Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_16Csp-87-2017.pdf
PDF · 194.35 KB
Case nature
Area
Subarea
16Csp/87/2017
Rozhodnutie
Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobcu: H. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. L., Z. XXX/X, zastúpený splnomocneným zástupcom : Občianske združenie OPOS, so sídlom A. Hlinku 1084/24A, Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35 805 731, právne zastúpený De minimis, spol. s.r.o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, o určenie neplatnosti zmlúv a zaplatenie 185,16 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť sumu 185,16 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.04.2017 domáhal rozhodnutia, ktorým by súd určil, že zmluva o zabezpečení splátok úveru č. XXXXXXXXX zo dňa 29.08.2014 a č. XXXXXXXXX zo dňa 27.03.2015 je neplatná a ktorým by súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 185,16 eur.
2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že dňa 29.08.2014 so žalovaným uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej mu žalovaný poskytol úver v sume 600,- eur. Žalobca sa zaviazal, že túto sumu vráti s úrokom vo výške 63,42% a zaplatí poplatok za garantovanú službu vo výške 309,- eur, teda žalobca sa celkovo zaviazal vrátiť 1.098,41 eur v 60 týždenných splátkach vo výške 18,31 eur. Splátka nebola rozdelená na istinu, úroky a poplatky, a preto je úver bezúročný a bez poplatkov. Žalobca poukázal na to, že sa zaviazal žalovanému vrátiť za obdobie jedného roka sumu 521,42 eur (600,- eur x 365 dní : 420 dní). Za obdobie kal. roka bol teda povinný zaplatiť v skutočnosti úrok 83%. Súčasťou zmluvy o úvere bola aj zmluva o zabezpečení splátok úver, v ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi službu, obsahom ktorej je aj preberanie peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok úveru. Žalobca celkovo zaplatil 783,17 eur, bola mu poskytnutá istina 600,- eur, bezdôvodné obohatenie predstavuje 183,17 eur. Ďalej uviedol, že dňa 27.03.2015 so žalovaným uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 611198008, na základe ktorého mu žalovaný poskytol úver v sume 800,- eur. Žalobca sa zaviazal, že túto sumu vráti s úrokom vo výške 64,61% a zaplatí poplatok za garantovanú službu vo výške 450,72 eur, teda žalobca sa celkovo zaviazal vrátiť 1.507,08 eur v 60 týždenných splátkach vo výške 25,12 eur. Splátka nebola rozdelená na istinu, úroky a poplatky, a preto je úver bezúročný a bez poplatkov. Žalobca poukázal na to, že sa zaviazal žalovanému vrátiť za obdobie jedného roka sumu 695,23 eur (800,- eur x 365 dní : 420 dní). Za obdobie kal. roka bol teda povinný zaplatiť v skutočnosti úrok 88,38 %. Súčasťou zmluvy o úvere bola aj zmluva o zabezpečení splátok úver, v ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi službu, obsahom ktorej je aj preberanie peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok úveru. Žalobca celkovo zaplatil z oboch zmlúv 801,99 eur, bola mu poskytnutá istina 800,- eur, bezdôvodné obohatenie predstavuje 1,99 eur. Poukázal na to, že v oboch úverových zmluvách je nesprávne určená RPMN, uviedol, že nebola správne určená ročná úroková miera, čím žalovaný oklamal spotrebiteľa, úvery sú bezúročné a bez poplatkov. Úroková sadzba je
vyjadrená v zmluve, avšak len formálne, pretože cenou za poskytnutú finančnú službu je nielen úrok, ale aj ďalší poplatok za službu vyberania splátok v hotovosti. Zmluvy neobsahujú reálnu úrokovú sadzbu, cena za službu je preto vyjadrená nejasne a nezrozumiteľne. Úvery sa preto považujú za bezúročné a bez poplatkov. Poukázal na to, že úverové zmluvy neobsahujú uvedenie konečnej splatnosti úveru, čo tiež spôsobuje bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru. Zmluva o zabezpečení splátok úveru ako zmluva závislá od zmluvy o spotrebiteľskom úvere je neplatná, účtovanie poplatku za vyberanie splátok úveru je zakázané ust. § 9 ods. 10 zákona č. 129/2010 Z.z..
3. Žalovaný počas konania popieral dôvodnosť žaloby, k skutkovému stavu uviedol, že je pravda, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.8.2014, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi sumu 600,- eur a žalobca na splnenie povinností zo zmluvy plnil žalovanému sumu 783,16 eur. Ďalej uviedol, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 27.03.2015, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi sumu 800,- eur a žalobca na splnenie povinností zo zmluvy plnil žalovanému sumu 802,- eur. Tiež uviedol, že po uzatvorení zmlúv došlo k uzatvoreniu zmlúv o doplnkovej službe. Poukázal na to, že údaje v zmluvách o úvere sú správne, jasne a zrozumiteľne uvedené. Dôvodil, že určovacie žalobné návrhy sú neprípustné podľa § 137 písm. c/ a d/ Civilného sporového poriadku (CSP), a preto ich treba zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca v petite žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia nevyjadril podmienenosť plnenia, vzhľadom na to, že v prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o synalagmatický vzťah, a preto žalobe ani v tejto časti nemožno vyhovieť. Obe zmluvy o zabezpečení splátok úveru ako doplnkové služby boli individuálne dojednané, neboli podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, tieto boli uzatvorené až po uzatvorení zmluvy o úvere, pričom nie každý spotrebiteľ ich uzatvára, teda táto služba je dobrovoľná. Táto nadštandardná doplnková služba je orientovaná na klientov, ktorí nemajú zriadený bankový účet, obchodný zástupca žalovaného sa na základe nej dostaví na miesto určené žalobcom a neexistuje dôvod, pre ktorý by tak ekonomicky náročné plnenie mal žalovaný vykonávať bezodplatne. Odmena je preto primeraná, nakoľko obchodný zástupca spravidla až 60-krát sa musí dostaviť za žalobcom, v dôsledku čoho vznikajú najmä cestovné náklady, ale i značná strata času. Odmena podľa tejto zmluvy sa nezahŕňa do výpočtu RPMN, lebo ju žalobca nemusel uzatvoriť, nezahŕňa sa ani do celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom, ani do najvyššej prípustnej odplaty podľa Občianskeho zákonníka. Zmluvy o úvere obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyžaduje zákon č. 129/2010 Z.z.. Poukázal na to, že celkové náklady žalobcu tvorili len úrok a poplatok za garantovanú službu, pričom § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylučuje možnosť, aby súd skúmal neprijateľnosť cenového dojednania, ktorými sú v tomto prípade úrok a poplatok za garantovanú službu, pričom táto odplata neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch a nie je preto v rozpore s dobrými mravmi. V rokoch 2008-2010 maximálna prípustná hodnota RPMN bola 76% až 112,52%, a keďže v každej zmluve je RPMN nižšia, nemôže byť takáto RPMN v rozpore so všeobecne akceptovateľným hodnotovým poriadkom. Čo sa týka tvrdených chýbajúcich náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podľa žalovaného je prílišným formalizmom, pokiaľ sa vyžaduje namiesto termínu konečnej splatnosti úveru uvedenie konkrétneho dátumu splatnosti poslednej splátky, postačuje vymedzenie ako bolo uvedené v zmluve, teda 7.deň 60.týždňa po dni uzavretia zmluvy. Žalobca sa podľa žalovaného mylne domnieva, že musí byť rozpísaná splátka na istinu, úrok a poplatky, toto nie je povinný veriteľ osobitne uvádzať, pričom v súvislosti s tým poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-42/15 z 09.11.2016, a teda súčasťou zmluvy nemusí byť celá amortizačná tabuľka a týmto eurokonformným výkladom by súd mal vykladať aj znenie zákona č. 129/2010 Z.z. Poukázal na to, že odplata v každej zmluve je v súlade s dobrými mravmi a odmena podľa každej zmluvy o doplnkovej službe je primeraná vzhľadom na predpokladaný počet osobných návštev u žalobcu. K otázke neplatnosti zmlúv o doplnkovej službe podľa žalovaného žalobca neuviedol žiadne konkrétne argumenty.
4. K tvrdeniam žalovaného žalobca ešte dňa 28.07.2017 doplnil, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu má ako spotrebiteľ, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho dlh and rámec poskytnutých finančných prostriedkov, jeho postavenie sa stane istejšie a nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty. Naliehavý právny záujem je potrebné skúmať individuálne, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby. Podľa žalobcu odplata za preberanie peňažnej hotovosti na úhradu splátok nie je odôvodnená, zmluva má formulárovú podobu, v zmluve nie je odkaz na nejaký sadzobník alebo rozpis poplatkov za túto službu. Má za to, že ak by odmietol podpísať zmluvu o zabezpečení splátok úveru, úver by mu nebol poskytnutý. Vo vzťahu k zmluve o zabezpečení splátok úveru nemôže byť vylúčená súdna kontrola, keďže ide
o akcesorickú zmluvu k zmluve o úvere a táto musí byť posudzovaná spolu s úverovou zmluvou. Vylúčenie súdnej kontroly by bol v rozpore so zmyslom ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože dodávateľ by mohol základnú úverovú zmluvu rozčleniť na viaceré samostatné zmluvy, ktoré by samostatne upravovali jednotlivé zmluvné podmienky, a to by znamenalo, že v každej takejto zmluve by zmluvná podmienka bola hlavným predmetom plnenia, čo by bolo v rozpore s účelom právnej úpravy. Rovnako tieto zmluvy nemajú samostatné čísla, ale odkazujú na číslo konkrétnej úverovej zmluvy, ku ktorej sa viažu. Má za to, že do RPMN mala byť zahrnutá odmena na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru, potom by RPMN nebola okolo 70% ale cca 200%, čo je úžernícke. Z dôvodu zle uvedenej RPMN sú oba úvery bezúročné a bez poplatkov. Spotrebiteľ si ani nevšimne pri podpisovaní zmluvy, že odplata zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru je vyššia ako samotná odplata za úver. K zmluvám o zabezpečení splátok úveru považuje za rozpor s dobrými mravmi to, že obchodný zástupca žalovaného si sám určuje, kedy príde vybrať splátku, navyše jednou návštevou sú vyberané splátky aj viacerých úverov, za čo dostáva žalovaný odplatu z viacerých zmlúv, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Tým, že spotrebiteľ je nútený pristúpiť na doplnkovú službu, úver sa predraží i niekoľkonásobne, z týchto dôvodov sú obe zmluvy o zabezpečení splátok úveru neplatné. K nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol, že tohto sa domáha z dôvodu, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov a z dôvodu neplatnosti zmlúv o zabezpečení splátok úverov, pretože keď je zmluva neplatná alebo zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalobca poukázal v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania na to, že plynutie subjektívnej premlčacej doby nemožno vykladať tak, že začala plynúť od udalosti, kedy objektívne došlo k bezdôvodnému obohateniu. Tiež doplnil, že nemal na výber, aby mohol splácať úver aj inou formou ako hotovostným výberom splátok.
5. Žalovaný dňa 09.11.2017 uviedol nad rámec svojich skorších tvrdení to, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 16.12.2016 medzi žalovaným ako postupcom a spol. KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., IČO: 24785199 ako postupníkom došlo pred začatím sporu k prevodu všetkých práv a povinností žalovaného súvisiacich s dotknutými zmluvami na nového veriteľa. Preto žalovaný tvrdil, že v konaní nie je pasívne vecne legitimovaný. Žalovaný vzniesol námietku premlčania vo vzťahu ku každej platbe žalobcu uskutočnenej do 28.04.2015, pretože uplynula subjektívna premlčacia doba. Zmluva o úvere aj zmluva o zabezpečení splátok úveru je samostatná, zmluva o zabezpečení splátok úveru je novým záväzkom, v žiadnom prípade náklady za samostatnú dobrovoľnú doplnkovú službu sa nezapočítavajú do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom.
6. Súd nariadil pojednávanie na deň 12.04.2018, na ktoré sa dostavil splnomocnený zástupca žalobcu. Žalovaný mal predvolanie na pojednávanie doručené do vlastných rúk svojho právneho zástupcu dňa 05.03.2018, svoju neúčasť neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie pojednávanie z vážneho dôvodu. Súd preto pojednával v neprítomnosti žalovaného.
7. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom zástupcu žalobcu a oboznámením s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise, a to najmä oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 30.03.2017, zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 27.03.2015, zmluvou o poskytnutí služby komfort zo dňa 27.03.2015, zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.08.2014, zmluvou o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru zo dňa 29.08.2014, oznámením OTP Banka Slovensko, a.s. o výške úrokových sadzieb, oznámením Poštovej banky, a.s. o úrokových sadzbách, maximálnou výškou odplaty za poskytnutie spotrebiteľských úverov za 1.štvrťrok 2008 - 1.štvrťrok 2010, rozsudkom OS Košice II sp.zn. XXC/XX/XXXX, rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 sp.zn. C-XX/XXXX, písomným vyjadrením predkladaným Slovenskou republikou vo veci C-XX/XXXX, stanoviskom Ministerstva financií SR z 06.10.2011, stanoviskom SOI z 14.10.2011, stanoviskom NBS z 03.10.2014, stanoviskom Odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS zo dňa 18.04.2017, protokolmi o platobnej histórii zákazníka. Splnomocnený zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že zmluvy o zabezpečení splátok úveru sú súčasťou úverovej zmluvy, na ktorú odkazujú, v žiadnom prípade tieto zmluvy neboli uzatvorené dobrovoľne. Odmena za hotovostný výber splátok činí 50% istiny úveru, čo si spotrebiteľ pri uzatváraní zmlúv nie je schopný uvedomiť, a preto podľa neho je cieľom takýchto zmlúv zvyšovanie odplaty za úver a nemalo by logiku, aby túto zmluvu spotrebiteľ dobrovoľne podpísal, pokiaľ by dostal úver za rovnakých podmienok aj bez nej. Odmena za takúto službu nebola zahrnutá do celkových nákladov za úver, ani do hodnoty RPMN, a preto z dôvodu uvedenia nesprávnej výšky RPMN je úver bezúročný a bez poplatkov. K námietke premlčania uviedol, že spotrebiteľ nedokáže vyhodnotiť, či je zmluva v súlade so zákonom, či má alebo nemá platiť úroky z úveru. Žalovaný nepreukázal, žeby túto vedomosť žalobca mal už zaplatením poslednej platby alebo
aj skôr. Časovo nevedel ohraničiť, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že úver prepláca, avšak pokiaľ by žalobca o bezdôvodnom obohatení vedomosť mal už v čase splácania úveru, úver by ďalej už nesplácal a už vôbec by si nebral ďalší úver od žalovaného. Pokiaľ by sa malo vyžadovať od spotrebiteľa, aby bol právne uvedomelý, tak treba podotknúť, že aj veriteľ musel vedieť, že zmluva je v rozpore so zákonom, a teda jeho konanie možno hodnotiť ako úmyselné s cieľom obohatiť sa na úkor spotrebiteľov. Okrem toho zástupca žalobcu na pojednávaní popísal svoje skúsenosti so zastupovaním klientov voči žalovanému v iných konaniach, z ktorých opakovane vyplynulo, že obchodní zástupcovia museli týždenne uzavrieť určitý počet zmlúv o úvere, aby mali odmenu. Prvá úverová zmluva s dlžníkom mohla byť uzatvorená aj ako zmluva bez doplnkovej služby hotovostného výberu splátok, avšak to, či nakoniec táto zmluva bola označená ako „bezslužbová“, záviselo na rozhodnutí obchodného zástupcu, pretože to malo vplyv na ich marže. Ak mal spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy výhrady k tejto doplnkovej službe, konkrétny úver ako aj možnosť uzavrieť zmluvu bez zmluvy o zabezpečení splátok úveru, vyhodnocoval manažér. Zmluvy bývali už predvyplnené a namieste so spotrebiteľom sa vypĺňali len osobné údaje, o dobrovoľnú službu teda nešlo. Výber splátok u žalobcu prebiehal obchodnou zástupkyňou z ich obce spravidla týždenne a má vedomosť, že väčšina spotrebiteľov túto službu vôbec nevyužívala a niekedy sa dohodli dlžníci s obchodným zástupcom tak, že sa splátky vyberú napríklad raz za štyri týždne, alebo sa dohodli, že sa stretnú na konkrétnom mieste, kde bola splátka zástupcovi žalovaného odovzdaná. Čo sa týka poplatku za garantovanú službu v úverových zmluvách, zástupca žalobcu uviedol, že táto služba žalobcom nebola vyžiadaná, žalobca ju ani nevyužíval, a poplatok opäť predstavuje len zvýšenie odplaty za úver. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:
8. Zo zmluvy označenej ako zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 27.03.2015 vyplýva, že túto zmluvu uzatvoril žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ. Obsahom záväzku žalovaného bolo poskytnúť v prospech žalobcu splátkový spotrebiteľský úver bez určenia účelu vo výške 800,- eur. Obsahom záväzku žalobcu bola povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v 60 týždenných splátkach vo výške 17,61 eur od prvej po predposlednú splátku a vo výške poslednej splátky 17,37 eur. Celkové náklady boli uvedené ako súčet úroku a poplatku za garantovanú službu, pričom úrok vyjadrený úrokovou sadzbou vo výške 24,50% ročne zo sumy úveru predstavoval sumu 125,37 eur a poplatok za garantovanú službu bol vyčíslený na sumu 130,99 eur. RPMN bola 64,61%, celková čiastka k zaplateniu bola vyčíslená na sumu 1.056,36 eur, priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 34,42%. Úver sa poskytol na dobu 60 týždňov a termínom splatnosti poslednej splátky, a teda konečnou splatnosťou úveru, bol siedmy deň 60.týždňa po uzatvorení zmluvy. Splatnosť splátok bola určená tak, že splatnosť prvej splátky nastáva 20.kalendárny deň po uzavretí zmluvy a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7.kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. 9. Súd mal ďalej zistené, že dňa 27.03.2015 bola súčasne medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená aj zmluva o poskytnutí služby komfort, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného, že žalobcovi za dohodnutú odmenu vo výške 450,72 eur bude počas platnosti zmluvy poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy č. XXXXXXXXX, informovať zákazníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky úveru. Zmluvnú odmenu vo výške 450,72 eur sa žalobca zaviazal splácať v 60 týždenných splátkach od prvej po predposlednú v sume 7,51 eur a poslednú splátku v sume 7,63 eur, a to počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. 10. Zo zmluvy označenej ako zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.08.2014 vyplýva, že túto zmluvu uzatvoril žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ. Obsahom záväzku žalovaného bolo poskytnúť v prospech žalobcu splátkový spotrebiteľský úver bez určenia účelu vo výške 600,- eur. Obsahom záväzku žalobcu bola povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v 60 týždenných splátkach vo výške 13,16 eur od prvej po predposlednú splátku a vo výške poslednej splátky 12,97 eur. Celkové náklady boli uvedené ako súčet úroku a poplatku za garantovanú službu, pričom úrok vyjadrený úrokovou sadzbou vo výške 22% ročne zo sumy úveru predstavoval sumu 84,34 eur a poplatok za garantovanú službu bol vyčíslený na sumu 105,07 eur. RPMN bola 63,42%, celková čiastka k zaplateniu bola vyčíslená na sumu 789,41 eur, priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 44,06%. Úver sa poskytol na dobu 60 týždňov a termínom splatnosti poslednej splátky, a teda konečnou splatnosťou úveru, bol siedmy deň 60.týždňa po uzatvorení zmluvy. Splatnosť splátok bola určená tak, že splatnosť prvej splátky nastáva 20.kalendárny deň po uzavretí zmluvy a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7.kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. 11. Súd mal ďalej zistené, že dňa 29.08.2014 bola súčasne medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená aj zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru, ktorej predmetom bol záväzok
žalovaného, že žalobcovi za dohodnutú odmenu vo výške 309,- eur bude počas platnosti zmluvy poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy č. XXXXXXXXX v mieste určenom zákazníkom. Zmluvnú odmenu vo výške 309,- eur sa žalobca zaviazal splácať v 60 týždenných splátkach od prvej po predposlednú v sume 5,15 eur a poslednú splátku v sume 5,15 eur, a to počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. 12. V oboch zmluvách o spotrebiteľskom úvere bola zhodne vymedzená garantovaná služba podľa bodu 4 tak, že za tento poplatok má klient výhody spočívajúce v telefonickom upozornení na omeškanie s uhradením sumy splatnej podľa tejto zmluvy, v možnosti požiadať o podporu a poskytnutie informácií prostredníctvom zákazníckej telefonickej linky a kontaktných centrách na pobočkách, ktoré sú zákazníkovi k dispozícii v úradných hodinách uvedených na webovom sídle žalovaného, a to v súvislosti s poskytovaním informácií o úvere a právach a povinnostiach zákazníka podľa tejto zmluvy, v možnosti získať duplikáty dokumentov v súvislosti so zmluvou v prípade ich straty alebo poškodenia, v možnosti získať evidenciu platieb ako pomôcku na vedenie záznamov o platbách podľa zmluvy, v záväzku žalovaného zdržať sa uplatnenia nároku na zaplatenú časť dlžnej sumy v dedičskom konaní, ak dôjde k smrti zákazníka. 13. Podľa protokolu o platobnej histórii ( č.l. 104) k zmluve zo dňa 27.03.2015 vyplýva, že žalobca vyčerpal sumu 800,- eur a uhradil celkovo sumu 802,- eur na splátkach úveru, a to čiastkovými platbami realizovanými od 04.04.2015 do 18.04.2016. Podľa protokolu o platobnej histórii ( č.l. 105) k zmluve zo dňa 29.08.2014 vyplýva, že žalobca vyčerpal sumu 600,- eur a uhradil celkovo sumu 783,16 eur na splátkach úveru, a to čiastkovými platbami realizovanými od 16.09.2014 do 23.08.2015. 14. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 30.03.2017 mal súd zistené, že záväzky zo zmlúv č. 611198008 a 609965476 uzatvorených so žalovaným boli postúpené na spol. KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., IČO: 47030691 zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2016. Dlh zo zmluvy č. 611198008 bol veriteľom vyčíslený na sumu 705,09 eur a dlh zo zmluvy č. XXXXXXXXX bol veriteľom vyčíslený na sumu 315,24 eur. 15. Zmluvné ustanovenia: T. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon“), Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti. Podľa § 2 písm. a), b), d) zákona, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, Podľa § 2 písm. g) zákona, na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,
Podľa § 9 ods. 1 zákona, Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Podľa § 9 ods. 2 zákona, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
Podľa § 11 ods. 1 zákona, Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.
