraznil, že ak z Dublinského nariadenia nevyplýva výslovne povinnosť uskutočniť pohovor s cudzincom, ktorý má byť odovzdaný na posúdenie jeho žiadosti o udelenie azylu v inom členskom štáte EÚ, v tomto zmysle treba interpretovať aj ustanovenie § 46a ods. 3 zákona o azyle. Formulácia zákona „ustanovenie § 4 ods. 1, § 17. § 17a a 18 sa primerane použijú aj na konanie o odovzdaní do iného štátu“ neznamená, že v rámci konania o odovzdaní do iného členského štátu je potrebné uskutočniť pohovor s každým cudzincom.
5. Žalobca vo svojej replike zo dňa 12.03.2018 zotrval na dôvodoch uvedených v podanej správnej žalobe v plnom rozsahu. Žalovaný nie je zbavený povinnosti zistiť skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkach v členskom štáte, ani z dôvodu, že sa ho rozhodol odovzdať na územie členského štátu EÚ, na čo opakovane upozorňuje kasačný súd a v minulosti aj Ústavný súd SR. V zmysle konštantnej judikatúry kasačného súdu mal aj správny orgán v konaní o zaistení realizovanom za účelom odovzdania cudzinca v zmysle Nariadenia Dublin III povinnosť zisťovať prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl
v prijímajúcom členskom štáte. O to väčšmi má túto povinnosť žalovaný, ako správny orgán, ktorý vydáva rozhodnutie o odovzdaní do iného členského štátu a ktorého rozhodnutie už len policajné orgány realizujú. V tejto súvislosti poukázal opakovane na rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016, z ktorého citoval „a taktiež je povinnosťou odporcu skúmať aj podmienky, do akých má byť takto zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement, najmä ak je zjavné, že podmienky, v ktorých bude takáto osoba po vrátení do Maďarska držaná najmä vzhľadom k preplnenosti tamojších stredísk pre utečencov, ktoré môžu tiež dosiahnuť intenzitu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru“. Naďalej má za to, že v konaní pred žalovaným má žalovaný povinnosť dostatočne zistiť, či v prejednávanom prípade nie sú dané aj individuálne okolnosti viažuce sa konkrétne k osobe účastníka konania, ktoré skutočnosti nie je možné získať inak, než vykonaním riadneho pohovoru s účastníkom konania, ktorý má byť neskôr na základe rozhodnutia žalovaného odovzdaný do iného členského štátu. Správny orgán má povinnosť spoľahlivo zistiť skutkový stav veci a má povinnosť pred vydaním rozhodnutia poskytnúť účastníkovi konania priestor na vyjadrenie sa k zistenému skutkovému stavu a navrhnúť doplnenie dokazovania. Bez toho, aby správny orgán umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa v danej veci a navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení, nie je ani možné, aby správny orgán individuálne prejednal predmetnú vec a zaujal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia svoju vlastnú právnu úvahu k individuálnym okolnostiam veci a preto ani následne nie je možné, aby súd preskúmal neexistujúcu právnu úvahu správneho orgánu. Takýmto postupom je znemožnený súdny prieskum napadnutého rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť. Zotrval na názore, že v zmysle ustanovenia § 46a ods. 3 a § 4 ods. 1 zákona o azyle bolo povinnosťou žalovaného vykonať s ním pohovor k zisteniu skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci samej. O to viac, že jeho rozhodnutím zásadným spôsobom zasahuje do právnych pomerov účastníka konania a taktiež z dôvodu, že cudzinci, ktorí sú účastníkmi konania o odovzdaní do iného členského štátu a nachádzajú sa v zaistení, nemajú zabezpečenú právnu pomoc v tomto konaní v jeho prvom stupni a preto ani nie sú schopní prostredníctvom inej splnomocnenej osoby prezentovať ich individuálne tvrdenia a návrhy v konaní pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. Tejto povinnosti nezbavuje žalovaného ani skutočnosť, že sa na konanie o odovzdaní vzťahuje Nariadenie Dublin III, ktoré však žalovanému nezakazuje vykonať osobný pohovor so žalovaným, respektíve ho tejto povinnosti nezbavuje, pričom Správny poriadok a § 46a ods. 3 zákona o azyle mu túto povinnosť vyslovene ukladá.
6. Správny súd v preskúmavanej právnej veci konštatoval splnenie podmienok pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania (§ 182 ods. 1 písm. g) a § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku.
7. Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle, Na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu 20b) (ďalej len "konanie o odovzdaní do iného štátu"), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.
8. Podľa § 46a ods. 3 zákona o azyle, Ustanovenia § 4 ods. 1, § 17, § 17a a § 18 sa primerane použijú aj na konanie o odovzdaní do iného štátu.
9. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, Ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; 20b) ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
10. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; 20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie.
11. K poznámke č. 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/ zv. 6) v platnom znení.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
12. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III, Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu.
13. Podľa čl. 26 ods. 1 (Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní) Dublinského nariadenia III, 1. Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú osobu zastupuje právny zástupca alebo iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie oznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo poradcovi a nie dotknutej osobe, a prípadne ju o rozhodnutí upovedomí.
14. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť, ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
15. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
16. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
17. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
18. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
19. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
20. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
21. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.
22. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
23. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
24. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
25. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
26. Podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle, Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, 20) ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe. 22aa)
27. K poznámke č. 20) - je uvedený Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov.
28. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu, správny súd právne uzatvára: 30. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-400-9/2017-DŽ zo dňa 01.12.2017 (označenie rozhodnutia v číselnom formáte doručenom žalobcovi), ktorým žalovaný podľa § 46a ods. 4 ZoA rozhodol o odovzdaní žalobcu na územie Bulharska ako krajiny zodpovednej za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa Dublinského nariadenia III.
31. V konaní bolo preukázané, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Bulharska, ako členského štátu Európskej únie 10.10.2017. Táto krajina dňa 27.11.2017 písomne akceptovala prijatie späť žalobcu podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III.
32. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie III).
33. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylového systému v Bulharsku a nie je zrejmé aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobcu na územie Bulharska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 Ústavy SR a preto je jeho rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.
34. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp. čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor).
35. Správny súd vo svojej prechádzajúcej rozhodovacej činnosti, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť iného súdu v členskom štáte Európskej únie, ktorý sa zaoberal výkladom Dublinského nariadenia III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III, týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez
ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015 č.k. 1 Azs 248/2014-27). Bolo teda povinnosťou žalovaného posúdiť, či v prípade Bulharska existujú závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám, pokiaľ ide o konanie o azyle a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu.
36. Žalovaný v administratívnom konaní má zhromaždiť pred vydaním svojho rozhodnutia náležité podklady, a to presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov a v danom prípade aj o členskom štáte EÚ, do ktorého má byť žalobca vrátený v rámci dublinského konania. Žalovaný okrem konštatovania, že Bulharsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a že členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie, rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín, nezabezpečil do konania žiadne informácie, ktoré by mohli tvoriť podklad jeho správnej úvahy o tom, či v Bulharsku dochádza k uvedeným systémovým chybám.
37. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý aj keď v rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016) a uvádza, že za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať.
38. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, žeby žalovaný pri svojom rozhodovaní splnenie vyššie uvedených podmienok, t.j. podmienok vyplývajúcich z čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III skúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Bulharsku. Žalovaný ohľadne Bulharskej republiky ani nezhromaždil žiadne dôkazy týkajúce sa aktuálneho stavu azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Bulharsku.
39. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uvádzal, že sa zaoberal situáciou v Bulharsku viackrát a za týmto účelom kontaktoval bulharský partnerský úrad so žiadosťou o doplňujúce záruky týkajúce sa prijímacích podmienok žiadateľov o medzinárodnú ochranu súd poukazuje na to, že daná skutočnosť sa nijako nepremietla do dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí a žalovaný vôbec nevyhodnotil ani informácie, ktoré mal takýmto spôsobom získať.
40. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že: „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z Dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“
41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobcu o absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach v Bulharsku a z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, aké dôkazy vykonal (a ako ich vyhodnotil)
za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Bulharska nedošlo k porušeniu čl. 4 Charty, resp. čl. 3 Dohovoru a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky.
50. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že nebol zo strany žalovaného osobne vypočutý, čím nemohol oznámiť žalovanému určité skutočnosti, ako aj dôvody svojich obáv z návratu do príslušnej krajiny najmä pokiaľ sa týka azylových podmienok súd uvádza, že na jednej strane sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že v zmysle zákona o azyle nemá povinnosť uskutočniť osobný pohovor s osobou, ktorá nepodala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu a voči ktorej sa postupuje podľa Dublinského nariadenia III. Na druhej strane však v zmysle § 52 ods. 1 ZoA sa na konanie podľa zákona o azyle vzťahuje všeobecný právny predpis o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (SP).
51. V zmysle § 3 ods. 2 SP sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy a týmto osobám musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rovnako aj v zmysle ustanovenia § 33 SP majú účastníci právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, pričom správny orgán je povinný im dať možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
52. K otázke aplikácie § 33 ods. 2 Správneho poriadku sa vyjadril NS SR v rozsudku sp. zn. 3Szd/7/2009 z 23.03.2010: „Právo účastníka správneho konania na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia je širšie a za podmienok ustanovených správnym poriadkom zahŕňa prístup k všetkým podkladom správneho rozhodnutia, ktoré správny orgán použil na rozhodnutie. Odopretie tohto práva účastníkovi administratívneho konania má za následok porušenie práva na poskytnutie inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ide o jeden z pilierov zákonnosti administratívneho konania, ktorý vyvažuje postavenie účastníka administratívneho konania oproti mocenskému postaveniu orgánu verejnej správy, ktorý z titulu verejnej moci danej mu zákonom vedie a ovláda konania. Preto nie je možné sa stotožniť s právnym názorom žalovaného, že procesné pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ktoré považuje správny orgán inak za vecne správne. Odopretie sprístupniť účastníkovi odborné stanovisko konzultanta je podstatným porušením pravidiel správneho konania.“ Z uvedeného rozsudku vyplýva, že už samotné odňatie práva na oboznámenie sa s rozhodnutím je dôvodom na zrušenie rozhodnutia a vrátenie rozhodnutia na ďalšie konanie súdom, aj keď by rozhodnutie vo veci bolo inak vecne správne.
53. Z administratívneho spisu žalovaného však nevyplýva, aby tento dal žalobcovi, ako účastníkovi konania, možnosť sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia. Keďže tak žalovaný neurobil , tak pochybil, čím jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá sa odrazila v zákonnosti vydaného rozhodnutia.
54. S poukazom na opodstatnenosť uvedených žalobných námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS.:MU-DS-400- 9/2017-DŽ zo dňa 01.12.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia a najmä doplniť dokazovanie smerom naznačeným správnym súdom a z takto zisteného skutkového stavu veci vyvodiť správne úvahy, ktoré je povinný aj náležite odôvodniť.
55. Správny súd len dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je jeho správnu úvahu v zmysle čl. 3 odsek 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III v prípade, ak sa možno domnievať, že štát primárne určený za zodpovedný vykazuje určité systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, rozvinúť smerom, či tu existujú tieto závažné dôvody, najmä vysporiadať sa už so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a svoje zistenia náležite odôvodniť s tým, že tieto majú mať podklad v dokazovaní vykonanom správnym orgánom, ktoré má byť aj súčasťou administratívneho spisu.
56. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.