Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2S-24-2017.pdf
PDF · 183.34 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/24/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariána Hoffmanna PhD., v právnej veci žalobcu N.. H. W., trvale bytom L. I. XXXX/X, XXX XX V., právne zastúpeného benčík & partnerS, Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v Prešove, Františkánske námestie č. 4, 080 01 Prešov, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 04. apríla 2017 Č.: XXXXXXXXX/XXXX a zo dňa 04. apríla 2017 Č.: XXXXXXXXX/XXXX v spojení s rozhodnutiami správcu dane na základe podaných správnych žalôb takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR zo dňa 04. apríla 2017 č.: XXXXXXXXX/XXXX v spojení s rozhodnutím Daňového úradu L., pobočka V. zo dňa 27. decembra 2016 č.: XXXXXXXXX/XXXX a rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR zo dňa 04. apríla 2017 č.: XXXXXXXXX/XXXX v spojení s rozhodnutím Daňového úradu, pobočka V. zo dňa 27. decembra 2016 č.: XXXXXXXXX/XXXX a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Pod sp. zn. 2S/24/2017 bolo na tunajšom súde vedené konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 04.04.2017 Č.: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu L., pobočka V. zo dňa 27.12.2016 Č.: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1 808,83 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2012.
2. Pod sp. zn. 2S/25/2017 bolo na tunajšom súde vedené konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 04.04.2017 Č.: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu L., pobočka V. zo dňa 27.12.2016 Č.: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane vyrubil podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane v sume 1 124,97 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2012.
3. Nakoľko veci vedené pod sp. zn. 2S/24/2017 a 2S/25/2017 skutkovo spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania, správny súd podľa § 65 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (Správneho súdneho poriadku ďalej len S.s.p.) spojil uvedené veci vedené pod sp. zn. 2S/24/2017 a 2S/25/2017 na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. 2S/24/2017.
4. V odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí žalovaný uviedol, že žalobca v odvolaní spochybnil zámer správcu dane vyrubiť rozdiel dane na základe prepočtu obchodnej marže vypočítanej v percentuálnej sadzbe v kontrolovanom zdaňovacom období. Prepočet obchodnej marže považuje za nelogický, nesystémový, nepragmatický a nezákonný postup správcu dane vo vyrubovacom konaní. Poukázal na skutočnosť, že správca dane nevie ex offo výšku obchodnej marže exaktne vypočítať, keď v pôvodnej daňovej kontrole vypočítal výšku obchodnej marže za kontrolované zdaňovacie obdobie na 1,9%, potom správca dane predvolal žalobcu na ústne pojednávanie, na ktorom daňový subjekt (žalobca) údajne potvrdil výšku obchodnej prirážky (marže) vo výške 12,5% a správca dane vypočítava na strane 7 napadnutého rozhodnutia priemernú ročnú maržu daňového subjektu na 43,3%.
5. Podľa žalobcu správca dane porušil § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Namietal, že správca dane nerešpektoval právny názor odvolacieho orgánu vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, v ktorom bol vyslovený názor, že z protokolu z daňovej kontroly ako aj z rozhodnutia správcu dane nevyplýva, že správca dane mal pochybnosti o správnosti, pravdivosti, alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, a že tieto pochybnosti správca dane oznámil kontrolovanému daňovému subjektu. Daňový úrad vôbec nemal vyrubovať rozdiel dane na základe obchodnej marže s poukazom na to, že správca dane vykonal štandardnú daňovú kontrolu na základe riadneho dokazovania a predloženia kompletného účtovníctva daňového subjektu v rámci výkonu daňovej kontroly. K prepočtu obchodnej marže by finančná správa mohla pristúpiť výlučne v prípade, ak by si daňový subjekt nesplnil v rámci výkonu daňovej kontroly niektorú zo svojich zákonných povinností, resp. by neumožnil vykonať daňovú kontrolu. To sa v riešenom prípade nestalo. Daňový úrad mohol prepočet obchodnej marže aplikovať v prípade, ak by vykonal daňovú kontrou na základe pomôcok a na záver daňovej kontroly by expedoval protokol z daňovej kontroly o určení dane podľa pomôcok podľa § 48 a § 49 Daňového poriadku. Podotkol, že táto metóda je extrémne nepresná pri akomkoľvek počte porovnateľných obchodov môže byť v praxi iná obchodná marža a metóda nemôže ignorovať a negovať prácne vedenie účtovníctva zo strany daňového subjektu. Metóda výpočtu obchodnej marže je nepresná aj z dôvodu, že zohľadňuje len posledný nákup a predaj, ale objektívne sa obchodná marža počíta z váženej nákupnej ceny, ktorá zohľadňuje iné nákupy v minulosti, ak je predmetná položka stále skladom a daňovú subjekt realizuje menší nový nákup za inú kúpnu cenu ako bola v minulosti dohodnutá v predchádzajúcich nákupoch.
6. Namietal, že správca dane použitím prepočtu obchodnej marže dodanil fiktívnu daň na základe imaginárne vypočítanej výšky obchodnej marže, ktorú paušálne použil na všetky obchodné prípady daňového subjektu. Je to nelogický výpočet dodanenia, pretože v zdaňovacom období realizoval desiatky tisíc obchodných prípadov s rôznou výškou obchodnej marže. V praxi realizuje niektoré obchodné prípady s nižšou prirážkou, niektoré obchodné prípady s vyššou obchodnou prirážkou a niektoré obchodné prípady dokonca so stratou, kedy sa obchodná prirážka dostáva do záporných červených čísel. Aplikovať jednu spriemerovanú obchodnú maržu na všetky obchodné prípady za dotknuté zdaňovacie obdobie podľa odvolávajúceho sa signalizuje na strane správcu dane absolútnu neinformovanosť o podnikateľskom prostredí a s tým súvisiaci nezákonný postup zamestnancov finančnej správy.
7. Argumentoval, že v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí žalovaný vyslovil, že povinnosťou správcu dane bolo presne a úplne zistiť skutočný stav v daňovej veci a až následne rozhodnúť. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nekvalifikované odôvodnené a nedostatočne zistený skutkový stav daňovej veci.
8. Podľa strany 4 napadnutého rozhodnutia pri vypočítaní obchodnej marže správca dane vychádzal len z predložených vystavených faktúr z dôvodu, že CD nosič, na ktorom by sa mali nachádzať kontrolné záznamy z elektronických registračných pokladníc (ERP) sa zamestnancom správcu dane nepodarilo otvoriť tak, aby boli súbory čitateľné. Správca dane sám priznáva, že nevychádzal z kompletných dokladov daňového subjektu. Žalobca tiež namietal postup správcu dane a konštatoval, že detailné zdôvodnenie výpočtu obchodnej marže malo obsahovať napadnuté rozhodnutie, ktoré nemalo odkazovať na zápisnicu o ústnom pojednávaní. V daňovom konaní navrhoval výpočet obchodnej marže, a tým nepriamo aj vyrubený rozdiel dane verifikovať znaleckým posudkom, súdnym znalcom z odboru dane a účtovníctvo, správca dane tento návrh na vykonanie dôkazu odignoroval, v napadnutom rozhodnutí sa mu vôbec nevenoval ani nezdôvodnil, prečo navrhovaný dôkaz vo forme znaleckého posudku vo vyrubovacom konaní nevykonal. Správca dane tak porušil ust. § 63 ods. 5 Daňového
poriadku. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby žalovaný zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie.
9. Finančné riaditeľstvo SR podľa § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov preskúmalo odvolaním napadnuté rozhodnutie a zo spisového materiálu zistilo tento skutkový stav:
10. V dňoch 26.08.2013 do 27.01.2014 bola správcom dane vykonaná daňová kontrola dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012, z ktorej bol vyhotovený Protokol o daňovej kontrole č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Kir zo dňa 23.01.2014. Protokol z daňovej kontroly bol podkladom pre vydanie rozhodnutia č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Kir zo dňa 19.02.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.03.2014. Protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Kir zo dňa 23.01.2014 a rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Kir zo dňa 29.02.2014 sú dôkazom, ktorý správca dane využil v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku pri vyčíslení rozdielu základu dane a prislúchajúcej dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov - tržieb z predaja tovaru.
11. V rámci výkonu kontroly dane z príjmov fyzickej osoby bola preukázaná obchodná marža a v závislosti od nej aj výška dosiahnutých zdaniteľných príjmov z predaja tovaru, ktoré z pohľadu dane z pridanej hodnoty predstavujú zdaniteľné obchody - dodanie tovaru v zmysle § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (zákon o DPH), pri ktorom vzniká daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2012 vypočítal priznanú obchodnú prirážku z predaja tovaru v roku 2012, pričom použil údaje uvedené v účtovnej závierke, ktorá je prílohou podaného daňového priznania za rok 2012. Správca dane zistil že obchodná prirážka priznaná daňovým subjektom z predaja tovaru v roku 2012 je vo výške 1,9 %. Zároveň uviedol jej výpočet. Ďalej uviedol, že na ústnom pojednávaní dňa 22.10.2013, z ktorého spísal zápisnicu č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Kir, vyzval daňový subjekt, aby preukázal, že v roku 2012 bol tovar skutočne predávaný s obchodnou prirážkou 1,9 %. Daňový subjekt uviedol, že sa vyjadrí v dohodnutom termíne.
12. Dňa 13.12.2013 na ústnom pojednávaní, z ktorého správca dane vyhotovil zápisnicu č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XXXX/Kir, daňový subjekt uviedol že ceny tovaru, sa v priebehu roka často menia, sortiment predávaného tovaru je veľmi rozmanitý, pretože predáva cca 15 000 položiek tovaru. Ďalej uviedol, že uskutočnil prepočet obchodnej prirážky používanej v roku 2012 a zistil, že priemerná obchodná prirážka používaná v roku 2012 bola 12,5%. Daňový subjekt navrhol, aby na prepočet tržieb za rok 2012 bola použitá obchodná prirážka v tejto výške. Správca dane súhlasil s uvedeným návrhom a pri výpočte tržieb z predaja tovaru v roku 2012 použil obchodnú prirážku vo výške 12,5 % a vypočítal rozdiel tržieb v sume 80 826,25 eur. Tieto príjmy posúdil ako príjmy podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z. z, v znení neskorších predpisov( zákon o dani z príjmov), ktoré sú predmetom dane podľa § 3 ods. 1 písm. b/ zákona o dani z príjmov, a o túto sumu zvýšil zdaniteľné príjmy.
13. Kontrolou dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012 bolo preukázané, že kontrolovaný daňový subjekt dosiahol v roku 2012 tržby z predaja tovare vo výške 80 826,25 eur, ktoré neuviedol v daňových priznaniach za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Predaj tovaru je dodaním tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou ktoré je v zmysle § 2 ods. i písm. a/ zákona o DPH, predmetom tejto dane. Ide o zdaniteľný obchod (§ 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), pri ktorom vzniká daňová povinnosť dňom jeho dodania (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) a osobou povinnou platiť daň správcovi dane je platiteľ, ktorý dodáva tovar v tuzemsku (§ 69 ods. 1 zákona o DPH). S prihliadnutím na skutočnosť, že nie je reálne možné určiť presnú výšku uskutočnených zdaniteľných obchodov v jednotlivých zdaňovacích obdobiach, správca dane rovnomerne zvýšil základ dane z vykázaných zdaniteľných obchodov a prislúchajúcu výšku dane tak, že vypočítal rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovanie obdobie november 2012 v sume 1 347,10 Eur a za zdaňovacie obdobie december 2012 v sume 1 327,10 Eur.
14. Z daňovej kontroly bol vypracovaný Protokol č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.09.2015, ktorý bol daňovému subjektu zaslaný spolu s výzvou č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.09.2015 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Protokol spolu s výzvou bol daňovému doručený dňa 05.10.2015. Daňový subjekt sa v lehote stanovenej vo výzve vyjadril k protokolu a dňa 01.12.2015 správca dane uskutočnil prerokovanie vyjadrenia sa k protokolu. Z ústneho pojednávania bola spísaná zápisnica č.
XXXXXXXX/XXXX zo dňa 01.12.2015. Rozhodnutím č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.12.2015 správca dane vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 1 347,10 Eur za zdaňovacie obdobie november 2012 a rozhodnutím č. XXXXXXXX/XXXX z 08.12.2015 daň z pridanej hodnoty v sume 1 327,10 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2012. V rozhodnutí správca dme opísal vyjadrenia daňového subjektu k protokolu a uviedol, že dňa 01.12.2015 sa uskutočnilo ústne pojednávanie vo veci prerokovania podmienok a dôkazov podložených daňovým subjektom k protokolu, a správca dane zaujal stanovisko ku všetkým bodom predloženého vyjadrenia, pričom vyslovil záver, že v predloženom vyjadrení, ale ani pri ústnom pojednávaní daňový subjekt a zástupca daňového subjektu neuviedol také závažné skutočnosti, a ani neoznačil dôkazy, ktoré nemohol predložiť v priebeh výkonu daňovej kontroly, ktoré by mali vplyv na závery správcu dane uvedené v protokole z daňovej kontroly. Proti tomuto rozhodnutiu sa daňový subjekt odvolal.
15. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutiami č. XXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.04.2016 rozhodnutia Daňového úradu L. pod príslušnými číslami zo dňa 08.12.2015 zrušilo a veci vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Keďže rozhodnutia správcu dane boli FR SR zrušené a veci boli vrátené na ďalšie konanie a rozhodnutie správca dane pokračoval v ďalšom konaní v obidvoch veciach za zdaňovacie obdobie november a december 2012.
16. Výzvou zo dňa 11.05.2016 č. XXXXXXXXX/XXXX správca dane vyzval daňový subjekt na predloženie požadovaných dôkazov v lehote do 15 dní odo dňa doručenia výzvy, na čo daňový subjekt predložil doklady dňa 09.06.2016, o čom bola spísaná zápisnica správcom dane.
17. Správca dane vykonal dňa 09.11.2016 s kontrolovaným daňovým subjektom ústne pojednávanie, z ktorého spísal zápisnicu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.11.2016, ktorého predmetom bolo informovanie daňového subjektu o výške zistenej obchodnej prirážky používanej pri predaji tovaru v roku 2012 Na ústnom pojednávaní správca dane okrem výpočtu obchodnej marže, prehľadu tržieb z ERP, tržieb z faktúr a z podielu tržieb z ERP na celkových tržbách uviedol, že na základe vyššie uvedeného a zistení správcu dane o výške skutočnej obchodnej marže používanej pri predaji tovaru zistenej správcom dane, ktoré sú uvedené v tabuľkách tvoriacich prílohu tejto zápisnice, vyplýva, že priznaná obchodná marža použitá pri predaji tovaru zistená z výkazu o príjmoch a výdavkoch a výkazu o majetku a záväzkoch za rok 2012 vo výške 1,9 % je o 41,43 % nižšia než obchodná marža zistená správcom dane.
18. Správca dane požiadal daňový subjekt o predloženie dôkazov preukazujúcich výšku deklarovanej obchodnej marže 1,9% používanej pri predaji tovaru v roku 2012, doplnením tovarových položiek s preukázaním ich predajnej a nákupnej ceny v jednotlivých mesiacoch, a to v lehote do 28.11.2016. Daňový subjekt sa vyjadril k obchodnej marži a doplnil tovarové položky o počet 334 s priemernou hrubou obchodnou maržou vybraných prípadov za rok 2012 -17,28%.
19. Keďže daňový subjekt vo vyjadrení nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by spochybnil obchodnú maržu zistenú správcom dane u jednotlivých tovarových položiek, správca dane zobral do úvahy údaje predložené daňovým subjektom a uskutočnil nový prepočet priemernej obchodnej marže za všetky identifikované tovarové položky, t. j. tovarové položky, u ktorých bola zistená obchodná marža správcom dane (358 tovarových položiek)a tovarové položky identifikované daňovým subjektom (334 tovarových položiek), spolu 692 tovarových položiek. Výsledkom prepočte bola obchodná marža vo výške 14,19 %, ktorou prepočítal tržby z predaja v roku 2012. Priemernú obchodnú maržu správca dane vypočítal podľa jednotlivých zdaňovacích období v takejto výške; január 2012 - 14,33 %, február 2012 - 12,63 %, marec 2012 - 6,84 %, apríl 2012 - 10,98 %, máj 2012 -6,29%, jún 2012 - 17%, júl 2012 - 13,57 %, august 2012 -27,09 %, september 2012 - 16,54 %, október 2012 - 12,69 %, november 2012 - 16,69 %, december - 15,62 %. Uviedol, že predaj tovaru je dodaním tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorý je podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, predmetom tejto dane. Ide o zdaniteľný (§ 8 písm. a) zákona o DPH, pri ktorom vzniká daňová povinnosť dňom jeho dodania (§ 19 ods.1 zákona o DPH) a osobou povinnou platiť daň správcovi dane je platiteľ, ktorý dodáva tovar v tuzemsku (§ 69 ods. 1 zákona o DPH). Z vyššie uvedeného vyplynulo, že daňový subjekt realizoval v roku 2012 zdaniteľné obchody vyššie o sumu 91 201,53 eur, než aké uviedol na riadku 3 daňových priznaní za zdaňovacie obdobie január 2012 až december 2012.
20. Na účely stanovenia základu dane a dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia správca dane vypočítal podiel zdaniteľných obchodov za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2012 k celkovým zdaniteľným obchodom za rok 2012 uvedeným na riadku tri podaných daňových priznaní, rozdiel medzi tržbami priznanými daňovým subjektom a tržbami vypočítanými správcov dane (91 201,53 eura) rozdelil na jednotlivé zdaňovacie obdobia podľa vypočítaných podielov a o takto vypočítaný rozdiel zvýšil vykázaný základ dane z uskutočnených zdaniteľných obchodov uvedených na riadku 3 podaných dnových priznaní. Zo základu dane zisteného správcom dane správca dane vypočítal daňovú povinnosť s použitím 20 %-nej sadzby dane a rozdiel dane oproti, dani uvedenej na riadku 4 podaných daňových priznaní.
21. Správca dane prerokoval vyjadrenie daňového subjektu s daňovým subjektom a informoval ho o výsledkoch vyrubovacieho konania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2012 až december 2012 na ústnom pojednávaní dňa 27.11.2016, z ktorého spísal zápisnicu č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 27.12.2016 a vydal rozhodnutia, ktorými podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 1 808,83 Eur za zdaňovacie obdobie november 2012 a v sume 1 124,97 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2012, voči ktorým rozhodnutiam podal daňový subjekt odvolania.
22. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí citoval príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. konkrétne § 2 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 a § 69 ods. 1, ako aj zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňového poriadku), konkrétne § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 8, § 24 ods. 1 a 2. Následne sa vysporiadal žalovaný s odvolacími námietkami žalobcu, v ktorých popísal presne postup, akým spôsobom správca dane reagoval na jednotlivé námietky počas daňovej kontroly zo strany daňového subjektu, resp. jeho právneho zástupcu.
23. Ku konštatovaniu odvolávajúceho sa, že správca dane nevie ex offo exaktne vypočítať výšku obchodnej marže žalovaný uviedol, že z ustanovenia § 24 vyplýva, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly, alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencii a záznamov, ktoré je povinný viesť. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenie § 17 ods. 4 Zákona o účtovníctve, ktorá je prílohou podaného daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012, pričom správca dane zistil, že obchodná marža priznaná daňovým subjektom z predaja tovaru v roku 2012 je vo výške 1,9 % a túto správca dane vo vyrubovacom konaní spochybnil prostredníctvom dokazovania, daňový subjekt bol povinný v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia preukázať pravdivosť údajov, ktoré uviedol v daňovom priznaní.
24. Ku konštatovaniu odvolávajúceho sa, že daňový subjekt „údajne“ potvrdil výšku obchodnej marže vo výške 12,5 % na ústnom pojednávaní žalovaný uviedol, že toto tvrdenie nie je pravdivé. Z ústneho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 13.12.2013 v rámci výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby, správca dane spísal zápisnicu, v ktorej zaznamenal priebeh ústneho pojednávania. Daňový subjekt do zápisnice sám navrhol výšku obchodnej marže 12,5% a správca dane navrhnutú výšku obchodnej marže v danom čase akceptoval.
25. Ďalej odvolávajúci sa poukázal na zrušujúce právoplatné rozhodnutie daňového úradu, v ktorom zamestnanci operovali s výškou obchodnej marže 12,5% neuviedol však, že FR SR rozhodnutím z 18.03.2016 zrušilo a vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie správcu dane. Keďže FR SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí vyslovilo právny názor, že správca dane v ďalšom konaní dostatočne zistí skutkový stav, správca dane vo vyrubovacom konaní rešpektujúc právny názor odvolacieho orgánu pristúpil k vypočítaniu skutočnej obchodnej marže na dani z príjmov fyzickej osoby.
26. K tvrdeniu odvolávajúceho sa, že daňový úrad sa trikrát pokúsil vypočítať obchodnú maržu a že je zaujímavá tendencia finančnej správy výšku obchodnej marže postupne zvyšovať, žalovaný konštatoval, že uvedené tvrdenie sa nezakladá na pravde a zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane vypočítal obchodnú maržu 2x a to vo výške 43,33 % a vo výške 14,19 %, ktorá je maržou konečnou, na základe ktorej správca dane prepočítal tržby daňového subjektu za rok 2012.
27. Ďalej v námietke odvolávajúceho sa, že správca dane nerešpektoval právny názor FR SR, ktorý vyslovilo v zrušujúcom rozhodnutí a že z protokolu z daňovej kontroly, ako aj z rozhodnutia správcu dane nevyplýva, že správca dane mal pochybnosti o správnosti, pravdivosti, alebo úplnosti dokladov predložených daňovým subjektom, alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a že tieto pochybnosti správca dane oznámil obchodnou maržou a vypočítal zákonnú obchodnú maržu vo výške -17,28 % aj keď spracovaný zoznam nazval zoznamom náhodne vybratých tovarových položiek. Ak by daňový subjekt realizoval iba predaj tovaru zo zápornou obchodnou maržou, takýto predaj by odporoval obsahu definície podnikania uvedenej v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný konštatoval, že správca dane zahrnul do zoznamu tovarových položiek, ktoré boli podkladom pre výpočet obchodnej marže aj tovarové položky, pri ktorých daňový subjekt vypočítal zápornú obchodnú prirážku a to z dôvodu, aby zohľadnil situácie, že boli vypredané nepredajné zásoby, prípadne situácie, keď bola predajná cena dohodnutá pred obstaraním tohto tovaru a podobne. Na základe uvedeného bola znížená obchodná marža vyčíslená správcom dane za rok 2012 vo výške 43,33 % na výšku 14,19 %.
28. K námietke odvolávajúceho sa, že správca dane nerešpektoval právny názor FR SR, podľa žalovaného je táto námietka neopodstatnená, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že správca dane rešpektoval právny názor a zistil dostatočne skutkový stav v súlade s ustanovením § 24 Daňového poriadku.
29. Ku konštatovaniu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nekvalifikované odôvodnenie a nedostatočne zistený skutkový stav, pretože správca dane pri vyčíslení obchodnej marže vychádzal len z predložených vystavených faktúr z dôvodu, že CD nosič, na ktorom sa nachádzali kontrolné záznamy z elektronických registračných pokladníc sa nepodarilo správcovi dane otvoriť tak, aby boli čitateľné žalovaný konštatoval, že správca dane tak v zápisnici o ústnom pojednávaní z 09.11.2016, ako aj v napadnutých rozhodnutiach uviedol dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že pri vypočítaní obchodnej marže vychádzal len z predložených vystavených faktúr. Jedným z dôvodov bolo, že CD nosič, na ktorom by sa mali nachádzať kontrolné záznamy z elektronických registračných pokladníc sa zamestnancom správcu dane nepodarilo otvoriť tak, aby súbory boli čitateľné, ale podstatným dôvodov bolo to, že podiel tržieb z predaja tovaru realizovaný cez elektronické registračné pokladnice bol podstatne nižší, ako sú tržby dosiahnuté na základe vystavených faktúr a predstavoval 19,55% z celkových tržieb. Správca dane vychádzal z toho, že daňový subjekt cez elektronické registračné pokladnice realizoval predaj rovnakých tovarových položiek za rovnaké ceny ako vo vystavených faktúrach.
30. K námietke odvolávajúceho sa, že správca dane uviedol, že vyčíslenie obchodnej marže vo výške 43,3% je detailne uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní z 09.11.2016 namieta proti postupu správcu dane a tvrdí, že detailné zdôvodnenie výpočtu obchodnej marže malo obsahovať napadnuté rozhodnutie, ktoré nemalo odkazovať na zápisnicu o ústnom pojednávaní. K tejto námietke žalovaný uviedol, že v danom prípade išlo o stanovisko správcu dane k bodu 1 vyjadrenia, ktoré daňový subjekt zaslal správcovi dane k zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 09.11.2016 a žalovaný konštatoval, že napadnuté rozhodnutie obsahuje detailne odôvodnenie výpočtu obchodnej marže vo výške 43,3% a to na strane 3 a 4 uvedených rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu sú námietky odvolávajúceho sa neopodstatnené. Žalovaný následne v závere rozhodnutí konštatoval, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, konkrétne Daňovým poriadkom a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, dostatočne zistil skutkový stav a preto námietky odvolávajúceho sa považoval za neopodstatnené.
31. Včas podanými žalobami sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí správcu dane a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. V bode V. žalôb žiadal, aby správny súd odložil vykonateľnosť rozhodnutí žalovaného v zmysle § 185 S.s.p.
32. Žalobca dôvodil v žalobách tým, že vidí nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného v hmotnoprávnej i procesnoprávnej rovine. Poukázal na to, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu u dane z pridanej hodnoty DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2012. Správca dane pred daňovou kontrolou DPH vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie
roka 2012. Počas daňovej kontroly správca dane na základe údajov z účtovnej uzávierky a daňového priznania zistil, že obchodná marža bola v kontrolovanom zdaňovacom období 1,9%.
33. Žalobca do zápisnice z ústneho pojednávania Daňového úradu L. pobočka V. v rámci výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby pod tlakom zamestnancov správcu dane uviedol prepočet tržieb za rok 2012 tak, že bude použitá obchodná prirážka vo výške 12,5 % a správca dane odsúhlasil výšku obchodnej marže a prepočet tržieb (čistá marža pred zdanením). Daňový úrad automaticky prevzal výšku obchodnej marže z daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby a aplikoval túto výšku na daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 - december 2012. Žalobca zastáva názor, že správca dane má každú daňovú kontrolu a každé zdaňovacie obdobie posudzovať samostatne a preto by nemal automaticky prenášať dôkazy z jednej daňovej kontroly (daň z príjmov fyzickej osoby) do druhej daňovej kontroly (daň z pridanej hodnoty). Napriek tomu správca dane na základe výsledku daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby prevzal závery do daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty žalobcu a vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia. Správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly DPH vydal protokol z daňovej kontroly a následne vydal v poradí prvé rozhodnutie zo dňa 08.12.2015, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel DPH v sume 1347,10 EUR za november 2012 a 1 327,10 Eur za zdaňovacie obdobie december 2012. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 04.04.2016 prvé rozhodnutia správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Správca dane namiesto toho, aby rešpektoval pokyn žalovaného a dostatočne zistil skutkový stav daňovej veci vo vyrubovacom konaní vypočítal priemernú obchodnú maržu vo výške 43,33 %
34. Až po žalobcom predloženej tabuľky Predaja náhodne vybraných zásob v roku 2012, kde na 7 strane tabuľky žalobcovi vyšla priemerná hrubá obchodná marža z 334 vybraných prípadov za rok 2012 v celkovej výške -17,28 %, správca dane ustálil výšku obchodnej marže vo výške 14,19 %. Pritom správca dane pri výpočte výšky obchodnej marže vychádzal zo 692 položiek tovaru, čo predstavuje cca 0,92 % z celkového množstva všetkých obchodných prípadov. Na základe takto nezákonne, nelogicky, neodôvodnene, nesystematický, až absurdne určenej výšky obchodnej marže správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie 11/2012 vo výške 1 808,83 Eur a za zdaňovacie obdobie 12/2012 vo výške 1 124,97 Eur. Žalovaný napadnutými rozhodnutiami nezákonne určenú výšku obchodnej marže potvrdil. Žalobca preto správnymi žalobami primárne namieta nezákonný postup správcu dane a žalovaného pri prepočte obchodnej marže, na základe ktorej odvodzujú právnu silu ďalšie námietky žalobcu smerujúce proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného. V rozpore so zisteným skutkovým stavom žalovaný vydal napadnuté rozhodnutia, ktoré sa opierajú len o svojvoľné, nepodložené dohady, o domnienky a voľné úvahy pri určení výšky obchodnej marži. Tento postup žalovanému zákon neumožňuje a neposkytuje mu možnosť, aby voľne narábal podľa svojej úvahy so zistenými dôkazmi, aby ignoroval zistený skutkový stav vyplývajúci z účtovných dokladov a dokonca posudzoval ekonomickú efektívnosť hospodárskej činnosti žalobcu.
35. Žalobca namietal, že žalovaný a správca dane nevie ex offo výšku obchodnej marže exaktne vyčísliť. Počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktoré sa realizovalo v žalovanom prípade 2x po zrušení prvých rozhodnutí správcu dane a vrátení vecí na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane uviedol 4 rozdielne výšky obchodnej marže. Prvá obchodná marža vyplývajúca z účtovných záznamov žalobcu bola určená vo výške 1,9%. Potom správca dane predvolal žalobcu na ústne pojednávanie, na ktorom žalobca údajne potvrdil výšku obchodnej prirážky vo výške 12,5 %. Následne správca dane vyčísluje priemernú ročnú maržu žalobcu na 43,3 %, čo predstavuje 3,5 násobne vyššiu výšku obchodnej marže. Správca dane napokon po štvrtýkrát určil obchodnú maržu vo výške 14,19%, ktorou prepočítal tržby z predaja v roku 2012 a následne vypočítal priemernú obchodnú maržu podľa jednotlivých zdaňovacích období (01 - 12/2012) na dani z pridanej hodnoty. Správca dane sa 4x pokúsil vypočítať obchodnú maržu žalobcu, čo nesvedčí o exaktnosti, objektívnosti a jednoznačnosti tohto výpočtu.
36. Žalobca poukázal na zrušujúce rozhodnutia žalovaného, v ktorých žalovaný konštatuje, že správca dane porušil zásadu presného a úplného zistenia skutkového stavu tým, že nezistil dostatočne skutkový stav, čím konal v rozpore s Daňovým poriadkom. Z protokolu z daňovej kontroly, ako aj z rozhodnutia nevyplýva, že u správcu dane vznikli pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, a že by tieto pochybnosti bol správca dane oznámil žalobcovi tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Uvedené druhostupňový orgán konštatuje ku kontrolnému zisteniu týkajúcemu sa výšky obchodnej
prirážky. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 22.10.2013 vo vzťahu k obchodnej prirážke vyplýva, že správca dane žalobcovi oznámil, akú obchodnú prirážku vypočítal, a opýtal sa ho, akú obchodnú prirážku používal pri predaji tovaru v roku 2012, ale nie to, že by mal pochybnosti o tom, že v roku 2012 bola používaná iná obchodná prirážka, ako je 1,9% vypočítaní správcom dane z účtovnej závierky, a na základe akých skutočností pochybnosť vznikla.
37. Druhostupňový orgán dal správcovi dane pokyn, aby dostatočne zistil skutkový stav. Správca dane nerešpektoval pokyn žalovaného a ani po druhý krát dostatočne nezistil skutkový stav. Žalobca doteraz nemá informáciu, na základe akých skutočností vznikla pochybnosť správcu dane o tom, že žalobca údajne používal v roku 2012 inú obchodnú prirážku ako je 1,9 %. Žalovaný síce v napadnutých rozhodnutiach uvádza, že správca dane túto skutočnosť vo vyrubovacom konaní spochybnil prostredníctvom dokazovania, ale neuvádza ani jeden relevantný dôkaz na podporu svojho tvrdenia. Tak žalovaný ako aj správca dane neuviedli jediný exaktný, priamy a relevantný dôkaz o tom, že žalobca používal inú obchodnú maržu ako 1,9 % a na základe akého konkrétneho údajného dokazovania zo strany správcu dane k tomu dospeli.
38. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach konštatuje, že žalobca dostatočne nepreukázal dôveryhodnosť údajov uvedených v daňovom priznaní a preto správca dane vypočítal obchodnú maržu na základe 692 obchodných prípadov. V tejto súvislosti žalobca argumentuje, že výpočet obchodnej marže sa skladá z nejakého podielu príjmov (výnosov) a výdavkov (nákladov) a preto tvrdenie správcu dane, že výška marže je „nezvyčajná“ a že požaduje preukázanie jej správnosti v podstate znamená, že správca dane požaduje preukázanie správnosti príjmov (výnosov) a výdavkov (nákladov). Ak správca dane nemá problém s preukazovaním výdavkov, a napriek tomu tvrdí, že chce preukázať „správnosť“ marže, nie je možné túto požiadavku za použitia bežných formálne logických pravidiel interpretovať inak, než tak, že správca dane požaduje preukázať, že výška príjmov (výnosov) je správna, t.j. úplná, čiže po daňovom subjekte požaduje preukázať, že je pravdivé jeho tvrdenie: „Nemám žiadne iné príjmy ako tie, ktoré som uviedol vo svojom daňovom priznaní“, teda preukázanie reálnej neexistencie určitej právnej skutočnosti, čím sa správca dane dopúšťa porušenia negatívnej dôkaznej teórie. Uvedené vedie nielen k tomu, že správca dane nie je oprávnený takúto výzvu daňovému subjektu predkladať (resp. nie je oprávnený z jej nenaplnenia vyvodzovať akékoľvek dôsledky pre daňové konanie), ale aj k tomu, že je to správca dane, kto je povinný preukázať pravdivosť svojho pozitívneho tvrdenia: „Tvrdím, že existujú príjmy, ktoré daňový subjekt neuviedol v daňovom priznaní“. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Správca dane v žalovanom prípade konal v rozpore s negatívnou dôkaznou teóriou.
39. Podľa názoru žalobcu nemal správca dane vôbec vyrubovať rozdiel dane na základe obchodnej marže. Správca dane vykonal štandardnú daňovú kontrolu na základe riadneho dokazovania a predloženia kompletného účtovníctva žalobcu v rámci výkonu daňovej kontroly. K prepočtu obchodnej marže by finančná správa mohla pristúpiť výlučne v prípade, ak by si žalobca ako daňový subjekt nesplnil v rámci výkonu daňovej kontroly niektorú zo svojich zákonných povinnosti, resp. by neumožnil vykonať daňovú kontrolu. To sa v žalovanom prípade nestalo. Správca dane by mohol prepočet obchodnej marže aplikovať v prípade, ak by správca dane vykonal daňovú kontrolu na základe pomôcok a na záver daňovej kontroly expedoval protokol z daňovej kontroly o určení dane podľa pomôcok podľa §§ 48 a 49 Daňového poriadku. Uvedené deklaroval aj druhostupňový orgán v zrušujúcom rozhodnutí, že k prepočtu obchodnej marže by správca dane mohol pristúpiť jedine vtedy, pokiaľ by si daňový subjekt pri preukazovaní uvádzaných skutočností nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinnosti a preto by nebolo možné daň správne zistiť. Takéto nesplnenie zákonných povinnosti by však musel správca dane konštatovať v protokole, ako aj v rozhodnutí. Správca dane by bol v takomto prípade oprávnený použiť pri určovaní daňovej povinnosti pomôcky. V prípade, že by správca dane bol oprávnený použiť pomôcky, musel by uviesť, akým spôsobom vypočítaval jednak priznanú obchodnú maržu a jednak skutočnú maržu a následne výpočet skutočných tržieb a vyčíslenie rozdielu medzi skutočnými a priznanými tržbami.
40. Pri výpočte priznanej obchodnej marže by musel zohľadniť zisk, resp. stratu z predaja tovaru, úbytok tovaru celkom. Pri výpočte úbytku tovaru by musel zohľadniť zmenu stavu tovarových zásob, zmenu stavu záväzkov a pri výpočte predaj tovaru zmenu stavu pohľadávok. Ďalším krokom by bolo zisťovanie skutočnej marže, ktorú daňový subjekt používal v príslušnom zdaňovacom období. Z účtovnej evidencie
by musel zisťovať skutočne obstarávacie ceny a predajné ceny. Pri zisťovaní by musel prihliadať na skutočnosť, že každý daňový subjekt si individuálne určuje cenu predávaného tovaru a výška obchodnej marže môže byť pri každom druhu tovaru odlišná a odlišná aj v priebehu zdaňovacieho obdobia. Do obstarávacej ceny tovaru by bol správca dane povinný zahrnúť jednak nákupnú cenu, ale aj náklady súvisiace s obstaraním tovaru. Povinnosťou správcu dane by následne bolo všetky vyššie uvedené skutočnosti popísať v protokole a aj v rozhodnutí. V žalovanom prípade si správca dane a žalovaný neuvedomili, že daňová kontrola nebola vykonávaná na základe pomôcok, ale išlo o štandardný výkon daňovej kontroly. Žalobca počas daňovej kontroly spolupracoval so správcom dane, predložil správcovi dane kompletné účtovníctvo, preto neexistoval právne relevantný dôvod, aby žalovaný a správca dane postupovali tak, akoby určovali daň podľa pomôcok. Navyše aj v prípade, že by bol správca dane oprávnený pristúpiť k prepočtu obchodnej marže, musel by vychádzať z celkového počtu obchodov žalobcu, a nie z cca 0,92% obchodných prípadov, ako to nezákonne urobil správca dane v žalovanom prípade.
41. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach uviedol, že správca dane požiadal žalobcu o predloženie dôkazov preukazujúcich výšku deklarovanej obchodnej marže 1,9 % používanej pri predaji tovaru v roku 2012 a podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal a nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by spochybnil obchodnú maržu zistenú správcom dane. Pritom správca dane operoval v tomto prípade s obchodnou maržou 43,33 %. Žalobca jednoznačne predložením 334 obchodných prípadov, kde vyšla obchodná marža -17,28% preukázal, že v roku 2012 bola používaná aj záporná, resp. nízka obchodná marža. Potvrdzuje to fakt, že správca dane zohľadnil žalobcom predloženú zápornú obchodnú maržu a určil obchodnú prirážku vo výške 14,19 %.
42. Žalobca ďalej uvádza, že ak by správca dane zobral do úvahy všetky tovarové položky a uskutočnil dokazovanie tak ako mu to ukladá zákon, je pravdepodobné, že obchodná marža by bola na úrovni 1,9%. Skutočnosť, že správca dane uskutočnil prepočet obchodnej prirážky z cca 0,92 % obchodných prípadov a následne takto vypočítanú obchodnú maržu aplikoval komplexne na všetky obchodné prípady je v rozpore so zákonom a postráda pravidlá logického myslenia. Správca dane má povinnosť v daňovom konaní dostatočne zistiť skutkový stav a musí pritom vykonať dokazovanie čo najúplnejšie. To síce neznamená, že ťarcha vykonania dôkazov je len na ňom, ale na druhej strane musí mať k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho daňového rozhodnutia. Správca dane nevykonal v daňovej kontrole a v následkom vyrubovacom konaní dostatočné dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo závery pertraktované v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Správca dane konal v rozpore s § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku. Preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, vychádzajúce z nesprávneho právneho názoru a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav daňovej veci.
43. Žalobca považuje za nezákonné vyčísľovať rozdiel dane na základe jednej fixnej a paušálne určenej výšky obchodnej marže, ktorá sa automaticky použije na niekoľko tisíc obchodných prípadov žalobcu. V praxi žalobca realizuje niektoré obchodné prípady s nižšou prirážkou, niektoré obchodné prípady s vyššou obchodnou maržou a niektoré obchodné prípady dokonca so stratou, kedy sa obchodná marža dostáva do záporných červených čísel. Aplikovať jednu spriemerovanú obchodnú maržu na všetky obchodné prípady signalizuje absolútnu neinformovanosť žalovaného o podnikateľskom prostredí, nelogickosť a arbitrárnosť v postupe žalovaného. Citáciou ustanovení § 3 ods.1,3 Daňového poriadku poukázal žalobca na povinnosti správcu dane pri správe daní a dôvodil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane vykazujú také procesné vady, ktoré majú za následok ich nepreskúmateľnosť a nezákonnosť.
44. Žalobca konštatoval, že účtovníctvo je samo o sebe dôkazom vo vzťahu k tvrdeniam obsiahnutým v daňovom priznaní. Až potom, čo správca dane preukáže dôvodnosť svojich pochýb o vierohodnosti, úplnosti, preukázateľnosti či správnosti účtovníctva, môže po daňovom subjekte požadovať predkladanie ďalších dôkazov. Účtovníctvo je kvalitným a judikatúrou uznaným dôkazným prostriedkom slúžiacim na preukázanie tvrdení daňových subjektov. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu v Brne zo dňa 30.01.2008 č.k. 2Afs/24/2007-119 a nález Ústavného súdu ČR č. II.ÚS 232/02 zo dňa 29.10.2002.
45. Žalobca poukázal, že v daňovom konaní navrhoval výpočet obchodnej marže, a tým nepriamo aj vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty verifikovať znaleckým posudkom, súdnym znalcom z odboru
ekonómia a manažment - odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, ktorý by vypracoval znalecký posudok a vyčíslil výšku obchodnej marže žalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období. Žalobca navrhol znalecké dokazovanie už v protokole z daňovej kontroly. Správne orgány disponovali návrhom na vykonanie dokazovania, ale tento návrh žalobcu odignorovali. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku NS SR č.k. 6Sžf/1/2014 zo dňa 26.11.2014. Dôvodil, že ak správca dane neakceptoval pri určení obchodnej marže účtovné doklady žalobcu, bol povinný ustanoviť znalca a na základe znaleckého dokazovania ustáliť výšku obchodnej marže.
46. Určenie obchodnej marže správcom dane, ktorý štyrikrát počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania uviedol odlišnú výšku obchodnej marže svedčí o neobjektívnosti určenia obchodnej marže, preto je žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav, čo je v rozpore s § 63 ods. 5 Daňového poriadku, nakoľko sa žalovaný nedostatočne vysporiadal s námietkami a návrhmi na vykonanie dokazovania zo strany žalobcu.
47. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje žalobca za nepreskúmateľné, nakoľko v ňom absentuje relevantné odôvodnenie tvrdených skutočnosti. Ak žalovaný tvrdí určitú skutočnosť, musí ju aj vedieť odôvodniť a predložiť dostatočne relevantné dôkazy podporujúce jeho tvrdenia. Vychádzajúc z aplikačnej praxe súdov zaoberajúcou sa otázkou náležitostí správneho rozhodnutia, v odôvodnení po opísaní podstaty veci má nasledovať rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie. Je potrebné reagovať na pripomienky a návrh účastníkov konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia a vysporiadať sa aj s prípadnými rozpormi v jednotlivých dôkazoch. Potom sa uvedú závery o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené, posúdi sa ich právny význam, vysloví úsudok o predmete konania a zdôvodní sa použitie právnej normy citovanej vo výroku rozhodnutia.
48. Žalobca vytýka žalovanému, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje uvedenie všetkých relevantných dôkazov, ktoré by jednoznačne potvrdzovali skutkový stav zistený v daňovom konaní, rozbor dôkazov a ostatných podkladov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci samej, absentuje i dostatočné vysvetlenie, akými úvahami sa žalovaný riadil pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vzal do úvahy, aký skutkový stav na ich základe zistil, a ako tento skutkový stav posúdil z vecného hľadiska a po právnej stránke, ako i uvedenie všetkých podstatných vyhodnotení vykonaných dôkazov, a to v ich vzájomných súvislostiach, ktoré by boli oporou výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
49. V odôvodnení rozhodnutia žalovaného nepostačuje uviesť len odkazy a citáciu príslušného ustanovenia právneho predpisu a skonštatovať, že sa v plnej miere stotožňuje so závermi prvostupňového daňového orgánu, ale je potrebné i vyložiť obsah právnej normy tak, aby došlo k vymedzeniu vzťahu medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Pri vyčíslení obchodnej marže správca dane navyše vychádzal len z predložených vystavených faktúr z dôvodu, že CD nosič, na ktorom by sa mali nachádzať kontrolné záznamy z elektronických registračných pokladníc (ERP), sa zamestnancom správcu dane nepodarilo otvoriť tak, aby boli súbory čitateľné. Žalobca nemôže zodpovedať za technické zlyhanie zamestnancov finančnej správy. Žalovaný sám priznal, že správca dane nevychádzal z kompletných dokladov žalobcu, čo jednoznačne svedčí o nedostatočne zistenom skutkovom stave.
50. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavaných rozhodnutiach, navrhol žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Navrhol, aby správny súd nepriznal správnym žalobám odkladný účinok a zároveň žiadal, aby súd vo veci nariadil pojednávanie.
51. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“).
52. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
53. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
54. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
55. Podľa § 191 ods. 1 S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a/ bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b/ ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g/ došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
56. Podľa § 191 ods. 4 veta prvá S.s.p., ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3.
57. Podľa§ 191 ods. 6 S.s.p., ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3.
58. Podľa § 191 ods. 6 S.s.p., právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
59. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia krajský súd ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo, vypočul právneho zástupcu žalobcu, s tým, že konal a rozhodol v neprítomnosti povereného zástupcu žalovaného, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci bez jeho prítomnosti, oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a jednomyseľne dospel k záveru, že žaloby sú dôvodné, lebo zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
60. Predmetom preskúmania sú rozhodnutia, ktorými správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1 808,83 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012 a rozdiel dane v sume 1 124,97 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012. Na účely stanovenia základu dane a dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia správca dane vypočítal podiel zdaniteľných obchodov za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2012 k celkovým zdaniteľným obchodom za rok 2012 uvedených v podaných daňových priznaniach ako rozdiel medzi tržbami priznanými daňovým subjektom a tržbami vypočítanými správcom dane rozdelil na jednotlivé zdaňovacie obdobia podľa vypočítaných podielov a o takto vypočítaný rozdiel zvýšil vykázaný základ dane z uskutočnených zdaniteľných obchodov uvedených na riadku 3 podaných daňových priznaní. Zo základu dane zisteného správcom správca dane vypočítal daňovú povinnosť s použitím 20%-nej sadzby dane a rozdiel dane oproti dani uvedenej na riadku 4 podaných daňových priznaní.
61. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obci a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
62. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
63. Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
64. Podľa § 3 ods. 8 citovaného zákona, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d/ pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
65. Podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
66. Podľa § 44 ods.1 citovaného zákona, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
67. Podľa § 46 ods. 5 citovaného zákona, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
68. Podľa § 47 písm. h/ citovaného zákona, protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.
69. Podľa § 48 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť.
70. Podľa § 63 ods. 1, 2 citovaného zákona, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
71. Podľa § 63 ods. 5 citovaného zákona, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
72. Vychádzajúc z obsahu žalôb žalobca v nich namietal nedostatočne zistený skutkový stav, nepreskúmateľnosť rozhodnutí daňových orgánov pre nedostatok dôvodov a nesprávny postup správcu dane pri vyrubení rozdielu dane na základe ním vypočítanej obchodnej marže.
73. Správny súd v prvom rade argumentuje, že jednou zo zásad daňového konania je zásada presného a úplného zistenia skutkového stavu. Táto zásada vyjadruje povinnosť správcu dane presne a úplne zistiť skutočný stav v danej veci a až následne rozhodnúť. K naplneniu podstaty tejto zásady slúžia viaceré inštitúty daňového konania a aj správy daní, medzi ktoré patrí napr. daňová kontrola, dokazovanie a ďalšie. Ide o prostriedky, ktoré sa považujú za prostriedky zisťovania skutkového stavu.
74. Základným predpokladom na zákonné a spravodlivé rozhodnutie správcu dane v daňovom konaní je teda poznanie všetkých v konkrétnom prípade relevantných právnych skutočností. Na
presné a úplné zistenie skutkového stavu je najvýznamnejší inštitút dokazovania, ktoré sa využíva v rámci daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní. Správca dane zisťuje potrebné procesné a hmotnoprávne skutočnosti počas dokazovania ich bezprostredným vnímaním, alebo na základe nepriamych poznatkoch o ním poznávanej skutočností získavaných v procese myslenia. Pravdivé poznávanie skutočností tvorí predpoklad zistenia skutkového stavu veci a následne jeho správne podradenie pod konkrétnu hmotnoprávnu normu, ktoré má byť zakončené zákonným a spravodlivým rozhodnutím.
75. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedeckej výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnica o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôležitou súčasťou vyššie uvedenej zásady je aj rozsah zisťovania skutkového stavu. Správca dane vykonáva dokazovanie, pri ktorom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). V akom rozsahu bude správca dane zisťovať skutkový stav, aby toto zistenie bolo presné a úplné, to závisí od konkrétnej daňovej veci, ktorá je predmetom daňovej kontroly a následne daňového konania.
76. Z obsahu administratívnych spisov predložených žalovaným, mal bezpochyby správny súd za preukázané, že žalobca bol výzvou správcu dane zo dňa 11.05.2016 vyzvaný na predloženie dokladov na účely vyrubovacieho konania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2012, ktoré boli podrobne rozpísané. V zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 09.11.2016 správca dane v rámci vyrubovacieho konania pristúpil k vyčísleniu skutočnej obchodnej marže pri predaji tovaru podľa správcom dane uvedeného vzorca, pričom do výberu tovarových položiek boli zaradené iba tie tovary, ktoré boli na vystavených faktúrach a došlých faktúrach pomenované zhodne, prípadne tak, že ich zhoda bola jednoznačná. Za mesiac november a december 2012 určil priemernú obchodnú maržu 43,33%. Sám správca dane uviedol, že pri vyčíslení obchodnej marže vychádzal len z predložených vystavených faktúr z dôvodu, že CD nosič, na ktorom by sa mali nachádzať kontrolné záznamy z elektronických registračných pokladníc žalobcu, sa zamestnancom správcu dane nepodarilo otvoriť tak, aby súbory boli čitateľné.
77. Ďalej súd zdôrazňuje, že z prehľadu uvedeného v tabuľke vyplýva, že podiel tržieb z predaja tovaru realizovaný cez elektronické registračné pokladnice bol podstatne nižší ako sú tržby dosiahnuté na základe vystavených faktúr. Správca dane v tejto zápisnici požiadal žalobcu o predloženie dôkazov preukazujúcich žalobcom deklarovanú výšku obchodnej marže v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012 - 1,9 % používanej pri predaji tovaru v roku 2012 doplnením tovarových položiek s preukázaním ich predajnej a nákupnej ceny v jednotlivých mesiacoch, a to v lehote do 28.11.2016 s uvedením: „V prípade, že si nesplníte svoju dôkaznú povinnosť, na ktorú Vás týmto správca dane vyzýva, správca dane na vyčíslenie výšky tržieb za zdaňovacie obdobie v roku 2012 použije obchodné marže zistené správcom dane za jednotlivé mesiace roku 2012 uvedené v tejto zápisnici. V prípade, že predložíte dôkazy v podobe doplnených tovarových položiek s preukázaním ich pôvodnej a nákupnej ceny v jednotlivých mesiacoch, správca dane uskutoční nový prepočet obchodnej marže.“ K zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 09.11.2016 sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že považuje za nezákonné vyčíslovať rozdiel dane na základe jednej fixnej a paušálne určenej výšky obchodnej marže, ktorá sa automaticky použije na niekoľko tisíc obchodných prípadov daňového subjektu. V podnikateľskej praxi daňový subjekt realizuje niektoré obchodné prípady s nižšou prirážkou, niektoré obchody s vyššou obchodnou maržou a niektoré obchodné prípady dokonca so stratou, kedy sa obchodná marža dostáva do záporných červených čísel.
78. Podľa názoru súdu správne žalobca tiež namietal, že žalovaný a správca dane nevedeli ex offo výšku obchodnej marže exaktne vyčísliť. Počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktoré sa realizovalo v žalovanom prípade dvakrát po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane uviedol štyri rozdielne výšky obchodnej marže. Na túto námietku žalobcu, ktorú uviedol už v odvolaní, žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí argumentoval, že správca dane vypočítaval obchodnú maržu len dvakrát, a to maržu vo výške 43,33% a maržu vo výške 14,19%, ktorá je maržou konečnou, na základe ktorej správca dane prepočítal tržby žalobcu za rok 2012. Obchodná marža vo výške 1,9% je obchodná marža, ktorá vyplýva z údajov v účtovnej závierke,
ktorú žalobca priložil ako prílohu k daňovému priznaniu k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012. Obchodná marža vo výške 12,5% je obchodná marža, ktorú žalobca uviedol na ústnom pojednávaní dňa 13.12.2013 a správca dane ju v danom čase akceptoval. Žalovaný zároveň dôvodil, že žalobca bol vyzvaný na preukázanie všetkých skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, mohol a mal preukázať, že v roku 2012 používal obchodnú maržu vo výške 1,9% tak, ako to vyplýva z údajov uvedených v účtovnej závierke a taktiež že žalobca nepreukázal, že spôsob, akým správca dane vypočítal obchodnú maržu pri jednotlivých tovarových položkách je nesprávny.
79. Správca dane jednak na základe vykonaného dokazovania ako aj predložených dôkazov vypočítal priemernú obchodnú maržu za všetky identifikované tovarové položky, t.j. tovarové položky, u ktorých bola zistená obchodná marža správcom dane - 358 tovarových položiek, a tovarové položky identifikované daňovým subjektom - 334 tovarových položiek, spolu 692 tovarových položiek, pričom rozpätie obchodnej marže u jednotlivých tovarových položiek, u ktorých bola zistená kladná obchodná marža je od 0,00% do 211,71%. U tovarových položiek, u ktorých bola zistená záporná obchodná marža je rozpätie obchodnej marže od -1,31% do -5,12%. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že priemerná obchodná marža bola vypočítaná z realizovaných obchodných prípadov daňového subjektu jednak s vyššou, nižšou a aj zápornou obchodnou maržou, pričom údaje boli získané z dokladov daňového subjektu.
80. Na základe vyššie uvedených skutočností sa správny súd sa stotožnil so žalobnou námietkou žalobcu, že správne orgány postupovali v rozpore s § 63 Daňového poriadku. K objektívnemu určeniu obchodnej marže by došlo, ak by boli pri jej prepočte zohľadnené všetky tovarové položky, s ktorými žalobca obchodoval v roku 2012. V danom prípade správca dane ustálil výšku obchodnej marže zo 692 položiek tovaru. Samotný žalovaný priznáva, že správca dane vypočítal obchodnú maržu len z predložených vystavených faktúr z dôvodu, že CD nosič, na ktorom sa nachádzali kontrolné záznamy z elektronických registračných pokladníc sa správcovi dane nepodarilo otvoriť tak, aby boli čitateľné. Už z toho vyplýva, že nemohol byť skutkový stav dostatočne správcom dane zistený.
