Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Csp-94-2016.pdf
PDF · 99.58 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RA-5Csp/94/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Revúca sudcom JUDr. Miroslavom Šedivcom v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s. r. o., IČO: 35 831 154, sídlo Mýtna 48, 811 07 Bratislava, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Mýtna 48, 810 00 Bratislava, proti žalovanému: N. G., Y.. XX.XX.XXXX, L. E. C., t. č. na neznámom mieste, o zaplatenie 409,34 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Zrušuje platobný rozkaz Okresného súdu Revúca č.k. 5Csp/94/2016-45 zo dňa 01.12.2017 v plnom rozsahu.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 409,34 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 409,34 Eur od 08.12.2013 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu zaplateného súdneho poplatku za žalobu a náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70,96 Eur (z toho 24,50 Eur súdny poplatok a 46,46 Eur trovy právneho zastúpenia) na účet advokáta žalobcu v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1.Žalobca sa žalobou podanou dňa 16.11.2016 proti žalovanému domáhal zaplatenia 409,34 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že dňa 26.08.2013 uzatvorili právny predchodca žalobcu spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky 404,82 Eur (správne 347,80 Eur) na kúpu spotrebného tovaru žalovanému, ktorú mal splatiť v 6 mesačných splátkach po 67,47 Eur (s poistením 69,43 Eur) spolu v sume 404,82 Eur (s poistením 416,58 Eur), ktorú žalovaný riadne nesplácal, preto právny predchodca žalobcu listom zo dňa 27.11.2013 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, ktorá ku dňu podania žaloby predstavovala 409,34 Eur.
2.Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č.k. 5Csp/94/2016-45 zo dňa 01.12.2017, ktorým podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel. Platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk, preto súd podľa § 266 ods. 3 CSP platobný rozkaz v plnom rozsahu zrušil. Súdu sa nepodarilo zistiť miesto pobytu žalovaného, preto oznámením podľa § 116 ods. 2 CSP žalovanému oznámil podanú žalobu na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. Žalovaný sa k takto doručenej žalobe nijako nevyjadril.
3.Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b) CSP, podľa ktorého pojednávanie v spotrebiteľských sporoch nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého
právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- Eur.
4.Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: zmluva o pôžičke a zmluvné podmienky č. l. 3, upomienka č. l. 5 s kópiou nedoručenej zásielky č. l. 6, prehľad splátok a úhrad č. l. 7, žiadosť o postúpenie a prevod pohľadávky č. l. 26, rámcová zmluva o postúpení pohľadávky č. l. 28, oznámenie o postúpení pohľadávky s podacím hárkom č. l. 32, na základe ktorých mal súd preukázaný nasledovný skutkový stav:
5.Právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 26.08.2013 zmluvu o pôžičke na kúpnu cenu tovaru (HP Pavilion g6-2205sc) vo výške 449,- Eur, z ktorej časť vo výške 101,20 Eur mal žalovaný zaplatiť ako akontáciu a zvyšok 347,80 Eur bol poskytnutý žalovanému ako úver so splatnosťou v 6 mesačných splátkach splatných od mesiaca nasledujúceho po uzatvorení zmluvy (bod 6.4 VOP) do 20. dňa v mesiaci (bod 6.2 VOP) t.j. od 20.09.2013 do 20.02.2014, vo výške 67,47 Eur, spolu s poistením 69,43 Eur (t.j. poplatok za poistenie predstavoval 1,96 Eur), v celkovej sume 404,82 Eur, spolu s poistením 416,58 Eur, s hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov zmluvy 69,94 % pri priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov 72,15 %. Žalovaný zaplatil iba akontáciu 101,20 Eur, žiadne splátky úveru žalovaný nezaplatil. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 27.11.2013 po predchádzajúcich upozorneniach požiadal žalovaného o zaplatenie celého dlhu v lehote do 5 dní od doručenia tohto listu, ktorý bol daný na poštovú prepravu 03.12.2013 a vrátil sa ako nedoručený s poznámkou „adresát neznámy“. Na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok bola pohľadáva voči žalovanému ku dňu 20.02.2017 prevedená na žalobcu.
