Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-107-2016.pdf
PDF · 146.96 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/107/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobkyne: S. E., nar. X.X.XXXX, bytom O. XX, T., proti žalovanému: BYTOVÉ HOSPODÁRSTVO, s.r.o., so sídlom Mäsiarska 26, Košice, IČO: 31 735 860, zastúpený JUDr. Blankou Nagyovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 44, Košice, o zaplatenie 6.181,67 Eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 9. októbra 2015, č. k. 19C/163/2012-319
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
Z r u š u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.512,32 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 4.5.2012 do zaplatenia (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a priznal žalovanému náhradu trov konania v sume 874,82 Eur (III).
2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa po pripustení zmeny uznesením zo dňa 9.10.2015, žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej a ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome č. súpis. XXX, evidovanom v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX pre kat. úz. Stredné Mesto (ďalej tiež len „bytový dom“), na bankový účet, na ktorom sú vedené prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu (ďalej tiež len „fond“), sumu 6.181,67 Eur a za omeškanie so zaplatením tejto peňažnej sumy tiež úroky z omeškania vo výške 9 % ročne od 4.5.2012 do zaplatenia. Skutkovým základom takto uplatneného nároku bolo tvrdenie žalobkyne, že žalovaný pri výkone správy bytového domu na škodu jej a ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome neoprávnene použil prostriedky jeho fondu v žalovanej výške, pretože pri zabezpečovaní údržby a opráv bytového domu a úhrade nákladov s tým spojených z prostriedkov fondu konal v rozpore so zásadami hospodárenia s týmto fondom, dohodnutými so žalovaným na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu (ďalej tiež len „schôdza vlastníkov“) dňa 29.10.2008. Podľa žalobkyne na tejto schôdzi sa vlastníci bytov a nebytových priestorov uzniesli a zároveň dohodli so žalovaným, že bez súhlasu vlastníkov je žalovaný oprávnený disponovať s prostriedkami fondu len do sumy 165,97 Eur, so súhlasom vlastníkov štyroch bytov alebo nebytových priestorov len do sumy 663,88 Eur a nad túto sumu len so súhlasom vlastníkov piatich bytov alebo nebytových priestorov. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný bez odsúhlasenia takto určeného kvóra vlastníkov zabezpečil a z prostriedkov fondu uhradil za zámočnícke práce vykonané I. E. - Stavebná údržba v období mesiacov január až marec 2010 sumu spolu 792,35 Eur, za natieračské práce vykonané I. T. -
Rekodem v mesiacoch apríl až jún 2010 spolu sumu 2003,- Eur, za dodávku sadrových reliéfov v mesiaci jún 2010 Umeleckému stolárstvu - TOKI sumu 214,- Eur, za dodávku plastových dverí v mesiaci jún 2010 spoločnosti PRIBULA - MIX, s.r.o. sumu 1.660,- Eur a za stavebné práce pri oprave štítovej steny, vykonané v mesiaci december 2010 Ing. O. D. sumu 1.512,32 Eur. Protiprávnosť konania žalovaného vyplývala podľa tvrdenia žalobkyne tiež i z toho, že pri zabezpečení uvedených prác nerešpektoval požiadavky ochrany bytového domu ako národnej kultúrnej pamiatky a jeho havarijný stav, vyžadujúci predovšetkým uskutočnenie nevyhnutných udržiavacích prác určených stavebným úradom.
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistenia, že na základe Zmluvy o výkone správy zo dňa 31.12.2007 (ďalej tiež len „zmluva o výkone správy“) žalovaný vykonával správu bytového domu, že zmluva o výkone správy upravovala zásady hospodárenia s prostriedkami fondu iba všeobecným spôsobom, a že na schôdzi vlastníkov dňa 29.10.2008, ktorej sa zúčastnil tiež štatutárny zástupca žalovaného, došlo k precizovaniu týchto zásad vrátane rozsahu oprávnenia disponovať s prostriedkami fondu tak, že vo vzťahu k opravám a údržbe domu v rozsahu od 5.000,- Sk do 20.000,- Sk bez DPH sa určila potreba odsúhlasenia hlasmi štyroch vlastníkov a nad 20.000,- Sk hlasmi až piatich vlastníkov. Prvoinštančný súd za nespornú považoval skutočnosť, že žalovaný pri výkone správy zabezpečil práce a ich úhradu z prostriedkov fondu tak, ako to tvrdila žalobkyňa. Mal za preukázané, že z týchto prác tie, ktoré boli vykonané do 23.8.2010, boli počtom hlasov (4) vlastníkmi bytov a nebytových priestorov dodatočne schválené na ich schôdzi dňa 24.8.2010. Zo zápisnice o tejto schôdzi totiž podľa jeho zistenia vyplynulo, že hlasmi vlastníkov 4 bytov a nebytových priestorov došlo k výslovnému odsúhlaseniu čerpania fondu ku dňu 23.8.2010. Naopak za nepreukázanú považoval súd prvej inštancie skutočnosť schválenia tiež prác na oprave štítovej steny dodávateľom Ing. O. D., za ktoré žalovaný zaplatil sumu 1.512,32 Eur. Konštatoval v tejto súvislosti, že zo zápisnice zo schôdze vlastníkov dňa 11.1.2011, na ktorú v tejto súvislosti odkazoval žalovaný, uvedené nevyplývalo. V tejto zápisnici bolo pritom podľa jeho zistenia zachytené, že správca informoval vlastníkov o odstránení havarijného stavu štítovej steny na základe zápisnice zo schôdze vlastníkov konanej dňa 08.09.2010, že fakturovaná čiastka predstavuje 1.512,32 Eur, a že prítomní vlastníci uvedené bez námietok vzali na vedomie.
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 8 ods. 5, § 8a ods. 1 písm. a) a c), § 8a ods. 5 a § 10 ods. 3 a 4 zák. č. 182/1993 Z. z., o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 a § 552 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, z nich vyvodil, že žalovaný úhradou sumy 1.512,32 Ing. Rudolfovi Sedlákovi za opravu štítovej strechy, vyúčtovanej jeho faktúrou č. 40/2010 čerpal prostriedky fondu neoprávnene, a že v príčinnej súvislosti s týmto protiprávnym konaním žalovaného vznikla vlastníkom bytov a nebytových priestorov škoda vo výške 1.512,32 Eur, za ktorú žalovaný podľa záveru prvoinštančného súdu zodpovedá v zmysle ust. § 8 ods. 5 zák. č. 182/1993Z. z. v znení neskorších zmien a predpisov. Bez právnej relevancie k podmienkam zodpovednosti žalovaného za túto škodu bol podľa názoru súdu prvej inštancie fakt, že peňažné prostriedky v tejto výške, hoc ich použitie vlastníkmi nebolo odsúhlasené, boli použité na opravu bytového domu, ktorý sa tým zhodnotil. Čerpanie ostatných prostriedkov fondu žalovaným nebolo podľa úvahy súdu prvej inštancie neoprávnené vzhľadom na jeho schválenie, i keď len dodatočné, vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, pričom prvoinštančný súd v tejto súvislosti konštatoval zároveň, že všetky práce, ktoré boli v súvislosti s predmetným čerpaním zrealizované, predstavovali výdavky na obnovu, modernizáciu, rekonštrukciu domu alebo prevádzku, údržbu a opravu spoločných častí, spoločných zariadení domu, prípadne nebytových priestorov, príslušenstva, resp. výdavky na obnovu, a teda boli použité pri zachovaní účelu ich použitia. V tomto kontexte podľa názoru súdu, nemožno hovoriť o vzniku akejkoľvek škody. Za bezvýznamné pri právnom posúdení veci súd prvej inštancie považoval výhrady žalobkyne ku kvalite či úplnosti žalovaným zabezpečených prác a za nedôvodnú považoval tiež i argumentáciu žalobkyne poukazujúcu na nerešpektovanie pamiatkovej ochrany bytového domu žalovaným. Podľa úvah súdu prvej inštancie v tomto smere, k vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu vyplývajúcu z nedostatkov v kvalite či rozsahu vykonaných prác mohlo dôjsť len pokiaľ by žalovaný voči dodávateľom riadne neuplatňoval nároky zo zodpovednosti za vady. Žalobkyňa však podľa súdu prvej inštancie bremeno tvrdenia a preukázania k takýmto skutočnostiam neuniesla. Podľa úvahy súdu prvej inštancie prípadné porušenie povinností na úseku pamiatkovej ochrany nemalo za následok vznik tvrdenej škody, a preto podľa jeho názoru ani tým nebola daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou. Protiprávnosť v konaní žalovaného nevyplývala podľa záveru súdu prvej inštancie ani zo skutočnosti, že dodávatelia vystavovali faktúry za dielčie práce, čo z pohľadu žalobkyne bolo účelové a malo slúžiť na obídenie zásad hospodárenia s prostriedkami fondu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti vyjadril názor, že otázka
spôsobu vystavenia faktúr patrí do výlučnej právomoci toho - ktorého dodávateľa, že má dosah nanajvýš v právnom vzťahu žalobcu a dodávateľa, a preto je bez vplyvu na spôsob posúdenia zodpovednostného vzťahu strán. Na podklade tohto spôsobu právneho posúdenia veci súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu škody v sume 1.512,32 Eur a za omeškanie žalovaného so zaplatením tejto peňažnej sumy tiež úroky z omeškania v „zákonnej výške od 4.5.2012 v súvislosti s preukázanou výzvou na plnenie“. V prevyšujúcom rozsahu súd prvej inštancie žalobu zamietol. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. pomerne väčším procesným úspechom žalovaného v spore.
5. Proti tomuto rozsudku, v časti výrokov, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá (II) a o trovách konania (III) podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobkyňa namietala nedostatky odôvodnenia, pre ktoré označila napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné. V odôvodnení žalobkyňa postrádala úplné skutkové vymedzenie jej žaloby obsahovo zahŕňajúce tiež skutočnosti uvedené v jej podaní zo dňa 7.12.2012. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol všetky ňou predložené a označené dôkazy a nevyjadril dôvod, pre ktorý odmietol vykonať niektoré z nich. Žalobkyňa vzniesla výhrady tiež proti spôsobu, akým sa súd prvej inštancie v odôvodnení vysporiadal s hodnotením dôkazov. Obmedzil sa v tomto postupe podľa žalobkyne len na výpočet niektorých písomností nachádzajúcich sa v súdnom spise a uvedenie nesúrodých citácií výpovedí svedkov a strán sporu bez toho, aby vyjadril konkrétne skutkové zistenia z týchto dôkazov vyplývajúce a bez ich hodnotenia tiež vo vzájomnej súvislosti. Na viacerých miestach odôvodnenia súd prvej inštancie podľa žalobkyne akoby len prezentoval svoje subjektívne názory bez náležitej nadväznosti na právne normy. Žalobkyňa v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť skutkových zistení, z ktorých v napadnutom rozsudku vychádzal. Akcentovala, že žalovaný a v konaní vypočutí svedkovia klamali a zavádzali ohľadne potrebnosti vykonania sporných prác. Poukázala na to, že v roku 2010 tu nebol problém so vstupom nepovolaných osôb do dvora, keďže k jeho vyriešeniu došlo už roky predtým tak, že sa začala uzamykať vstupná brána z Mlynskej ulice. V roku 2010 sa už na vstupnej bráne podľa tvrdenia žalobkyne nerobilo nič, čo podľa jej názoru zakladá pochybnosť o tom, či niektoré z prác vyúčtovaných I. E. boli vôbec vykonané. Historické dvere z dvora do priestoru schodištia žalobkyňa tvrdila, že boli plne funkčné a ich nahradenie za daných okolností plastovými dverami označila za svojvoľné, nevhodné a z pohľadu pamiatkovej ochrany za nepovolené. Obdobne sa žalobkyňa v odvolaní vyjadrila k naneseniu novej omietky a k vymaľovaniu vstupného schodištia bytového domu. Ani len časť sporných prostriedkov fondu nebola podľa vyjadrenia žalobkyne použitá na odvrátenie havarijného stavu domu; pokiaľ za tohto stavu boli v bytovom dome robené ozdobné, podľa jej názoru nepotrebné práce, jednalo sa o svojvoľné zneužitie prostriedkov fondu. Žalobkyňa v tejto súvislosti vytkla súdu prvej inštancie, že sa odmietol s týmito skutočnosťami oboznámiť za priamo ňou navrhovanou ohliadkou. Čo do spôsobu právneho posúdenia veci žalobkyňa v odvolaní vyjadrila presvedčenie o povinnosti správcu uzavrieť každú zmluvu, ktorou dochádza k zabezpečeniu údržby alebo opravy bytového domu v písomnej forme. Jedine táto forma podľa názoru žalobkyne napĺňa zákonnú požiadavku odbornej starostlivosti, kladenú na činnosť správcu zákonom. Žalobkyňa v odvolaní nesúhlasila so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s jej argumentáciou poukazujúcou na účelové rozdeľovanie výkonov za účelom zníženia výšky fakturovanej sumy, a tým obchádzanie limitov pre nakladanie s prostriedkami fondu a jeho vysvetlenie, že spôsob fakturácie je výlučne na dodávateľovi, považovala za nedostatočný. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na vecnú a časovú súvislosť takto rozdelených dielčich plnení, pre ktoré na ne, podľa jej názoru, treba nazerať ako na plnenie jedno. Práve toto plnenie je podľa argumentácie žalobkyne skutočným predmetom právneho úkonu. Formálne fakturovanie dielčich plnení žalobkyňa označila za účelové a akcentovala, že tento postup musel iniciovať už žalovaný svojimi objednávkami. Žalobkyňa zastávala názor, že ani vo vzťahu k tým prácam, ktoré podľa záveru súdu prvej inštancie boli dodatočne odsúhlasené na schôdzi vlastníkov dňa 24.8.2010, požiadavka odsúhlasenia čerpania prostriedkov fondu nebola splnená. Žalobkyňa v tomto smere nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že takéto odsúhlasenie sa mohlo udiať aj dodatočne. Mala za to, že pre posúdenie ne/oprávnenosti použitia prostriedkov fondu je rozhodujúcim okamih ich vynaloženia (zaplatenia), a že dodatočné odsúhlasenie - konvalidácia neoprávneného na oprávnené nie je možná bez zodpovedajúceho kvóra vlastníkov. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na ďalšiu nesprávnosť, ktorej sa súd prvej inštancie, podľa jej názoru dopustil pri právnom posudzovaní veci. I napriek tomu totiž, že za východisko svojich úvah o právnej možnosti žalovaného použiť prostriedky fondu vzal zásady hospodárenia prijaté na schôdzi vlastníkov dňa 29.10.2008, podľa
ktorých sa na použitie prostriedkov fondu nad 663,80 Eur vyžadoval súhlas piatich vlastníkov, za dodatočne schválenú považoval všetky sporné dispozície na tento limit i napriek tomu, že za ňu podľa zápisnice zo schôdze vlastníkov zo dňa 24.8.2010 hlasovali len štyria vlastníci. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobkyne pri právnom posudzovaní veci náležite nezohľadnil status národnej kultúrnej pamiatky bytového domu, pre ktorý ani len udržiavacie práce („ani len namaľovať“) nemožno uskutočniť bez súhlasu Krajského pamiatkového úradu. Naproti názoru prvoinštančného súdu bola žalobkyňa presvedčená o tom, že práce zabezpečené a z fondu uhradené žalovaným nezodpovedali významu a potrebám bytového domu i ako národnej kultúrnej pamiatky, a že aby došlo k náprave, aby teda bytový dom vyzeral v súlade s historickým vyznením, bude potrebné napríklad tiež odstrániť olejové maľby zo stien. Na tomto príklade žalobkyňa demonštrovala, že k vynaloženiu prostriedkov z fondu žalovaným došlo z pohľadu pamiatkovej ochrany bytového domu v konečnom dôsledku zbytočne, a tým vysvetlila príčinnú súvislosť medzi porušením právnych predpisov na úseku ochrany pamiatok a škodou, ktorá vlastníkom nehnuteľnosti vznikla. Žalobkyňa, i keď vyhovujúci výrok rozsudku odvolaním nenapadla , poukázala na nesprávnosť, ktorej sa súd v tejto časti rozhodnutia dopustil tým, že vo formulácii nevyjadril, že k úhrade peňažnej sumy má dôjsť v prospech všetkých vlastníkov na bankový účet fondu. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, na prítomnosť skutkových vád, spočívajúcich v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov a v nesprávnych skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov a na nesprávne právne posúdenie veci, žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p.
6. Proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (I) a jeho výroku o trovách konania (III) podal v zákonnej lehote odvolanie tiež žalovaný s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne aj v tejto časti a prizná žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, eventuálne aby ho zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaný vytkol napadnutému rozsudku nesprávnosť skutkového zistenia, podľa ktorého zo zápisnice zo schôdze vlastníkov zo dňa 11.1.2011 nevyplýva, aby vlastníci schválili čerpanie prostriedkov fondu v sume 1.512,32 Eur na úhradu ceny za opravu štítovej steny Ing. Rudolfom Sedlákom. Žalovaný v tejto súvislosti vytkol napadnutému rozsudku nedostatočné vysvetlenie dôvodu, pre ktorý súd prvej inštancie takýto skutkový záver urobil za situácie, keď v zmienenej zápisnici je poznamenané a súd prvej inštancie z nej v napadnutom rozsudku i citoval, že žalovaný informoval vlastníkov bytov o odstránení havarijného stavu štítovej steny na základe záverov schôdze vlastníkov bytov dňa 8.9.2010, a že vyúčtovanú ceny opravy v sume 1.512,32 Eur zaplatil. Túto informáciu žalovaného podľa zápisnice vlastníci prítomní na schôdzi vlastníkov dňa 11.1.2011 vzali na vedomie a nemali k nej žiadne námietky, nakoľko podľa žalovaného k odsúhlaseniu opravy štítovej steny došlo už na schôdzi vlastníkov dňa 8.9.2010, závery ktorej súd prvej inštancie podľa žalovaného nevzal do úvahy. Na tejto schôdzi došlo podľa tvrdenia žalovaného k odsúhlaseniu opravy štítovej steny hlasmi 5 vlastníkov, vrátane žalobkyne, ktorá však svoj súhlas podmienila rešpektovaním požiadaviek vyplývajúcich z rozhodnutí stavebného úradu a orgánu pamiatkovej ochrany. Žalovaný v odvolaní argumentoval, že pokiaľ v okolnostiach prípadu vlastníci rozhodli o potrebe opravy štítovej steny a na jej realizáciu určili dodávateľa, neostávalo mu iné ako takto založenú povinnosť obstarať práce u vybraného dodávateľa, splniť. Akcentoval v tejto súvislosti zároveň, že vychádzajúc z úpravy bytového zákona (§ 8b) záväzok zaplatiť cenu takto obstaranej opravy spočíval na vlastníkoch bytov a nebytových priestorov a on tento záväzok plnil v ich mene a na ich účet, čo samo o sebe podľa jeho názoru vylučuje vznik škody na ich strane. Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že na schôdzi vlastníkov dňa 18.4.2012 vzali vlastníci uznesením prijatým 5 hlasmi na vedomie správu žalovaného o hospodárení s fondom za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011. Domnieval sa preto, že pokiaľ súd prvej inštancie za odsúhlasenie čerpania prostriedkov fondu na opravu štítovej steny nepovažoval uznesenie na schôdzi vlastníkov dňa 11.1.2011 mal za odsúhlasenie posúdiť uznesenie prijaté na schôdzi vlastníkov dňa 18.4.2012. Žalovaný teda nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o použití prostriedkov fondu na opravu štítovej steny neoprávnene. Zastával názor, že pri výkone správy vo všeobecnosti a konkrétne aj pri obstaraní prác na oprave štítovej steny postupoval s odbornou starostlivosťou a podľa požiadaviek väčšiny vlastníkov. Žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii poukázal tiež i na to, že škoda vlastníkom bytov a nebytových priestorov použitím prostriedkov fondu na úhradu ceny za opravu štítovej steny nemohla vzniknúť tiež i preto, že odčerpaným prostriedkom zodpovedala protihodnota, ktorá sa im dostala v podobe odstránenia havarijného stavu štítovej steny bytového domu. Riešenie havarijného stavu zároveň podľa žalovaného vylučuje dôvodnosť argumentácie žalobkyne o neúčelnom (nie dôležitom) použití týchto prostriedkov. V úzkej spojitosti s týmito výhradami k spôsobu právneho posúdenia veci žalovaný vytkol súdu prvej inštancie tiež nedostatky v odôvodnení napadnutého rozsudku. Postrádal v
ňom predovšetkým zohľadnenie už zmienenej zápisnice zo schôdze vlastníkov dňa 8.9.2010, vyjadrenie spôsobu hodnotenia dôkazov vo vzájomnej súvislosti a jasné a presvedčivé podriadenie zisteného skutkového stavu pod použité právne normy. V odôvodnení vyjadrené úvahy pritom žalovaný považoval za zmätočné a svojvoľné. Napadnuté rozhodnutie podľa žalovaného trpí nepreskúmateľnosťou tiež preto, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a jeho právne závery sú v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami. Žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť postupu, spočívajúcu v nevykonaní ním navrhnutého dôkazu - svedeckého výsluchu ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorý podľa názoru žalobcu mohol prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, predovšetkým vytvoriť podklad pre hodnotenie vierohodnosti tvrdení oboch sporových strán. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, na prítomnosť skutkových vád, spočívajúcich v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov a v nesprávnych skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov a na nesprávne právne posúdenie veci, žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p.
7. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike nesúhlasila s odvolacou námietkou žalovaného, poukazujúcou s odkazom na obsah zápisníc o schôdzach vlastníkov dňa 8.9.2010 a 11.1.2011 na nesprávnosť skutkového záveru súdu prvej inštancie o neodsúhlasení čerpania prostriedkov fondu na opravu štítovej steny. Podľa žalobkyne vlastníci bytov a nebytových priestorov ani na týchto schôdzach žalovaného na obstaranie opravy štítovej steny nesplnomocnili. Žalobkyňa už opakovane zdôraznila, že žalovaný pri zabezpečovaní týchto prác nepostupoval podľa rozhodnutia stavebného úradu a orgánu pamiatkovej ochrany. Žalobkyňa odmietla tiež názor žalovaného, že v krajnom prípade došlo k odsúhlaseniu použitia prostriedkov fondu na opravu štítovej steny na schôdzi vlastníkov dňa 18.4.2012 tým, že vzali na vedomie správu žalovaného o hospodárení s fondom za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011. Žalobkyňa pritom argumentovala, že zobratie niečoho na vedomie nepredstavuje odsúhlasenie.
8. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.), ktorým došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V súlade s ust. § 470 ods. 1 C.s.p. odvolací súd po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa nového procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy, v zmysle ust. § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. Nakoľko žalobkyňa i žalovaný podali odvolanie ešte pred dňom nadobudnutia účinnosti C.s.p., zachovanie účinkov týchto procesných úkonov strán predpokladalo tiež, že pri preskúmavaní splnenia podmienok na ich prejednanie (úplnosť odvolania, jeho prípustnosť, včasnosť podania a legitimácia subjektu konania podať odvolanie) postupoval odvolací súd podľa zákona účinného ku dňu podania odvolaní, a teda podľa ustanovení O.s.p. Na ďalší procesný postup, a tiež i rozhodnutie o odvolaniach však už odvolací súd plne aplikoval úpravu C.s.p.
9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne a odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a ust. § 212 O.s.p., z hľadísk odvolaniami uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. a dospel k záveru, že v zamietavom výroku je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny, a že naproti tomu čo do výroku vyhovujúceho, je odvolanie žalovaného dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.4.2018 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tohto súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
10. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami proti zamietavému výroku napadnutého rozsudku učinila predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť skutkových zistení a spôsobu ich právneho posúdenia súdom prvej inštancie vedúcich k jeho záveru, že použitie prostriedkov fondu žalovaným, ku ktorému došlo v období do 23.8.2010 bolo požadovaným počtom hlasov štyroch vlastníkov bytov a nebytových priestorov dodatočne schválené na schôdzi vlastníkov dňa 24.8.2010. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje, i keď sčasti z iných dôvodov. Odlišný spôsob právneho posúdenia rozhodujúcich skutočností pritom vychádza z istých právnych noriem, ktoré použil už prvoinštančný súd, ktorých interpretáciou však odvolací súd na inak správne zistený skutkový stav vyvodil sčasti iný záver o právach a povinnostiach strán sporu. Súd prvej inštancie vo svojich úvahách správne
vyšiel zo zákonom určenej povinnosti žalovaného ako správcu bytového domu, postupovať pri čerpaní prostriedkov fondu, určených na opravy a úpravy bytového domu alebo inak povedané pri obstarávaní služieb a tovaru pri zabezpečovaní opráv a údržby bytového domu podľa vôle vlastníkov bytov a nebytových priestorov rámcovo prejavenej v zmluve o výkone správy a dotváranej v priebehu trvania právneho vzťahu touto zmluvou založeného právom aprobovaným spôsobom kreovania kolektívnej vôle vlastníkov. Súd prvej inštancie na podklade tejto úvahy správne vyvodil zo zmluvy o výkone správy, že nad rámec bežnej údržby, opráv menšieho rozsahu, odstraňovania havarijných situácií a pravidelných prehliadok spoločných zariadení podľa osobitných predpisov, podliehalo zabezpečenie opráv a údržby bytového domu žalovaným odsúhlaseniu väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov (časť II. bod 2.2 a časť IV. bod 4.10 ), čo pri 4 bytových a 3 nebytových jednotkách, nachádzajúcich sa v bytovom dome podľa výpisu z LV č. 11502 pre kat. úz. Stredné Mesto, prakticky znamenalo potrebu odsúhlasenia vždy najmenej štyrmi hlasmi. Súd prvej inštancie nesprávne považoval uznesenie, prijaté vlastníkmi bytov a nebytových priestorov na ich schôdzi dňa 29.10.2008 za zmenu zmluvy o výkone správy v časti podmienok hospodárenia s fondom, podľa názoru odvolacieho súdu hneď z niekoľkých dôvodov: Predovšetkým, ako vyplýva zo zápisnice z tejto schôdze tak, ako jej obsah podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil i prvoinštančný súd, vlastníci bytov a nebytových priestorov na nej výslovne určili zásady nakladania s prostriedkami fondu pre zástupcu vlastníkov, ktorého na tej istej schôdzi bezprostredne predtým zvolili a nezamýšľali podľa obsahu zápisnice ani rozhodnúť o zmene zásad hospodárenia dovnútra a ani o zmene zmluvy o výkone správy v tejto jej časti. Odhliadnuc od toho, súd prvej inštancie sa mylne domnieval, že len účasť správcu na tejto schôdzi, ktorú hoc viedol a jej priebeh potvrdil svojim podpisom na zápisnici, postačoval pre záver, že odsúhlasením zásad nakladania s prostriedkami fondu pre zástupcu vlastníkov došlo k zmene zmluvy o výkone správy. Ako už bolo zmienené, zmena zmluvy o výkone správy nebola ani formálnou a ani materiálnou programovou náplňou rozhodovania vlastníkov v tomto bode programu schôdze a nielen vlastníci, ale ani žalovaný vôľu zmeniť zmluvu o výkone správy v časti upravujúcej potrebu odsúhlasenia použitia prostriedkov fondu žalovaným nadpolovičnou väčšinou hlasov vlastníkov, právom predpokladaným spôsobom (čo do obsahu a formy), nikdy neprejavili. Nakoniec významom však na poprednom mieste je potrebné mať na zreteli, že v zmluve o výkone správy dohodnuté kvórum vlastníkov pre schválenie použitia prostriedkov fondu žalovaným zodpovedá zákonom určenému spôsobu rozhodovania vlastníkov na ich schôdzi podľa ust. § 14 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z., ktoré vzhľadom na svoj kogentný charakter (por. Valachovič,M., Grausova, K., Cirák, J., Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Komentár.Praha: C.H.Beck, 2012, 1376 s., str. 862) nebolo možné ani prejavom kolektívnej vôle vlastníkov zmeniť. To v konečnom dôsledku podľa úvahy odvolacieho súdu znamená, že použitie prostriedkov fondu žalovaným (nad rámec bežných, drobných a havarijných opráv či revíznych prehliadok) bol v danom prípade potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov (4 hlasy z celkovo 7). Súd prvej inštancie, i keď s nesprávnou úvahou o zmene zmluvy o výkone správy, ktorú v končenom dôsledku i tak vo svojich záveroch nepremietol, správne sústredil svoju pozornosť na otázku, či práce označené žalobkyňou žalovaný obstaral a zaplatil so súhlasom väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Vyšiel pritom z názoru, s ktorým sa odvolací súd plnene stotožnil, že k účinnému schváleniu použitia prostriedkov fondu správcom môže dôjsť i dodatočne. Vo svojich úvahách vedúcich k tomuto záveru odvolací súd vyšiel z toho, že sám zák. č. 182/1993 Z. z., a to i v dobovom znení, predpokladá, že nakladanie s prostriedkami fondu správcom podlieha ročnému zúčtovaniu (§ 8a ods. 3), z čoho je možné logicky vyvodiť, že pre posúdenie oprávnenosti použitia prostriedkov fondu bude rozhodujúci stav fondu deklarovaný správcom vo vyúčtovaní a postoj vlastníkov k spôsobu použitia prostriedkov prezentovaný najneskôr v ich stanovisku k ročnému vyúčtovaniu. Pokiaľ pri týchto právnych východiskách a zistení, že vlastníci bytov a nebytových priestorov na schôdzi vlastníkov dňa 24.08.2010 štyrmi hlasmi odsúhlasili čerpanie fondu žalovaným ku dňu 23.08.2010 súd prvej inštancie dospel k záveru, že obstaranie prác a čerpanie prostriedkov z fondu žalovaným v období do 23.8.2010, do ktorého spadajú všetky práce až na opravu štítovej steny Ing. O. D., bolo z pohľadu súhlasu vlastníkov oprávnené, niet mu čo vytknúť. Súd prvej inštancie správne nevyvodil protiprávnosť postupu žalovaného pri obstarávaní prác ani zo žalobkyňou tvrdenej neúčelnosti, majúcej vyplývať z potrebnosti vykonania dôležitejších udržiavacích prác a ani z tvrdenej nekonzistentnosti s predstavou žalobkyne o spôsobe ich pamiatkovej ochrany. Žalobkyňa svoju argumentáciu v tomto smere založila na inak nespornom statuse bytového domu ako národnej kultúrnej pamiatky a rovnako nespornom havarijnom stave tejto nehnuteľnosti a prezentovala vlastnú predstavu o tom, čo pre údržbu a opravu vyplýva ako z pamiatkovej ochrany stavby, tak aj z rozhodnutia stavebného úradu, ktorým došlo vzhľadom na havarijný stav k uloženiu vykonania udržiavacích prác. Žalobkyňa však pritom opomenula, že o účelnosti udržiavacích prác a opráv a o spôsobe ich prevedenia z hľadiska estetického fakticky rozhodli vlastníci a nie žalovaný,
ktorý už len realizoval ich vôľu. Priestor na diskusiu o účelnosti a spôsobe vyhotovenia prác tu bol preto daný najneskôr v súvislosti s ich dodatočným schválením, a pokiaľ mala žalobkyňa za to, že či už zadanie alebo schválenie týchto prác bolo v rozpore so zákonom, bez ohľadu pritom na to, či má byť týmto zákonom bytový zákon, stavebný poriadok, zákon o ochrane pamiatkového fondu alebo iný zákon, mala sa domáhať ochrany pred takýmto rozhodnutím vlastníkov postupom podľa ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. na súde. Nakoľko tak v zákonnej prekluzívnej lehote k žiadnemu z posudzovaných uznesení prijatých na už zmienených schôdzach vlastníkov neurobila, v inom konaní už súdu neprináležalo posudzovať ich zákonnosť z iných hľadísk, než z pohľadu toho či boli prijaté na schôdzi vlastníkov, a či k ich prijatiu došlo potrebným kvórom vlastníkov. Pokiaľ preto došlo k právne nezmeniteľnému schváleniu vykonaných prác vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, podľa názoru odvolacieho súdu už použitie prostriedkov žalovaným z hľadiska ostatných vlastníkov nemožno považovať na neoprávnené a i prípadný následok porušenia predpisov žalovaným, keďže pri obstarávaní odsúhlasených prác a tovarov vystupuje v mene vlastníkov a na ich účet, zaťažuje vlastníkov a nie žalovaného. Pri takomto spôsobe právneho posúdenia veci pri nespornosti toho, že práce boli skutočne vykonané, už ani ich hierarchická potrebnosť a ani ich estetický súlad s pamiatkovou ochranou nemali pre rozhodnutie význam, a preto pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkaz ohliadkou, neuprel tým žalobkyni také procesné právo, realizáciou ktorého by bolo možné čo i len predpokladať priaznivejší výsledok pre ňu v spore.
11. Obaja odvolatelia svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., učinil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania ich práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
12. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
13. Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
14. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákon preto určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
15. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení zamietavého výroku napadnutého rozsudku ozrejmil zásadné tvrdenia, právnu argumentáciu oboch sporových strán vysvetlil s použitím tiež správnej normy na vec a ustálil ako rozhodujúcu skutkovú okolnosť existenciu hoc len dodatočného odsúhlasenia žalovaným obstaraných prác väčšinou vlastníkov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sú zrejmé tiež čiastkové skutkové zistenia a dôkazy, z ktorých ich súd prvej inštancie vyvodil a jasne, určito a zrozumiteľne je v ňom vysvetlený tiež rozhodujúci skutkový záver, že k takémuto dodatočnému odsúhlaseniu prác, obstaraných žalovaným do 23.8.2010 došlo na schôdzi vlastníkov dňa 24.08.2010. Na podklade tejto skutočnosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril právnu úvahu, že konanie žalovaného pre vznik zodpovednosti za škodu postráda protiprávnosť, a že absentujú tiež podmienky existencie škody ako takej, vzhľadom na premietnutie prostriedkov fondu do modernizácie a rekonštrukcie domu a v konečnom dôsledku i príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním žalovaného a škodou. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v zamietavom výroku považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobkyne proti odôvodneniu tejto časti napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako jej nespokojnosť so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktoré ako už bolo zmienené nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.).
16. Vychádzajúc z uvedeného, nakoľko podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd v skutkových záveroch zamietavej časti napadnutého rozsudku nepochybil, nedopustil sa právnej vady a neodňal žalobkyni možnosť uskutočňovať jej procesné práva je odvolanie žalobkyne proti tejto časti napadnutého rozsudku z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p. neopodstatnené. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p.
17. Inak však odvolací súd posúdil spôsob odôvodnenia vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku. Žalovaný celkom správne vytýkal tejto časti odôvodnenia nezrozumiteľnosť v ňom vyjadrených úvah ohľadne rozhodujúcej skutočnosti ne/odsúhlasenia použitia prostriedkov fondu na úhradu ceny za opravu štítovej steny v sume 1.512,32 Eur Ing. O. D.. Súd prvej inštancie totiž vo vzťahu k tejto spornej skutočnosti v odôvodnení konštatoval skutkový záver, že na čerpanie peňažných prostriedkov vo výške 1.512,32 Eur nemal žalovaný zabezpečené odsúhlasenie vlastníkmi vôbec, a to ani dodatočne (str. 13 ods. 2), pritom na inom mieste odôvodnenia uviedol, že žalovaný rámci svojej obrany tvrdil, že k odsúhlaseniu týchto prác vlastníkmi došlo na ich schôdzi dňa 11.1.2011 (str. 5 ods. 1), zo zápisnice o ktorej zistil (str. 4 ods. 2), že v jej priebehu správca tiež informoval vlastníkov o odstránení havarijného stavu štítovej steny na základe zápisnice zo schôdze vlastníkov konanej dňa 8.9.2010 a o fakturovanej sume 1.512,32 Eur, čo prítomní vlastníci vzali bez námietok na vedomie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto súvislosti nevyplýva vysvetlenie na prvý pohľad zrejmého rozporu medzi zmieneným skutkovým záverom a v odôvodnení citovaným obsahom zápisnice. V odôvodnení niet rovnako zmienky ani o dôvode, vysvetľujúcom postup súdu prvej inštancie, ktorý i napriek tomu, že v zápisnici o schôdzi vlastníkov zo dňa 11.1.2011 je poznamenané, že k realizácii opravy štítovej steny došlo na základe rozhodnutia vlastníkov, na ktorom sa uzniesli na schôdzi dňa 8.9.2010, nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz zápisnicou o tejto schôdzi, ktorú predložil s návrhom na vykonanie tohto dôkazu podaním zo dňa 25.9.2013; v tejto súvislosti len zo zápisnice o pojednávaní dňa 9.10.2015 vyplýva,
že súd prvej inštancie nepovažoval i túto písomnosť za priamo súvisiacu s predmetom konania, čo však nad akúkoľvek pochybnosť nezodpovedá skutočnosti. Celkom nelogicky súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku posudzoval túto časť žaloby i z hľadiska právneho. Pokiaľ totiž v prípade zamietavej časti žaloby vyšiel z premisy, že peňažné prostriedky fondu vynaložil žalovaný v súlade s účelom ich určenia a k vzniku škody preto podľa jeho záveru nemohlo dôjsť, vo vzťahu čerpaniu peňažnej sumy 1.512,32 Eur skutočnosť použitia týchto peňazí na opravu bytového domu a na jeho zhodnotenie už považoval bez bližšieho vysvetlenia za právne bezvýznamné.
18. Podľa posúdenia odvolacieho súdu teda vyhovujúca časť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie síce formálne odôvodnenie obsahovalo, materiálne však toto odôvodnenie bolo celkom zrejme zmätočné, odchylné od merita veci, a tiež nelogické. Tento nedostatok odôvodnenia pritom možno bezpochyby považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľa so zdôvodnením. Pre tento nedostatok je rozhodnutie súdu prvej inštancie v dotknutej časti nepreskúmateľným, čo zakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a tým dôvodnosť žalovaným uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. Preto odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania zrušil postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
19. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie úplne sa vysporiadať s návrhom žalovaného na vykonanie dôkazu listinami, ktoré predložil v prílohe podania zo dňa 25.9.2013 (zvlášť zápisnice o schôdzi vlastníkov dňa 8.9.2010), k tomu predovšetkým umožní žalovanému označiť konkrétne písomnosti, ktorých vykonanie navrhuje a ku každej z nich tiež spornú skutočnosť, na preukázanie ktorej tú - ktorú písomnosť predložil. Následne po posúdení výpovednej hodnoty každej z takto označenej písomnosti, len dôkazne významné z nich vykoná na pojednávaní spôsobom vyplývajúcim z ust. § 204 C.s.p. a prípadné zamietnutie vykonania ostatných z navrhovaných dôkazov vysvetlí v odôvodnení nového rozhodnutia. Bude zároveň povinnosťou súdu prvej inštancie takto vykonané dokazovanie náležite zaznamenať spôsobom umožňujúcim preskúmať dôkaz akou listinou a akým spôsobom bol vykonaný. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie umožní vyjadriť sa k nemu obom sporovým stranám a po určení stavu rozhodujúcich skutkových otázok a uvedení svojho predbežného právneho posúdenia veci podľa ust. § 181 ods. 2 C.s.p. s prihliadnutím na povahu veci a zmenu procesnej úpravy v priebehu konania prípadne poskytne stranám priestor uplatniť tiež ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Následne po prípadnom doplnení dokazovania, a to výlučne len na základe návrhu strán sporu súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) a len procesne správnym postupom. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň aby odôvodnenie nie len formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vyjde z právneho názoru odvolacieho súdu, tak ako je vyjadrený v bode 10 odôvodnenia (§ 391 ods. 2 C.s.p.).
20. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)