81. Zdôvodnenie žalovaného, že daňový subjekt vo vyjadrení nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by spochybnil obchodnú maržu zistenú správcom dane u jednotlivých tovarových položiek, a preto správca dane zobral do úvahy údaje predložené daňovým subjektom a uskutočnil nový prepočet priemernej obchodnej marže za všetky identifikované tovarové položky, t.j. tovarové položky, u ktorých bola zistené obchodná marža správcom dane (358 tovarových položiek) a tovarové položky identifikované daňovým subjektom (334 tovarových položiek) spolu 692 tovarových položiek a výsledkom prepočtu bola obchodná marža vo výške 14,19%, ktorou prepočítal tržby z predaja v roku 2012, je podľa súdu nedostatočné. Z najnovšej judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok NS SR sp.zn. 2Sžf/8/2016 zo dňa 24.05.2017 vyplýva, že .... „napriek tomu, že ťarcha dôkazného bremena je v podstatnej miere na kontrolovanom daňovom subjekte, úlohou daňových orgánov je však stanoviť pevné hranice a pravidlá dokazovania, mať jasnú predstavu o tom, preukázanie akých konkrétnych skutočností sa žiadanými dôkazmi sleduje, dbať na to, aby dokazovanie bolo vedené v súlade s platnou právnou úpravou a následne zo získaných dôkazov vyvodiť logické a presvedčivé závery, ktoré budú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia vydaného v daňovom konaní.“
82. Žalobca v žalobách namietal, že správca dane nemal vôbec vyrubovať rozdiel dane na základe obchodnej marže, nakoľko vykonal u žalobcu štandardnú daňovú kontrolu na základe riadneho dokazovania a predloženia kompletného účtovníctva žalobcom. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na právny názor žalovaného uvedený v rozhodnutí číslo: XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.04.2016, ktorým zrušil rozhodnutie Daňového úradu L. zo dňa 08.12.2015 číslo: XXXXXXXX/XXXX: .. „K prepočtu obchodnej marže správca dane by mohol pristúpiť jedine vtedy, pokiaľ by si daňový subjekt pri preukazovaní uvádzaných skutočností na dani z pridanej hodnoty nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinností, a preto by nebolo možné daň správne zistiť, to však by bolo možné konštatovať len na základe detailného dokazovania zo strany správcu dane. Takéto nesplnenie zákonných povinností by však musel správca dane konštatovať v protokole, ako aj v rozhodnutí. Správca dane by bol v takomto prípade oprávnený použiť pri určovaní daňovej povinnosti pomôcky. V prípade, že by správca dane bol oprávnený použiť pomôcky, musel by uviesť, akým spôsobom vypočítaval jednak priznanú obchodnú maržu a jednak skutočnú maržu a následne výpočet skutočných tržieb a vyčíslenie rozdielu medzi skutočnými a priznanými tržbami, a v nadväznosti na tento výpočet rozdielu dane z pridanej hodnoty. Pri výpočte priznanej obchodnej marže by musel zohľadniť zisk, resp. stratu z predaja tovaru, úbytok
tovaru celkom, pri prepočte úbytku tovaru by musel zohľadniť zmenu stavu tovarových zásob, zmenu stavu záväzkov a pri výpočte predaja tovaru zmenu stavu pohľadávok. Ďalším krokom by bolo zisťovanie skutočnej marže, ktorú daňový subjekt používal v príslušnom zdaňovacom období. Z účtovnej evidencie by musel zisťovať skutočné obstarávacie ceny a predajné ceny. Pri zisťovaní by musel prihliadať na skutočnosť, že každý daňový subjekt si individuálne určuje ceny predávaného tovaru a výška obchodnej marže môže byť pri každom druhu tovaru odlišná a odlišná aj v priebehu zdaňovacieho obdobia. Do obstarávacej ceny tovaru by bol správca dane povinný zahrnúť jednak nákupnú cenu, ale aj náklady súvisiace s obstaraním tovaru. Povinnosťou správcu dane by následne bolo všetky uvedené skutočnosti popísať v protokole a aj v rozhodnutí“.
83. Správny súd musí ďalej zdôrazniť, že žalobca predložil správcovi dane ním požadované účtovníctvo za príslušné zdaňovacie obdobia. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že účtovníctvo daňového subjektu je kvalitným a judikatúrou uznaným prostriedkom slúžiacim na preukázanie tvrdení daňových subjektov, čo konštatoval aj Najvyšší správny súd v Brne v rozsudku sp. zn. 2Afs/24/2007-119 zo dňa 30.01.2008, z ktorého vyplýva: ...„Daňový subjekt preto splní svoju dôkaznú povinnosť vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré správcovi dane predostrie ak preukáže tieto tvrdenia svojím účtovníctvom, ibaže správca dane preukáže, že vo vzťahu k týmto tvrdeniam je účtovníctvo daňového subjektu nevierohodné, neúplné, nepresvedčivé alebo nesprávne.“ Je vhodné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu ČR vyjadrený v náleze II.ÚS 232/02 zo dňa 29.10.2002, z ktorého vyplýva, že .... „ak sťažovateľ vyhovie výzve predložením účtovných dokladov, splnil svoju zákonnú povinnosť a tak bolo na správcovi dane, aby sťažovateľovi jeho nárok na nadmerný odpočet uznal alebo aby preukázal, že predložené doklady sú nevierohodné, či nesprávne, teda že nezodpovedajú skutočnému stavu veci. Inými slovami povedané, ústavný súd zastáva názor, že ak požaduje správca dane po daňovom subjekte preukázanie určitej skutočnosti, na čo ten túto skutočnosť preukáže predložením účtovníctva či iných povinných evidencií alebo záznamov, presúva sa dôkazné bremeno na správcu dane.“
84. V preskúmavaných rozhodnutiach sa žalovaný žiadnym spôsobom nevysporiadal so svojím vyššie citovaným názorom, pričom správca dane je oprávnený pristúpiť k výpočtu obchodnej marže len v prípade vyčíslenia dane na základe pomôcok podľa § 48 a § 49 Daňového poriadku.
85. Žalovaný sa v preskúmavaných rozhodnutiach náležitým spôsobom nevysporiadal ani s návrhom žalobcu o určení obchodnej marže v znaleckom dokazovaní. Žalobca navrhoval pribrať do konania znalca z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, ktorý by vypracoval znalecký posudok a vyčíslil výšku obchodnej marže žalobcu v jednotlivých zdaňovacích obdobiach, už vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly a zopakoval to aj v odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane o vyrubení rozdielu dane za zdaňovacie obdobia november a december 2012.
86. Úlohou súdu pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nie je nahrádzať ich činnosť pri zisťovaní skutkového stavu, ani dopĺňať, resp. nahrádzať odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov, prípadne poskytovať výklad ich rozhodnutí. Odôvodnenie musí poskytnúť skutkovú aj právnu oporu výroku rozhodnutia a musí byť formulované tak, aby rozhodnutie bolo zrozumiteľné komukoľvek.
87. Správny súd s dôrazom na skutočnosti zistené v danom konaní preskúmavané rozhodnutia žalovaného, ako aj vydané rozhodnutia správcu dane zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) S.s.p. z dôvodu, že tieto sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
88. V ďalšom konaní žalovaný vydá nové rozhodnutia, pričom je povinný v zmysle vyššie citovaných ustanovení zistiť skutkový stav veci, v odôvodnení svojich rozhodnutí musí uviesť, ktoré skutočnosti boli ich podkladom, vysporiadať sa s návrhmi a námietkami žalobcu, uviesť úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie jeho dôkazov a uviesť použitie právnych predpisov, podľa ktorých vo veci rozhodol.
89. Podľa § 191 ods. 6 S.s.p. právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
90. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. S poukazom na § 175 ods. 2 S.s.p., o výške
náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
91. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.,).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 S.s.p. uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 S.s.p.).