Podľa § 9 ods. 7 zákona, veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 4 písm. t/, v/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa; požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie, Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 107 ods. 1 a 2 O <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>bčianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
16. V konaní nebolo sporné, že žalovaný ako veriteľ so žalobcom ako dlžníkom uzatvoril dňa 29.08.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 609965476, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 600,- eur a ani to, že žalovaný ako veriteľ so žalobcom ako dlžníkom uzatvoril dňa 27.03.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 800,- eur. Žalobca obe zmluvy uzatváral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní zmlúv nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania. Pri zákonnom posudzovaní konkrétneho prípadu súd preto vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy uzavretej dňa 29.08.2014 a dňa 27.03.2015 je vzťahom občianskoprávnym a na predmetné zmluvy sa hľadí ako na spotrebiteľské zmluvy. V konaní nebolo sporné ani to, že medzi sporovými stranami bola dňa 29.08.2014 uzatvorená zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru, na základe ktorej žalobcovi za dohodnutú odmenu vo výške 309,- eur žalovaný počas platnosti zmluvy poskytoval službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe
zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 29.08.2014. Y. nebolo sporné ani to, že medzi sporovými stranami bola dňa 27.03.2015 uzatvorená zmluva o poskytnutí služby komfort, na základe ktorej žalobcovi za dohodnutú odmenu vo výške 450,72 eur žalovaný počas platnosti zmluvy poskytoval službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 27.03.2015 ako aj službu spočívajúcu v podaní informácie o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu žalobcu a v podaní informácie o prijatí úhrady splátky úveru. V konaní nebolo sporné ani to, že na istine úveru zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX žalobca vyčerpal sumu 600,- eur a uhradil žalovanému sumu 783,16 eur ( vyplýva aj z č.l. 23 a 105) a že na istine úveru zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX žalobca vyčerpal sumu 800,- eur a uhradil žalovanému sumu 802,- eur (vyplýva aj z č.l. 23 a 104). 17. V konaní bolo sporným to, či zmluva o úvere zo dňa 29.08.2014 a zo dňa 27.03.2015 má alebo nemá všetky náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a či sa v dôsledku ich prípadnej absencie považuje úver podľa § 11 tohto zákona za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako tak strany rôzne argumentovali ohľadom spornej skutočnosti, či zmluva o poskytnutí služby komfort zo dňa 27.03.2015 ako aj zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru zo dňa 29.08.2014 je platná, alebo nie je platná z dôvodu, že táto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
18. Žalovaný namietal, že žaloba v časti o určenie neplatnosti zmlúv o zabezpečení splátok úveru (teda presnejšie zmluvy o poskytnutí služby komfort zo dňa 27.03.2015 ako aj zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru zo dňa 29.08.2014) nie je procesne prípustná. Žalobca sa domáha určenia právnej skutočnosti a nie určenia, či tu právo je, alebo nie je. Právny úkon (v danom prípade zmluva o zabezpečení splátok úveru ako viacstranný právny úkon) je právnou skutočnosťou, s ktorou objektívne právo spája vznik, zmenu a zánik (rovnako aj zrušenie) práv a povinností. Z tohto vyplýva, že pre účely cit. ust. § 137 CSP je potrebné vnímať žalobu o určenie platnosti / neplatnosti právneho úkonu ako žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP.
19. Podľa § 137 písm. d/ Civilného sporového poriadku (CSP), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 20. Žalobcom podaná určovacia žaloba o určenie právnej skutočnosti (o určenie neplatnosti právneho úkonu - zmlúv o zabezpečení splátok úveru zo dňa 29.08.2014 a 27.03.2015) podľa CSP je prípustná iba vtedy, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu. Súd konštatuje, že možnosť domáhať sa určenia neplatnosti takejto spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sama osebe nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže jej predmetom nie je poskytnutie úveru (aj keď ide v oboch prípadoch o závislú zmluvu na príslušnej úverovej zmluve, lebo nebyť úverovej zmluvy, nebolo by splátok, ktoré by veriteľ hotovostne inkasoval na základe tejto zmluvy), zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva. Hoci § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2018 umožnil spotrebiteľovi podať žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako už bolo uvedené, zmluvy o zabezpečení splátok úveru samé osebe nie je možné považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lebo ich predmetom nie je záväzok veriteľa poskytnúť v prospech dlžníka finančné prostriedky a ani záväzok dlžníka úver vrátiť aj s úrokmi. Preto prípustnosť žaloby o určenie neplatnosti zmlúv o zabezpečení splátok úveru nie je možné vyvodiť ani z § 11 ods. 4 zák.č. 129/2010 Z.z. Súd preto dospel k záveru, že žaloba o určenie, že zmluva o zabezpečení splátok úveru č. XXXXXXXXX zo dňa 29.08.2014 a zmluva o zabezpečení splátok úveru č. XXXXXXXXX zo dňa 27.03.2015 sú neplatné, nie je procesne prípustná a o takejto žalobe súd nemôže rozhodnúť samostatným výrokom rozsudku. Súd navyše dodáva, že vyslovenie neplatnosti oboch zmlúv samostatným výrokom, pokiaľ sa žalobca súčasne domáha aj vydania bezdôvodného obohatenia (nielen z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) aj z dôvodu neplatnosti uvedených dvoch zmlúv o zabezpečení splátok úveru, by bolo i nadbytočné, keďže skúmanie, či zmluvy o zabezpečení splátok úveru sú alebo nie sú platné, je vo vzťahu k otázke o vydanie bezdôvodného obohatenia otázkou predbežnou, ktorú musí súd skúmať v každom prípade ešte predtým, než vysloví či došlo alebo nedošlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu v časti o určenie neplatnosti zmlúv (bod 1 a 2 žalobného petitu v žalobe) ako procesne neprípustnú zamietol. 21. Ďalej sa súd preto zaoberal už len dôvodnosťou žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 185,16 eur. V tejto súvislosti sa najskôr bolo potrebné vysporiadať s námietkou žalovaného, že nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože ešte pred podaním žaloby zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.12.2016 boli pohľadávky zo zmlúv č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX postúpené na spol. KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., čo vyplynulo aj o oznámenia, ktoré predložil žalobca ( č.l. 10). Súd konštatuje, že hoci aj došlo k postúpeniu pohľadávok z úverových zmlúv č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX, súd mal preukázané, že všetky plnenia,
ktoré žalobca za účelom splácania oboch úverov plnil, plnil žalovanému a nie jeho právnemu nástupcovi, na ktorého boli pohľadávky postúpené. Uvedené celkom jednoznačne vyplýva aj z tvrdení samotného žalovaného ( č.l. 23 - podanie žalovaného z 05.06.2017), kde žalovaný potvrdil tvrdenia žalobcu, že žalobca na splnenie povinností z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 29.08.2014 a zo zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru zo dňa 29.08.2014 plnil žalovanému sumu 783,16 eur a že žalobca na splnenie povinností z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 27.03.2015 a zo zmluvy o poskytnutí služby komfort zo dňa 27.03.2015 plnil žalovanému sumu 802,- eur. To znamená, že všetky doposiaľ žalobcom vykonané úhrady boli realizované v prospech žalovaného, a preto to môže byť výlučne žalovaný a nik iný, ktorý sa mohol na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť, keďže len jemu bolo z titulu splácania záväzkov z vyššie uvedených zmlúv plnené. Aj zo žalovaným predloženej platobnej histórie vyplýva, že všetky platby žalobca realizoval v prospech žalovaného, keďže všetky vyššie uvedené úhrady boli vykonané ešte pred tým, než vôbec došlo k postúpeniu pohľadávok, teda pred dňom 16.12.2016, keďže posledná žalobcova úhrada týkajúca sa zmluvy z 29.08.2014 bola zo dňa 23.08.2015 a týkajúca sa zmluvy z 27.03.2015 bola zo dňa 18.04.2016. Aj z toho teda jednoznačne vyplýva, že všetky úhrady museli byť realizované ešte v prospech žalovaného, keďže v čase ich realizácie pohľadávky postúpené na nového veriteľa ani neboli. Súd preto uzatvoril, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný, pretože žalobca plnil výlučne jemu, a preto bude súd posudzovať to, či a v akom rozsahu sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. 22. Súd preskúmal predložené zmluvy a dospel k záveru, že v zmluve o úvere zo dňa 29.08.2014 a aj v zmluve o úvere zo dňa 27.03.2015 absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona: výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V oboch zmluvách sa zhodne uvádza, že žalobca sa zaväzuje splatiť úver v 60 týždenných splátkach s tým, že splatnosť splátok vymedzená tak, že prvá splátka je splatná na 20.kalendárny deň po dni uzavretia zmluvy a splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7.kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Toto ustanovenie v oboch zmluvách, pokiaľ ide o termíny splatnosti splátok, je pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľné a zmätočné, pretože nejednoznačne a zložito určuje termíny splatnosti jednotlivých splátok, keďže na základe takéhoto ustanovenia je bežný spotrebiteľ odkázaný sám si vypočítavať splatnosti jednotlivých splátok. Čím zložitejšie je ustanovená splatnosť každej jednej splátky, tým vyššie je riziko, že dlžník nebude splátky splácať včas, navyše, keď zákon vyslovene vyžaduje, aby boli určito a presne vymedzené jednotlivé termíny splatnosti splátok. Preto súd vyvodil, že na túto časť zmluvy nemožno prihliadať. S tým súvisí i nedostatočné vymedzenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona, a to uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V zmluve sa uvádza len toľko, že dňom konečnej splatnosti úveru je 7.deň 60.týždňa po uzatvorení zmluvy. Ustanovenie zmluvy, ktoré stanovovalo termíny jednotlivých splátok odpočtom počtu dní a týždňov od uzavretia zmluvy a počet splátok, nemožno podľa názoru súdu za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru. Naviac aj zákon používa pojem termín, čo znamená, že má byť presne uvedený termín, na ktorý pripadá konečná splatnosť úveru a nie je možné nahradiť uvedenú náležitosť zmätočným odpočtom termínov splatnosti 1. až 60. splátky tak, že sa sám spotrebiteľ musí dopátrať k termínu, na ktorý pripadá konečná splatnosť. Uvedený výklad o nedostatku presného údaja o termínoch splatnosti splátok a konečnej splatnosti úveru je aj v súlade s výkladom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci C-XX/XX, Podľa výroku č. II a III tohto rozsudku čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice XXXX/XX/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Teda síce zmluva nemusí obsahovať dátumy splatnosti každej zo 60 splátok, ale je potrebné, aby inak nepochybne vymedzovala údaj, kedy sa splátky stávajú splatné a dokedy má spotrebiteľ povinnosť platiť. Z predložených zmlúv o spotrebiteľskom úvere však spotrebiteľ nemôže nepochybne identifikovať dátumy splatnosti splátok, keďže sa vyžaduje komplikovaný odpočet dní a týždňov na seba nadväzujúcich splátok a inak než s pomocou kalendára jednoducho splatnosť splátok určiť nemožno a už vôbec nie je možné, aby to spotrebiteľ vedel určiť už pri podpise zmluvy, keďže uvedené je pracné a časovo náročnejšie si vôbec vyvodiť.
23. V súvislosti s náležitosťou podľa § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona, a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, vo vzťahu ku ktorej žalobca tvrdil, že nebola správne v oboch zmluvách o úvere uvedená, nakoľko ani v jednej zmluve nebol uvedený spôsob započítania splátky na istinu, úroky a poplatky, súd poukazuje na najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. XCdo/XXX/XXXX zo
dňa 22.02.2018. V ňom bolo konštatované, že § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Žalobcom vytýkaný nedostatok preto nespôsobuje bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru.
24. Pokiaľ ide o poplatok za garantovanú službu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX v sume 130,99 eur (zatiaľ čo úroky predstavovali 125,37 eur) a zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX v sume 105,07 eur (zatiaľ čo úroky predstavovali 84,34 eur), tento bol jednorazovým poplatkom, ktorého splácanie sa realizovalo v splátkach spolu so splácaním úroku, pričom je deklarovaný ako poplatok za úkony uvedené v bode 4 zmluvných dojednaní. Po posúdení jeho výšky súd konštatuje, že výška tohto poplatku predstavuje v zmluve č. XXXXXXXXX až 16,37% z istiny úveru a v zmluve č. XXXXXXXXX až 17,51%. Pri porovnaní sumy úrokov a poplatku za garantovanú službu súdu vyplýva, že obslužné úkony súvisiace s poskytnutím úveru, komunikáciou so zákazníkom, či evidovaním platieb na karte splátok stoja žalovaného viac, než je samotná odplata za poskytnutú úverovú istinu. Navyše ide o také úkony a služby, ktoré žalovaný ani reálne svojmu klientovi nemusí po dobu splácania úveru poskytnúť, teda pri uzatváraní zmluvy nie je vôbec možné predpokladať, či tieto služby aj veriteľ dlžníkovi reálne poskytne, keďže v čase uzavretia zmluvy nemôže žalovaný vedieť, či dlžník bude v omeškaní a bude ho potrebné telefonicky vyzývať na úhradu či využije dlžník klientskú podporu či poradenstvo, či bude dlžník žiadať vyhotovenie duplikátov dokumentov. Ešte predtým, než je vôbec zrejmé, či dlžník takto vymedzené služby využije, žalovaný požaduje paušálny poplatok za tieto služby, a teda poplatkuje vopred paušálne úkony, ktoré dlžník reálne ani nemusí využiť, a teda reálne veriteľ ani nebude nútený takto vopred spoplatnené úkony vykonať, a teda mu nikdy v súvislosti s týmito úkonmi žiadne náklady ani nevzniknú. V prejednávanej veci žalobca si túto garantovanú službu nevyžiadal a ani ju nevyužíval. Nič nebránilo žalovanému spoplatniť jednotlivé nadštandardné úkony pre dlžníka, ktoré si dlžník osobitne vyžiada, každý samostatne, uviesť odplatu (poplatky) za takto individuálne vymedzené služby do zmluvy a protiplnenie v podobe poplatku uplatňovať až vtedy, keď dlžník službu skutočne využije, a to s prihliadnutím na náklady, ktoré s takýmto úkonom navyše bude veriteľ nútený aj skutočne vynaložiť. Namiesto toho veriteľ zvolil pre spotrebiteľa podstatne menej výhodný spôsob, keď poplatkuje úkony paušálne bez ohľadu na to, či ich dlžník využije, či takéto služby bude vôbec dlžník potrebovať a bez ohľadu na to, či ich veriteľ bude vo vzťahu ku konkrétnemu dlžníkovi vôbec musieť vykonať. Už toto vyznieva úplne jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento je nútený vopred si „predplatiť“ služby, ktoré mu ani nikdy nemusia byť reálne poskytnuté. Ani z jednej zmluvy o úvere tak, ako je táto koncipovaná, pritom vôbec nevyplýva, či dlžník má možnosť v prípade, ak nemá záujem o takto definované nadštandardné služby, uzavrieť zmluvu aj bez nutnosti pristúpiť na tento poplatok za služby, o ktoré reálne záujem nemá alebo ak napríklad dopredu vie, že ich určite využívať nebude, alebo či každý dlžník bez výnimky v podstate nemá inú možnosť, ako len vziať úver aj s povinnosťou platby poplatku za uvedené garantované služby. Nemožno preto hovoriť o dobrovoľnosti pristúpenia na spoplatnené „garantované služby“. Okrem toho už aj porovnaním dvoch predložených úverových zmlúv v tomto konaní je zrejmé (a aj z iných súdnych konaní, kde vystupuje totožný veriteľ, resp. jeho právny nástupca má súd tú vedomosť), že výška poplatku za garantované služby v úverových zmluvách žalovaného býva určovaná v rôznej výške, hoci rozsah takto spoplatnených služieb uvedených v bode 4 zmluvných dojednaní je v každej zmluve rovnaký. Uvedené rozdielne poplatkovanie totožných služieb podľa názoru súdu nemá logické opodstatnenie, keďže tento poplatok (ak nemá ísť o poplatok za služby fiktívne) má byť protihodnotou za stále rovnaký okruh služieb, a teda celkom dôvodne sa súd domnieva, že výšku jeho poplatku veriteľ určuje v závislosti na výške poskytovaného úveru, a teda to úplne dôvodne nahráva už načrtnutému konštatovaniu, že jediným účelom tohto poplatku je zvyšovanie odplaty za poskytnutú istinu úveru v závislosti na výške úveru a nie krytie reálnych nákladov za služby. Keby to tak totiž bolo, za rovnaký okruh služieb by veriteľ nemal dôvod žiadať vždy rozdielnu výšku protiplnení.
25. Okrem toho obsahom týchto služieb je telefonické upomínanie zákazníka v prípade jeho omeškania, ktoré z hľadiska jeho vzťahu k vzniku práva veriteľa na zaplatenie splátok úveru, ani z hľadiska vzniku nejakých jeho iných práv, nemá žiadnu právnu relevanciu a ide len o nadbytočný úkon, preto poplatkovanie takýchto zbytočných úkonov rovnakom vyznieva celkom účelovo. Ďalej súd podotýka, že účtovanie poplatku za vydanie evidencie platieb, teda dokladu, do ktorého sa písomne potvrdzujú
prijaté platby dlžníka a do ktorej sa eviduje zostatok úveru k úhrade po jednotlivých platbách, je v priamo v rozpore so zákonom. Súd poukazuje na § 9 ods. 2 písm. l/ zák.č 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého má spotrebiteľ právo na bezplatné vyžiadanie si amortizačnej tabuľky od veriteľa a na § 569 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ je povinný vydať dlžníkovi na jeho požiadanie písomné potvrdenie o tom, že dlh bol úplne alebo čiastočne splatený. Teda poplatkovať vydanie karty, kde sa eviduje, že dlžník dlh postupne spláca, je v priamom rozpore s § 569 OZ, kde povinnosť vydať potvrdenie o splácaní dlhu má veriteľ vždy zo zákona, ako ho o to dlžník požiada a nie až vtedy, keď dlžník za takýto úkon veriteľovi zaplatí. Rovnako tak, pokiaľ do karty klienta veriteľ zapisuje amortizáciu úveru, jeho postupné ponižovanie vzhľadom na platby dlžníka, potom právo na jej vydanie má dlžník na požiadanie a bezplatne v zmysle zák.č. 129/2010 Z.z. a zákon vylučuje, aby šlo o spoplatnený úkon a už vôbec s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia v danom prípade nejde o nijaký nadštandardný úkon. Okrem toho spoplatňovať ako nadštandardnú službu skutočnosť, že dlžník môže kontaktovať veriteľa na telefonickej zákazníckej linke (ktorý telefonický hovor zákazník celkom zrejme osobitne zaplatí) alebo v prevádzkarni žalovaného, sa súdu javí ako absurdné v dobe, keď takéto služby v záujme spokojnosti klientov sú u dodávateľov úplne bežným štandardom bez toho, aby si takúto vymoženosť klient osobitne predplácal. Rovnako tak súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal, že by v zmluve stanovená suma poplatku za tieto služby (aj keby hypoteticky dlžník využil každú z garantovaných služieb) odrážala skutočné náklady, ktoré veriteľ musí vynaložiť v súvislosti s poskytovaním služby, keďže s vyhotovením duplikátu listiny (napr. zmluvy či evidencie splátok) či so zaslaním upomienky dlžníkovi celkom objektívne nemôžu veriteľovi vzniknúť náklady vo výške dosahujúcej takmer 20% istiny úveru. S poukazom na to, čo súd vyššie uviedol, má súd za to, že podstatou poplatku za garantované služby podľa súdu nie je nič iné, len pridanie ďalších nákladov nad rámec úroku, a to súd konštatuje vo vzťahu k obom úverovým zmluvám. Zmluvná podmienka - dojednanie poplatku z garantovanú službu v oboch úverových zmluvách z vyššie uvedených dôvodov preto podľa súdu nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, a preto je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľná.
26. Súd sa uvedeným vyhodnotením poplatku zaoberal primárne preto, že uvedenie tohto poplatku v oboch zmluvách osobitne (ako samostatný poplatok) okrem už uvedeného podľa názoru súdu aj značne deformuje informáciu o cene poskytnutého úverového produktu, nakoľko táto cena v skutočnosti nepozostáva iba z úroku za poskytnutie úveru. Úroková sadzba je síce v oboch sporných spotrebiteľských zmluvách vyjadrená, avšak len formálne. Z ďalších ustanovení vyplýva, že cenou za poskytnutú finančnú službu je totiž nielen úrok za poskytnutie úveru, ale aj poplatok za garantovanú službu (nehovoriac o odmene zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru - o tom viac v ďalšom odôvodnení). Ustanovenie spornej zmluvy o cene úveru obchádza kogentné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o tom, že zmluva musí obsahovať (reálnu, nie predstieranú) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru. Jedná sa o základný údaj, na základe ktorého sa spotrebiteľ rozhoduje, či si ponúkaný finančný produkt objedná alebo využije služby iného poskytovateľa úverov. Obsah zmlúv sa snaží klamlivo spotrebiteľa presvedčiť, že cena finančnej služby vyjadrená úrokom za poskytnutie úveru 24,50 %, resp. 22% ročne, je veľmi výhodná, pričom žalovanému je jasné, že dlžník pri uzatváraní zmluvy nemá čas a priestor vykonávať matematické výpočty, aby si porovnal percentuálny údaj uvedený v zmluve so skutočnou finálnou cenou finančného produktu. Tým, že cenu za úverový produkt veriteľ rozdelí na úrok a poplatok, skutočnú cenu úveru tak znejasní a cena sa javí ako nižšia a produkt pre spotrebiteľa ako výhodnejší a tým logicky lepšie predajný. Takéto uvedenie úrokovej sadzby v zmluve, ktorá síce je uvedená formálne správne - percentom ročne, ale neodzrkadľuje skutočnú cenu služby, lebo nezohľadňuje povinnosť uhradiť aj ďalší náklad - poplatok, nemôže napĺňať dikciu § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z.o povinnosti veriteľa uvádzať skutočnú pravdivú úrokovú sadzbu. Preto má súd za to, že v zmluvách nie je uvedená správne ani úroková sadzba, keďže táto zohľadňuje len úrok a nie aj poplatok, ktorý s poukazom na to, čo súd uviedol vyššie, navodzuje úplne dôvodne dojem, že jeho jediným účelom je navýšenie odplaty žalovaného. Poplatok za garantovanú službu súd vyhodnotil ako náklad, ktorého cieľom nebolo poskytovať služby, ktoré by si dlžník skutočne vyžiadal ako pre neho výhodné služby, slúžiace na zlepšenie poskytovaných služieb, ale ako sumu, ktorá, pod zámienkou poskytovania „nadštandardných služieb“ sledovala jediný cieľ, a to zvýšiť odplatu žalovaného za poskytnutie úveru. Odplata bola takto „zaobalená“ do osobitnej ceny za služby zákazníka (ktoré služby sú jednak úplne nadbytočné, alebo čo je závažnejšie, ide o služby, ktoré zo zákona nesmú byť vôbec spoplatňované). Preto takýmto rozdelením skutočnej odplaty na úrok a skrytím ďalšej časti odplaty pod poplatok za služby, žalovaný neuviedol v zmluvách reálnu výšku odplaty v podobe úrokovej sadzby a táto bola logicky nižšia, než odplata, ktorú v skutočnosti veriteľ odbržal.
27. Z dôvodu absencie všetkých vyššie uvedených náležitostí zmluvy je nutné spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zák.č. 129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bez poplatkov.
28. Ďalej sa súd prejudiciálne vysporiadal aj so zmluvou o doplnkovej dobrovoľnej službe zabezpečenia splátok úveru zo dňa 29.08.2014 a zmluvou o poskytnutí služby komfort zo dňa 27.03.2015. Predmetom zmluvy o doplnkovej dobrovoľnej službe zabezpečenia splátok úveru zo dňa 29.08.2014 bola „služba“ poskytovaná zo strany žalovaného spočívajúca v hotovostnom prevzatí - inkasovaní splátok úveru zo zmluvy č. XXXXXXXXX od žalobcu, a to za odmenu vo výške 309,- eur, ktorú sa následne žalobca zaviazal splácať tiež v 60 týždenných splátkach. Predmetom zmluvy o poskytnutí služby komfort zo dňa 27.03.2015 bol záväzok žalovaného, že žalobcovi za dohodnutú odmenu vo výške 450,71 eur bude počas platnosti zmluvy poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy č. XXXXXXXXX, informovať zákazníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky úveru. Obe uvedené zmluvy svojím režimom podliehajú ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, tieto zmluvy súvisia so zmluvou o úvere. Z ich obsahu je totiž zrejmé, že boli uzavreté v súvislosti s úverovou zmluvou, na ktorú odkazujú, bez uzavretia zmluvy o úvere by ani tieto dve zmluvy nemali žiadne opodstatnenie. Jedná sa o závislú zmluvu na príslušnej úverovej zmluve, lebo nebyť úverovej zmluvy, nebolo by splátok, ktoré by žalobca hotovostne inkasoval. Vo vzťahu k danej „poskytnutej službe“ pritom súdu nezistil žiadne finančné poradenstvo alebo podporu, prípadne inú výhodu klienta, ktorému by bol v súvislosti s uzavretím zmluvy poskytovaný „nadštandardný servis“ od žalovaného. Dotknuté služby preberania úhrad v hotovosti sú úkonmi, ktoré slúžia v podstate výlučne záujmom veriteľa a nie záujmom dlžníka a dlžník platí prakticky za to, že si veriteľ znižuje riziko nezaplatenia splátok tým, že ich vyberá v hotovosti. Takéto konanie žalovaného je v rozpore s ust. § 9 ods. 7 zák. č. 129/2010Z.z., keď vymedzením takejto služby bola (rovnako ako v prípade poplatku za garantovanú službu) zvýšená odplata spojená s poskytnutím úveru. Okrem toho v zmluve o poskytovaní služby komfort sa žalobca zaviazal platiť odplatu okrem vyberania splátok i za to, že bude informovať dlžníka o prijatí úhrady splátky. Táto „služba“ je prakticky totožná s garantovanou službou podľa bodu 4 úverovej zmluvy, kde za ďalší osobitný poplatok je žalobcovi vydaná evidencia platieb ako záznamu o platbách. Teda dá sa konštatovať, že jedným poplatkom za garantovanú službu dlžník zaplatí za to, že mu veriteľ vystaví evidenciu, do ktorej sa evidujú dlžníkove úhrady a druhou odmenou zo zmluvy o poskytnutí služby komfort dlžník zase platí (duplicitne) za to, že mu bude oznámené, že platba splátky bola veriteľom prijatá. Dve totožné služby spoplatňované dvakrát, navyše za stavu, keď je potvrdenie o prijatých platbách veriteľ povinný poskytnúť dlžníkovi na požiadanie zo zákona a bezplatne. Už aj toto vyznieva celkom účelovo tak, že žalovaný vymyslel nelogické služby (i duplicitné), za ktoré by mohol od dlžníka zinkasovať peňažné prostriedky nad rámec odplaty za úver. Uvedené zmluvy (o poskytnutí služby komfort a dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru) súd preto považoval za výslovne účelové, so snahou obchádzať zákon, ktoré je potrebné považovať za rovnajúce sa neprijateľnej podmienke v zmysle § 53 ods. 4 písm. t/ a v/ Občianskeho zákonníka a z tohto dôvodu (a to aj v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka) za neplatné. Skutočnosť, či je alebo nie je takáto zmluva o poskytovaní ďalších služieb podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, nemá na jej nesamostatný a nekalý charakter žiadny vplyv. Už len samotná skutočnosť, že dodávateľ by jednotlivé ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy (navyše vopred naformulované výlučne ním) „vyňal“ zo štandardnej zmluvy o úvere a označil ich ako samostatné zmluvy, za účelom zvýšenia odplaty vyžadovanej od spotrebiteľa, (minimálne) vykazuje znaky konania rozporného s dobrými mravmi. Vytvorením akejsi druhej odplatnej zmluvy žalovaný jednoznačne sledoval zvýšenie vlastného zisku z poskytnutia úveru. Je pritom otázne, ak skutočne má žalovaný poskytovať spotrebiteľské úvery aj bez zmlúv o zabezpečovaní splátok úveru, tak ako tvrdí, či je toto ich poskytovanie realizované za rovnakých alebo obdobných finančných podmienok, alebo sú to obsahovo výrazne iné úverové zmluvy (z hľadiska ceny úveru, lehoty poskytnutia úveru atď.), výraznejšie nevýhodnejšie pre spotrebiteľov, pokiaľ ide o podmienky poskytnutia úveru, nepriamo nútiace spotrebiteľov, ak chcú dostať úver, podpísať aj túto doplnkovú zmluvu za neprimeranú odmenu, a to fakticky len za inkasnú činnosť žalovaného realizovanú v mieste bydliska dlžníka. Podľa názoru súdu je pritom úplne jedno, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru (či odmena, či poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov predovšetkým hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska však ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku je aj jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, ktorá navyše v oboch zmluvách predstavuje viac než 50%
istiny poskytnutého úveru a ktorá výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN , jej celková výška by bola omnoho vyššia, ako bolo uvedené v zmluve. Súd má totiž za to aj s poukazom na to, či už súd uviedol vyššie, že táto služba nie je dobrovoľná. Výška tejto odmeny (poplatku) z oboch zmlúv mala byť podľa § 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z. zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN. V prípade, ak táto odmena by bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj do RPMN, podstatne by zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a preto možno konštatovať, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona by sa úver aj z dôvodu nesprávne určenej RPMN považoval (nad rámec už vyššie uvedeného) za bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru súdu, týmto spôsobom (nezahrnutím „odmeny“ za inkasovanie splátok ako doplnkovej služby do celkových nákladov a RPMN) dochádza k obchádzaniu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Súd tiež pre úplnosť poukazuje na to, že tak ako aj v prípade poplatku za garantovanú službu, tak aj v prípade tejto odmeny nie je zrejmé, ako bola daná suma určená a čo v konečnom dôsledku mala pokryť, uvedené zo zmlúv nevyplýva a žalovaný ani nepreukázal, že by sa jej výška odvíjala od skutočných nákladov spojených s týždenným vyberaním splátok, resp. či bola určovaná paušálne (napr. určitým percentom podľa výšky úverovej istiny, resp. inak). Osobitne súd vyhodnotil ako okolnosť, ktorá je výrazne v neprospech spotrebiteľa, skutočnosť, že v zmysle bodu 1.5 oboch uvedených zmlúv má žalovaný nárok na odmenu za hotovostný výber splátok v celom dohodnutom rozsahu aj vtedy, ak službu nie je možné poskytnúť z dôvodov na strane dlžníka, napr. pre to, že úver splatí predčasne. Čiže aj keď spotrebiteľ, ktorý splatí úver predčasne (čím len realizuje svoje zákonné právo kedykoľvek predčasne splatiť úver), je povinný zaplatiť náklady aj za službu výberu splátok, resp. tú jej časť, ktorú vôbec nevyužije, a ktorá pripadá na obdobie, za ktoré splatil splátky predčasne, a teda zaplatí aj náklady pracovníka žalovaného vyberajúceho hotovosť, ktoré vôbec nevznikli, keďže sa z dôvodu predčasného splatenia úveru pracovník žalovaného k dlžníkovi za účelom výberu splátok nemusí viac dostaviť. Uvedené je podľa názoru súdu aj v rozpore s § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Zmluva o uvedenej doplnkovej službe teda zaväzuje dlžníka predčasne splatiaceho úver v rozpore so zákonom zaplatiť tie náklady spojené s úverom (odmenu za výber splátok spojenú s úverom) aj za obdobie po jeho predčasnom splatení. Súd s poukazom na všetko vyššie uvedené zmluvu o poskytnutí služby komfort a zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru posúdil ako absolútne neplatné, jednak ako neprijateľné zmluvné podmienky, a jednak aj v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre obchádzanie zákona č. 129/2010 Z.z.). Uvedené vyhodnotil prejudiciálne pre účely posúdenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
29. Vo vzťahu k ďalšej námietke žalovaného, súd konštatuje, že aj podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C -42/15 z 09.11.2016, ktorý sa týkal výkladu smernice 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, nesprávne uvedenie výšky RPMN a úrokovej sadzby spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pretože súd konštatoval to, že porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte smernice 2008/48, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku tohto veriteľa na úroky a poplatky. Takýto podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera nákladov, resp. bezúročnosť a bezpoplatkovosť by spôsobila absencia takej náležitosti, ktorá svojou povahou môže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku a takou je nepochybne aj uvedenie správnej výšky úrokovej sadzby.
30. K argumentom žalovaného ohľadom nemožnosti skúmať prijateľnosť zmluvnej podmienky (vo vzťahu k poplatku za garantovanú službu a poplatku za zabezpečenie splátok úveru) podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd uvádza, že táto námietka dôvodná nie je. Sporné poplatky nie sú úrokmi, ale poplatkami, ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať náklady za plnenia skutočne vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme, a teda nepochybne na skvalitnenie služby. Pri štandardnom úverovaní by za určitých okolností mohli tieto poplatky predstavovať tzv. vedľajšie cenové dojednanie. Doplnkové služby a vedľajšie plnenia nie sú hlavným predmetom zmluvy, vo vzťahu ku ktorým by súd skutočne nemohol skúmať ich neprijateľnosť. Hlavným predmetom plnenia a hlavným cenovým dojednaním pri spotrebiteľskom úvere, je predovšetkým úverová istina a úroky za úver. Pre právne posúdenie je zásadnou skutočnosť, že podstatou a hlavným cieľom zmluvy bolo získať úver.