6.Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31.12.2013, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 v znení účinnom do 31.01.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
7.Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva, ktorú, aj napriek jej označeniu ako zmluva o pôžičke, je možné právne kvalifikovať ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi je zrejmé, že voľou právneho predchodcu žalobcu bolo poskytnúť za odplatu peňažné prostriedky žalovanému, pričom voľou žalovaného bolo takto poskytnuté peňažné prostriedky prijať a zaplatiť za ne dohodnutú odplatu vo forme úroku. Preto je zrejmé, že dojednania účastníkov smerovali k dojednaniu všetkých nevyhnutných prvkov zmluvy o úvere, podľa ktorej sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Preto v prípade účastníkov bola takto nepochybne uzavretá zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Je preto vylúčené posúdenie zmluvy medzi účastníkmi ako zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže peňažné prostriedky boli právnym predchodcom žalobcu žalovanému poskytnuté na základe žiadosti žalovaného so zrejmou vôľou oboch zmluvných strán, ktorá spočívala v tom, že žalovaný za poskytnutie peňazí zaplatí úrok. Zmluva medzi účastníkmi konania mala zrejmý konsenzuálny a nie reálny charakter, ako tomu je v prípade uzavretia zmluvy o pôžičke. Inak povedané zmluvný vzťah medzi účastníkmi nebol založený tým, že právny predchodca žalobcu reálne odovzdal peniaze žalovanému, ale tým, že sa stretla vôľa účastníkov uzavrieť zmluvu za určitých podmienok. Posúdenie zmluvy ako zmluvy o úvere, na ktorú sa vzťahuje Obchodný zákonník vyplýva aj z nepochybného úmyslu zákonodarcu posudzovať zmluvy
týkajúce sa úverových vzťahov podľa Obchodného zákonníka, ktorý v § 261 ods. 3 písm. d) a e) Obchodného zákonníka konštruuje zmluvy týkajúce sa úverov a rôznych iných peňažných vzťahov ako absolútne obchody. Uzatvorená zmluva sa ako spotrebiteľský právny vzťah spravuje aj ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako aj ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských právnych vzťahoch, pričom zmluva je uzatvorená v súlade s ustanoveniami dotknutých právnych predpisov.
8.Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 347,80 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v 6 mesačných splátkach vo výške 69,43 Eur. Žalovanému takto podľa § 497 Obchodného zákonníka vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi istinu poskytnutého úveru spolu s úrokom v celkovej sume 416,58 Eur v mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalovaný si túto svoju povinnosť nesplnil ani sčasti, preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi žalobou uplatnenú sumu 409,34 Eur.
9.Dlh žalovaného sa stal splatným v celosti na základe výzvy právneho predchodcom žalobcu listom zo dňa 27.11.2013. Počnúc od 08.11.2013 je tak žalovaný v omeškaní so zaplatením peňažného dlhu a podľa § 369 Obchodného zákonníka je povinný zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania. Základná úroková sadzba ECB ku dňu 08.12.2013 bola stanovená vo výške 0,25 %. Žalovaný je preto povinný zaplatiť žalobcovi tiež úrok z omeškania v žalobou uplatnenej (nižšej ako zákonnej) výške 5,25 % ročne zo sumy 409,34 Eur od 08.12.2013 do zaplatenia.
10.Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, pri aplikácii zásady úspechu v konaní (§ 255 CSP) pri rozhodovaní o trovách konania by tak žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (konanie vo veci nebolo zastavené ani sčasti, preto aplikácia § 256 CSP neprichádza do úvahy). Okrem základných ustanovení o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 255 CSP) alebo podľa zásady zavinenia (§ 256 CSP) prichádza do úvahy aj aplikácia dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania preto nie je iba rozhodovanie podľa základných ustanovení (§ 255 a § 256 CSP) ale aj úvaha o možnej úprave rozsahu nároku na náhradu trov konania na základe dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pretože na tomto základe aj v celom rozsahu úspešný účastník konania môže mať nárok na náhradu trov konania iba čiastočný alebo mu možno náhradu trov konania nepriznať aj úplne (ak ustanovenie § 257 CSP umožňuje nárok na náhradu trov konania nepriznať úplne, umožňuje tiež nepriznať nárok na náhradu trov konania aj sčasti - arg. a maiore ad minus). Aplikácia § 257 CSP až v štádiu konania o rozhodovaní o výške trov konania neprichádza do úvahy, pretože vyšší súdny úradník je viazaný rozhodnutím sudcu a už rozsudkom stanovený pomer nároku na náhradu trov konania nemôže zmeniť (v štádiu rozhodovania o výške náhrady trov konania možno posudzovať už iba účelnosť jednotlivo vykonaných procesných úkonov). Ustanovenie § 257 CSP je právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade stanovil sám hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu okolností; ak bola hypotéza právnej normy vymedzená správne, nemôže byť rozhodnutie v rozpore so zákonom z dôvodu, že neboli objasnené okolnosti ďalšie, prípadne, že nebolo prihliadnuté k iným okolnostiam, ktoré v posudzovanom prípade nemožno považovať za podstatné či významné.
11.V predmetnej veci súd prvej inštancie zistil dôvody, pre ktoré žalobcovi, hoci bol v konaní úspešný v plnom rozsahu a jeho nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, by zodpovedala plná náhrada trov konania, nemožno priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a to podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Predmetom konania je iba drobný spor a žalobca podáva opakovane rovnako formulované návrhy v skutkovo a právne totožných nekomplikovaných veciach, v ktorých v podstate úkon prevzatia a prípravy zastúpenia, ako aj ďalšie opakované úkony, vo viacerých takto hromadne podaných veciach splývajú do jedného. Vypracovanie takto hromadne podaných žalôb a iných úkonov spočíva v prepísaní niekoľkých údajov týkajúcich sa osoby žalovaného a skutkového deja (niekoľko údajov o uzatvorenej zmluve, výška žalovanej sumy, výška úroku z omeškania a dátum omeškania) a je spravidla zabezpečené automatizovane softvérovými aplikáciami, s čo najmenším podielom ľudskej práce. Preto nie je dôvodné, aby v takýchto veciach bola náhrada trov konania počítaná výlučne podľa § 10 a § 13a vyhlášky č. 655/2004 Z. z. t. j. za každý úkon právnej služby samostatne. Z podobnej filozofie vychádza napr. ustanovenie § 14b českej vyhlášky č. 177/1996 Sb. o odmenách advokátov, podľa ktorého odmena
advokáta v podobných prípadoch napr. vo veci s tarifnou hodnotou od 30.000,- Kč do 50.000,- Kč je stanovená paušálnou sumou 500,- Kč za úkony právnej služby do podania návrhu (t.j. spravidla dva až tri úkony: prevzatie zastúpenia, predžalobná výzva a podanie návrhu), za ktoré štandardná odmena podľa § 7 zmienenej vyhlášky predstavuje pri tarifnej hodnote 50.000,- Kč sumu 6200,- Kč (pri dvoch úkonoch) resp. 9.300,- Kč (pri troch úkonoch); reálny nárok na náhradu trov právneho zastúpenia tak predstavuje napr. len 5,5 - 8 % štandardnej odmeny advokáta resp. 1 - 1,66 % tarifnej hodnoty predmetu sporu. Tiež podľa bodu 29 preambuly nariadenia ES č. 861/2007 by mal súd nariadiť, aby žalovaný bol povinný zaplatiť iba trovy konania, vrátane napríklad aj všetkých nákladov vyplývajúcich zo skutočnosti, že sa žalobca nechal zastupovať advokátom. ktoré sú úmerné hodnote pohľadávky alebo ktoré sú nevyhnutné.
12.Advokátska tarifa (§ 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) je pritom nastavená v nepriamej úmere k tarifnej hodnote pohľadávky od 100 a viac % tarifnej hodnoty pohľadávky (16,60 Eur a nižšie) až po 1,46 a menej % tarifnej hodnoty pohľadávky (od 33.193,92 Eur vyššie). Nepomer nároku na náhradu trov právneho zastúpenia je pritom najvýznamnejší práve v drobných sporoch a osobitne významný je najmä v prípadoch opakovaného uplatnenia skutkovo a právne totožných nárokov nenáročných na odbornú úroveň práce advokáta a preto charakteristických používaním formulárových žalôb a iných podaní, čomu zodpovedá aj použitie generálneho splnomocnenia žalobcu udeleného jeho advokátovi bez špecifikácie konkrétnej veci.
13.Právna norma upravujúca výšku náhrady trov právneho zastúpenia vyjadrená vo vyhláške č. 655/2004 Z. z. by zjednodušene mohla byť vyjadrená tak, že za urobenie určitého počtu úkonov v určitej tarifnej hodnote patrí advokátovi odmena v určitej výške. Aplikácia tejto normy na skutkový stav, v ktorom advokát prevezme k zastupovaniu 1000 skutkovo a právne rôznych vecí tak, že ani jedna z nich nie je aspoň v jednom znaku (t.j. skutkovom stave alebo právnom posúdení) zhodná s inou, čo znamená, že každé písomné podanie (výzva, žaloba, vyjadrenie) advokát nepoužije viac ako raz, má za následok, že advokátovi vznikne nárok na tarifnú odmenu za každý úkon samostatne vo vyhláškou stanovenej výške. Aplikácia tej istej normy na skutkový stav, v ktorom advokát prevezme k zastupovaniu 1000 skutkovo a právne totožných vecí jedného klienta (spravidla týkajúcich sa spotrebiteľských záväzkov vzniknutých v určitom období na základe toho istého formuláru jednej adhéznej zmluvy a jej rôznych verzií), v ktorých produkuje obsahovo rovnaké formulárové podania (výzvy, žaloby, vyjadrenia) odlišné len osobou žalovaného a niekoľkými údajmi týkajúcimi sa skutkového stavu, teda skutkový stav vo všetkých podstatných znakoch odlišný, nemôže viesť k tomu istému záveru, pretože dve tak odlišné skutkové podstaty obsiahnuté v hypotéze právnej normy, nemôžu byť v dispozícii právnej normy spojené s rovnakým právnym následkom. V tomto druhom prípade sa totiž stráca ekonomické opodstatnenie spôsobu stanovenia výšky odmeny advokáta v závislosti od množstva „vykonanej práce“ paušálne podľa počtu vykonaných úkonov a práve tento zásadný rozdiel v skutkových znakoch je potom dôvodom pre teleologickú redukciu nároku žalobcu na náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. Aj v prípade rozhodovania o trovách konania podľa zásady úspechu je potrebné vziať do úvahy aj zásadu primeranosti vzniknutých trov konania vo vzťahu k výške žalovanej pohľadávky; naozaj dôvodne a účelne vynaložené náklady (§ 251 CSP) ani z pohľadu ustanovenia § 255 CSP (a už vôbec nie z pohľadu ustanovenia § 257 CSP) nemusia znamenať automatický nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v základe a vo výške určenej matematicky presne podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (napr. Lavický P. a kol., Moderní civilní proces, Masarykova univerzita Brno 2014 s. 152-154 a ďalšia literatúra a judikatúra tam uvedená).
14.Z uvedených dôvodov preto o nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu zaplateného súdneho poplatku za žalobu a relatívne k hodnote žalovanej pohľadávky primeranej náhrady trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, pričom takto priznaná náhrada trov právneho zastúpenia (46,46 Eur) bude predstavovať 1/3 štandardnej odmeny advokáta (prevzatie zastúpenia, predžalobná výzva, podanie žaloby) a zodpovedá svojou výškou 11,3 % tarifnej hodnoty pohľadávky (žalobcom požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 92,28 Eur predstavuje 22,5 % tarifnej hodnoty pohľadávky, pričom napr. nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v tomto rozsahu by zrejme väčšinu súdov viedol k úvahe o jeho neprimeranosti voči vymáhanej pohľadávke). Súd prvej inštancie zvážil všetky aspekty rozhodovania o dôvodoch hodných osobitného zreteľa rovnako aj dopad rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania na obe strany sporu, pričom nezistil rozpor takéhoto rozhodnutia ani s právom na spravodlivý proces ani so zásadami elementárnej spravodlivosti, ani s pozitívnym právom, keď nárok na náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (podzákonný predpis) možno
modifikovať napr. podľa ustanovenia § 257 CSP. Priznaný nárok na náhradu trov konania zohľadňuje tiež skutočnosť, že vo veci bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, a bez toho, aby žalobca okrem doručovania písomných podaní adresovaných súdu akokoľvek inak využil právne služby svojho advokáta. Stanoviť pomer nároku na náhradu trov konania pritom možno nielen percentom alebo zlomkom, ale aj akokoľvek inak - najmä slovným spojením vyjadrujúcim rozsah nároku na náhradu trov konania jednoznačným a určitým spôsobom.
15.Z dôvodu hospodárnosti konania súd týmto rozsudkom rozhodol okrem nároku na náhradu trov konania aj o výške trov. Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania je však podľa § 357 písm. m) CSP prípustné len do časti výroku o nároku na náhradu trov konania (a nie aj proti výške); časť výroku o výške náhrady trov konania však ako závislý výrok nenadobudne právoplatnosť skôr ako výrok o nároku na náhradu trov. V prípade zmeny výroku o nároku na náhradu trov konania odvolacím súdom o výške náhrady trov konania rozhodne znovu súd prvej inštancie samostatným uznesením.
16.Výška náhrady trov konania predstavuje zaplatený súdny poplatok za žalobu vo výške 24,50 Eur a trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby 29,88 Eur (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), paušálna náhrada nákladov 8,84 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a DPH 20 % vo výške 7,74 Eur (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), trovy právneho zastúpenia teda spolu predstavujú 46,46 Eur.
17.O lehote na plnenie súd rozhodol podľa § 232 ods. 3 CSP tak, že žalovanému súd uložil povinnosť zaplatiť dlh v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Povinnosť zaplatiť náhradu trov konania na účet advokáta žalobcu súd uložil žalovanému v súlade s § 263 ods. CSP, podľa ktorého ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Revúca do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní je potrebné uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, spisovú značku konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a podpis. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok).