Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_38Csp-291-2017.pdf
PDF · 139.78 KB
Case nature
Area
Subarea
38Csp/291/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Jarmilou Centkovou v spore žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika s.r.o., so sídlom Československé armády 954/7, 500 03 Hradec Králové, zast. JUDr. Jiřím Šmídom, usadeným euroadvokátom, ŠMÍDA advokátní kancelář s.r.o., organizačná zložka, IČO: 47 255 773, so sídlom Ul. Svornosti 43, 821 09 Bratislava proti žalovanej: Q. I., nar. X.X.XXXX, trvale bytom W. X, XXX XX S. o zaplatenie 303,40 EUR s príslušenstvom
rozhodol:
I. Konanie v časti o zaplatenie 84,19 EUR z a s t a v u j e .
II. Žalovaná je povinná z a p l a t i ť žalobcovi sumu vo výške 3,33 EUR spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3,33 EUR od 13.3.2018 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
IV. Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobou zo dňa 12.12.2017 sa žalobca voči žalovanej domáha zaplatenia sumy vo výške 303,40 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 150,21 EUR od 17.12.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Skutkovo a právne svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 23.10.2013 právny predchodca žalobcu, spoločnosť Provident Financial, s.r.o. a žalovaný uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, n.a základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej bezúčelový úver vo výške 200 EUR. Žalovaná sa zaviazala úver splácať formou 60 týždenných splátok pričom prvá splátka bola splatná 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy, t.j. 30.10.2013 a posledná splátka bola splatná dňa 17.12.2014. Žalovaná sa za poskytnutie úveru zaviazala uhradiť náklady spojené s úverom vo výške 69 EUR. Súčasne so zmluvou uzavrela žalovaná zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa zaviazala uhradiť sumu 103 EUR v 60 splátkach, pričom predmetné splátky boli splatné spoločne so splátkami úveru. Celková čiastka, ktorú sa žalovaná zaviazala uhradiť tak činila 372 EUR. Celkovú čiastku sa žalovaná zaviazala uhradiť v týždenných splátkach v celkovom počte 60 splátok vo výške 6,20 EUR. Žalovaná úver čerpala v plnej výške, pričom právnemu predchodcovi žalobcu uhradila sumu 68,60 EUR. Žalobca si uplatňuje sumu 303,40 EUR , ktorú špecifikoval nasledoval: sumu 150,21 EUR titulom nesplatenej istiny, sumu 69 EUR titulom nákladov spojených s úverom, sumu 84,19 EUR titulom zmluvy o zabezpečení splátok a úrok z omeškania z istiny zo zmluvy o úvere, t.j. zo sumy 150,21 EUR od 17.12.2016 do zaplatenia. Žalobca tvrdil, že vlastníkom pohľadávky sa stal na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731 a žalobcom dňa 16.12.2016, pričom hodnota postúpenej pohľadávky činila ku dňu postúpenia 303,40 EUR.
Žaloba spolu s procesným poučením bola žalovanej doručená do vlastných rúk dňa 12.3.2018. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila a nepredložila súdu žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
- Podaním doručeným súdu dňa 5.4.2018 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 84,19 EUR bez uvedenia dôvodu. Zároveň žalobca upravil svoj žalobný návrh tak, že požaduje sumu 219,21 EUR a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z istiny vo výške 150,21 EUR od 17.12.2016 do zaplatenia, trovy konania vo výške 74,02 EUR. Podľa § 297 CSP (zákon č.160/2015 Z,z,) pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 EUR. Vzhľadom na to, že v tejto veci ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a hodnota sporu neprevyšuje 1 000 EUR, súd v zmysle § 297 CSP vec prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, pričom rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.4.2018, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené postupom podľa § 219 ods.3 CSP.
Súd vykonal navrhované dôkazy a po ich vyhodnotení za p r e u k á z a n é podstatné skutkové tvrdenia strán sporu považuje : Dňa 23.10.2013 právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu ako veriteľ zaviazal poskytnúť v prospech žalovanej ako dlžníka spotrebiteľský úver vo výške 200 EUR a dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi dlžnú sumu spolu s príslušenstvom. Žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver splatiť v pravidelných 60 týždenných splátkach vždy ku 20. dňu v mesiaci po 4,49 EUR s výškou poslednej splátky 4,09 EUR. Ročná úroková sadzba podľa Zmluvy o úvere predstavovala 22,38 %. Celkové náklady žalovanej sú tvorené súčtom úroku a administratívneho poplatku, pričom úrok je vyjadrený sumou 28,80 EUR ( 22,38 % ročne zo sumy úveru) a administratívny poplatok sumou 40,20 EUR. Celková suma, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť je 269 EUR. Priemerná hodnota RPMN je 46,06 %, hodnota RPMN 70,38%. Súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky. Dňa 23.10.2013 právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru a žalovaná sa zaviazala poskytnúť potrebnú súčinnosť. Žalovaná sa zároveň zaviazala poskytnúť právnemu predchodcovi žalobcu odmenu vo výške 103 EUR v 60 týždenných splátkach vo výške 1,71 EUR, pričom posledná splátka bola vo 2,11 EUR. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 5.10.2017 označeným ako „predžalobná výzva“ vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy 309,93 EUR najneskôr do 16.10.2017. Žalobca priložil k žalobe okrem uvedenej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a Zmluvy o zabezpečení splátok úveru aj listiny - prehľad účtu žalovanej, Zmluvu o postúpení pohľadávok, oznámenie o postúpení pohľadávky, podací hárok č. A. predžalobnú výzvu, podací hárok A.
Zistený skutkový stav súd podriadil pod nasledujúce z á k o n n é ustanovenia : V zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Podľa Prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č.93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) prebratá do právneho poriadku SR z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Podľa článku 6 bod 1 Smernice Rady č.93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 10 Smernice Rady č.93/13/EHS členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 31.12.1994. Bezodkladne o tom informujú Komisiu. Tieto ustanovenia sa uplatnia na všetky zmluvy uzatvorené po 31.12.1994. Podľa článku 2 písm. b) Smernice Rady č.93/13/EHS spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k obchodom, podnikaniu a povolaniu.
Podľa článku 2 písm. c) Smernice Rady č.93/13/EHS predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 879p Občianskeho zákonníka ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. júna 2014, ak nie je ustanovené inak. Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 13.6.2014 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa § 53 ods. 1,2,3,4 písm. k), 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 23a ods. 1,2 zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je , že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu ( § 52-60), sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, Podľa § 4 ods. 1 zák.č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa § 4 ods. 2 zák.č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu, b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, p) práva spotrebiteľa podľa § 7, q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Podľa § 4 ods. 4 zák.č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh ( § 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa §3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa ust. § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
Súd dospel k právnemu z á v e r u : Široká ochrana spotrebiteľa je garantovaná už smernicou Rady 93/13/EZS z 5.4.1993. I v prípade spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorým bol režim spotrebiteľských zmlúv do právneho poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu podústavného práva dosiahnuť, zabezpečiť právnu ochranu i v týchto prípadoch, nakoľko materiálne nahliadané pozícia kontrahenta, uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti zákona sa nijako nelíši od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv (nález Ústavného súdu ČR sp.zn. 1.ÚS 342/2009, uznesenie KS v Žiline sp.zn. 9Co/236/2010 zo dňa 30.8.2012, uznesenie KS Prešov sp.zn. 7CoE/34/2009 zo dňa 30.9.2009, rozhodnutie KS v Nitre sp.zn. 6Co/254/2008 zo dňa 10.2.2009). Zmluvné strany si môžu pre riešenie právnych vzťahov zo zmluvy zvoliť právo rozhodné. Pri voľbe práva je však stanovené obmedzenie európskym medzinárodným právom súkromným z dôvodu nutnosti ochrany spotrebiteľa ( Rímska zmluva, článok 5). Cieľom týchto ustanovení je ochrana slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa. Voľba práva podľa článku 3 nesmie spotrebiteľa zbavovať ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne ustanovenia práva zeme, v ktorej má spotrebiteľ obvyklé bydlisko. Vždy rozhodné je to právo, ktoré zaisťuje pre spotrebiteľa výhodnejšiu ochranu. Ak si strany nezvolia právo, alebo je nutná ochrana spotrebiteľa rozhodné je právo obvyklé bydliska spotrebiteľa. Súd skúmal, ktoré právo je pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie. Dňa 19.6.1980 bol otvorený na podpis v Ríme Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktorý signovali a ratifikovali tak Slovenská republika ako aj Česká republika. Ustanovenie § 10 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom síce stanovuje ako rozhodné právo právo Českej republiky, súčasne však, čo je významné z hľadiska rozhodovania v prejednávanej veci, podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru tento článok sa uplatní na zmluvy, ktorých predmetom je dodávka tovaru alebo poskytnutie služieb osobe („spotrebiteľ“) na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania ako aj na zmluvu o poskytnutí úveru na tento účel. V prejednávanej veci síce existovala medzi zmluvnými stranami dohoda o rozhodnom práve (právo Českej republiky), avšak vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy za situácie, že ide o vec s medzinárodným prvkom a žalovaný má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, je potrebné posudzovať uplatnený nárok žalobcu z úverovej zmluvy podľa kogentnej právnej úpravy. Z tohto dôvodu súd na daný prípad aplikoval právo Slovenskej republiky ako právo rozhodné. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva absolútnym obchodným vzťahom, ktorá sa v zmysle §261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spravuje úpravou podľa Obchodného zákonníka (§479 a nasl.), pričom túto úpravu možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zároveň však podľa charakteru zmluvy (t.j. formulárová predtlač a podnikateľ - fyzická osoba) ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje špeciálna úprava obsiahnutá v §52 ods.2, posledná veta Obč. zákonníka a v osobitnom zákone č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014). Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, čo podlieha súdnej kontrole ex offo. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba,ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ustanovenie § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka (účinné od 01. 04. 2015), podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie bolo do zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. ako bod 11 čl. VIII. Zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014 a zákonodarca nestanovil žiadne intertempolárne pravidlá. Pomerne jasným a nepochybným sa v tomto svetle javí úmysel zákonodarcu a zákona, a výklad konkrétneho ustanovenia je tak len derivátom elementárneho pravidla, že každá právna norma sa má vykladať na prospech toho, na ochranu koho je primárne určená. O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Dikcia ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dikcia ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu k lex generali ( ust. §100 ods. 1 OZ) a lex specialis (§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa). Preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanými v 1. a 2. rade je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka pri spotrebiteľských vzťahoch nebola v minulosti jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely . Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou takto uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené je predmetnú zmluvu o úvere potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogat les generalis, t.j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie§ 52 a nasledovné Občianskeho zákonníka upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keď medzi stranami bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia §2 zákona č. 258/2001 Z. z., a teda aj otázka premlčania nároku žalobcu sa posudzuje podľa ustanovenia§ 101 Občianskeho zákonníka. K uvedenému súd ešte dopĺňa, že aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, súčasne ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto bolo potrebné predmetnú zmluvu posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu ustanovenia § 52 ods. 2) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho práva, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že od účinnosti tohto ustanovenia sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, keďže právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie neobsahuje prechodné ustanovenia.
S účinnosťou od 1.5.2014 stanovuje zákon orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Uvedené ustanovenie predstavuje vo vzťahu k § 100 Občianskeho zákonníka lex specialis. Premlčanie je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo vykonalo. Použitím námietky premlčania má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti práva v dôsledku čoho nemožno premlčané právo oprávnenému priznať. Vznesením námietky premlčania zaniká nárok, t.j. vynutiteľnosť prostredníctvom súdu, ale subjektívne právo trvá naďalej, jeho uplatniteľnosť je obmedzená len na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu dobu a ostatné premlčacie doby. Všeobecná premlčacia doma má subsidiárny charakter a použije sa tam, kde pre konkrétne právo nie je Občianskym zákonníkom ustanovená osobitná premlčacia doba. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné nadanú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z. V konaní bolo preukázané, že strany sporu dňa 23.10.2013 platne uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, avšak niektoré časti žiadosti, resp. zmluvy obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore s citovanou právnou úpravou. Za individuálne dojednané sa nepovažujú také zmluvné podmienky, s ktorými spotrebiteľ síce mal možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, avšak nemohol ovplyvniť ich obsah. Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. V pochybnostiach o význame zmluvnej podmienky platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Preskúmaním uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená aj zmluva o zabezpečení splátok úveru. Táto zmluva síce formálne predstavuje samostatnú zmluvu, ale z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať logický záver o tom, že aj v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na úverovú zmluvu, keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru. Hlavným predmetom plnenia je teda stále poskytnutie úveru za úrok. Vznik zmluvy o zabezpečení splátok úveru je podmienený vznikom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ide o doplnkovú službu súvisiacu so spotrebiteľským úverom. Z tohto dôvodu odplata za službu, ktorá bola predmetom zmluvy o zabezpečení splátok úveru - vyberanie splátok úveru vo výške vyššej ako 50 % samotného poskytnutého úveru, mala byť preto podľa názoru súdu v zmysle § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do ročnej percentuálnej miery nákladov. Nesprávne uvedenie údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké následky ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec, čo zákonodarca v zmysle §11 ods. 1 písm. b) a d) Zákona o spotrebiteľských úveroch spája so sankciou v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ročná percentuálna miera nákladov vyjadruje mieru nákladov na daný úverový, resp. aj inak označený finančný produkt. RPMN má teda zohľadniť všetky náklady, ktoré má dlžník vynaložiť v súvislosti s uzatvorenou zmluvou. Ide predovšetkým o úrok, poplatok za uzatvorenie zmluvy, poplatok za vedenie účtu, rôzne administratívne náklady, či inak označené náklady, medzi ktoré podľa názoru súdu patrí aj poplatok za poskytnutie služby výberu peňažnej hotovosti. RPMN musí zohľadňovať v zmysle 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch všetky náklady spotrebiteľa tak, aby bolo možné porovnať výhodnosť či nevýhodnosť jednotlivých produktov. Zmyslom povinnosti zverejňovať RPMN je umožniť spotrebiteľom, aby sa na trhu úverových či finančných produktov dokázali čo najlepšie zorientovať a porovnaním RPMN zistiť výhodnosť úveru. Uvedenie len úverovej sadzby, resp. uvedenie RPMN, ktorá nezahŕňa všetky skutočné náklady, ešte neznamená, že dlžník bude mať úplné a dostatočné informácie o úvere, ktoré mu má ponúknuť práve údaj o skutočnej RPMN ako údaj zahrňujúci komplexné náklady. Z úradnej činnosti súdu je známe, že veritelia často krát ponúknu výšku úrokovej sadzby v nižšej výške a svoj zisk si kompenzujú prostredníctvom rôznych poplatkov, mnoho krát sofistikovane skrytých pod rôznymi poplatkami, tak akoto bolo aj v tomto prípade. Povinnosť priamo v zmluve uvádzať skutočnú RPMN a zároveň priemernú RPMN má pomôcť spotrebiteľom, aby dokázali porovnať jednotlivé úvery. Súd považoval konanie právneho predchodcu žalobcu za nekalosúťažné konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď neuviedol vo výpočte RPMN všetky náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom a tak úmyselne vyvolal
dojem výhodnosti úveru, čo mohlo mať bezpochyby vplyv na správanie spotrebiteľa pri výbere úverového produktu. Takémuto konaniu veriteľa nemožno priznať ochranu. Súd ďalej zistil, že v zmluve absentuje správne uvedenie ďalšej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Je pravdou, že v zmluve sa nachádza suma 269 EUR, ktorá pozostáva z úveru 200 EUR, z úroku 28,80 EUR (22,38 % ročne zo sumy úveru) a z poplatku za garantovanú službu 40,20 EUR. Avšak táto suma nie je konečná s poukazom na uzatvorenú ďalšiu zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorá zmluva je súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde je uvedená odmena, ktorú sa zaviazala žalovaná uhradiť vo výške 103 EUR. Takto celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v skutočnosti nie je suma 269 EUR, ale suma 372 EUR (269 EUR + 103 EUR). Vzhľadom na túto skutočnosť súd v zmluve uvedenú sumu 269 EUR súd považoval za zavádzajúcu vo vzťahu k spotrebiteľovi. Zároveň podľa názoru súdu v zmluve chýba náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch (termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru). V danom prípade v zmluve je uvedené, že „termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy“. Takéto vyjadrenie termínu splatnosti spotrebiteľského úveru je spôsobilé vzbudiť v spotrebiteľovi neistotu, v ktorý deň nastáva konečná splatnosť úveru, preto ho súd nepovažoval za dostatočné. V Zmluve bol dohodnutý úrok vo výške 22,38 %, pričom úrokové miery podobného úveru v bankách pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov boli v tom čase (október 2013) vo výške 12,96 %, čo je výška stanovená Národnou bankou Slovenska. V súlade s § 39 Občianskeho zákonníka sa nesmie dohoda o výške úrokov priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku 5Cdo 26/11 zo dňa 26.04.2012 uviedol: „Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek“. Najvyšší súd poukázal na to, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané úroky. Úrok z pôžičky vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov (1MCdo 1/2009 /NS SR/, 21Cdo 1484/2004 /NS ČR/). Súd na margo veci poznamenáva, že súdna prax sa značne kriticky vyjadrila už aj k rádovo nižším úrokovým sadzbám. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru v sume 40,20 EUR, pri posúdení predmetných dojednaní v rámci Zmluvy súd vychádzal zo skutočnosti, že Zmluva, ktorú uzatvoril žalobca so žalovanou je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá bola uzavretá na základe vopred pripraveného formulára, zo strany žalobcu, bez možnosti žalovanej meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Jednotlivé poplatky a sankcie neboli so žalovanou individuálne dojednané, pričom je zrejmé, že žalovaná nemala možnosť túto zmluvu z hľadiska jej obsahu ovplyvniť, preto je neplatne dohodnutá. Súd má taktiež za to, že výška predmetného poplatku je vzhľadom k celkovej sume poskytnutého úveru (200 EUR) neprimeraná, a preto je pre rozpor s dobrými mravmi neplatná. Poplatky za plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, sú neprijateľné, nakoľko slúžia na uspokojenie potrieb dodávateľa, nie spotrebiteľa a je z nich zrejmý vlastný ekonomický záujem žalobcu. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa ktorými nie sú spotrebiteľovi poskytované nejaké protiplnenia. Celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť bola žalobcom uvedená vo výške 371 EUR ( istina vo výške 200 EUR, úrok vo výške 28,80 EUR a administratívny poplatok vo výške 40,20 EUR a odmena za zabezpečenie splátok úveru vo výške 103 EUR), čo predstavuje v porovnaní k poskytnutej sume úveru 185,50 % z celkovo poskytnutej sumy a v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ako neprimerane vysoká v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatná. Vyššie uvedené platí tiež pre Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorú strany sporu uzavreli dňa 23.10.2013. Zmluvná odmena vo výške 103 EUR je poplatkom za plnenie v záujme spotrebiteľa, sú spotrebiteľovi poskytované protiplnenia, avšak súd považuje výšku zmluvnej odmeny za poskytnutú službu za neprimerane vysokú vzhľadom k povahe služby a výške poskytnutého úveru, na základe ktorého bola predmetná zmluva uzavretá. Z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby zo strany žalobcu súd konanie v časti o zaplatenie sumy 84,19 EUR zastavil.
Pokiaľ ide o zvyšnú časť žalobcom uplatneného nároku, z vyššie uvedených dôvodov súd považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Veriteľovi tak vzniklo právo iba na úhradu úverovej istiny, t.j. tej sumy, ktorú žalovanej poskytol. Žalobca preukázal, že žalovanej bola poskytnutá suma 200 EUR, pričom žalovaná z tejto sumy uhradila 68,60 EUR. Žalovaná uvedené skutočnosti nerozporovala. Vzhľadom na to, že zmluvu bolo potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatku, bolo nutné na jednotlivé splátky rozvrhnúť len istinu pôžičky, t. j. sumu 200 EUR, a tak jedna splátka predstavuje sumu 3,33 EUR (200 EUR / 60 splátok). Súd pri posudzovaní dôvodnosti žaloby však musel v tejto súvislosti zohľadniť aj skutočnosť, že žaloba bola na súd podaná dňa 12.12.2017, preto všetky splátky splatné tri roky pred týmto dátumom bolo potrebné považovať za premlčané. Prvá splátka bola splatná 20. kalendárny deň po dni uzavretia zmluvy, t.j. dňa 13.11.2013 a posledná (šesťdesiata) 7. deň 60-teho týždňa po uzavretí zmluvy, t.j. dňa 18.12.2014. Nepremlčanou bola len posledná splátka, lebo všetky splátky splatné pred 12.12.2014 (tri roky spätne od podania žaloby) sú premlčané. Súd preto uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu zodpovedajúcu neuhradenej a súčasne nepremlčanej splátke vo výške 3,33 EUR.V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a to z dôvodu, že žalobca má nárok iba na vrátenie sumy zodpovedajúcej rozdielu medzi poskytnutou a žalovanou vrátenou sumou, keďže poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Súčasne súd vzal do úvahy skutočnosť, že splátky splatné tri roky pred podaním žaloby (1. - 59. splátka) sú premlčané. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania (dňa 18.12.2014 vzhľadom na splatnosť poslednej splátky) bola 0,05 %. Na základe citovaných zákonných ustanovení súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej výške 5,05 % ročne z priznanej istiny a to od 17.12.2016 (deň uvedený v žalobe - v zmysle zásady non ultra petitum, hoci žalovaná sa dostala preukázateľne do omeškania už skôr) až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úroky z omeškania zamietol.
Trovy konania :
Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení, pričom vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Pomerne neúspešnejší žalobca (jeho úspech predstavuje 3,33 EUR) nemá nárok na náhradu trov konania a pomerne úspešnejšej žalovanej, podľa obsahu spisu, žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Košice I., v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Podľa ust. § 365 ods.1 CSP odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods.2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).