Ako je zrejmé z § 53 ods. 1 OZ, ten explicitne vylučuje zo súdneho prieskumu hlavný predmet plnenia a primeranosť jeho ceny. Nie teda sporné poplatky, ktoré, ak by boli platné, tak by mohli predstavovať len vedľajšie cenové dojednanie, ktoré však súdnemu prieskumu podliehať musí aj so zreteľom na ochranu spotrebiteľa.
31. Zhrnúc uvedené, oba úvery č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX sú na základe vyššie uvedeného bezúročné a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko neobsahujú náležitosti obligatórne vyžadované v § 9 ods. 2 tohto zákona a výška RPMN bola uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Žalobca potom bol povinný zaplatiť len čistú istinu bez úrokov a poplatkov a všetko ostatné, čo nad rámec istiny z oboch úverových zmlúv plnil, je plnením bez právneho dôvodu (na plnenie vyššie než istina veriteľ od počiatku zmluvného úverového vzťahu právny dôvod nemal). Aj plnenie, ktoré žalovaný získal od žalobcu na základe zmluvy o poskytovaní služby komfort a zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej služby zabezpečenia splátok úveru titulom „odmeny“, nebol vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie neprijateľnosti takýchto dohôd žalobca povinný platiť. A preto všetky platby, ktoré mal žalobca uhradiť na základe takýchto doplnkových zmlúv, súd vyhodnotil tak, ako už bolo uvedené, ako platby súvisiace výlučne s úverom, v materiálnom chápaní ako poplatok (nie ako odmenu za účelovo vymyslenú službu, ale šlo o poplatky, ktorými si žalovaný zvyšoval odmenu za úver), na ktorý žalovanému tiež nárok nevznikol. Súd pre úplnosť k námietke žalovaného o synalagmatickom charaktere vzťahu a potrebe jeho vymedzenia v petite žaloby uvádza, že uvedené sa vzťahuje len na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej či zrušenej zmluvy ( § 457 OZ), avšak zmluvy o úvere neboli zrušené ani neplatné, ale k bezdôvodnému obohateniu došlo preto, že žalobca plnil úroky a poplatky, na ktoré nikdy žalovaný nárok nemal pre bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, pričom aj poplatok („odmena“) zo zmluvy o poskytovaní služby komfort a zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej služby zabezpečenia splátok úveru je výlučne plnením súvisiacim s úverom (skrytá odplata) a nie peňažnou odmenou za nejakú protislužbu nepeňažného charakteru a jeho plnenie zo strany žalobcu sa započíta na splácanie úverovej istiny poskytnutej zo strany žalovaného.
32. V konaní sporné nebolo, že žalobca dostal úver č.XXXXXXXXX v sume 600,- eur a úver č. XXXXXXXXX v sume 800,- eur. V konaní nebolo sporné ani to, že žalobca žalovaného uhradil z úveru č. XXXXXXXXX sumu 783,16 eur a z úveru č. XXXXXXXXX sumu 802,- eur. Žalobca zaplatil teda žalovanému viac o sumu 185,16 eur, avšak vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd musel vyhodnotiť jej dôvodnosť.
33. Žalobca zo zmluvy č. XXXXXXXXX zaplatil celkovo 802,- eur (úverovú istinu preplatil o 2,- eur) s tým, že k preplateniu úveru o tieto 2,- eur došlo poslednou vykonanou platbou vo výške 26,- eur zo dňa 18.04.2016. Teda vykonaním tejto platby došlo v rozsahu 2,- eur k vzniku bezdôvodného obohatenia, a teda od 18.04.2016 plynie objektívna premlčacia doba v trvaní 3 rokov. Žaloba o jeho vydanie bola podaná na súde dňa 28.04.2017, teda 3-ročná objektívna lehota bola dodržaná. Najskôr od okamihu, keď úver o 2,- eur žalobca preplatil, teda dňa 18.04.2016 sa mohol dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, pretože skôr o ňom nemohol logicky mať vedomosť, keďže bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného ešte pred dňom 18.04.2016 ani neexistovalo. Od tohto dňa teda najskôr vôbec je možné uvažovať o tom, že by mohla začať plynúť 2 ročná subjektívna premlčacia doba, ktorá vzhľadom na deň podania žaloby ( 28.04.2017) v každom prípade nemohla uplynúť. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 2,- eur teda nie je premlčaný.
34. Žalobca zo zmluvy č. XXXXXXXXX zaplatil celkovo 783,16 eur (úverovú istinu preplatil o 183,16 eur) s tým, že k preplateniu úveru o tieto 183,16 eur došlo poslednými štyrmi platbami, zo dňa 26.04.2015 v sume 18,31 eur ( z toho už začal úver preplácať o sumu 13,16 eur), zo dňa 08.06.2015 v sume 90,- eur, zo dňa 01.08.2015 v sume 20,- eur a zo dňa 23.08.2015 v sume 60,- eur. Od každej takto vykonanej platby (prvou platbou zo dňa 26.04.2015 začalo vznikať a postupne každou ďalšou platbou sa zvyšovalo bezdôvodné obohatenie) plynie 3 -ročná objektívna premlčacia doba, ktorá počítajúc aj od najstaršej platby (26.04.2015) do podania žaloby (28.04.2017) je zachovaná. Čo sa týka 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby, pre počiatok jej plynutia je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde, bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohol dozvedieť o nich už skôr. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu o tom, že vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia nadobudol až po celkovom splatení úveru ako s logickým argumentom, teda najskôr až po
vykonaní poslednej platby na tento úver, a teda najskôr dňa 23.08.2015. Skôr zrejme nemohol mať žalobca vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia, pretože ak by o ňom vedomosť mal (napríklad už pri prvej platbe, ktorou úver dňa 26.04.2015 preplatil prvýkrát o sumu 13,16 eur), nevykonával a nemal dôvod vykonávať až do 23.08.2015 ďalšie úhrady, ak by vedel, že sa už týmito úhradami žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohacuje a že tieto úhrady sú už „nadbytočné“. Teda v každom prípade najskôr od 23.08.2015 (keďže po tomto dni už žiadnu platbu nad rámec toho, čo skutočne bol povinný plniť, žalobca nerealizoval) by mohla plynúť 2- ročná subjektívna premlčacia doba, ktorá vzhľadom na deň podania žaloby (28.04.2017) bola tiež zachovaná. Čo sa týka argumentov žalovaného ohľadom počítania plynutia subjektívnej premlčacej doby, súd má za to, že žalovaný, ak namieta uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty, mal by preukázať, že žalobca vedel o bezdôvodnom obohatení skôr, ako žalobca tvrdí, resp. ako možno tento okamih ustáliť podľa obsahu spisu, a teda žalovaný by mal preukázať, kedy inokedy skôr táto subjektívna doba teda začala plynúť (napr. ak by to bolo zrejmé z predchádzajúcej komunikácie so spotrebiteľom). Preto ani nárok na zaplatenie sumy 183,16 eur nie je premlčaný.
35. Zhrnúc uvedené, súd konštatuje, že žaloba je dôvodná v časti o zaplatenie sumy 185,16 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, v ktorej časti nárok premlčaný nie je. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný žalobcovi túto sumu čo i len čiastočne uhradil, súd v tejto časti žalobu ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel.
36. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Súd konštatuje, že v konaní nemala plný úspech ani jedna zo sporových strán, keďže žalobca bol úspešný v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia a žalovaný bol úspešný v časti o určenie neplatnosti právnych úkonov. Z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že v jednej z dvoch častí žaloby bol úspešný žalobca, v druhej z dvoch častí žaloby bol úspešný žalovaný, úspech oboch strán je polovičný, a teda rovnaký. Súd preto v súlade s § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trenčín.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.