Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cob/58/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu: X., M. N., N. N. S. XXXX/X, XXX XX G.

- S. Č. N. S., F.: XXXXXXXX, právne zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, so sídlom Nám. Biely kríž 3, 831 02 Bratislava 3, proti žalovanému: MPL Real s.r.o., so sídlom Jarková 1, 080 01 Prešov, IČO: 45 467 013, právne zastúpený JUDr. Ľuba Berezňaninová, advokátka, so sídlom Hlavná 45, 080 01 Prešov, o zaplatenie 951,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18Cb/135/2015-117 zo dňa 11.4.2017, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výrokoch I. a III.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 951,68 €, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 951,68 € odo dňa 01.12.2015 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vzájomný návrh žalovaného o nahradenie prejavu vôle žalobcu vo vzťahu k žalovanému ako používateľovi, uzavrieť so žalovaným Hromadnú licenčnú zmluvu v časti Licenčná odmena a jej splatnosť vylučuje na samostatné konanie.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %“.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca si v predmetnej veci uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný používal predmety ochrany formou verejného prenosu, čím porušoval autorské práva. Na posúdenie vzniku právneho vzťahu a nárokov z neho vyplývajúcich, ako aj na práva zodpovednosti, sa v tomto prípade aplikujú ustanovenia zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „Autorský zákon“), v znení účinnom ku dňu podania žaloby na súde, t. j. k 4.12.2015. Uviedol, že nárok žalobcu ako autorskej spoločnosti v zmysle zákona, je čo do základu daný, keďže zastupuje práva autorov a zároveň výkonných umelcov v rámci filmových diel, a tie je možné sledovať na zvukovoobrazových zariadeniach v hotelových izbách hotela G., prevádzkovaného žalovaným, čo žalovaný ani nepopieral. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku však žiadal zohľadniť skutočnosť, že v neobsadenej izbe nie sú daní hoteloví hostia ako zvláštna verejnosť, ktorej doteraz obsah diel nebol sprístupnený, a ktorá si môže zvoliť sledovanie diel individuálne, to znamená podľa času a miesta, ktoré si zvolí, teda obsadenosť izieb ako aj počet aktívnych dekódovacích kariet pre satelitné vysielanie. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je kvázi deliktuálnym vzťahom, a nie typicky zodpovednostným vzťahom

v zmysle teórie občianskeho práva, preto sa súd musel zaoberať aj tým, či sa v danom prípade nebude uplatňovať už nový Autorský zákon - zákon č. 185/2015 Z. z. v platnom a účinnom znení, ktorý zmiernil prísnosť zákona 618/2003 Z. z., a pri porušení práv autora umožňuje v zmysle ust. § 58 citovaného zákona žiadať okrem náhrady škody, náhrady nemajetkovej ujmy, aj klasické vydanie bezdôvodného obohatenia v intenciách občianskeho práva hmotného (bez odkazu na obvyklú odmenu pri licenčnej zmluve). V zmysle všeobecnej (aj ústavnej) zásady, sa neskorší zákon použije, keď je pre porušovateľa (teda páchateľa) priaznivejší. Ďalej poukázal na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, č. k. C-367/15 z 25.01.2017 vo veci Stowarzyszenie „Otawska Telewizja Kablowa" proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, ktorý znie: „Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy." Súd prvej inštancie tak po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrnne, a vychádzajúc z aktuálnej judikatúry dospel k záveru, že v danom prípade ide zo strany žalovaného o neoprávnené použitie predmetov ochrany spravovaných žalobcom, v dôsledku čoho vzniklo žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv autorov a práv príbuzných autorským právam a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva tak, ako to vyplýva z návrhu žalobcu a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

3. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania v zmysle ustanovení § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorých výšku upravuje nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. s tým, že žalovaný sa nezaplatením pohľadávky v lehote určenej žalobcom vo výzvach zo dňa 28.7.2015 a 16.9.2015, dostal dňom nasledujúcim po uplynutí určenej lehoty, do omeškania so splnením svojho peňažného záväzku a preto je povinný zaplatiť žalobcovi uplatnený úrok z omeškania.

4. Vzájomný návrh žalovaného o nahradenie prejavu vôle žalobcu vo vzťahu k žalovanému ako používateľovi, uzavrieť so žalovaným Hromadnú licenčnú zmluvu v časti Licenčná odmena a jej splatnosť, súd v zmysle ustanovenia § 166 ods. 2 CSP, vylúčil na samostatné konanie, nakoľko o tomto nároku je potrebné vykonať samostatné dokazovanie prekračujúce rámec predmetu konania.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný, a to proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný uviedol, že v tomto súdnom konaní nespochybňoval ani oprávnenie žalobcu na výkon správy autorských diel v zmysle Autorského zákona, a ani právo autorov na odmenu za použitie autorských práv. Žalovaný namietal výšku žalobcom požadovanej odmeny, ktorú si tento sám určil vo svojom sadzobníku, a z tohto dôvodu nesúhlasí s výškou bezdôvodného obohatenia. Poukázal na ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona, účinného do 31.12.2015, v zmysle ktorého autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Taktiež poukázal na ustanovenie § 169 ods. 2 Autorského zákona (účinného od 1.1.2016), v zmysle ktorého pri určení výšky odmeny určenej v Sadzobníku odmien a zmluvách podľa § 165 ods. 1, organizácia kolektívnej správy, zohľadní obsah, spôsob, účel a časť použitia predmetu ochrany. Organizácia kolektívnej správy ďalej zohľadní aj ekonomickú hodnotu použitia predmetu ochrany a ekonomickú hodnotu služby, kolektívnej správy, práv poskytnutej organizáciou kolektívnej správy. Má za to, že nie je v rozpore so zákonom, aby sa dohodnutá odmena zvyšovala od prípadu k prípadu, pričom je potrebné zohľadniť rozsah, spôsob, účel a čas použitia predmetu ochrany a ekonomickú hodnotu služby, kolektívnej správy, práv poskytnutej organizáciou kolektívnej správy. Súd má za to, že súd prvej inštancie sa takto nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkou žalovaného, že nemožno mať za obvyklú odmenu takú odmenu, ktorá nebola určená objektívne a nestranne, ale len jednostranne, a to Sadzobníkom žalobcu. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil výroky I. a III. napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. K uvedenému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že je zrejmé, že žalovaný nespochybňuje realizáciu verejného prenosu v jeho ubytovacom zariadení, nespochybňuje práva autorov na obranu za použitie ich diel, nespochybňuje právo žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, a tak spochybňuje iba výšku bezdôvodného obohatenia, ku ktorej ho súd rozsudkom zaviazal. Ďalej uviedol, že po celý čas konania uvádzal, že obvyklou odmenou je a môže byť iba taká odmena, za akú skutočne v rozhodnom čase, t. j. v čase neoprávneného zásahu žalovaného do žalobcom kolektívne spravovaných práv, poskytoval licenciu iným používateľom na použitie diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia formou verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach. Žalobca uviedol, že preukázal uzatvorenie 218 hromadných licenčných zmlúv, že takouto obvyklou odmenou bola odmena uvedená v jeho Sadzobníku a akceptovanie licenčných odmien uvedených v Sadzobníku žalobcu inými používateľmi, tak robí licenčné odmeny stanovené v Sadzobníku, odmenami obvyklými. Poukázal aj na iné organizácie - N., N. Q. L. M., N., ktoré vykonávajú kolektívnu správu k autorským právam, resp. správu práv súvisiacich s autorskými právami. Zdôraznil, že z hromadných licenčných zmlúv, ktoré žalobca uzatvoril v roku 2015, a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos, je zrejmé, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritériom podľa Sadzobníka na dohodnutú licenčnú odmenu, teda nebolo obvyklé takéto kritérium zohľadňovať. Taktiež poukázal, že v predmetnej veci je potrebné aplikovať výlučne Autorský zákon číslo 618/2003 Z. z., a nie Autorský zákon číslo 185/2015 Z. z.. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pretože je toho názoru, že súd prvej inštancie nepochybil, po vykonaní dokazovaní poskytol autorským právam ochranu, keď žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

8. K uvedenému sa už žalovaný nevyjadril.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 (Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúce CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP.

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky realizovaných úkonov predo dňom účinnosti tohto zákona, posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou, ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O.s.p. (Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.

14. Odvolací súd poukazuje, že v predmetom tohto konania nemôže byť skúmanie primeranosti odmeny, ktorú si žalobca uplatňuje v Sadzobníku, ale len to, či žalovaný svojím konaním zasiahol do spravovaných práv. Autorský zákon, ktorého aplikáciu nespochybňovala ani jedna zo sporových strán, vymenúva oprávnenie a nároky autorov, ktoré si tento môže uplatniť v prípade neoprávneného

zásahu. Bez akýchkoľvek ďalších podmienok zákon stanovuje, že má nárok aj na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Hoci sa súd stotožňuje s tvrdením žalovaného, že zmyslom inštitútu vydania bezdôvodného obohatenia je vydanie majetkového prospechu získaného v rozpore so skutkovým a právnym usporiadaním vzťahov medzi stranami, teda v podstate navrátenia veci do pôvodného stavu právnej rovnováhy, nemôže prisvedčiť názoru, že z tohto dôvodu je ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona v rozpore s Ústavou. Hoci v tomto ustanovení sa spomína povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie a je stanovená konkrétna vypočítateľná výška tejto povinnosti, nemožno v tomto prípade trvať výlučne na uhradzovacej funkcii tohto inštitútu. Vychádzajúc z kontextu celého Autorského zákona, inštitút bezdôvodného obohatenia v tejto právnej úprave v sebe nesie aj represívny a sankčný prvok za porušenie určitej povinnosti. Podľa názoru súdu, zákonodarca v tomto prípade mal na mysli nielen zabezpečenie rovnovážneho stavu v otázke práv a povinností nedotknutých subjektov (autora a používateľa), ale aj sankcionovanie subjektu zasahujúceho do týchto práv autora. Taktiež nemožno nespomenúť ani požiadavku zakotvenú priamo v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES, bod 59 úvodných ustanovení a článok 8 bod 1, ktorou dochádza k apelácii na členské štáty, aby zabezpečili prísny a účinný systém ochrany práv, ktorý bude mať zároveň odrádzajúci účinok. V tomto kontexte sa preto citované ustanovenie Autorského zákona nejaví súdu ako neprimerané, a už vôbec nie také, ktoré by bolo v nesúlade s Ústavou SR. Jeho aplikácia prichádza do úvahy práve v takomto konaní, nakoľko žalovaný neoprávneným používaním predmetu ochrany zasiahol do práv autorov, a preto uplatnenie si plnenia v zmysle tohto ustanovenia, je zákonom aprobovaný a primeraný postup organizácie kolektívnych práv. Výška bezdôvodného obohatenia bola uplatnená správne, nakoľko samotný zákon odkazuje pre jej účely na dvojnásobok odmeny obvyklej. V konaní nie je sporné, že žalobca stanovoval výšku odmien v Sadzobníku rovnako pre všetkých potenciálnych užívateľov, a teda cena obvyklá sa odvíja z obsahu tohto dokumentu. Je zrejmé, že žalovaný mal vo svojej hotelovej prevádzke 20 zvukovoobrazných zariadení v izbách hotela, pričom žalobca na základe predloženého Sadzobníka, si správne uplatnil výšku bezdôvodného obohatenia 951,68 eur. Neoprávnený zásah mal trvať od 1.1.2015 do 30.11.2015, pričom podľa platného Sadzobníka je určená sadzba na 1 zvukovoobrazové zariadenie 26 eura na 1 rok a výška bezdôvodného obohatenia je dvojnásobok odmeny obvyklej na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase zásahu. Nárok žalobcu je preto nepochybne daný.

15. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, žalobe v plnom rozsahu vyhovel, a to v časti uplatnenej istiny, ako aj v časti úroku z omeškania.

16. Zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol vo výroku o trovách konania a odvolací súd sa tak stotožňuje aj s týmto výrokom súdu prvej inštancie.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 a priznal ich náhradu v rozsahu 100 % žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a to proti žalovanému, ktorý ani v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, a to v zmysle ustanovení § 262 ods. 2 CSP. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .