Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_8C-174-2012.pdf
PDF · 139.52 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/174/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Otíliou Dolákovou v právnej veci žalobcu: L. N., bydlisko Ž.Í. N. č. XX, D. R., zastúpený právnym zástupcom: Advokátska kancelária SODOMA VULGAN, spol. s r.o., Kominárska č. 2, 4, 832 03 Bratislava, IČO: 47 254 084, za ktorú konajú advokáti Mgr. Tomáš Sodoma, LL.M. a JUDr. Marián Vulgan, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava v skrátenej forme "ŽSR", Klemensova č. 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, o zaplatenie 1 900, 04 eur spolu s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu žalobcu zamieta.
II. Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca v zastúpení svojím právnym zástupcom sa žalobou doručenou súdu dňa 14. 09. 2012 domáhal proti žalobcovi zaplatenia sumy 1 139, 97 eur.
2. Žalobca sa zaplatenia sumy 1 139, 97 eur (bez úrokov z omeškania, keďže v petite žaloby neboli uvedené) domáhal ako náhrady mzdy v rozsahu pracovnej pohotovosti (citácia zo žaloby). Žalobca v žalobe uviedol, že bol zamestnancom žalovaného a vykonával funkciu hasiča. Pracovný deň žalobcu trval 24 hodín, a po ňom nasledovala 48 hodinová prestávka mimo pracoviska. Pracovná činnosť žalobcu počas dňa bola určená Denným poriadkom, ktorý bol pre žalobcu záväzný. Od 01. 09. 2007, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 348/2007 Z. z., ktorým sa novelizoval Zákonník práce, zmenil žalovaný rozloženie pracovného času a vydal nový Denný poriadok, účinný od 01. 09. 2007. V tomto novom Dennom poriadku žalovaný zaviedol tzv. odpočinok na pracovisku v čase od 18. 00 hod. do 24. 00 hod. Počas tejto práce sa žalobca zdržiaval na pracovisku žalovaného, prácu nevykonával, bol pripravený na výkon práce (bol pripravený na prípadný výjazd). Za obdobie tzv. odpočinku na pracovisku žalovaný nevyplácal žalobcovi náhradu mzdy, preto sa žalobca touto žalobou domáhal za obdobie od 09/ 2009 do 07/2011 náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti (bez uvedenia právneho predpisu, na základe ktorého sa uvedeného nároku domáhal).
3. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 11. 06. 2014, čl. 34, navrhol prvú zmenu žaloby tak, že sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 3 434, 42 eur a zvyšného úroku z omeškania vo výške 532, 86 eur. Uvedenej sumy sa žalobca domáhal ako náhrady mzdy za pracovnú pohotovosť podľa ustanovenia § 4 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave. Súd uznesením č. k. 8C 174/2012
- 44 zo dňa 26. 06. 2014, právoplatným dňa 02. 07. 2014, čl. 44, pripustil túto zmenu žaloby tak ako sa jej žalobca vo svojom návrhu domáhal.
4. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 13. 04. 2015, čl. 128 (rovnaké podanie sa nachádza i na čl. 186), navrhol druhú zmenu žaloby tak, že sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1 900, 04 eur spolu s príslušenstvom za jednotlivé mesiace. Žalobca zmenil i hmotnoprávnu kvalifikáciu nároku, tak, že tzv. odpočinok na pracovisku už nekvalifikoval ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa ustanovenia § 96 Zákonníka práce ako v samotnej žalobe, ani ako pracovnú pohotovosť podľa ustanovenia § 4 zákona č. 462/2006 Z. z tak ako v podaní zo dňa 11. 06. 2014, ale ako riadny pracovný čas, za ktorý patrí žalobcovi mzda spolu so mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas v prípade prekročenia mesačného pracovného času. Súd uznesením vyhláseným za prítomnosti zástupcov oboch strán (bez jeho písomného vyhotovenia) na pojednávaní dňa 05. 05. 2015, čl. 205, pripustil túto zmenu žaloby v časti petitu tak ako sa jej žalobca vo svojom návrhu domáhal. Žalobca poukazoval na to, že vykonával 10 zmien mesačne po 24 hodín, čím jeho celkový pracovný čas stúpol na 240 hodín mesačne. Keďže maximálny pracovný čas zamestnanca je 160 hodín mesačne, dochádzalo tak u žalobcu k prekročeniu pracovného času o cca 80 hodín mesačne. 80 hodín mesačne predstavuje maximálne možnú hranicu nadčasov a pojem cca (cirka) žalobca použil z dôvodu, že ak počas tzv. odpočinku na pracovisku bol žalobca vyslaný na zásah (výjazd), ktorý mu bol preplatený ako práca nadčas, ktoré tak žalobca už nepožaduje zaplatiť. Žalobca mal za to, že obdobie tzv. odpočinku na pracovisku sa musí započítať ako súčasť pracovného času, za ktorý patrí žalobcovi mzda ako za riadny výkon práce a tým, že dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného resp. mesačného pracovného času, dochádzalo u žalobcu i k odpracovaniu nadčasov, za ktoré patrí žalobcovi mzdové zvýhodnenie vo výške 25% jeho priemerného zárobku podľa ustanovenia § 121 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca mal za to, že tzv. odpočinok na pracovisku nie je pracovnou pohotovosťou podľa zákona č. 462/2007 Z. z., ani podľa ustanovenia § 96 Zákonníka práca, ale ide o výkon práce v rámci pracovného času, za ktorý mu patrí mzda. Poukazoval i na ustanovenie čl. 6 Smernice č. 2003/88/ES a Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-151/02 (body 58, 59, 63), C-303/98, C-429/09, C-258/10. Žalovaný od októbra 2012 definuje prácu vykonávanú medzi 18. 00 hod. až 24. 00 hod. ako výkon práce, a preto nie je dôvod neuznať takúto definíciu aj za obdobie do októbra 2012. Námietku premlčania, ktorú počas celého konania žalovaný vznášal, považoval za rozpornú s dobrými mravmi a navrhol súdu, aby na ňu neprihliadal. Jej uplatnenie v rozpore s dobrými mravmi videl žalobca najmä v tom, že žalovaný dlhodobo ignoroval svoje povinnosti a vystavoval tak svojich zamestnancov prakticky novodobému otroctvu, keď im až do začiatku mimosúdnych rokovaní v roku 2012 nevyplácal žiadne nároky za vykonávanú prácu a námietky zo strany zamestnancov ignoroval, čím mu vznikal značný majetkový prospech. Žalovaný ako zamestnávateľ tak zneužíval svoje postavenie silnejšieho účastníka pracovnoprávneho vzťahu a vyvíjal tlak na zamestnancov, aby nepodávali žaloby. Ak by súd akceptoval žalovaného námietku premlčania, konal by tak v rozpore s dobrými mravmi a dopustil by sa porušenia zásady rovnosti účastníkov pracovnoprávnych vzťahov, pretože zamestnanec je slabšou stranou v pracovnoprávnom vzťahu.
5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 08. 01. 2013, čl. 15. Žalovaný v ňom uviedol, že žalobca bol zamestnancom žalovaného od 09. 01. 1988. Žalobcovi bola v období od 08/2009 do 12/2011 priznaná tarifná mzda vo výške 553, 73 eur. Od 01. 12. 2011 sa zlúčili dve pracoviská a to Nové Zámky a Levice, a tým sa prešli zamestnanci na plynulú prevádzku, na 12 hodinové zmeny, kedy sa už tzv. odpočinok na pracovisku nerealizoval. Vykonával funkciu hasiča. Rozvrh zmien u žalovaného bol stanovený tak, že po dvanásťhodinovej zmene nasledoval tzv. odpočinok na pracovisku od 18. 00 hod. do 24. 00 hod. Počas tohto času mal žalobca možnosť odpočívať na lôžku. Žalovaný tento čas pôvodne nepovažoval za pracovnú pohotovosť, a preto za tento čas nevyplácal žalobcovi (ani iným zamestnancom) žiadnu mzdu, ani náhradu mzdy. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 109/2011 zo dňa 24. 04. 2012, právoplatným a vykonateľným dňom 22. 05. 2012, súd rozhodol, že časový úsek medzi 18. 00 hod. a 24. 00 hod., kedy sa zamestnanci zdržiavali na pracovisku, je potrebné považovať za pracovnú pohotovosť počas ktorej zamestnancovi prináleží mzda vo výške určenej podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce, preto žalovaný pristúpil k prepočítaniu mzdových nárokov jednotlivých zamestnancov za tzv. odpočinok na pracovisku, vrátane žalobcu. Keďže uvedené sa týkalo väčšieho počtu zamestnancov, boli tieto nároky prerátavané a vyplácané vo viacerých etapách. Časť nárokov týkajúca sa obdobia august 2011 až december 2011 a rok 2012 bola zamestnancom vyplatená v mesiaci jún 2012. Časť zvyšných nárokov za obdobie od augusta 2009 až júla 2011 bola zamestnancom vyplatená v mesiaci september 2012. Zvyšná časť nárokov nevyplatených v júni a septembri 2012, boli vyplatené zamestnancom v mesiaci október 2012. Žalovaný mal za to, že žalobcovi vyplatil všetky nároky, ktoré žalobcovi vyplývali za tzv. odpočinok na pracovisku za žalobcom vymáhané obdobie. Žalovaný žalobcovi časť nárokov, ktorá sa týkala obdobia august 2011 až december
2011 vo výške 435, 44 eur brutto, vyplatil spolu so mzdou za mesiac jún 2012 dňa 12. 07. 2012. Časť nárokov, ktorá sa týkala obdobia august 2009 až júl 2011 vo výške 2 446, 75 brutto vyplatil žalobcovi v dvoch etapách - sumu 1 460 eur brutto dňa 13. 09. 2012 ako preddavok mimo výplatný termín a sumu 986, 75 eur brutto dňa 11. 10. 2012 spolu so mzdou za mesiac september 2012, a sumu 336, 57 eur ako úrok z omeškania za uvedené obdobie spolu so mzdou za mesiac január 2014. Žalovaný namietal i samotný výpočet žalobcu, napr. poukazoval na to, že žalobca stanovil počet hodín pracovnej pohotovosti len odhadom, nie podľa skutočného rozsahu pracovnej pohotovosti odpracovanej žalobcom, opomenul pri svojom výpočte, že časť zmien neodpracoval z dôvodu čerpania dovolenky, náhradného voľna, práceneschopnosti alebo iných skutočností. Žalovaný počas celého konania poukazoval na to, že žalobcovi boli za vymáhané obdobie vyplatené všetky mzdové nároky v súlade so zákonom. Pracovná pohotovosť je pripravenosť na výkon práce, nie je to výkon práce, ktorý sa posudzuje ako pracovný čas, a pretože nejde o výkon práce, nejde ani o prácu nadčas. Žalovaný považoval spôsob výpočtu náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za správny a súladný s ustanoveniami § 13, § 96, § 119 Zákonníka práce, ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z.. Dohoda v rámci kolektívnej zmluvy, na základe ktorej boli žalobcovi vyplácané mzdové nároky týkajúce sa pracovnej pohotovosti, spĺňa zákonom požadovanú výšku minimálnej mzdy a zodpovedá pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy. Zákonník práce v ustanovení § 96 ods. 6 upravuje aj prácu nadčas počas pracovnej pohotovosti; o prácu nadčas ide preto, že ide o obdobie mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas. Pracovná pohotovosť ako pripravenosť na výkon práce sa môže zmeniť na výkon práce nadčas (v prípade výjazdu). Odmeňovanie pracovnej pohotovosti ako pripravenosti na výkon práce v rovnakom rozsahu ako je skutočný výkon práce, by bolo nelogické a ak by mala byť mzda v oboch prípadoch zhodná, nebolo by potrebné, aby bola zákonná úprava pracovnej pohotovosti na pracovisku zavedená. Čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa započítava do maximálnych limitov pre týždenný pracovný čas, nie je však výkonom práce, ani skutočným odpracovaným pracovným časom. Žalovaný ďalej poukazoval na to, že pre všetky hasičské útvary je od 01. 01. 2013 účinný nový Denný poriadok, podľa ktorého už žalobca v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod. nemal pracovnú pohotovosť. Žalovaný zmenil pracovnú pohotovosť na výkon práce, kedy zamestnanci síce čakali na výkon práce, ale zároveň vykonávali určité činnosti (preberali službu, kontrolovali štartovanie vozidiel, skúšali techniku, kontrolovali dokumentáciu, absolvovali zdokonaľovaciu prípravu, absolvovali technický výcvik a špecializovanú hasičskú prípravu v súvislosti s fyzickou zdatnosťou a z tejto prípravy a výcviku boli preskúšavaní).
6. Súd v danej veci vykonal dokazovanie oboznámením so všetkými listinnými dôkazmi predloženými obomi stranami počas celého konania, ďalej s s listinným dôkazom - znaleckým posudkom č. 6/2016 znalkyne JUDr. Ing. I. U. (znalecké dokazovanie nariadené tunajším súdom vo veci 19Cpr 7/2012), odborným vyjadrením č. 5/2017 rovnakej znalkyne zo dňa 16. 10. 2017, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v predmetnom spise.
7. Súd na základe vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový stav:
8. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol v žalovanom období (september 2009 až júl 2011) zamestnancom žalovaného na základe písomnej pracovnej zmluvy od 01. 01. 1988 ako hasič v hasičskom útvare D. R..
9. Práca žalobcu bola určená Denným poriadkom, tak že pracovný čas trval 24 hodín a potom nasledovala 48 hodinová prestávka mimo pracoviska. V čase od 18. 00 hod. do 24. 00 hod. mal žalobca nariadený tzv. odpočinok na pracovisku, počas ktorého čakal na výkon práce. Počas tejto doby sa žalobca zdržiaval na pracovisku žalovaného, prácu nevykonával, bol pripravený na výkon práce (bol pripravený na prípadný výjazd, zásah).
10. Žalovaný tento čas v rozhodnom čase nekvalifikoval ako pracovnú pohotovosť, a žalobcovi, ale ani iným zamestnancom, nevyplácal za tento čas žiadnu náhradu mzdy. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 109/2011 (žalobcom bol iný zamestnanec) zo dňa 24. 04. 2012, právoplatným a vykonateľným dňom 22. 05. 2012, súd rozhodol, že časový úsek medzi 18. 00 hod. a 24. 00 hod., kedy sa zamestnanci zdržiavali na pracovisku, je potrebné považovať za pracovnú pohotovosť, počas ktorej zamestnancovi prináleží mzda vo výške určenej podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce, a preto žalovaný pristúpil k prepočítaniu mzdových nárokov jednotlivých zamestnancov za tzv. odpočinok na pracovisku, vrátane žalobcu.
11. Následne žalovaný náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie august 2011 až december 2011 vo výške 435, 44 eur brutto vyplatil žalobcovi spolu so mzdou za mesiac jún 2012 dňa 12. 07. 2012. Náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie august 2009 až júl 2011 vo výške 2 446, 75 brutto vyplatil žalobcovi v častiach - sumu 1 460 eur brutto dňa 13. 09. 2012 ako preddavok mimo výplatný termín, sumu 986, 75 eur brutto dňa 11. 10. 2012 spolu so mzdou za mesiac september 2012, a sumu 336, 57 eur ako úrok z omeškania za uvedené obdobie spolu so mzdou za mesiac január 2014.
12. Predmetom konania je odmeňovanie žalobcu za tzv. odpočinok na pracovisku za obdobie od septembra 2009 do júla 2011 v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod., počas ktorého žalobca čakal na výkon práce na pracovisku žalovaného.
13. Podľa ustanovenia § 96 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohodne, aby sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť.
14. Podľa ustanovenia § 96 ods. 2 Zákonníka práce, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
15. Podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto pracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi mzda nepatrí.
16. Podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce znení účinnom od 01. 09. 2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodnú na poskytnutí náhradného voľna za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, patrí zamestnancovi mzda podľa prvej vety a za hodinu tejto pracovnej pohotovosti hodina náhradného voľna; za čas čerpania náhradného voľna zamestnancovi mzda nepatrí.
17. Podľa ustanovenia § 252g ods. 1 prvá veta Zákonníka práce znení účinnom od 01. 09. 2011 ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred l. septembrom 2011.
18. Podľa ustanovenia § 96 ods. 6 Zákonníka práce, čas keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu, je aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas.
19. Podľa ustanovenia § 121 ods. 1 Zákonníka práce za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25% jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva rizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35% jeho priemerného zárobku.
20. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 462/2007 Z. z. tento zákon upravuje minimálne požiadavky na organizáciu pracovného času v doprave.
21. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave Zákonník práce.
22. Podľa ustanovenia § 2 ods. 3 písm. i) zákona č. 462/2007 Z. z. zamestnanec v doprave na účely tohto zákona je zamestnanec závodného hasičského alebo záchranného útvaru na dráhe, na letisku alebo v prístave.
23. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. ak ďalej nie je ustanovené inak, pracovná pohotovosť v doprave na účely tohto zákona je čas, počas ktorého zamestnanec v doprave nemusí byť na pracovisku, ale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícii pripravený začať vykonávať prácu na jeho pokyn nad určený týždenný pracovný čas. Tento čas a jeho predpokladané trvanie musí zamestnanec v doprave poznať vopred, najmä na základe rozvrhu pracovných zmien alebo podľa cestovného poriadku.
24. Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. ak ďalej nie je ustanovené inak, zamestnávateľ môže nariadiť zamestnancovi v doprave pracovnú pohotovosť v rozsahu najviac 300 hodín za kalendárny rok, a ak ide o zamestnanca závodného hasičského alebo záchranného útvaru na dráhe, na letisku alebo v prístave, najviac 400 hodín za kalendárny rok. Nad tento rozsah je pracovná pohotovosť prípustná len po dohode so zamestnancom.
25. Podľa ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z. za každú hodinu pracovnej pohotovosti patrí zamestnancovi v doprave náhrada najmenej vo výške minimálnej hodinovej mzdy, ak je pracovná pohotovosť nariadená v rámci pracovnej zmeny (písm. a)), najmenej vo výške 20% minimálnej hodinovej mzdy, ak je pracovná pohotovosť nariadená mimo rámca pracovnej zmeny (písm. b)).
26. Podľa ustanovenia § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave mzda.
27. Podľa ustanovenia § 4 ods. 7 zákona č. 462/2007 Z. z. výkon práce počas času pracovnej pohotovosti nad určený týždenný pracovný čas je prácou nadčas.
28. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce , ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
29. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len OZ alebo Občiansky zákonník) právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
30. Podľa ustanovenia § 100 ods. 2 OZ premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
31. Podľa ustanovenia § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
32. Žalobca sa predmetnou žalobou doručenou súdu dňa 14. 09. 2012 domáhal proti žalobcovi zaplatenia sumy 1 139, 97 eur (bez príslušenstva) ako náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti (bez uvedenia právneho predpisu, na základe ktorého sa uvedeného nároku domáhal) za obdobie od 09/ 2009 do 07/2011. Súd z obsahu žaloby ustálil, keďže žalobca neuviedol v žalobe právny predpis, ktorým právne dôvodí ním uplatnený nárok, že žalobca sa žalobou domáha zaplatenia náhrady mzdy za tzv. odpočinok na pracovisku, ktoré žalobca v žalobe definoval ako pracovná pohotovosť podľa ustanovenia § 96 os. 1, 3 Zákonníka práce.
33. Počas konania podaním doručeným súdu dňa 11. 06. 2014, čl. 34, navrhol žalobca prvú zmenu žaloby (v časti petitu i právneho titulu), v ktorej sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 3 434, 42 eur a príslušenstva ako náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť podľa ustanovenia § 4 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave. Súd uznesením č. k. 8C 174/2012 - 44 zo dňa 26. 06. 2014, právoplatným dňa 02. 07. 2014, čl. 44, pripustil túto zmenu žaloby tak ako sa jej
žalobca vo svojom návrhu domáhal. Súd z obsahu tohto prvého návrhu žalobcu na zmenu žaloby ustálil, že žalobca sa okrem zmeny petitu žaloby (rozšírenie vymáhanej istiny) domáhal vymáhanej sumy i na základe nového právneho titulu (z náhrady mzdy za tzv. odpočinok na pracovisku, ktoré žalobca v žalobe definoval ako pracovná pohotovosť podľa ustanovenia § 96 os. 1, 3 Zákonníka práce na náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť podľa ustanovenia § 4 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave).
34. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 13. 04. 2015, čl. 128, navrhol druhú zmenu žaloby tak, že sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1 900, 04 eur spolu s príslušenstvom za jednotlivé mesiace a zmenil i hmotnoprávnu kvalifikáciu nároku, tak, že tzv. odpočinok na pracovisku už nekvalifikoval ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa ustanovenia § 96 Zákonníka práce ako v samotnej žalobe, ani ako pracovnú pohotovosť podľa ustanovenia § 4 zákona č. 462/2007 Z. z tak ako v podaní zo dňa 11. 06. 2014, ale ako riadny pracovný čas, za ktorý patrí žalobcovi mzda spolu so mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas v prípade prekročenia mesačného pracovného času. Súd uznesením vyhláseným za prítomnosti zástupcov oboch strán (bez jeho písomného vyhotovenia) na pojednávaní dňa 05. 05. 2015, čl. 205, pripustil túto zmenu žaloby v časti petitu i v časti právneho titulu, na základe ktorého sa žalobca svojho nároku domáhal. Súd ustálil, že týmto druhým návrhom na zmenu žaloby dňa 13. 04. 2015 došlo ku kvantitatívnej (zníženie pôvodne žalovanej istiny), ale aj kvalitatívnej zmene žaloby (zmena právneho titulu, na základe ktorého sa žalobca domáhal zaplatenia uvedenej sumy). Podľa uvedeného podania žalobca tzv. odpočinok na pracovisku už kvalifikoval nie ako neaktívnu pracovnú pohotovosť, či už podľa ustanovenia § 96 Zákonníka práce, tak ako v žalobe, alebo ako pracovnú pohotovosť podľa ustanovenia § 4 zákona č. 462/2007 Z. z tak ako v podaní zo dňa 11. 06. 2014, ale ako štandardný pracovný čas, za ktorý patrí zamestnávateľovi riadna mzda (žalobca tento svoj nárok definoval ako nárok na zaplatenie časti nezaplatenej mzdy spolu s mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas). Hmotnoprávne účinky zmeneného návrhu vznikajú doručením zmeneného návrhu na súd, nie právoplatnosťou rozhodnutia súdu o pripustení zmeny návrhu na začatie konania a preto má súd za to, že predmetného nároku sa žalobca domáha dňa 13. 04. 2015.
35. Žalovaný počas konania, prvý krát na pojednávaní dňa 13. 01. 2015, čl. 59, vzniesol námietku premlčania vymáhaného nároku podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že k podaniu návrhu na rozšírenie istiny (na 3 434, 42 eur a príslušenstva) došlo žalobcom až 11. 06. 2014. Žalovaný vzniesol námietku premlčania všetkých nárokov, ktoré by mali byť zaplatené pred 11. 06. 2011. Následne na pojednávaní dňa 05. 05. 2015, čl. 205, po pripustení druhej zmeny žaloby na tomto pojednávaní na základe návrhu žalobcu na zmenu žaloby zo dňa 13. 04. 2015, žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku, tak ako ich žalobca uplatnil v druhom návrhu na zmenu žaloby (žalobca tento svoj nárok definoval ako nárok na zaplatenie časti nezaplatenej mzdy spolu s mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas).
36. Podľa ustanovenia § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobca si ostatný nárok, ktorý definoval ako nárok na zaplatenie časti nezaplatenej mzdy spolu s mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas uplatnil až počas konania podaním doručeným súdu dňa 13. 04. 2015, teda jednoznačne po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej lehoty podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka dňa 01. 03. 2015. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že v oboch zmenených návrhoch nejde o nové nároky. V druhom zmenenom návrhu doručenom súdu dňa 13. 04. 2015 sa už dokonca domáha náhrady mzdy za riadne vykonanú prácu, nie za pracovnú pohotovosť, teda si opäť uplatňuje úplne nový nárok, ktorý mohol uplatniť už v pôvodnej žalobe na začatie konania. V tomto prípade nejde len o kvantitatívnu zmenu návrhu, ale aj o kvalitatívnu zmenu návrhu, pretože žalobca dvakrát zmenil právny titul, z ktorého si uplatňuje zaplatenie mzdy. Hoci sa súd riadi zásadou iura novit curia, je potrebné, aby účastník, ktorý je právne zastúpený advokátom, zrozumiteľne popísal svoj nárok aj skutkové okolností, z ktorých vychádza.
37. Žalovaný počas konania vzniesol námietku premlčania nárokov, tak ako je to uvedené v bodoch 35, 36 tohto rozsudku. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu , že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Vznesenie námietky premlčania v zásade neodporuje dobrým mravom. Uplatnenie námietky premlčania je v pracovnom práve prípustné na základe ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, keďže ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní sa nachádzajú v jeho všeobecnej časti, ktorá sa vzťahuje aj na pracovnoprávne vzťahy. Premlčanie je jedným z občianskoprávnych inštitútov,
ktorý je úzko spojený s plynutím času. Ak uplynie určený čas pre uplatnenie subjektívneho práva, veriteľ (v tomto prípade zamestnanec) v ňom neuplatní svoje právo na súde a dlžník (v tomto prípade zamestnávateľ) vznesie v súdnom konaní námietku premlčania, nastávajú právne následky premlčania. Tie znamenajú, že veriteľovo subjektívne právo, hoci ako také naďalej trvá, stráca možnosť byť s úspechom autoritatívne vykonané (ide o stratu nároku). Účelom premlčania je stimulovať veriteľa na včasné vykonanie jeho subjektívneho práva a predchádzať vzniku ujmy. Priznaním práva dlžníkovi namietať premlčanie veriteľovho subjektívneho práva zákon zabezpečuje právnu ochranu dlžníkovi a právnu istotu pred časovo neobmedzeným výkonom práva. Využitie námietky premlčania patrí v súlade so zásadou autonómie vôle do dispozície dlžníka. Eventuálny rozpor uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi nemožno odvodiť len z okolností spojených s uplatneným nárokom, ale zo všetkých okolností konkrétneho prípadu, za ktorých bola námietka premlčania vznesená. Konflikt medzi vznesením námietky premlčania a dobrými mravmi možno konštatovať len výnimočne a v hraničných prípadoch. Súd zastáva názor, že odporcom vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože neovplyvnil dobu, kedy navrhovateľ podal pôvodný návrh na začatie konania na súde, ani zmenené návrhy na súde, s akcentom na to, že navrhovateľ v pôvodnom návrhu na začatie konania tvrdil, že odporca mu celú istinu už vyplatil v správnej výške a domáhal sa zaplatenia len úrokov z omeškania. Odporca preto pri zmenách návrhu využil svoje hmotnoprávne oprávnenie a vzniesol voči novým uplatňovaným nárokom navrhovateľa námietku premlčania. Námietku navrhovateľa, že uplatnením námietky premlčania odporca koná v rozpore s dobrými mravmi, súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
38. Žalobca nesúhlasil so vznesením námietky premlčania aj v súvislosti s poškodením jeho slabšieho postavenia ako účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-429/09, v ktorom sa síce uvádza, že zamestnanec sa má považovať za slabšiu stranu pracovnoprávneho vzťahu a je potrebné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť obmedzovať (odsek 80), no tento záver nemožno vykladať izolovane od ostatného obsahu rozhodnutia, inak sa môže zmeniť jeho zmysel a účel. Súdny dvor dospel k slabšiemu postaveniu zamestnanca pracovnoprávneho vzťahu v situácii, keď zamestnávateľ (Stadt Halle) vopred informoval svojich zamestnancov, že tých, ktorí sa budú dovolávať práv vyplývajúcich zo smernice 2003/88/ES, preloží bez ich súhlasu na iné miesto, čo sa zamestnancovi Günterovi Fußovi aj stalo (odsek 82). O tento prípad však v predmetnej právnej veci nejde, žalobca ako zamestnanec nebol zo strany žalovaného ako zamestnávateľa preložený na iné miesto potom, čo sa dovolával svojich práv na vyplatenie mzdy na súde. Slabšie postavenie zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu je potrebné posudzovať individuálne podľa konkrétnej situácie. V predmetnej veci vznesením námietky premlčania nepríde k pracovnému zhoršeniu postavenia žalobcu. Právu žalobcu uplatňovať svoj nárok na súde zodpovedá právo žalovaného uplatniť voči žalovanému nároku námietku premlčania, preto ak žalovaný sa rozhodol uplatniť toto svoje právo, neporušil ani neoslabil tým postavenie žalobcu. Preto súd považuje námietku premlčania vznesenú žalovaným za jeho legitímne právo, a preto sa ňou zaoberal.
39. I napriek tomu, že súd ustálil, že námietka premlčania vznesená žalovaným počas konania je dôvodná, súd k meritu veci uvádza, že mal v danej veci za preukázané, že žalobca ako hasič bol v žalovanom období zamestnancom v doprave podľa ustanovenia § 2 ods. 3 písm. i) zákona č. 462/2007 Z. z., a preto sa na jeho pracovný pomer u žalovaného vzťahuje zákon č. 462/20074 Z. z. ako primárny osobitný zákon a Zákonník práce ako subsidiárny všeobecný právny predpis. Vzťah medzi uvedenými právnymi predpismi sa riadi zásadou lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo jeho ustanovenie). Žalobca mal za žalované obdobie od septembra 2009 do júla 2011 v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod. žalovaným ako zamestnávateľom nariadený tzv. odpočinok na pracovisku, počas ktorého len čakal na výkon práce, ktorým bol zásah pri požiari. Iné činnosti okrem vymenovaných v predchádzajúcej vete v tomto čase nevykonával. Žalobca v žalovanom období v čase od 18. 00 hod. do 24. 00 hod. bol prítomný na pracovisku a čakal na výkon práce. Ide teda o čas pracovnej pohotovosti, za ktorý patrí žalobcovi mzda.
40. V ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. je upravená pracovná pohotovosť zamestnancov v doprave, počas ktorej nemusia byť prítomní na pracovisku, ale sú povinní byť zamestnávateľovi k dispozícii pripravení začať vykonávať prácu na pokyn. Žalobca však na základe nariadenia zamestnávateľa bol povinný sa v čase pracovnej pohotovosti zdržiavať na pracovisku a čakať na výkon práce, ktorú mu žalovaný nariadil. Keďže zákon č. 462/2007 Z. z. osobitne túto situáciu neupravuje, podľa názoru súdu je potrebné postupovať podľa ustanovenia § 96 ods. 2 a ods. 6 Zákonníka práce
(§ 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z.), ktoré upravujú pracovnú pohotovosť zamestnanca, ktorý je povinný počas nej sa zdržiavať na pracovisku, ďalej rozlišujú medzi neaktívnou a aktívnou pracovnou pohotovosťou, a aj medzi mzdou, ktorá patrí zamestnancovi za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Zákon č. 462/2007 Z. z. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou na pracovisku upravuje len nárok zamestnanca na mzdu (§ 4 ods. 6 citovaného zákona); iné podmienky pracovnej pohotovosti na pracovisku neupravuje. Ak sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, ide o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas (§ 96 ods. 2 Zákonník práce). Ak sa zamestnanec zdržiava na pracovisku, je pripravený na výkon práce a výkon práce počas pracovnej pohotovosti skutočne realizuje, ide o aktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas (§ 96 ods. 6 Zákonníka práce)
41. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že jeho prítomnosť na pracovisku počas pracovnej pohotovosti v čase od 18. 00 hod. do 24. 00 hod. je riadnym výkonom práce. Zákon č. 462/2007 Z. z. (§ 4 ods. 6) aj Zákonník práce (§ 96 ods. 2, ods. 6) určujú, že ak zamestnanec je na pracovisku a čaká na výkon práce na základe pokynu zamestnávateľa, ide o pracovnú pohotovosť. Zákonník práce potom rozlišuje medzi aktívnou a neaktívnou pracovnou pohotovosťou a v súvislosti s nimi upravuje aj výšku mzdy. V konaní bolo preukázané, že žalobca v žalovanom období v čase od 18.00 hod. do 24.00 hod. bol prítomný na pracovisku na základe pokynu žalovaného, čakal na výkon práce a v prípade požiaru aktívne zasahoval. Tento popis činností žalobcu zodpovedá definícii pracovnej pohotovosti upravenej vo vyššie uvedených právnych predpisoch. Nakoniec, aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 8Co/109/2011-135 zo dňa 24.4.2012, na ktorý sa samotný žalobca v žalobe odvoláva, dospel k záveru, že ide o pracovnú pohotovosť a nie o riadny výkon práce v rámci bežného týždenného pracovného času. Pracovná pohotovosť, kedy zamestnanec nepracuje a len čaká na výkon práce, je síce započítavaná do pracovného času (§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., § 96 ods. 2 ZP) a patrí za ňu zamestnancovi mzda (§ 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., § 96 ods. 3, ods. 6 ZP), no táto mzda sa nemusí zhodovať s výškou mzdy za vykonávanú prácu.
42. Súd má za to, zhodne so žalovaným, že by mal normotvorca a následne i zákonodarca úmysel stotožňovať mzdu za riadne vykonanú prácu a mzdu za pracovnú pohotovosť, kedy zamestnanec nevykonáva prácu a len čaká na výkon práce, nemal by dôvod osobitne určovať mzdové podmienky pre zamestnancov vykonávajúcich pracovnú pohotovosť s rozlíšením medzi aktívnou a neaktívnou pracovnou pohotovosťou. Konkrétne v ustanoveniach § 96 ods. 3 a ods. 6 Zákonníka práce, ktoré sa vzťahujú aj na žalobcu ako zamestnanca v doprave na základe ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. Osobitné ustanovenie § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. síce určuje, že zamestnancovi za výkon pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí mzda, no bližšie podmienky neurčuje, a preto je potrebné postupovať podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Ustanovenie § 4 ods. 7 zákona č. 462/2007 Z. z. síce upravuje prácu nadčas počas pracovnej pohotovosti, ale už neupravuje mzdové nároky, preto je opäť potrebné postupovať podľa všeobecného ustanovenia § 96 ods. 6 Zákonníka práce.
43. S týmto stanovisko súdu sú súladné i rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-151/02 (Landeshauptstadt Kiel c/a Norbert Jaeger) a C-429/09 (Günter Fuß c/a Stadt Halle), na ktoré poukazoval počas konania žalobca , a ktoré podľa jeho názoru majú preukazovať, že mu za pracovnú pohotovosť patrí mzda v rovnakej výške ako za riadny výkon práce. Súdny dvor Európskej únie sa vo veci C-429/09 zaoberal organizáciou pracovného času hasičov zamestnaných vo verejnom sektore v Nemecku a aplikáciou smernice č. 93/104/ES. G. Fuß bol od 10. mája 1982 zamestnancom Stadt Halle. Skutkový stav veci bol vymedzený tak, že v roku 1998 bol sťažovateľ vymenovaný za úradníka v služobnej hodnosti vedúceho požiarnej ochrany a od 15.12.2005 v hodnosti hlavného vedúceho požiarnej ochrany. Do 4.1.2007 bol činný v zásahovej službe protipožiarnej ochrany hasičského zboru Stadt Halle ako veliteľ hasičského vozidla. Jeho rozpis služieb stanovoval pracovný čas v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny. Každá táto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musí byť hasič prítomný na hasičskej stanici, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou. Listom z 13.12.2006 G. Fuß, odkazujúc na uznesenie Súdneho dvora zo 14.7.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C 52/04, Zb. s. I 7111), požiadal, aby jeho týždenný pracovný čas v budúcnosti nepresahoval maximálnu priemernú 48 hodinovú hranicu upravenú v článku 6 písm. b/ smernice 2003/88. V tom istom liste si uplatnil nárok na kompenzáciu za nadčasy, ktoré v rozpore s právnou úpravou odpracoval za obdobie od 1.1.2004 do 31.12.2006, a to buď vo forme náhradného voľna, alebo prostredníctvom náhrady za odpracované nadčasy. Rozhodnutím z 2.1.2007 prikročilo Stadt Halle k nútenému preloženiu sťažovateľa do riadiacej
centrály zásahovej služby na obdobie približne dvoch rokov s odôvodnením, že toto preloženie je potrebné z dôvodu organizácie služby (odseky 21-24). Súdny dvor uviedol, že čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES ("členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín") má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pre vnútroštátnymi súdmi (odsek 35). Súdny dvor v odseku 55 konštatoval, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle smernice 2003/88/ES. Záver Súdneho dvora korešponduje aj so slovenskou vnútroštátnou právnou úpravou zakotvenou v ustanovení § 96 Zákonníka práce a v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., v zmysle ktorých sa čas pracovnej pohotovosti zarátava do pracovného času. Preto slovenská právna úprava neodporuje právu Európskej únie. K ďalšiemu Rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie C-151/02, na ktoré žalobca poukazuje, súd uvádza, že sa týka výkladu Smernice 93/104/ES, ktorá sa však na zamestnancov v železničnej doprave nevzťahuje (článok 1 smernice). Z tohto dôvodu by sa vec nemala vzťahovať ani na žalobcu ako zamestnanca v železničnej doprave (§ 2 ods. 3 písm. i/ zákona č. 462/2007 Z. z.). Napriek tejto skutočnosti súd považuje za potrebné poukázať na niektoré časti odôvodnenia tohto rozhodnutia Súdneho dvora: spor na vnútroštátnom súde sa týkal výlučne aspektov pracovného práva, ktoré sa vzťahujú na doby pohotovosti, a nie na podmienky ich odmeňovania. Nemecké právo výslovne nedefinuje pojem pracovná pohotovosť, ale jej charakteristické znaky vyplývajú z nemeckej judikatúry: ide o situáciu, keď je zamestnanec povinný byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi na pracovisku a okrem iného byť nepretržite pripravený na výkon práce, aby mohol v prípade potreby okamžite začať pracovať. Táto definícia sa zhoduje so slovenskou zákonnou definíciou pracovnej pohotovosti upravenej v ustanovení § 96 ZP; inými slovami, Slovenská republika má kodifikovanú definíciu pojmu pracovnej pohotovosti na rozdiel od Nemecka. Sťažovateľ vykonával pohotovostnú službu, ktorá sa v nemeckom práve považuje za čas odpočinku a nie za pracovný čas, okrem tej časti služby, počas ktorej pracovník skutočne vykonáva pracovnú činnosť (odsek 36 rozsudku C-151/02). Ani táto skutočnosť nezodpovedá slovenskej právnej úprave, pretože aj aktívna aj neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa zarátavajú do pracovného času, resp. je prácou nadčas (§ 96 ods. 2, ods. 6 ZP). Súdny dvor rozhodol, že čas strávený v rámci pohotovosti, ktorú vykonávajú lekári tímov záchrannej služby, od ktorých sa vyžaduje, aby boli prítomní v zdravotníckom zariadení, sa musí v celom rozsahu považovať za pracovný čas, prípadne za prácu nadčas v zmysle tejto smernice, zatiaľ čo pokiaľ ide o pohotovosť, v rámci ktorej sa vyžaduje, aby boli nepretržite zastihnuteľní, sa za pracovný čas považuje iba čas spojený so skutočným výkonom záchrannej služby (odsek 52). Aj s týmto záverom Súdneho dvora korešponduje slovenská právna úprava - § 96 ZP. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie súd uvádza, že slovenská právna úprava pracovnej pohotovosti neodporuje Smerniciam 2003/88/ES, 93/104/ES. Otázka odmeňovania zamestnancov za pracovnú pohotovosť je ponechaná na vnútroštátnu právnu úpravu a Súdny dvor ju vo svojich rozhodnutiach ani neriešil. Skutočnosť, že pracovná pohotovosť sa započítava do pracovného času (alebo predstavuje pracovný čas), bez ďalšieho neznamená, že by zamestnancovi za čas neaktívnej pracovnej pohotovosti mala patriť mzda v rovnakej výške, ako za riadny výkon práce. Z uvedených dôvodov súd považuje námietku žalobcu, že mu patrí za pracovnú pohotovosť rovnaká mzda ako za riadny výkon práce, za právne irelevantnú. Ako už bolo uvedené, ustanovenia § 96 ods. 3, 6 Zákonníka práce upravujú mzdové nároky zamestnanca za neaktívnu aj aktívnu pracovnú pohotovosť.
44. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobcovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v ustanovení § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce účinného do 31.8.2012. Od 01. 09. 2011 v zmysle novelizovaného ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. V oboch prípadoch ide prinajmenšom o vyplatenie minimálnej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a o mzdu za prácu nadčas za aktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške 25 % priemerného zárobku zamestnanca za pracovnú pohotovosť (teda hodinová minimálna mzda za pracovnú pohotovosť zvýšená o 25%).
45. Súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti má za to, že žalovaný riadne uspokojil nárok žalobcu na mzdu za pracovnú pohotovosť podľa ustanovenia § 96 ods. 3 a ods. 6 Zákonníka práce , preto je žaloba žalobcu nedôvodná i v merite veci. Súd žalobu žalobcu zamietol i z dôvodu premlčania uplatneného ostatného nároku (nároku na zaplatenie nezaplatenej mzdy spolu s mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas).
46. Súd o trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporové poriadku tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, kedže si náhradu trov konania neuplatnil, pretože mu žiadne nevznikli.
47. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.